Feministické porno, ako súčasť etického porna, je dnes etablovaným pornografickým žánrom, ktorého sexuálne explicitný obsah prestupuje stereotypné etické, politické i estetické hranice a spochybňuje „dominantné reprezentácie pohlavia, sexuality, rasy, etnicity, triedy, schopností, veku, typu tela a iných atribútov identity” (The Feminist Porn Book: The Politics of Producing Pleasure). Feministické porno tematizuje pojmy ako „potešenie v rámci nerovnosti a naprieč ňou, tvárou v tvár nespravodlivosti a proti hraniciam rodovej hierarchie, heteronormativity a homonormativity” a stojí v opozícii voči mainstreamovej produkcii. V rozhovore pre Kapitál fotografka Natália Zajačiková, ktorá fotila nakrúcania filmov z produkcie priekopníckej režisérky feministického porna Eriky Lust, približuje, že prekarizácia na určitých úrovniach a istá forma exklúzie sú prítomné aj v etickom porne.
Na úvod ma zaujíma, ako si sa dostala k fotografovaniu a k filmu, a na čom v súčasnosti pracuješ?
Najskôr som začala fotiť rôzne eventy a postupne som sa zameriavala na dokumentárnu a divadelnú fotografiu. Pracovala som s nekontrolovateľnosťou priestoru, objektu a subjektu, ktoré sa objavovali v záberoch. Fotila som squaty, rómske getá aj berlínsky fashion week. Neviem, či ma dokumentárna fotografia dostala na rozličné zaujímavé miesta, alebo ja som na tie miesta chcela ísť a fotografiu som len využila ako nástroj či zámienku. Na nakrúcaní etického porna som sa ocitla náhodou. Dnes sa naďalej venujem divadelnej fotografii, pripravujem malé projekty v Innsbrucku a stále sa nachádzam a strácam medzi rôznymi médiami ako film, fotografia, noise…
Ako si sa v Berlíne dostala k spolupráci na filmoch produkovaných spoločnosťou Eriky Lust? Ako presnejšie by si zadefinovala svoju pozíciu na pľaci?
Produkčná z filmového štábu Sex School mala performance, ktorú som fotila. Keď som sa presťahovala do Berlína, poslala som jej svoje portfólio a vďaka tomu ma vybrali ako fotografku na pľac. Vtedy som si nebola istá, ako budem reagovať na fotenie sexuálne explicitného obsahu. Ako prvú som fotila trojku, čo ma nijako nevyrušovalo. Je však možné, že Sex school bude v budúcnosti riešiť aj témy, ktorých by som sa nechcela zúčastniť. Princíp fotenia zákulisných scén som poznala z FAMU. Musíš byť neviditeľná. Pri skúsenosti s etickým pornom je pre mňa vzácne, že ide o fotografovanie dokumentárnej reality. Bolo by hlúpe herečky a hercov žiadať, aby predstierali orgazmus len pre fotografiu. Stalo sa mi však, že som pri jednom filme v produkcii Eriky Lust dostala za úlohu fotiť statické fotky. Lenže obyčajné pózovanie stiera autentickú energiu, ktorú dokážem zachytiť ako „neviditeľná fotografka”. Falošný orgazmus je veľmi citeľný. Jeden performer mi raz hovoril, že je pre neho veľmi absurdné fotiť pózu. Možnosť odfotiť autentický orgazmus je práve jednou z devíz etického porna.
Spoločnosti vyrábajúce etické porno si zvyknú zakladať na korektných pracovných zmluvách a adekvátnom plate. Aké boli tvoje pracovné podmienky? Je priemysel týkajúci sa feministického porna dosť inkluzívny?
Jednou z línií etického porna sú spoločné stretnutia perfomeriek a performerov pred nakrúcaním, aby sa počas neho spolu cítili komfortne. Toto funguje dobre. Režisérka si vyberá ľudí, s ktorými sa jej dobre spolupracuje, určitý počet týchto ľudí však cirkuluje. Prekarizácia je rozhodne prítomná aj v etickom porne, nehovorím však o performeroch, skôr o štábových pozíciách. Neviem, ako boli platovo ohodnotení zvyšní členovia štábu, môžem to opísať len z pozície zákulisnej fotografky. Pokiaľ by som počítala hodiny strávené na pľaci a neskôr pri postprodukcii, nie som si istá, či by to vyšlo na minimálnu nemeckú mzdu. Zároveň to však bola doteraz najlepšie ohodnotená fotografická práca počas nakrúcania filmov, a to som fotila aj iné produkcie. V Berlíne by sa na každú jednu pozíciu v štábe dali nájsť stovky ľudí či umelcov, ktorí by tú istú prácu spravili za menej peňazí či dokonca zadarmo, ak sú povedzme začiatočníci a potrebujú sa etablovať. Mňa z princípu veľmi hnevá porušovanie Zákonníka práce, no sama som neraz v situácii, že bez výhrad akceptujem podmienky objednávateľa a nebolo to inak ani v tomto prípade. Hnala ma aj zvedavosť a práca na pľaci je napokon naozaj príjemná, akoby človek pracoval v kolektíve kamarátov a zároveň som bola súčasťou nového sveta, ktorý som dovtedy nepoznala. Napriek tomu som na nakrúcanie etického porna od začiatku hľadela rovnako ako na prácu na hocijakom inom filme. Prekarizácia je prítomná asi vo všetkých sférach kreatívneho priemyslu a argumenty typu „však ale to ťa baví” či „aj ja by som chcela prácu, kde môžem vidieť obľúbené kapely” sa valia z každej strany, niekedy sa tým aj sami pred sebou obraňujeme. Dnes už nebývam v Berlíne, preto viem, že nabudúce by som bola s prijímaním ponuky opatrnejšia, brala by som do úvahy, či mi preplatia cestovné a ubytovanie, alebo či mi navýšia honorár za to, že používam vlastnú techniku.
Aké odlišnosti vidíš v životnej situácii ľudí pracujúcich v sex biznise a kreatívnych pracovníkov v prostredí etického a mainstreamového porna?
Na festivaly etického porna nechodím, takže to neviem posúdiť dostatočne, mala som však pocit istej exklúzie. Veľa pornoherečiek z mainstreamového porna nemá možnosť voľby, musia, povedzme, živiť svoje deti alebo sú závislé na drogách a podobne a nemajú či nevidia inú možnosť, ako si zarobiť. Tieto veci etické porno nerieši, pôsobí v ňom množstvo vzdelaných ľudí, ktorí sa v istom bode svojho života rozhodli, že ďalej nechcú pracovať na manažérskych pozíciách či v kancelárii. Sú to ľudia z vyššej strednej triedy. Pre mňa je otázne, do akej miery si uvedomujú životnú situáciu mainstreamových performeriek a performerov. Z tohto pohľadu mi etické porno pripomína istú utópiu. Je pre ľudí, ktorí majú na to, aby si kúpili platený obsah a platia si to aj kvôli práci ľudí, ktorí ho vytvárajú, pretože si uvedomujú, že výroba porna je drina. Druhý dôvod je dopyt po niečom inom ako len orgazme, ktorým to v mainstreamovom porne zakaždým končí. Tieto dva svety by sa v ideálnom prípade mali prepojiť. Poznám aj aktivistov vychádzajúcich z prostredia etického porna, ktorí sa napríklad zúčastňujú protestov za práva ľudí v sex biznise. Protestujú za legalizáciu porna, za jeho dostupnosť, za pravidelné zdravotné prehliadky, a to najmä pre sexuálne pracovníčky a pracovníkov, ktorých zdravotná kontrola stojí tretinu honoráru za nakrúcanie.
Čím je etické porno pre teba? Čo je pre teba ten hlavný rozdiel, ktorým sa líši od mainstreamovej produkcie? Ako by si tento žáner zadefinovala cez optiku svojej osobnej profesionálnej skúsenosti?
Štáb sa príliš nelíši od bežnej filmovej produkcie. Etické porno tvorí štáb trinástich ľudí, v ktorom má každý svoju úlohu. Jediný rozdiel je v tom, že na pľaci pobehujú nahí ľudia. Keď sa niekto prezlieka alebo oddychuje, vždy si od tej osoby pýtam súhlas, aby som mohla s ňou pobudnúť a fotiť v jej prítomnosti. Jediní ľudia, ktorí sa venujú primárne etickému pornu, sú performerky a performeri a produkčná s režisérkou, ostatní realizační pracovníci pracujú bežne v reklame či vo filme. Mojou úlohou bolo aj fotiť štáb a práve kameramani či iní realizátori mali často problém byť na týchto fotografiách. Feministické porno je o príbehu, ktorý z neho nemožno vyňať, scenár i plán nakrúcania sa mu samozrejme prispôsobujú. Tieto naratívy sa snažia byť autentickejšie ako v mainstreamovom porne. Nakrúcaní v spoločnosti Sex School sa často zúčastňovali sexuológovia, ktorí konzultovali napríklad naratív s ohľadom na cieľové skupiny. Performerky a performeri poznajú zámery režisérky, pred nakrúcaním o scéne diskutujú. V Sex School sa vždy dbá na to, aby bolo na pľaci množstvo kondómov, sexuálnych pomôcok, vody… Performeri a performerky si pred nakrúcaním sami sadnú a rozprávajú sa o tom, čo im vyhovuje a čo nie. Ide o koncept súhlasu so sexuálnymi praktikami ako napríklad análny sex. Dohodnú sa aj na tom, ktoré erotické hračky použijú, a ktoré v zábere ostanú len ako rekvizity. Počas nakrúcania sa bežne stáva, že performer či perfomerka odídu, lebo potrebujú ísť na toaletu, alebo si musia oddýchnuť a podobne. Etické porno sa snaží byť viac o reálnom sexe.
Čo všetko nám podľa teba feministické porno môže povedať o svete, o našich identitách či sexualitách?
Naša generácia mala odmala prístup k internetu, zažili sme jeho najväčšiu expanziu. Mainstreamové porno, s ktorým sme sa stretli pomerne skoro, ma v trinástich dosť zmiatlo. Na jednej strane akceptuješ, že existuje sex a spolu s ním sa otvára niečo príjemné, no na druhej strane sú tu rôzne rozšírené stereotypy. Mainstreamové porno nás formuje napríklad tým, že je patriarchálne. Máme to tak uložené v hlavách a nie je to len chyba mužov. Mnohé ženy reprodukujú jednostranné uspokojenie ako disproporčne prednastavený akt. Je ťažké narušiť to, čo nadobudneme vo formatívnom veku. V istom období môjho života som sa napríklad bála, že počas sexu dostanem panický záchvat, a bolo to spôsobené tým, že som odchod či pauzu považovala za niečo, čo sa nesmie. Ostalo to vo mne stereotypne zakódované práve z éry prvého kontaktu s pornom, v čase mojej nadobudnutej sexuality. Až počas skúsenosti s feministickým pornom, hoci v teórii som všetky tie veci ohľadom rodovej rovnosti a komunikácie v partnerskom vzťahu ovládala, sa to vo mne reálne obrátilo. Vidieť vzájomný rešpekt, vidieť, že nikoho uspokojenie nie je dôležitejšie či menej dôležité, zažiť otvorenú komunikáciu o sexuálnom živote a sex, ktorý pokračuje aj potom, ako sa muž „vystrieka” je dôležité. A myslím, že práve etické porno, i keď nie priamočiaro, hovorí o akomsi sebapoznávaní. Najprv musíte poznať svoje telo a to, ako na konkrétne veci reaguje a potom, pravdaže, vedieť, ako o tom otvorene komunikovať s partnerom.
Čo všetko ti umožnila skúsenosť z nakrúcania s režisérkou Erikou Lust? Chceš v tejto oblasti pokračovať?
Festivalová a distribučná sieť sa vyvíja a etickému pornu sa darí ako nikdy predtým, ja si však nie som istá svojím pokračovaním na tomto poli. Zaujíma ma dokumentárna realita, preto mi táto skúsenosť otvorila obzory, ale venovať sa etickému pornu profesionálne a dlhodobo nie je mojím plánom.
Ako vníma tvoju prácu prostredie, v ktorom sa pohybuješ ?
V čase, keď som mala výstavu vlastných autoportrétov, na ktorých som bola nahá či polonahá, ľudia vedeli, že som sa profesionálne venovala aj foteniu porna. Viacerí známi, ktorých považujem v princípe za otvorených, mali preto na túto výstavu rozpačitý názor. Akoby si spoločnosť chcela privlastňovať niekoho telo. Ľudia mávajú predsudky či strach, napríklad aj z toho, že keď sa niekde obnažia, nikto ich telo už nebude chcieť, lebo ho videlo veľa očí. V momente, keď som sa ako tínedžerka stretla s domácim násilím, stratila som kontrolu nad svojím telom. To, čo sa s ním dialo, viac nebola moja voľba. Preto bolo pre mňa oslobodzujúce stretnúť ľudí z oblasti etického/feministického porna. Ľudia, ktorí s nahotou nemajú problém, potom zväčša nemajú problém komunikovať ani o nepohodlných témach ako sú sexuálne obťažovanie, násilie na ženách alebo konzumácia antidepresív a sexuálny život. Našla som si v tom akúsi paralelu, ktorá možno funguje len v mojej hlave. S nahotou som nikdy nemala problém. Ťažké bolo rozprávať o veciach, ktoré som zažila, o ktorých som dlho komunikovať nedokázala, alebo som mala pocit, že nemám s kým. Išlo o domáce násilie, sebapoškodzovanie, myšlienky na samovraždu. Odkrývanie formy (tela) u mňa išlo ruka v ruke s odkrývaním psyché. Neviem, čo bolo pre ľudí (nielen z môjho okolia) viac nepohodlné. Moje autoportréty sú len akýmsi zachytením môjho tela. Udrú do očí, lebo sú explicitné. Kto chce, ostane len pri povrchovej nahote a pri stereotypoch, ktoré s ňou súvisia. Je v nás zakorenené, a to dokonca aj v kultúrnej bubline, že na ženské telo má právo sa dívať iba jediný muž. Vďaka skúsenosti s etickým pornom som nemala problém zverejniť spomínané autoportréty a ani otvorene hovoriť o tom, čo sa môjmu telu prihodilo. Moje telo, moja voľba.
Rozhovor pripravil Matej Sotník
