Súkromné = sexuálne = politické

Veronika Valkovičová11. septembra 20182312

Sexuálna výchova je na Slovensku v strede politicko-ideologického zápasu už niekoľko rokov. Prelomový bol napríklad rok 2007, keď ministerstvo školstva stiahlo pripravovanú učebnicu sexuálnej výchovy na podnet Konferencie biskupov Slovenska a paniky, ktorú cirkevný diskurz vyvolal. Od roku 2008 je sexuálna výchova prierezovou oblasťou pod učebnými osnovami s názvom „Výchova k manželstvu a rodičovstvu“. Na Slovensku patrí sexualita hlavne k manželstvu a rodičovstvu.

Sexuálna výchova sa v súčasnosti učí podľa osnov prierezovo na hodinách etiky, náboženstva či biológie. V roku 2010 bola preklasifikovaná na nepovinnú, v roku 2014 zas na povinnú. Pred troma rokmi sa nás Aliancia za rodinu v referende pýtala na právo rodičov rozhodovať o tom, či sa ich deti na sexuálnej výchove zúčastnia. Reflektovanie doterajšieho vývoja nás môže zatiaľ viesť len k zisteniu, že slovenské verejné politiky nahliadajú na deti a mladých ľudí ako na „orientálnych iných“: každý tvrdí, že vie, čo je pre nich najlepšie, pričom konštantne nezohľadňuje ich hlas či ignoruje ich poznanie, potreby a práva. Každý chce mať zároveň situáciu pevne v rukách.

Rodina, základ štátu

Počas referenda z mnohých strán zaznieval argument, že jedine rodinný kruh je vhodným miestom pre sexuálnu výchovu. Kde inde by sme sa mohli takej intímnej záležitosti venovať? Rodina sa javí ako bezpečný priestor. Veď rodina je kolektívom primárnej socializácie. Avšak takéto nazeranie na rodinu je prinajmenšom romantizujúce. Zabúda na to, že rodina nemusí byť bezpečným miestom, ani miestom, kde je výmena informácií a diskusia demokratickým procesom. Položme si napríklad otázku o pluralite perspektív a postojov k sexualite. Je miestom, kde dochádza k podnecovaniu takejto plurality, zvyčajne škola či rodina? Práve v tomto bode sa intímne (a teda aj sexuálne) stáva politickým. Feministické teoretizovanie súkromnej a verejnej sféry poukazuje práve na to, že súkromná sféra nemusí byť idylickým a bezpečným prostredím, ktoré máme tendenciu stavať do kontrastu s „tým verejným“. Potvrdzuje to napríklad skúsenosť LGBTI detí – rodina môže byť nebezpečným miestom a vie byť aj limitujúca. Svoju úlohu tu tiež zohrávajú triedne či etnické aspekty rodín, čo si všimol napríklad aj Alfred Kinsey vo svojich extenzívnych správach o (okrem iného aj triednych) rozdieloch v sexuálnom správaní a postojoch v USA v 40. – 50. rokoch dvadsiateho storočia.

 

Ponechať sexuálnu výchovu na rodinu môže znamenať aj to, že zodpovednosť za získavanie poznatkov z tejto oblasti sa presunie na samotného mladého človeka. Ide do istej miery o neoliberalizáciu výchovy, a teda aj starostlivosti. Ak sa spoločnosť a štát zbavujú zodpovednosti, môže to mať za následok reprodukovanie štruktúr nerovnosti. Zabudnime na to, že sú mladí ľudia neresponzívnym prijímačom informácií. Svoju pozíciu v spoločnosti negociujú – a to, čo prijímajú, vsádzajú do toho, čo poznajú. Adriana Jesenková a Katarína Minarovičová vo svojom texte o sexuálnej výchove na Slovensku (Sexuálna výchova v kontexte etiky starostlivosti, 2017), inšpirovanom Joan Trontovou, hovoria o starostlivosti z feministickej perspektívy ako o primárnej a kolektívnej úlohe. Naše vnímanie starostlivosti ako spoločenskej zodpovednosti však vyžaduje kritický moment. Feministický prístup k etike starostlivosti totiž predpokladá, že musíme uznať inherentnú ľudskú zraniteľnosť – všetci sme zraniteľní a všetci potrebujeme starostlivosť. Sexuálna výchova by mala byť kolektívnou zodpovednosťou. Ako politicky konfliktná inštitúcia môže byť totiž sexuálna výchova marginalizujúca a vylučujúca. Napríklad aj vtedy, keď k nej nemajú všetci rovnaký prístup. Marginalizujúci (či politický) môže byť aj jej obsah.

Sexuálna výchova ako občianska náuka

Sharon Lamb a Renee Randazzo v texte From I to We: Sex Education as a Form of Civics Education in a Neoliberal Context (2016) píšu o americkom vzdelávacom systéme a dvoch rôznych smeroch v sexuálnej náuke. Tendenčne prevláda „poznatkami podložený“ prístup (evidence-based), ktorý mladých ľudí vzdeláva o zdravotných rizikách, chorobách a predstavuje prevenciu nechcených tehotenstiev. Poznatkový prístup tiež tak, ako si ho väčšina z nás pamätá zo školy, preferuje technickú diskusiu o ovulácii či funkcii semenníkov. Ich sociálnym aspektom sa radšej vyhne. Avšak Lamb a Randazzo zdôrazňujú nový prístup založený na sociálnych aspektoch sexuality. Takýto prístup by sa mal venovať témam ako sexuálne násilie v kontexte mýtov o znásilnení (rape myths). Mal by mladých ľudí tiež vzdelávať o mainstreamovej pornografii – nástrahách jej rasizmu a sexizmu. Mal by byť responzívny a inkluzívny voči LGBTI mladým ľuďom. Na rozdiel od tohto prístupu zohľadňujúceho sociálne (a teda aj rodové) aspekty sexuality, spomínaný „poznatkový prístup“ založený na diskurze prevencie vysiela k mladým ľuďom jasnú správu – sexualita vyžaduje hlavne prevenciu, prevenciu čohokoľvek. Poznatkový prístup k sexuálnej výchove má za úlohu zabrániť javom, ktoré boli v nejakom strategickom dokumente opísanom za okrúhlym stolom identifikované ako „patologické“, nech už to znamená čokoľvek. Predstavme si ale svet, v ktorom by mladí ľudia mohli bezpečne hovoriť a vzdelávať sa napríklad o aspektoch súhlasu so sexom už na strednej škole. Čo keby napríklad s mladými mužmi už vtedy niekto viedol diskusiu na tému: chlapci nie sú „takí“ a ani nemusia byť?

Prevencia Výchova a dialóg

Ak je teda sexuálna výchova inštitucionalizovanou formou vzdelávania, nie je imúnna voči štruktúram, v ktorých vzniká. Ako píše Lucie Jarkovská vo svojom texte Feminismus a sexuální výchova (2006), vzdelávanie o sexualite či vzťahoch býva produktom kultúrnych vzorcov a sociálnej imaginácie. Táto výchova sa zameriava na rodové aspekty sexuality, a preto konštruuje rod. Ale konštruuje aj telo a pohlavie. Ak sa na sexuálnej výchove hovorí o menštruácii ako o „prečistení“, o orgazme iba v kontexte s mužskou erekciou alebo o panenstve ako „ženskej kvalite“, potom sú pohlavie aj rod aktívne konštruované v prostredí triedy. Aj etnicita môže byť sexualizovaná – napríklad aj v tom, ako hovoríme a pristupujeme k aktívnemu sexuálnemu správaniu „bielych“ dievčat, ale inak už u dievčat z rómskych komunít. Práca s marginalizovanými skupinami žiakov a žiačok počas hodín sexuálnej výchovy vyžaduje trpezlivosť, avšak vyžaduje aj znalosť toho, akým spôsobom sa cez diskurzy o sexualite reprodukujú rodové, rasové a etnické stereotypy.

Ak sa tieto stereotypy produkujú v triede, je možné, že ich mladí ľudia budú reprodukovať ďalej. Lamb a kolegyne v knihe Girls of Colour, Sexuality, and Sex Education (2016) napríklad hovoria o tom, ako ich študentky na hodinách sexuálnej výchovy často používajú neoliberálnu argumentáciu a rodové stereotypy. Neoliberálna individualizovaná zodpovednosť za sexuálne násilie je nebezpečná preto, že stále kladie dôraz na sebakontrolu a sebazdokonaľovanie. „Stalo sa jej to, lebo bola tam, kde nemala byť“ alebo „Keby bola inak oblečená, nestalo by sa jej to“. Každopádne, ty si za to môžeš. Tu máš píšťalku, je to na tebe.

Čo sa zamladi naučíš…

Zdôrazňovať, že sexuálna výchova nie je na takej istej úrovni ako matematika (ako onehdy odznelo z radov Konferencie biskupov Slovenska), nevyrieši žiaden z problémov zanedbanej starostlivosti o mladých ľudí, ktorú by mal slovenský štát poskytovať. Sexuálna výchova je politickým konfliktom, z ktorého vychádzajú mladí ľudia ako zanedbaná skupina – niektorí viac, iní menej. Je to zároveň konfliktná oblasť, v ktorej zlyháva slovenská ľavica, pretože mu nevenovala a stále nevenuje dostatok pozornosti. Aký postoj k nej majú naše sociálno-kresťanské politické zoskupenia, to nechám na vaše zváženie. Etika starostlivosti totiž predpokladá, že aj sexuálna výchova je „sociálnou“ témou. To, akým spôsobom sa k nej pristupuje, je totiž výsledkom (ne)zohľadnenia vylúčenia, ktoré niektoré skupiny mladých ľudí zažívajú. Musíme tiež rátať s možnosťou, že sú recipientmi a recipientkami veľmi špecifických (a ako som poukázala, aj neoliberálnych) rámcovaní ľudskej sexuality, ktoré produkujú individualizovanú zodpovednosť.

Keď v roku 2004 uskutočnil Radomír Masaryk prieskum postojov a potrieb študentov a študentiek v sexuálnej výchove na Slovensku (Výchova k manželstvu a rodičovstvu na Slovensku, 2004), jedným z nepredvídaných poznatkov bolo to, že mladí ľudia kládli oveľa väčší dôraz na vzdelávanie o sexuálnom obťažovaní a zneužívaní ako ich učitelia a učiteľky. Záverom z tohto prieskumu môže byť napríklad to, že často netušíme, čo mladí ľudia potrebujú. Je tiež možné, že nám strach zo sexualizácie mladých tiel bráni v uznaní ich potrieb. Už sme sa v referende v roku 2015 pýtali na potreby rodičov. Keď sa prestaneme báť sexuality mladých ľudí, mohol by sa pre zmenu niekto spýtať ich.  

Autorka je doktorandka na Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov – Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského

Text vznikol s podporou výskumného grantu APVV-15-0234: Sexuálna výchova v kontexte etiky starostlivosti.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: