Meniť paradigmu udržateľnosti a sociálnej spravodlivosti

Tomáš Uhnák11. februára 20191382

Krátko po štúdiu na poľnohospodárskej univerzite sa rozišiel s učebnicovými metódami rastlinnej výroby a so zdanlivo jediným spôsobom pestovania plodín, aký umožňovala závislosť palestínskeho poľnohospodárstva od Izraela. Saad Dagher je od roku 2003 priekopníkom agroekológie v Palestíne. Pre Kapitál odpovedal na otázky o princípoch agroekológie aj o svojich aktivitách, ktorými prispieva k jej popularizácii.

Ste priekopníkom agroekológie v Palestíne. Mohli by ste nám zhrnúť, o čo vlastne ide?

Je to filozofia a prax s cieľom produkovať potraviny spôsobom, ktorý neškodí prírode, no pritom zvyšuje úrodnosť pôdy a zároveň samotnú prírodu napodobňuje.

Napodobňovať prírodu sa pokúša do istej miery aj poľnohospodársky priemysel, snaží sa byť ohľaduplnejší pri zdokonaľovaní svojich metód. V čom sa líšia alternatívne, agroekologické modely od priemyselných modelov?

Na rozdiel od agroekológie, agropriemyslu väčšinou chýba sociálny a kultúrny rozmer. V agroekológii sa sústredíme na vzťahy medzi pestovateľmi. Snažíme sa ich zblížiť, aby medzi nimi fungovala výmena poznatkov a skúseností, aby si dokázali navzájom pomáhať a spolu sa učiť pristupovať k svojim pozemkom ako k jedinečným miestam, ktoré sú súčasťou prírody. A oni sú tí, ktorí sa musia o ne starať. V našej kultúre hovorievame, že sme správcami pôdy a prírody. Byť správcom, opatrovateľom (z angl. orig.: caretaker) znamená starať sa o prírodu a chrániť ju, a starostlivosťou o prírodu chránime aj samých seba ako ľudské bytosti.

Ďalším predmetom záujmu agroekológie je vzťah medzi pestovateľmi a spotrebiteľmi. Tento aspekt v priemyselnom poľnohospodárstve celkom chýba, takýto vzťah tam nenájdete. Spotrebitelia a spotrebiteľky nevedia, odkiaľ ich potraviny pochádzajú, nevedia, ako boli vypestované či spracované. Nevedia, koľko ubližovania zahŕňal výrobný proces. V agroekológii rozvíjame aj tieto vzťahy, spotrebiteľky a spotrebitelia poznajú pestovateľské metódy.

Palestína je veľmi špecifická krajina, čo sa týka podmienok tak podnebných, ako aj politických. Môžete nám opísať kontext, čomu ako pestovatelia čelíte?

Väčšina palestínskych pestovateľov a pestovateliek sa potýka s problémom s vodou. Niežeby sme jej mali nedostatok. Problém nám spôsobuje to, že nemáme k podzemnej vode prístup. O osemdesiatich piatich percentách podzemnej vody rozhoduje Izrael. Nám dovoľuje použiť iba pätnásť percent z našej vlastnej vody. Zvyšok spotrebujú izraelské kolónie. Druhý problém je konfiškácia pôdy. Izrael využíva na zabavovanie pozemkov všetky možné spôsoby. Väčšina pestovateľov je pod permanentným tlakom.

Ďalšia komplikácia sa týka prístupu na trh. Ako Palestínčania sa nedostaneme k rozšíreniu nášho odbytiska za hranice. Musíme využívať izraelských predajcov a distribučné spoločnosti, s ktorými je to veľmi ťažké. Je tu tiež problém so zdrojmi. Od sedemdesiatych rokov Izrael vyskúšal všetko, čo sa dalo, aby boli palestínski pestovatelia závislí od izraelských spoločností. Výsledkom je odkázanosť na izraelské chemické závody, ktoré propagujú pestovanie s použitím chemických prípravkov, a na hybridné osivo od izraelských poľnohospodárskych spoločností. Pestovatelia sú v pasci. Nemôžu prestať s farmárčením, no pritom sú nonstop zadlžení. Práca im neprináša zisk. Z toho vzniklo veľa environmentálnych problémov. Kvôli nadužívaniu chemických prípravkov máme mŕtvu pôdu. A odhliadnuc od toho všetkého, musíme sa vysporiadať aj s internými problémami. Som agronóm, no spolu s kolegami predstavujeme súčasť problému. Pretože nás na univerzitách učia dávať do pôdy viac a viac jedu, čím si otravujeme aj vodu a vzduch. Vyštudovaných poľnohospodárov nie je jednoduché presvedčiť, aby na to išli inak, agroekologicky. Nie preto, že by sa nechceli vydať touto cestou, ale nemajú na to dosť vedomostí. Odbor agroekológia sa na univerzitách nevyučuje, a pritom práve tento spôsob pestovania vyžaduje rozsiahle vedomosti, na rozdiel od chemického pestovania, ktoré stojí na hotových predpisoch a zaobíde sa bez tvorivého prístupu agronóma či agronómky. Semenárske a chemické spoločnosti im všetko nachystajú a im stačí sledovať hotové návody, čo je oveľa jednoduchšie.

Ako nastal váš osobný prerod, čo vás priviedlo k zmene spôsobu, akým rozmýšľate a pracujete?

Chemikálie mi prekážali od študentských čias. Nechodil som ani na laboratórne cvičenia z chémie. Okrem toho, keď som sa vrátil domov po skončení univerzity v Krasnodare, pesticídy a rôzne chemické prípravky boli v móde, používali sa v stále väčších množstvách. Dobrého poľnohospodárskeho inžiniera z vás robili najmä znalosti o používaní pesticídov. Bol som mladý agronóm a tiež som raz chcel byť dobrým agronómom. Preto som sa začal vzdelávať o pesticídoch prístupných na našom trhu. Ale skrsla mi v hlave otázka: mám sa stať predajcom pre chemické spoločnosti a robiť reklamu ich pesticídom? Povedal som nie. Musel som si nájsť iný spôsob. A tak som v roku 1995 začal plánovať iné druhy poľnohospodárenia. V roku 1996 som urobil pokus v záhrade mojich rodičov. Bol to maličký pozemok, ktorý som skúsil obrábať bez chemických prípravkov. Musím priznať, že skončil fiaskom. Ale hľadal som ďalej, až do roku 2003 som sa pokúšal prísť na to, aké postupy a princípy by mohli viesť k vypestovaniu dobrej zeleniny. Predsavzal som si, že nájdem spôsob, ako sa vyhnúť chémii, bez ktorej sa v tej dobe pestovanie zeleniny prakticky nezaobišlo. A v roku 2003 sa mi to konečne podarilo. Odvtedy ten spôsob rozvíjam a propagujem. V roku 2004 ma prišiel navštíviť kamarát z Argentíny a povedal: Jéj, ty sa venuješ agroekológii. Vtedy som prvý raz počul tento výraz. A odvtedy ho používam na označenie svojej práce.

Na Slovensku a v Česku sa ľudia s podobným presvedčením a odhodlaním dopestovať zdravšie potraviny venujú permakultúre a ekologickému poľnohospodárstvu. Permakultúrne združenia u nás začali pôsobiť v polovici deväťdesiatych rokov, ekologické poľnohospodárstvo sa začalo rozvíjať v Česku už na konci osemdesiatych rokov. Zdá sa, že ich myšlienky zapadajú do konceptu agroekológie. Čím sa odlišuje agroekológia od permakultúry a ekologického poľnohospodárstva?

Áno, majú veľa spoločného. Počiatky agroekológie sa datujú do roku 1923 a stala sa východiskom aj pre permakultúru, ktorá bola voľne zadefinovaná koncom sedemdesiatych rokov. Permakultúra je viac o technickom navrhovaní záhrad podľa daných princípov a predstavuje proces prechodu k agroekológii.

Rozdiel medzi agroekológiou a ekologickým poľnohospodárstvom spočíva v tom, že na agroekológiu nie je certifikácia. V organickom poľnohospodárstve môžete dostať certifikát aj na plodiny vypestované v monokultúrach, v agroekológii monokultúrne pestovanie nepoužívame. Je to ďalší stupeň. Aj v definíciách organického poľnohospodárstva sa dočítate, že jedným z jeho cieľov je prispieť k sociálnej spravodlivosti, ale ja ju v praxi oficiálneho a certifikovaného organického poľnohospodártstva nevidím. Za certifikát musíte zaplatiť. A to si chudobní pestovatelia a pestovateľky nemôžu dovoliť. Záležitosti súvisiace s certifikačným procesom zároveň dvíhajú ceny organických produktov. Preto sa ani chudobní spotrebitelia a spotrebiteľky nemôžu stravovať organicky. Ale oni organickú stravu potrebujú. Pretože keď ochorejú, nemôžu si dovoliť náležitú zdravotnú starostlivosť, na rozdiel od bohatých. Bohatí ľudia konzumujú zdravé, organické potraviny a v prípade potreby si môžu dovoliť zdravotnú starostlivosť. Žiadna sociálna spravodlivosť v tom nie je.

Stále prebieha debata o prínosoch organickej stravy. Máme dosť dôkazov, že je zdravšia? Aké je vaše stanovisko?

Existuje už veľa odborných prác, môžete sa oprieť napríklad o štúdie vypracované britskou Soil Association. Veľa výskumov uskutočnili v USA. Ja rád odkazujem na teoretikov a praktizujúcich agroekológov, ako sú Stephen Gliessman či John Jeavons z USA a Pierre Rabhi z Francúzska. Som presvedčený, že agroekologicky vypestované plodiny majú väčšie množstvo živín a ich vyváženejší obsah. Keď hovoríme o porovnávaní, spomínam si na chuť uhoriek a paradajok v minulosti. Pri porovnaní s dnešnými uhorkami a paradajkami je veľký rozdiel v ich chuti aj vôni. Ja ho cítim a verím, že aj vy.

Spomínali ste problematický prístup k vode. Jedným z vašich úspechov v rámci systému agroekológie je používanie vodného zdroja, pri ktorom nehrozí, že by ho niekto ovládol dažďa. Vysvetlíte nám, ako dokážete zachytávať dažďovú vodu v množstvách, aké postačia na zavlažovanie?

Vychádzal som z veľmi jednoduchej metódy z minulosti, na ktorú sa pozabudlo. Jej cieľom je zachytiť dažďovú vodu v pôde a udržať ju tam, nenechať ju odtiecť údoliami ďalej do mora. Ak takúto vodu stratíme, prichádzame navyše aj o úrodnú vrchnú vrstvu pôdy, ktorú odplaví so sebou. A tým sa stráca biodiverzita. Samozrejme, ak stratíme dreviny a prízemný vegetačný porast, postihne nás klimatická zmena. Preto nám ide v prvom rade o zadržanie dažďovej vody na tom mieste, kam spadne v podobe zrážok. Dajú sa na to použiť rôzne postupy. V Palestíne pestovatelia po tisícročia stavali na ochranu pôdy pred eróziou kamenné múriky. Tie navyše popri zadržiavaní vody zohrávajú oveľa významnejšiu úlohu. Napomáhajú zachovaniu biodiverzity aj tým, že slúžia ako biotop pre mnohé živočíšne a rastlinné druhy. Zároveň veľmi dobre chránia pôdu pred priamym slnečným svetlom a horúčavou. Kamenné múriky veľmi priaznivo vplývajú aj na fungovanie koreňových systémov rastlín. A majú ešte jednu funkciu, na ktorú sa už zabudlo v našich podmienkach s množstvom slnečného svetla aj v zimnom období, ak ku kamennému múriku zasadíte teplomilný strom, dokáže prežiť aj najchladnejšie noci. Pretože prijíma teplo z ohriatych kameňov.

Ďalšia otázka znie, ako zvýšiť podiel organických zložiek v pôde. Organické zložky môžu absorbovať veľa dažďovej vody. Ak zvýšite ich obsah v pôde, zvýši sa aj množstvo zachytenej vody. Ale akonáhle máte vodu vsiaknutú do pôdy, musíte ustrážiť, aby sa neodparila. Pôdu musíte mulčovať, teda prikrývať. Ak sa vám podarí udržať dažďovú vodu v pôde, nik vás už o ňu neoberie a nemôže vás ovládať ani vodárenská spoločnosť, ani okupácia. To je to najpodstatnejšie. Ste nezávislí. Ak zachytíme dažďovú vodu v pôde, je experimentálne dokázané, že o niekoľko rokov sa objavia aj pramene. Takže agroekologické postupy môžu pozitívne pôsobiť na klimatickú zmenu, s ich pomocou vypestujeme viac potravín a budeme mať dostatok vody. Voda je pri obnove prírody a zmierňovaní klimatickej zmeny kľúčová.

Jedným z vašich najdôležitejších úspechov je to, že dokážete mobilizovať miestnych pestovateľov a ostatných ľudí, aby šírili poznatky o agroekológii. Robíte to v rámci platformy Palestínskeho agroekologického fóra (PAF). Vysvetlili by ste nám, ako fórum vzniklo a na čo slúži?

Presvedčiť ľudí v Palestíne, aby začali uznávať agroekológiu, nebolo vôbec ľahké. Ale v posledných rokoch som veľmi aktívny na sociálnych sieťach, na Facebooku uverejňujem množstvo fotografií a videí. Veľmi som tým túto prácu zatraktívnil. Robím to tak, aby sa ľudia dokázali s agroekológiou stotožniť. Mnohí sa o ňu začali zaujímať a inšpirovali sa. Začali ma volať „otec agroekológie v Palestíne“. Za posledné dva roky som robil veľa školení pre pestovateľov a agronómov, aj pre ženské kolektívy. Keď som videl, že ľudí to zaujalo, pomyslel som si: fajn, dozrel čas spojiť ešte viac ľudí do neformálnej organizácie. Navrhol som založenie Palestínskeho agroekologického fóra, aby propagovalo myšlienky agroekológie a spájalo ľudí. Nielen pestovateľov a pestovateľky, ale aj spotrebiteľky a spotrebiteľov a všetkých ľudí, ktorí sa o ňu začnú zaujímať. Chceli sa pridať dokonca aj z univerzít. A tak sme so skupinou priateľov a priateliek a ľudí so záujmom o agroekológiu založili PAF. Keď máte organizáciu, ľahšie sa vám nadväzujú kontakty v regióne. Sme v kontakte s ľuďmi v Egypte, Jordánsku, Libanone a s ďalšími miestnymi a medzinárodnými organizáciami. Budujeme komunitu, v ktorej praktizujeme agroekológiu ako prostriedok na produkciu potravín, ochranu prírody, zabezpečenie prístupu k vode, spoločenského života a tak ďalej. Chceme vytvoriť nový model udržateľnosti.

Ste aj členom Arabského zväzu agronómov (Arab Agronomists Association, AAA). Aká je to platforma?

Je to registrovaný zväz, asi päť rokov som bol jeho generálnym riaditeľom. Podarilo sa mi z agroekológie urobiť jeden z jeho hlavných cieľov. Je to odborná platforma. V súčasnosti tam už nie som zamestnaný, ale som členom valného zhromaždenia. Vďaka AAA som mohol začať s transformáciou prvej konvenčnej palestínskej dediny Farkha na ekodedinu prostredníctvom agroekológie. Je napojená na celosvetovú sieť ekodedín Global Ecovillage Network (GEN). Vďaka týmto kontaktom sme mohli náš projekt rozbehnúť. Usporiadali sme dve školenia a agroekológia sa stala súčasťou každodenného života dediny.

Ako na vašu prácu reagujú palestínske štátne orgány, napríklad ministerstvo poľnohospodárstva? Aký majú postoj k agroekológii?

Keď sa pustíte do reči s poľnohospodármi alebo úradníkmi ministerstva, zistíte, že agroekológia nie je súčasťou štátnej stratégie. Ale my s tým nesúhlasíme. V ostatných rokoch som postrehol zmeny ako na ministerstve, tak medzi kolegami agronómami, ktorých ministerstvo zamestnáva. Nedávno sme robili projekt mimovládky YMCA v spolupráci s ministerstvom poľnohospodárstva. Bol to prvý agroekologický projekt pod záštitou ministerstva. Takže dnes sa už dá hovoriť o istom uznaní. Ale dovtedy boli proti. Hlavná kritika spočíva v tvrdení, že agroekológia nenakŕmi náš ľud, nie je to dostatočne produktívny spôsob pestovania. Prioritou ministerstva je pokrytie palestínskej spotreby a export. Pre mňa je to ukážka toho, že niektorým ľuďom na ministerstve chýbajú vedomosti o agroekológii. Kvôli takejto ignorancii sú presvedčení, že agroekológia nedokáže nakŕmiť obyvateľstvo, v situácii, keď tretina palestínskej populácie trpí nedostatkom potravín, a to aj pri pestovaní s použitím jedovatých chemikálií.

Rovnakým argumentom sa uprednostňujú priemyselné modely poľnohospodárstva na celom svete, ani Česko a Slovensko nie sú výnimkou. Môže však agroekológia nakŕmiť obyvateľstvo? Ako chápete túto požiadavku?

Podľa mňa je agroekológia jediným spôsobom, ako nakŕmiť obyvateľstvo. V rozpore s rozšíreným predpokladom, prostredníctvom agroekológie môžeme vyprodukovať viac potravín ako v chemickom poľnohospodárstve.

Tu treba rozlišovať medzi rôznymi perspektívami nazerania na to, čo znamená vyprodukovať dostatok potravín a ako nakŕmiť ľudí. Musíme pripustiť, že priemyselné poľnohospodárstvo produkuje množstvo potravín, ale problém spočíva v niečom inom…

Poľnohospodársky priemysel produkuje množstvo komodít, ktoré nie sú potraviny. Keď sa pozriete na chemické poľnohospodárstvo po celom svete, medzi jeho produktmi nájdete aj plodiny ako kukuricu, ryžu, pšenicu a sóju. Väčšina úrody slúži ako krmivo pre zvieratá. Čo sa týka kukurice, jej hlavným producentom sú USA, a tam z nej ide okolo 90 % do krmiva. Podobne je to so sójou. Tieto plodiny nenakŕmia veľa ľudí. Čo je ešte dôležitejšie, na vyprodukovanie jednej dávky mäsa potrebujete viac ako desať rovnakých dávok týchto plodín. Preto ich nazývame komodity, nie potraviny. Neslúžia na priamu konzumáciu pre ľudí. V agroekológii produkujeme potraviny. Z pozemku agroekologicky využívanej pôdy sme schopní vyprodukovať až dvaapolkrát viac než konvenčné priemyselné poľnohospodárstvo. Existujú experimentálne získané dáta porovnávajúce množstvo kalórií. Napríklad v USA pôsobí jeden priekopník agroekológie a dáta z jeho praxe ukazujú, že v porovnaní s priemyselným poľnohospodárstvom dokáže na rovnakej ploche vyprodukovať šesť- až deväťkrát viac kalórií. Agroekológia spotrebúva menej energie, menej vody, menej vonkajších zdrojov, a pritom je produktívnejšia. Preto hovorím, že svet dokáže nakŕmiť práve agroekológia, nie chemické poľnohospodárstvo. Poľnohospodársky priemysel síce hlása, že nakŕmi svet, no zatiaľ počet hladujúcich stúpa.

Jedným z argumentov poľnohospodárskeho priemyslu je, že dnes sa už nikto nechce venovať pestovaniu, a preto potrebujeme na poliach viac mechanizácie, aby sme nahradili chýbajúcich ľudí. Ale ukazuje sa, že zvlášť mladí ľudia sa chcú pustiť do poľnohospodárenia, bráni im len obmedzený prístup k pozemkom a investíciám. Hlavne oni sa zapájajú aj do agroekologických aktivít v Palestíne. Čo sú to za ľudia a čím ich agroekológia priťahuje?

Priemyselné poľnohospodárstvo a tí, čo ho presadzujú, zámerne vytlačili novú generáciu tým, že pestovanie pre ňu nie je rentabilné. Mladí ľudia sa nakoniec poobzerali po iných povolaniach. Takmer polovica európskeho rozpočtu ide na poľnohospodárske dotácie, na tom sa ukazuje, že poľnohospodárstvo je nerentabilné. Veľkí pestovatelia sú veľmi bohatí, na rozdiel od tých drobných. Dnes vidno, že pozemky sa hromadia v rukách niekoľkých pestovateľov. Kamkoľvek idete, nájdete ten istý fenomén. A bohatí nie sú bohatí preto, že produkujú potraviny, ale preto, že dostávajú viac dotácií. Takže pre novú generáciu nie je ľahké vstúpiť do tohto odvetvia. Nám sa stala taká zvláštna vec, že mladí sa síce pustili do obrábania pôdy, ale dlho pri tom nevydržali a nechali sa nalákať na niečo iné. U nás mladí ľudia odchádzajú pracovať do izraelských tovární a na stavby. Veľa z nich sa zamestnalo v palestínskej samospráve, uprednostňujú rýchle peniaze. Mnohí aj predávajú pozemky, ktoré zdedili od rodičov. Mladých ľudí nie je ťažké odlákať od poľnohospodárenia.

V našej agroekologickej komunite som si však v poslednom čase všimol, že mnoho mladých ľudí už má po krk súčasnej situácie a záleží im na tom, aké potraviny jedia. Povedia vám, že kvalite potravín nedôverujú. Konzumujú ich len preto, lebo nemajú alternatívu. Veľa mladých začalo premýšľať o potravinovom systéme, ktorý spôsobuje zdravotné problémy. Pripúšťam, že prístup k pôde je pre nich limitujúcim faktorom, ale niektoré skupiny sa dostali aspoň k malému pozemku, buď ho zdedili, alebo kúpili, a rozbehli svoje agroekologické projekty. Chcú si pestovať vlastné zdravé potraviny a niečo predávajú miestnym. Sú uvedomelí a takáto forma poľnohospodárenia je pre nich súčasťou odolávania okupácii. Nájdu sa medzi nimi aj politickí a sociálni aktivisti a aktivistky, takže svoju poľnohospodársku činnosť kladú do tohto kontextu, a niektorí zas nechcú o spoločensko-politickej situácii ani počuť.

Vieme o mnohých škodlivinách, ktoré vplývajú na naše zdravie, ale jedlo je určite jedným z hlavných faktorov. Chcel by som sa vás ešte opýtať na izraelské útoky na vodné zdroje pestovateľov pomocou dronov alebo herbicídne glyfosátové postreky palestínskych polí. Je to jedna z foriem vedenia vojny prostredníctvom potravín.

Deje sa to najmä v pásme Gazy, kde Izrael rozprašuje glyfosát Roundup, aby zničil celú úrodu. Po postreku na poli neostane žiadna vegetácia. V Gaze je veľmi špecifická situácia. Chemikálie, ktoré Izrael používa, spôsobili vysoké znečistenie podzemných vôd. Nie je to však iba postrekmi, spôsobuje to aj chemické poľnohospodárstvo izraelských pestovateľov. V Gaze je veľký nedostatok vody je to miestami takmer púšť a leží veľmi blízko pri mori, okrem podzemnej vody nemajú žiadne iné vodné zdroje. Prečerpanie vodných zdrojov spôsobuje pokles sladkej vody, takže do studní priteká morská voda a mieša sa so sladkou. Nadôvažok je kvôli chemickému pestovaniu v ich vode veľmi vysoká hladina dusičnanov, viac ako 1 200 ppm, teda trikrát viac ako hraničná koncentrácia ustanovená Svetovou zdravotníckou organizáciou. Palestínčania v pásme Gazy čelia katastrofe. Podľa správy OSN pásmo Gazy o niekoľko rokov nebude miestom, kde by mohli žiť ľudia. V Gaze je kvôli znečistenej vode najväčší výskyt chorôb ako rakovina, zlyhanie obličiek a pečene. Nepochopím, ako sa dá existovať so zodpovednosťou za takéto zabíjanie ďalších ľudských bytostí.

V časti Palestíny na Západnom brehu Jordánu izraelskí kolonizátori a kolonizátorky a izraelské okupačné stavby a infraštruktúra naďalej zaberajú pozemky Palestínčanov a Palestínčaniek a ničia im úrodu. Za posledných pätnásť rokov vyvrátili zo zeme viac ako tri milióny olivovníkov. Takže áno, sú to trestné činy a jedna z foriem, ako vedú vojnu.

Nemôže za vysoký výskyt spomínaných chorôb a zlyhaní orgánov aj stravovanie formou rýchleho občerstvenia alebo konzumovanie nadmerne spracovaných potravín?

Práveže nie. Väčšina palestínskej populácie sa ešte stále stravuje tradične, s využitím miestnych surovín. Keď sa ľudí opýtate na hlavnú príčinu ochorení, hneď odpovedia, že je to zo zeleniny a kuracieho mäsa, ktoré jedia. Mnohí začali hľadať alternatívy a sami sa pustili do pestovania. Ako skupina, ktorá propaguje agroekológiu, organizujeme svoje aktivity tak, aby boli ľahko dostupné a aby sme ľudí zaujali. Pozývame na ne verejnosť, ukazujeme, ako vyzerá agroekológia, šírime jej dobré meno. Niektoré z detí, ktoré boli u mňa v záhrade, povedali svojim rodičom, že sa chcú stať poľnohospodárskymi inžiniermi ako ujo Saad. Pracujeme tak, aby to bolo príťažlivé. Myslím, že preto sa k nám mladí pridávajú.

Za zmienku stojí, že Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (Food and Agriculture Organization, FAO) odporúča agroekológiu ako hlavnú pestovateľskú metódu tým, že zverejnila desať základných princípov agroekológie (10 Elements of Agroecology). Generálny riaditeľ FAO, Graziano da Silva, nedávno na valnom zhromaždení vyhlásil, že agroekológia sa musí stať jediným spôsobom pestovania plodín. Okrem toho, príklady z niektorých afrických, juhoamerických a dokonca aj európskych štátov naznačujú, že agroekológia ako koncept sa stáva súčasťou národných politík.

Je to krok správnym smerom, ale treba sa mať na pozore, keď sa týchto konceptov chopia veľkí hráči, korporácie a podobne. Niekedy to vo mne vyvoláva obavy. Bol by som rád, keby si agroekológiu udržali v rukách bežní ľudia. Dúfam, že FAO a ďalšie inštitúcie zachovajú ducha agroekológie, a nielen preberú jej techniky a postupy. Pre mňa má pestovanie plodín, agroekológia a starostlivosť o prírodu, iných ľudí a pôdu aj duchovný rozmer. Neexistuje nič dôležitejšie, nič humanistickejšie ako nakŕmiť ľudí zdravými potravinami. Je v tom ešte viac ľudskosti ako v liečení. Pretože ak dáte ľuďom zdravé potraviny, zostanú zdraví. Ale na to, aby sme to mohli urobiť, potrebujeme zdravú pôdu. Zdravá pôda povedie k zdravej spoločnosti.

Rozhovor pripravil Tomáš Uhnák. So Saadom Dagherom sa stretol v novembri minulého roka v Solúne na celoeurópskom stretnutí Komunitou podporovaného poľnohospodárstva (Community Supported Agriculture, CSA), kde obaja zastupovali projekty vo svojich krajinách.

Z angličtiny preložila Elena Teplanová

Saad Dagher je environmentalista, bývalý generálny riaditeľ Arabského zväzu agronómov (Arab Agronomists Association), zakladateľ Palestínskeho agroekologického fóra. Zakladateľ ekodediny Farkha na Západnom brehu Jordánu, člen palestínskej dobrovoľníckej skupiny Sharaka (Partnerstvo) na podporu priameho predaja plodín od drobných pestovateľov, s ktorou založili prvú komunitnú ekofarmu v Palestíne Humanistic Farm Ma’azouza. Včelár, učiteľ jogy a majster reiki. V súčasnosti sa podieľa na založení komunitnej záhrady a susedského kompostovacieho centra v kultúrnom centre Khalil Sakakini v Ramalláhu.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: