Keď som bol nedávno na bratislavských protestoch Black lives matter, niekoľko mladých žien okolo mňa držalo transparenty s nápisom Racism is a small dick energy. Nejde, samozrejme, o žiadnu slovenskú ojedinelosť, iba prevzali nápis, ktorý sa objavoval na podobných protestoch po celom svete. Ako je možné, že v skupine ľudí, ktorí sa ostatnými prejavmi hlásia k ochrane ľudských práv, rovnosti, spravodlivosti a citlivosti, sa objavuje ostentatívny prejav body shamingu?
Body shaming sa zvykne definovať ako zosmiešňovanie či ponižovanie ľudí na základe ich fyzických atribútov, často spojených s váhou či výškou (patrí sem však aj mnoho ďalších telesných znakov a prejavov), ktoré sa nejako vymykajú priemeru. Problém body shamingu namierenému voči ženám sa našťastie už dostal do verejného diskurzu (hoci zďaleka nie dostatočne) a aspoň časť spoločnosti ho považuje za neakceptovateľný, o mužoch sa však v súvislosti s týmto fenoménom zatiaľ veľa nehovorí. „Často hovoríme o problémoch spojených s idealizovanou predstavou ženského tela, ale zabúdame, že muži sa čoraz častejšie taktiež stávajú obeťou týchto predstáv. V posledných rokoch sme zaznamenali prudký nárast prípadov, keď boli muži napadnutí a ponižovaní za svoj telesný vzhľad,“ povedala pre Times of India psychiatrička Dr. Shobhana Mittal, ktorá o tomto probléme robila rozsiahly výskum. V ňom sa okrem iného zamerala aj na ponižovanie v súvislosti s veľkosťou mužských pohlavných orgánov. Veľké množstvo účastníkov prieskumu trpelo kvôli tomuto ponižovaniu duševnými traumami, ktoré neraz končili hospitalizáciou a v niekoľkých prípadoch aj pokusom o samovraždu. Ďalší prieskum, ktorý sa uskutočnil v roku 2012 vo Veľkej Británii, uvádza, že až 80,7 % opýtaných mužov zažilo verejné zosmiešnenie kvôli svojmu fyzickému vzhľadu. Ak je tento problém taký rozšírený, musíme ho mať predsa dennodenne pred očami. Je možné, že sme voči nemu v osobnom i verejnom živote slepí?
Štandardný humor
Keď som sa zamyslel nad miestami a situáciami, v ktorých sa objavuje ponižovanie kvôli tvaru alebo veľkosti penisu, uvedomil som si, že sú veľmi rozmanité a plynulo sa pohybujú medzi intímnymi a verejnými sférami. Ak ste sa niekedy ocitli v chlapčenských alebo mužských sprchách po športovom zápase, veľmi pravdepodobne ste boli svedkami svojského humoru, ktorý sa na týchto miestach praktizuje. „Pre chlapov je často štandardným humorom podpichovať sa kvôli predstavám o maskulinite, a tam patrí aj veľkosť penisu,“ povedal pre časopis Vice Abraham Morgentaler, urológ a riaditeľ Inštitútu mužského zdravia v Bostone.
Tento humor sa však, žiaľ, netýka len uzavretých mužských kolektívov. Pomerne často sa s podobnými prejavmi stretávam aj medzi mojimi blízkymi priateľkami a priateľmi, z ktorých väčšina by sa označila za feministky a feministov, ktoré a ktorí dbajú na starostlivosť a citlivosť voči potrebám a pocitom druhých. Nejde samozrejme o žiaden štatistický výskum, len o osobnú skúsenosť, ktorú nechcem a nemôžem generalizovať, narazil som na ňu však až príliš veľakrát na to, aby som ju s ľahkosťou zmietol zo stola. U mojich priateľov a priateliek (opäť ide len o osobnú skúsenosť, ale v tomto prípade sú to častejšie ženy) sa tento príklad body shamingu väčšinou objavuje v spojení s kritikou nejakej verejne činnej osoby, najčastejšie politika, či človeka, s ktorým hodnotovo nesúhlasia (prípadne arogantného šoféra). Snáď nie som sám, kto v rozhovoroch narazil na to, že daný politik je neschopný/skorumpovaný/hlúpy/zradný, lebo má malý penis. Čiastočne rozumiem frustrácii a hnevu, ktoré tieto vyjadrenia motivujú. Pri našej súčasnej i minulej vláde je dôvodov hnevať sa neúrekom, ale nemyslím si, že by bol Milan Krajniak konzervatívny fanatik a Igor Matovič nekompetentný a nevzdelaný šašo preto, že majú malé pohlavné orgány.
Ak niečo také naznačujeme, pílime si konár sami pod sebou a dopúšťame sa niekoľkých zbytočných a bolestných prešľapov. Na jednej strane redukujeme štrukturálne problémy, ktoré daní politici reprezentujú, na ich telesné frustrácie, z ktorých by údajne malo vychádzať ich neprijateľné správanie. Na druhej strane samotná implikácia, že ich telesné dispozície sú niečo, z čoho by mali byť frustrovaní, a to až tak, že sa to negatívne prejavuje v ich politickom rozhodovaní, je signálom, že medzi veľkosťou penisu a morálnou hodnotou človeka je nejaká priama úmera. Ak sa tento typ diskurzu normalizuje, môže prispieť (ako indikuje indická i britská štúdia) k traumatizácii a stigmatizácii mnohých ľudí. Navyše, ako sa pokúsim ukázať na niekoľkých prípadoch, podobné vyjadrenia legitimizujú tento typ body shamingu ako efektívnu politickú zbraň.
Trumpove malé ruky
Keď sa v roku 2017 rozišla instagramová modelka Alexis Ren so svojím priateľom, taktiež instagramovým modelom Jayom Alvarrezom, v návale hnevu oznámila státisícom svojich followerov, že jej bývalý priateľ má malý penis. Instagramové hviezdičky však nie sú jediné, ktoré si uvedomujú, že takáto informácia môže človeku spoločensky ublížiť. Vedia to aj vrcholní svetoví politici. Počas minulej americkej prezidentskej kampane zaútočil republikánsky kandidát Marco Rubio na Donalda Trumpa so slovami, „Trump má na svoju výšku malé ruky. A viete, čo sa hovorí o mužoch s malými rukami!“ Trump následne počas debaty v národnej televízii musel obhajovať nielen veľkosť svojich rúk (keďže ide o Trumpa, nikoho asi neprekvapí, že povedal: „Nikdy som nepočul, že by som mal malé ruky. Ľudia mi naopak vždy hovorili, Donald, ty máš tie najkrajšie ruky.“), ale aj penisu („Garantujem vám, že aj s tým druhým nie je žiaden problém, to garantujem.“).
Téma malého penisu Donalda Trumpa sa týmto slovným súbojom však ešte len začala. Vo februári 2016 sa stal virálnym hitom obraz umelkyne Illmy Gore, na ktorej je nahý Trump s malými genitáliami. Na obvinenie, že týmto dielom prispieva k body shamingu, povedala, že ním chcela, naopak, odstrániť naše predsudky a stereotypy. Neskôr vystavila sériu obrazov, na ktorých majú malé penisy Harvey Weinstein, Osama Bin Laden, Darth Vader, Superman, Albert Einstein, pápež Benedict XVI. či Ježiš. Rozhodnutie, či týmto zobrazovaním prispieva k odstráneniu stereotypov, alebo sa iba vezie na vlne lacnej popularity, nechám na čitateľoch a čitateľkách. Sochy nahého Trumpa inšpirované jej obrazmi sa onedlho objavili v Clevelande, New Yorku, Los Angeles, San Franciscu a Seattli. Stálo za nimi anarchistické združenie Indecline. S odkazom na slávnu Andersenovu bájku nazvali túto intervenciu „Cisár nemá gule“.
Prispievajú tieto umelecké prejavy ku kultivácii verejného a politického diskurzu? Pochybujem. Skôr nadväzujú na stereotypy, ktoré už nájdeme všade okolo nás – vo filmoch, komediálnych seriáloch, stand-upoch, v populárnej hudbe, či v reklamách (napríklad americká sieť rýchleho občerstvenia Fat Shack sa prezentovala reklamou, v ktorej pôvabná blondína drží v ruke sendvič, z úst jej kvapká horčica, a v titulkoch sa píše „Desať centimetrov vás ešte nikdy tak neuspokojilo“). Skúste napríklad nájsť rapový diss, v ktorom sa nehovorí o tom, že raperov súper je horší hudobník, lebo má menší penis. Hudobní znalci by mi asi povedali, že je to súčasť žánru, nech to neberiem tak vážne. A asi by mali pravdu, určite to bude súčasťou hry, tak ako ilúzia, že pravý raper je gangster z ulice. Ale podobne ako pri spomínaných vtipoch, pri politických útokoch, pri umeleckých intervenciách, vynárajú sa otázky: Aký je v konečnom dôsledku vplyv týchto prejavov na naše životy? Ako tieto urážky formujú naše chápanie maskulinity? Prečo muža s veľkým autom zosmiešňujeme slovami, že si tým niečo kompenzuje, namiesto toho, aby sme ho legitímne kritizovali za prispievanie k zhoršeniu životného prostredia?
Nemyslím si, že by sme mali začať okliešťovať humor, ale určite by nezaškodilo snažiť sa byť citlivejší a viac premýšľať o tom, koho a ako môžu naše vyjadrenia zasiahnuť. A neprispievať k tomu, aby sa body shaming mužov i žien stával prostriedkom politického boja, nech už stojíme na akejkoľvek strane barikády. Čaká nás ešte veľa politických súbojov, a treba sa do nich púšťať odvážne, rozumne, so silnými argumentmi a pevným presvedčením. Nie s podpásovkami. Nech už sú naše pohlavné orgány akékoľvek.
