Mohlo by sa zdať, že atmosféra posledných prezidentských volieb z marca 2018, ako aj predpovedané triumfálne víťazstvo Vladimira Putina nevzbudzujú pochybnosti o konzervatívnom charaktere ruského režimu.
Tieto nudné voľby sa fakticky stali plebiscitom, v ktorom potvrdenie oddanosti národnému lídrovi pôsobilo identicky s oddanosťou samotnej krajine – jej histórii, suverenite a politickým tradíciám. Volebná kampaň bola divadelným predstavením a o jeho obsadenie sa starostlivo pričinili stratégovia z kremeľskej administrácie: nad úbohými postavami opozičných kandidátov, ktorí priam zosobňovali svojvôľu a ľahkovážnosť politických hier, sa týčila principiálne depolitizovaná postava Putina stelesňujúca „večnú prítomnosť“ – plynúci čas zabraňujúci akýmkoľvek nepredvídateľným zmenám. V takomto obraze prítomnosti si ľudia v nej žijúci nevolia svoju budúcnosť slobodne, ale len potvrdzujú svoju účasť v tichej dohode medzi generáciami. Ozajstná voľba obyvateľov Ruska sa preto realizovala cez druhotné politické formy – prostredníctvom sily tradícií a historicky utvorenej životnej skúsenosti.
Tento konzervatívny, antipolitický a antidemokratický charakter legitimácie Putinovho režimu sa však celkom organicky spája s logikou trhu, ktorá je prítomná v ruskej spoločnosti: odmietnutie politickej voľby sa ospravedlňuje nielen vernosťou k tradíciám, ale aj totálnou nedôverou k akýmkoľvek formám verejného života. Opačnou stránkou prevládajúceho konzervativizmu sa stáva individuálna „starostlivosť o seba samého“, uprednostňovanie osobného záujmu pred verejným. Pevnosť spojenia vládnej konzervatívnej rétoriky a trhovej atomizácie spoločnosti sa prejavila najmä v predchádzajúcom funkčnom období prezidenta Putina (od roku 2012). V tomto období, a to najmä po roku 2014 na pozadí anexie Krymu a konfrontácie so Západom, bol nárast štátneho nacionalizmu sprevádzaný nadväzujúcim kurzom komercializácie zdravotníctva a vzdelávania a tiež celkovým znižovaním sociálnych záväzkov. Takzvaná „krymská väčšina“ – mlčiaca jednota vlastencov, ktorých spája podpora zahraničného kurzu Kremľa – v sebe spája pocit hrdosti na znovuobnovenie „historického Ruska“ a neustále rastúcu nedôveru ku konkrétnym štátnym inštitúciám. Vnímanie týchto inštitúcií (polície, súdov alebo stredných škôl) ako neefektívnych a skorumpovaných sa už dávno stalo všeobecne rozšírenou mienkou. Táto nedôvera sa však neodrazila v náraste protestných hnutí, ale v „depolitizácii“ sociálnych otázok. Predpokladá sa, že sám jednotlivec bez toho, aby sa spoliehal na štát, musí niesť zodpovednosť za bezpečnosť, zdravie a dostatok svojej rodiny. Okrem toho nadvláda logiky osobného záujmu umožňuje „pochopiť“ každého skorumpovaného úradníka, ktorý, tak ako ktokoľvek iný, chce len zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre svojich blízkych. Podobná „depolitizácia“ sociálnych otázok plne zodpovedá duchu neoliberálnych reforiem v sociálnej oblasti, kde štát občanom iba poskytuje „služby“ na základe obojstranne výhodných podmienok.
Konzervativizmus a neoliberalizmus: nebezpečné spojenie
Nehľadiac na úradmi deklarovanú „osobitnú cestu“ Ruska, existujúce ideologické usporiadanie režimu možno v plnej miere porovnať s neokonzervatívnym obratom na Západe, ktorý sa stal po prvý raz predmetom analýz pred tridsiatimi rokmi v súvislosti s politikou Thatcherovej a Reagana. Práve vtedy, počas ekonomickej krízy, sa totiž začal útok pravice na sociálny štát, a to v podobe „autoritárskeho populizmu“, ktorý zahŕňal predtým nezlučiteľné ideologické prvky – apel na konzervatívne hodnoty a obhajobu ničím neobmedzovaného trhového záujmu. Preslávená maxima Thatcherovej – „neexistuje nič také ako spoločnosť“ – bola v príkrom rozpore so základmi konzervatívneho svetonázoru, pre ktorý je vopred určujúcou kategóriou práve spoločnosť. Thatcherizmus znamenal rozkol nielen s prechádzajúcim sociálnodemokratickým konsenzom, ale aj s konzervatívnou politickou tradíciou.
Britský konzervativizmus už od čias Disraeliho staval do protikladu k liberalizmu historicky utvorenú jednotu národa, ktorého členov spája spoločný spôsob života a vzájomné záväzky. Pre konzervatívcov štát nebol „nočným strážnikom“, ktorého úlohy sa vymedzovali iba ochranou vlastníctva a garanciou práva na súkromie, ale organickým pokračovaním spoločnosti, jej „formou“. Vzťahy medzi mocou a občanom v tomto prípade nepredstavovali racionálny kontrakt, ale zakladali sa na autorite a metaforicky pripomínali úlohu otca vo vzťahu k členom rodiny. Konzervatívcom bola súčasne cudzia aj sociálnodemokratická myšlienka „verejného záujmu“, pre realizáciu ktorého je nevyhnutné aktívne zasahovanie štátu do ekonomiky.
Pre konzervatívcov nebola spoločnosť nikdy normatívnym pojmom. Predstavovala však akýsi čiastkový rezultát histórie každej krajiny. Opieranie sa o reálne vytvorené vzťahy vnútri konkrétneho národného spoločenstva definovalo skepsu konzervatívca vo vzťahu k akýmkoľvek reformám zameraným na oslavu univerzálnych princípov slobody či spravodlivosti. Z tejto skeptickej orientácie konzervativizmu organicky pramenila aj pozitívna predstava o práve, podľa ktorej žiadne zákonodarstvo neodráža racionálne princípy, ale je výsledkom tichej dohody medzi generáciami. V tomto ponímaní nie je medzi konzervatívnym zdôvodnením britského konštitucionalizmu a ruského samoderžavia nijaký rozpor – aj prvý, aj druhý smer v plnej miere zodpovedá historickej skúsenosti daných krajín („Ústava Ruska je jeho dejinami“, ako to vo svojej dobe vyčerpávajúco sformuloval ruský konzervatívec Fiodor Ťutčev).
Táto antinormatívnosť konzervativizmu, jeho skeptická orientácia, pokiaľ ide o univerzalistické teórie (ako liberalizmus a socializmus), mu vždy pridávali mimoriadnu flexibilnosť a prispôsobivosť k najrozličnejším národným kontextom. Konzervativizmus má všade iný obsah (keďže je tvorený neopakovateľným spojením rôznych podôb života každého národa) – a to pri zachovaní vnútornej logiky samotnej politickej ideológie.
Sloboda pre konzervatívcov neznamená nič iné ako právo na rozdielnosť, možnosť národa byť verným sám sebe a svojej histórii. Sloboda sa tak v plnej miere zhoduje s pojmom suverenita, a preto akékoľvek pokusy o jej obmedzenie v prospech univerzálnych hodnôt (napr. ľudských práv) sú obmedzením slobody. Keďže sloboda sebaurčenia jednotlivca je obmedzená, pravá sloboda prislúcha spoločnosti. Jednotlivec si nemôže slobodne vybrať svoju národnú príslušnosť, pohlavie alebo spoločenskú vrstvu – toto všetko je totiž dané spoločnosťou, do ktorej patrí od narodenia.
Nie je zložité postrehnúť, že základné prvky súčasného ruského politického diskurzu presne zodpovedajú tomuto konzervatívnemu smerovaniu: boj za suverenitu (ozajstnú slobodu) proti normatívnym obmedzeniam nanucovaným Západom; prevaha historickej tradície nad literou zákona (Putin ako „národný líder“ je dôležitejší než samotný inštitút prezidentskej moci opísaný v ústave).
Z následných konzervatívnych pozícií ruský štát útočí na akékoľvek pokusy o revolučné zmeny, a to tak, že poukazuje na historické paralely medzi udalosťami roku 1917 a nedávnymi „oranžovými revolúciami“, ktoré sa odohrali v postsovietskom priestore. Táto konzervatívna kritika neustále podčiarkuje aj to, že doktrinálny fanatizmus revolucionárov, ktorí experimentujú s historicky utvorenými spoločnosťami, je spravidla cynicky zneužívaný zahraničnopolitickými súpermi s cieľom podkopať národnú suverenitu.
Ochrana skutočnej slobody pred pokušením falošnej slobody sa zabezpečuje nielen bojom proti revolučným hrozbám, ale aj neustálymi opatreniami morálnej disciplíny: obmedzenie práva na interrupciu, kriminalizácia homosexuality atď. Rétorika „ochrany rodinných hodnôt“, ktorá sprevádza tieto opatrenia, priamo odkazuje na konzervatívnu metaforu štátu ako veľkej rodiny, ktorej členov spájajú vzájomné záväzky. Možno tvrdiť, že v tomto smere je morálny diskurz univerzálnou črtou neokonzervatívnej politiky – ako v Amerike za čias prezidenta Busha, tak aj v Rusku za Putina. V podmienkach prehlbujúceho sa skutočného sociálneho rozkolu vytvára ilúziu jednoty, „morálnej väčšiny“, ktorá je stmelená pred vonkajšími hrozbami a egoizmom menšín dožadujúcich sa ochrany svojich občianskych práv.
Neoliberálny kurz, ktorý Rusko postupne naberalo od začiatku 21. storočia, sa prezentoval ako čistá racionálnosť nezaťažená ideológiou či politikou. Zoškrtanie sociálnych záväzkov, zníženie daní pre veľké podniky, liberálnu reformu zákonníka práce alebo komercializáciu verejného sektora sprevádzali argumenty technokratickej vlády apelujúcej predovšetkým na zdravý rozum a „skúsenosti vyspelých krajín“. Prezident ako figúra symbolizujúca jednotu spoločnosti a kontinuitu jej historických foriem sa tradične dištancoval od verejnej obhajoby neoliberálneho kurzu, pričom túto úlohu prenechával skôr na „depolitizovanú“ vládu.Možno povedať, že takáto deľba kompetencií medzi prezidentom a vládou plne zodpovedá prevládajúcej ideologickej konzervatívno-liberálnej symbióze v Rusku. Je dôležité, že túto symbiózu obchádzajú očividné rozpory a do ideologickej jednoty sama včleňuje neoliberálnu racionálnosť aj konzervatívnu politickú ideológiu.
Takúto jednotu (v jej americkej verzii) porovnáva Wendy Brownová s mechanizmom fungovania sna opísaným Freudom, kde to, čo je nezlučiteľné v realite, sa stáva zlučiteľným vďaka nevedomej práci imaginácie. V rámci takejto interpretácie je neokonzervativizmus nielen rétorickou kamuflážou skutočnej neoliberálnej politiky, ale vytvára spoločnú ideologickú štruktúru. Vnútorné protiklady tejto štruktúry nie sú prekonané, ale udržiavajú sa vo „vyrovnanom“ stave, ktorého osobitosti sú späté s konkrétnymi historickými okolnosťami.
Konjunktúrny alebo hodnotový konzervativizmus?
Jeden z najpopulárnejších motívov súčasnej ruskej stability možno nazvať „zrodením poriadku z chaosu“. Podľa tohto naratívu odklon od historickej skúsenosti v prospech liberálnych univerzalistických doktrín za Gorbačova a Jeľcina z prelomu 80. a 90. rokov minulého storočia zapríčinil sociálnu katastrofu, morálnu degradáciu a reálnu hrozbu straty národnej suverenity. Eróziu štátnej moci využili oligarchovia, ktorí krajinu premenili na priestor ničím neobmedzovaného súperenia o moc a zdroje. Putinov nástup potlačil tieto hrozivé tendencie, oddelil biznis od moci a vrátil krajine jej dôstojnosť. Zmeny z 90. rokov však putinovské obrodenie nezrušilo. Naopak, syntetizovalo ich s celým masívom predchádzajúcej národnej histórie. Akoby v sebe spojilo „to najlepšie“ z imperiálneho, sovietskeho a jeľcinovského obdobia: zahraničnopolitickú moc, kresťanskú morálku a pevný inštitút vlastníctva.
Možno tvrdiť, že podobná genealógia prispela k politickej expropriácii oboch proti sebe bojujúcich táborov jeľcinovského obdobia: prozápadných liberálov a „vlasteneckej opozície“ (vrátane stalinistov z Komunistickej strany a imperiálnych nacionalistov). Z jednej strany nový oficiálny konzervativizmus plnil požiadavky zahraničnej politiky nezávislej od Západu a rehabilitácie sovietskej minulosti ako legitímnej časti národnej histórie, z druhej– upevňoval trhové inštitúcie vytvorené v 90. rokoch. Vo vzťahu k ostatne menovaným vystupoval ako „Bonaparte“, ktorý zachoval sociálne výdobytky revolúcie prostredníctvom prehodnotenia ich politickej dôležitosti.
Od prvej dekády 21. storočia sa značná časť liberálnych elít zrieka vlastnej politickej činnosti. Pri zavádzaní neoliberálnych reforiem vystupuje v úlohe expertov alebo sa priamo začleňuje do štátneho byrokratického systému. Podobná stratégia sa stala základom „liberálneho konzervativizmu“, ktorý vnímal odmietnutie princípov liberálnej demokracie ako potrebnú obeť v prospech nezvratnosti trhovej transformácie krajiny. Antirevolučný prvok konzervativizmu hral v tomto prípade hlavnú úlohu, keďže rétorika historickej veľkosti a morálky bolo chápaná ako účelová a sekundárna. Bývalí zástupcovia „vlasteneckej opozície“ v tom čase neprestajne vyjadrovali nádej, že Putin sa skôr či neskôr oslobodí od záväzkov voči liberálnym elitám zdedeným z jeľcinovského obdobia a naberie kurz postupnej realizácie nacionalistického konzervatívneho programu.
Ak ruský „liberálny konzervativizmus“ možno nazvať (podľa známej klasifikácie Samuela Huntingtona) „situačným“, tak druhý možno označiť za „hodnotový konzervativizmus“. Vzťah medzi týmito dvomi zložkami oficiálneho konzervativizmu zostával v priebehu Putinovho režimu vždy dynamický. Ak v období hospodárskeho rastu a neúspešných pokusov zapojiť Rusko do systému západnej hegemónie začiatkom 21. storočia prevládal „situačný konzervativizmus“, tak začiatok tretieho funkčného obdobia Putina v roku 2012 a najmä začiatok konfrontácie so Západom po anexii Krymu na jar v roku 2014 zjavne charakterizuje obrat k rétorike „hodnotového konzervativizmu“. To, čo zástupcovia oboch ideologických táborov považovali za konjunktúrne kolísanie, bolo v skutočnosti prvkom jednotnej ideologickej štruktúry.
Do roku 2012 ruský politický režim vstupoval v situácii politickej krízy spojenej s masovými protestmi proti falšovaniu výsledkov parlamentných volieb. Odpoveďou na politickú krízu sa stal rýchly rétorický prechod k „hodnotovému konzervativizmu“: demokratický protest bol prezentovaný ako vonkajšími silami zorganizovaná vzbura hedonistických elít strednej triedy proti ruskému „kultúrnemu kódu“, ktorého nositeľom bola vlastenecky zmýšľajúca „mlčiaca väčšina“, a politickým vyjadrením – postava národného lídra. Kulminačným bodom rétorického „hodnotového konzervativizmu“ bola anexia Krymu. Bezvýhradná podpora zahraničnopolitického kurzu režimu sa kategoricky prirovnávala k vlasteneckému potvrdeniu svojej príslušnosti ku krajine a jej historickej voľbe. Fronty kultúrnych vojen medzi „mlčiacou väčšinou“ a egoistickou menšinou boli fakticky vyhlásené za jednu z línií vojnového konfliktu medzi Ruskom a Západom. Toto stanovisko sa napríklad obzvlášť jasne odrazilo v známom Putinovom prejave z 18. marca 2014, v ktorom kritikov anexie Krymu označil za „zradcov národa“.
Politický konzervatívny obrat sa z časového hľadiska zhodoval so začiatkom hospodárskej stagnácie spôsobenej mantinelmi rozvoja spoločenského modelu postsovietskeho kapitalizmu. Odpoveďou na štrukturálnu ekonomickú krízu, prehĺbenú poklesom cien ropy a zavedením sankcií zo strany Západu, bol kurz vlády zameraný na prudké zníženie sociálnych výdavkov. Základné črty „protikrízového balíka“ v rámci vládneho kurzu ekonomiky sa v mnohom zhodovali s „prísnymi ekonomickými opatreniami“, ktoré platili v Európskej únii (a dokonca predstavovali ešte o čosi tvrdšiu verziu). Konzervatívna rétorika, ktorá fakticky kriminalizovala akékoľvek sociálne protesty ako protivlastenecké akcie hrajúce do karát vonkajším nepriateľom, túto ruskú verziu „prísnych ekonomických opatrení“ legitimizovala.
Etapu vývoja ruského režimu od rokov 2012 – 2014 tak charakterizuje súčasná radikalizácia oboch zložiek ideologickej symbiózy – neoliberálnej aj konzervatívnej. Ich protichodná jednota pritom nadobúda čoraz ucelenejšiu podobu, v rámci ktorej sa jazyk „hodnotového konzervativizmu“ stáva organickým vyjadrením neoliberálneho obsahu. Bezvýhradná suverenita Ruska a ňou určovaná morálno-politická jednota spoločnosti sú prezentované ako nevyhnutný predpoklad čelenia medzinárodnej konkurencii a boja o zdroje. Tento boj sa javí ako organické pokračovanie zákona konkurencie medzi dvoma jedincami. A konzervatívna skepsa k doktrínam obmedzujúcim suverenitu v mene univerzálnych hodnôt sa ukazuje ako podozrenie z pokrytectva pri akýchkoľvek apeloch na ochranu spoločenských záujmov. Táto logika konkurencie paradoxne napĺňa obsahom konzervatívne vzorce odkazujúce na prevahu spoločného nad osobným. Ako typický príklad takejto performatívnosti konzervatívneho diskurzu môže slúžiť nedávny výrok Vladimira Putina o tom, že v ruskom „národe sa prvok kolektivizmu predsa len vo významnej miere nachádza v jeho srdci a duši“, a táto „schopnosť pracovať v kolektíve“ „sa stáva jednou z konkurenčných výhod dnešnej doby“.
Vyššie opísaná radikalizácia – ako neoliberálneho kurzu, tak aj konzervatívnej rétoriky, ktorá ho sprevádza – je nesporným svedectvom celkovej pretrvávajúcej krízy režimu. Jej ďalší vývoj nevyhnutne povedie k trhlinám v existujúcej ideologickej hegemónii. A tieto prieniky skutočnosti do iluzórnej jednoty „sna“ (aby sme sa vrátili k metafore Wendy Brownovej) budú pribúdať v súvislosti s potrebou čoraz radikálnejších neoliberálnych reforiem s jasným antisociálnym charakterom.
Ilia Budraitskis
Autor je historik a politický aktivista
Z ruštiny preložil Michal Mikuláš
tematický kapitál
