Dielo americkej umelkyne Genuse, ktoré je okrem iného výsledkom ready-made a cut-up techník, je jedným z najzaujímavejších, aké v ostatnom čase v oblasti (post)konceptuálnej tvorby vznikli. Autorka zacielila svoju pozornosť na online inzeráty ponúkajúce starožitné bábiky, ktoré „namixovaním“ a prenesením do priestoru zbierky získali jednak nevídaný poetický náboj, čo nie je pri apropriovaných textoch samozrejmosťou, a jednak nás takto vyčlenené motivujú aj k identifikovaniu významotvorných presahov viacerých typov.
K prvému nabáda už originálny názov knihy – Jane Doe je v rámci kriminalistiky termín na pomenovanie neznámej či utajenej identity ženskej mŕtvoly. Texty nás k takejto recepcii zvádzajú aj osve, bez uvedenej znalosti; chvíľami akoby sme čítali do záznamu diktovanú obhliadku mŕtvoly: „Bez ofiny. (…) Mejkap / sa zachoval v pôvodnej podobe. Niekoľko / vytrhaných rias. Cirka 3 mm prasklina / vzadu na krku. (…) Neviem, či jej ktosi upravoval / účes, ale zdá sa mi, že niektoré končatiny / sú polámané. Inak je stav tela veľmi dobrý (…) Má na sebe pôvodné nohavičky“. Uvedená významová rovina konotuje aj problém násilia na ženách, ktoré denne ústi aj do ich zabitia a ktoré rezonuje obzvlášť trýznivo v krajine, ktorej čelní predstavitelia účelovo dezinterpretujú obsah Istanbulského dohovoru, čím napomáhajú udržiavaniu nielen symbolicky nebezpečného statusu quo.
Starnutie a kazy
Ďalší feministický odkaz knihy sa týka „mýtu krásy“, objektivizácie tela a ageizmu, ktoré u nás v novšej (aj formálne s Genusou korešpondujúcej) tvorbe spracúva Nóra Ružičková a ktoré sa týkajú síce už nie výlučne, no naďalej najmä žien. Texty – z povahy svojho objektu až modelovo – sprítomňujú (aj cez poukazy na rôzne kazy, odvrátene zrkadliace túžbu po dokonalosti: „husté kadere naokolo jej / lysinku úplne prekrývajú“) normotvorné hodnoty, ktoré sú dnes oceňované, a hoci sa situácia (aj v dôsledku starnutia populácie a finančne motivovaného zacielenia pozornosti kozmetických firiem na čoraz skoršie dátumy narodenia) čiastočne mení, potrvá dlho, kým sa vymaníme z prahnutia po mladosti a s tým súvisiacej efektivite, pružnosti a iných neoliberálne akcelerovaných „hodnotách“, ktorých opak v našej literatúre dlhodobo reflektuje Etela Farkašová: „Vzhľadom na vek je vcelku v dobrom stave“; „vlasom by prospelo prečesanie / a nový styling“; „Jej krásne a pevné telo“.
Uvedené tematické okruhy však vytvárajú aj iný, individuálnejšie ukotvený typ asociácií – pri čítaní sme konfrontovaní s existenciálnymi otázkami plynutia času, fyzického chátrania, smrteľnosti, čo je zintenzívnené (ako sa ukáže, nie výlučne) chladným a odosobneným spôsobom zápisu (podobný recepčný efekt v inom kontexte dosahuje Mária Ferenčuhová v Imunite): „Jej telo / je v takmer exemplárnom stave (…) Má však už svoj vek, / a teda aj zopár ľahkých odrenín. Ruky, bedrá / a hlava sú veľmi pevné! (…) Na rukách a nohách má všetky prsty“. Povedané je občas prehlbované záhadnosťou, podieľajúcou sa na hororovej atmosfére niektorých častí: „Z nejakého dôvodu sú takmer všetky / kazy na ľavej polovici tváre“; „V jej vnútri čosi hrkoce príčina / nejasná“.
Hororová poetika
Ako som naznačil, nie vždy čítame striktne racionálne vystavaný „inzerát“. Je zaujímavé, s akou precíznou pozornosťou jednotliví predávajúci a/alebo zberatelia k svojmu „tovaru“ pristupujú: „Na každom ušnom laloku je mimoriadne / citlivo a úhľadne vybitá plytká dierka na / náušnicu“; „Pod lupou / vidieť drobnú jamku na členku“. V ich popisoch sa nezrkadlí len ziskom motivovaná inventarizácia stavu bábiky, ale i citový vzťah k nej („Bruneta s nádhernou hlavou“; „Jej účes je strapatý a hrozný“), pýcha na ňu, akoby išlo o živú bytosť („Akosi sa jej podarilo zachovať si…“), čím táto „komunita“ synekdochicky zrkadlí fenomén osamelosti, ktorej aktéri a aktérky si kompenzujú medziľudské vzťahy rôznymi podobami tých zástupných. Úsmevne výpovednými bodkami sú v tomto ohľade pasáže ako: „prirodzený hnedastý odtieň“; „na lícach náznak prirodzeného rumenca“ (zvýr. D. R.).
Čo sa týka básnickej kvality textov, ich morbídnou estetikou ošklivosti dotovaná poetika isto nebude ocenená každým okom, no pokiaľ je vám blízky David Lynch, Francis Bacon či album 1. Outside Davida Bowieho, budete, myslím, ich (nezámerne) vyšinutou, smutno-smiešnou, absurdnou, hororovo komickou „krásou“ („kolená možno zacvaknúť do určených polôh“) uhranuté a očarení.
V literárnovednom zmysle je kniha podnetom k uvažovaniu o limitoch nadinterpretácie v cullerovskom zmysle: do akej miery môžeme texty, so znalosťou ich pôvodného kontextu, vnímať ako autonómne objekty, ktoré nám síce ponúkajú množstvo intratextových argumentačných indícií pre rôzne interpretácie (opakovane napríklad [ne]podliehanie spoločenským tlakom: „ruky a nohy držia pevne, / nemožno nimi kývať ľubovoľným / smerom“; „Jej hlava je podľa mňa trochu / privoľná“), zároveň však pre vedomie ich zdrojového rámca aj prekážky v slobodnom pohybe (pochopiteľne, vždy len relatívne otvoreným) interpretačným poľom. Hoci ide o tému, ktorej sa venovali mnohí (z najznámejších Umberto Eco, na ktorého plodne a možno zaujímavejšie reagovali ďalší), dodnes je táto otázka produktívne a s každou ďalšou generáciou nie nutne provokatívnejšie kladená.
Zbierka je teda napohľad rozsahovo aj tematicky úzkym, no v konečnom dôsledku komplexným recepčným prameňom – osobne by som v súvislosti s ňou uvažoval aj o (v Kapitáli nedávno predstavenej) Audre Lorde, ale nielen o nej, pokiaľ ide o heteronormatívne formovanie identity aj cez hodnotovo hierarchizované a nielen plastickou chirurgiou (ako čiastočným a nie výlučne negatívnym nástrojom nadindividuálne rozptýleného „zákona“) spoluvytvárané podoby telesnosti. Odtiaľ sa dostávame k žijúcemu dielu Orlan, živým textom Petra Brezňana a k mnohému ďalšiemu, iným a Inému…
Genusa, Angela. Telo neznámej. 1. vyd. Prel. Ján Živčák. Fintice : FACE, 2018. 30 s. Z angl. orig. Jane Doe. ISBN 978-80-89763-37-5.
Autor je literárny kritik, redaktor a šéfredaktor rodovo orientovaného časopisu Glosolália
