Kniha prináša skutočne reprezentatívnu vzorku rozmanitých ľudských osudov a postojov k spiritualite. Čítame o jeho verných stúpencoch a stúpenkyniach. O jedincoch, ktorí sú presvedčení, že ich alternatívny svet zachránil, ale aj o tých, ktorým naopak zasiahol do života negatívnym spôsobom. Nechýbajú ani tie a tí, pre ktorých je spiritualita predovšetkým biznisom. Ich výpovede potvrdzujú, že po alternatívnych spôsoboch či prostriedkoch ľudia siahajú najčastejšie v momentoch, keď ich sklame systém, v ktorom pôvodne nachádzali bezpečie – napríklad ten zdravotnícky. V nejednom prípade mala vplyv na príklon  k spiritualite transformácia spoločnosti po roku 1989 a neschopnosť prispôsobiť sa tlakom neoliberálneho kapitalizmu. Obrat k spiritualite môže byť tiež reakciou na éru polykríz, v ktorej aktuálne žijeme. Rituály či meditácia sa stávajú oporným bodom v chaotickom svete, kolektívne rozjímanie spôsobom hlbšieho vzájomného prepojenia sa. Pri pohľade na dnešný rozvrat spoločností neprekvapí, že opúšťame racionálne koncepty, ktoré sa neraz ukazujú ako zlyhávajúce. 

Citeľné je, že autori k téme pristúpili bez predsudkov a výsledný text nikoho nehodnotí ani nemoralizuje. Čitateľstvu sú predložené fakty a emócie respondentstva, urobiť si názor musíme sami. Životné príbehy a reportážne pasáže sú popretkávané teoretickými časťami, v ktorých Dušková so Šplíchalom prinášajú historický kontext spirituality v Česku, ale zasadzujú ho aj do širšieho globálneho dialógu – napríklad s New Age, konšpiračnými teóriami či well-beingom.

Jedna z najzaujímavejších a najinšpiratívnejších častí knihy má názov Vibrace aktivismu. Autori v nej prinášajú príbeh Niny, dcéry Palestínčana, ktorej sa po 7. októbri 2023 „zrútil doterajší systém emocionálnej podpory“. Ženské kruhy, komunita priateliek, s ktorými chodila na jogu a praktikovala rôzne prechodové rituály, sa zrazu odmlčala. Zamrzelo ju, že kým v prípade napadnutia Ukrajiny ľudia zo spirituálnej scény organizovali zbierky a solidárne meditácie, v prípade genocídy nič také nenastalo. Práve Nina zoznámila Duškovú a Šplíchala s izraelskou influencerkou a aktivistkou Yahav Erez. Spoznala sa s ňou v nepálskom retreat centre, ktoré navštevujú mnohé izraelské vojačky a izraelskí vojaci. Yahav Erez mapuje okupáciu a porušovanie ľudských práv Palestíncov a Palestínčaniek na Západnom brehu Jordánu. Podobne ako Nina prehodnotila svoje spiritualistické kruhy a napokon našla spôsob, ako prepojiť politickú angažovanosť so spiritualitou. Spiritualita vraj môže pomôcť človeku ostať aktívnym a nepoľaviť v náročných chvíľach.

V záverečnom epilógu autori knihy manifestujú takzvanú emancipačnú spiritualitu. Prostredníctvom nej môžeme rozvíjať empatiu ako „radikálnu citlivosť voči všetkému živému“. Znamená to, že ak sa naozaj napojíme na svet, nemôžeme prehliadať jeho utrpenie, nespravodlivosť ani klimatickú krízu.

Odhadzujem svoj skepticizmus a začínam manifestovať!

Magdaléna Dušková, Pavel Šplíchal: Neřikejte tomu ezo. Deník Alarm, 2025.

Rossa slovenské čitateľstvo už pozná. Pred štyrmi rokmi mu Absynt vydal jeho najznámejšie dielo Úraz, ktoré s humorom a citlivo približuje život chlapca s mentálnym znevýhodnením. Dielo získalo prestížnu nemeckú cenu Max und Moritz. Jeho novší grafický román Nirvána je tady spočiatku pripomína triler. V skutočnosti ide o zaujímavý žánrový mix. Stretáva sa v ňom viacero dôležitých spoločenských tém. Objavujú sa aj nečakané dejové zvraty. Mohlo by sa zdať, že mu chýba hlavná téma. Striedanie perspektív pôsobí miestami eklekticky, divoko. Napriek tomu zanechá silný dojem.

Rossova Nirvána je tady v niečom pripomína knihu Veľké leto od Ewalda Arenza. Pôsobivo zachytáva dospievanie v atmosfére ospalého leta. Rossovi hrdinovia, súrodenci Tâm a Dennis, trávia väčšinu času na ulici, kde prežívajú aj prvé lásky. Do ich všedných dní zasiahne znepokojivý objav súvisiaci s príbehom tajomného dievčaťa Hoa Binh, ktoré stretli na parkovisku. Nálezom odseknutého prsta sa roztáča pomyselný kolotoč udalostí, ktoré postupne rozkrývajú nielen príbeh Hoa Binh, ale aj ďalších ľudí žijúcich na okraji.

Autor v knihe stavia do popredia skúsenosti imigrantov a ich druhej generácie. Spomedzi postáv zaujme napríklad osud herečky na dôchodku. Keďže nemá peniaze na nájomné, nelegálne žije v chatovej oblasti mesta. Ross dej zasadil do skutočnej berlínskej štvrte Lichtenberg, v čase studenej vojny súčasť východného Nemecka, kde dnes žije významná časť vietnamskej komunity. História i súčasnosť berlínskej mestskej štvrte môže pripomínať slovenskú skúsenosť vietnamskej diaspóry vrátane jej druhej generácie, ktorú vo svojej tvorbe pôsobivo zachytáva fotografka Kvet Nguyễn – v esejistickej knihe Všetko, čo nás spája alebo na nedávnej výstave v Galérii mesta Bratislavy.

Ak ste čítali Rossov Úraz, možno vás prekvapí dĺžka jeho novinky – pôsobí prepracovanejšie, hravejšie. Úraz možno prirovnať ku komornej novele zameranej na jedného hrdinu. Novinka pripomína skôr román s viacerými prepojenými dejovými líniami. Napriek väčšiemu rozsahu ju však prečítate rýchlo. Zaujme aj krásnou kresbou. Čiernobiela estetika pôsobí surovo, no citlivý spôsob karikatúry dodáva postavám ľudskosť. Nechýbajú ani odľahčené momenty.

Mikael Ross: Nirvána je tady. Centrala, 2025.

Záchranou je strach mluvit mateřskou řečí.
Stav mysli bez domova. Supravodivý je splav.
Jsme bez odporu, bez tepla a bez představ.
Křičíš po snech, jež mění se v nás ve věci zvenčí.

z básne s incipitom „Několik situací a pomlk dlouhé molo“

Dvojjazyčný názov zbierky krátkych básní autorstva Dominika Bárta evokuje intímnu interakciu medzi dvoma rôznymi jazykmi. Texty v zbierke sú vyjadrením takejto interakcie, súc písané súčasne v češtine i v poľštine. Predmetné jazyky tu organicky spolunažívajú dokonca vo viazanej forme, hoci práve na interpretovanom štvorverší to nevidieť. Zbierka tým tematizuje túžbu po vzájomnom porozumení.

Prostredníctvom metafory o zmysluplnom jazykovom kontakte však Bárt vyjadruje aj vieru v možnosť medziľudskej intimity – a to rovnako medzi aktérstvom a ich partnerstvom (nielen v romantickom zmysle), ako aj medzi aktérstvom a čitateľstvom. Ide v podstate o ľúbostnú lyriku, hoci – čo je sympatické – láska tu figuruje v nekonkrétnej a preto všeprestupujúcej a všeobjímajúcej podobe. No na druhom brehu je zbierka aj výrazom krehkosti – lásky i človeka.

Táto krehkosť môže prameniť z toho, že stačí naozaj málo a už sme akosi „cudzí“ – jazykovo či ľudsky. Vtedy nastupujú rôzne obranné mechanizmy, ktorými sa usilujeme cudzosť prekryť, čo vidíme v prvom citovanom verši. Už samotná nevyhnutnosť disponovať takouto stratégiou pôsobí skľučujúco a stiesňujúco, klaustrofobicky. Atribút „cudzosti“ sa navyše ďalej problematizuje – v segmente „Stav mysli bez domova“ cítiť výrazný spoločensko-politický akcent.

Dotýkame sa nielen označenia „človek bez domova“, ale aj témy vysídlenia v najširšom zmysle – preto znegované výrazy v treťom verši môžeme čítať v „materializovanej“ podobe ako vzťahujúce sa na utečenectvo. Enigmatický obraz „Supravodivý je splav“ v druhom verši zvýrazňuje fluidnosť, procesuálnosť sveta, a zároveň upozorňuje na to, ako ľahko môže jednotlivstvo strhnúť rozpohybovaná voda.

Posledný verš vypovedá o znečistení snov, pričom tie reprezentujú to najintímnejšie, čo máme. Keď sa totiž sny menia na „věci zvenčí“, znamená to, že nás niekto totálne, absolútne kolonizuje. Takto prichádzame o priestor nášho myslenia a imaginácie a stávame sa „vysídlenými“. To znie skutočne desivo, záchranným kolesom však môže byť idea autorstvom explikovaná v názve zbierky – nádej, že napokon je predsa len možné „nestratiť sa v preklade“.

Dominik Bárt: Díky dvěma jazykům se neztratíme v překladu / Dzięki dwóm językom nie zgubimy się w tłumaczeniu. Brno, Větrné mlýny, 2025.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia

Vybrané básne zo zbierky Díky dvěma jazykům se neztratíme v překladu / Dzięki dwóm językom nie zgubimy się w tłumaczeniu

Jen si to představuj. Nohy a hruď nahé.
Ze všech těch úkroků stranou. Ze slov
s velkým srdcem. K roku stárnou. Náhle
jen hrdost. Do člověka nás to sneslo.

Chráníme před sebou něco, co nevíme.
Dzięki dwóm językom nie zgubimy się
w tłumaczeniu. Na porozumění nelpíme
zvenku, ale zevnitř. A těla? Nevidíš je.

Učíme se, aby nám stačil jen fakt,
že druhý existuje. Učíme se nedotýkat.

Několik situací a pomlk dlouhé molo.
Odlišnost jednoho v druhém hned a přímě.
Patříme na sebe, jak si nepatříme.
Pohled jako záchranný kruh pluje naokolo.

Záchranou je strach mluvit mateřskou řečí.
Stav mysli bez domova. Supravodivý je splav.
Jsme bez odporu, bez tepla a bez představ.
Křičíš po snech, jež mění se v nás ve věci zvenčí.

Ta místa nemají duši, jsou to kusy nás.
Kameny z řeky, která nás nepláče.
Jak powiedzieć jednym słowem kocham cię?
Blízko proudu dveří. Hladina nám utahuje pás

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Prednedávnom sa mi na zastávke električky prihovoril predajca Nota Bene, hoci som si čítal a tváril sa, že ho nevidím. Keď som mu povedal, že časopis si teraz neprosím, spýtal sa ma, o čom je kniha, ktorú držím v rukách. 

Začal som habkať ako školák, ktorého nečakane vyvolali k tabuli. „No, je to o palestínskej učiteľke… Žije v New Yorku… Ťažko sa mi to popisuje, je to o hľadaní identity, bezpečia, domova…“ Pozeral sa na mňa podozrievavo, akoby som mu dej románu tajil. Tabuľa oznamovala, že spoj mi príde o minútu. Premýšľal som, čo mu ešte viem o románovom debute The Coin palestínskej novinárky Yasmin Zaher počas tých pár zostávajúcich sekúnd povedať. Spomenúť, že autorka vie dobre písať o sexe, sa mi zdalo nemiestne. Možno rýchlo popísať tému obsesie čistotou, ktorá sa knihou vinie?

V tej chvíli našťastie prišla električka, s úľavou som do nej nastúpil. Vnútri som však premýšľal, či som mu predsa len o knižke nemohol povedať niečo zásadnejšie. Napadlo mi, že som mohol spomenúť jej zaujímavý grafický prvok – malú guličku, ktorá sa v rôznych tvaroch objavuje v rohu každej párnej strany. Najprv som si myslel, že je to malá, ale neodbytná špinka, ktorá zosobňuje niečo, čoho sa nevieme zbaviť, čo zo seba nevieme zmyť, a vzťahuje sa k spomínanej téme nutkavej čistotnosti. Potom som však zistil, že je to minca (čo mi, ehm, vzhľadom k názvu románu mohlo dôjsť hneď), a keď človek knihou rýchlo listuje, minca sa točí na mieste, ale nikdy nedopadne. 

Spomenul som si na dva príklady mincí, ktoré ilustrujú mnohé z toho, o čom píše aj Zaher. Jednak to boli mince, ktoré si hádže rozprávačka/autorka románu Materstvo od Sheily Heti – podľa toho, ako dopadnú, sa rozhoduje, čo bude v živote robiť, aj ako bude pokračovať v knihe, ktorú práve čítame. Mince tu reprezentujú našu neschopnosť, často aj nemožnosť rozhodovať sa, slepé poddanie sa osudu. To veľakrát reflektuje aj Zaherina rozprávačka – ako Palestínčanka sa nikde necíti doma, nemá kontrolu nad svojím okolím, často jedná nezmyselne až absurdne, necháva sa vodiť náhodou. Chvíľu predáva s bezdomovcom drahé kabelky, potom podporuje svojich žiakov v štrajkovaní, inokedy sa uzavrie do svojho bytu, simuluje tam život v divočine a týždne nevychádza von. Žije vo vákuu, ktorému sa snaží vtisnúť zmysel, potáca sa medzi veľkomestom a návratom do prírody, medzi luxusom a chudobou, medzi rezignáciou a angažovanosťou. Striedavo hľadá kontrolu nad svojím životom a vzdáva sa jej. 

Druhou mincou, na ktorú som si spomenul, je tá z filmu Počiatok, ktorá na konci určuje, či to, čo sme videli, bol sen alebo skutočnosť – a rovnako ako tú v knihe, ani ju nevidíme dopadnúť. V podobne rozostrenej atmosfére sa nesie aj Zaherina próza – zjedla jej protagonistka ako malé dievča v Palestíne mincu, ktorá doteraz putuje v jej tele ako spomienka na stratenú domovinu? Sú mnohé surrealistické scény románu len snami, alebo jeho protagonistka postupne prichádza o rozum? Dá sa zachrániť návratom do sveta, ktorý už možno neexistuje? 

Odpovede, prirodzene, nedostaneme. Dostaneme však veľmi inovatívny a vtipný moderný román, ktorý je otvorene politický bez toho, aby bol explicitne ideologický. Aj v čase absolútnej neistoty, hovorí nám nenásilne Zaher, je, okrem iného, dôležité myslieť na iných. Mohol som sa tým riadiť, a namiesto mudrovania o minciach v umení ich pár vytiahnuť z peňaženky, a to Nota Bene si kúpiť. Budem na to nabudúce myslieť. 

Yasmin Zaher, The Coin. Footnote Press, 2024.

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Namiesto zdieľaného nadšenia sa však pýtam: Nie je introspektívna aj retrospektívna spoveď, vyrovnávanie sa so svojimi alter egami, sypanie si popola na hlavu, rekapitulovanie príhod so životnými ponaučeniami a lekciami od 42-ročného rapera trochu (skvelo spracované) klišéovité? Alebo je to skrátka očakávateľný ťah? Alebo len nechápem? Alebo pochopím, až viac dospejem? Odpoveď nie je tak podstatná, dôležité je skôr to, že album DONE ma nepriamo vrátil ku koreňom Jamesa Colea (vlastným menom Daniela Ďurecha) ešte pod pseudonymom P.H.A.T. zo začiatku dvetisícich rokov, ktoré (najmä v rámci dobovej scény) patria k tomu nie zaujímavejšiemu, ale priam najzaujímavejšiemu, čo v podmienkach česko-slovenskej rapovej scény vzniklo.

Na úvod  disclaimer a trocha kontextu. V čase vydania debutového albumu Coleovho prelomového projektu Supercroo Toxic Funk (2006; spolu s Hackom – Hugom Toxxxom) som v detskej izbe pravdepodobne riešil gramatické pády. Scénu som spoznával spätne, ako už hotový diskurz. Možno o to je legitímnejšia sila, ktorou ma dostala hyperštylizácia a pamfletový charakter projektu Supercroo, navyše so zvukom, ktorý dokonale pasoval do syntetizátormi nadopovaného soundu v rape polovice 2010-tych rokov. O to viac sa ukazuje pôsobivosť osobnej výpovede, ktorou ma zaujal jeho debutový projekt Frekvence P.H.A.T. (2002). Ale súdiac podľa rozporuplných dobových recenzií debutu a nadšeného prijatia albumu DONE, Frekvence P.H.A.T. bežali na frekvenciách budúcnosti. Inými slovami: James Cole ako 18-ročný chalan predbehol dobu.

„Poslouchám, co se mi město snaží říct,“ rapuje Cole v refréne skladby Spousta dní a tento bar (kľudne aj verš) je dobrým kľúčom, naladením sa na frekvenciu albumu. V kontexte 2010-tych a 2020-tych rokov, kedy digitálny priestor zaplavujú interpreti v teenagerskom veku, pôsobí debut 18-ročného Colea stále sviežo a súčasne. Najmä, ak vezmeme do úvahy, že jeho rapový subjekt je vnímavým pozorovateľom, storytellerom, technicky zdatným raperom, evokatívnym básnikom aj sarkastickým glosátorom diania v Prahe na začiatku milénia.

Dobové recenzie mu vyčítali drzosť a hubatosť, tú si však Cole časom obhájil (aj keď ruku na srdce – na albume funguje aj bez legitimizácie neskoršími projektami). Cole je so svojou výrazovou bohatosťou chór, ktorý vstupuje a vystupuje do prúdu raplifu, hýrenia, naháňania slávy, rýchlych prachov a úspechu, nie, aby mu podľahol, ale poskytol k nemu úprimný, reflexívny komentár.

Viac v skladbách Seš sám, Modelky alebo Místo sví, ktoré s odstupom vyše 20 rokov a príchodom influencerov a turbo self-made manstvom sociálnych sietí a ich alternatívnych realít ešte nabrali na naliehavosti. Coleovo hľadanie si miesta v tomto už na plnú rýchlosť rozbehnutom a stále akcelerujúcom svete predstavuje so svojou úprimnosťou ukážku konštantnej hodnoty uprostred pominuteľnej betónovej džungle. (Reflexívnu vlnu medzi rokmi 2003 a 2005 s albumami Teritorium I a II dotiahol do dôsledku o dekádu starší Orion zo zoskupenia PSH.)

Štruktúra albumu so skitmi, ktoré prežili skúšku času menej obstojne než Coleov prejav, miestami kodŕcavá frázovačka a občasné formálne nedostatky sú z dnešného pohľadu skôr patinou, ktorá buď nostalgicky poteší, alebo ju prostre poslucháč obrúsi preskočením pasáže či celej skladby. (P.S.: čaro albumu ale stále spočíva v jeho celistvosti a nabádanie k redukcii môže zážitok zbytočne zoštíhliť – a je to predsa „fat“). Duch doby ale nie je to, čo album tiahne. Je to tenzia medzi duchom doby a Coleovým rapovým subjektom, ktorý sa na ňom občas vezie, následne ho prekračuje, nabúrava, observuje, ironicky komentuje, prežíva, zápasí s ním miestami slovne, miestami takmer fyzicky. A tiež to, že ide o dramatický, pútavý zápas na veľa repríz.

James Cole skutočne je majstrom introspekcie, vystupovania z mantinelov rapových persón, prekračovania tieňov Danieľa Ďurecha, variácií alter ega a nadhľadu nad rapovým životom (ktorý sa dnes už stal univerzálnou metaforou rýchlosti, bezodnosti a hýrivosti). Len od 18-ročného chalana je to oveľa väčšie prekvapenie, než od zaslúžilého veterána scény.

James Cole/P.H.A.T., Frekvence P.H.A.T., 2002.

Michael Papcun

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Kdo mi poskytne zbraň
k vytlačení války z ložnice?

Vykoupala bych se v Jordánu nebo Dněpru,
abych ji smyla z těla,
ale i tam je tolik mrtvých.
Kdybych ji ukolébala a vyhodila z okna,
zase mi proleze skrz kůži
zpátky do ložnice

z básne s incipitom „Ve sprše sledují své“

Čo si počať s pacifizmom v dobe, ktorú žijeme (a v tejto ekonomike)? Je trvanie na bezpodmienečnom nebojovaní relevantnou metódou rezistencie alebo iba analgetikom poskytujúcim prinajlepšom chvíľkovú úľavu prostredníctvom pocitu, že niečo robíme „správne“ a že sme predsa len „dobrým človekom“? A ako nad tým vôbec uvažovať v jazyku skrz-naskrz prevŕtanom militaristickými výrazmi a metaforami?

V citovanom úryvku ono „vojnové“ preráža všetky úrovne ľudského žitia a zasahuje tú najintímnejšiu: spálňu. Práve tam – v priestore našej bezbrannosti – nám myseľ kolonizujú udalosti posledných piatich rokov: Putinova invázia Ukrajiny, genocída páchaná izraelským režimom na palestínskom obyvateľstve či Trumpov domáci teror vykonávaný agentmi ICE. Práve tam si kladieme tú istú otázku ako aktérstvo básne: „jak vůbec bylo před tímhle vším?“

Tieto „boje“ máme zvnútornené – dominujú našim feedom a ostávajú s nami, aj keď odložíme smartfóny. Nemáme možnosť sa od nich celkom oprostiť, nedá sa pred nimi ujsť, nejestvuje žiadna metóda očisty, ako to vzápätí hovorí aj predmetný text: „Vykoupala bych se v Jordánu nebo Dněpru […] ale i tam je tolik mrtvých.“ Aj rieky, dokonca aj tá s najväčšou mýtickou silou, sú tým kontaminované – stali sa z nich bojiská.

Sme tak permanentne vystavení spochybňovaniu vlastnej morality – ak chceme „byť lepšími“, musíme urobiť viac. Takéto myšlienky však často vedú opačným smerom, k paralýze. Autorka presne túto dilemu evokuje v citovanej pasáži motívom Sofiinej voľby („Kdybych ji ukolébala a vyhodila z okna“) a ideu absolútnej penetratívnosti svetového desu ešte zosilňuje s využitím frazeologizmu „dostať sa pod kožu“ („zase mi proleze skrz kůži“).

V básni – rovnako ako v našej žitej realite – nenastáva žiadne uvoľnenie. Naopak, dovetok k nej presne pomenúva ochabnutie, ktoré nás chtiac-nechtiac opantáva: „Možná skoro zapomenu, jaké to je cítit se plná sil“. Isté východisko azda Zahladko naznačuje až v jednom z ďalších textov, keď píše, že „každá válka je o péči“. Lepší svet teda je možný, no iba ak disponujeme ochotou pustiť sa do boja za starostlivosť – o seba i seba navzájom.

Iryna Zahladko: Jak se líčit v nemoci. Ostrava, Bílý Vigvam, 2024.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

V Británii sú vodospodárske podniky súkromné. Postarala sa o to Thatcherová s jej obsesívnou záľubou v hayekovskej ekonomike deregulovaného trhu. Neskôr sa pridali ďalšie toryovské vlády – tvorcovia spomínajú najmä majstra sveta v popiskovaní si Davida Camerona – a zrušili viaceré dôležité regulácie aj v oblasti kontroly stavu vody. Vodohospodárske podniky tak v Británii patria súkromným firmám, ktoré na tejto základnej komodite ryžujú. Rôzne hedžové fondy tak pravidelne minimalizujú náklady a maximalizujú zisk. Čističky poriadne nefungujú a šetrí sa napríklad tak, že v prípade „silných dažďov“ je legálne možné vypustiť splašky bez očistenia priamo do riek, čo sa nadmieru zneužíva.

Aby sa potenciálnym problémom zabránilo, ešte v roku 1996 vznikla štátom financovaná Environmental Agency, ktorá má okrem inej agendy aj kontrolovať čistotu vody. Ako však ukazuje miniséria, v roku 2009 táto agentúra zaviedla tzv. sebamonitorovanie. V praxi to znamená, že súkromné vodohospodárske podniky majú kvalitu vody a chod čističiek monitorovať sami a sami majú aj informovať agentúru, ak dôjde k problémom. Nemusíte byť veštica Jolanda, aby vám došlo, že medzi agentúrou a podnikmi dochádza ku konfliktu záujmov, ako neskôr zistia aj dvaja dôchodcovia-vyšetrovatelia. Tí začnú odhaľovať celú šírku problémov vďaka zákonu o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý prikazuje aj súkromným vodohospodárskym podnikom poskytnúť verejnosti dôležité údaje. A nechýbajú ani whistlebloweri z radov technikov, ktorí sa majú o čističky starať, no sú im zo strany často sa meniacich zamestnávateľov neustále podkladané polená pod nohy.

Miniséria k tomu prelína viacero príbehov skutočných ľudí, ktorí na stav vody doplatili, žiaľ, aj životom. Najsmutnejším príbehom je osud štvorčlennej rodiny z roku 1999, ktorá sa vydala kúpať na pláž s modrou vlajkou – znak najvyššej kvality vody. Jedno z detí však chytilo vo vode baktériu E.coli a zo štvorčlennej rodiny sa stala trojčlenná. Skutočných príbehov seriál ponúka veľa, zameriava sa aj na environmentálne združenia ako Surfers Against Sewage. Epizódy navyše pretkávajú skutočné zábery zobrazujúce stav vody v rôznych častiach Anglicka a aj autentické reakcie spomínanej environmentálnej agentúry a súkromných vodohospodárskych spoločností, ktoré sa obvykle zmôžu len na korporátne vyhlásenia typu „Kvalita vody je našou absolútnou prioritou“. Ak aj v minulosti došlo k pokutovaniu spoločností, ide o bezvýznamnú čiastku, ktorá ich problematické podnikanie skôr povzbudila.

Pri vysokom počte podobných príbehov publiku nezostáva nič iné len krútiť hlavou nad závažnosťou problému. Tvorcom seriálu sa nedá uprieť úprimná angažovanosť a záujem o daný problém, a hoci otvorené volania po opätovnom znárodnení vodohospodárskych podnikov pôsobia skôr úsmevne, miniséria nepochybne spravodlivo nahnevá veľkú časť populácie a má potenciál aj niečo zmeniť. Pri moci sú labouristi a malo by ísť o prirodzenú súčasť ich agendy.

Dirty Business, scenár a réžia: Joseph Bullman, 3‑dielna miniséria, Veľká Británia, Channel 4, 2026.

Autor je vysokoškolský pedagóg

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

namiesto kozmu sme dobyli súkromie

z básne s incipitom „na juhovýchode tolkienovské putovanie“

Aktérstvo básní Michaela Papcuna už v druhej zbierke zdanlivo uniká z reality do fikčného sveta, poskladaného predovšetkým z fragmentov popkultúry, ale i z elementov „starého“ sveta „vysokého“ umenia. Úsilie lyrického subjektu uniknúť je však zobrazené v procese – nikdy nie je zavŕšené, nie je „úspešné“, ako by sme povedali jazykom neskorého kapitalizmu, ktorý je orientovaný na produktivitu jednotlivstva.

Aktérstvo sa teda nevyhnutne pohybuje v rozhraní, s ktorým nedokáže pohnúť. Toto rozhranie je v Papcunovej poetike viditeľné iba cez škáry medzi efektne štylizovanými kulisami onoho vysnívaného sveta (Papcun v debute GHETTO PALM operuje aj s ideou daydreamingu), ktorý je len simulákrom, kópiou bez originálu. A teda nielenže nikdy neexistoval, ale nikdy ani nemôže vzniknúť.

Toto rozhranie, čiže patriarchálny kapitalizmus, je okrem iného aj dôsledkom temného prekrútenia technologického progresu, čo je jasne vyjadrené v citovanom verši. Pôvodný technooptimizmus, na tomto mieste spojený s vesmírnymi pretekmi počas studenej vojny, tu prebujnieva do podoby technofeudalizmu (termín Janisa Varoufakisa), ktorý je výrazom obratu ľudstva smerom ku globálnej dystópii.

Netreba sa tak čudovať Papcunovmu zobrazovaniu nablýskanej neónovej fasády, pretože práve skrz ňu evokuje všemožné dystópie od 451 stupňov Fahrenheita a Orwellovho 1984 až po svet Blade Runnera. Navyše autor správne uchopuje fakt, že ťažiskom tohto posunu smerom k neslobode je internet ako frontová línia hybridnej vojny užívateľstva proti algoritmom postaveným na vzájomnom antagonizovaní ľudského aktérstva a extrahovaní našich dát.

Trefné je aj využitie agresívneho výrazu „dobyť“, pretože technologickí vladári s takmer nekonečnou mocou – napríklad „svätá“ trojica Musk, Zuckerberg, Bezos – sa našich dát, respektíve nášho súkromia, respektíve nás zmocnili násilím. A je nanajvýš tristné, že to zvykneme jazykovo zľahčovať. Paradoxným vyústením prehry v „boji o súkromie“ je nemožnosť ľudskej blízkosti, ktorú Papcun vo svojej zbierke tiež tematizuje. Napokon, práve ľudská blízkosť je nevyhnutným predpokladom a prvým krokom na ceste k zvrhnutiu tejto technofeudalistickej dystópie.

Michael Papcun: UGLY EUROPA. Bratislava, O. z. vlna/drewo a srd, 2025.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Václav Havel sa po zverejnení vyhlásenia Charty 77 ocitol vo väzení, kde zápasil s pochybnosťami a vlastnou slabosťou, aby sa napokon v liste adresovanom generálnemu prokurátorovi zaviazal, že sa „zdrží všetkých nelegálnych aktivít“. Tento krok sám vnímal ako podpis zmluvy s diablom a vyčítal si ho ako osobné zlyhanie. Zároveň ho v tom čase trápili aj výčitky svedomia súvisiace s neverou voči manželke Olge.

Dramatická scéna, ktorá skutočne pripomína faustovský príbeh, je však príkladom toho, že komiks zlyháva v rovine príbehu. Autor scenára Michael Žantovský bol zároveň Havlovým priateľom a napísal o ňom rozsiahlu, šesťstostranovú knihu. Nový komiks, ktorý symbolicky vyšiel 17. novembra 2025, však dejovo pôsobí ako výsek z oveľa väčšieho celku a chýba mu priveľa kontextu.

Scéna vo väzení by bola omnoho pôsobivejšia, keby nám Žantovský hrdinu komplexnejšie predstavil. Vďaka detailnejšiemu kontextu by sme rozumeli tomu, z čoho pramení Havlov vnútorný smútok či pochybnosti o samom sebe, alebo by nás k tomu autor scenára aspoň jasnejšie naviedol. Rovnako nedostatočne postupuje aj v dejovej línii súvisiacej s Havlovým osobným životom. Nevera a s ňou spojené dilemy by nás zasiahli hlbšie, keby nám dôkladnejšie predstavil jeho vzťah s Olgou. Platí tiež, že autor si mohol vybrať aj výpovednejšie epizódy z Havlovho detstva, ktoré príbeh otvárajú a uzatvárajú.

Žantovský sa možno spoliehal na to, že českí čitatelia a čitateľky detailne poznajú pozadie Havlovho života a nechcel opakovať známe fakty. Avšak mladším generáciám žijúcim na Slovensku budú tieto súvislosti určite chýbať. V našom prostredí navyše máme aj s čím porovnávať.

Pred viac ako rokom vyšiel v komiksovej podobe príbeh Milana Šimečku s názvom Súdruh disident, ktorý zachytáva životné dilemy podobného hrdinu v rovnakom dejinnom období. A výsledkom je výrazne pôsobivejšie dielo. Bolo rozsiahlejšie a zároveň oveľa sústredenejšie.

Komiks o Havlovi síce predstavuje množstvo postáv z okruhu jeho priateľov – treba dodať, že trefne prostredníctvom ich záznamov v policajných spisoch –, no väčšina z nich sa mihne len v jednom či dvoch paneloch a do deja nijako výraznejšie nezasiahne. Otázkou zostáva, či ide o vedomý edukatívny zámer, alebo sa jednoducho nepodarilo efektívne využiť už aj tak obmedzený priestor?

Úspešnejší než v kresbe osobnosti a vnútorného sveta hlavného hrdinu je komiks vo vykreslení doby. Tragikomicky pôsobí scéna so susedmi, ktorí sa Havlovi po jeho zatknutí vyhýbajú, ako aj výjav z prísne sledovaného pohrebu Jana Patočku. Vizuálna stránka komiksu, ktorej autorkou je Štěpánka Jislová, pôsobí autenticky, avšak miestami – vzhľadom na charakter príbehu – až príliš idylicky. Komiks HAVEL: hrátky s čertem napokon pripomína skôr ochutnávku a funguje ako reklama na oveľa rozsiahlejšiu životopisnú knihu. Alebo by nám autorská dvojica mohla priniesť pokračovanie?

Michael Žantovský a Štěpánka Jislová: HAVEL: hrátky s čertem. Argo, 2025, 144 strán.

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

na okraji lesa, ak také niečo jestvuje
sadol som si pod vysnívaný strom
rozprával som sa sám so sebou, ak niečo také jestvuje
to sa bude dať otvoriť, keď máš dlhé nechty

z oddielu Listy a lopúchy

Ako čítať Hlinený zošit Erika Jakuba Grocha? V prvom rade nám asi – v porovnaní s klasickým, papierovým zošitom – napadne niečo krajne nepraktické. Tón zbierky teda udáva akési protikladné, oxymorické spojenie, nesúce v sebe aj náznak dôvtipnej irónie. Obdobne sa dá čítať aj názov oddielu, z ktorého je interpretovaná báseň – aj na Listy a lopúchy sa dá písať ako do zošita (list navyše implikuje ideu korešpondencie).

Máme tak pred sebou meditáciu nad prepojeniami ľudského a prírodného – o tom ostatne hovorí aj prvý verš interpretovaného textu (otláčam tu celú báseň vrátane vynechaných riadkov, pretože aj vďaka tomuto usporiadaniu Grochove texty azda evokujú písanie na hlinené doštičky). Opäť tu figuruje istá irónia – „okraj lesa“ existuje iba ako ľudský koncept, teda v antropocentrickom uvažovaní o svete.

Subjektná osoba sa následne usadí pod stromom – nie hocijakým, ale „vysnívaným“. Pokračuje polemika o tom, čo je skutočné a čo nie, je to nevypovedaná otázka na podstatu reality (jestvuje vysnívané?). Zároveň je jasné, že subjektná osoba sa k tomuto stromu (pozitívne) vzťahuje, ide o miesto dôverne známe – azda miesto „príjemné“, čím sa odkazuje na topos ľúbezného miesta (locus amoenus) známy z pastierskej idyly.

Konotácie teda vedú tak k prírode, ako aj k literárnej tradícii (rovnako ako k tradícii písania odkazuje názov Hlinený zošit). A v neposlednom rade sa tu zdôrazňuje fakt, že človek prebýva v reálnom svete, ale i vo svete slov – a môžeme si opäť položiť otázku, ktorý z tých svetov je pre nás skutočnejší. Podobné otázky si azda kladie aj samotná subjektná osoba, rozprávajúc sa sama so sebou – „ak niečo také jestvuje“, samozrejme.

Posledný verš sa odohráva nielen vo fyzickej, ale aj v ne-fyzickej (spirituálnej či mentálnej) rovine. Ironicky tu pôsobí narušenie úvahy alebo meditácie banálnym aktom manipulovania s predmetom vzpierajúcim sa vlastnému účelu. Ako protisila k doslovnému však pôsobí metaforický význam povedaného – dlhé nechty mozgu, teda myslenie, nám môžu pomôcť (po)otvoriť aj také zložité koncepty, ako je ľudská existencia. A aj keby sme boli mimo toho všetkého, tak platí, že stále môžeme „len“ jestvovať.

Erik Jakub Groch: Hlinený zošit. Kordíky, Skalná ruža, 2025.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.