Za posledné roky sa o stave súčasného umenia v Maďarsku napísalo mnoho. Keď som si však pred mojou cestou do Maďarska čítala všetky strašné správy o štrukturálnej cenzúre, o okliešťovaní progresívnych prúdov kultúry, o centralizácii umeleckých inštitúcií Akadémiou umení, o vnútorných i vonkajších kariérnych i intelektuálnych exiloch maďarských umelcov, alebo kultúrnych producentov, či o čoraz ťažšej finančnej situácii väčšiny neštátnej kultúry, uvedomila som si zaujímavú vec. Takmer všetky tieto správy sa venujú hlavne situácii v Budapešti a tamojšej umeleckej scéne. Čo sa však môžeme o situácii v súčasnej maďarskej kultúre dozvedieť, keď sa pozrieme mimo jej metropoly?
Na krásnom modrom Dunaji
Na brehu rieky Dunaj, len hodinu a pol jazdy vlakom z Budapešti, stojí pôsobivé mesto Dunaújváros (pôvodným menom Sztálinváros). Bolo postavené v 50. rokoch minulého storočia, aby sa stalo domovom veľkej oceliarskej a železiarskej továrne. Viac-menej dobrovoľne sem boli presídľovaní obyvatelia zo všetkých častí krajiny, aby vymenili svoje, väčšinou vidiecke, životy za tie v novovybudovaných bytových sídliskách a pracovali na rozvoji maďarského priemyslu a spoločnosti. Mesto bolo socialistickým, urbanistickým a architektonickým snom. Nový človek – súdruhovia a súdružky – tvrdo pracujúci na budovaní spoločnosti, mal až nezvyčajne štedrý prístup ku kultúre – ako súčasť mesta boli od samého začiatku navrhnuté veľkorysé divadlo, kino či kultúrne komunitné centrá. Kultúrnu mapu mesta od 70. rokov dopĺňalo aj medzinárodné sympózium oceľovej plastiky, konajúce sa v spolupráci s továrňou, ktoré bolo v roku 2017 po dlhej pauze obnovené skupinou miestnych umelcov a historikov umenia. Vďaka sympóziu vznikol v malom maďarskom meste, nielen na svoju dobu, nezvyčajný priestor pre medzinárodnú výmenu, ale aj vzácny sochársky park.
Dunaújváros nie je špecifické mesto len pre svoje architektonické dedičstvo a zaujímavú históriu. Je rodným mestom mnohých výrazných umelcov a hudobníkov, a hoci nie všetci v ňom stále žijú, zdá sa, že na mnohých z nich malo kľúčový vplyv. Mesto je tiež domovom ICA Dunaújváros, umeleckého priestoru s výnimočnou zbierkou, s oddaným (a finančne poddimenzovaným) personálom, s publikačnou činnosťou a živým a rešpektovaným výstavným programom.
Na obede s Gabriellou a Nórou, dvoma energickými ženami stojacimi za programom ICA, ktorý napriek svojej kvalite balansuje na hranici udržateľnosti, preberáme politiku. Pár dní pred mojím príchodom do Maďarska sa konali komunálne voľby a v mnohých mestách nahradili opoziční kandidáti tradičných starostov vládnej strany Fidesz. Je to aj prípad Dunaújvárosu. Nóra i Gabriella však držia svoje očakávania na uzde. Náročné pracovné podmienky a turbulencie v kultúre nie sú pre ani jednu z nich cudzie. Nóra ako dlhodobá riaditeľka ICA musí pravidelne odolávať najrôznejším politickým tlakom, Gabriella zase pracovala v budapeštianskej kunsthalle Műcsarnok počas zásadných zmien paradigmy a personálneho obsadenia. Napriek svojej opatrnosti by si však zmenu v postoji mesta priali. V posledných rokoch ich stálo čoraz viac síl získavať dostatočnú finančnú aj všeobecnú podporu, prostriedky na publikácie, programy a akvizície boli taktiež menšie než by potrebovali. Ich zbierka umeleckých diel pritom reprezentuje vitálnu časť maďarského umenia z deväťdesiatych a nultých rokov, a potrebovala by, okrem iného, kvalitnejší web, aktuálny katalóg, i to, aby s ňou aktívne pracovali miestni i zahraniční kurátori a kurátorky. Keď sa s Gabriellou prechádzam priestorom, hovorí mi, že by ho radi renovovali, bohužiaľ, na to nemajú prostriedky. Priestor je však krásny, fascinuje ma, ako svetlo cez široké okná dopadá na niekoľko postmoderných prvkov, možno dedičstvo úprav z 90. rokov.
Aktuálna výstava sa volá Otthon Jó (Doma dobre) a je to sentimentálny projekt pre všetkých troch vystavovateľov – Tamása Kaszása, Zsolta Keseruea i Gyulu Várnaia – keďže Dunaújváros je, alebo bol ich domovom. Výstava je plná kritiky, nostalgie i špecifického druhu melanchólie. Lepšie jej porozumiem, keď sa po meste prechádzam s Annamáriou, historičkou umenia a miestnou rodáčkou. Annamária bola jedným z ľudí, ktorí vášnivo obnovili sochárske sympózium a organizovali obnovu už jestvujúcich sôch. Po meste rada sprevádza ľudí a rozpráva o jeho umení, histórii a architektúre a dlhodobo spolupracuje s ICA na publikáciách a projektoch. Hovorí mi, že veľa ľudí sa pomaličky začína do mesta sťahovať, pretože jeho občianska vybavenosť je vďaka pôvodnému mestskému projektovaniu veľmi dobrá. Ona sama sa však bude čochvíľa sťahovať do zahraničia. Je absolventkou nedávno vyhostenej Stredoeurópskej univerzity, už počas štúdií žila v Budapešti. Celková situácia sa však podľa nej stále zhoršuje a kultúrnych profesionálov neustále tlačí do prekérnejších a neprofesionálnejších podmienok, chce teda skúsiť zúročiť svoje vedomosti inde. V tieni výstavy Otthon Jó je jej príbeh takmer ironický. Zdá sa, že jej srdce je v Dunaújvárosi, v Maďarsku však žiť nebude.
Model Modem
„Žijem a pracujem tu, ale v priebehu budúceho roka sa plánujem presťahovať do Budapešti, z rodinných dôvodov a kvôli príležitostiam,“ hovorí mi Dániel po tom, čo sme sa spolu prešli priestrannou budovu MODEM-u, Centra moderného a súčasného umenia v Debrecíne. Oproti skromnému priestoru i rozpočtu, ktorým disponuje ICA Dunaújváros to vyzerá, akoby mal MODEM úplne všetko. Tisíce metrov štvorcových profesionálne nainštalovaných umeleckých diel a výstavných architektúr a rovnako veľké je aj jeho tematické rozpätie. Na najvyššom poschodí sa nachádza výstava Családi Okok Miatt (Z rodinných dôvodov), kriticky tematizujúca rodinu v súčasnej maďarskej spoločnosti. Monumentálny výstavný projekt Panel je venovaný najambicióznejšiemu a zďaleka najúspešnejšiemu architektonickému a urbanistickému projektu minulého storočia, panelovému sídlisku; zatiaľ čo na prízemí sa práve inštaluje výber z prác Helmuta Newtona zo 70. a 80. rokov.
„Sme radi, že tu máme MODEM, stimuluje umeleckú diskusiu v Debrecíne,“ hovorí mi na popoludňajšej káve Dani, historik umenia, ktorý sa do rodného mesta vrátil kvôli svojej dizertačnej práci. Žije tiež väčšinou v Budapešti a má veľa intelektuálnych kontaktov s Francúzskom alebo Rumunskom, ktoré je hneď za hranicami. Uznáva, že dynamika vzťahov medzi regiónmi a hlavným mestom je komplikovaná, a za budapeštiansku centralizáciu viní nové geografické usporiadanie po Trianonskej zmluve. Sedíme v kaviarni pri základoch veľkého reformovaného kostola a bavíme sa o hlbokých traumách nášho geografického priestoru. Druhé najväčšie maďarské mesto by o týchto traumách mohlo rozprávať. Bolo dôležitou kultúrnou križovatkou, maďarskou baštou kalvinizmu, dokonca bolo v tých najkomplikovanejších historických dobách dvakrát vyhlásené za hlavné mesto Maďarska. Po prvýkrát v revolučných rokoch 1848-49, a o takmer sto rokov neskôr vo vojnových rokoch 1944-1945. Je sídlom najstaršej maďarskej univerzity s jednou z najkrajších budov v strednej Európe.
Napriek tomu sa však zdá, že debrecínska umelecká scéna neustále poškuľuje po tej budapeštianskej. Kráčam s kurátorom MODEM-u Tamásom do galérie Sesztina, umeleckého priestoru, ktorý sa nachádza v jednom z dvorov v centre mesta. Galéria spojila sily s MODEM-om, od ktorého momentálne dostáva finančné prostriedky, i keď dramaturgiu si stále tvorí vlastnú. Samotný Tamás je príkladom hyperaktívneho kultúrneho producenta – žije v Budapešti, pracuje v Debrecíne, kurátoruje Derkovits Fellowhip pre mladých maďarských umelcov, ktorého výročná výstava sa momentálne organizuje v Pécsi, a okrem toho pripravuje ďalšie nezávislé projekty. Pýtam sa ho na mladých umelcov a ich život v regiónoch. Myslí si, že väčšina z nich v regiónoch nezostane. Dôležitú úlohu podľa neho zohrávajú umelecké školy a vzťahy, ktoré si umelci počas štúdia vytvoria, a tie sú väčšinou koncentrované v Budapešti.
Daniho slová platia, MODEM v meste stimuluje umeleckú diskusiu. Na druhej strane však na ňu má monopol: je ťažké nájsť čokoľvek, čo by naň nebolo napojené. Nádej poskytuje umelecké zoskupenie Neue Debreczenische Kunst, Danim nazývané aj debrecínsky Laibach. Moje emaily však ostávajú bez odozvy.
Stredomorská maďarská blaženosť
Nič nie je na míle vzdialenejšie vážnej atmosfére Debrecínu ako slnečné juhomaďarské mesto Pécs, i keď rozdiel medzi nimi sa snažím márne pomenovať. Je to stredomorská atmosféra mesta stlačená medzi okolitými vrchmi? Je to architektúra odhaľujúca vrstvy mesta od Rímskej ríše podnes? Alebo je to závan novej nádeje z čerstvo zvolenej opozičnej mestskej rady? Najväčšou časťou mojej okamžitej lásky k mestu sú určite ľudia. Attila, môj srdečný sprievodca, mi predstavuje program, ktorý je takmer nemožné naplniť, a predsa ho celý stihneme: výstavy, vernisáže, návštevy, rozhovory.
V roku 2010 sa mesto Pécs stalo Európskym hlavným mestom kultúry a bolo schopné investovať do kultúrnej infraštruktúry. Vďaka tomu sa zrekonštruovala i krásna historická továreň na keramiku Zsolnay a zmenila sa na novú kultúrnu štvrť. V súčasnosti sa v nej, okrem iného, nachádza keramické múzeum, múzeum zachytávajúce históriu fabriky i rodiny Zsolnay, miestna kunsthalle M21 alebo časti areálu pécskej univerzity. Aj keď je samotná štvrť zrekonštruovaná veľmi citlivo, program pokrivkáva. Zdá sa, že sa viac zameriava na turistov a konzervatívne publikum, než na to, aby slúžila miestnej umeleckej scéne. V M21 sa v dobe mojej návštevy koná výročná výstava vlajkovej lode maďarského umenia, slávneho maliara Mihálya Munkácsyho, ale spôsob práce so skutočne prekrásnou keramickou zbierkou je skôr na zaplakanie. Keď sa pýtam Atillu, čo si o štvrti myslí, je nespokojný. Neexistuje tam vraj žiadne umelecké ani kurátorské vedenie, dramaturgia je náhodná a program zriedka dobrý.
Je úplne jasné, že živá kultúra sa odohráva celkom inde. Rozprávam sa s členmi malého grafického a tlačiarenského štúdia pri otváraní ich nového priestoru v štvrti neďaleko fabriky Zsolnay. Z ich predchádzajúceho miesta na jednom z hlavných mestských bulvárov ich vyhodili, oficiálne boli príliš hluční. Kolektív si však myslí, že skutočné dôvody sú iné – na takom lukratívnom mieste nie sú vhodným nájomcom. Sŕkam z pohárika chutné lokálne víno, pozerám si malú výstavu tlačí mladých maďarských grafikov a grafičiek a zvedavo si obzerám vintage tlačiarenské vybavenie rozostavené v dielni. Predtým, ako všetky stroje presunuli na nové miesto, mali ich uskladnené u bývalých susedov v Szabad Kikötő (Voľnom prístave). Tento útulný klub, kaviareň a kultúrne centrum je srdcom nezávislej kultúry a aktivizmu v meste, a vytvára vitálny priestor pre diskusie, koncerty, slobodné myslenie, stretávanie a solidaritu. Počas rušného víkendového večera sedím vo dvore s organizátormi Szabad Kikötő a ich známymi, a snažím sa absorbovať čo najviac z úžasnej energie tohto miesta. Techno pódium v suteréne pulzuje tanečnými beatmi, zatiaľ čo v hlavnom priestore hrá maďarská hip hopová skupina – pódiá i podnik sú plné mladých ľudí. Atmosféra je teplá a otvorená, ale keď sa začneme rozprávať, oťažieva. Szabad Kikötő nemá jednoduchý život. Aj oni musia pravidelne bojovať s neochotou mesta, kvôli ktorej už stratili časť budovy, ktorú vlastnými rukami renovovali. Často do podniku investujú svoje vlastné peniaze, a z každej renovovanej stoličky i kvetináča je cítiť, že do nich dávajú srdce. Než sa začala fabrika Zsolnay rekonštruovať, posádka Kikötő v jej priestoroch organizovala kultúrny program. Rozhodne to ale nie sú oni, či nezávislá umelecká scéna, kto z novej infraštruktúry napokon profituje.
Zdá sa, že situácia je náročná nielen pre kultúrnych producentov. Attila ma zavedie do ateliérového komplexu za krásnym, rozpadajúcim sa modernistickým hotelom, aby ma zoznámil s miestnym umelcom a umelkyňou. Rozprávajú mi o svojom živote v Pécsi, neexistujúcom trhu s umením a neistých podmienkach, v ktorých prežívajú. Povzdychnú si aj nad Budapešťou, v ktorej sa všetko koncentruje: peniaze, kupci, inštitúcie, moc. Ona vyučuje na univerzite, ale pokiaľ ide o jej umenie, s Budapešťou nepočíta. Spolieha sa na svoju galériu v Mníchove, v ktorom roky žila. Tá predá pár jej malieb ročne, zvyšok zarobí keramikou, ktorú vyrába komerčne pre dizajnový obchod. Navštevujeme aj umelecký pár, ktorý pracuje hlavne v divadelnej produkcii, štveráme sa za nimi strmými uličkami na kopec nad mestom. Vytvárajú najmä sociálne divadelné hry a pracujú s marginalizovanými skupinami, naposledy pripravovali divadelné predstavenie s väzňami. Získať podporu na takýto projekt je však takmer nemožné, spoliehajú sa na podporu zo zahraničia a pri ostatných výdajoch improvizujú. Keď sa z kopca ticho dívame na pozostatky slávnej bane a snažíme sa v diaľke rozoznať Chorvátsko, myslím na to, koľko ešte odtieňov môže mať prekarizácia kultúrneho života v jednom meste, v jednej krajine.
Čo ich spája?
Čím viac sa pýtam na to, čo sa deje mimo Budapešti, tým viac toho nájdem. Počúvam o galérii Képtár v Paksi, malom dunajskom meste, v ktorom je jediná atómová elektráreň v Maďarsku. Umelec Ádam Kokesch tu vraj reinterpretáciou miestnej zbierky nedávno vytvoril jednu z najzaujímavejších výstav široko-ďaleko. Navštevujem Szentendre, turistický diamant neďaleko Budapešti, v ktorom si skupina undergroundových umelcov v 70. rokoch vytvorila intelektuálny a tvorivý exil, a kde dodnes živo prosperuje umelecký život. Stretávam sa s Dominikou Trapp, umelkyňou, ktorá spolu s Mártonom Désom založila projekt Csakoda, v rámci ktorého jazdili s výstavami a živými akciami po dedinských komunitných kultúrnych centrách.
Prístupy sú rôzne. Niektorí v snahe o čo najväčšiu autonómiu budujú umelecké a kultúrne komunity založené na spolupatričnosti, vzájomnej pomoci a DIY- kultúre, akýsi vnútorný exil, kde je ťažoba vonkajšej reality vyvážená solidaritou tej vnútornej. Iní sa snažia v priaznivejších momentoch zabezpečiť čo najväčšiu stabilitu zostávajúcich nerežimových (a tým pádom krehkých) kultúrnych inštitúcií, čím z nich niekedy chtiac-nechtiac urobia názorový a vkusový monopol. Jedni volia exil externý a odchádzajú do Budapešti či do zahraničia, iní sa zo zahraničia či z Budapešti vracajú, aby priložili ruku k dielu v meste, v ktorom majú korene. Ďalší preskakujú z kontextu do kontextu a z miesta na miesto a snažia sa pracovať tak, aby sa nedostali do konfliktu ani s jednou, ani s druhou stranou. Všetky tieto projekty ale vytvárajú spletitú mapu bohatej kultúrnej krajiny, a snažia sa vysporiadať s politickou, personálnou a ekonomickou realitou umenia v Maďarsku. Mnohokrát je to jediné, čo ich spája.
Autorka je kurátorka
Text bol napísaný a publikovaný v rámci programu East Art Mags s podporou International Visegrad Fund
