„Už tri dni som nič nepovedal, čo by mi bolo na česť, zamiešal som sa do každého rozhovoru, no nikto si ma ani len nevšimol, ledvaže sa mi dvakrát prihovorili (…) Chcel som rozprávať veľmi peknú poviedku; no keď som sa už chystal začať, odbočili, akoby to robili náročky.“ (Montesquieu: Perzské listy)
Pri výstave s názvom Orient2, ktorá odkazuje k východoeurópskej identite, chtiac-nechtiac očakávame podobný trik, ako použil Montesquieu v Perzských listoch, keď cez perspektívu cudzincov vykreslil absurdity Francúzska 18. storočia. Viac ako dvesto rokov pred Edwardom Saidom použil koncept orientalizmu, aby kritizoval svoju vlastnú spoločnosť. Do výstavy v bratislavskej Kunsthalle vstupujeme s tým, že podvedome očakávame sebairóniu a urážky, ktoré sme si privlastnili, stereotypy, ktoré radšej proti sebe použijeme sami, ako by to mali urobiť iní.
Toto očakávanie je a nie je naplnené. Orient2 odkazuje k večnej unikavosti Západu (ako významného druhého), aj neudržateľnosti alebo nepresvedčivosti Stredu (ako sebadefinície). Zaujíma sa o to, čo sa stane, keď sa prekryje komplex menejcennosti a arogancia. Nerobí to však na spôsob ostentatívnej sebairónie ako Squatting Slavs In Tracksuits, ani sofistikovaného ornamentalizmu Slavs and Tatars. Kurátor Michal Novotný nachádza oveľa subtílnejšie prejavy, navyše často v dielach, ktoré explicitne vôbec neriešia východoeurópanstvo. V jednej časti výstavy dáva napríklad priestor ornamentu, ktorý hraničí s amatérstvom. V kontexte galérie súčasného umenia irituje tým, že táto sekcia veľmi pripomína výstavu na chodbe ZUŠ v okresnom meste, alebo štúdio tatéra samouka. Je to však úplne presná paralela k téme výstavy – presvedčivo sprostredkúva pocit nepatričnosti, a to vo výstavnom kontexte, ktorý je takisto do veľkej miery určený naším dobiehaním Západu, akceptáciou jeho jazyka a kritérií.
Výstava je rozčlenená na päť žánrových scén, ktoré nás postupne prevedú atmosférou očakávania a zvedavosti cez sklamanú pripravenosť na niečo, čo sa nedostavuje, cez krajiny eskapizmu, low-fi pátosu a lowcost mystiky, rezignovanej agresivity až po presvetlený (posthumánny?) konštruktivizmus, ktorý predsa len nakoniec zanecháva určitú nádej. Teda, až kým si nevšimneme výraz tváre herečky na videu v rohu centrálnej miestnosti, ktorá improvizácie s dostupnými materiálmi zažíva na vlastnej koži. Výstava na seba vrství roviny a materiály tak, že sa dopĺňajú, protirečia si, ignorujú sa, alebo zostávajú nepochopené. Niekedy sú až ilustratívne, inokedy kryptické a návštevník je odkázaný na sprievodný text na stene. Význam je neuchopiteľný, zostáva kdesi definitívne medzi, čo sa tiež prejavuje v odpočutých komentároch typu: „Tie diela sú dobré, ale nerozumiem, prečo sú tu.“ Takýto kurátorský prístup si vyžaduje odvahu. Ale treba povedať, že etablovaný kurátor, ktorý má dôveru publika a vie, čo robí, potrebuje o niečo menej odvahy, než kurátor odkiaľsi z Orientu.
Orient2. Kurátor: Michal Novotný, Kunsthalle Bratislava, 12. júl – 6. október 2019.
