Únos, lži a video

Pavel Smejkal10. októbra 20192073

Neurčitý hrmot rozochvel sklenené tabule na mojich oknách. Ako sa približoval, stával sa konkrétnejším. Rozoznávam zvuk vrtuľníka nad strechami domov v inak tichej štvrti. Zakrátko sa k nemu pridávajú policajné húkačky, ulica sa rozbliká modrými a červenými svetlami. Nedeľný večer mal byť časom stíšenia sa a práce na tomto texte, no mimoriadny ruch ma vytrhol zo sústredenia. Vychádzam pred dom, kde už postávajú susedia. Prístupové cesty k parku na Chorvátskej ulici kontrolujú ťažkoodenci, kolóna dodávok s tmavými nepriestrelnými sklami a vojenským pancierovým vozidlom prechádza priamo pred nami a bez zastavenia mizne za bránou justičáku. „Kočnera vezú,“ vysvetľuje sused vyjavenému okoloidúcemu. Je to cudzinec, nerozumie.

Vraciam sa späť, k filmu o zlomových udalostiach deväťdesiatych rokov – o únose a zavlečení prezidentovho syna do Rakúska, smrti Róberta Remiáša, okrajovo o kauze Technopol. Jeho postavami sú Oskar Fegyveres, Peter Tóth a svojím spôsobom aj Marian Kočner ako tajomný hýbateľ, ku ktorému sa v závere zbiehajú nitky rozprávania. Ruch za oknami netrval dlho a už celkom stíchol. V poznámkach hľadám citáciu z autorského komentára, ktorým režisérka Barbora Berezňáková svoj dokumentárny film Skutok sa stal otvára: „Čítaš si noviny, vidíš tie kauzy a len skroluješ a skroluješ a nechápeš, ako je toto možné, čo sa deje. A rozmýšľaš, či sa s tým dá niečo urobiť. Hovoria, že sa nedá, a tak ťa to paralyzuje. Že čo ty s tým vlastne.“ 

Berezňákovej hlas je neistý, vety neučesané, akoby práve hľadala slová. Prihovára sa divákovi spôsobom, ktorý navodzuje dojem súkromného rozhovoru, priznane subjektívneho komentára k ikonickým momentom z dejín mladého štátu. Jeho obsah sa však nápadne míňa s tým, čo sa pred chvíľou odohralo na mojej ulici. A snáď aj so spoločenskou klímou, duchom doby – akoby v strižni zatuchol. Za jej stenami sa veci neprestali diať a hoci film na tieto nové okolnosti a kontexty párkrát odkazuje, akosi už na ne nestíha zmysluplne reagovať. V náznakoch zachytáva oživenie debaty o amnestiách po smrti prezidenta Kováča, objaví sa v ňom situácia z nakrúcania filmu Únos (2017), ktorý sa vo vzťahu k verejnej mienke ukázal ako nesmierne vplyvný, jedinou mimovoľne utrúsenou vetou sa dotkne komplicity Petra Tótha v neskorších Kočnerových kauzách. Aj napriek tomu, že si svoj titul požičal z transparentov na masových protestoch proti zneužívaniu moci, ktoré v konečnom dôsledku prispeli k bezprecedentným spoločenským pohybom, topí sa Berezňákovej film v prekvapivej rezignácii: „Sleduješ tie kauzy a noviny, vidíš ako idú jedna za druhou, vidíš ako sa zhora určuje precedens o tom, čo všetko sa môže stať. Ale ako sa ťa to vlastne týka? Je tu nejaký Oskar, Robo, Peter, môžeš si o tom celom aj o nich myslieť svoje. Ale v realite máš dosah len na to, čo robíš ty sám.“

Hmlisté deväťdesiate

Barbora Berezňáková siahla po látke z minulosti, ktorú aktualizujú udalosti posledných mesiacov a na jej postavy vrhajú nové svetlo. V tomto sa  ukázala jej prezieravá autorská intuícia. Za rozporuplný považujem spôsob, akým sa film k minulosti vzťahuje. Na jednej strane naznačuje, že nedoriešené prípady mečiarovskej éry si spoločnosť stále tlačí pred sebou. Je bremenom, ktoré celkom konkrétne ovplyvňuje realitu tu a teraz. Zároveň však minulosť chápe ako čosi blednúce, vystavené erózii nespoľahlivých svedectiev a protirečivých verzií o tom, čo sa „vtedy“ skutočne stalo. A keď anketovou metódou zbiera popletené výpovede náhodných chodcov o únose a úlohe Fegyveresa s Remiášom, predostiera obraz ľahostajnej spoločnosti v stave amnézie. Zahmlenosť napokon film Skutok sa stal takmer úplne ovládne. Kampaň pred uvedením do kín sľubovala nové zistenia, v skutočnosti snímka pomerne nekriticky reprodukuje Tóthovu verziu udalostí pred a po únose. Tá je v obehu už od vydania jeho knihy Krycie meno Bežec, na ktorú nadviazala účelová produkcia Tóthovho publicistického portálu Ďateľ v mesiacoch predchádzajúcich zrušeniu mečiarových amnestií. Zavŕšená bola exkluzívnym rozhovorom s Ivanom Lexom, v ktorom sa na pretras dostala aj otázka Fegyveresovej motivácie svedčiť. Údajne vypovedal pre vysokú finančnú odmenu od Mariana Kočnera, ktorý si týmto spôsobom mal kupovať prezidentskú milosť v kauze Technopol. Tóth je profesionál vo vytváraní dymových clôn a v tomto prípade  asistoval pri spochybnení dôveryhodnosti korunného svedka únosu.

Ako charakterová štúdia Oskara Fegyveresa a Petra Tótha film Skutok sa stal nie je márny, aj keď trochu zápasí s proporciami a zavádzajúco vydáva za tretiu, rovnocennú postavu Róberta Remiáša, o ktorom, prirodzene, hovoria iba druhí a dojem plnokrvného portrétu sa v jeho prípade nedostaví. Sledovať Fegyveresa v jeho dnešných zamestnaniach, chvíľu ako strážnika v obchode s obuvou a neskôr ako zmrzlinára, s vedomím jeho dramatického životného príbehu, je fascinujúce. Vidíme nenápadného muža túžiaceho po uznaní a spomínajúceho na nepravdepodobné dobrodružstvo, pre ktoré sa jeho meno na istý čas stalo najdiskutovanejším v našej republike. Na rozdiel od odovzdaného Fegyveresa je Tóth oveľa väčšou výzvou. 

Nad svojím mediálnym obrazom medzičasom stratil kontrolu a film ho zachytáva práve v momente, keď z rokmi pestovanej úlohy dobrodruha balansujúceho na hrane začína vypadávať. Už to nie je ten sebaistý muž, ktorý vidí za roh a je zázračne prítomný všade tam, kde sa zákulisne píšu dejiny. Do jeho portrétu sa vkráda strach z pádu, vedomie, že na šikmej ploche dávno stratil rovnováhu. O to horlivejšie múti vodu a vo svojich výpovediach podsúva taký obraz sveta, v ktorom nemožno nikomu veriť. Pretože každý je pošpinený a ľudské konanie podľa neho spravidla poháňajú bočné úmysly. Tóth neprestal byť zručným rozprávačom, dokáže strhnúť pozornosť, účelovo provokovať a štekliť predstavivosť. Pri troche obozretnosti a odstupu si s jeho výpoveďami divák poradí, no zaslúžili by si aj hlasnejšiu autorskú oponentúru. A nemyslím tým iba overovanie faktov, ktoré v základných obrysoch pravdepodobne sedia. Ak sa už film ústami Petra Tótha púšťa do špekulovania o motiváciách jednotlivých aktérov príbehu, mal by azda rovnako kriticky skúmať aj Tóthovu pozíciu a pohnútky za jeho tvrdeniami.

Veľa sa tu hovorí o pravde, no v neprehľadnej skladbe filmu je veľmi ťažké ju odlíšiť od klamstiev a poloprávd. Subjektivizované rozprávanie je legitímnou autorskou voľbou, v tomto prípade ale príliš často pôsobí ako alibi, ktoré zakrýva tápanie v zložitosti látky. Poklady vylovené z dobových videoarchívov plávajú neukotvené, nedovysvetlené, nezdrojované a hneď zas miznú medzi materiálom nakrúteným v súčasnosti, ktorý je z nepochopiteľných dôvodov zahalený do lacných VHS filtrov. Akoby nebolo podstatné ani to, že vtedy je vtedy a dnes je dnes. Skutok sa stal je v tomto poňatí zvláštna, neostrá impresia deväťdesiatych rokov, ktoré sa nikdy neskončili.

Nasledujúce ráno Marian Kočner prvýkrát vypovedal pred súdom v kauze falšovania zmeniek televízie Markíza. Pojednávanie streamoval denník SME, išlo zrejme o prvý živý zvukový prenos zo súdu v dejinách samostatnej republiky. Zapli si ho desaťtisíce ľudí. Peter Tóth ako Kočnerov blízky spolupracovník prišiel svedčiť o deň neskôr, jeho výpoveď trvala hodiny a pokračovala aj nasledujúci deň. Jej obsah z dôvodu vylúčenia verejnosti do uzávierky nepoznám.

Skutok sa stal. réžia: Barbora Berezňáková, SK/ CZ 2019, 82 min. Premiéra na Filmovom festivale Cinematik Piešťany: 12. 9. 2019

autor je publicista a dramaturg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: