Pamäť má schopnosť obdivuhodne zabúdať, prikrášľovať či zavádzať, a to len preto, aby som si vždy mohol povedať: som dobrý človek. Hoci som napáchal škodu, hoci som ubližoval, často neuspel a moje rozhodnutia mali zlý vplyv na životy iných, budem sa vracať k tomu, čo si na sebe cením a čo som dokázal.
Držiteľ poslednej Nobelovej ceny za literatúru, Kazuo Ishiguro, s týmto motívom narába majstrovsky, a to vo všetkých dielach. Jeho postavám sa nedá veriť, sú nespoľahlivé, opisujú len to pekné zo svojich spomienok, no čitateľ tuší, že mnohé zostáva nevypovedané. Nesúlad medzi pamäťou a skutočnosťou cítiť zrejme najsilnejšie v jeho prvotine Vyblednutá krajina s kopcami, ktorá nedávno vyšla v českom vydavateľstve Argo.
Japonka Ecuko sa v nej vracia k zážitkom z rodnej krajiny, dávno sa už totiž odsťahovala (rovnako ako autor) do Veľkej Británie. Jej často chaotické rozprávanie skáče medzi časovými rovinami, ale pravdepodobne balansuje aj medzi realitou, výmyslom, detektívkou a príbehom o materstve. Novela sa dá pochopiť niekoľkými spôsobmi, no jeden z nich (naznačený letmo na posledných stranách) desí viac než akýkoľvek horor a zanecháva dojem, ktorého ozveny trvajú niekoľko dní.
ISHIGURO, Kazuo. Vybledlá krajina s kopci. 1. vyd. Praha : Argo, 2019. 192 s. ISBN 978-80-2572-766-9.
