Ak len zbežne sledujeme správy o integrácii ukrajinských rodičov a ich detí žijúcich na Slovensku, môžeme získať dojem, že sa to azda celkom podarilo. Môže nami otriasť reportáž odvysielaná v relácii verejnoprávnej STVR Reportéri o násťročných deťoch, ktoré u nás žijú celkom samy, nemajú často kde skloniť hlavu a neraz uviaznu v sieti rôznych gangov a zoskupení z takzvanej šedej zóny oscilujúcej na hrane zákona. Alebo tu i tam zachytíme príbeh chronicky chorej utečenky či Ukrajinky s inými ťažko riešiteľnými problémami, ktoré majú systémový, nie individuálny charakter. Avšak celkovo môžeme mať pocit, že je všetko v zásade v poriadku, keďže vo verejnom priestore neregistrujeme problémy, s ktorými sa utečenectvo stretáva. A netušíme, s čím všetkým zápasí.

Česká novinárka Saša Uhlová naopak systematicky upozorňuje na skutočnosť – a nielen v spomínanej zbierke reportáží V pasti české pomoci: Ukrajinci mezi solidaritou, odmítáním a selháním státu –, že dáta síce zachytia ľudí, ktorí sa prepadnú do chudoby či prídu o bývanie, ale nevieme o tých, ktorí a ktoré sa držia tesne nad pomyselnou hladinou. O tých, ktorí a ktoré nežijú v takzvanej extrémnej chudobe, čo na Slovensku znamená, že ich mesačný príjem dosahuje aspoň životné minimum (pre rok 2026 je to 284,13 eura na jednu plnoletú osobu). Faktom však je, že ani na Slovensku, ani v Česku sa zo životného minima vyžiť nedá.

Diery v systéme

Saša Uhlová necháva vo svojej knihe V pasti české pomoci rozprávať primárne ukrajinské respondentky. A nielen Ukrajinky, ktoré utiekli pred vojnou. K slovu sa dostanú aj tie a tí, ktorí pracujú v sociálnych službách, sú na pokraji vyhorenia alebo s ním už zápasia. U ľudí z Ukrajiny neraz dochádza k tomu, že z tých, ktorí prijímali pomoc, sa časom stali humanitárni pracovníci. Ukrajinky a Ukrajinci zapojení v sociálnych službách pomáhajú prichádzajúcim krajanom zorientovať sa, keďže medzi nimi nie je jazyková bariéra.

Uhlová postupne rúca vžitú predstavu či skôr mýtus, že utečenkám a utečencom z Ukrajiny nikto nekladie pod nohy prekážky, aby sa mohli naplno zapojiť do života v Česku. Prvým mylným predpokladom je to, že všetci Ukrajinci a Ukrajinky sa automaticky dostanú k českému systému podpory a sociálnych dávok. Opak je pravdou – nedostanú. A týka sa to často tých najzraniteľnejších: seniorov či ľudí s ťažkými a chronickými ochoreniami, na ktorých sa akoby zabudlo. Nepatria medzi tie a tých, ktorí sa môžu uplatniť na trhu práce, a tak žijú anonymizovaní a bez možnosti ozvať sa kdesi na ubytovniach, v nedostatku a bez adekvátnej zdravotnej starostlivosti.

Saša Uhlová v reportážach prepája viacero tém, ktorým sa dlhodobo venuje: pracovný trh a prekérna práca, dostupnosť bývania a služieb vrátane školstva a zdravotníctva. Teda tomu, čo v našom geografickom okruhu dlhodobo generuje celý rad problémov, ako sú nízke mzdy, žiadne alebo príliš drahé bývanie, nekompatibilita práce a školskej dochádzky u detí. A práve tieto faktory sa v príbehoch Ukrajiniek a Ukrajincov ešte znásobia. Problémy sa vyostrujú, pretože ľudia z Ukrajiny potrebujú prácu na skrátené úväzky. Ženy s deťmi potrebujú škôlky a školy, jazykové kurzy a adekvátne ohodnotenú prácu, aby sa dostali aspoň k akému-takému bývaniu.

Saša Uhlová v predslove knihy upozorňuje tiež na fakt, že systémová štátna pomoc sa od prijatia zákona Lex Ukrajina stále scvrkáva. Dokazujú to početné svedectvá pracovníčok a pracovníkov zo sociálnej sféry, ktorí sa tejto téme venujú od plnoformátovej ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022. Uvedená skutočnosť núti ľudí k tomu, aby mali viacero zamestnaní, pričom deti neraz zostávajú samy, pretože ich počas pracovnej doby rodičov nemá kto strážiť. Ľudia nedobrovoľne odchádzajú aj do takzvanej šedej zóny pracovného trhu – jedno zamestnanie majú obvykle so zmluvou, ďalšie vykonávajú načierno.

V zajatí náhody

K tiesnivej ekonomickej a sociálnej situácii sa pridávajú traumy z vojny, strach o blízkych na Ukrajine, traumatizované deti, ktoré túžia po návrate domov, malý priestor na bývanie… Výsledkom je často obrovská vyčerpanosť rodičov, ktorá sa prelieva do všetkého. Jedna z respondentiek otvorene priznáva, že hoci by za štandardných okolností dokázala problematické situácie riešiť, pri kumulácii zamestnaní, starostlivosti o deti a živote v malej bunke na ubytovni je natoľko unavená, že nemá energiu hľadať ďalšie spôsoby, ako z toho všetkého von.

Chronicky a hranične sú vyčerpané nielen Uhlovej respondentky, ktoré utiekli pred vojnou a snažia sa v Česku prežiť. To isté platí aj pre pomáhajúce profesie. Sociálne pracovníčky a sociálni pracovníci ťahajú nadčasy, zháňajú potrebné veci, kde sa len dá, a sú zúfalí zo systému, ktorý im to neuľahčuje. Deprimuje ich, že neraz musia klientkam oznámiť, že im nedokážu pomôcť, pretože v systéme pre ne skrátka pomoc neexistuje.     

V príbehoch možno dokonca vypozorovať určité systémové javy – faktory, ktoré rozhodujú o tom, komu sa adaptácia v Česku podarí, do akej miery, a komu už nie. Problémy majú pritom aj ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorých v našom priestore potrebujeme ako soľ. Systém im však kladie pod nohy množstvo prekážok, ktoré sa im môže aj nemusí podariť prekonať. Niekedy je to takmer nemožné. Ide napríklad o lekárky a lekárov, ktorí si musia v Česku doplniť vzdelanie.

Ďalšou skupinou sú právničky a právnici – v Uhlovej knihe ich „reprezentuje“ Jevgenia, avšak právo ako problematické odvetvie pri presune do inej krajiny spomína aj ďalšia respondentka. Keďže je právne vzdelanie kontextuálna záležitosť, absolvovať niekoľkoročné vzdelanie v cudzom jazyku a povinnú juniorskú prax bolo napríklad pre právničku po štyridsiatke už takmer nemožné. K vlastnej praxi by sa totiž dostala až po mnohých rokoch, ale dovtedy potrebujú s rodinou z niečoho žiť a ona si nemôže dovoliť čakať. Ľudia z Ukrajiny, ktorí sa doma venovali právu, tak v Česku pracujú na nekvalifikovaných pozíciách, pričom neskôr sa k svojej kvalifikácii už nedokážu vrátiť.

Lepšie sú na tom napríklad učiteľky či učitelia, špeciálne v materských školách. Overenie diplomu a znalosť jazyka v podstate stačia na to, aby časť pedagogičiek a pedagógov mohla učiť aj za riekou Morava. Odvrátenou stranou mince je, že kvalitné a povinné jazykové kurzy češtiny, ktoré by mali byť zadarmo, nie sú k dispozícii. Navyše, Ukrajinky a Ukrajinci nemajú dostatok času na to, aby sa mohli dobre naučiť jazyk a mali tak šancu získať adekvátnu prácu. Čas, ktorý potrebujú investovať do výučby českého jazyka, jednoducho nemajú alebo je veľmi obmedzený. Keďže pomyselný finančný vankúš je nedostatočný, musia sa v prvom rade sústrediť na zabezpečenie príjmu.

Osudy ukrajinských migrantiek a migrantov v Česku ovplyvňuje aj geografický faktor – kam sa konkrétny človek dostal. Niektoré aktérky Uhlovej reportáží mali šťastie, „zapadli“ do skvelej komunity a rýchlo si vytvorili sociálny kapitál, ktorý im dlhodobo pomáha. Iným sa to z objektívnych príčin nepodarilo. Niekde sa, našťastie, podarilo vytvoriť trvalú a funkčnú sieť pomoci vďaka majetným súkromníkom (napríklad Jan Popelák a jeho rodina). Ak sa však jednotlivci či rodiny dostali na miesto, kde komunitná organizácia a pomoc neexistovali, prípadne kde sa to všetko neskôr transformovalo na obchod s chudobou (agentúrne práce, predražené ubytovne), ocitli sa nadlho v otrasných podmienkach a situáciách, z ktorých sa nedokázali – a vlastne ani nemohli – vymaniť. Štát žiadnym zmysluplným spôsobom nezasiahol.

Neistá budúcnosť, stratená minulosť

Kniha V pasti české pomoci sa skladá z výpovedí utečeniek, sociálnych pracovníčok a pracovníkov, ale aj z textov, ktoré fungujú samostatne a rozširujú a prehlbujú tému. Keď Saša Uhlová pri výskume v teréne narazí na ukrajinskú ženu, ktorá vie písať reportáže, obe spolupracujú na pasáži o nezákonných ponukách bývania (cenou za bývanie je sex, prípadne starostlivosť o deti v striedavej starostlivosti a iné „služby“ požadované zo strany poskytovateľov).

Príkladom rozšírenia témy o príbehy mužov, hoci väčšinu tvoria vzhľadom na trvajúcu vojnu ženy, je časozberná reportáž o firme Stebal. Mohla by fungovať aj ako samostatný text o prekérnej práci cudzincov, ktorí sa stali rukojemníkmi zamestnávateľa. Ich príbehy sú plné solidarity, ale časť z nich sa končí tragicky. Uhlovej reportáž o firme Stebal, ktorá nevyplatila zamestnancom peniaze, dokonale ilustruje, ako spolu súvisí vykorisťovanie ekonomických a vojnových utečencov.

Saša Uhlová vyštudovala romológiu, preto neprekvapí, že jedna z kapitol sa venuje vývoju vzťahov medzi českými Rómami a Rómkami a ukrajinským utečenectvom. Hovorí aj obyvateľstve pôvodom z Ruska, ktoré sa intenzívne zapája do pomoci Ukrajinkám a Ukrajincom v Česku. Problematizuje a narúša tak naratívy, podľa ktorých zmienené skupiny stoja spravidla ostro proti sebe. Reportáže o firme Stebal, vzťahu Rómov a Ukrajincov či o Ruskách a Rusoch prítomných v sociálnej sfére fungujú v rámci konceptu knihy, ale vzhľadom na rozsah a špecifickosť by mohli existovať aj ako samostatné témy v samostatnej knihe.

Uhlová píše reportáže citlivým a jednoduchým jazykom, vďaka ktorému naplno vyznie sila a intenzita ľudských osudov. Jej novinársky prístup pripomína antropologický výskum. Publikácia by mohla byť aj prípadovou, kvalitatívnou štúdiou, ktorá odbornú i laickú verejnosť upozorňuje na to, čo nevidí, pretože určité zásadné súvislosti nám v tvrdých dátach unikajú. Uhlová však pracuje aj s dátami, predovšetkým s analýzami PAQ Research – opakovane sa o ne opiera v rozhovoroch s humanitárnymi pracovníkmi a pracovníčkami. A práve tieto dáta jej reportáže rozširujú, vysvetľujú a dopĺňajú.

Autorka nás prostredníctvom svojich textov prenáša do sveta, ktorý sa pred nami zhmotňuje v plnej nahote a plasticite. V prvom rade necháva hovoriť druhých – otvorene a bez príkras, no nerezignuje ani na vlastné pocity. Hlavné slovo však patrí Ukrajinkám. Autorka dokáže zachytiť ich osobnosť a autentický rozprávačský štýl tak presvedčivo, že ich zatúžite spoznať a spriateliť sa s nimi. Ešte sugestívnejšie vyznieva kniha vďaka čiernobielym portrétom, ktorých autorom je fotograf Jan Šípek. Hrdinky Uhlovej tak dostávajú aj konkrétnu tvár.

Saša Uhlová vytvorila obraz silných ľudských osudov, z ktorého na nás hľadia Ukrajinky a Ukrajinci, ktorí nemajú ani zďaleka „všetko zadarmo“. Vyvracia mýtus, ktorý sa v našich končinách používa ako osvedčený populistický refrén na adresu rôznych menšín – v závislosti od toho, ako sa to komu práve hodí. Hrdinky a hrdinovia jej reportáží nedostanú nič zadarmo. A neustále narážajú na stále nové prekážky, pričom na rozdiel od českých občanov nemajú prístup do siete podpory (do školstva, zdravotníctva, podpory v nezamestnanosti alebo k iným dávkam okrem mimoriadnej dávky okamžitej pomoci). Ich budúcnosť je neistá, o minulosť prišli. 

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

S Jurijom sedíme vo veľkej izbe kyjivskej bytovky, okná sú starostlivo zatemnené. V pozadí bzučia 3D tlačiarne – tridsaťdva kusov, každá s vlastným príbehom, každá trochu rozladená po poslednom nálete. Elektrina je dnes na štyri hodiny, takže treba dobiehať. Jurij odsúva krabicu so súčiastkami a urobí si miesto. Vnútri – stovky čiernych, lesklých dielov.

„Budú z toho protipechotné míny. Malé. Zhadzujú sa z dronov. Stačia na to, aby niekomu odtrhli nohu,“ vysvetľuje. Často je to tak lepšie. Raneného treba obvykle niesť so sebou. Mŕtvolu nie nevyhnutne.

Jurij zastáva veľkolepo znejúcu funkciu Head of Design v Kyivstare – jednom z najväčších ukrajinských mobilných operátorov. Prvú 3D tlačiareň si kúpil v roku 2019, aby na nej mohol vyrábať spoločenské hry. Teraz tlačí rozbušky a míny v rámci iniciatívy DrukArmy.

Na podlahe stojí niekoľko kartónov hotových náloží. „Koľko toho treba?“ pýtam sa. „Stoštyridsaťosem miliónov,“ usmeje sa. „Toľko, koľko Rusov.“

Jurij spolu s manželkou vychováva dcéru. Majú byt aj plány do budúcnosti, ktoré pripomínajú skice nakreslené mäkkou ceruzkou – ľahko sa rozmažú. „Rusi vedia, čomu sa venujem. Ak sem prídu, so všetkým bude koniec – s bytom, s prácou, so školou. Budeme musieť utiecť. A v zahraničí je to vždy ťažšie.“

„Mnohí už majú vojny dosť a moje videá a prosby o ďalšie zbierky ich rozčuľujú. Radšej predstierajú normálny život, je to jednoduchšie,“ hovorí Jurij. „Ale vojna sa tak skoro neskončí.“

Hráme sa na vojnu

Cesta na východ do Charkiva je prázdna. Bez dôvodu sem už takmer nikto nejazdí. My dôvod máme, a tak ideme, čo najrýchlejšie, po nočných, zablatených cestách. Inak to ani nejde – tento úsek je v dosahu ruských dronov, treba ním preletieť čo najrýchlejšie. Míňame ďalšie blokposty, občas húfnicu, domy alebo to, čo z nich zostalo po zásahu raketou – vraj kórejskou.

Okolie Kupianska nemá v sebe nič z „prvej frontovej línie“ známej z filmových záberov. Nijaký rachot, žiadne dramatické scény. Vládne ticho, ktoré po chvíli začne liezť na nervy. A drony – stále drony.

Keď sa Denisa, dvadsaťosemročného operátora vo vojenskej blúze, opýtam, odkiaľ vedia, že niečo visí vo vzduchu, zasmeje sa.

„Počuješ? Nič nepočuješ. To znamená, že tam sú,“ odpovie a myslí tým ruské aj ukrajinské drony, ktoré ako hmyz krúžia nad jazerom.

Sedíme na zadnom sedadle auta. K opierke hlavy na prednom sedadle sú pripevnené dve zariadenia. Prvé – Cukorok, teda Cukrík. Dve anténky, ktoré počúvajú Lancety a Orlany, čo sú ruské drony. Ak sa niečo blíži, zariadenie začne pískať. Druhé – Chujka – zachytáva obraz z nepriateľského dronu a premieta ho na obrazovku.

„A keď sa niektoré zapne?“ pýtam sa.
„Plyn na podlahu,“ bez váhania zareaguje Denis.

Dve hodiny nič nepreruší rozhovor ani hudbu z reproduktorov. Dorazíme na miesto. Tento oddiel, respektíve posádku tvoria traja ľudia: operátor, inžinier a vodič. Rýchlo rozkladajú vybavenie. Heavy Shot, ukrajinský štvormotorový dron – bombardér, jeden z populárnejších modelov. Má dve úlohy: zhadzovať jedlo pre svojich a bomby pre „pidarov“ – Rusov.

Zákop, teda blindaž, vykopaný hlboko v čiernej zemi. Zvonka prikrytý maskovacími sieťami, lístím a konármi. Prichádza Ihor, vodič. Doviezol nás, odparkoval auto ďalej od pozície. „Moja robota je hotová,“ skonštatuje, pohodlne si sadne a na telefóne si pustí Call of Duty. Všetci trochu vyzeráme ako na LAN párty z roku 2005. Každý zíza do obrazovky. Sladkosti. Energetické nápoje.

Vitalij, inžinier, skladá a montuje nálože. Typ závisí od cieľa. Fotky a súradnice prichádzajú ráno na WhatsApp. Bombardovací dron po nahratí misie vyrazí po určenej trase tak, aby obišiel REB-y (zariadenia na rušenie signálu) a ruské oči upreté na nebo. Náš let sledujú ďalší operátori – všetci „sedia“ na jednom stretnutí na Google Meets.

„Je to trochu ako hra,“ poznamená Denis a vysvetľuje ďalšie ukazovatele na obrazovke.

Ihor si hundre popod nos: „enemy spotted“, „We’re being tracked“, „enemy down“, „Get to the safe zone!“ Jeho hlas počuť z telefónu – pomedzi dávky zo samopalu a explózie.

Let prebieha čisto. Až na jeho konci prepne operátor na manuálne ovládanie. Nad cieľom porovnáva termovízny obraz s predchádzajúcimi fotkami.

„Happy Halloween,“ povie, usmeje sa a uvoľní poistku. Na obrazovke vidno rotujúci projektil. Biely dym. Ruský zákop zmizne.

Rozmazaný front

Na začiatku roka 2022 bývala „null“, teda najvysunutejšia pozícia, vzdialená od nepriateľa pár stoviek metrov. Ruských vojakov bolo niekedy vidieť cez ďalekohľad, inokedy voľným okom. Dnes vyzerá frontová línia inak – rozliala sa. Namiesto čitateľného pásu je sivá zóna široká dvadsať až dvadsaťpäť kilometrov. Čoraz častejšie sa jej hovorí jednoducho: zóna smrti.

Je to dôsledok dronov – tie spôsobujú asi osemdesiat percent strát na oboch stranách. Kontrolujú pohyb na zemi aj vo vzduchu a sú očami delostrelectva.

Operátori sa snažia túto zónu pretlačiť smerom k protivníkovi. Poľujú na jeho FPV-čka (drony typu First Person View), chránia svoje vlastné a navádzajú delostrelectvo. To zas býva napádané dronmi s väčším doletom. Ešte nedávno boli logistické body, veliteľstvá a stanoviská operátorov pracujúcich ďalej od frontu relatívne bezpečné. Teraz je ohrozené všetko do štyridsať kilometrov od línie. Zmenilo to spôsoby evakuácie, sťahovania techniky, rotácie. Väčší význam ako rozkazy začalo mať počasie – oblaky, dážď a vietor bývajú lepšou obranou než akýkoľvek REB.

Na oblohe sa objavili aj „matky“ – veľké lietadlá nesúce pod krídlami menšie FPV-čka. Alebo slúžia ako repeater, ktorý predlžuje signál o ďalšie kilometre. Technológia si vynucuje vznik ďalšej technológie.

V analytických správach býva vojna na Ukrajine často prirovnávaná k prvej svetovej vojne – len s dronmi. Nesedí to. Zákopy sú, to áno. Betón, zemľanky aj vrecia s pieskom – to všetko sa vrátilo. Ale masové útoky sú už zriedkavé. Veľký oddiel je jednoducho veľký cieľ. Preto obe strany čoraz častejšie pôsobia v dvoj- alebo trojčlenných tímoch roztrhaných po nepravidelnej línii, ktorá sa len ťažko kreslí na mapu. Rusi takto postupujú dopredu napriek obrovským stratám. Naposledy pri Pokrovsku. (Údaje o dianí na fronte platili v čase písania reportáže, pozn. red.)

Čaty rozbíjajú na pár ľudí, niekedy na jednotlivých vojakov. Prenikajú medzi ukrajinské pozície, obsadzujú osamelé domy, pásy stromov, železničné násypy. Miesta, ktoré sa v systémoch nenachádzajú. Z pohľadu obrancov to vyzerá tak, akoby im náhle mizol terén spod nôh: bod po bode, bez veľkého nátlaku. Zato v neustálom kontakte s dronmi.

Toto preriedenie línie sa premieta do počtu mŕtvych. Ranení čakajú na evakuáciu dva, tri dni, niekedy dlhšie – a čoraz častejšie ju vykonávajú drony, tie pozemné. Pomôcť sa dá aj zhora –  nedávno dron zhodil ukrajinskému vojakovi e-bike. Stačilo mu to na záchranu.

Hoci technologické preteky dlho vyhrávala Ukrajina, Rusko stratu rýchlo dohnalo – mierkou, peniazmi, počtom ľudí.

Tanky a BVP teraz pripomínajú konštrukcie z filmu Mad Max: sú obložené mrežami, oceľovými klietkami, vrstvami sietí. Na zničenie takto chráneného vozidla treba aj niekoľko desiatok dronov. A pri každom lete hrozí strata ľudí aj techniky.

Maďarove vtáky lietajú vysoko

V Pokrovsku, kde mali Rusi podľa odhadov prísť až o štyridsaťtisíc vojakov, má zóna smrti iný rozsah, ale podobnú logiku.

„Počas jednej smeny, povedzme jedného ‚bojového dyžuru‘, eliminuje len naša skupina, ktorá tam pracuje, v priemere okolo sto pešiakov,“ hovorí vojak Svjatoslav Bojko, keď sedíme v kyjivskej kaviarni. Jeho skupina sa nazýva Maďarove vtáky a patrí medzi elitné jednotky ukrajinskej armády (ZSU). Bojko je v civile frontman rockovej kapely; nedávno vydali novú skladbu, teraz sa dáva dokopy. Pred pár mesiacmi mu takmer spadla na hlavu ruská kĺzavá bomba KAB.

„Tie delostrelecké granáty, míny či dokonca letecké bomby, ktoré letia priamo na teba, počuješ až v poslednej sekunde. V tom momente sa musíš rozhodnúť, ako padnúť na zem, aby si prežil. Boli sme vonku, pracovali pri drone a vtedy som začul ten hvizd. Hodil som sa do pivnice – a preto som prežil. Ale tlaková vlna ma zmietla, udrel som si hlavu o betón. Kompresívne zranenie, otras mozgu, uzavreté kraniocerebrálne poranenie. Do chrbtice mi znova budú vkladať ďalší titánový implantát.“

Maďarove vtáky nezačínali ako dronová elita.

„Na začiatku sme boli druhá útočná rota 206. práporu teritoriálnej obrany,“ hovorí Bojko. „Humanitárne misie: Irpiň, Romanivka, Kyjiv. Potom prvá kampaň na juhu – Mykolajiv, Cherson. Pozičná vojna, málo kontaktu s nepriateľom.“

To sa zmenilo, keď si všimli, že niekto nad nimi „pracuje“.

„Strieľali po nás, ale nevedeli sme odkiaľ,“ pokračuje Bojko. „Vtedy sme dostali prvý Mavic. Používali sme ho na prieskum.“

Vďaka Mavicu zbadali ruský tank, ktorý vychádzal na bojovú pozíciu vo vzdialenosti osem kilometrov. Tak začali dron používať na podporu pechoty.

Skupina sa z dvadsiatich siedmich ľudí rozrástla na niekoľko tisíc. A tí dnes fungujú ako samostatný bojový organizmus – od odhalenia cieľa po jeho zničenie uplynie len niekoľko minút. Spolupracujú aj so susednými delostreleckými jednotkami, ktoré potrebujú „oči“ vo vzduchu. Prešli Bachmut, Soledar, Urožajne, Krynky, Sudžu, Vovčansk, Pokrovsk.

Bojko vysvetľuje, že vo „Vtákoch“ nie sú náhodní ľudia.

„Musíš byť odtiaľto. Byť motivovaný a vedieť, čo chceš a čo robíš. Nároky sú vysoké: fyzické, psychické, pripravenosť prejsť polygrafom. Žiadne návyky. Žiadne väzby na územia okupované Ruskom.“

Dlhé chápadlá Krakena

V Krakene 1654, ďalšej elitnej jednotke, ktorá vznikla ešte počas obrany Charkiva ako formácia fanúšikov futbalového klubu FC Metalist Charkiv, panuje podobná nálada. Sedíme niekde v druhom najväčšom ukrajinskom meste, v izbe bez okien, popíjame sladký čaj.

„Každý deň prichádzame o desaťtisíce dronov. A jedným z najtučnejších cieľov pre nepriateľa sme my – operátori. Keď je pozícia odhalená, musíš ju okamžite opustiť. Drony sú presné, na šťastie sa nedá spoliehať,“ približuje jeden z vojakov.

Preto treba mať viac miest na prácu a rotovať ich.

„Rusi majú viac REB-ov, silnejšie rušenie. Môžu lietať dronmi až do Charkiva. My musíme rotovať ľudí aj techniku. Oni majú komfort, lebo majú celé štáby ľudí na analýzu našej činnosti.“

Pýtam sa, ako definujú prioritu. Medzitým sa ozve dlhý kvílivý zvuk sirény, ktorá tu už na nikoho dojem nerobí.

„Jeden pešiak je len mäso, nič viac. Najdôležitejší je tučný cieľ: operátor, veliteľ, retranslátor, REB. Čím cennejší, tým lepšie.“

Operátor ukazuje jednoduchú scénu.

„Ty stojíš desať kilometrov od línie. A tank je o dvadsať kilometrov ďalej, prikrytý dvoma REB-mi, ktoré majú svoj perimeter pôsobnosti. Niekedy útočíš na menšie ciele, aby si ich prinútil zmeniť smer rušenia. Až potom ideš po niečom väčšom.“

Pýtam sa, či je ich práca oveľa bezpečnejšia než práca útočníka, ktorý má dobýjať pozície nepriateľa.

Smiech.

„Kedysi sa to tak zdalo. Teraz bezpečné zóny neexistujú. Preto sa na polygónoch učíme na drony strieľať brokovnicami a brokmi. Znie to smiešne, ale dnes je to štandard.“

Atmosféra medzi operátormi a útočníkmi tiež nie je vždy ideálna. 

„Niekedy počuješ: ‚Ty si FPV-čkár, ty nie si vojak.‘ Útočníci to majú najťažšie, ale mnohí prežili práve vďaka operátorom. My sme boli tiež na ich mieste. Vieme, aké to je, keď nad tebou krúži nepriateľský dron.“

Pýtam sa, ako dlho sa dá pri drone reálne pracovať.

„Osem hodín bez prestávky. Vrátiš sa a pred očami sa ti iskrí a v hlave máš vrtuľník. Niekedy spíme dve – tri hodiny denne. Ráno odchod na pozíciu, večer návrat, potom príprava ďalších dronov, náloží, opravy. A odznova. Let trvá pätnásť – dvadsať minút a musíš kontrolovať každú sekundu.“

„Útočník môže medzi akciami oddychovať. My nie. Ale keď príde ofenzíva, tak je to päťdesiat na päťdesiat. Také sú šance.“

Hráš na PlayStation?

Dostať sa do jednotky Maďarove vtáky alebo ku Krakenovi síce nie je jednoduché, rozhodne však nemajú núdzu o záujemcov.

V istej, donedávna opustenej kyjivskej budove sídli jedna z prvých škôl pre operátorov v krajine – KillHouse Academy. Obrovská hala, tiež prekážková dráha zo sietí, drôtov a makiet terénnych prekážok. Vedľa kontajnery so simulátormi FPV, na stenách namaľované insígnie jednotiek, ktoré tu prešli výcvikom. V pozadí hučí niekoľko generátorov – po nočných náletoch znie polovica mesta presne takto – ako chladnička, ktorá sa nevie rozhodnúť, či funguje.

Vzduch v hale s vysokým, nepríjemným svišťaním pretínajú drony. Na poschodiach prebieha teória – prednášky v miestnostiach s odlupujúcou sa farbou a so stolmi zbúchanými zo zvyškov preglejky. Ľudia, ktorí tu dnes sedia, môžu už o týždeň pracovať štyri kilometre od ruských pozícií.

„Neexistuje jeden protokol výuky. To, čo učíme dnes, môže byť o mesiac neaktuálne. Front dáva spätnú väzbu okamžite,“ hovorí dvadsaťsedemročný inštruktor Shark.

Pýtam sa, čo sa zmenilo najviac.

„Vzdialenosť. Kedysi operátor pracoval desať kilometrov od línie, dnes štyri. Ak postavíš anténu na zlom mieste, dlho neprežiješ.“

Sú to neustále preteky o frekvencie, nové konfigurácie, o obchádzanie ruského rušenia.

„Oni majú zdroje: ľudí, techniku, peniaze. My vyhrávame vďaka výcviku a intelektuálnemu potenciálu,“ dodáva bez náznaku irónie.

V Rusku je systém výuky dronov centralizovaný. V Ukrajine funguje horizontálne: školy si konkurujú, preberajú si inštruktorov, kopírujú riešenia. Má to svoje mínusy, ale dodáva to tempo.

Pýtam sa na psychologickú prípravu. Nastane chvíľa ticha.

„Aká príprava?“ odpovie napokon Shark. „Kyjiv napádajú takmer každú noc. Je tu vojna.“

A vzápätí dodá: „My neučíme zabíjať. Učíme brániť krajinu. A na to treba vedieť eliminovať nepriateľa.“

V pozadí znovu jačia tréningové drony. Inštruktor ukazuje puzdro s výstrojom, ktoré nosí každý tím.

„Anténa znamená život a smrť. Je dlhá a dá sa všimnúť. Keď ťa zamerajú, je po tebe.“

Po niekoľkodňovom základnom kurze si účastníci vyberajú špecializáciu. Optovláknové drony – pomalšie, menej obratné, no odolné voči rušeniu. Alebo tie s pevným krídlom, ako Darts –  bezpilotné lietadlo za osemsto až dvetisíc dolárov, ktoré dokáže zničiť cieľ v hodnote niekoľkých desiatok miliónov.

Na simulátoroch inštruktori sledujú ruky účastníkov kurzu.

„Ide ti to. Veľa hráš na PlayStation?“ počujem za chrbtom, keď sa prvý raz snažím udržať FPV na virtuálnej trati.

Dron sa zloží za štyridsať minút

V Social Drone sa všetko začína krátkym nákupným zoznamom na Telegrame. Spájkovačka, rám, motory, ovládač letu, link na AliExpress. A ide sa skladať.

„Nie je to ťažké. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že sa popáliš spájkovačkou,“ hovorí tridsaťšesťročný Andrij Karpenko z Kyjiva. Ešte pred dvoma rokmi pracoval v IT a s armádou mal asi toľko spoločného ako bežný používateľ smartfónu.

Prvý dron skladal štyri dni. Dnes mu jeden zaberie štyridsať minút. Postavil ich už viac než tristo – prvé dva pre svojho trénera kickboxu, ktorý odišiel na front, ostatné pre jednotky, ktoré hlásia dopyt cez Social Drone.

„Dokonca aj v Poľsku sú ľudia, ktorí podľa našich návodov skladajú drony a posielajú ich na Ukrajinu,“ poznamená.

Trvalo fungujú dva tímy v Kyjive a vo Ľvive – každý asi so šesťdesiatimi ľuďmi. Zvyšok tvorí rozptýlená sieť: viac než desaťtisíc dobrovoľníkov, ktorí večer po práci spájkujú FPV drony, retranslátory a pozemné stanice. Stroje potom prejdú testami a putujú k jednotkám.

Je to pravdepodobne najväčší zdola budovaný zbrojný program v Európe od druhej svetovej vojny, hoci ho tak nikto nenazýva.

Zabíjaš Rusov? Zbieraj body a meň ich za atraktívne ceny!

Štát sa snaží budovať vlastný systém pripravenosti, ten však vyzerá inak. Minister školstva Oksen Lisovyj oznámil školský predmet „obrana Ukrajiny“ pre štrnásť až šestnásťročných. Mládež sa má vzdelávať v „obrannom povedomí“. Ľudia pracujúci s dronmi však hovoria, že ide najmä o teóriu.

„Je to povrchná teória o dronoch, ktorá nemá nič spoločné s reálnymi potrebami, “ hovorí Serhij Tkačuk, zakladateľ súkromnej školy FreeSky Ukraine v Kyjive.

U neho lietajú na simulátoroch už šesťročné deti, tínedžeri stavajú prvé FPV v hale a raz mesačne sa konajú preteky.

Serhij založil FreeSky po tom, čo mu na fronte zahynul brat.

„Uvedomil som si, ako veľmi nám chýba mládež s technologickou prípravou,“ dodáva.

Dnes školí vyše stovku detí týždenne a so svojím tímom pravidelne jazdí na front, aby podľa potrieb vojakov dolaďoval techniku.

Ďalší most medzi štátom a súkromným sektorom predstavuje systém Brave1 – ukrajinský klaster obranných technológií. „Vojnový Amazon“, ako ho nazýva vicepremiér Mychajlo Fedorov. Vojaci nahrávajú na platformu záznamy úspešných zásahov, získavajú body a vymieňajú ich za výstroj: drony, roboty, systémy rádioelektronického boja.

Body sú presne stanovené: zabitý ruský pešiak – dvanásť bodov, operátor dronu – dvadsaťpäť, chytenie zajatca – stodvadsať.

„Ukrajinci sa naučili dosahovať výsledky… Postarali sme sa o to, aby táto vojna bola technologickejšia a zracionalizovali sme náklady,“ povedal Fedorov v jednom z rozhovorov.

Systém funguje brutálne efektívne. V septembri 2025 zabili alebo zranili ukrajinské jednotky zapojené do súťaže osemnásťtisíc Rusov. V auguste bolo týchto jednotiek deväťdesiatpäť, v septembri štyristo.

Jednotky priznávajú, že súťaž mení spôsob práce: vymieňajú si poznatky, kopírujú riešenia, pretekajú sa v efektivite. A vytvárajú inovácie, ktorých zavedenie by v bežnej armáde trvalo mesiace.

Zomrieť pre TikTok

Obe strany zverejňujú na sieti X a Telegrame záznamy úspešných útokov – samovražedných dronov, zhodení z niekoľkých metrov, presných zásahov jednotlivcov. FPV kamery ukazujú všetko v HD kvalite. Operátori strihajú videá ako herné klipy: rýchle prechody, titulky, hudba. Je to zmes propagandy, náboru a čistej zábavy.

Znejú patetické piesne a vojenské hymny, ale aj TikTokom premleté hity ako Anxiety od Doechii, úryvky Boba Marleyho, Bennyho Hilla, zvuky z GTA V či dokonca klasický dad rock. Vojna má svoj vlastný playlist.

V tomto prostredí prebieha sledovanie posledných minút života tisícov ľudí. Vojaka sediaceho v zákope. Fajčiaceho poslednú cigaretu. Močiaceho, kakajúceho, snažiaceho sa doplaziť k stromu. Takého, ktorý pri pohľade na blížiaci sa dron spácha samovraždu alebo odpáli granát.

Stávajú sa však aj iné situácie. Dron krúži nad zákopom, niekto zahodí zbraň, zdvihne ruky a operátor ho odvedie do zajatia.

Dokonca aj bývalý hlavný veliteľ ukrajinskej armády Valerij Zalužnyj má – podľa klebiet – v londýnskej kancelárii osobný monitor, na ktorom sleduje zostrihy z ukrajinských FPV dronov.

Z garáže do továrne

Na miesta, kde sa vyrábajú drony, sa nedá prísť podľa adresy. Dostaneš len polohu niekde „na rohu“, kde sa stretneš so zamestnancom, ktorý ťa odvedie na správne miesto. Je to štandardná prax firiem, ktoré vedia, že nimi vyrábané zariadenia môžu rozhodovať o životoch ľudí. A že aj ruské prieskumné drony dokážu prečítať informačné tabule.

Firma Generál Čerešňa svoju výrobnú linku z bezpečnostných dôvodov každých pár mesiacov presúva. Vyzerá ako továreň, ktorá dospela rýchlejšie, než ktokoľvek plánoval. Ešte nedávno skladali drony v garáži, dnes v hale vyrábajú tisíc FPV-čiek a stovky stíhacích dronov denne. Vojdeš dnu a vidíš rady stolov: holý rám, motory, elektronika, kamera, spájkovanie, testy. „Toto ide na front, nesmie sa to kaziť,“ zdôrazňuje Marko Kušnir, dvadsaťštyriročný riaditeľ pre komunikáciu.

Najviac sú hrdí na interceptory. Taktický General Cherry Air dosahuje rýchlosť okolo dvesto kilometrov za hodinu. Nový General Cherry Bullet viac ako tristo kilometrov za hodinu, rekord je tristodesať. Bullet má verzie s kamerami aj s AI systémami, stojí približne dvetisíc dolárov a je navrhnutý na zachytávanie Šáhidov. Tých, ktoré v stovkách každú noc priletia nad Ukrajinu.

Vyrábajú aj optovláknové drony, lietajúce nízko, s doletom do tridsať kilometrov – ťažšie sa odhaľujú, zachytiť ich je takmer nemožné.

Čerešňa má korene v dobrovoľníctve. Inžinieri, s ktorými spolupracuje, zbierajú každý týždeň pripomienky od vojakov z frontu a zavádzajú ich do ďalších výrobných sérií.

„U nás sa cykly zmien počítajú na dni, nie na mesiace. Na iné postupy nemáme čas,“ uzatvára Kušnir.

Roj dronov? Už je tu

Start-up Swarmer je zas úplne iný svet – skôr ako továreň pripomína frat house programátorov z amerických filmov. Chodby sú zapratané prototypmi, v jednej miestnosti niekto kóduje algoritmy rozdeľovania úloh v roji, v druhej skupina inžinierov nafukuje dron kompresorom, niekto oddychuje na gauči, lebo v noci testoval systém. Budova má sprchy aj generátor.

„Keď nám v zime odpoja elektrinu, každý zamestnanec tu môže zostať,“ hovorí CEO firmy Sergiej Kuprijenko.

Tím má šesťdesiatpäť ľudí, druhá kancelária vzniká vo Varšave.

„Potrebujeme miesto, kde sa dá naraz otestovať dvadsaťpäť dronov a kde to nikoho neprekvapí,“ dodáva.

Swarmer vytvára autonómiu overenú v bojových podmienkach, vďaka ktorej dokáže jeden operátor koordinovať veľké skupiny dronov fungujúcich v rámci jedného inteligentného systému. Operátor definuje misiu – drony si rozdelia úlohy, v reálnom čase si vymieňajú dáta, prispôsobujú sa rušeniu a pokračujú v práci aj vtedy, keď sa časť z nich stratí.

„Každý dron myslí ako veliteľ, ale koná ako vojak,“ presviedča Kuprijenko.

Algoritmy učia drony, ako sa rozptýliť, ako si nepretržite vymieňať dáta a ako reagovať na rušenie. Najdôležitejšie sú však núdzové protokoly; ak dron stratí spojenie päťsto metrov od cieľa, musí sa sám rozhodnúť: pokračovať v útoku, vrátiť sa, pristáť alebo zhodiť náklad. Tieto rozhodnutia sa trénujú na stovkách scenárov a prispôsobujú konkrétnemu úseku frontu – armáda určuje, čo je prijateľné a čo už predstavuje riziko.

„Náš tím sa zakalil vo vojnových podmienkach, kde sa vývojové cykly rátajú na dni a každá myšlienka je okamžite overovaná na fronte. Toto tempo je zabudované aj do nášho softvéru: ten už poháňal desiatky tisíc misií a poskytol nám množstvo spätnej väzby, ktorú nedokáže napodobniť žiadne laboratórium,“ hovorí Kuprijenko.

Dnes väčšina armád funguje podľa modelu „jeden pilot – jeden dron“. So systémom Swarmer môže jeden operátor v bojových podmienkach riadiť osem dronov, počas testov dvadsaťpäť a do budúcna vyše sto – vo vzduchu, na zemi, na vode aj zo stacionárnych platforiem.

„Berieme to ako preteky – ten, kto prvý postaví koordinované systémy založené na AI, získa rozhodujúcu prevahu. Naším cieľom je zabezpečiť, aby Ukrajina a jej spojenci mohli bez obmedzení vyplývajúcich z počtu vycvičených operátorov využívať toľko dronov, koľko sú schopní vyrobiť.“

Kocky sú hodené, rubikon prekročený

Čerešňa aj Swarmer sú zrkadlom toho, ako sa za posledné dva roky zmenila ukrajinská armáda. Z montážnych liniek schádzajú denne tisíce strojov. Algoritmy sa nové scenáre učia rýchlejšie, než na ne stihnú reagovať vojenské predpisy. Inžinieri a operátori fungujú ako jeden organizmus: front nahlási problém, továreň zavedie úpravu a o týždeň sa nová verzia vracia späť do prvej línie.

Vďaka tomu všetkému mala Ukrajina ešte pred rokom nespornú výhodu – v kvalite, flexibilite a tempe. Rusko však tieto nedostatky rýchlo dobehlo.

Ukrajina začala investovať do systémov AI, pretože prehrala etapu vojny založenú na optovláknových dronoch. Tie mali obísť ruské rušenie a „odrezať“ časť frontu z pozície operátora. Pri Belgorode a Kursku sa však ukázalo, že Rusi sa to naučili rýchlejšie – a použili to v mierke, ktorú ukrajinské rozptýlené skupiny nedokázali replikovať. V Sudži tak už Ukrajinci videli len konečný efekt ruskej prevahy: pozície, ktoré sa nedali udržať.

Za tým všetkým stojí Rubikon. Jednotka – vlastne celý komplex – bez oficiálnej adresy. Aj bez adresy má však ľudí, peniaze a technológie v množstvách, o akých môže väčšina ukrajinských brigád len snívať. Asi päťtisíc ľudí. Sedem špecializovaných pododdielov po stotridsať – stopäťdesiat ľudí. Tri milióny rubľov prémií pre nových regrútov. Prevádzka 24/7, výmena každých päť hodín. Laboratóriá, vlastné školiace stredisko v Patriot Parku pri Moskve, úplná voľnosť pri nákupoch. Priamo z ich telegramového kanála, kde dokumentujú zásahy, sa dá prejsť na náborový formulár, ktorý obsluhuje bot.

Na fronte vyzerajú ruské dronové oddiely inak než pravidelné jednotky. Lovia z hĺbky – osem, desať kilometrov za líniou. Majú vlastnú doktrínu a nečakajú na rozkazy zhora. Útočia na vozidlá, drony, retranslátory – na všetko, čo drží ukrajinské pozície pokope. Ukrajinských operátorov dronov lokalizujú podľa antén, signálu a chýb v rutine.

Analytik Rob Lee, ktorý už dva roky jazdí po ukrajinských líniách, je presvedčený, že Rubikon bol „hlavným dôvodom straty Kursku“. Maria Berlinska z ukrajinskej organizácie Victory Drones tvrdí, že je to „najlepšia technologická jednotka Ruska“ a že „pracuje systematicky, zatiaľ čo na druhej strane stále prevažuje improvizácia“.

Ukrajinský FPV operátor z Krakena 1654 o nich hovorí bez emócií: „Veľký tím, väčšie zdroje. Ich štruktúra je rozvetvená. Sú ťažkým protivníkom.“

Ukrajina presúva ťažisko na autonómiu a AI. Ak bude mať operátor menej a stroj viac práce, prevaha Rubikonu sa začne rozpadávať. Je to jediný bod, v ktorom môže Ukrajina Rusov predbehnúť. Žiadna FPV škola nevyrobí tisíce inžinierov a operátorov za deň.

Neznesiteľná ťarcha jeden a pol milióna dolárov

Je to dôležité aj preto, že ukrajinská armáda má problémy s ľuďmi. Nielen pre straty na fronte, ale aj pre dezercie. V októbri 2025 zaznamenali 21 602 prípadov svojvoľného opustenia jednotky – nový rekord. Podľa oficiálnych údajov sa od roku 2022 nazbieralo už vyše 126-tisíc takýchto prípadov. Vojakov je teda málo a tí, ktorí zostávajú, pracujú na pokraji vyčerpania. Čoraz častejšie obsadzujú pozície v minimálnom zložení, s dierami v líniách a s pocitom, že ťarcha vojny je rozložená nerovnomerne. Bohatší ľudia s kontaktmi sa ľahšie dokážu vyhnúť odvodu, alebo, ak to nejde, dostať sa na bezpečnejší úsek frontu.

Veľké mestá sú bombardované takmer každú noc; celé štvrte sú každý deň dlhé hodiny bez elektriny. Súbežne prepukajú korupčné škandály siahajúce až na najvyššie mocenské poschodia. Kým civilisti znášajú tmu a noci v pivniciach, skorumpovaní úradníci sa sťažujú, ako nepohodlne sa nosí kufor s jeden a pol miliónom dolárov. Na morálku to má takmer rovnako zhubný dopad ako ruské nálety.

V takej situácii sa drony a automatizačné systémy nestávajú inováciou, ale nevyhnutnosťou. Je to spôsob, ako aj pri drastickom nedostatku pechoty udržať pozície. Ukrajinskí velitelia opakujú, že  každú prestávku v bojoch a každý deň bez strát na životoch treba využiť na zvyšovanie „technologickej hustoty“ frontu – ľudí totiž nepribudne a tých, čo sú, treba chrániť, ako sa dá.

Na druhej strane vyzerá situácia inak, no vedie k podobným záverom. Konzervatívne pracujúci projekt OSINT Goriuško, ktorý počíta iba ruské nekrológy zverejnené v otvorených zdrojoch, zaznamenal v októbri 2025 10 360 zabitých. Ak pripustíme, že v otvorených zdrojoch chýba približne tridsať percent strát, dá sa predpokladať, že zahynulo vyše trinásťtisíc ruských vojakov. A ak pripočítame ranených, aj pri opatrnom pomere tri ku jednej siahajú mesačné ruské straty k päťdesiatim tisícom. Proporcie sa blížia roku 1944, rozdiel je v efektoch: ruská armáda získava po pár kilometrov územia, nie celé kontinenty.

Ukrajina má príliš málo ľudí a nechce prichádzať najmä o tých najmladších, ktorí budú tvoriť tkanivo povojnového štátu. Rusko ich stráca tempom, ktoré sa možno nepodarí udržať bez politických následkov.

V mier nikto neverí

„Tu žiadny mier nebude,“ hovorí Jurij z Kyivstaru, akoby čítal predpoveď počasia. Tónom človeka, ktorý si už niečo odžil a teraz len konštatuje fakty. To isté počujem aj od mnohých ďalších.

„Kým je Rusko impériom, nezmení sa to,“ pokračuje. „Prímerie je na to, aby sa zhromaždili sily. Na oboch stranách. Kto ich nazbiera viac, vyhrá ďalšie kolo.“

Mier bez spravodlivosti predstavuje veľké riziko. Vráti sa „normálnosť“ a s ňou aj všetky staré patológie, ktoré vojna zatlačila do úzadia: chaos v štáte, oligarchizácia, kriminalita. Potom príde sklamanie z reforiem a zo Západu. Pridajú sa traumy, frustrácie vojnových hrdinov, ich politické ambície a militarizovaná spoločnosť.

Jeden z vojakov mi povie: „Tu už žiadny Majdan nebude. Na plastové štíty a PVC rúrky sa hrať nebudeme.“

Ľudia sú unavení. Heslo z roku 2022 adresované Rusom – „bez prúdu, bez vody, ale bez vás“ –  je stále aktuálne, no každý chce, aby sa to skončilo. Aspoň na chvíľu.

Pýtam sa Jurija, či verí, že Zelenskyj podpíše Trumpov návrh.

„A čo má podpísať? Kapituláciu?“

Jedna z tlačiarní začne pískať. Jurij vstane, upraví čosi pri hlavici, pristúpi k stolu zasypanému čiernymi dielcami.

Vojna sa vracia do práce.

Autor je politický redaktor týždenníka Kultura Liberalna

Spolupráca: Romaniia Gorbach

Autorstvo fotografií: Jakub Bodziony a Killihouse Academy v Kyjive

Preložil: Samuel Marec

Text publikujeme s láskavým súhlasom online magazínu Kultura liberalna.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Začnime dvoma obrazmi.

Prvý: otvárací ceremoniál zimnej olympiády na milánskom San Sire. Nekonečná prehliadka krajín v zimných kolekciách, ktoré sú raz v štýle couture a inokedy pripomínajú lyžiarsky výstroj. Potlesk však ku koncu nástupov zosilnie. Neprichádzajú domáci Taliani, ale ukrajinská výprava v žlto-modrej kombinácii. Vlajku spolu so šortrekárkou Yelyzavetou Sydorko nesie skeletonista Vladyslav Heraskevyč.

Druhý obraz: ten istý športovec je o pár dní neskôr diskvalifikovaný. Dôvod? Prilba s dvadsiatimi štyrmi fotografiami ukrajinských športovkýň a športovcov, ktorí zahynuli počas vojny na Ukrajine. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) sa odvolal na Pravidlo 50 Olympijskej charty. To zakazuje akékoľvek politické, náboženské alebo rasové prejavy na olympijských športoviskách. Podľa hovorcu MOV Marka Adamsa si mohol Heraskevyč dať na znak piety čiernu pásku. Športovisko má totiž zostať neutrálne, odosobnené, bez spoločenských trhlín. Takmer presne štyri roky od začiatku plnoformátovej ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022. A štyri roky od predchádzajúcich zimných hier, ktoré hostila čínska metropola Peking.

Olympijský paradox ale funguje spoľahlivo: po zákaze sa Heraskevyčova prilba objavila takmer vo všetkých svetových médiách. Skeleton pritom ani zďaleka nepatrí medzi najsledovanejšie disciplíny. Jedna jazda hlavou dolu ľadovým korytom rýchlosťou vyše sto kilometrov za hodinu trvá menej ako minútu. Súťažné jazdy sú štyri. Pridajme štart, cieľ, spomalené zábery. Veľkoryso rátané – desať minút televízneho času. Menej než jedna hokejová tretina v prime time. Obe rozhodnutia boli vedomé, a možno aj diskutabilné. Morálne ale bolo iba jedno z nich.

Striktné dodržiavanie pravidiel však nie je v športe nič nové. Bez jasne stanovených pravidiel a ich vymáhania by moderný šport stratil zmysel. Hrať sa musí podľa rovnakého metra – aspoň teoreticky. A tento meter sa nevzťahuje len na dĺžku trate či hmotnosť saní, ale aj na symboliku. Aj na tú olympijskú.

Olympijské kruhy sú pravdepodobne najstráženejší grafický znak na svete. Päť farieb, presné proporcie, nulová tolerancia voči improvizácii. Dizajn manuál funguje ako katechizmus: farby sa nemenia, kruhy sa nedeformujú, významy sa nepridávajú. Kruhy majú reprezentovať svet – ale svet ich meniť nesmie.

O to komickejšie pôsobia momenty, keď sa dokonalosť rozsype sama. Najznámejším príkladom je určite otvárací ceremoniál zimných hier v ruskom Soči v roku 2014. Päť snehových vločiek sa malo premeniť na päť kruhov, ale technickým zlyhaním sa jedna z nich neotvorila. V aréne svietili štyri kruhy a jedna rozpačitá hviezdička. Ruská televízia problém vyriešila elegantne – pustila zábery z generálky. Symbol musí byť bezchybný, aj keby realita nebola.

Kým kedysi pri narušení úzkostlivo strážených pravidiel hrozila najmä ľudská chyba, dnes sa do hry dostáva aj algoritmus. A ten sa môže vrátiť olympijskému hnutiu späť ako bumerang. Sociálne siete sú ostatné dni plné grafických ukážok, pri ktorých si MOV pomohol nástrojmi generatívnej umelej inteligencie. Tá, ako poukazujú viacerí používatelia, si nectí zásady olympijského dizajn manuálu s takou pokorou, ako by sa očakávalo. Vidieť nielen vizuálne chyby a zvláštne deformácie, ale aj nepresnosti v olympijskej ikonografii. Práve tu je citlivé miesto: symbol, ktorý je v dizajn manuáloch strážený s milimetrovou presnosťou, sa v generatívnom priestore začína rozplývať, mutovať a produkovať „takmer správne“ verzie. Za modifikovaným výsledkom nie je dramatické gesto odporu, ale séria drobných, takmer nepostrehnuteľných chýb. A práve tie sú pre ideu dokonale kontrolovaného symbolu možno väčšou výzvou než otvorený vzdor.

Sociálne siete sú pritom arénou, ktorú chce konštruktívne využiť aj samotný MOV. Pri Paríži 2024 stavil na virálnosť, mestské inštalácie, interakcie, hashtagy. Od pokojne pózujúceho tureckého strelca Yusufa Dikeça, ktorý bez špeciálneho výstroja pôsobil ako človek, čo si odskočil z kancelárie, až po austrálsku breakdancerku Rachael Gunn, z ktorej sa stal globálny meme formát rýchlejšie, než stihli doznieť posledné beaty jej súťažnej skladby. Lenže aj tu je háčik: zábery z hier sú prísne licencované, oficiálny obraz patrí vysielateľom. Médiá, športovci aj fanúšikovia preto narážajú na copyrightové mantinely silnejšie ako hokejisti v rohu klziska. Najväčšie športové podujatie sveta produkuje more obrazov – a tie sú zamknuté.

Jedným z hrdinov tejto olympiády je rekordér v počte zlatých medailí, nórsky bežkár Johannes Høsflot Klæbo. Ten keď typicky „uteká“ s lyžami do kopca za jedným zo svojich triumfov, je to zároveň heroický aj absurdne komický moment. Internet reaguje okamžite: „takto utekám pred zodpovednosťou“, „takto utekám, keď doma povedia, že budú tacos“… O deň neskôr videá miznú pod odkazom o licenčných právach.

Kontrast je viditeľný pri kanadsko-americkej hokejovej NHL, ktorá sa naučila žiť z krátkych klipov, meme formátov a sebairónie. Preto, keď jej hráči zažiaria na olympiáde, administrátori sociálnych sietí si musia pomáhať animáciami, kreslenými dokrútkami či náhradnými vizuálmi. Skutočný záber zdieľať nemôžu. Olympiáda síce chce byť virálna – ale kontrolovane.

MOV tak balansuje na tenkom ľade. Stráži čistotu značky, licenčné práva aj politickú neutralitu. Vyzdvihuje národ, tradíciu, ceremoniál – a iné symboly označuje za nevhodné posvätne neutrálneho športoviska. Tento výber však nikdy nie je úplne neutrálny. Ak má byť olympijská symbolika univerzálna, musí zniesť aj kritiku, paródiu či humor. Olympijskému hnutiu pomáhajú prežiť aj príbehy, silné, ľudské a možno niekedy aj politicky kontroverzné. Možno teda nejde len o večnú otázku, či šport a politika patria k sebe. Ide o to, kto rozhoduje, čo je politika – a čo je ešte stále „len šport“.

Autorka je sociologička športu a redaktorka Slovenského rozhlasu

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Hoci dnes počujete ukrajinčinu u lekára, v knižnici aj kaviarni, ukrajinská menšina na východe Slovenska tu žila dávno pred vypuknutím konfliktov na Ukrajine v rokoch 2014 a 2022. Slováci na západnom Slovensku ju dovtedy vnímali len veľmi okrajovo, ak vôbec. Východniari síce registrovali Ukrajincov okolo seba, no nijako intenzívne ich pôvod neriešili. Často to boli jednoducho „tí, čo sem vozia lacné cigarety, alkohol“, alebo „toti zos Ruska“.

Na východnom Slovensku žijú dlhodobo tí, ktorí emigrovali z Ukrajiny s rodinami. Iní sa tam vydali, priženili. Niektorí prišli študovať alebo rozbehnúť biznis – v rôznom poradí. Veľkú skupinu tvoria etnickí Ukrajinci a Ukrajinky, ktorí a ktoré sa síce narodili na Slovensku, no pre pôvod predkov alebo sympatie k Ukrajine si uvádzajú ukrajinskú národnosť. Hlásim sa do klubu „slovenské občianstvo, ukrajinská národnosť, ukrajinskí predkovia“. A po devätnástich rokoch strávených v zahraničí zvedavo sledujem, ako sa ukrajinská menšina na Slovensku transformuje na okrajovú záležitosť. Konzervačný mód, ktorý tu panuje minimálne dvadsať rokov, naberá na sile. A to práve v čase, keď je východ plný študentstva a mladých rodín z Ukrajiny.

Menej azbuky

Keď som v 80. rokoch minulého storočia nastúpila v Prešove do prvého ročníka základnej školy, boli sme v triede traja. V tom čase to bola v Prešove spolu s gymnáziom jediná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským. Prvé čiarky a kruhy azbuky sme sa tak učili paralelne s latinkou. Komunita Ukrajincov v Prešove bola ako rodina, ktorá sa stretáva na povinných i menej formálnych oslavách.

Poznali sme sa medzi sebou, hoci sme boli roztrúsení v rôznych mestách a dedinách na severovýchode Slovenska (okolie Prešova, Svidníka, Bardejova, Humenného a Sniny). Bolo nás veľa. V roku 1980 podľa oficiálnych údajov až 36 850. Pri poslednom sčítaní obyvateľov v roku 2021 o štvrtinu menej. Dospelých, ktorí by si pri sčítaní ľudu zapísali ukrajinskú národnosť ako primárnu, ubúda. Detí, ktoré by ovládali azbuku, takisto.

Pokles počtu obyvateľov s ukrajinskou národnosťou je trendom už od 30. rokov minulého storočia, keď štatistiky uvádzali 91 079 Ukrajincov (Zdroj: Mušinka M., Mušinka A.: Národnostná menšina pred zánikom? Štatistický prehľad rusínsko-ukrajinských obcí na Slovensku v rokoch 1881–2001). V povojnových 50. rokoch to spadlo na 46-tisíc, hoci neoficiálne ich mohol byť dvojnásobok. Zatiaľ čo čísla išli dole, ukrajinská menšina po druhej svetovej vojne získala oficiálny status národnostnej menšiny. A to jej dalo priestor na založenie inštitúcií, ktorých misiou bolo propagovať alebo aspoň zachovať ukrajinskú kultúru medzi svojimi. V ukrajinčine sa začalo hrať divadlo, vychádzali noviny, vysielali sa programy v Československom rozhlase. Bol tiež vypracovaný školský systém: od materských škôl po vysoké školy. Dnes z pôvodných dvesto ukrajinských škôl fungujú dve: Spojená škola T. H. Ševčenka v Prešove a ZŠ Ruská Poruba s vyučovacím jazykom ukrajinským.

Dva tábory

Nádejné vyhliadky pre ukrajinskú menšinu, ktorá si buduje vlastný priestor, miznú po roku 1968. V 70. a 80. rokoch minulého storočia je to jeden krok vpred a tri vzad. Ukrajinci si zo strachu či pod tlakom začínajú uvádzať slovenskú národnosť. Po páde režimu, v divokých 90. rokoch už pre zmenu nebojujú len so systémom, ale aj sami medzi sebou. Pri sčítaní obyvateľov v roku 1991 majú dovtedy jednotní Rusíni – Ukrajinci už na výber: Rusín verzus Ukrajinec. Za jeden koniec povrazu sa už neťahá.

Zatiaľ čo Rusíni sa nevedia nadýchať porevolučnej slobody, Ukrajinci potrebujú kyslíkovú masku. Po tom, čo sa rusínsky jazyk stal v roku 1995 spisovným, rozpútala sa hra na dva tábory, kde sa Ukrajinci snažia zachrániť, čo sa dá. „Mám pocit, že ukrajinská komunita na východnom Slovensku bola v istej chvíli nútená sa viac sústrediť na konzerváciu, ktorá je nutná a dobrá pre prežitie. Ale zdá sa mi, že v slovenskom prípade mal na túto konzerváciu obrovský vplyv zanesený vírus politického rusínstva, ktorý rozštiepil miestne etnikum a jeho ‚ukrajinská‘ časť bola nútená sa zakonzervovať. Nie aby žila, ale aby prežila,“ komentuje krízu Lenka Víchová, popredná ukrajinistka žijúca v Prahe, pôvodom z východu Slovenska.

Ukrajinská menšina sa nevedela s rusínskou dohodnúť ani na správnom názve svojej identity. Zatiaľ čo Ukrajincom termín „Rusíni – Ukrajinci“ neprekáža – ba možno v niektorých prípadoch je „Rusín“ tajným heslom, ktorým sa predstavujú Slovákom, ktorí ich s týmto titulom prijmú skôr, ako keby boli „len“ Ukrajinci –; Rusínom sa pri tomto spojení dvíha krvný tlak. Sú čistí Rusíni a hotovo.

Aj v tomto sa dá odpozorovať, ako si ukrajinská menšina (ne)dokáže obhájiť svoju identitu. Sme trošku z toho aj z toho. Máme svoj jazyk, históriu, kultúru, sme autonómna jednotka, ale volať nás môžete hocijako. Obhajujeme sa tým, že názov „Rusín – Ukrajinec“ má historický pôvod. Lenže Rusíni vidia dejiny inak. Alebo si ich dotvoria.

Kto je tu cool?

V 90. rokoch rusínska menšina vyťahuje kartu s menom Andy Warhol, ktorého rodičia emigrovali do USA z dediny Miková pri Medzilaborciach, kde si vtedy rusínsku národnosť veru nezapisoval nik. O sto rokov neskôr byť Rusínom bolo zrazu cool. Andrijko Varchola zafungoval.

V roku 2018 sa objavuje hudobná hviezda Štefan Štec a jeho rusínske balady, ktoré sú de facto ukrajinskými ľudovými piesňami. V rozhovoroch sa nehanbí za to, v akom jazyku spieva a kam patrí. Texty v rusínčine chytajú za srdce, pohmkávajú si ich aj mladí. Skúšam si vybaviť aspoň jedno meno Slovenky alebo Slováka, ktorý by na verejnosti hrdo vyhlásil, že spieva ukrajinské piesne, a média by mu dali toľko priestoru, pozornosti a pochvaly. Márne.

Ukrajinci po rusínskom mediálnom ruchu začali cúvať. A pritom by stačilo vytiahnuť svoje esá a pripomenúť, odkiaľ má predkov Leonardo Di Caprio, Bob Dylan, David Duchovny, Milla Jovovich, Steven Spielberg, Dustin Hoffman, bratia Tkačukovci alebo Lenny Kravitz. Kto je tu potom cool?

Starší súrodenec z Prahy

Ukrajinská komunita na východe Slovenska sa držala tradičných osláv, odkedy si ju pamätám. V škole sme oslavovali každé jedno výročie narodenia a smrti „ukrajinskej literárnej trojky“ (Taras Ševčenko, Ivan Franko a Lesja Ukrajinka). Úryvky i celé ich básne sme vedeli naspamäť. Povinne. Každý mal predplatený detský časopis Veselka (v preklade Dúha), tiež povinne. V lete sa chodilo na letný folklórny festival do Svidníka s rodičmi, so starými rodičmi, a raz do roka so školským výletom na návštevu skanzenu.

Zapájali sme sa do recitačných, dramatických a speváckych súťaží, v ktorých dnes súťažia i deti utečenkýň a utečencov z Ukrajiny. Týmto sa ich prítomnosť v ukrajinskej komunite ale končí. Ako vysvetľuje Pavlo Bogdan, predseda Zväzu Rusínov – Ukrajincov Slovenskej republiky (ZRUSR), „problém je v tom, že mladí sú síce ochotní vystúpiť na scéne, obetovať čas na prípravu, ale nezapoja sa do ďalšej, hoci aj drobnej činnosti“. Výsledky nie sú také, aké by si ZRUSR želal, pričom majú pre mladých priestory v budove Slovensko-ukrajinského kultúrneho a informačného centra v Prešove alebo budovu ZRUSR v Košiciach, ktorú dali k dispozícii skautskej organizácii PLAST.

„Očakávame od nich nielen to, že ho náležite využijú, ale aj to, aby desiatky skautov a skautiek, ktorí a ktoré absolvujú každoročnú letnú školy ukrajinistiky, sa konečne prejavili vo väčšej miere aj v komunite Ukrajincov na Slovensku,“ dodáva Bogdan. ZRUSR tiež dúfa, že s konkrétnymi nápadmi prídu aj ukrajinskí gymnazisti a gymnazistky z Prešova. Lenže stredoškolák, ktorý buď sedí nad knihami, behá na krúžky a začína hľadať sám seba, potrebuje zrejme silnejšiu motiváciu ako len jazyk, ktorým sa v komunite dohovorí, aby sa začal aktivizovať v ukrajinskej komunite.

Faktom je, že recitačné súťaže nie sú pre každého. Ako súčasť učebných osnov sú fajn, no rutina „básne – koncert – skanzen“, ktorá pokračuje v alternáciách až po štúdium ukrajinistiky na vysokej škole, predsa len v určitom bode omrzí. Fakt, že Ukrajina je viac než básne klasikov a povinné koncerty, zažili na vlastnej koži len tí, ktorí vycestovali na Ukrajinu za rodinou, na stáž alebo na vlastnú päsť.

Prípadne stačilo nastúpiť na vlak do Prahy. Tam vás čakal iný svet. Prepojenie ukrajinskej menšiny s domácimi i so samotnou Ukrajinou nebolo len o vynútených návštevách koncertov a literárnych klasikoch. Ukrajinská komunita v Prahe bola v porovnaní s tou slovenskou ako starší súrodenec, ktorý učí mladšieho bicyklovať sa. Vie, že sa na začiatkoch padá, ale tiež vie, ktoré cesty sú (ne)bezpečné, kedy sa treba do toho oprieť a kedy je to väčšia zábava dole kopcom.

„Aj keď je ukrajinská menšina v Českej republike braná ako historická, nie je tu, na rozdiel od Slovenska, oblasť osídlená autochtónnym obyvateľstvom. Veľkú časť ukrajinskej menšiny tu už od 90. rokov tvorí nová emigrácia. Aj keď táto emigrácia bola ekonomická a v kultúrnom živote sa príliš neangažovala, v druhej generácii vidíme ľudí, ktorí už riešia aj iné problémy než ich rodičia. Práve táto generácia už formuje mladých ľudí, ktorí sa o svoj pôvod zaujímajú a môžu sa zapájať aj v oblastiach, ktoré neboli ich rodičom dovolené – napríklad z dôvodu neznalosti jazyka,“ komentuje jeden z rozdielov medzi komunitami Lenka Víchová.

Ja nič, ja som len politológ

To, že Prešov a Praha mali podobné podmienky pre vytvorenie ukrajinskej komunity, nezaručilo rovnaký výsledok.

V oboch mestách sa ukrajinistika študuje na univerzitách. V Prešove však často ako barlička, ktorá pomohla dostať sa študentom a študentkám na vysokú školu v kombinácii s iným odborom. Štúdium ukrajinčiny na Slovensku nikdy nebolo „in“.

Hovorí o tom aj Ľubica Babotová, bývalá riaditeľka Inštitútu ukrajinistiky a jedna z mála ukrajinistiek na Slovensku, ktoré na situáciu nehľadia skrz prsty. „V našom prostredí sa za ukrajinistiku skôr hanbia. Napríklad v minulosti do vrcholovej politiky kandidoval náš bývalý absolvent, ktorý ale v osobnom profile zatajil, že u nás študoval, a spomenul len odbor politológia. Tiež som si vďaka českej televízii všimla, že napríklad v súťažiach sú mladí hrdí na to, že sa venujú prekladom z/do ukrajinčiny, že ukrajinistiku študovali…” To sa žiaľ nedá odpozorovať v slovenskom kontexte. Tých, ktorí by ostali po štúdiu v odbore, je minimum. Ak sa tak stane, tak pokračujú na akademickej pôde alebo v učiteľstve.

V Prešove aj v Prahe existujú oficiálne organizácie, ktoré zastrešujú akcie pre ukrajinskú menšinu, organizujú nedeľné školy ukrajinčiny pre najmenších (v Prešove je to novinka, zatiaľ čo v Prahe ide o dlhoročnú záležitosť). Slovenský ZRUSR a pražské organizácie RUTA alebo Ukrajinská iniciatíva majú diametrálne odlišné výsledky, koncept – a tiež rozpočet.

Aj u nás, aj v Česku existuje akademická scéna mimo univerzít: vedecká činnosť profesorov, oddelenia slovanskej literatúry v knižniciach. Najnovšie sa v Prešove vytvoril fond ukrajinskej detskej literatúry v knižnici P. O. Hviezdoslava, do ktorého daroval veľvyslanec Ukrajiny na Slovensku hlavne detské knihy. V ukrajinskom jazyku.

Kontakt s Ukrajinou pomáhajú udržiavať občasné vystúpenia hosťujúcich speváckych zborov a divadiel, každoročný knižný festival ukrajinskej literatúry. Žiaľ, mladých v publiku vidieť iba sporadicky.

O sebe pre seba

V oboch mestách sa tiež vydávajú časopisy, noviny. A v tomto smere dnes vidím najväčší rozdiel v spôsobe, akým funguje menšina na Slovensku a v Česku. Zatiaľ čo Praha sa koncentruje na reflektovanie aktuálnej situácie na Ukrajine a tiež na sprostredkovanie informácií českej verejnosti, v Prešove mám dlhodobo pocit, že sa tam veci robia v móde „o sebe pre seba“. Keď sa začítate do archívov ukrajinských periodík vychádzajúcich na Slovensku, v drvivej väčšine ide o sumár podujatí za uplynulé obdobie, informácie o tých nadchádzajúcich a medailóniky Ukrajincov a Ukrajiniek žijúcich na východnom Slovensku.

Za celý čas, odkedy registrujem periodiká ZRUSR, sa do vnútornej štruktúry redakcie nedostal žiaden absolvent alebo absolventka prešovskej ukrajinistiky. Od roku 1951, kedy začali vychádzať noviny Nove žyťťa (Nový život) a detská Veselka, by nebolo na škodu otvoriť nové témy, zmodernizovať layout, rozprúdiť živšie debaty či prijať nových autorov a autorky.

Háčik je podľa Pavla Bogdana v tom, že na redaktorské miesto môžu len ťažko prijať niekoho, komu nemôžu zabezpečiť plat. Vydania týchto periodík sú financované z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, ktorého štatút nedovoľuje využiť financie na podobné účely. A tak fungujú len vďaka tomu, že v redakcii pracujú ľudia, ktorí nemôžu dostať honorár, no majú aspoň stabilný dôchodok. Pomohol by nový zákon o národnostných menšinách, na ktorý sa stále čaká. Už tridsať rokov.

Exkluzivita sa netýka len periodík. Keď sa v Prešove koná výstava, na vernisáži vidíte prevažne autorov, autorky, organizátorstvo a ich rodinných príslušníkov. Problém nie je len v obsahu akcií, ale hlavne v spôsobe, akým o nich komunikujú – primárne medzi „svojimi“. A iba minimálne, respektíve nedostatočne so Slovákmi, ktorí by mohli byť potenciálnymi návštevníkmi. Rovnako to platí pre migrantov a utečencov a utečenkyne, ktorí sa tak v spolupráci so ZRUSR angažujú iba zriedka.

Niežeby nemali záujem, skôr o jeho existencii netušia. Keď som sa spýtala svojej známej Margo, ktorá prišla na Slovensko pred troma rokmi z malej dediny pri Kyjeve, či o ZRUSR alebo ich aktivitách počula, začudovane pokrúti hlavou. „Ak sa aj niečo pre Ukrajincov organizuje, dozviem sa o tom často až po. Chýbajú informácie napríklad na sociálnych sieťach, ktoré mladí používajú. Tu na Slovensku je využitie sietí na šírenie informácií o aktivitách pre menšiny v porovnaní s Ukrajinou biedne,“ zhodnotila mladá Ukrajinka.

Kalendár akcií na webstránke ZRUSR je prázdny. Jediný spôsob, ako sa o akciách dozviete, je predplatiť si Nove žyťťa, sledovať ich facebookovú stránku (tá nesie názov organizácie, ktorú nájdu len tí, ktorí o nej vedia, na rozdiel od Česka, kde je skupina Ukrajinci v ČR určená primárne pre nečlenov ukrajinských organizácií) alebo si to prečítať na ich nástenke pred centrálou v Prešove. Ak patríte do úzkeho okruhu ľudí s väzbami na ZRUSR, tak sa o plánovaných podujatiach dozviete vďaka elektronickej pozvánke. Ak zvážime, kto je cieľovou skupinou ich aktivít – prevažne seniori a seniorky, sociálne siete nebudú komunikačnou prioritou.

Plášť neviditeľnosti alebo si krivdíme zbytočne?

Ukrajinská menšina zápasí aj s iným dlhodobým problémom. V priestore médií na Slovensku nosí plášť nevideľnosti. Nebolo to tak dávno, čo ste sa pri hlásení počasia susedných krajín v štátnom rozhlase dozvedeli teplotu vzduchu v Budapešti, Prahe a Varšave, no nie v Kyjeve. Dramaturgovia mali vlastnú mapu.

Opačný extrém nastal počas Oranžovej revolúcie, anexii Krymu a vypuknutí plnoformátovej vojny na Ukrajine. „Ukrajinská menšina pre slovenských politikov akoby neexistovala. Vidia Ukrajinu, spolucítia s ňou, nevidiac, že aj na Slovensku máme okrem utečencov nejakú ukrajinskú národnostnú menšinu. Keď sa bývalá prezidentka Zuzana Čaputová zastavila po ceste do Kyjeva v Prešove, nestretla sa s predstaviteľmi ukrajinských organizácií, ale s Rusínmi. Korešpondent Slovenského rozhlasu sa nám zase niekoľkokrát ospravedlňoval, že mu v Bratislave neschválili témy o našej činnosti, ktoré im navrhol,“ vysvetľuje Bogdan.

Verejnoprávna inštitúcia musí po novom odvysielať päťsto hodín programu pre národnostné menšiny. Zákon o Slovenskej televízii a rozhlase predpisuje STVR povinnosti, ktoré sa týkajú vysielania v jazykoch národnostných menšín žijúcich na území Slovenskej republiky.

Odpoveď STVR na našu otázku, či a prečo z ich strany dochádza k údajne zámernej diskriminácii voči ukrajinskej národnostnej menšine, však Bogdanove tvrdenie vyvracia. Oponuje, že si plní zákonné povinnosti voči ukrajinskej národnosti. „Vysielací čas pre ukrajinskú národnostnú menšinu vychádza z výsledkov sčítania ľudu v roku 2021. O tomto rozdelení vysielacieho času v televízii aj rozhlase bola informovaná niekoľkokrát aj Rada vlády pre národnostné menšiny, v ktorej sedia aj predstavitelia ukrajinskej národnostnej menšiny a voči pridelenému času nemali žiadne námietky,” komentuje Ivana Žečevič zo Sekcie marketingu a komunikácie STVR.

Dodáva, že zastupitelia ukrajinskej menšiny mali výhrady väčšinou k žánrovej zostave a pestrosti národnostných programov. A hoci sa STVR snaží vysielať žánrovo rôznorodý program v jazykoch menšín, vo vysielacom čase, ktorý je k dispozícii, nie je možné poskytovať plnoformátové programové služby. Redakcie sa preto fokusujú na spoločenský život menšín, ich jazyk a kultúru. V rozhlasových a televíznych programoch sa objavujú hlavne informačné, magazínové a publicistické formáty.

Ukrajinská menšina tiež patrí k štyrom spoločenstvám z pätnástich, ktoré majú pravidelné spravodajstvo – aktuálne je to dvakrát do týždňa. Žečevič rezolútne odmieta, že by zo strany STVR dochádzalo k nezáujmu o ukrajinskú národnostnú menšinu. „Naopak, je to v programe bohato adorovaná a prítomná národnostná menšina s kvalitnými rozhlasovými a televíznymi obsahmi.” Aktuálne redakcia Ukrajinského vysielania produkuje päť rôznych relácii s frekvenciou raz mesačne: Klub osobností, Ukrajinský magazín, relácia Korene, relácia Mosty, a Ukrajinská hitparáda. Je možné, že si krivdíme zbytočne?

Čísla nepustia

Ak sa však STVR musí zo zákona držať výsledkov sčítania obyvateľov, vyhliadky pre Ukrajincov a Ukrajinky na Slovensku na najbližších päť rokov, kým nebudeme mať k dispozícii nové štatistiky, nie sú ružové. Zatiaľ čo rusínsku národnosť si pri poslednom sčítaní uviedlo (ako prvú a druhú národnosť) 63 556 obyvateľov, ukrajinskú len 11 037. Rusínom preto STVR môže ponúknuť osemnásť premiérových hodín vysielania, zatiaľ čo Ukrajincom len štyri. Pomer počtu obyvateľov na reálne odvysielaný čas programom národnostných menšín sedí.

V roku 2024 Rádio Patria/Regina odvysielalo 114 hodín pre ukrajinskú menšinu (premiéry a reprízy), k tomu treba pripočítať osem hodín televíznych programov. Je to veľa, je to málo? Otázka by skôr mala znieť: Je o čom? Lebo aj keby pri ďalšom sčítaní obyvateľov čísla pre ukrajinskú menšinu vyskočili smerom nahor, problém sa nemení. Ponúkajú Ukrajinci a Ukrajinky na východnom Slovensku médiám dosť materiálu na to, aby z toho vznikli pútavé relácie?

Dídžej, móda a jedlo, ktoré spojí

Ukrajinská menšina na východe Slovenska funguje už roky v móde zotrvačníka. Možno jej to stačí. Stačí? Za posledný polrok sa na východnom Slovensku konal folklórny festival vo Svidníku, koncert ukrajinskej lyrickej piesne, fotografická výstava. Najbližšie tam Ukrajincov čaká Stretnutie s piesňou Nezabudni na svoju kolísku, festival duchovnej piesne.

Obmedzenú vekovú kategóriu na akciách zachraňuje skautská organizácia PLAST (Skaut) so sídlom v Košiciach, ktorá už tridsať rokov každoročne organizuje letné tábory a školu ukrajinistiky pre mladých skautov.

Pre strednú generáciu či rodiny s deťmi nenájdete v programe nič. Akcia, ktorá by oslovila aj tieto generácie, by pritom zrejme stála ZRUSR rovnako veľa úsilia aj financií ako vyššie spomenuté aktivity.

Praha má od roku 2017 svoj jesenný filmový festival ukrajinského filmu. Minulé leto si urobila dvojdňový Ukrajinský kultúrny festival. S hudbou, ale od dídžejov. S tradíciami, ale aj tými gastronomickými. S kultúrou, ktorú sprostredkovali Ukrajincom a Ukrajinkám, Čechom a Češkám i všetkým ďalším hosťom aj cez módu a výrobky z Ukrajiny. Dá sa to.

Praha vďačí za tento progresívny postoj ukrajinistom a ukrajinistkám, čo potvrdzuje aj Lenka Víchová: „Čiastočne sú to ukrajinisti s ukrajinskými koreňmi, aj tými zo Slovenska, čiastočne sú to Česi. Som presvedčená, že to je ich zásluha, že sa ukrajinské filmy premietajú nielen pre Ukrajincov, ale aj pre majoritné obyvateľstvo. Že sa ukrajinskí autori dostávajú k českým čitateľom. Že prerozprávajú ukrajinský príbeh pre českého poslucháča. Je to zásluha dnešných ukrajinistov, ale aj tých predchádzajúcich, ktorí celé desaťročia robili ukrajinistiku takpovediac do šuplíka.“

Kým česká scéna vytvára nový priestor a akcie, vďaka ktorým sa dokážu prepojiť nielen viaceré národnosti, ale aj generácie, na tie prešovské chodia mladí buď ako sprievod starých rodičov na koncert alebo mladších súrodencov, ktorí idú na víkendovú hodinu ukrajinčiny. A to môže iba ťažko motivovať k hlbšiemu vnímaniu svojho pôvodu. Darmo, že akcie majú v názvoch slová ako „korene“ a „predkovia“.

Nestačí byť Ukrajincom

To, čím žili predkovia Ukrajincov na východnom Slovensku, fantasticky dokumentuje Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku.

Aký kúsok histórie, zvyky a kontakt s jazykom zanechávame v roku 2025 pre ďalšie generácie my? O čom a kto bude robiť výskumy a písať ďalšie zborníky o desať, dvadsať rokov? Bude o ďalšie dve-tri generácie ukrajinská menšina Slovenska už len na papieri?

Odborníci a entuziasti budú čoraz viac žiadaní aj u českých susedov. „Ukrajinistov v Česku potrebujú aj samotní Ukrajinci. Aby ste vedeli niečo o Ukrajine, nestačí byť Ukrajincom. Ale skutočný boom nastal vďaka Vladimirovi Putinovi a jeho vojne. Práve vojna, lepšie povedané, ukrajinský odpor, odkryl pre Európu a Európanov nový národ, o ktorom sa chceli niečo dozvedieť. Ten národ žije v centre Európy tisíc rokov a my ho začíname objavovať až teraz,” vysvetľuje Lenka Víchová.

Neviem, akí sú hasiči vo vašom meste, ale tí prešovskí, keď vidia okoloidúce deti, začnú mávať, usmievajú sa od ucha k uchu. Ak sú v aute a mimo výjazdu, tak na dve sekundy zapnú sirénu. Vedia, ako na to. Ukrajinská menšina na Slovensku neraz potrebovala na aktivizovanie sa „oheň na streche“. Niekedy ho uhasila, ustála si svoje. Bojím sa však toho, aby jej do budúcna spoľahlivo fungoval poplašný systém, ktorý skôr, než vznikne veľký požiar, ohlási aj ten najjemnejší dym.

Ivana Grešlíková je reportérka a autorka cestopisov U vás zjem všetko.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

„Art is a weapon“ je nápis, ktorý vyčnieva medzi graffiti nastriekanými na múroch kultúrnych centier po celom Kyive. Symbolická veta zastrešuje premýšľanie a aktivity kultúrnej obce krajiny, ktorá už štvrtým rokom čelí totálnej ruskej invázii.

„Znamená to pre mňa viac, než len hranie. Milujem počúvať hudbu a hľadať niečo zaujímavé a výnimočné. Zároveň rada oboznamujem s niečím novým aj ostatných. Keď stojím na pódiu, vytváram atmosféru, ktorá k ľuďom prehovára,“ opisuje svoj vzťah k hudbe DJka Lisa. Dodáva, že vojna nezmenila jej spôsob vystupovania, ale časť jej vnútra. „Zrazu existujem vo svete, kde o vojne iba nečítam, ale ju žijem.“

Odkedy Rusko rozpútalo otvorené boje nie len na vojnovom fronte, ale zintenzívnilo aj systematické snahy o vymazanie ukrajinskej identity a kultúry, význam umeleckej tvorby nadobudol nový rozmer. Vplyv lokálnej elektronickej scény, ktorá dnes patrí medzi dôležité zjednocujúce sily v odpore a boji proti ruskej okupácii, siaha ďaleko za hranice nášho susedného štátu. Kyivská elektronická scéna patrí medzi najinovatívnejšie minimálne v Európe. Pred 24. februárom 2022 chodili do hlavného mesta Ukrajiny jej nadšenci z celého sveta. Tamojšia klubová scéna bola fenoménom schopným konkurovať aj Tbilisi či Berlínu. Neutíchla ani pod ťarchou ruského bombardovania.

Safe space v niekdajšom liehovare

S Lisou sa stretávame krátko pred siedmou večer. Doteraz sme komunikovali len cez Instagram. Šuchtavým krokom prechádzam areálom bývalého liehovaru, kde dnes sídlia dve kultúrne centrá a popri tom čo najnenápadnejšie skenujem tváre ľudí postávajúcich naokolo. Snáď v niektorej z nich spoznám dievča z profilovej fotky Lisinho Instagramu. Keď od niekdajšej vstupnej brány, kadiaľ v minulosti denne previezli litre alkoholu, niekto máva mojím smerom a z rýchlej chôdze prechádza do poklusu, som si istá, že sme sa našli. 

„Ahoj,“ povie po anglicky a vzápätí vychrlí asi päť viet v ukrajinčine. Stratila som sa po druhom slove. Okamžite zapochybujem, či naše jazykové výbavy postačia na to, aby sme si rozumeli. Myšlienku radšej ďalej nerozvíjam. Lisa dobehla, priam doletela, s takou pozitívnou energiou a entuziazmom, že sa prelial aj na mňa a zmyl všetky pochybnosti.

Dvadsaťštyriročná vyštudovaná scénografka dnes v kultúrnom centre Brukxt zahrá set pod umeleckým menom Lizolda. Svet elektronickej hudby a rave parties začala objavovať zhruba pred štyrmi rokmi, len krátko pred úplnou inváziou. „Dá sa povedať, že vojna ma doviedla k DJingu,“ povie Lisa po krátkom zamyslení a rukou si prejde po potom zrosenom čele.

Na to, že je takmer sedem hodín večer, je naozaj horúco. Pred neúprosnými slnečnými lúčmi unikáme cez dieru v červenej tehlovej stene na terasu Brukxtu. Od vonkajšieho sveta ju izolujú ošarpané tehlové múry budov niekdajšieho liehovaru. Dobre konzervujú chlad a pri pohľade na najdlhšiu stenu, natretú svetlomodrou farbou, si hneď spomeniem na oceán. Väčšinu prasklín a odhalenej štruktúry ďalšej steny prekrýva hustý brečtan. Rastlín je na terase viacero a aj vďaka nim pôsobí priestor mäkko, príjemne. Brukxt je zatiaľ skôr prázdny, a tak barmanka dokladá chladničku s nápojmi. Na starých kožených gaučoch postavených po bokoch tanečného parketu zopár ľudí vedie vášnivú debatu. 

To, že Ukrajina je vo vojne, cítiť všade. Aj v Kyive. Áno, na prekvapenie niektorých, aj tam je vojna. V ukrajinskom hlavnom meste sme zatiaľ spali tri noci. Mali sme šťastie. Všetky boli pokojné. Noc pred naším príchodom ale Rusi už po niekoľkýkrát ostreľovali mestskú časť Lukyanivka. Tentoraz útok zasiahol aj vstup do stanice metra, kde sa ukrývali ľudia.

Vojna sa pripomína aj v centre mesta, kde sa budovy nescvrkli do kopy rozstrieľaných tehál a betónu. Počet ukrajinských vlajočiek, zapichnutých na Námestí Nezávislosti za vyše stovku ľudí, ktorí zomreli počas masívnych protivládnych demonštrácií známych ako Euromajdan, sa za posledné tri roky niekoľkonásobne zvýšil. Pribudli stovky nových vlajok za padlých vo vojne, ktorú Rusko naplno rozpútalo vo februári 2022. Zastavujú sa pri nich ľudia so slzami v očiach, pokladajú k nim kvety či fotky.

No fungovať musia naďalej. Viac než tri roky po začiatku invázie sú ulice hlavného mesta plné ľudí, terasy podnikov v neskorších poobedných hodinách obsadené takmer do poslednej stoličky. Mesto však predsa pôsobí akosi vzdušnejšie, než by ste od metropoly typu Kyiv čakali. Keby nebola vojna. Angličtinu či iné cudzie jazyky počuť len zriedka.

A keď sa po polnoci vykloníte z okna, pohľad vám padne na vyľudnené ulice. Zákaz vychádzania platí v celej krajine.

Rave ako pominuteľný, no potrebný únik z reality vojny

Hudobné a tanečné podujatia počas vojny začínajú medzi treťou a šiestou poobede. Hodinu pred polnocou je už všetko zhasnuté a ľudia sa zberajú domov, aby stihli doraziť do večierky. Za normálnych okolností by jedenásť hodín večer bol čas, kedy sa účastníctvo akcie ešte len pozvoľna zhromažďuje pred vstupom do klubu. Akú atmosféru má rave, na ktorý v letných dňoch kráčate v tridsiatkach a s ostrým slnkom v pätách?

„Nie všetky akcie sú na terase. Vo vnútri vieš mať poriadny rave plný emócií aj poobede. V tomto nie je žiadny rozdiel,“ hovorí s úsmevom Artem, majiteľ Brukxtu. Otočí sa smerom ku vchodu do miestnosti, pred ktorou stojíme a kde organizujú niektoré akcie. „Rozdiel je v tom, že všetko je natlačené do kratšieho času,“ pokračuje. A kedykoľvek sa môže rozoznieť siréna.

Zvuky ponášajúce sa na húkanie alarmu sa objavujú aj v niektorých trackoch. „Môže to byť stresujúce, pretože v tom momente zostaneš zmätená. Je to skutočný alarm alebo len súčasť tracku?“ pripája sa k debate Lisa. Len čo dohovorí, presúva sa k mix pultu, aby sa nachystala na set.

Ja s Artemom zatiaľ prechádzame vnútornú časť Brukxtu. Pri pohľade do temnej miestnosti s drsnými štruktúrovanými stenami, kde kedysi skladovali alkohol, hneď lepšie chápem, že atmosféru na poriadny rave tam možno navodiť aj napriek tomu, že obloha je ešte belaso modrá. Tmu v miestnostiach s nízkym stropom preráža len decentné svetlo v teplých tónoch. Keď sa priestor zaplní, určite je v ňom vlhko a teplo, ako to už k tomuto typu akcií patrí.

Brukxt vznikol po začiatku ruskej invázie, patrí teda k novším klubom v Kyive. Artem, jeho zakladateľ, pracoval predtým ako filmový scénograf. Podieľal sa aj na projektoch zo zahraničnej produkcie. So začiatkom vojny radikálne klesol počet projektov a teda aj dostupných pracovných príležitostí. Vo voľnom čase tvorí hudbu, a tak sa v rámci kultúry presunul do inej oblasti. Začal vznikať Brukxt. O tom, že by sa v budúcnosti vrátil k filmu, zatiaľ neuvažuje. „Toto ma napĺňa a vidím v tom zmysel,“ hovorí, zatiaľ čo pohľadom prechádza po priestore postupne sa zaplňujúcej terasy.

Nielen elektronická, ale celá ukrajinská hudobná scéna zažíva rozmach. Artem ju opísal mojím obľúbeným klišé: „Interpreti rastú ako huby po daždi.“ Dôvodov je viacero, no súvisí to hlavne s tým, že za posledné roky sa časť DJstva a producenstva presunula do zahraničia alebo do armády. Kultúrnych akcií je však mnoho, a tak príležitosť dostávajú aj menej etablovaní umelci a umelkyne. Voľný priestor zostal aj po zahraničných menách, ktoré na Ukrajine v posledných troch rokoch vystupujú podstatne zriedkavejšie.

Nastya, prevádzkarka kultúrneho centra K41, ktorého súčasťou je jeden z najobľúbenejších klubov v Kyive, zároveň vníma, že v poslednej dobe pribúda čoraz viac experimentálnej hudobnej tvorby. Na popularite naberá napríklad spojenie prvkov akustickej ukrajinskej ľudovej hudby so synťákmi a basovými frekvenciami elektronickej hudby známe ako elektro-folk či folktronica.

K41 je vizuálne jedným z najzaujímavejších klubov, aké som doteraz videla. Fotky z neho by ste však hľadali márne. Klub totiž neexistuje. Aspoň to je význam jeho oficiálneho názvu, matematického symbolu „∄“. Dnes už zaužívané pomenovanie K41 alebo „Kyrylivska 41“, podľa ulice, kde sídli, dala priestoru komunita, ktorá sa okolo neho vytvorila.

Budova bývalého pivovaru prežila dve svetové vojny. „Tak snáď prežije…“ Nastya vetu nedokončí, no obe vieme, na čo myslí. Pre zákaz fotenia v celom objekte sa rozhodli, pretože chceli, aby si ľudia obraz o ňom vytvorili, až keď ho navštívia. Nastya vysvetľuje, že ich priestory môžu v návštevníctve vyvolať odlišné pocity, keďže sú samé o sebe tak trochu umením.  „Chceme, aby každý navnímal a zažil priestor na vlastnej koži,“ usmieva sa. Súčasťou centra je aj komunitná záhrada, kde namiesto rave parties organizujú napríklad ambientné koncerty alebo diskusie.

K41 pripomína bludisko. Poschodia prepojené nekonečnými schodmi aj plechovými výťahmi, minimálne osem stageov, záhrada s vonkajším pódiom aj oddychovou zónou. Mnohé z pôvodných prvkov pivovaru zostali zachované. Napríklad veľké okrúhle otvory, pod ktorými kedysi stáli nádoby s pivom. Nahradil ich bar a miesto na tancovanie. V strede jedného z menších parketov vraj už mali aj pole dance vystúpenie.

Vo februári 2022 podlahy šatní, toaliet aj niektoré pódiá K41 na viac než dva mesiace pokryli karimatky a spacáky. Priestory klubu sa s vpádom ruských vojsk na Ukrajinu premenili na dočasné útočisko pre tých, ktorí museli opustiť svoje domovy.

Nastya spomína, že prvé hudobné podujatie skúsili zorganizovať na prelome mája a júna 2022. O tom, či je to vhodné a bezpečné, viedli v tíme dlhú diskusiu. Nakoniec skúsili začať podujatím s ambientnou hudbou. Záujem bol mimoriadny. „Zrazu ľudia začali tancovať, hoci to bola ambientná hudba, žiadna párty. Vtedy sme pochopili, že to nie my by sme mali rozhodovať o tom, či obnovíme tanečné eventy. Je to na komunite,“ usmieva sa Nastya. Všetky peniaze, čo vyberú za vstupné, už od začiatku totálnej vojny posielajú armáde alebo na iné charitatívne projekty.

Tak ako K41, aj mnohé iné Kyivské kluby obnovili podujatia už na prelome jari a leta 2022. Cítili, že majú zodpovednosť voči komunite, ktorá potrebuje bezpečný priestor a miesto, kde môže prežiť a zdieľať svoje emócie.

Metamorfóza rave sveta

Celosvetovo populárny trend, kedy kolektívy umelcov vzkriesia priestory dávno zabudnutých fabrík a v spoločnosti vzbudia záujem o ne, v Kyive silno rezonuje. Najvyhľadávanejšie kluby, ktoré fungujú aj ako kultúrne centrá, sídlia v opustených industriálnych priestoroch jednej z najstarších mestských častí, Podil.

Hlavný kultúrny uzol Podilu je priestor niekdajšej fabriky na výrobu stúh zo sovietskej éry, dnes známy ako „N31“, podľa názvu a čísla ulice. Vedie doň úzka rozbitá cesta, lemovaná polorozpadnutými budovami, na ktorých sa realizovali pouliční umelci aj náhodní okoloidúci tvorcovia s farebnými sprejmi. V roku 2013, večnosť po tom, čo fabrika skončila s výrobou, jej priestorom vdýchli život ľudia z umeleckých kolektívov okolo klubov Closer, Oteľ či Mezzanine.

Kultúrny ekosystém, ktorý sa na N31 za tú viac než dekádu vyformoval, nezastavila ani ruská invázia. Ľudia, ktorí za ním stoja a roky ho budujú, sa prvé mesiace po vpáde ruských vojsk sústredili hlavne na fundraisingové aktivity pre armádu a pomoc oblastiam priamo zasiahnutých vojnou. So zbierkami neprestali, no v tieto dni areál opäť žije aj umelecky. Odreagovanie a podporu komunity v ňom nielen pri elektronickej hudbe nachádzajú ľudia z rôznych subkultúr. 

Eufória, silné emočné prežitky, spotené telá a časová fluidita parties trvajúcich do rána sa po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu z areálu na N31 na čas vytratili. Tím klubu Oteľ a dobrovoľníci začali vyrábať Molotovove kokteily pre jednotky civilnej obrany, priestory sa zmenili na dočasný sklad ďalších zásob vecí a jedla. „Nemôže každý ísť na front. Niektorí krajinu a komunitu podporujú inak,“ hovorí Pavlo, spoluzakladateľ Oteľa, v súvislosti s ich dobrovoľníckymi aktivitami. Má niečo po tridsiatke a okrem prevádzky klubu sa aj on sám venuje tvorbe hudby. Z entuziazmu, s akým hovorí o klube, jeho histórii a zmysle aktivít, ktoré v ňom robia, je celkom zrejmé, akú významnú rolu v jeho živote hrá. Miesto opisuje ako bezpečný priestor pre každého.

Aj v čase vojny sa spoločenský význam hudby, podujatí a kultúry ako takej ukázal okamžite. Pavlo opisuje izoláciu, ktorú spôsobil vpád ruských vojsk. Tí, čo chceli a mohli, odišli za hranice, iní sa pridali k armáde, ďalších strach držal doma.  „Ľudia prichádzajú vyliať nahromadené emócie na parket,“ usmieva sa a pri spomienke na prvé akcie po začiatku plnoformátovej invázie hovorí o potrebe spolupatričnosti a pocitoch osamelosti, ktoré sa obnovením podujatí stali stráviteľnejšie.

Pavlo sa, na rozdiel od Lisy či Artema z Brukxtu, v klubovom a hudobnom prostredí pohybuje už roky. No všetci sa zhodnú na tom, že vojna ukrajinskú scénu zmenila. Prázdne miesto, čo po sebe zanechala časť etablovaných umelkýň a umelcov, zapĺňajú novovznikajúce hudobné projekty a zoskupenia. Aj v Oteli sa za mixpultom v posledných troch rokoch vystriedalo viacero zatiaľ menej známych mien. Podľa Pavla sa do nejakej miery mení aj chápanie techna a elektronickej hudby celkovo. Vysvetľuje si to tým, že najmladšia generácia návštevníctva a autorstva zažíva prvé akcie až teraz. Nechávajú im priestor robiť hudbu tak, ako ju vnímajú a cítia oni, vďaka čomu jednotlivým akciám dodávajú niečo nové, iné, jedinečné. Vo svete známe raves z obdobia pred vojnou a covidom totiž terajší teenageri väčšinou sami nezažili.

V jednej veci ma Pavlo prekvapí. Entuziazmus v jeho hlase pretrváva aj vtedy, keď hovorí o plnom, či skôr až preplnenom klube. Musím sa uistiť, či to naozaj vníma pozitívne. Vo mne akcie, kde sa veľmi nepozerá na kapacitu miesta, vyvolávajú úzkosť. Keď sa neviem pohnúť ani krok do strany bez toho, aby som niekomu nestúpila na nohu alebo nedala lakťom do brucha, hudba na mojej stupnici priorít nechcene klesá. Pavlo však aj tento nekomfort vníma ako súčasť jedinečného zážitku, čo každý večer prináša.

Oteľ aj ostatné kluby, či skôr už kultúrne centrá, na N31 sú tými povestnými „safe spaces“, v ktorých dnes všetci vyhľadávajú slobodu v sebavyjadrení a pocit prijatia. Pestrí ľudia tu môžu byť svojskí. Bývalá fabrika tak žije aj cez deň. V areáli sa stretávajú partie ľudí aj vtedy, keď žiadny z klubov nemá večernú akciu. Keď sa z niektorého z klubov rozozneje hudba, na parkete sa miešajú ľudia v jednoduchých tmavých outfitoch, ktoré umožňujú dostatok slobody v pohybe na rave pomerne nevyhnutnom, s punkáčmi, punkáčkami či napríklad anime a cosplay fanúšičkami a fanúšikmi.

Čisto subjektívny pohľad, no mám pocit, že kyivská undergroundová scéna netlačí až tak na to, že je undergroundová, ako som cítila na niektorých iných miestach, či už na Slovensku, alebo v zahraničí. Môj zážitok je samozrejme dosť silno limitovaný, no vnímam, akoby ten často podprahovo všadeprítomný boj medzi mainstreamom, undergroundom a nie dostatočným undergroundom tu jednoducho nebol. Alebo je aspoň o poznanie slabší, lebo do nejakej miery je asi prítomný všade. 

Do Kyiva prišiel, keď Rusi dobyli Cherson

Lisa hrá už takmer hodinu. Brukxt sa medzičasom pomaly zapĺňa. Pred mixpultom tancuje skupina piatich ľudí, občas sa niektorý z nich nakloní cez stôl, aby Lise niečo povedal. Nie je to žiadne hard techno. Lisine tracky sú nekonvenčné, označila by som ich za experimentálne spojenie viacerých vzájomne sa prelínajúcich žánrov, miestami prepletené abstraktnými zvukmi. Hudba je pohodová, dá sa popri nej rozprávať.

Na kožený gauč na okraji tanečného parketu si ku mne sadá Igor. Rovnako ako Lisa, aj on sa v posledných troch rokoch čoraz viac venuje DJingu. Do Brukxtu dnes prišiel podporiť svoju kamošku – Lisu. Elektronickú hudbu počúva už od útleho detstva. „Niektoré tracky, ku ktorým sa ešte aj dnes vraciam, som si pridal do playlistu ako osem alebo deväťročný,“ hovorí s úsmevom. Dvadsaťtriročný Igor pôsobí skromne a vyžaruje z neho podobná radostná energia ako z Lisy. Pracuje v oblasti kyberbezpečnosti a hudbe sa venuje vo voľnom čase.

Do Kyiva sa presťahoval až pred troma rokmi. Po tom, čo Cherson, odkiaľ pochádza, dobyli Rusi, sa s rodinou presťahoval do malého mesta na západe Ukrajiny, kde žijú ich vzdialenejší príbuzní. Tu len poznámka, že Ukrajincom sa podarilo získať Cherson späť pod svoju kontrolu ešte v novembri 2022. Ako strategicky významné mesto však naďalej čelí masívnym útokom Rusov.

Zo západu krajiny Igor cestoval do Kyiva pôvodne len na krátko, kvôli práci. „Hneď ako som sem prišiel, pochopil som, že tu chcem zostať. Rodičom som zavolal, či mi môžu nejako poslať moje veci,“ opisuje. Nadšenie v jeho hlase zrkadlí, aký vzťah si k tomuto mestu vytvoril.

Podobne náhodnou historkou vysvetľuje aj to, ako sa hlbšie ponoril do sveta elektronickej hudby a DJingu. V časti Kyiva, kde vtedy býval, vypadol prúd, a tak išiel pracovať do kaviarne. Tam si všimol chalana, ktorý pracoval v programe na mixovanie hudby, ktorý už predtým aj on sám zopárkrát skúšal. Prihovoril sa mu so záujmom o to, ako program používať. Potom to už šlo rýchlo.

Dnes Igor hovorí, že odohral sety na viacerých akciách. Keďže tiež patrí k nastupujúcej generácii kyivskej elektronickej scény, no aj predtým túto hudbu počúval, zisťujem, v čom sa podľa neho elektronická scéna zmenila.

„V Kyjeve máme veľa techno-ish akcií. Niektoré z nich sa veľmi rýchlo komercializovali a navzájom sa kopírujú. Iná časť akcií jednoducho existuje. Nehrajú hry typu ,sme mainstream alebo underground?ʻ, skrátka si dlhodobo držia vysokú úroveň,“ vysvetľuje Igor svoj pohľad. Čiastočne tak potvrdzuje moju dedukciu, že minimálne časť scény nerieši, kto je dostatočne alternatívny či trendový.

Za necelú hodinu, čo sme sa s Igorom rozprávali, náš rozhovor prerušili viacerí jeho kamaráti a známi. Niektorí tiež robia hudbu, iní si chodia na akcie pre dávku odreagovania a podporiť kamošov.

To, že sa pridali k nášmu rozhovoru, mi potvrdilo ďalší z mojich predpokladov a zároveň to, o čom hovoril Pavlo. Lokálna komunita je otvorená a priateľská. Predsa sa len mohli v hlave pozastaviť nad tým, čo na kultúrnej akcii robí cudzinka, keď je na Ukrajine vojna. No rozhodli sa začleniť ma medzi seba. A tak som aspoň v malom rozmere pocítila zmysel toho celého v čase vojny a vlastne aj mimo nej.

Autorka je absolventkou žurnalistiky a psychológie na Masarykovej univerzite v Brne

V rámci projektu Perspectives odporúčame k téme Ukrajiny napríklad tieto texty z partnerských médií:
Jakub Bodziony: Cały naród buduje drony. Reportaż z Ukrainy (Kultura Liberalna)
Janusz Andrzej Majcherek: Kto odpowiada za śmierć dzieci w Ukrainie i Gazie? (Kultura Liberalna)
Olena Apczel: Poezja i kule, plastik w okopach (Kultura Liberalna)
Jakub Bodziony: Na chłopski rozum Putina i Trumpa Ukraina nie powinna istnieć. Polska też? (Kultura Liberalna)
Konstanty Gebert: To Trump, a nie Zełenski podżega do wojny (Kultura Liberalna)
Haiane Avakian, Nataliya Parshchyk: Zmieniamy statystyki śmierci w historie, które żyją (Kultura Liberalna)
Kuba Benedyczak: Putin i Trump – friends with benefits (Kultura Liberalna)
Polina Tolpygina: Ukrainos jaunimo ateitis, nulemta karo. Kas laukia Kyrylo ir jo bendraamžių? (NARA)
Yulia Surkova: Ukrainische Todesdoulas (JÁDU)
Marlen Busse: „Doma jsem tam, kde mám svou skříňku“ (NARA/JÁDU)
Kristina Thomas: Topografie teroru dronů (JÁDU)
Anna Shpurik: Odpor máš v DNA. Pouliční kultury Ochtyrky (JÁDU)
Denis Vėjas: Architektova vize pro Charkiv budoucnosti (NARA/JÁDU)
Emma Novotná: Jak ukrajinská komunita na brněnské Tržnici podporuje obránce zpět doma (revue Prostor)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Kam momentálne letíte?

Do New Yorku na 69. zasadnutie Komisie OSN pre postavenie žien. Pozvali ma tam z ukrajinskej nadácie Ženy Ameriky.

Pochádzate z Novoazovska. Odkiaľ sa u vás vzala taká sila a proukrajinskosť? O Novoazovsku toho veľa neviem. Bola som v tej časti Ukrajiny v detstve, pri mori. No viem, že to, že sú tam všetci prorusky naladení, je mýtus.

Ide o mýtus, ktorý vytvorilo Rusko. Moja mamka je z Vinnice, otec z azerbajdžanského Baku, takže vo mne sa stretávajú tieto dve kultúry. Každé leto sme trávili vo Vinnickej oblasti, v dedine Jalanec, u babky. Je to kolíska skutočnej ukrajinskej kultúry, uchováva sa tam jazyk, tradície i spôsob života; vyšívané uteráčiky, ikony a koráliky.

Keď sme u nich boli na návšteve, celá rodina sa s nami rozprávala po ukrajinsky a my s nimi zas po rusky. Takisto doma. Nikto v tom nikdy nevidel žiadny konflikt. Nikto sa nás v dedine nepýtal, prečo hovoríme po rusky. A keď zas moja babka alebo príbuzní prichádzali do Doneckej oblasti, nikto sa nepýtal, prečo nehovoria po ukrajinsky. Všetci si rozumeli.

Pred vojnou, pred rokom 2014, som pracovala ako odborníčka na bezpečnosť a hygienu práce v Novoazovsku. Bola som veľmi aktívna. Bola som členkou mestského zastupiteľstva a neskôr aj jeho podpredsedníčkou. Diskutovali sme o plánoch rozvoja mesta, sídliska, organizovali sme podujatia. S mužom sme sa prisťahovali do Novoazovska na začiatku nultých rokov, pretože tam bývala moja matka.

Mesto sa nám veľmi páčilo, bolo tam pokojne. Mariupol je odtiaľ desať minút autom. Je tam more i rieka. Snívali sme o vlastnom dome a kúpili sme si starý domček so záhradou v centre mesta. Začali sme stavať nový dom. V roku 2013 ma napadlo, že by bolo fajn, keby sme v Novoazovsku organizovali detský festival ukrajinskej kultúry. A tak sme aj urobili. Bol to festival pre všetky deti z Doneckej oblasti. Mohli sa zúčastniť na rôznych dielňach, spievali, tancovali a stvárňovali divadelné scény v ukrajinčine na základe diel ukrajinských dramatikov či spisovateliek.

Nikto neveril, že sa to vydarí a vyšlo to super. Stále mám odtiaľ pár fotiek. Predstavovala som si, že by sme festival mohli organizovať každý rok. Lenže v roku 2014 sa začala vojna. Napriek tomu som na tento nápad nerezignovala.

Ako tento nápad vznikol?

Všimla som si, že tamojšia hudobná škola bola dosť aktívna. Tak som sa dala do reči s deťmi svojich priateľov a známych a spýtala som sa ich, či by nechceli vystúpiť na festivale. Videla som, s akým záujmom a radosťou prijímala susedova dcéra odo mňa darčeky, ktoré som jej nosila z Ľvova – vyšívanú košeľu alebo venček.

Potom v nich tancovala. Chcela som, aby deti precítili ukrajinskú kultúru a podieľali sa na nej. Uvedomovali si, aké je to super, ako je…

Im to vlastné?

Hej, videla som im to na tvárach – bolo to čosi, čo bolo ich. A popkultúra provinčného mestečka bola pritom ruská. Ukázalo sa ale, že to v tomto smere nebolo až také zlé. Uvedomila som si, že ak deťom vštepíme ukrajinskú kultúru, privítajú ju a budú ju s veľkou radosťou šíriť.

Spomínali ste, že ruská propaganda od roku 2013 opakuje, že tieto územia Doneckej oblasti sú súčasťou Ruska.

Áno a nechápem prečo sa proti tomu naša vláda vtedy neohradzovala. Ešte pred Majdanom tam ruské rádiá prehlušovali tie ukrajinské. Bolo tam ruské rádio, ktoré bolo akože kozácke. Na prvý pohľad sa nezdalo, že by šírilo propagandu. Ale musím uznať, že propagandisti v Ruskej federácii sú veľmi profesionálni. Vedeli presne, na ktoré struny ľudí udrieť. Nenápadne, medzi riadkami, zapĺňali priestor ruskou kultúrou, popkultúrou, rôznymi vplyvmi.

Diali sa v Novoazovsku počas Majdanu nejaké akcie?

Ľudia boli väčšinou apolitickí. Jednotlivé prejavy odporu sa rýchlo pacifikovali. V roku 2013 začali prichádzať „prestrojení kozáčikovia“, ako som ich nazvala. Boli to predstavitelia ruskej komunistickej strany a organizovali zhromaždenia vedľa kultúrneho domu. Vytiahli reproduktory, mikrofóny a kričali: „Preč s nacistami, banderovcami!“. Strašili nás Pravým sektorom (národnooslobodzovacie hnutie Pravý sektor [ukrajinsky Національно-визвольний рух „Правий сектор“], krajne pravicové ukrajinské opozičné zoskupenie, pôvodne iba neformálne nacionalistické hnutie, ktoré sa v marci 2014 pretvorilo na politickú strany, pozn. red.), rozprávali kadejaké blbosti. Málokto im venoval pozornosť.

Povedala som im: „Ak si tu môžete hovoriť vy, aj ja mám právo na alternatívny názor.“ Spýtala som sa riaditeľa domu kultúry: „Poskytli ste ľuďom z inej krajiny mikrofóny a aparatúru. Máte s nimi dohodu o zapožičaní aparatúry?“ Okamžite sa začali zberať a zhromaždenie prerušili.

Boli to Rusi?

Boli to ľudia, ktorí prišli z Ruska. V roku 2014, keď začali ostreľovať Novoazovsk, do mesta prichádzali takéto skupiny, ktoré z budov strhávali ukrajinské vlajky a vyvesovali vlajky takzvanej DĽR – Doneckej ľudovej republiky.

A potom som v meste videla Alexandra Borodaja, ako sa neskôr ukázalo, ruského poslanca, ktorý bol osobne zodpovedný za to, čo sa v Novoazovsku dialo. Osobne menoval nové mestské orgány a zvyšok administratívy.

Onedlho zomrel náš dobrý priateľ, človek, ktorého som si vážila a ktorý mi navždy zostane v pamäti – Vasilij Kovalenko. Bol poslancom okresného zastupiteľstva, podnikateľom a prevádzkoval malé rekreačné stredisko v prímorskej obci Bezimenne. Bol to veľmi statočný a čestný človek.

V ten deň Rusi zhromaždili poslancov v budove okresného úradu a prinútili ich hlasovať za podporu Ruska. Vasilij to odmietol. Odišiel do podkrovia, zamkol sa tam a nedovolil im strhnúť ukrajinskú vlajku. Vyrazili dvere. Keď ho vytiahli, vzali ho, dolámali mu ruky, nohy a vyhodili ho von. Mysleli si, že ho zlomili. Lenže on, keď sa prebral, vyvesil ukrajinskú vlajku na svoje rekreačné stredisko v Bezimennom. To ho už ale odvliekli a zabili. Telo dodnes nevrátili rodine. Rekreačné stredisko Rusi obsadili a premenili na vojenskú základňu. Ľudia videli, ako sa po meste premávajú na jeho aute.

Rovnako zabili aj riaditeľa obvodného daňového úradu Vadyma Lobova. Chytili ho a žiadali, aby im dal nejaké kódy, prístupové kľúče k daňovej databáze. A on povedal, že „ak príde tím z Kyjeva a tí, čo ma vymenovali, tak vám ich dám“. Mučili ho, zabili a ani jeho telo nevrátili rodine.

Kedy v Novoazovsku prestali pôsobiť ukrajinské orgány?

Len čo sa tam zjavil Borodaj. V tom čase nikto z nás veľmi nechápal, čo sa deje. Na uliciach sme už videli ruskú vojenskú techniku. Cesta z Novoazovska do Mariupola bola zatarasená. Už nebolo možné odísť cez Šyrokino a Bezimenne, cez ktoré sa dalo dostať do Mariupola za 20 minút. Všade boli kontrolné stanovištia. V roku 2014 tam už stáli ruskí vojaci bez označenia, ale bolo vidno, že nie sú odtiaľto a počuli sme ich rozprávať. Raz sme sa s manželom pokúsili ísť najkratšou lokálkou a oni povedali, že je uzavretá, že treba ísť po „federálnej ceste“. Lenže my takto naše cesty nevoláme, tak sa hovorí v Rusku. A potom začali stavať kontrolné stanovištia, púšťali ľudí von alebo im bezdôvodne blokovali cestu z mesta.

Ocitli sme sa pod okupáciou.

V rokoch 2014 až 2019 ste pomáhali deťom v internátnej škole v Prymorsku. Internátna škola je ústav, kam umiestňujú deti z rodín v zlej situácii alebo tie, ktoré nemajú rodinu.

O tejto internátnej škole som sa dozvedela od jedného zo zamestnancov okresného úradu, ktorý mal na starosti detské zariadenia. Oslovil ma s tým, či neskúsim niečo vymyslieť, keďže kedysi som pracovala s deťmi a ústav prišiel kvôli okupácii o financovanie. Nikto vtedy ničomu nerozumel, vládol chaos. A tie deti jednoducho vracali do rodín, starým mamám, ujom, tetám či matkám, ktoré ich nevládali uživiť. Keď som tam prišla, videla som, že sú to deti v naozaj biednom stave, veľmi vychudnuté, zle oblečené.

V rôznych obdobiach ich tam bolo zo 30 či 35, celý čas sme sa o ne starali. Stretávala som sa s nimi v dedinskej škole, kým mi vedenie nezakázalo tam chodiť. Deti však vedeli, kedy prídem a zostávali po vyučovaní. Nosila som im šaty, zapisovala som si, čo potrebujú, čo chcú.

Ako vyzeral Novoazovsk počas ruskej okupácie v porovnaní s obdobím pred ňou?

Ľudia začali byť veľmi opatrní, nedôverovali si. Pred okupáciou aj počas nej som hovorila po rusky, ale keď som vošla do obchodu, hovorila som po ukrajinsky „ďakuju“ či „dobryj ranok“. To isté som robila, keď som prišla do práce, pracovala som v poľnohospodárskej akciovej spoločnosti. Niektorí ľudia to vítali, niektorí sa usmievali, žartovali, a niektorých to rozčuľovalo. Ľudia, ktorí ma podporovali, ktorí podporovali Ukrajinu, sa otáčali a veľmi potichu, ako heslo, odpovedali „dobryj ranok“. Na jednej strane to bolo smiešne, ale na druhej strane si človek uvedomoval, že nemá právo hovoriť po ukrajinsky.

Jedna žena ma udala. Bola to manželka bývalého policajného šéfa Olega Morguna, ktorý potom viedol okupačnú políciu a neskôr mestský úrad Novoazovska. Teraz je primátorom Mariupola. Tá žena pracovala tam, kde ja, občas som ju stretávala na chodbe pred mojou kanceláriou. Pozdravom po ukrajinsky som ju nechcela ponížiť, ale ona to tak zobrala a napísala na mesto, na políciu svojmu mužovi, že to robím a že ju šikanujem. Predvolal si ma riaditeľ a požiadal ma, aby som s tým prestala, lebo budú problémy.

Šesť rokov ste žili pod okupáciou, ale z času na čas ste cestovali na územie, ktoré kontrolovala Ukrajina, nie je tak?

Áno, pravidelne a veľmi často. Najprv som chodila po balíky, ktoré moji priatelia zbierali pre deti. A s manželom sme sa chodievali nadýchať slobodného vzduchu.

Rozprávala som sa s priateľmi, ktorí tiež žili pod okupáciou a chodievali do Mariupola. Aj oni hovorili, že keď sa blížili k ukrajinskému kontrolnému stanovišťu, keď uvideli ukrajinskú vlajku, hrnuli sa im do očí slzy a uvedomovali si, že tu je sloboda. Niekedy sme sa chodili len tak prejsť po Mariupole (dostal sa pod okupáciu po začiatku invázie ruských vojsk, 1. marca 2022, pozn. red.) alebo sme išli do kina. V meste sme vždy prenocovali, pretože nebolo možné vrátiť sa počas jedného dňa, aj keď to bolo veľmi blízko. Na kontrolných stanovištiach sa totiž hromadil obrovský rad a stávalo sa, že sme strávili celú noc v šedej zóne pod paľbou, ale iná cesta nebola.

Samozrejme, v oblastiach kontrolovaných Ukrajinou som stretávala dobrovoľníkov a dobrovoľníčky a ľudí, ktorí plnili špeciálne úlohy. Našej armáde som odovzdávala, čo som len mohla. To bolo pre mňa veľmi dôležité.

Rozhodli ste sa nepoberať ruský dôchodok.

Kategoricky som to odmietla. A aj v tom videli provokáciu. Určite to vzali na vedomie. Pamätám si na Veľkú noc. Kamarátky v Novoazovsku piekli veľkonočné koláče. Koláče som brala do Mariupola. Rozdávala som ich dobrovoľníkom, aby vedeli, že sú z Novoazovska. Niekedy som koláče nechávala na našom kontrolnom stanovišti. Bolo to pre mňa dôležité, hovorila som: „Chlapci, toto je z Novoazovska. Toto je od ľudí, ktorí čakajú na oslobodenie. To nie sú vaši nepriatelia, ale ľudia, ktorí vás podporujú.“

Iryna Kozka, dobrovoľníčka z Mariupola, piekla v tom čase veľkonočné koláče, ktoré som zase nosila deťom do Prymorska. Budovanie tohto mosta bolo pre mňa veľmi dôležité.

Boli deti, ktorým ste pomáhali, vystavované ruskej propagande?

Tie deti sa, bohužiaľ, ocitli v ťažkej situácii. Niektoré z nich boli síce vývinovo trochu oneskorené, ale boli bystré. Po čase začali chápať, že nie všetko, o čom sa s nimi rozprávame, môžu povedať v škole či rodičom. Ľudia mi odovzdávali detské veci v taškách, ktoré som sa snažila doma vytriediť. Raz som to však nejako nestihla a priniesla som tie tašky rovno do školy, kde sme ich rozoberali spolu s deťmi.

Jeden chlapec skríkol: „Aha, čiapka a tričko Ukropa!“ (ruskojazyčný novotvar, hanlivé pomenovanie Ukrajincov; Rusi a separatisti tak volajú Ukrajincov a deti to počujú a opakujú, pozn. red.). Pozerám a on drží tričko so štátnym znakom Ukrajiny a čiapku s nápisom „Sláva Ukrajine“. Rozľahlo sa ticho. A to už vtedy pri vchode do školy stávali vojenskí policajti a nie všetci učitelia a učiteľky podporovali Ukrajinu. Ktosi to dal do tašky bez toho, aby si uvedomil, že v tých časoch to mohlo znamenať popravu na mieste. Na okupovaných územiach nikdy neplatil a neplatí žiaden zákon. V triede všetci zamreli. Vtom podišiel bližšie jeden chlapec, zložil tričko a povedal, že sme nič nevideli ani nepočuli. Deti rozumejú, že sa nachádzajú v čase a na mieste, kde byť Ukrajincom je nebezpečné.

Ľudia, ktorí im posielali veci, im občas písali aj pohľadnice po ukrajinsky. Bolo to pre mňa niečo mimoriadne, lebo som to nečakala. Tých pohľadníc nebolo veľa a deti po nich veľmi túžili. Nie ani tak po sladkostiach či mandarínkach, ale práve po tých pohľadniciach.

Boli to prvé pohľadnice v ich živote so slovami podpory a lásky – deti sa vďaka nim cítili milované, akoby ich ktosi objímal. Nič také u seba doma nemali. To, že pohľadnice boli v ukrajinčine, tiež umocňovalo pocit, že ich niekto má rád, váži si ich a že niekde tam je nejaká babka či dedko, ktorí vedia, že existujú. Vďaka tomu propaganda v štýle „tam je nepriateľ, tam vás banderovci zabíjajú“ nefungovala.

Keď ste boli v okupovanom Novoazovsku, dostávali sa k vám nejaké hrôzostrašné príbehy? Zhoršovalo sa to časom?

Kým ma nezajali, ani v nočných morách som si nevedela predstaviť, že to bude až také zlé… Myslela som si, že sa to skončí tým, že mi prikážu, aby som si zbalila veci a vypadla z územia a zakážu mi návrat. Tak som si predstavovala tú najhoršiu možnosť.

Počuli ste v tom čase o „Izolácii“? (Väznica sa objavila po tom, čo teroristi z „Doneckej ľudovej republiky“ 9. júna 2014 obsadili umelecké centrum Izolácia a premenili ho na zariadenie „Ministerstva štátnej bezpečnosti Doneckej ľudovej republiky“. Odvtedy sa v ňom cvičia militanti, skladuje sa tam vojenská technika a zbrane a väznia a mučia sa tam nezákonne zadržané osoby, pozn. red.)

Dozvedela som sa o nej v roku 2019. Bola som zhrozená, ale nevedela som si predstaviť, aké zlé to v skutočnosti je. Môj mozog si to však nevykladal ako hrozbu pre seba. Veď prečo by som tam ja mala skončiť? Nikde som predsa nenastražovala bomby, neprevážala som žiadne zbrane. Čo na tom, že som niekomu povedala, čo som videla či počula. To predsa nie je terorizmus.

Keď ma už zobrali do „Izolácie“, keď som v ten prvý večer prišla „na príjem“…

Začala sa tá strašná procedúra, keď ma s vrecom na hlave a v putách odviedli do väzenia. Bolo to strašné, tá hrôza, ten krik. V istom momente som prestala pociťovať bolesť a chápať, čo sa deje. O mesiac neskôr som mohla vidieť svojho právnika. Povedala som mu, že tam neprežijem, že to nevydržím. A on ma uistil, že požiadali o výmenu väzňov, že musím vydržať, že ma čoskoro vymenia, ale musím so všetkým súhlasiť, všetko podpísať a potom to veľmi rýchlo skončí. Bude súd, odsúdia ma a okamžite vymenia.

Ani som nechápala, čo odo mňa chcú a z čoho ma obviňujú. Hovorili mi, že som extrémistka, potom, že špiónka. Jediné, čo som povedala právnikovi, bolo, že v „Izolácii“ to do výmeny neprežijem. Tak som požiadala, aby ma previezli niekam inam. Oznámil mi, že v doneckom väzení toľko nemučia, ale že sú tam veľmi zlé podmienky.

Pomyslela som si: čo môže byť horšie? Bola som taká naivná, nevedela som si predstaviť, že by som sa mohla ocitnúť v cele, kde sa nonstop fajčí, nie je tam žiadne vetranie, žiadna lekárska starostlivosť, vôbec nič, žiadne práva, žiadna hygiena… žiadna toaleta. Myslela som si, že väznice vyzerajú ako v európskych alebo amerických filmoch – jedáleň čistá, žiadny smrad, všetci dobre oblečení, v cele sa nefajčí, chodí sa na vychádzky či sa dokonca hrajú hry.

Lenže v skutočnosti som sa ocitla na mieste, kde si musíš umývať zuby nad smradľavou dierou v betóne, ktorú pred tebou použilo 20 žien a nie vždy si dávali pozor. Tú dieru sme nemohli držať otvorenú príliš dlho, museli sme ju zapchávať plastovou fľašou s vodou, lebo z nej mohol vyskočiť potkan. A smrad je taký strašný, že sa to nedá vydržať.

Zvykáš si dýchať plytko, lebo ťa nepúšťajú von, spíš v jednej posteli vedľa cudzej osoby, ktorá môže mať syfilis, tuberkulózu či AIDS. Po tele ti behajú a v tvojom oblečení žijú ploštice. Je to jednoducho desivé a nepredstaviteľné.

Keď som odtiaľ vyšla a chcela som vyrozprávať príbehy dievčat, ktoré tam boli so mnou, o podmienkach som ani nehovorila, pretože som si myslela, že to všetci vedia. A potom mi došlo, že ľudia si neuvedomujú, aký je to vlastne horor.

Ak porovnáte „Izoláciu“ s doneckou vyšetrovacou väzbou, boli podmienky v Donecku aspoň o niečo lepšie ako v „Izolácii“?

V „Izolácii“ bol v cele záchod, tiekla tam voda, nefajčilo sa tam a nebola taká preplnená. Ale zas v „Izolácii“ vás 24 hodín denne sledovali kamery, od šiestej ráno do desiatej večer ste museli stáť, nesmeli ste si sadnúť. Vždy, keď niekto zaklopal, museli ste si dať na hlavu vrece a otočiť sa. V „Izolácii“ nevieš, kedy ťa zbijú a budú mučiť. Nemôže za tebou ani právnik. Nedostávaš žiadne zásielky. Môžu ťa tam jednoducho zabiť a pochovať a nikto sa o tom nedozvie.

Posielali vám tam nejaké potraviny?

Počas tých 50-tich dní, čo som tam bola, mali veľký problém so zaopatrením potravín. Počula som, ako chlapcov zo susednej cely ráno odvádzali na pole. Už mrzlo, zem bola zamrznutá. Holými rukami museli vyhrabávať mrkvu zo zeme. Párkrát nám hodili vrece mrkvy obalenej blatom a zeminou, nech ju očistíme. Dali nám hrdzavé, tupé strúhadlo, ale s ostrými hranami. Mrkvu sme museli nastrúhať a vložiť do vriec. Ruky sme mali celé krvavé. Z toho sa robila takzvaná polievka, voda s touto mrkvou, niekedy tam neboli ani zemiaky. Niekoľko dní nám nedávali vôbec nič, lebo ani tú mrkvu nemali.

V cele v „Izolácii“ bola jedna mladá žena, ktorá pracovala v jedálni. Ráno ju odviedli, večer ju priviedli späť a ona tam s nimi sedela a jedla. Niekedy si po ňu prišli aj v noci. Jedného dňa prišla uprostred dňa, čo bolo zvláštne, a priniesla nejaké kúsky vyprážaného kurčaťa.

Bolo tam so mnou ešte jedno dievča a spolu sme sa jej pýtali, odkiaľ to jedlo má. Povedala, že chytili jedného muža, keď vychádzal zo supermarketu, a mal dve surové kurčatá. Vraj to bol nejaký špión. Priviezli ho sem. V jedálni, v kuchyni, bola pivnica a v nej mučiareň, tá najbrutálnejšia, v ktorej mohli človeka aj zabiť. Ona hovorí: „No, odviedli ho do pivnice a povedali mi, aby som tie kurčatá rýchlo upražila a dovolili mi vziať si pár kúskov.“ A dodala, nie nahnevane, len znechutene: „A teraz znova musím do večera umývať krv.“

To znamená, že kým ona pražila to kurča, muža mučili. Doniesla nám jedlo, ktoré mal on priniesť domov. S druhou ženou sme si vymenili pohľady a uvedomili si, že napriek okolnostiam to kurča nemôžeme odmietnuť, pretože by to na nás povedala. Keď odišla, veľmi opatrne sme to kura rozložili až na malé vlákenká a spláchli ho do záchoda.

Vo vyšetrovacej väzbe v Donecku bolo nejaké jedlo?

Hej, dávali nám hrozné žbrndy. Nosili nám varené ryby, mrazené, malé. Ani ich nečistili, len ich hádzali do vody a varili so špinou. Väzenkyne tie ryby z vody vyberali a umývali. Chlieb sa piekol vo väznici a veľmi často bola striedka surová, lepkavá. Ženy si ju vyberali a miešali s tou rybou. Bolo zakázané používať železné misky, ale niekde si ich aj tak dokázali schovať. Keď sa chystali jesť, do týchto misiek si nalievali žltý prepálený čierny olej, zohrievali ho špirálou a keď tuk začínal kypieť, hodili doň chlieb s rybou, usmažili ho a potom zjedli. Strašne to smrdelo. Vtedy som stratila chuť do jedla, dodnes ju nemám. Neznášam, keď niekto v dome varí a aj keď si muž varí pre seba, zapne si digestor a zavrie dvere, pretože stále neznášam pach oleja.

Čítala som, že ste boli vo väzení so zločinkami. Používajú Rusi takéto metódy účelovo, aby zastrašovali a ničili ľudí?

Volajú to „spracovávanie“. Celý čas ma zadržiavali s kriminálničkami. Od svojho právnika som sa dozvedela, že ma nepresunuli do inej cely na príkaz vyšetrovateľa. Boli tam cely, kde bolo o niečo menej ľudí a iné zloženie osadenstva a aj keď to boli trestané ženy, boli to skôr rôzne podvodníčky či štátne zamestnankyne, ktoré sa zaplietli do nejakého podvodu. V cele 18-10, v ktorej som bola ja, boli len ženy s hrôzostrašnými príbehmi.

Boli to vrahyne?

Lera si na narodeniny upiekla svojho bývalého milenca a so svojím novým milým ho zjedla. Ďalšia mladá dievčina so svojím frajerom zabila rodičov. Nemala peniaze na drogy, svojho štvorročného brata zavrela do práčky a tak ho, pravdaže, zabila. Iná zas zabila svoje štvormesačné deti. Bola tam aj žena, ktorá zabila svoju dcéru a zaťa. Celý čas som bola zavretá s takýmito ľuďmi. Zdalo sa, že už vás nič nemôže šokovať, ale potom priviedli nejakú novú a vypočula som si čosi ešte horšie.

Delili sa ženy v cele o svoje príbehy?

Bolo to kriminálne väzenie, všetci o všetkom vedeli a nehanbili sa za to. Stále sa chválili nejakými baranmi a ja som sa spočiatku v duchu pýtala, o akých baranoch to stále hovoria. Vyzeralo to, akoby pracovali na nejakom statku a starali sa o stáda baranov. Ukázalo sa, že baranom volali človeka, ktorého zabili.

Bola tam ostreľovačka Diana, ktorá pracovala pre ruskú armádu. Potom začala predávať zbrane, pašovala ich do Rostova, do Moskvy a chytili ju. Tá mala na konte vyše 20 baranov – našich, ktorých zabila, našich vojakov. Prvých šesť mesiacov sa mi zdalo, že vydržať to, je psychicky nemožné. Ale potom v tom priestore skutočne žijete…

Musíte sa, napríklad, pýtať, kto je ďalší v rade na dieru, pretože 20 žien musí ísť na záchod aspoň niekoľkokrát denne, takže sa tam stále len čakalo. Treba sa s tým zmieriť.

Bola tam napríklad aj Karina, ktorá sa dlho nezdržala, lebo jej o pár mesiacov neskôr diagnostikovali tuberkulózu. Spala však vedľa mňa na jednej prični. Jediná dobrá vec bola, že som si mohla aspoň zakrývať tvár uterákom, aby sme na seba nedýchali.

Karinu zavreli za založenie gangu, ktorý unášal malých podnikateľov a vymáhal výkupné od ich príbuzných. Lenže jedného chlapca umučili na smrť a keď sa ho jeho otec vydal hľadať a začal im núkať peniaze, uvedomili si, že ich na polícii udá.

A tá Karina mi plačky povedala, že ju donútili streliť toho človeka najprv do kolien a potom do rúk. To znamená, že otca hľadajúceho svojho syna nielenže zabili, ale ešte ho predtým aj týrali a za to zodpovedala ona. Sama má doma malého synčeka. Spýtala som sa, či si vie predstaviť, že sa niečo také stane jej synovi, že ho bude hľadať a niekto ju bude takto týrať… „Donútili ma,“ odpovedala. Ale ja si myslím, že keď niekto nechce, tak to neurobí.

Ako sa väzenkyne postavili k vášmu príbehu?

Odrazu sa ma spýtali, za aký paragraf ma zavreli – lebo to je vlastne taký rituál prijatia do cely, musíš povedať, za čo sedíš – a začali si ma podávať za to, že som „Ukropka“ (Ukrajinka, pozn. red.).

Ale všetky boli predsa Ukrajinky, nie?

Nie všetky, bolo tam aj niekoľko Rusiek, ktoré prišli z Ruska. Začali ma prijímať až na radu právnika, ktorý mojej sestre povedal, aby mi do balíčkov vkladala aj cigarety. Ja som nefajčila, ale nie všetky dostávali balíčky a v cele fungoval „spoločný fond“, ktorý sa vďaka mne dopĺňal. Až potom sa so mnou začali baviť.

Povedala som im, prečo som taká proukrajinská, že som proti okupácii. Nekričali sme na seba, len sme sa rozprávali, hoci sa ma snažili vyviesť z miery, provokovali ma. Pochopila som, že ak sa nechám vyprovokovať a začnem kričať, dostanem sa na rovnakú úroveň ako ony. A ony nechápali, prečo som iná, že nenadávam, nekričím, ale som sebavedomá a neprispôsobujem sa im. Nakoniec to prijali, stala som sa pre nich len „zarytou Ukropkou“, s ktorou nemá zmysel diskutovať. Bolo to trochu smiešne, ale poskytovalo mi to istú pozíciu.

Takže tie cigarety vám rozšírili možnosti? Jedli ste vďaka nim o niečo lepšie?

Jedlo sme mali všetky rovnaké. Mohli sme dostávať balíčky, ale príbuzní do nich mohli dať len veľmi obmedzené množstvo potravín. Ak poslali viac než bolo povolené, museli za to priplatiť. Nesmeli sa posielať ani mliečne výrobky, kefír, varené klobásy či párky.

Raz som vážne ochorela. Ležala som a nevedela som vstať. Ženy v cele niekoľkokrát volali lekára, ale nikto neprišiel. Zrejme som upadla do bezvedomia, lebo ženy urobili menšiu vzburu a nakoniec sa im podarilo zavolať sanitára. Ten však povedal, že mi nemôže pomôcť, že mi nič nie je. Dal mi len nejakú injekciu, ani neviem čoho. Veľmi som túžila po niečom studenom, lebo bolo leto a strašne horúco a snívala som o chladenom kefíre. Bola som presvedčená, že ak ten kefír dostanem, budem žiť.

Neviem, ako to sestra odtušila. Poslala mi maličký balíček z termoobalu, s dvomi zmrazenými fľaštičkami vody a dvomi chladnými kefírmi. Zaplatila zaň 500 rubľov, čiže vyše 200 hrivien (kefír v tom čase stál 15 hrivien, čiže šesťkrát menej, pozn. red.).

Váš muž tiež vycestoval?

Áno. Vycestoval takmer okamžite – keď ma zatkli, nebol v Novoazovsku. Na pár dní sa vrátil, ale potom ho varovali, že cez Mariupol sa mu vycestovať nepodarí, lebo tým smerom je všetko zatarasené a doslova o pár hodín ho mali zatknúť. Rozhodol sa ísť cez Luhansk, cez Rusko, bolo to veľmi náročné, ale podarilo sa mu to.

Vedeli ste o iných politicky stíhaných ľuďoch?

Áno. Keď ťa berú do eskorty, niekedy ťa zadržiavajú na samotke a inokedy v cele s piatimi či šiestimi ženami z iných ciel, kriminálničkami. Vtedy sa pýtaš: „S kým ste na cele? Máte aj Ukropky?“ A tak sa dozvedáš o tom, že je tam napríklad Maryna či Julia.

Poznali ste ich aj predtým?

Nie, spoznala som ich až tam. Pýtaš sa ich, z ktorej cely sú, napríklad 18-03, a potom sa im snažíš poslať nejaký odkaz či pár lyžičiek kávy, trochu sladkostí, na podporu ducha. Dosť často sme si posielali lístočky. Nepísali sme si tam nič konkrétne, len slová podpory, alebo sme sa pýtali, prečo sa do vyšetrovačky dostali, ako sa im darí, aké majú problémy.

Z iných rozhovorov s vami viem, že teraz za niektoré ženy bojujete.

Bojujem za mnohé ženy, ale pozornosť venujem tým, ktoré sú vo väzení od roku 2019. Poznám ich osobne, z rozprávania ich rodín alebo som o nich počula vo väzení. Ide o Nataliu Vlasovu, ktorá je tam už šesť rokov a nedávno ju odsúdili na 18 rokov väzenia v Rostove. Aj ona bola v „Izolácii“. Viem, ako ju mučili, prežila si skutočnú hrôzu. Je to mladé, jemné žieňa, mala doma štvorročnú dcérku Juliu. Tá má teraz deväť rokov.

Svitlanu Golovan z Novoazovska zatkli niekoľko mesiacov predo mnou. Ani som o tom nevedela, lebo ju odviedli veľmi potichu. Svitlana mala vtedy dve dcéry. Mladšia mala štyri, staršia sedem rokov. Svitlana stále sedí. Odsúdili ju na desať a pol roka a previezli ju do kolónie v Snižnom v Doneckej oblasti, kde sa otrocky drie.

A Svitlanu Dovgal. Má cukrovku. Nedostáva žiadnu zdravotnú starostlivosť. Nejaké lieky jej posiela jej staručká matka. Tie ženy sú v hroznom stave. Je to neľudské. Dúfam, že ich prepustia.

Čo všetko sa dá robiť?

Hovoriť nahlas. Poskytovať informácie. Dožadovať sa. Hovoriť o tom, že vieme, že Rusko nezákonne zadržiava civilistky. Vieme, v akých podmienkach sú zadržiavané. Vieme, že im upierajú lekársku starostlivosť, že im neumožňujú korešpondenciu, komunikáciu s rodinami ani návštevy príbuzných. Že ich mučia. A to sa deje práve teraz. Tieto poznatky treba odovzdávať ľuďom, ktorí komunikujú s Ruskom a rozprávajú o vyjednávaní. A vyjednávať sa bude. Chápeme, že každá vojna sa končí takto. Lenže títo ľudia musia na slobodu teraz. Nie je dôvod, aby ich tam držali. Ak chcete mier, ukážte to.

Boli ste v Norimbergu, v slávnej sále číslo 600, kde sa konali nacistické procesy. Ako ste sa tam cítili?

Spolková agentúra pre politické vzdelávanie v Berlíne ma pozvala na kongres s názvom Living Humanity War Crimes, Universal Rights, and the Future of Justice, ktorý sa konal 18. a 19. februára v Norimbergu, v historickej súdnej sieni, kde súdili nacistov. Udalosti, ktoré sa odohrávali v tejto sieni, mali v mojich predstavách taký veľký historický význam, že ma prekvapilo, aká malá bola. Vzali nás aj na prehliadku pivničných priestorov, kde zločincov držali predtým, ako ich predviedli do súdnej siene. Dodnes sa tam nachádza väzenie.

Šokovalo ma to. Nedošlo mi hneď, že ide o väzenskú pivnicu, pretože sa tam nevznášal ten hrozný väzenský puch, ktorý poznám z Donecka. Bolo tam čisto. V malej čakárni bol záchod, umývadlo s tečúcou vodou. Boli tam miesta na sedenie. Jednoducho civilizované miesto. Všetky väznice na svete by mali mať civilizované podmienky. Pretože, ak ľudí držia v takých príšerných podmienkach ako v Donecku, je to len a len preto, aby z nich spravili dobytok.

V sále som predviedla také malé predstavenie. Mala som fotokópiu rozhodnutia Najvyššieho súdu takzvanej Doneckej ľudovej republiky, ktoré podpísala sudkyňa Lebedeva. Písala v ňom, že vzhľadom na moratórium na trest smrti pre ženy, ktoré platí v takzvanej DĽR, ma nemôžu popraviť, ako to určil súd. Špionáž je však trestný čin, za ktorý hrozí trest smrti, takže môj prípad teraz jednoducho nebudú prejednávať. Možno ho presunú na súd do Vorošilova a tam už niekto niečo vymyslí. Ten rozsudok, že ma teraz nemôžu popraviť, mi dali prečítať v cele a zobrali mi ho.

Nevedela som, či moratórium nezrušia napríklad do rána. A či ma preto nepopravia. V norimberskej sále číslo 600 som vytiahla fotokópiu rozsudku, roztrhala som ju a povedala som meno sudkyne, ktorá ho podpísala a originál dokumentu som ukázala na videu. Povedala som, že Lebedeva by mala byť tu, v tejto súdnej sieni. A mala by tu byť aj osoba, ktorá ju vymenovala. A vymenovalo ju vedenie Ruskej federácie.

Mala by byť súdená za prečiny proti civilnému obyvateľstvu Ukrajiny. A ak sa aj nedožijem jej procesu, urobila som si aspoň sama pre seba symbolický súd. Nech jej príbuzní, rodičia, pravnuci a vnuci vedia, čo urobila.

Budeme schopní potrestať všetkých týchto Rusov?

My ich potrestať nemôžeme, o to sa musí postarať súd. Musí sa to uskutočniť zákonným spôsobom. Ak súd rozhodne, že ich treba omilostiť alebo amnestovať, chcem vidieť právny základ pre takýto rozsudok.

Vaše svedectvo sa nachádza v správe poľskej vojnovej korešpondentky a dobrovoľníčky Moniky Andruševskej Či sa ti to páči alebo nie, trp, moja kráska – nepotrestané zločiny. Sexuálne násilie ruských okupačných vojsk na ukrajinských ženách. Prečo ste sa rozhodli o tom hovoriť hneď na začiatku? Nebolo to ťažké?

Nebolo to pre mňa ťažké, pretože som to nerobila pre seba. Väčšinou nehovorím o sebe. Hovorím o tých, ktoré tam stále sú… Myslela som si, že vydám svedectvo a zajtra sa niečo zmení, že dievčatá oslobodia. Ale ja som vonku už vyše dvoch rokov a prípadov ako môj vidím veľmi málo, za tie dva roky možno desať. A vo väzniciach sú ich tisíce.

V súčasnosti je v ruskom zajatí viac ako 16-tisíc ukrajinských civilistov a civilistiek.

A to je zlé. Poprosím vás, aby ste túto informáciu šírili, pretože to je to jediné, čo môžeme urobiť. Je to jediný spôsob, ako môžeme pomôcť tomu, aby bola dosiahnutá spravodlivosť. Pomôcť zachrániť tieto ženy.

Ako vedúca organizácie Poďme, sestry! (Нумо Сестри) ste boli 4. marca vo Varšave nominovaná na cenu Portréty sesterstva (sestry.eu). Ocenenie získalo šesť výnimočných Ukrajiniek a šesť Poliek, ktoré bojujú za spravodlivosť a demokratické a humanistické hodnoty. Vediete školenia o tom, ako komunikovať s obeťami sexuálneho násilia spojeného s konfliktom (Conflict-Related Sexual Violence – CRSV). Čo odkážete ľuďom, ktorí chcú pomáhať obetiam?

V prvom rade sú to osoby, ktoré prežili. Je pre mňa veľmi dôležité sprostredkovať, že tieto osoby sú navzdory všetkému, čím si prešli, nezlomené. A my by sme ich nemali príliš ľutovať. Mali by sme sa k nim správať s rešpektom. Nikdy im nehovorme: „Chápem, čím si si prešla“. Ja sama som nerozumela tomu, čím som si musela prejsť a nemôžem v úplnosti pochopiť, čím si teraz prechádzajú ženy, ktoré svoje deti nevideli šesť a pol roka. Navždy prišli o možnosť vidieť vyrastať svoje deti. Jednoducho navždy. To im už nikto nikdy nevráti.

Mala som možnosť hovoriť s jednou zo žien, ktorá je teraz v zajatí. A nemala som právo povedať jej, že všetko sa vráti do normálu. Nie. Povedala som, že vytvoríme všetko od začiatku. Nesľubujem, že všetko bude v poriadku. Nie. Na to sa nezabudne. Nie len zajtra, nikdy. A už nikdy to nebude také, ako predtým. Musíme však urobiť niečo nové, vzhľadom na hrôzostrašnú skúsenosť danej ženy a zmeny, ktoré sa v nej udiali. So všetkou úctou k nej a s pochopením, že musí mať na výber, či chce hovoriť alebo nie, či chce vydávať svedectvo alebo nie. Či chce byť sama alebo s niekým. Či chce vstať a ísť na prechádzku alebo pokračovať v rozhovore.

Ľudmila Husejnova

Šéfka mimovládnej organizácie Poďme, sestry! (Нумо, сестри!). Obhajkyňa ľudských práv, bývalá vojenská väzenkyňa (v zajatí strávila tri roky a 13 dní), laureátka Národnej ceny ľudských práv, ktorú dostala v roku 2021 v neprítomnosti počas pobytu v zajatí, novinárka venujúca sa spoločenským témam, členka krajského Novinárskeho spolku. Od začiatku vojny v roku 2014 organizovala pomoc pre deti v ťažkej situácii, ktoré zostali na dočasne okupovaných územiach. Za to a za svoje proukrajinské postoje ju v roku 2019 zatkli a 17. októbra 2022 ju počas „výmeny žien“ prepustili. Po oslobodení sa pripojila k mimovládnej organizácii SEMA a je tiež členkou SEMA Global Network. Prioritne pomáha ženám, ktoré zažili sexuálne násilie spojené s konfliktom (Conflict-Related Sexual Violence – CRSV) a mučenie v zajatí a bojuje za oslobodenie rukojemníčok a rukojemníkov v ruských väzeniach.

Natalija Parščyk

Členka redakcie online magazínu Kultura Liberalna, absolventka Ľvovskej národnej umeleckej akadémie.

Text publikujeme s láskavým súhlasom online magazínu Kultura liberalna.

Preložila Kristína Karabová

V rámci projektu Perspectives odporúčame k téme Ukrajiny napríklad tieto texty z partnerských médií:
Jakub Bodziony: Cały naród buduje drony. Reportaż z Ukrainy (Kultura Liberalna)
Janusz Andrzej Majcherek: Kto odpowiada za śmierć dzieci w Ukrainie i Gazie? (Kultura Liberalna)
Olena Apczel: Poezja i kule, plastik w okopach (Kultura Liberalna)
Jakub Bodziony: Na chłopski rozum Putina i Trumpa Ukraina nie powinna istnieć. Polska też? (Kultura Liberalna)
Konstanty Gebert: To Trump, a nie Zełenski podżega do wojny (Kultura Liberalna)
Haiane Avakian, Nataliya Parshchyk: Zmieniamy statystyki śmierci w historie, które żyją (Kultura Liberalna)
Kuba Benedyczak: Putin i Trump – friends with benefits (Kultura Liberalna)
Polina Tolpygina: Ukrainos jaunimo ateitis, nulemta karo. Kas laukia Kyrylo ir jo bendraamžių? (NARA)
Yulia Surkova: Ukrainische Todesdoulas (JÁDU)
Marlen Busse: „Doma jsem tam, kde mám svou skříňku“ (NARA/JÁDU)
Kristina Thomas: Topografie teroru dronů (JÁDU)
Anna Shpurik: Odpor máš v DNA. Pouliční kultury Ochtyrky (JÁDU)
Denis Vėjas: Architektova vize pro Charkiv budoucnosti (NARA/JÁDU)
Emma Novotná: Jak ukrajinská komunita na brněnské Tržnici podporuje obránce zpět doma (revue Prostor)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V poslednom čase sa mi vracajú staré spomienky, ktoré som si uložila do hlbín pamäti. Objavujú sa v tých najvšednejších veciach: keď si prechádzam šatník a obliekam si nohavice z minulej sezóny, keď si v obchode skúšam šaty, ktoré sa mi veľmi páčia, keď cvičím alebo si objednávam jedlo. Tieto spomienky sa v poslednom čase vyskytujú čoraz častejšie, zneisťujú ma a nútia ma ponárať sa hlbšie do skúmania nezdravého vzťahu s jedlom, ale aj do rozmýšľania nad jeho politickými súvislosťami. 

Heroin chic opäť v móde

Veľmi dobre si pamätám chvíľu, keď moja spolužiačka priniesla do školy prvýkrát vtedy veľmi známe antidepresívum len na predpis. Malé žlté tabletky sľubovali, že nám znížia chuť do jedla. Nosila ich v malej okrúhlej škatuľke od cukríkov, aby ich jej mama nenašla. Vtedy sme mali 14 rokov. V tom čase sa znovu objavil trend heroin chic. Z obrazoviek našich telefónov a počítačov na nás pozerala unavená, ale krásna Kate Moss; dievčatá s kruhmi pod očami, štíhle až na kosť, s prepadnutými lícami a cigaretami sa nám zdali byť božskými. Sťahovali sme si ich fotografie a posielali si ich. Navzájom sme si vymieňali články o rôznych diétach a bylinkách, ktoré zmierňujú hlad a vyvolávajú zvracanie. Viedli sme si denníky, do ktorých sme si zapisovali, koľko času sme strávili bez jedla. Skúšali sme fajčiť cigarety, pretože tie zaháňali hlad. Boli nás stovky: v škole, v susedných mestách, na internete. Každý deň som sa vážila. V pätnástich som spanikárila vždy, keď som vážila viac ako 40 kilogramov. A nútila som sa nejesť celý deň, až kým som po štvorke nevidela absolútnu nulu. 

Nikto z mojej rodiny tomu nevenoval veľkú pozornosť. Od detstva som chodila na tanečné krúžky a gymnastiku a vždy som bola štíhla. Všetci okolo mňa si zvykli na to, že som chudšia. A mne sa zdalo, že ak by som pribrala, sklamala by som ich. Najmä moju učiteľku gymnastiky, ktorá zakaždým udierala dievčatá po bruchu, ak čo len trochu vyčnievalo. Byť štíhly, znamenalo byť krásny. Mať vystúpené lícne kosti a kľúčne kosti, znamenalo byť úspešnou. A najväčším úspechom v štrnástich bolo, keď si mohla chytiť svoje stehno do kruhu spojeného prostredníka a palca. 

Skrývali sme sa za svoju váhu ako za štít – pred osamelosťou a nepochopením, niekto pred rodičovským násilím, niekto pred problémami v škole, pred prvou láskou. Keď sme si uvedomili, že život sa dá ťažko ovládať, začali sme ovládať aspoň vlastnú váhu radikálnym spôsobom odmietania jedla. Na druhej strane, keď sme nevedeli, kam sa schovať pred nespravodlivosťou a krutosťou, utiekali sme sa k opačnému extrému – púšťali sme sa do prejedania sladkosťami, ktoré sme si skrývali pod vankúše, aby ich nikto nenašiel.

Stále celkom nechápem, ako som sa z toho dostala bez vážnych následkov. Videla som, ako sa moji blízki sebapoškodzovali, ako padali od únavy z hladu, ako im vypadávali vlasy a lúpali sa nechty. Mnohí z nás sa z tohto obdobia nedokázali vyliečiť. Medzi všetkými mojimi blízkymi priateľkami nemám ani jedinú, ktorá by niekedy nemala toxický vzťah k jedlu.

Aj po terapiách sa mi niekedy hlavou mihne myšlienka: možno by si dnes mala vynechať obed? Stále raz za čas pocítim chvenie viny, keď jem vysokokalorické, nezdravé jedlá alebo sladkosti, aj keď viem, že to nie je koniec sveta. 

Hľadám odpoveď na otázku, prečo to tak je – prečo také veľké množstvo dievčat malo a stále má podobné skúsenosti? Bezpochyby ide o celosvetový fenomén umocnený sociálnymi sieťami, ktoré ponúkajú zázračný a nebezpečný Ozempic ako jednoduché riešenie na chudnutie a prispievajú k dysmorfofóbii, nezdravému vnímaniu svojho vzhľadu. Ale v mojom regióne je jedno z možných vysvetlení politické. Patrím do azda prvej generácie narodenej do nezávislej Ukrajiny, ktorá žila v relatívnom blahobyte. Museli sme sa však vysporiadať s nespracovaným dedičstvom našich predkov najlepšie, ako sme vtedy vedeli.

Melancholické jedlá

Územie mojej krajiny je poznačené traumou Holodomoru – umelo vyvolaným hladomorom spôsobeným Stalinovým režimom, ktorý viedol k smrti miliónov ľudí na Ukrajine a desiatky krajín vrátane Slovenska ho dnes považujú za genocídu. Moja prababička ma vždy nútila dojesť všetko, čo bolo na tanieri. Vravela mi, že to nemôžem nechať na neskôr – čo ak sa to pokazí? Vyhodiť nedojedené jedlo bolo tým najväčším hriechom na svete, aj keď niečo prihorelo, bolo skvasené alebo trochu pokryté plesňou. Ak sa dala pleseň a hniloba odrezať, potom sa zvyšok mohol zjesť. Moja stará mama zo strednej Ukrajiny mala v chladničke samostatnú poličku, kam dávala potraviny, na ktoré bola zvyknutá počas sovietskej éry: varenú klobásu, párky a mastnú majonézu. Na raňajky vždy jedla polievku, ktorú som z duše nenávidela: veľa vody, zemiakov, pohánky, vyprážanej mrkvy. Všetko, čo varila, malo vysoký obsah tuku. Jedlo pre ňu znamenalo len čo najrýchlejšie sa nasýtiť na čo najdlhšiu dobu. A všetky jedlá chutili veľmi podobne.

Moja generácia nezažila nedostatok jedla v supermarketoch ako generácie predtým. Naši rodičia však áno. Preto sme vyrastali na príbehoch o tom, ako si ľudia v období vysokej inflácie po získaní nezávislosti Ukrajiny vymieňali hovädzie a bravčové kosti, pretože z nich mohli uvariť jednoduchý vývar, ako robotníci kradli jedlo v práci, ako získavali jedlo v nekonečných radoch, úplatkami a výmenou. Neboli peniaze, nebolo jedlo. Až neskôr sa generácia našich rodičov postupne naučila užívať si chuť jedla. Pretože pôžitok z chuti prichádza až potom, keď sa vám podarí vyliečiť strach z hladu a nedostatku jedla. Olena Stiažkina, ukrajinská kultúrna kritička a výskumníčka sovietskeho stravovania, píše, že Ukrajinci a Ukrajinky narodené v 70. a 80. rokoch často nemajú obľúbené jedlo, ale len melancholické jedlá, ktoré ich vracajú do detstva, napríklad sovietsku zmrzlinu alebo chlieb s maslom a cukrom. Moji rodičia a ich generácia sa museli vymaniť zo začarovaného kruhu sovietskeho represívneho gastronomického systému, kde chuť znamenala slobodu a sloboda bola zakázaná. Po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny museli sami objavovať chuť, objavovať nové a prekvapivé potraviny, učiť sa ich variť a kombinovať. 

Moja generácia vyrastala s prababičkami, ktoré nás ovplyvňovali zvyklosťami spôsobenými Holodomorom, so starými rodičmi, ktorí nám odovzdávali traumu z prejedania sa na sviatky, jedla bez chuti, neustáleho nedostatku, s rodičmi, ktorí často nevedeli, aké zdravé návyky nás majú naučiť. Jednu lyžičku za mamičku, jednu lyžičku za otecka. Pred rodičmi sme skrývali čokoládu, pretože bola zakázaná a jej konzumácia bola prísne kontrolovaná. Vylievali sme polievku bez chuti, ktorú sme nechceli dojesť, keď sa nikto nepozeral. V čase stresu a neistoty sme sa utiekali k jedlu, cítili sme sa za to vinní, pocit bezpečia sme nahrádzali pocitom sýtosti a odmeňovali sme sa prejedaním alebo podvýživou. 

Ak sa cítite podobne alebo ste sa tak niekedy cítili, nie ste sami. Pochopenie, že poruchy príjmu potravy často nie sú vôbec o jedle, prichádza pomaly, nájsť cestu z tohto kruhu a mať sa rád, nie je jednoduché. Dokonca aj po terapiách a liečbe sa toxické vzorce môžu vrátiť do nášho života a pripomínať sa nám. Možno pochopenie toho, že jedlo je určitým druhom potláčania a moci, nám poskytuje prvý krok k tomu, aby sme sa pohli vpred a zabezpečili svet, v ktorom toxické vzťahy s jedlom prestanú byť deštruktívnym fenoménom.

Autorka je prekladateľka, kultúrna manažérka a poetka. V Kyjive vyštudovala literatúru a literárnu vedu.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Ukrajinská helsinská skupina: „Odmietam sa báť“

„Bola to nová podstata disidentského hnutia – ochrana ľudských práv. Týmto krokom sa ukrajinskí disidenti zapísali do formátu medzinárodnej právnej ochrany. Sovietska vláda sa snažila predstaviť ukrajinských disidentov ako katov, vrahov, násilníkov a pod. Západná spoločnosť ich tak často aj vnímala. Práve to, že sa Ukrajinská helsinská skupina (UHS) postavila na svetové platformy, bolo obzvlášť dôležité a znamenalo to, že Ukrajinci tiež podrobili svoje snahy všeobecným snahám Európy a sveta. Bol to príbeh demokratizácie, príbeh o ľudských právach. Bol to symbolický, ale veľmi dôležitý krok“. Tak opisuje význam UHS Josyf Ziseľs, ukrajinský Žid, ako sa sám nazýva, ktorý si za svoju účasť v hnutí odsedel šesť rokov v táboroch. Ziseľs dodáva, aká dôležitá bola túžba demonštrovať falošnosť sovietskeho systému, aby Západ nemal ilúzie, že so ZSSR sa dá skutočne rozprávať v duchu práva. „Niečím to pripomína tie ilúzie, s ktorými sa často aj dnes stretávame v Európe vo vzťahu k Rusku“. 

UHS založili v roku 1976 celkovo iba desiati odvážlivci, ktorí chápali, že ich táto iniciatíva privedie do väzenia. Ale rozhodli sa konať z osobných, národných a celoeurópskych príčin. Pripojenie sa k európskej logike právnej ochrany kládlo pred ukrajinských aktivistov otázku: je ich činnosť bojom za ľudské práva alebo za práva národa? Mnohých ľudí predsa k disidentstvu viedla práve národná politika Moskvy, ktorá marginalizovala ukrajinskú kultúru a hrubo diskriminovala ukrajinský jazyk.

Filozof a teológ Myroslav Marynovyč spomína, ako sa pripojil k UHS v novembri 1976. Vnímal národnú diskrimináciu a keď vznikla konkrétna iniciatíva, Marynovyč, ktorý mal v tom čase iba 27 rokov, sa rozhodol konať: „Táto všadeprítomná falošnosť a klamstvo systému mi boli odporné. Dokonca som sa hanbil pred sebou priznať, že sa bojím. Odmietol som sa báť. Priezvisko Marynovyča sa objavilo vedľa deviatich ďalších – vedľa ľudí, ktorí otvorene vyhlásili, že legálne zakladajú skupinu pre ľudské práva. Pre Marynovyča spojenie národného a všeľudského bolo celkom organické: „Z tých piatich skupín, ktoré boli v ZSSR, iba moskovská bola čisto „demokratická“ a kládla si otázky výlučne k ľudským právam a slobode. Všetky ostatné si kládli otázky o slobode tvorby, o slobode sebavyjadrenia, o kultúrne práva – bol to boj o národné práva. Moskovským disidentom sa to nepáčilo. Neblokovali teda naše dokumenty, ale boli ironickí v zmysle: „Načo to robíte? Miešate jedno s druhým… Sústreďte sa na občianske práva“. Dvojitú podstatu sovietskeho systému – ako totalitarného režimu i sovietskeho impéria – v Moskve odmietali dokonca tieto disidentské kruhy“.

Od prvých memoránd UHS disidenti zdôrazňovali, že konajú legálne a budú dávať pozor na prípady porušenia ľudských práv, no hneď boli nútení konštatovať, že sa nedá zatvárať oči pred faktom, že väčšina porušení ľudských práv v ZSSR sa deje práve kvôli národnej príslušnosti.

Solidarita neslobodných

Mustafa Džemilev je už niekoľko desaťročí lídrom krymskotatárskeho národného hnutia. Narodil sa na Kryme v novembri 1943, ale už po pol roku ho – ako aj celý krymskotatársky národ – sovietska vláda násilne vysídlila z Krymu do strednej Ázie. Deportáciu neprežilo niekoľko desiatok tisíc krymských Tatárov. Džemilev viackrát počas nášho rozhovoru používa slovo „genocída“ a nie je to metafora. Krymskí Tatári prežili hrôzy okupácie, ale ich skúsenosť spolužitia so sovietskym režimom nebola o nič krajšia: „Samozrejme, počas nacistickej okupácie ľudia videli hrôzu – bolo to vraždenie židov, masové popravy a násilie. Ilúzie určite nemali – aj nacizmus, aj komunizmus sú zlo. Aj krymskí Tatári sa správali rôzne. Ale treba chápať, že deportácia krymských Tatárov nebola žiadnym spôsobom spojená s ich správaním alebo konkrétnymi činmi. Bola to časť všeobecnej stratégie Ruska ohľadne Krymu a najmä krymských Tatárov. Pamätám si ešte noviny, vtedy sa volali „Červený Krym“, kde sme čítali, že: „Krym sa má stať čisto ruským regiónom s ruským zriadením“. O toto sa snažili. Toto „presídlenie“ sa pre nás stalo genocídou. Vysmievalo sa všetko, čo bolo spojené s Tatármi – mešity, cintoríny, premenovávali sa dediny. Cieľom bolo zničenie národa“.

Pre Džemileva sa život zmenil na neustály boj za právo vrátiť sa domov. Aj dnes, po ruskej okupácii polostrova, má zakázaný vstup na Krym. Práve strata domova je prvotná príčina jeho disidentstva. Ale Džemilej zdôrazňuje, že od nacionálneho sa rýchlo obracal k všeľudskému. Mladého maximalistu ešte v šesťdesiatych rokoch dráždil submisívny tón mnohých listov a výziev na podporu krymských Tatárov. Hnutie radikalizoval Ukrajinec – generál Petro Hryhorenko. „Práve Hryhorenko nám vysvetlil, že nesmieme prosiť, ale vyžadovať. Texty jeho vystúpení boli zrejme v každej krymskotatárskej rodine. Žiaden Tatár nespravil pre našu národnú vec toľko, ako Petro Hryhorenko,“ spomína Džemilev. Hryhorenka niekoľkokrát väznili za aktivity na ochranu ľudských práv a s mnohoročným väzňom Džemilevom ho spájalo priateľstvo. Keď si raz Mustafa pri pokuse o útek pred agentmi KGB poranil nohu, pol roka žil a liečil sa v Hryhorenkovom moskovskom byte. „V určitom zmysle som bol vtedy jeho sekretárom, ktorý prijímal ľudí. Prichádzali rôzni ľudia. Ľudia rôznych národností, rôznych názorov – tí, ktorých prenasledoval sovietsky režim. Všetci šli k Petrovi Hryhorenkovi, ktorý bol v tom čase celkom zaslúžene považovaný za vodcu disidentského hnutia.“

Disidenti – či už Ukrajinci alebo krymskí Tatári – bojovali o svoje kultúry, ale to im nebránilo vzájomne sa podporovať a zdá sa, že naopak, posilňovalo ich to. Marynovyč spomína, ako musel sedieť v jednej cele s Arménom Išchanom Mkrtčanom: „Bol to chlapec, ktorý bojoval za slobodu arménskej kultúry. Veľmi miloval arménsky jazyk, všetko arménske. V tábore bol ako včela, ktorú odtrhli od jej roja a ona sa trápi sama. Vnímal som to. Keď som sa dozvedel, že budeme sedieť niekoľko mesiacov spolu, poprosil som ho: „Išchan, nauč ma arménsky jazyk“. Nadchol sa pre to, vysvetľoval mi abecedu, slová. Po čase som sa naučil ich piesne, spieval som „Cicernak“, teda Lastovičku. Znamenalo to preňho veľa – že sa niekto zaujíma o jeho kultúru“.

„Internacionalizmus“, vyhlásený stranou, práve v táboroch nadobúdal reálne kontúry. Ale nie také, ako by si žiadalo stranícke vedenie. „Podpora Balkáncov a národov Kaukazu bola zjavná, boli sme na jednej vlne. Ale najsilnejšie bolo spojenie Trojzuba a Dávidovej hviezdy“. Myroslav Marynovyč nebol jediný, kto spomína práve ukrajinsko-židovskú solidaritu, ktorú vysvetľuje takto: „Židia, ktorí sa dostali do tábora, zvyčajne podporovali národný štát Izrael. Boli to národne uvedomelí ľudia a pre nich bola pozícia Ukrajincov pochopiteľná. Lebo jedni aj druhí skrátka milovali svoj národ“.

Josyf Ziseľs zdôrazňuje, nakoľko prínosným bol preňho osobne vplyv ukrajinského národného hnutia: „Som Žid. Celá moja rodina je židovská. Je to moja kultúra a moja identita. Ale aj moje disidentstvo a môj všeobecný rozvoj ma potom priviedli bližšie k všeľudským a demokratickým veciam. Ukrajinskí disidenti mi našepkávali – nepriamo, ale sprostredkovane, že na tejto ceste nemôžeš minúť a ignorovať svoj etnický a náboženský pôvod. Musíš ich prežiť. Potom môžeš ísť ďalej, pokračovať na všeľudskú rovinu. Nemôžeš sa tváriť, že toto neexistuje. Preto som potom spravil krok späť […], utvoril prvú, práve židovskú organizáciu, po svojom druhom termíne“.

V centre impéria a proti nemu

Poznámku Myroslava Marynovyča o tom, že ruskí disidenti nemali radi, keď sa prerokovávali národné otázky, netreba vnímať ako retrospektívne prepisovanie dejín. V nijakom prípade to nezmenšuje úlohu moskovských disidentov a takých osobností, ako napríklad Andreja Sacharova, ktorých národné problémy nijako neznepokojovali. Veď Rusi neboli objektom diskriminácie iba kvôli tomu, že hovorili vlastným jazykom –  ich sa netýkal latentný antisemitizmus sovietskeho systému a motorom ich disidentstva nebola túžba vrátiť sa do ukradnutého domu.

Džemila rozpráva: „Spomínam si, myslím, že to bolo niekedy v roku 1988, pozvalo nás americké veľvyslanectvo a prišli tam všetci známi disidenti. Jedlo, kokteily, rozhovory. […] Šli sme tam s Vjačeslavom Čornovolom. Vidím, že sa so všetkými zdraví akosi chladne. Hovorím mu: „Vjačeslav, čo ti je, sú to predsa naši bratia“. Načo mi Černovil odpovedal: „Oni všetci sú demokrati len dovtedy, kým sa nedotkneme národných otázok“. A viete, v princípe mal Čornovil pravdu. Tak to bolo“.

V Ukrajine po roku 2022 ostáva populárnou téza, že „ruský liberál sa končí tam, kde sa začína ukrajinská otázka“. Myroslav Marynovyč sa v spomienkach vracia do svojich táborových čias: „Som z Halyčyny, odmalička sme vedeli, že sovietsky systém je nepriateľský. Ale potom som od predchádzajúcich generácií politických väzňov – ešte ukrajinských nacionalistov – často počul, že keď Ukrajina získa nezávislosť, bude vojna s Ruskom. Ja som protestoval, vravel som im, že všetkému, samozrejme, rozumiem, celým dejinám a nepriateľstvu, ale národ má múdrieť, nemôžeme sa neustále točiť v kruhu. V roku 1991 som sa dokonca trocha potešil – rozpad ZSSR, zmluva o priateľstve. Vyzeralo to civilizovane, myslel som si, že predsa len mám pravdu. Ale nie. Pravdu mali oni, bolo len treba trocha počkať. Rusko si zvolilo takú stratégiu – nastaviť košík a počkať, kým „ovocie dozreje a spadne samé“. Ale ono nijako nechcelo padnúť. Preto sa rozhodli „zatriasť stromom“, aby ovocie predsa len spadlo“.

Kolaps, rozpad, dekolonizácia?

Otázka číslo jeden v súčasnej Ukrajine je bezpodmienečne vojnová porážka Ruska. Ako bude vyzerať – rozpad, kolaps, dekolonizácia? Práve dekolonizácia je v Ukrajine rozšírenou ideou, ktorú sa viacerí odborníci snažia popularizovať na západe. Bývalí politickí väzni sú skôr zdržanliví optimisti. Josyf Ziseľs rozpráva, že udržiava v Rusku vzťahy s hŕstkou starých známych: „Samozrejme s nimi spolucítim, ale aj vysvetľujem, že s takými dejinami a v takých kontúrach sa Rusko nemôže zmeniť na demokratickú krajinu. Svojho času som túžil práve po rozpade ZSSR, lebo som chápal, že demokratický ZSSR proste nemôže existovať. A oni ho tam ešte doteraz budujú“. Ziseľs je presvedčený, že sa mení len geopolitický kontext, nie imperialistická identita Ruska, a toto by mal západ pochopiť. Pre Mustafu Džemiljeva je otázka ruskej porážky tiež otázka možnosti konečne sa vrátiť domov, keďže kým Ruská federácia existuje v súčasnej forme, jeho Krym ostáva v pazúroch okupantov. Podobne uvažuje Marynovyč: „Verím, že sa Rusko rozpadne, som o tom presvedčený. V marci 2022 som povedal, že som šťastný, lebo cítim mŕtvolný smrad ruského impéria. A stále ho cítim. Rusko neprehltne Ukrajinu, zadávi sa ňou. V tomto nemám pochybnosti, otázka je len – kedy a ako? Také isté otázky boli aj v prípade Sovietskeho zväzu, keď som sedel v tábore. Nikto nevedel kedy, ale vedeli sme, že sa určite rozpadne“.

Jednako, nech už je cena za víťazstvo akákoľvek a nech sa vojna skončí kedykoľvek, disidenti svedčia, že všeľudské hodnoty nielenže neprekážajú medzinárodnému porozumeniu, ale práve naopak, môžu ho živiť. „Najdôležitejšie,“ uzatvára Myroslav Marynovyč „je chápať, kde je náš spoločný nepriateľ a nehľadať vzájomné minulé krivdy, ale budovať spoločnú budúcnosť.“

Preložila Valéria Juríčková

The text was written as part of a Rozstaje scholarship. The project is co-financed by the Governments of Czechia, Hungary, Poland and Slovakia through Visegrad Grants from International Visegrad Fund. The mission of the fund is to advance ideas for sustainable regional cooperation in Central Europe.

Kurz v Iowe spustili v roku 2022 pre mladých autorov a autorky z Ukrajiny, Afganistanu, Venezuely a Nikaraguy. Účastníctvo programu mentorovali autori a autorky ako Victoria Amelina (ukrajinská spisovateľka zomrela na následky zranení, ktoré utrpela počas ruského ostreľovania Dnipra v lete 2023), Askold Melnyczuk, Iryna Vikyrchak, Silvina López Medin, Nina Murray a ďalší. Po finančných škrtoch americkej vlády však musia rušiť online kurzy. A hoci sa podarilo zachovať aspoň rezidenčný program, nikto v tíme nevie dokedy. Momentálne sa spoliehajú najmä na externých donorov.

Ako účastníctvo kurzu stále čakáme, kým nám z Crafting The Future vydajú online publikácie poviedok. Aj v tomto prípade však Trumpova politika vyvoláva chaos. Nevieme, kedy a hlavne či vôbec vyjdú. Sledovať, ako rozhodnutia Trumpovej administratívy ovplyvňujú autorstvo a intelektuálstvo, je bolestivé a desivé. To, čo bolo roky oporou, sa rýchlo rúca.

Harvard bez Ukrajiny

O financovanie prišlo aj vydavateľstvo Inštitútu ukrajinských štúdií na prestížnej Harvardovej univerzite, ktoré publikuje ukrajinské knihy už päťdesiat rokov. Inštitút ukrajinských štúdií na Harvarde vynakladá veľké úsilie nielen na výskum ukrajinskej kultúry, literatúry a histórie, ale aj na vzdelávanie študentstva so záujmom o Ukrajinu. Za posledných tri a pol roka zaujal vydavateľský program inštitútu popredné miesto v prekladoch klasickej i súčasnej ukrajinskej literatúry. Každoročne sa na Letnej škole ukrajinistiky na Harvarde stretávajú ľudia z celého sveta, ktorí majú možnosť získať plné štipendium a študovať s najlepšími ukrajinistami. Riaditeľ vydavateľstva HURI Oleh Kotsyuba 3. apríla napísal, že nezávislá federálna agentúra National Endowment for the Humanities pozastavila financovanie vydavateľstva. Budúcnosť vydavateľského programu Ukrajinského výskumného inštitútu Harvardovej univerzity je teda ohrozená a jeho tím bol nútený pozastaviť vydávanie plánovaných publikácií.

Spomínam si, ako som pred mnohými rokmi narazila na harvardskú publikáciu môjho obľúbeného ukrajinského básnika Oleha Lyšehu, ktorú brilantne preložil sám autor  spolu s Jamesom Brasfieldom, bývalým zástupcom šéfredaktora poézie v časopise The Paris Review. S prekvapením som si prečítala predslov, ktorý predstavoval Lyšehu ako súčasť globálneho diskurzu. Svieži prístup k interpretácii jeho básní ma nadchol, keďže v tom čase sa na Ukrajine nedal nájsť ani jeden výtlačok jeho textov, nehovoriac o tom, že nebol súčasťou programu na stredných školách. Bolí ma predstava, že prácu akademickej obce, ktorá na výskumoch pracovala takmer polstoročie, môže zničiť politické rozhodnutie zvrchu.

Samozrejme, literatúra a kultúra nie sú jediné veci, ktoré strácajú podporu a dotácie. Nedávna správa, že Donald Trump pozastavil financovanie výskumného projektu Yaleovej univerzity o ruských únosoch detí z Ukrajiny, nás všetkých núti zamyslieť sa nad tým, či vôbec budú ich páchatelia niekedy postavení pred súd.

Humanitárne výskumné laboratórium Yaleovej univerzity bolo totiž súčasťou iniciatívy, ktorá dokumentovala porušovanie medzinárodného práva a ruské zločiny na Ukrajine. Oficiálni predstavitelia Ukrajiny tvrdia, že do Ruska alebo na ním okupované územie vyviezla ruská strana viac ako 19 500 detí bez súhlasu ich rodín či opatrovníkov. Tieto únosy laboratórium označuje za vojnový zločin, ktorý spĺňa definíciu genocídy.

Problém finančných škrtov sa neobmedzuje len na územie Spojených štátov. Kolegovia z ukrajinských nezávislých médií či dobrovoľníckych organizácií zapojených do projektov humanitárnej pomoci, vzdelávania, ochrany životného prostredia a zdravotníctva prišli o finančné prostriedky Agentúry Spojených štátov amerických pre medzinárodný rozvoj (USAID). Podobne ako v mnohých iných krajinách sa projekty financované z fondu rušia. To znamená postupný zánik nezávislých médií bojujúcich proti šíreniu ruskej propagandy, odhaľujúcich korupčné schémy a vyšetrujúcich ruské zločiny. Rušenie týchto projektov znamená zánik nezávislých hlasov, profesionality a neschopnosť čeliť agresívnej ruskej informačnej vojne. Je extrémne ťažké predstaviť si škody, ktoré to spôsobuje a spôsobí vo vojnou sužovanej krajine. Bojím sa čo i len pomyslieť na to, ako zatvorenie menších miestnych médií ovplyvní náladu na Ukrajine z dlhodobého hľadiska.

Radšej nečítať správy

Ukrajina sa opäť musí brániť na medzinárodných platformách, opäť artikulovať základné fakty o tom, kto je agresor a čo sa teraz na Ukrajine deje: brutálna, vyčerpávajúca vojna, flagrantné porušovanie medzinárodného práva a bezprecedentné únosy detí. Zatiaľ čo Ukrajinci sú dookola nútení pripomínať svetu deštruktívne kroky agresora a upozorňovať na stále nové (naposledy Kryvyj Rih a Sumy), Rusko naďalej masívne ostreľuje civilné budovy, zabíja deti a ako postupuje hlbšie do krajiny, ničí ďalšie mestá a dediny.

Ukrajinský popredný autor a intelektuál Oleksandr Mykhed o tom nedávno napísal esej pre The Guardian. Upozorňuje na tristný fakt: ako rýchlo sme sa vrátili späť k obhajovaniu práva Ukrajiny na vyšetrovanie vojnových zločinov a k základnej artikulácii toho, kto vojnu začal. Píše aj o tom, ako ho pozvali, aby pre istú vzdelávaciu platformu hovoril o vlastných vojnových skúsenostiach. Až po spustení platformy zistil, že organizátori skombinovali jeho videopríbeh s videopríbehmi ľudí z ruskej strany. Niečo podobné môžeme sledovať aj na najnovšom škandalóznom prípade spojenom s cenou World Press Photo, keď bola fotografia ukrajinského dieťaťa zraneného vo vojne umiestnená vedľa fotografie zraneného ruského okupanta. V oboch prípadoch akoby organizátori kládli na jednu úroveň Rusko – agresora a Ukrajinu – obeť.

Ukrajina je zas a znova nútená hovoriť o morálnych dilemách. Zároveň si začíname všímať, že nejde len o niektoré konkrétne filozofické témy, ktoré treba opäť vysvetľovať. Vymazáva sa už aj základné chápanie toho, kto je skutočný agresor, prečo sa Ukrajinci bránia, že ukrajinské mestá sú naozaj bombardované a že práve Ukrajina potrebuje podporu a pomoc. Tento naratív dokonale odráža aj fakt, že medzi krajinami, na ktoré prezident Trump neuvalil clo, je práve Rusko. Ocitli sme sa vo svete, v ktorom sa Trumpova administratíva postaví na pôde OSN na stranu Ruska, odmieta odsúdiť inváziu na Ukrajinu a jej zástupcovia šíria ruské propagandistické naratívy o tom, že ľudia z prifrontových oblastí si želajú byť súčasťou Ruska.

Moji priatelia a rodičia na Ukrajine priznávajú, že sa po zobudení už boja čítať správy. Žijú v presvedčení, že všetko bude len horšie a že ich nikto nedokáže ochrániť. Už dlho som v ich hlasoch nepočula radosť. A to ma núti zamyslieť sa nad tým, koľko toho ľudia v takých podmienkach môžu a dokážu ešte vydržať. A čo s tým vieme urobiť my ako jednotlivci. Zatiaľ som iba vo fáze hľadania odpovedí.

Autorka je prekladateľka, kultúrna manažérka a poetka. V Kyjive vyštudovala literatúru a literárnu vedu. 

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Od začiatku totálnej ruskej  invázie sledujeme v mnohých krajinách vysoký záujem o ukrajinskú kultúru a literatúru. Pamätám si, ako na Slovensku zavládol zmätok, keď si ľudia uvedomili, že o ukrajinskej literatúre takmer nič nevedia, a zároveň tu na ňu nie sú prakticky žiadni odborníci. V západnej a strednej časti Slovenska ukrajinistika ako taká neexistuje – namiesto toho iba ťažko uchopiteľný odbor východoeurópskych štúdií, ktorý sa sústreďuje primárne na Rusko. Jediný odbor ukrajinistiky na Slovensku je v Prešove, čo je síce pozitívne, ale sám nie je schopný reflektovať všetky zložky ukrajinskej kultúry. 

Literatúra o vojne

Medzera sa však začala rýchlo zapĺňať. Nové preklady vychádzajú takmer každý štvrťrok. Ľudia sa ma často pýtajú, aká kniha by mala vyjsť, aby pochopili vojnu. Akoby sme mohli obsiahnuť koloniálny diskurz v jednej knihe. Lenže zároveň ma to núti neustále sa pýtať, o čom je ukrajinská literatúra. Je to naozaj všetko, čo teraz môžeme dať svetu – rozhovor o vojne? A vôbec, čo je to „literatúra o vojne“?

Pamätám sa, ako sme s partnerom stáli na najväčšom knižnom veľtrhu v Kyjive, on držal v rukách zbierku básní Viktorii Amelinej a váhal, či si ju má kúpiť. Vieš, povedal mi, asi by som si ju nikdy nekúpil, keby ju v roku 2023 nezabila ruská raketa.

Niekedy si myslím, že na Slovensku by ani moju knihu nikto nikdy nevydal a ani by si ju nikto nekúpil, ak by nebola aj o vojne a ja som nebola z Ukrajiny. 

Pýtam sa, o čom je ukrajinská literatúra, premýšľam o tom, čo môže dať čitateľstvu. Ukrajinský spisovateľ Andrij Kurkov, ktorého romány sa dvakrát dostali do longlistu Medzinárodnej Bookerovej ceny, často hovorí o „introvertnosti“ ukrajinskej literatúry. Že je orientovaná akoby dovnútra krajiny a pre zahraničné publikum môže byť často menej kontextuálne zrozumiteľná. Toto tvrdenie je kontroverzné a určite ho nemožno aplikovať na všetky ukrajinské literárne prúdy. Pretože ani texty o vojne, o ktorej sa nedá v súčasnosti nepísať, nie sú, samozrejme, len o vojne. Sú to aj texty o láske a osamelosti, o smrti a túžbe prežiť za každých okolností. Polyfónia, ktorá vytvára ukrajinskú literatúru, je mimoriadne silná, pretože v nej môžete nájsť čokoľvek. Aj silnú feministickú prózu, aj techno-thrillery a kyberpunk.

Písať zmysel nanovo

Samozrejme, vojna mení úplne všetko, čoho sa dotkne. Deje sa to aj v literatúre. Pamätám sa na obdobie začiatku úplnej invázie, keď sa ťažko hľadali slová, nikto nič nepísal. Jedna moja známa, vydavateľka, mi o rok neskôr hovorila, že nemôže nájsť prekladateľov, ktorí by niečo preložili. Akoby všetci stratili silu a v ničom nevideli zmysel. Aby som bola úprimná, zmysel z času na čas stále uniká aj mne a musím ho vymýšľať, písať si ho nanovo od začiatku.

Prvou reakciou na stratu zmyslu a na všetko, čo sa okolo nás dialo, bola na Ukrajine poézia. Bola to prvá reakcia na bolesť a stratu, spôsob, ako zadržať dych a pochopiť novú ťarchu známych vecí. Často mala táto poézia denníkový charakter. Jazyk sa menil. 

V Ivano-Frankivsku na seminári pre mladé autorky a autorov, ktorý organizoval PEN Ukraine (na Ukrajine, na rozdiel od Slovenska, ide o serióznu právnu organizáciu, ktorá chráni svojich členov a profesionálne propaguje literatúru), ukrajinská poetka Julia Musakovská povedala, že jej poézia od vypuknutia vojny stratila svoju predchádzajúcu metaforickosť. Svet v čase vojny nepotrebuje metafory, ako sme ich poznali v predvojnovom priestore.

Mnohí básnici začali písať reportáže. Myroslav Lajuk napísal reportážnu knihu s názvom Bachmut, Kateryna Jehoruškina pripravuje na vydanie zbierku svedectiev a poézie, Viktorii Ameline po tom, čo ju zabila ruská raketa, v Kramatorsku vyšla dokumentárna kniha Looking at Women, Looking at War.

Na Ukrajine sú dnes mimoriadne populárne eseje. Píšu ich ľudia z oblasti kultúry, filozofie, politiky, literárnej kritiky. V Ukrainians Publishing nedávno vyšla zbierka esejí od intelektuálok a intelektuálov o mestách pamäti, ktoré chce Rusko vymazať. Sú to úvahy o vznikajúcom novom svete a pokusy o jeho pochopenie, hľadanie odpovedí na ťažké otázky, úvahy o domove, láske a šťastí počas vojny. 

Sú aj iné trendy. V roku 2023 sa knižné kluby a diskusie o ukrajinských knihách zameriavali na knihy Tanec s kosťami od Andrija Semjankiva a Vidím, že ťa zaujíma tma od Ilariona Pavľuka. Tanec s kosťami je psychologický triler o patológovi, ktorý sa zapletie do kšeftov na čiernom trhu. Druhou knihou je mystický psychologický triler o sériovom vrahovi a pátraní po nezvestnom dievčati. Tieto knihy sa rýchlo stali bestsellermi a získali si čitateľský obdiv. Sú to príbehy, ktoré dokážu odpútať pozornosť od reality počas vojny.

Čakanie na veľký román?

Literárni kritici a literárne kritičky často hovoria, že dobrý veľký román o vojne na Ukrajine potrebuje ešte čas, pretože musí byť napísaný s odstupom. Zároveň však už skvelé romány vychádzajú. Sofia Andruchovyč, jedna z najznámejších ukrajinských autoriek, napísala jeden z najpozoruhodnejších románov ukrajinskej literatúry, Catananche, ktorý je rozsahom síce malý, ale kvalitný. Odohráva sa po vojne, hoci presný čas nie je čitateľstvu známy, a dá sa interpretovať rôznymi spôsobmi. Je to majstrovský príbeh plný metafor, skúmajúci ľudské pocity, starnutie, zradu a tínedžerskú bujnosť. Je o traume, ktorú si stále nosíme v sebe. V roku 2024 zase vydala autorka Jevhenija Kuznecovová knihu s názvom Rebrík o každodennom živote ukrajinských utečencov v zahraničí. Táto kniha je plná humoru, citlivosti a veľkej pozornosti k ľudským pocitom. 

O čom je teda ukrajinská literatúra? Keď diskutujeme o jej textoch, nerada hovorím výlučne o vojne. Obmedzuje to náš dialóg, vytvára zvláštne očakávania a rámcuje ukrajinskú literatúru ako „tú, kde stále len trpia“. V skutočnosti je komplexnejšia. Ukrajinská literatúra v súčasnosti zaznamenáva nestabilitu sveta a ponára sa do ľudských tráum, skúma rozorvanú spoločnosť a robí to napriek neustálemu ostreľovaniu a únave z úzkosti, napriek strate priateľov a rodiny. Autorstvo to robí s humorom, a zároveň s osobitou citlivosťou, ktorá sa buduje pod tlakom vojnovej skúsenosti. Samozrejme, že má svoje slabšie texty a aj autorstvo, na ktoré nazeráme skôr negatívne a kriticky. V literárnych kruhoch tiež z času na čas nastanú hádky a mám pocit, že literárna kritika je pozornejšia a ostrejšia, zatiaľ čo čitateľstvo je citlivejšie a neodpúšťa chyby. Ukrajinská literatúra nie je len literatúrou o vojne, je to literatúra o nás všetkých – zlomených, traumatizovaných, snažiacich sa nájsť svoje miesto a pochopiť svet.

Autorka je prekladateľka, kultúrna manažérka a poetka. V Kyjive vyštudovala literatúru a literárnu vedu. 

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.