Médiá sú plné stereotypných predstáv o Slovákoch – katolíkoch a Čechoch – ateistoch. Správy o dobrých kresťanských disidentoch bojujúcich proti zlým komunistom sú pre nás často prirodzené. Veci sú ale omnoho komplexnejšie. Súčasný diskurz o náboženstve rozobrali pomerne podrobne vo svojich knihách o dejinách náboženstva vo verejnom priestore český sociológ a religionista David Václavík a slovenský sociológ Miroslav Tížik. Obaja identifikovali pravdepodobné korene tohto diskurzu na území bývalého Československa. Ako ich závery vyzerajú v praxi?
Slovensko a Česko nevstupovali do spoločného štátu ako vývojovo jednotné spoločnosti. V českej časti bývalej monarchie napredovala v druhej polovici devätnásteho storočia industrializácia a individualizácia spoločnosti a spolu s nimi sa rozvíjalo aj české národno-liberálne hnutie s výrazne antiklerikálnym a antikatolíckym rozmerom. Katolícky klérus podporoval monarchiu a vystupoval krajne vlažne voči národnostným požiadavkám. Václavík pozoruje, že tieto trendy vo vzťahu Čechov k náboženstvu sa preniesli aj do prvej Československej republiky a odrazili sa v jej sporoch s Vatikánom a negatívnej mediálnej kampani voči cirkvi. Nový štát sa navyše potreboval o niečo oprieť, navonok odôvodniť svoj status a odlíšiť sa od katolíckej habsburskej monarchie, preto hľadali alternatívne formy legitimizácie nového štátu. České národné elity preto v prvom desaťročí prvej ČSR výrazne podporovali projekt tzv. československej cirkvi, ktorá vznikla odštiepením časti pronárodných a proreformných českých kňazov od katolíckej cirkvi. Tu môžeme podľa Václavíka pozorovať základný kameň dnes už zmýtizovaného českého odporu voči cirkevným inštitúciám, na ktorý sa časom nabalil aj mýtus o formálnej a plytkej rekatolizácii po bitke na Bielej hore, o českom pragmatizme či antikresťanstve českého národného obrodenia.
Na Slovensku bola situácia iná. Krajina si až do 50. rokov držala vidiecky charakter a slovenská inteligencia bola úzko prepojená s kresťanstvom (nielen) v osobe Andreja Hlinku. To bol jeden z dôvodov, prečo nikdy nedošlo k plánovanej odluke prvej ČSR od cirkvi – slovenská časť jej v tom efektívne bránila. Aj na vtedajšom Slovensku však rástla skepsa časti inteligencie voči náboženstvu ako symbolu tmárstva a dedinskej zadubenosti. Tížik cituje dobovú knihu Jána Lajčiaka (1920), v ktorej popisuje vtedajších Slovákov vo veľkej miere ako formalizovaných kresťanov, ktorí síce chodia do kostola na nedeľnú omšu, ale po nej rovno do krčmy, farárom veľmi nerozumejú a sú prehnane poverčiví a mystickí. Preto by sa dalo konštatovať, že ani v časoch pred industrializáciou Slovenska neboli Slováci o nič väčší alebo menší kresťania ako ich českí kolegovia, na čo poukazujú aj čísla. Podľa sčítaní ľudu sa až do 50. rokov prakticky zhodoval percentuálny podiel katolíkov v slovenskej aj v českej časti štátu.
Rozdiel vo vývoji spoločnosti medzi Slovenskom a Českom sa prejavil aj v odlišnej miere popularity vysoko individualizovaných podôb západnej spirituality – hermetizmu, alchýmie, mystiky a jogy. Už na prelome 19. a 20. storočia v českej časti monarchie podľa Milana Fujdu vznikli vhodné podmienky pre nárast záujmu o tieto formy duchovna – poklesla dôvera v cirkevné organizácie a rástla podpora racionalizmu, aj ekonomike sa darilo. Ľudia začali mať voľný čas na domáce štúdium a prudký rozvoj technológií koncom 19. storočia podporil šírenie informácií o duchovnom učení z Ázie. V Česku a špeciálne v Prahe žilo v medzivojnovom období približne šesťsto až sedemsto mystikov a fungovalo množstvo tematických spolkov (napr. Horev či Universálie) a vychádzali taktiež špecializované časopisy a knihy. V silnej tradícii českého hermetizmu v kombinácii so skorším vznikom českej strednej triedy je podľa mňa vidno korene súčasnej popularity individualizovanej spirituality v Česku, čo mi potvrdzujú aj priatelia zo súčasnej českej magickej, ezoterickej a pohanskej scény.
Vojnové intermezzo
Počas druhej svetovej vojny nacisti v protektoráte výrazne obmedzili činnosť náboženských spolkov a organizácií. Podľa Václavíka odpor českých kňazov voči nacistom na českej strane podporil dôveru občanov v cirkev a po vojne krátkodobo posilnil jej pozície. Na Slovensku zase došlo k úzkemu prepojeniu stavovskej prvej Slovenskej republiky s kresťanskou ideológiou. Jednu pätinu poslancov vtedajšej Národnej rady tvorili katolícki kňazi, čo odráža dobový charakter slovenských politických elít ešte z čias prvej ČSR. Málo sa o tom rozpráva, ale Vatikán až do obdobia druhého vatikánskeho koncilu otvorene odporúčal ako vhodnú štátnu formu stavovský štát s vládou jednej strany, akými boli fašistické Taliansko či Francovo ultrakonzervatívne Španielsko.
Náboženská situácia sa počas prvej Slovenskej republiky od pôvodnej náboženskej slobody, deklarovanej v československej ústave, posunula k tichému trpeniu iných foriem kresťanstva a k silnej antisemitskej vlne. Podľa Tížika podobu nového štátu a jeho intenzívnejšie prepojenie s cirkvou prijímala verejnosť väčšinou s nadšením, najmä preto, že Slováci sa v prvej ČSR dlhodobo usilovali o autonómiu a veľká časť slovenskej inteligencie mala napojenie na kresťanstvo. Nie je náhodou, že do Slovenského národného povstania sa zapájali najmä demokrati, komunisti a evanjelici a že odkaz SNP konzervatívno-národno-katolícka časť spoločnosti doteraz vníma negatívne ako nelogickú vzburu voči vlastnému štátu so správnymi ideologickými a náboženskými hodnotami.
Protikatolícka povojnová ČSR?
Obnovený spoločný štát nadviazal na protikatolíckeho ducha prvej ČSR – začal vyvlastňovať cirkevný majetok, promptne zakázal činnosť katolíckej HSĽS a vytláčal prehĺbený vplyv katolíckej cirkvi v spoločnosti pomocou rôznych politických mechanizmov. Prejavovalo sa to aj v bojkote dobového katolíckeho rozhlasového vysielania v podobe rázneho ukončenia vysielania omší, ak predĺžili svoj čas, či nahradením nedeľných kázní podobne ladenými príhovormi osobností dobovej kultúry a spoločnosti. V povojnovej ČSR sa taktiež prehlboval politický spor medzi čoraz vplyvnejšími komunistami na jednej strane a katolíkmi (na Slovensku prepojenými s Demokratickou stranou) na druhej. Tieto boje podporovali tendencie časti Čechov a Slovákov k antiklerikalizmu a antikatolicizmu a na druhej strane nadväzovali na rivalitu kresťanov a ľavičiarov z čias prvej ČSR, čo zase v budúcnosti podľa Tížika podporí vytvorenie diskurznej predstavy o kresťanoch ako hrdinoch demokratického protikomunistického odboja.
Kto z koho: 1948 – 1949
Rovnako ako Tížik v knihe Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku navrhujem sa na toto obdobie pozrieť optikou dobových vzťahov medzi kresťanmi a komunistami. Komunisti sa tesne po vojne tešili veľkej popularite, ktorá pramenila z úspechu ZSSR v druhej svetovej vojne, vysokému morálnemu kreditu komunistov zo SNP a nadšeniu pre nový projekt socialistickej moderny. Slovenskí katolíci mali naopak stigmu spolupráce s nacistami a potenciálnych rebelov proti spoločnému štátu. Bolo dôležité si s kresťanmi vyjasniť vzťahy a určiť im (a náboženstvu ako takému) vhodné miesto v novom symbolickom svete komunizmu. V 40. rokoch dominovala v komunistickej strane umiernená línia, ktorá v otázke vzťahu náboženstva a komunizmu povoľovala členom strany aktívny náboženský život. Až v druhej polovici 50. rokov začalo v komunistickej strane prevažovať radikálne krídlo, ktoré odmietalo náboženstvo a presadzovalo marxizmus a ateizmus ako správny svetonázor moderného komunistu.
Rodiaci sa socialistický režim preto po roku 1948 nespustil procesy, ktoré by viedli k podriadeniu si ekonomicky a politicky mocnej katolíckej cirkvi a iných kresťanských denominácií, ale pokúšal sa o spoluprácu. Dokonca do istej miery garantoval náboženskú slobodu v súlade s konceptom ľudovodemokratickej republiky. Klement Gottwald bol pri svojej inaugurácii za prezidenta požehnaný pražským biskupom Beranom, čo malo byť podľa Václavíka ústretové gesto smerom ku katolíkom. A na druhej strane viacero kňazov deklarovalo svoj záujem zapojiť sa do prestavby spoločnosti v duchu socializmu, vrátane katolíckeho kňaza Josefa Plojhara, ktorý bol dvadsať rokov ministrom zdravotníctva.
Po približne ročných pytačkách medzi kresťanmi a komunistami ale došlo k zlomu v neprospech veriacich. V očiach komunistov bol problémom Vatikán a jeho politika, ktorá sa nadraďovala nad normy právneho štátu. Pápežský štát si osoboval právo rozhodovať o tom, či sa môžu kňazi zapájať do politiky, exkomunikoval z cirkvi kňazov, ktorí spolupracovali s režimom (čím ho degradoval v očiach veriacich), a ostro vystupoval voči komunistickej „Katolíckej akcii“, ktorá sa neúspešne pokúšala zjednotiť „pokrokových“ kňazov – sympatizantov komunizmu a vybudovať tak „komunistickú cirkev“, nezávislú od Vatikánu. Aj kvôli tomuto vplyvu pápežskej politiky sa rozhodli komunisti v roku 1949 dostať cirkev pod svojou kontrolu a moc.
Náboženstvo pod dozorom komunistov
V roku 1949 bol prijatý zákon č. 218, v ktorom sa ľudovodemokratický režim zaviazal financovať aktivity kresťanských cirkví na území ČSR a zároveň prevzal na seba zodpovednosť za cirkevný majetok, pretože cirkvi stratili charakter subjektu verejného práva. Komunisti podľa znenia zákona prebrali do svojej správy cirkevný majetok vrátane pôdy. Preto bolo také ľahké z hľadiska práva uskutočniť cirkevné reštitúcie majetku po revolúcii. Šľachtickým rodom sa to napríklad nikdy nepodarilo dosiahnuť, lebo boli naozaj vyvlastnené.
Režim si podriadil cirkev pomocou zákonov. Ak chceli kňazi naďalej vykonávať svoju činnosť, museli zložiť štátnu prísahu. Socialistický režim tak dokázal duchovných zmeniť na svojich zamestnancov, ktorí dostávali od štátu plat a bolo za nich odvádzané sociálne aj zdravotné poistenie. Vzhľadom na zhoršujúce sa podmienky na život, ktorými trpeli kňazi od konca druhej svetovej vojny, podľa dobových prieskumov až sedemdesiat percent kléru (najmä nižšieho) podporovalo tento zákon. Potom nasledovali antikresťanské akcie režimu ako rozpustenie gréckokatolíckej cirkvi a jej zlúčenie s pravoslávnou, zrušenie mužských a ženských kláštorov, odsuny odporcov spolupráce s režimom na nútené práce a súdne procesy s vysokými cirkevnými hodnostármi, ktorých obvinili z protištátnej spolupráce s Vatikánom. Komunistický režim v tom období podporoval antiklerikálne a anticirkevné nálady pomocou súdnych procesov či vykresľovaním kresťanov ako ľudí sabotujúcich budovanie vlasti v spoločnosti. Slovami Václavíka ľud odlúčili od kresťanského Boha. Nemenej rázne sa ale spomínané opatrenia dotkli aj ďalších menších kresťanských cirkví, ktoré mali svoje centrály v USA (metodisti, Svedkovia Jehovovi), či ľudí zaujímajúcich sa o hermetizmus či jogu. Náboženstvo ako také vykresľovali ako niečo spiatočnícke, plné neracionálnych povier a verejne sa propagovala veda ako ten správny zdroj poznania a ideológia marxizmu zas ako zdroj vhodnej morálky pre jednotlivca. Povesť kresťanstva a náboženstva upadala.
Päťdesiate roky sa niesli v znamení utužovania nového symbolického sveta socializmu, čo vyvrcholilo ústavou z roku 1960. Sloboda náboženstva bola naďalej formálne garantovaná, len náboženstvo nemalo brániť v občianskych povinnostiach. Prax tolerancie bola rôzna, ale aj tak sa komunistom nikdy nepodarilo úplne zlikvidovať vplyv kresťanstva na ľud, ktorý naďalej chodil do kostolov na omše. Navyše počas celého obdobia existencie socialistického štátu bolo možné v ČSR zachytiť vysielanie Rádia Vatikán či evanjelizačného TWR z Talianska. Vysielanie bolo podľa dochovaných informácií populárne aj napriek nákladnému rušeniu zo strany štátu, čo dosvedčuje dvesto listov mesačne, ktoré chodili z ČSSR do redakcie TWR do Monte Carla. Ani v najhorších normalizačných rokoch neklesla účasť na bohoslužbách na Slovensku pod 700 000 ľudí týždenne, v Česku bolo toto číslo nižšie. Cirkev si medzi ľuďmi budovala obraz bojovníka proti socialistickému režimu, ktorý podľa Tížika využila na Slovensku v ponovembrovom diskurze o prirodzenej úlohe kresťanstva ako ochrancu demokratických hodnôt a morálky v občianskej spoločnosti, spolu so symbolikou odporu v podvratnej aktivite málopočetnej podzemnej cirkvi.
Krátke oteplenie šesťdesiatych rokov
Náboženský život nezmizol, len sa stiahol do pozadia. Keď sa začala uvoľňovať politická klíma v šesťdesiatych rokoch, začal rásť počet prihlásených na bohoslovecké fakulty, počet kňazov, cirkevných obradov či detí na hodinách náboženstva. Obnovila sa gréckokatolícka cirkev. Nárast záujmu o kresťanstvo ale platil najmä pre slovenskú časť štátu, v ktorej sa hodnoty vrátili na úroveň pred rokom 1948, zatiaľ čo v českej časti sa záujem síce zvýšil, ale nevrátil sa k minulej podobe. Šesťdesiate roky môžeme podľa mňa považovať za obdobie, kedy sa rozdiely medzi Slovenskom a Českom v otázkach viery začali reálne prehlbovať a dlhodobé trendy sa výrazne prejavili. Praha sa v tom čase stáva na pár rokov centrom verejných prednášok mystika Eduarda Tomáša o joge a východných filozofiách v spolku Unitária. Tento štátom kontrolovaný spolok združoval v 60. rokoch všetkých záujemcov o alternatívne duchovné smery a napríklad organizoval kurzy hathajogy pre mladých. České antikvariáty sa v tej dobe zase stali vyhľadávanými miestami záujemcov o alternatívnu spiritualitu, ktorí v nich hľadali prvorepublikové vydania kníh o východných filozofiách.
Normalizácia, „gulášový socializmus“ a ideologický rozklad socializmu
V normalizácii sa skončilo aj krátke náboženské uvoľnenie. Režim aj ľudia v krajine si časom zvykli na určitý druh spoločenského status quo. Slovami Václavíka, ľud „zgulášovatel“ – teda spohodlnel. Národ žil v relatívnom materiálnom dostatku. Zmena spoločnosti sa nečrtala. Naďalej sa chodilo do kostola (hlavne na Slovensku), ale ubúdalo kňazov a rástol počet formálnych kresťanov. Usilovná protináboženská masáž komunistov postupne viedla, keď nie k zníženiu počtu veriacich, tak určite k podpore formálneho a zvykového vzťahu k náboženstvu, ktoré ľudia chápali ako pomaly prekonanú tradíciu predkov. Schopnosť cirkvi vyvolať pocit náboženskej extázy či motivovať k lepšiemu životu slabla. Normalizačný diskurz o náboženstve plynule nadväzoval na tendencie z 50. a 60. rokov. Režim oficiálne kňazstvo dostatočne spracoval, ale nepodarilo sa mu to isté s členmi podzemnej cirkvi, ktorej vplyv na Slovensku postupne rástol v priebehu 80. rokov. Väčšia solidarita s kresťanskými disidentmi je však podľa Tížika až produktom rokov 1988 až 1989 a jej vtedajšej medializácie.
Zmena prichádzala pomaly až rozpadom viery vedenia strany v komunistický režim v období perestrojky. Začína pribúdať ľudí, ktorí si dovolili kritizovať formálne vyprázdnenie socialistického režimu, ktorý sa vzdal vízie komunistickej utópie, a hlavne mladí volali po novej spoločnosti a skutočnej náboženskej tolerancii. Pribúda mladých aktívnych kresťanov, ďalej v tajnosti začínajú fungovať prvé skupiny ISCONU – Hnutia Hare Krišna a organizujú sa prvé tajné prednášky steinerovskej Novej Akropolis, rastie činnosť Svedkov Jehovových a slabnú útoky zo strany socialistického štátneho aparátu voči náboženstvu. Pomaly v podzemí podľa Václavíka vzniká podhubie pre prudký porevolučný rozmach individualizovanej alternatívnej spirituality. Obdobie Nežnej revolúcie nakoniec reformu spoločenského usporiadania prinesie a s ňou aj skutočnú slobodu náboženského vierovyznania a transformáciu diskurzu o náboženstve, ktorý na Slovensku povedie k vytvoreniu stereotypu o prirodzenej úlohe náboženstva v občianskej spoločnosti a v Česku v odlišných podmienkach zase k vzniku fenoménu českého ateizmu. Základy týchto súčasných predstáv o náboženstve však ležia v minulosti.
Použitá literatúra
Tížik, M. (2011). Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku: zápasy o ideový charakter štátu a spoločnosti. Bratislava: Sociologický ústav SAV.
Václavík, D. (2010). Náboženství a moderní česká společnost. Praha: Grada.
Zažité predstavy o náboženstve na Slovensku a v Česku v rokoch 1918 – 1989
