Soľ nad zlato? V Káčerove to neplatí.

Tomáš Hučko9. júla 202012821

V Káčerove úžasnom/až zem praská/taký máme všetci zhon/raz ten/raz tá/tu býva možné/smiešne aj hrozné/ktovie/ú-u/v Káčerove vždy je niečo nové/ú-u/čo je nové pohotovo povie/ú-u/d-d-drámy bez zábrany/tu striehnu za dverami/čo s tým, veď je to celkom na plač/ú-u/občas sa zasmeje slovkom kač-kač/ú-u/v tomto našom Káče-Káčerove/ú-u/je každú chvíľu opäť niečo nové/ú-u.

Ak vám po prečítaní perexu hrá v hlave úvodná zvučka seriálu Káčerovo, možno ste podobne ako ja vyrastali na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov a kreslený seriál i komiks o káčerovských dobrodružstvách formovali váš pohľad na svet. Možno oveľa viac, než ste si uvedomovali. Pamätám si, že som sa s kamarátom ako desaťročný jedného dňa vybral na burzu do Petržalky predávať naše staršie čísla komiksu o Káčerovi Donaldovi. A neprišlo mi to zvláštne, hoci to bolo prvýkrát, čo sme sa rozhodli – namiesto toho, aby sme sa hrali alebo si čítali – ísť niečo predávať a zarobiť si peniaze. Kde sa v nás tento nápad vzal?

Zakázaná kniha

Na túto návštevu petržalskej burzy som si spomenul pri čítaní knihy Ako čítať Káčera Donalda belgického sociológa Armanda Mattelarta a čilského spisovateľa a dramatika Ariela Dorfmana (okrem iného autora hry Smrť a dievča, neskôr sfilmovanej Romanom Polanskim). Nie je náhoda, že táto kniha vyšla prvýkrát práve v Čile, ktoré pod vládou socialistického prezidenta Salvadora Allendeho bojovalo za ekonomickú a kultúrnu nezávislosť od Spojených štátov amerických. V Čile, rovnako ako i v ďalších juhoamerických krajinách, ktoré bojovali s americkým imperializmom, sa stala v roku 1971 bestsellerom. Po krvavom puči z 11. septembra 1973, pri ktorom zomrel Allende a tisíce jeho podporovateľov, však akúkoľvek literatúru a umenie spojené s jeho vládou okamžite zakázali. Knihy sa pálili na uliciach (Ako čítať Káčera Donalda bola jednou z nich), do väzenia poputovali ľavicoví umelci a intelektuálky, mučili ich a mnohých donútili utiecť do exilu. To platí aj pre autorov knihy: Ariel Dorfman emigroval do USA, kde však jeho knihu nechcel nikto zo strachu pred Disneyho armádou právnikov vydať. Autor teda nechal doviezť štyritisíc výtlačkov z Veľkej Británie, tie však na pokyn Disneyho právnikov colníci zadržali pre údajné porušovanie autorského práva. Začal sa dlhý súdny proces, ktorý skončil až v roku 1976 výhrou Dorfmana a Mattelarta. Knihy sa síce mohli distribuovať (tento malý náklad rýchlo zmizol a stal sa drahou zberateľskou raritou), ale trvalo viac než štyridsať rokov, kým kniha vyšla konečne prvýkrát aj v Spojených štátoch (2018).

Svet mužov a káčerov

Prečo toľko obáv a zákazov? Pravdepodobne preto, že autorom sa podarilo v pomerne útlej knihe trefne analyzovať Disneyho komiksový svet a ukázať, že za nevinnými príbehmi o odvážnych kačkách stojí premyslený ideologický odkaz. Opis tohto sveta je komplexný, od rodinného usporiadania po geopolitické umiestnenie jednotlivých príbehov. Všímajú si, že svet Káčerova je svetom bez rodičov: takmer všetky postavy sú niekoho tety, ujovia, sesternice či bratranci. Už tento prostý fakt nemožnosti biologickej reprodukcie spôsobuje, že ich svet zostáva navždy nemenný a hlavne netelesný. Keďže sa nikdy nenarodili, nemôžu nikdy vyrásť a vymaniť sa zo svojej vopred predpísanej roly. Je to svet bez lásky, v ktorom všetky vzťahy fungujú na princípe dokonalého patriarchátu a poslušnosti. Ani deti tu neprejavujú typické kvality, ako je bezbrehá náklonnosť a imaginácia. Naopak, pod milým výzorom Disneyho postavičiek číha iba závisť, bezohľadnosť, krutosť, vydieranie a vykorisťovanie slabších. Deti nie sú skutočné deti, sú len projekciu dospelého v roztomilej forme.

Na mnohých prípadoch vidíme, že všetky postavy v komikse stoja na jednej z dvoch strán demarkačnej línie moci. Jedni sú odkázaní na poslušnosť, podvolenie, disciplínu a poníženosť, druhí na nátlak, vyhrážanie a ekonomickú nadvládu. Vertikálny pohyb neexistuje, horizontálny – medzi postavami rovnakého spoločenského postavenia – je založený len na vzájomnej súťaživosti (preto sa v komikse tak často objavuje motív víťazného dobehnutia do cieľa). Solidarita v Káčerove nemá miesto.

Napriek všetkým dobrodružstvám a cestám okolo sveta sú postavy nehybne uväznené v stále rovnakých mocenských štruktúrach (napriek tomu, že v slovenskej zvučke k seriálu sa spieva „v Káčerove vždy je niečo nové“, opak je pravdou – v Káčerove sa nikdy nič nemení). Jediná možnosť, ako tento systém naštrbiť, prichádza zvonku, vtedy však zasahujú detskí hrdinovia (väčšinou Hui, Dui a Lui) a požadujú navrátenie starého poriadku. Na to im slúži Príručka mladých svišťov – v nej nájdu odpovede na všetko, a tie sú zárukou, že budúcnosť verne skopíruje minulosť a nič sa nakoniec nezmení. Najstatickejšie postavenie v tomto svete však majú ženy – tie sú buď dobrými gazdinami alebo obdivovanými kráskami. Tvorcovia im navždy odopierajú akúkoľvek aktívnu úlohu. Jediná postava, ktorá ruší tieto pravidlá, je čarodejnica Magika, ale to len preto, že je napojená na temné sily. A preto vždy prehrá. Narušenie pravidiel sa neakceptuje.

Hor sa za pokladom! 

Tieto rodinné vzťahy majú svoj základ v meste, káčerovci ale túžia po návrate do prírody, preto cestujú do džungle, lesov, na ostrovy či do hôr. Urbánny život je vykreslený ako chaotický, plný smogu, šialenej dopravy a hluku, plný byrokracie a polície. Ak chce z neho postava uniknúť a dostať sa späť do raja, musí sa najprv zbaviť všetkých technológií (preto lietadlá a lode väčšinou pri príchode do lona prírody havarujú). Tieto miesta však nie sú neobývané, bývajú v nich „divosi“. Títo domorodci sú vždy opisovaní ako primitívni obyvatelia chatrčí, nepoznačení technológiami (výnimkou je epizóda, v ktorej majú domorodci telefón trčiaci zo stromu. Káčerom ale vysvetlia, že sa dá dovolať len na jedno číslo poradenskú linku Svetovej banky). Väčšinou pochádzajú z Afriky, Polynézie, Brazílie, Ekvádoru či fiktívnych miest ako Unsteadystan či Kongolia. Správajú sa ako deti (toto sú, na rozdiel od Huia, Duia a Luia, tie skutočné deti), sú priateľskí, bezstarostní, naivní a dôverčiví. Ľahko sa rozčúlia, vtedy je ich ale ľahké uchlácholiť nejakou lacnou čačkou, ktorú radi vymenia za domáce šperky a zlato. Radi sa vzdajú všetkého, čo vlastnia a na oplátku nič nechcú. A všetci, samozrejme, rozprávajú po káčerovsky.

Dorfman a Mittelart na mnohých príkladoch dokazujú, že vzťah medzi káčerovcami, ktorí prichádzajú k vznešeným divochom so svojou civilizáciou a technológiou, je dokonalou replikou vzťahov medzi metropolou a jej satelitmi, medzi impériom a jeho kolóniami, medzi pánom a sluhom. Tak ako kolonizátori opúšťajú dobyté územia obťažkaní zlatom, korením či slonovinou, káčerovci si zo svojich dobrodružstiev prinášajú poklady, ktoré samotní domáci nevedeli poriadne využiť. Tento model sa vyskytuje skoro v každom vydaní komiksu, ktorý autori skúmali. V jednom z nich napr. káčerovci ukážu Arabom (v komikse sa volajú Aridiáni) mydlové bubliny. Tí sú z tohto „zázraku“ takí nadšení, že zaň s radosťou vymenia svoje zlato a šperky. „Máme šperky, ale nemáme s nimi čo robiť. Nerozosmievajú nás tak, ako tieto čarovné bubliny,“ s detinskou radosťou hovorí Donaldovi aridanský náčelník Ali-Ben-Goli.

Okrem takýchto výhodných „výmen“ sa v niektorých komiksoch objavujú aj sofistikovanejšie formy imperialistickej politiky. V nich káčerovci vždy porazia hlúpych zlodejov (väčšinou sú to bratia Dlhoprstí) a následne krajine pomôžu importom vyspelých technológií, ako je to napr. v epizóde Poklad Aztéklandu, ktorý končí slovami „Teraz príde veľká ropná spoločnosť, spraví všetku prácu za vás a vášmu kmeňu dobre zaplatí.“ Okrem toho tejto zaostalej krajine pomôžu aj zavedením turizmu. V poslednom obrázku komiksu vidíme tabuľu „Vitajte v Aztéklande. Vstupné: jeden dolár.“

Vo väčšine komiksových zošitov z Káčerova tento model nič nenaruší. Niekedy ale aj komiks musí reagovať na svetové udalosti a v tom prípade sa ich snaží v očiach čitateľa zosmiešniť a umenšiť ich reálny dopad. V jednej epizóde napríklad v Káčerove demonštrujú aktivisti za občianske práva (komiks vyšiel na pozadí amerických protestov koncom 60. rokov). Keď im Donald ponúkne citronádu zadarmo, hodia transparenty o zem a nadšene bežia k jeho stánku s nápojmi. Malý čitateľ je vtedy uistený, že aktivisti svojim ideálom vlastne neveria a sú ochotní ich vymeniť za chladivý nápoj. Ešte zaujímavejšie je to pri revolúciách či vojnových konfliktoch. Dobrým príkladom je epizóda vo Vietname, kam káčerovci prichádzajú pomôcť poraziť Vietkong, ktorý je vykreslený ako skupinka revoltujúcich a egocentrických hlupákov. Káčerovci chcú na trón dosadiť vládcu, ktorý má s Káčerovom dobré obchodné styky. Ešte názornejšie tento princíp vidno na  dobrodružstve v „San Bananadore“, kde Donalda a jeho synovcov zajmú piráti. Ukáže sa však, že to nie sú piráti, ale Kubánci, ktorí chcú rozpútať revolúciu. Jediná možnosť, ako ostrov zachrániť, je zavolať si na pomoc vojnovú flotilu. Ako hovorí Donald, „staré dobré vojnové loďstvo, symbol práva a poriadku.“ Nedajme sa zmýliť, tvrdia autori knihy. Napriek zdaniu nevinného dobrodružstva majú Disneyho komiksy veľmi jasný politický odkaz.

Jediný, ktorí stoja káčerovcom v ceste za pokladom, sú zlodeji, väčšinou bratia Dlhoprstí. Títo a ďalší zlodeji majú spoločné znaky – sú hrubí, veľkí, hlúpi, väčšinou tmavej pleti, nedajú sa jeden od druhého rozoznať. Ich kriminalita je vrodená. „Drž hubu,“ hovorí policajt jednému z Dlhoprstých, „nenarodil si sa ako strážca. Tvoje povolanie je väzenský vtáčik.“ Ich osudom sú neúspešné lúpeže, neustále zatknutia a úteky z väzenia. Jediný zmysel ich existencie je legitimizovanie káčerovcov pri získavaní pokladov. Dlhoprstí zlato kradnú, káčerovci si naňho akýmsi ťažko uchopiteľným spôsobom robia právoplatný nárok. Kým títo škaredí, tmaví a hlúpi zlodeji nikdy neujdú zo začarovaného kruhu svojich životov, strýko Držgroš legitímne hromadí kapitál.

Zlaté časy

Z výskumu autorov vychádza, že až 75 percent všetkých káčerovských dobrodružstiev je honbou za zlatom, zvyšných 25 percent za inou formou bohatstva či slávy. Zlato má formu tajného pokladu, ku ktorému vedie zašifrovaná mapa či pergamen. A toto zlato je vždy starodávne, zasypané prachom, ukryté v jaskyniach a pozostatkoch chrámov zaniknutých civilizácií. Tisícky rokov nikomu nechýbalo, a napriek tomu, že domorodý ľud žije v chudobe, k pokladom minulosti ho neviaže žiaden vzťah. Keďže domáce obyvateľstvo nemá historickú pamäť, nezaslúži si ani žiadnu budúcnosť. Poklad predsa patrí tomu, kto prvý príde so správnou mapou a dobrou lopatou.

Čo sa následne s pokladom stane? Premení sa na mince a bankovky. V obrovskom trezore strýka Držgroša nikdy neuvidíte starobylé artefakty či predmety, ktoré by niesli aspoň nejakú stopu histórie vykoristených krajov. Všetko sa premení na rovnaké mince, v ktorých sa dá pohodlne a donekonečna plávať. A tak ako mizne historická pamäť domorodého ľudu, stráca sa aj spomienka na prežité dobrodružstvo. Podľa Dorfmana a Mattelarta je disneyfikácia vlastne dolárifikáciou – všetky objekty, ale aj všetky činnosti, sa nakoniec premenia na zlato. A keď sa premena zavŕši, i dobrodružstvo končí.

Kto však ten zlatý poklad vyrobil? To sa nikdy nedozvieme. Poklad však vždy čaká na svojho záchrancu v podobe zlatých tehličiek či iných predmetov, ktoré sa dajú ľahko odniesť do Káčerova. Svet produkcie neexistuje, zlato je jednoducho plodom zeme. „Pôvod bohatstva musí byť prirodzený a nevinný. Všetko pochádza z prírody, nič nevytvoril človek. Dieťa musíme naučiť (a dospelý sa o tom musí znovu presvedčiť), že predmety nemajú žiadnu minulosť. Vznikajú zázrakom. Zlato doniesol bocian. Je to nepoškvrnené počatie bohatstva“, glosujú vtipne autori. V Disneyho svete totiž neexistuje práca: postavy v ňom neustále niečo kupujú, predávajú a konzumujú, ale nikto nič nevyrába. Neexistuje tu trieda pracujúcich, a teda ani triedny konflikt. Spotreba tu funguje bez dedičného hriechu produkcie, tak ako sa postavy v Káčerove rodia bez otcov a matiek, bez hriechu plodenia. Káčerovo je trochu ako Fukuyamov svet po konci histórie, dokonalá spoločnosť, ktorá sa zbavila všetkých neduhov. Aj toho posledného: práce.

Strieľanie po Marxovi

V tomto texte spomínam len niekoľko príkladov z množstva sarkastických a vtipných pozorovaní Mattelarta a Dorfmana. Ich psychologické, sociologické či ekonomické postrehy vždy sprevádza ostrý humor a štylistická ľahkosť. Nečudujem sa, že po nástupe Pinocheta v Čile bola práve ich kniha jedna z prvých, ktorú verejne pálili v uliciach či hádzali do vody v prístave Valparaiso. Humor v spojení s prenikavým kritickým myslením je pre autokratické vlády nebezpečný (po ich vyhostení vyšiel v Čile Disneyho komiks, v ktorom dva krvilačné supy, nazvané Marx a Hegel, ohrozujú malé mačiatka. „Ha! Zbrane sú tým jediným, na čo tieto odporné vtáky počujú,“ hovorí hrdina komiksu a začne na nich strieľať z pušky). Kritický humor odhaľuje nástroje ideológie (v tomto prípade kolonialistického sentimentu, imperializmu a neoliberálneho videnia sveta, v ktorom sú všetky vzťahy určené individuálnou honbou za majetkom) tam, kde by sme ich najmenej čakali. Vďaka takýmto knihám môžeme ľahšie pochopiť, prečo sa malí chlapci vydajú na petržalskú burzu, odhodlaní svoje dobrodružstvá konečne poriadne speňažiť.

How to read Donald Duck, pôvodné vydanie 1971, americké vydanie OR Books 2018

Armand Mattelart a Ariel Dorfman

Jeden komentár

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: