V roku 1986 počas letu ponad juhozápadnú Amazóniu si geograf Alceu Ranzi všimol obrovský geometrický val, ktorý sa tiahol stredom rozsiahlej odlesnenej plochy. Zo zeme bola konštrukcia sotva badateľná, keďže zapadala do okolia ako prirodzený topografický prvok. Jej precízny architektonický plán ako naprojektovaný nápis na zemskom povrchu však bolo možné jasne rozoznať z výhodnej pozície lietadla.
Ranzi rozpoznal, že „geoglyf“ bol ranou kolumbijskou stavbou a odvtedy satelitné prieskumy ukazujú, že jeho pozoruhodný objav je len jedným kúskom z oveľa väčšieho archeologického komplexu, ktorý pozostáva z najmenej štyristo ďalších geoglyfov roztrúsených po území takmer rovnakej rozlohy, akú má Holandsko. Stále nie je isté, či táto rozsiahla sieť monumentálnych konštrukcií slúžila na vojenské, náboženské alebo územnosprávne účely. Vďaka uhlíkovej metóde datovania však možno určiť, že dané konštrukcie boli obývané v období medzi rokmi 900 až 1500 nášho letopočtu, čo svedčí o tom, že už pred príchodom európskych kolonizátorov bolo toto územie Amazónie obývané pôvodným obyvateľstvom, ktorého priestorové konštrukcie dokázali pozoruhodným spôsobom transformovať lesnú krajinu.
Keďže neskôr neobývané valy prekryla lesná vegetácia, o geoglyfoch sa dlho nevedelo, a tak je pravdepodobné, že pod vypínajúcimi sa stromami ležia stovky ďalších. Keď v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia v Brazílii vládla vojenská diktatúra snažiaca sa o modernizáciu, tento región bol vystavený agresívnej kolonizácii, ktorá spustila prudké odlesňovanie. Tento projekt bol súčasťou makrostratégie na „obsadenie a integrovanie“ kompletného územia pozdĺž toku Amazonky, ktoré spadalo pod brazílsku suverenitu, čiže takmer šesťdesiat percent z celkového povodia. Jej moderné územné schémy a priestorové konštrukcie boli založené na myšlienke, že les je prázdna a homogénna terra nullius/tabula rasa, ktorú možno racionálne kultivovať, rozplánovať a opätovne naprojektovať ako jeden celok. Dopady tejto agresívnej, tvrdej ideológie plnej kontroly a drancovania prírody boli mimoriadne silné. Modernizáciu pohraničných oblastí sprevádzalo to, čo brazílska Komisia pravdy neskôr označila za „politiku likvidácie“ pôvodného obyvateľstva. Zanechala po sebe tisícky zmiznutých osôb, nespočetné množstvo vysídlených komunít či ťažké, dlhodobé a rozsiahle škody na lesnom ekosystéme.
Geoglyfy sa stali viditeľnými až uprostred zdevastovanej krajiny, ktorá pripomínala savanu, dedičstvo vojenskej diktatúry. Dve monumentálne ruiny z dvoch vzdialených období – novodobé vyprahnuté plochy a predkoloniálne valy – prelínajúce sa v priestore ako svedectvá nepretržitej genocídy trvajúcej päť storočí. Objavenie týchto konštrukcií narušilo koloniálny obraz lesnej prírody, ktorý podnietil pohraničný expanzionizmus, a to viac ako historické dokumenty, ktoré pripomínajú spáchané násilnosti. Zobrazenie nedotknutej divočiny či „zelenej púšte“ a mnohé iné obrazy dehumanizovanej prírody sa využívali na opis lesa a boli ďalšími prostriedkami, cez ktoré sa ospravedlňovala politika likvidácie, vysídľovania pôvodného obyvateľstva a ničenia ich svedectva v jazyku s cieľom prekryť fyzické násilnosti pri vysídľovaní, masakre a krádežiach pôdy. Toto koloniálne zobrazenie dopĺňali a legitimovali vedecké modely, ktoré Amazóniu pokladali za pralesové územie, ktoré sa od pleistocénu zmenilo len nepatrne a na ktoré nemali pôvodní obyvatelia nijaký zmysluplný dopad. Jedným z hlavných argumentov podporujúcich tento pohľad bol zjavný nedostatok dôkazov o tom, že pôvodné spoločenstvá domestikovali a pretvorili svoje okolie zmysluplným spôsobom, o čom jasne svedčila aj výrazná absencia archeologických komplexov v lesnej krajine. Absencia akéhokoľvek zásahu človeka tak zodpovedala predstavám o nedotknutosti lesa až do tej miery, že les predstavoval negatívny obraz, v kontraste s ktorým mohli byť definované koncepty dizajnu a človeka.
Les v protiklade k mestu
Moderný koncept dizajnu priamo súvisí s kategóriami využívanými na opis prostredia z hľadiska dialektických opozícií, ktoré implikujú vzťah nadvlády: a to medzi domestikovanými a divokými, civilizovanými a necivilizovanými, umelo vytvorenými a prirodzenými priestormi. Lesy – výraz, z ktorého etymológie v románskych jazykoch, silva, možno odvodiť slovo savage (divoch, domorodec) – zohrali obzvlášť dôležitú úlohu v historickom procese, v ktorom sa tvorili tieto kognitívne schémy.
Z pohľadu dejín západných myšlienkových smerov lesy najčastejšie predstavujú hranicu, voči ktorej možno vymedziť človeka, pričom vystupujú ako územie počiatočného stavu ľudstva a zároveň ako jeho antitéza. Tento hraničný aspekt sa týka nielen úzkeho prepojenia medzi lesným prostredím a konceptom divočiny, ale v prvom rade odkazuje na vývoj vnímania, v ktorom lesy začali symbolizovať vonkajšok, pravý opak či nepriateľa mestského priestoru. Mýtus o založení Ríma hovorí, že mesto bolo postavené na rúbanisku uprostred hustého lesa (silva): výrub a vypálenie stromov predstavovalo prvú stopu ľudského dizajnu na krajine. Vo svojej konkrétnej podobe les vymedzoval právno-politickú hranicu rímskej jurisdikcie, za ktorou sa rozprestierala terra nullius, neusporiadané územie nerešpektujúce zákony, obývané barbarskými kmeňmi a rôznymi vyvrheľmi či vyhnancami. V západných predstavách sa za spoločenský priestor par excellence považuje mesto, pričom les vo vzťahu k nemu stojí v základnej opozícii.
Obraz lesa ako predcivilizačného priestoru bol inšpiráciou pre moderné teórie spoločenskej zmluvy od Hobbesa po Rousseaua a do konca 19. storočia sa preplietol aj s orientalistickou geografiou kolonializmu a jej sprievodnými doktrínami sociálneho evolucionizmu a rasovej podradenosti. V naratívoch o bielych objaviteľoch, správcoch kolónií, prírodovedcoch a etnografoch boli tropické lesy koloniálneho sveta opisované ako posledné nedotknuté oblasti Zeme či odľahlé územia, ktorých spoločnosti boli ešte v plienkach a ich obyvateľstvo naďalej zotrvávalo v primitívnom štádiu vývoja. Jedným z najsymbolickejších priestorov, cez ktoré bol tento obraz prírody a spoločnosti vrátane sily jeho poznatkov prezentovaný, sa stal najväčší tropický les na svete, Amazónia.
Amazónia sa považovala za územie, ktorého príroda bola pre civilizáciu nielen bohatá, ale aj nehostinná, čo vzhľadom na charakter prostredia striktne obmedzovalo akýkoľvek rozvoj ľudských spoločností. Severoamerická archeologička Betty J. Meggersová, ktorej priekopnícky výskum v Amazónii položil základy danej interpretácie, pripísala tento obmedzujúci faktor z pohľadu kultúrneho rozvoja pôde v tropických pralesoch a jej nevhodnosti pre intenzívnu poľnohospodársku činnosť, čo následne zabrzdilo demografický rast, spoločensko-politické rozvrstvenie, technologické inovácie a z toho prameniaci vznik mestských aglomerácií. Keďže Meggersovej model environmentálneho determinizmu pokladal za „kolísku civilizácie“ intenzívne poľnohospodárstvo, prevaha divokého, nedomestikovaného lesa pre ňu slúžila ako najzmysluplnejší dôkaz nižšieho sociálneho vývojového štádia pôvodného obyvateľstva Amazónie.
Inovatívne výskumy generácie archeológov, botanikov a antropológov z osemdesiatych rokov zásadne spochybňujú tento pohľad. Séria nových archeologických nálezov rovnako úchvatných ako geoglyfy ukazuje, že pred európskym kolonializmom veľké plochy územia v povodí Amazonky obývali početné a komplexné spoločenstvá, ktoré uplatňovali vyspelé priestorové technológie s cieľom rozsiahlych územných úprav. Dôkazy navyše nasvedčujú, že pôvodné spôsoby bývania v predkoloniálnej minulosti aj v súčasnosti nielenže v krajine zanechávajú hlboké stopy, ale zohrávajú tiež nenahraditeľnú úlohu vo formovaní lesnej ekológie. Rozsiahle úseky lesov a saván Amazónie, ktoré vnímame ako prirodzené, sú v skutočnosti kultúrnou krajinou s bohatou ľudskou minulosťou. Rastlinná štruktúra a druhová skladba najväčšieho útočiska biodiverzity na Zemi je do veľkej miery dedičstvom dizajnu pôvodného obyvateľstva.
Les ako mesto
Čo to však znamená, že Amazónia, územie, ktoré tak nesmierne ovplyvnilo obraz nedotknutej prírody v našich predstavách a epistemologických konceptoch, je artefaktom ľudského dizajnu? A okrem toho, že plánovacie technológie, vďaka ktorým sa mohla zrodiť taká pozoruhodná architektúra, sú aj naďalej súčasťou poznatkov a postupov v priestorovom plánovaní súčasných domorodých spoločností? Znamená to, že by sme konečne mali zabudnúť na stále prevládajúce socio-evolucionistické interpretácie z 19. storočia, pre ktoré je moderný koncept dizajnu do veľkej miery vedľajší a podľa ktorých sú takéto postupy po technologickej stránke primitívne. Dôležitejšie než zdôrazňovanie toho, že krajinnú architektúru pôvodného obyvateľstva možno pokladať za rovnako sofistikovanú ako tú modernú, je totiž preskúmanie možností, ako nám môže dopomôcť k otvoreniu nových obzorov v chápaní dizajnu celkovo.
Teraz už vieme, že namiesto dôkazu o absencii kultúry môžeme les ako taký interpretovať ako kultúrny artefakt, a to aj napriek tomu, že jeho kontúry nezodpovedajú binárnym opozíciám typickým pre západné uvažovanie. Hranice medzi domestikovaným a divokým, civilizovaným a necivilizovaným, umelo vytvoreným a prirodzeným nielenže v krajine nikdy nie sú jasne vymedzené, ale z hľadiska modelov, akými väčšina pôvodného obyvateľstva vníma les, zasahuje doň a využíva ho, sú tieto hranice prakticky zbytočné. Napríklad Ačuarovia, tak ako väčšina domorodých kmeňov v Amazónii, chápu les ako predĺženú súčasť osady a nie ako vonkajší priestor mimo nej. Les využívajú ako obrovský sad, ktorý si veľmi podrobne systematizujú. Etnologicko-botanické výskumy ukazujú, že ďalší z pôvodných kmeňov (Kinja) považuje takmer všetky stromy a popínavé rastliny v pralese za prospešné. To isté platí aj pre ďalší kmeň (Ka’apor alebo Urubu). Jeho príslušníci používajú špeciálne pomenovanie – taper – na označenie antropogénnych lesov, ktoré vyrástli na náleziskách dávnych osídlení a ktorých stromy a vegetáciu považujú za „archeologické“ pozostatky predošlých osád obývaných predkami.
Túto zjavnú indiferentnosť voči prírodným a kultúrnym hraniciam si môžeme všimnúť aj pri ruinách konštrukcií domorodých obyvateľov, ktoré v krajine pôsobia ako prirodzené prvky, čím stierajú rozdiely medzi ich siluetami a zemským povrchom, zatiaľ čo okolité prostredie – podiel a rozmiestnenie jednotlivých rastlinných druhov, tvar ich korunovej klenby, odchýlky v topografii a zložení pôdy atď. – sa na archeologickej dokumentácii podieľa vlastným pričinením. Niektoré druhy stromov, ako napríklad palmy odolné voči ohňu alebo veľmi úrodné antropické pôdy známe ako černozeme, patria k jedným z najpresvedčivejších dôkazov zásahového charakteru lesa. Keďže tieto ruiny tvoria súčasť živých štruktúr lesa, svojou povahou nezodpovedajú tradičným predstavám. Neodborník ich totiž v lesnej krajine môže sotva identifikovať, nieto ešte spozorovať sofistikované infraštruktúry, krajinný dizajn či urbanizmus, o ktorých tieto ruiny svedčia.
Nové technológie na získavanie dôkazov – od diaľkovej detekcie rozsiahlych transformácií okolitého prostredia po mikroforenzné analýzy fosílnych semien – nám umožňujú poodhaliť viacero rozličných podôb, prostredníctvom ktorých, ako uvádza ekológ William Balée, les zoskupuje veľký archeologický archív „poskytujúci útočisko rôznym nápisom, príbehom a spomienkam v samotnej živej vegetácii“. Rovnako ako historický text, na ktorom sa podieľali sociálne sily prekódované do materiálnej podoby, čítame aj mesto – vrstvy na vrstvách ruín vytvárajúce živú sociálnu štruktúru – les možno interpretovať prostredníctvom syntaxe priestorového dizajnu. Avšak tieto živé ruiny nie sú ani úplne či výhradne ľudské, ani kompletne prírodné. Skôr sú výsledkom dlhodobých a komplexných interakcií medzi kolektívmi ľudí, silami prostredia a ostatnými druhmi, účinkujúcimi v historickom procese „dizajnovania lesa“.
Rozličné domorodé spoločnosti si nielenže uvedomujú tento naprojektovaný charakter lesa, ale tiež rozširujú hranice tohto kultúrneho prostredia okrem človeka aj na veľké množstvo živých tvorov, ktorých domovom je les. Obyvatelia Amazónie, podobne ako väčšina ľudí vo svete, ktorí nepochádzajú zo Západu, vnímajú svoje vzťahy s okolitým prostredím a ostatnými tvormi ako kontinuum, v rámci ktorého sú ľudia prvkami obrovského sociálneho priestoru, ktorý zahŕňa taktiež zvieratá, rastliny a duše. Práve preto kmeň Makunov verí, že „rovnako ako domorodci aj zvieratá žijú v komunitách, v dlhých domoch“; kým kmeň Kichwa zo Sarayaku zase tvrdí, že v lese existujú llaktas, „osady“ a „mestá“ obývané všetkými možnými tvormi. Déborah Danowski a Eduardo Viveiros de Castro tvrdia, že to, čo sa v západných kultúrnych predstavách nazýva prostredie, obyvatelia Amazónie považujú za „spoločnosť spoločností, medzinárodnú arénu, cosmopoliteiu“. Takýto koncept lesa ako kozmopolitného mesta naznačuje, že všetky tvory žijúce v ňom – rieky, stromy, jaguáre, domorodé národy – sú „občanmi“, agentmi či príslušníkmi rozšírenej politickej arény, ktorým by mali byť udelené dokonca práva.
Les nepredstavuje zásadný protiklad civilizácie, ktorým by bola dokonale prírodná krajina, absolútna antitéza kultúrne saturovaného mestského priestoru ako v mýtoch o Ríme. Namiesto toho ide o celkom odlišnú podobu samotného polis, takú, ktorá sa vyhýba priestorovým predstavám, politickým usporiadaniam a epistemickým rámcom koloniálnej modernosti. V konfrontácii s lesnými ruinami si zrejme budeme musieť predstaviť iný mýtus o založení mesta ako politického priestoru, v ktorom pôvodný projekt nebude závisieť od vyrúbania lesa, ale skôr od jeho neustálej kultivácie. Táto jurisdikcia vytvára politický priestor, ktorý presahuje obmedzenia západného mesta, územie obývané všetkými ľuďmi a ostatnými tvormi žijúcimi za jeho múrmi, vyvrheľmi či vyhnancami, v opozícii k modelom civilizácie, pokroku a rozvoju, ktorých nepriateľom bol odjakživa les.
Dizajn presahujúci človeka
Moderný význam slova dizajn vychádza z predstavy, že dizajn je jedinečným atribútom, vďaka ktorému sa ľudský druh odlišuje od ostatných tvorov. A to tým, že ho dizajn od prírody oddeľuje na základe špecifickej schopnosti, ktorá má prislúchať každému jednotlivcovi na svete. Viac ako len poukazovanie na estetické či úžitkové kvality objektov vytvorených človekom v tejto teórii plní koncept dizajnu funkciu „ontologického prostriedku“, ktorý vymedzuje sféru výhradne ľudského, keďže ľudia a iba ľudia – zámerne – dokážu pripisovať symbolický význam a uplatňovať kontrolu ako nástroj vo vzťahu k prírode vďaka špeciálnym schopnostiam ako kognícia, úmysel či subjektívna vôľa. Karl Marx v 19. storočí napísal, že „včela stavbou svojich plástov dokáže zahanbiť mnoho architektov, ale to, čo odlišuje najhoršieho architekta od najlepšej včely, je jeho schopnosť postaviť konkrétny objekt najskôr vo svojej predstavivosti a až potom v skutočnosti“.
Spôsoby, akými uvažujeme o vzťahoch medzi konceptom dizajnu a konceptom človeka, sa stále pridržiavajú vzorca z 19. storočia, podľa ktorého je človek homo designer, autonómny rafinovaný jednotlivec so schopnosťou svojvoľne si podriadiť prírodu. Podobne ako obyvatelia Amazónie aj dnešná veda, hoci iným spôsobom, poukazuje na to, že hranice, ktoré oddeľujú ľudí od ostatných tvorov, sú oveľa priechodnejšie a flexibilnejšie, keďže mnohé z atribútov, ktorými sa snažíme obhájiť svoju výnimočnosť, ako napríklad reflexívne vedomie, úmyselnosť, schopnosť plánovať a jazyk, nie sú vlastné iba ľudskému druhu. Etológovia nás učia, že viaceré zvieratá konajú do určitej miery vedome či plánovane a rovnako že u niektorých druhov, najmä u opíc, sa prejavuje kultúrne správanie nadobudnuté vďaka jazyku a prenosu kognitívnych a technických zručností vrátane schopnosti používať nástroje. Vtáky využívajú určitý druh akustickej gramatiky, komunikačný systém delfínov „manifestuje všetky znaky prítomné v ľudskej reči“ a schopnosťou prenosu poznatkov a zručností z generácie na generáciu disponujú dokonca aj včely. Niektoré z teórií ekologických vied zase hovoria o stromoch ako sociálnych bytostiach, keďže sú schopné sa učiť, zapamätávať si a zdieľať informácie prostredníctvom živej siete húb.
Nemali by sme o dizajne začať uvažovať ako o atribúte, ktorý nemožno pripísať výlučne ľuďom? Len za predpokladu, že tento myšlienkový experiment nebude vychádzať z naivnej predstavy, že vtáky, jaguáre či opice projektujú svoje prostredie presne tak ako ľudia, ale skôr nám umožní vytvoriť si o dizajne nový obraz. Keď antropológ Eduardo Kohn vo svojej fascinujúcej etnografii o amazonskom kmeni Runa píše, že „lesy rozmýšľajú“, netvrdí, že lesy vedia rozmýšľať rovnako ako ľudia. Ponúka skôr zásadne odlišný spôsob uvažovania o tom, čo všetko môže byť myšlienka. Presahujúc človeka, môžeme načrtnúť koncept dizajnu, ktorého definícia nebude závisieť od konania nezávislého jednotlivca dávajúceho formu inertnému a pasívnemu predmetnému svetu, ale od oveľa distribuovanejšieho, prepojenejšieho a kolektívnejšieho procesu, na ktorom sa podieľa množstvo síl a tvorov s odlišnou mierou dosahu na formovanie prostredia, v ktorom koexistujú. Veď napokon, aj „vlky menia rieky“.
Keďže dizajn sa stáva čoraz rozšírenejším konceptom a už ho nemožno odpísať ako bezvýznamný, spôsob, akým sa konceptualizuje, nikdy nemal taký politický význam. Korene človekom zapríčinenej ekologickej katastrofy, ku ktorej smerujeme, sú pevne prepojené so spôsobmi, akými boli vybudované a riadené vzťahy medzi dizajnom, človekom a prírodou v modernej spoločnosti. Aj keď nás antropogénne globálne klimatické zmeny nútia uvedomiť si, že dizajn je vždy dizajnom Zeme, samotného života, existuje niekoľko rozličných spôsobov, ako toto nóvum vhodne naformulovať. V oblasti dizajnu je populárnym práve koncept antropocénu, pretože poukazuje na to, že z celej planéty, v jednotnosti jej geofyzikálnych procesov, sa stal hlavný objekt nadvlády dizajnu. Živé ruiny v Amazónii ponúkajú iný, opozičný príbeh prichádzajúci s obrazom dizajnu, ktorý sa nezakladá až tak na plánovaní, ako skôr na vysádzaní planéty, hoci aj to možno považovať za jeden zo spôsobov plánovania a dizajnu. Ide však o postup, ktorý sa musí zladiť s pôsobením vetra, klímy a nespočetného množstva tvorov, od ktorých závisí sejba či opelenie. Keďže tvory ako včely, ktoré majú pre človeka nesmierny význam, sú v súčasnosti v dôsledku ekocídneho dizajnu modernej doby hnané až na pokraj vyhynutia, obráťme našu pozornosť práve na ne a nie na človeka. Vytvorme taký koncept dizajnu, vďaka ktorému spravíme zo života možný projekt aj uprostred ruín „veku človeka“.
Autor je architekt a urbanista
Z angličtiny preložil Michal Mikuláš
Paulo Tavares je brazílsky architekt a urbanista žijúci v Quite a Londýne. Zaoberá sa vzťahom medzi konfliktmi a priestorom v mestských, teritoriálnych a ekologických súvislostiach. Jeho výskum kombinuje dizajn, kartografiu a spisovateľskú činnosť ako prepojené modality chápania súčasných priestorových podmienok. Tavares učí architektúru na Fakulte architektúry, dizajnu a umení Katolíckej univerzity Ekvádoru v Quite a dlhodobo spolupracuje s kanceláriou Forensic Architecture. V minulosti pôsobil výskumne a študijne na Goldsmiths, University of London.
