Stanislava Chrobáková Repar patrí k najsústavnejším kritičkám slovenskej (a slovinskej) literárnej prevádzky. Vychádzajúc z vlastných skúseností človeka mnohorako spätého s kultúrou píše o jej slabých a bielych miestach, ako z perspektívy pociťovaného nedocenenia vlastnej práce, tak aj systémovejšej, a preto sympatickejšej kritiky z otvorene feministických pozícií a s opakovaným vyhranením sa voči neoliberálnym princípom prestupujúcim „kreatívny priemysel“ (niet lepšej ilustrácie tohto procesu, ako je prehodnotenie príznaku tohto slovného spojenia z negatívneho, aký mu pripisoval Adorno, na pozitívny, keď sa cezeň časť kultúry v čase krízy a prípravy Plánu obnovy snažila presadiť oprávnenosť svojej existencie).
Kniha, ktorou autorka otvorila knižnú edíciu Fraktálu, je rozdelená na dve časti: Cesta okolo hlavy – básňou a Kníhkolotoč. Kým prvá časť je navýsosť literárna, aj druhá časť sa týka slovesného umenia, ale v širšom rámci knižnej kultúry, jej spoločensko-politických podmienok a inštitucionálneho zázemia. Svoj záber v zostávajúcich riadkoch zúžim práve na túto druhú časť, ktorá je podnetná pre poznanie „servisnej“, teda z veľkej časti neviditeľnej, ale kľúčovej sféry knižnej produkcie. Ba čo viac, zdá sa, že v reflexii fungovania grantových schém, ochrany autorských práv či knižných veľtrhov sa dlhoročná aktívna účasť autorky v medzinárodnom kultúrnom dianí koncentruje do najlepších plodov.
Osobitne je potrebné vyzdvihnúť najrozsiahlejší text knihy, Povolanie: nezávislý vydavateľ, v ktorom Chrobáková Repar podáva komplexný pohľad na ekosystém vydavateľstiev spriaznených prívlastkom „nekomerčné“ – vo väčšine prípadov ani nie tak pre pohŕdanie ziskom, ale pre edičnú neústupčivosť. Na základe rozhovorov s vydavateľmi explicitne pomenúva objektívne problémy, ktorým čelia, ale implicitne predkladá aj tie subjektívne: je ním napríklad neochota malých vydavateľov spájať sa do záujmových združení podobných českému Knihexu. Nedôvera voči takejto spolupráci je na jednej strane na základe minulých skúseností pochopiteľná, na druhej strane znemožňuje presadenie kolektívneho záujmu ďalšieho zníženia DPH na knihy, kvót na nákup výtlačkov verejnými knižnicami, podpory pri získavaní autorských práv zo zahraničia atď.
Autorka vo svojom úvode ku knihe konštatuje, že „[bežní ľudia u nás] netušia, ako ľudia z kultúry, resp. v kultúre, žijú, aké majú tvorivé a pracovné podmienky a s čím všetkým sa musia boriť“. Na mieste je však aj opačná otázka – ako sú na tom s poznaním života, tvorivých a pracovných podmienok a problémov tzv. „bežných ľudí“ ľudia z kultúry. V zaktualizovanom Nietzscheho výroku by sme totiž mohli napísať, že až keď umenie hľadí do sveta, aj svet hľadí do umenia.
Martin Makara
