Úryvok z knihy
Renáta má 37 rokov a pracuje na trojštvrtinový úväzok ako pedagogička na vysokej škole. Je vydatá za Ivana, ktorý pracuje ako programátor. Ivan s Renátou majú tri deti, jedenásť-, desať- a päťročné. Počas neformálneho rozhovoru pred nahrávaným interview mi Renáta povedala, že živiteľom rodiny je Ivan a jej príjmy sú v porovnaní s jeho v rámci ich rodinného rozpočtu zanedbateľné. Domáce práce mala v ich domácnosti vždy na starosti hlavne Renáta, pričom sa jej podiel na týchto prácach výrazne zvýšil po narodení detí, keď bolo zabezpečovanie príjmu výlučne na Ivanovi. Keď však Renáta pár mesiacov po narodení prvej dcéry otehotnela s druhým dieťaťom, nevládala sama popri starostlivosti o dieťa zvládať aj celú starostlivosť o domácnosť. V tejto situácii však nedošlo k vyrovnanejšej deľbe práce medzi mužom a ženou (čo by uprednostnila Renáta), ale k najatiu pracovníčky v domácnosti, čiže delegovaniu domácich prác na inú ženu (čo uprednostňoval Ivan). Najatie pracovníčky v domácnosti inicioval Ivan:
Zuzana: V akom období života to [najatie upratovačky] prišlo?
Renáta: Prišlo k tomu tak, že dcérka keď mala tri mesiace, pred tými desiatimi, jedenástimi rokmi, som otehotnela s druhým bábätkom. To sa ešte dalo, ale keď som bola v tom druhom tehotenstve už ôsmy, deviaty mesiac a dcérka mala plus jeden rok, a ešte upratovať, tak to bolo veľmi náročné. Manžel pracoval, živiteľ rodiny a vtedy to prišlo. Chcel si oddýchnuť, nechcel behať s vysávačom a ja už som nevládala. Tak vtedy prišlo k tomuto rozhodnutiu. (…) Je to jedinečná takáto pomoc, nenašla som ju ja, ale môj manžel. Ja som nechcela, lebo ja som chcela, aby sme to všetko spolu robili, on povedal, že to nemá rád, že on si chce oddýchnuť cez víkend a že on to môže zabezpečiť, že to je taká pomoc pre mňa.
Z Renátinej výpovede je jasné, že jej manžel vníma najatie pracovníčky v domácnosti ako pomoc pre ňu, čiže pomoc v aktivitách, ktoré robí, prípadne má robiť ona. Najatie pracovníčky na domáce práce nie je interpretované len ako pomoc žene, ale ako mužova pomoc žene:
Zuzana: Takže rozumiem tomu dobre, že to bolo riešenie toho, že váš manžel nemal dosť času na to, aby sa zúčastňoval…
Renáta: Áno, to je jeho forma pomoci, on to aj tak reálne povie.
Niektoré rodiny rozlišovali, či sa na zaplatenie pracovníčky v domácnosti používa ženin alebo mužov príjem. Takéto rozlišovanie vždy súviselo s deľbou práce v domácnosti. Keď za pracovníčku v domácnosti platil muž, bolo najímanie, ako v prípade Renáty a Ivana, formou jeho pomoci v domácnosti. V prípadoch, že sa pracovníčka v domácnosti platila zo ženinho príjmu, bol vypuklejší aspekt akéhosi vykupovania sa z povinnosti starať sa o domácnosť („Že: keď chceš chodiť do roboty, tak si to plať,“ skonštatovala jedna účastníčka výskumu). U Renáty a Ivana je pracovníčka platená z ich spoločného účtu (na ktorý však prispieva v oveľa väčšej miere Ivan) a jej najímanie je považované za Ivanovu pomoc, nie za spoločnú investíciu manželského páru do domácnosti.
(…)
Pani Betka, ktorá upratala celý byt a ožehlila, k nim raz týždenne dochádzala počas troch – štyroch rokov. Po tomto čase deti „trochu odrástli“. Vtedy bola Renáta menej zaťažená starostlivosťou o malé deti a myslela si, že je čas začať ich zapájať do domácich prác. Keďže sa im v tom čase znížil príjem, iniciovala ukončenie najímania pani Betky. Prepustenie panej zodpovedá logike elasticity dopytu, ktorú v najímaní pracovníčok v domácnosti identifikovala Helma Lutz: Dopyt po pracovníčkach v domácnosti je elastický – pracovníčky sú najímané a prepúšťané podľa toho, či rodina má finančné prostriedky na ich najímanie. Ak sa finančná situácia v domácnosti zmení, pracovníčku prepustia a domáce práce sa redistribuujú v rámci rodiny (Lutz 2008b: 49 – 51). Najímanie a prepúšťanie nesúvisí len s ekonomickou situáciou rodiny, ale aj s konkrétnou fázou v ich rodinnom cykle (Anderson 2009). Tak ako v mnohých iných rodinách, k najatiu panej, ktorá v rodine robí domáce práce, dochádza v čase, keď má Renáta jedno malé dieťa a je tehotná s druhým a potrebuje pomoc pri starostlivosti o domácnosť, k prepusteniu v čase, keď rodinná situácia pre ňu už nie je taká náročná.
Počas nasledujúcich dvoch rokov Renáta opakovane odmietala Ivanove návrhy znovu zamestnať niekoho na domáce práce – pre Renátu bolo dôležité, aby sa do prác v domácnosti zapájali deti. Pre Ivana bolo zasa dôležité netráviť voľný čas domácimi prácami. Nakoniec našli kompromisné riešenie, ktoré spájalo delegovanie domácich prác na človeka, ktorý nie je členom rodiny, so zapájaním detí do domácich prác:
Renáta: (…) ja som mala ideu, že by sme všetci piati to vedeli zvládnuť, lebo máme zdravé ruky a nohy. Ale zasa to prišlo od manžela, že on takto nechce tráviť ten čas. Ako kompromis som povedala: „Dobre, ale deti si budú upratovať izby samy.“ Utieranie prachu, vysávanie, oni vysávajú cez týždeň, vyberajú umývačku, práčku. Snažím sa tie deti viesť, lebo ja som to fakt chcela kvôli tým deťom, lebo ja upratovať viem, je to výchovné pre tie deti. Proste, že to nejde všetko samo okolo nás, že to musí niekto spraviť.
Tak ako pred rokmi, oslovili pani Betku. Odvtedy pani Betka týždenne vysáva a umýva dlážky v celom byte okrem detských izieb, umýva kúpeľňu a záchod, utiera prach a žehlí. Raz za pár mesiacov, keď to Renáta považuje za potrebné, umýva okná. Delegovanie domácich prác na platenú pracovníčku v domácnosti Renátu odbremenilo len čiastočne:
Renáta: Áno, to je všetko v tom. Upratať celý byt. Ale neni to to, že mi ukladá veci. Ja uložím veci a pani príde a utrie prach a všetko toto. Takže, keď ona príde, tak ja všetky tie veci, čo tam hádžeme ako piati ľudia, ktorí žijú v domácnosti, tak musím upratať.
Okrem aranžovania bytu, aby sa v ňom dalo upratovať, Renáta perie, varí, nakupuje, odkladá ožehlené veci do skriniek a je zodpovedná za udržiavanie poriadku v byte na každodennej báze. Renáta má na starosti aj väčšinu úkonov spojených so starostlivosťou o deti, ako je dohliadanie a pomoc pri príprave do školy, vodenie detí do a zo školy/škôlky a na a z voľnočasových aktivít. Renáta navyše organizuje práce, ktoré má pani Betka urobiť v konkrétny deň, často formou písomných odkazov. Prácu pani Betky organizuje Renáta napriek tomu, že osobne sa s ňou stretáva viac Ivan, ktorý je doma v čase, keď prichádza do bytu. Ivan sa v rámci deľby práce spojenej s delegovaním práce v domácnosti zhosťuje spoločenskej konverzácie a pohostinnosti: záleží mu na tom, aby sa pani Betka u nich doma dobre cítila, vždy sa s ňou porozpráva a uvarí jej kávu. Hoci Ivanovo nástojenie na zamestnaní pracovníčky v domácnosti bolo motivované jeho preferenciou netráviť čas prácami v domácnosti, je zjavné, že jeho snaha sa týka viac jeho času ako času Renáty – Ivanovi sa nepáčilo, ako pani Betka žehlí jeho košele a dohodol sa s Renátou, že ich aj naďalej bude žehliť ona.
(…)
Tak ako viaceré účastníčky výskumu, Renáta má s delegovaním domácich prác alebo starostlivosti o deti na ďalšiu ženu problém preto, že najatie pracovníčky v domácnosti vníma ako svoje zlyhanie. Práce v domácnosti brala Renáta ako svoju povinnosť a niečo, čo má ako žena zvládať automaticky:
Zuzana: Aké to bolo pre vás, mať niekoho vnútri svojho bytu?
Renáta: Toto mi nevadilo, pani bola veľmi slušná (…). Ja som mala skôr problém, akože nezvládam domácnosť, skôr ako žena, neviem to tak prijať, že naša generácia je vychovaná, že musíš zvládnuť všetko, minimálne štyri veci naraz a ešte sa aj usmievať. Lebo si nemyslím, že som taká vyťažená, alebo niečo také, že by som to nezvládala, lebo som zdravá žena a relatívne mladá. Fakt je vec, že sama to robiť nemôžem, lebo nakupovať aj pracovať, voziť detido krúžkov, aj sa s nimi učiť… Stredný syn má poruchu učenia, sedím s ním hodinu denne, každé dieťa má iný krúžok, ja ich po obede vodím, no to sa proste nedá. Skoro každý deň varím. Tak to je pomoc.
Text sme pre potreby časopisu skrátili.
