Melancholickí ľudia dnes cítia, že váhu existencie za nich nikto neponesie 

Matej Sotník10. januára 20202400

Maďarský teoretik umenia a esejista László F. Földényi patrí k najvýraznejším súčasným maďarským intelektuálom. V novembri vystúpil v rámci Stredoeurópskeho fóra v Bratislave na paneli o populizme a strachu. V rozhovore pre Kapitál sa vyjadruje k téme svojej najprekladanejšej knihy — Melanchólii, ktorá v jeho ponímaní nemá príznaky depresie, ale je nástrojom vedomého sebapoznávania. Dnešný melancholik si podľa Földényiho v mnohosti priateľstiev na sociálnych sieťach uvedomuje svoju osamelosť. 

Vo svojej legendárnej knihe ste rehabilitovali melanchóliu, zbavili ju statusu choroby, ktorý nadobudla v minulom storočí. Aká bola vaša motivácia spraviť toto gesto a zmapovať historický terén melanchólie a jej premien? 

Kniha vznikla dávno, pred tridsiatimi rokmi. Pôvodne som o tejto téme len premýšľal, mal som veľa denníkových zápiskov a rôznych publicistických textov o nej. Na stole som mal rozložených množstvo fragmentov o melanchólii. Napokon sa mi z nich vytvoril určitý obraz melanchólie, ktorý ma presvedčil, aby som ho spracoval do knihy. Takto sa kniha poskladala sama, čo dokazuje, že som si túto tému nevybral ja, ale ona si vybrala mňa. Keď som ju dopísal, mnoho ľudí sa ma pýtalo, či sa tej téme venujem preto, že som melancholický. Odpovedal som, že to nemá nič spoločné so mnou. Chcel som zachytiť rôzne perspektívy nazerania na melanchóliu a zachrániť ju. Mojím prvým cieľom bolo obrátiť všeobecný pohľad na melanchóliu ako na chorobu. Melanchólia nie je depresia, je potrebné vnímať ich oddelene. Druhým cieľom bolo zachrániť melanchóliu od jej gýčového chápania. Ľudia si často myslia, že melanchólia je pekný jesenný západ slnka, nejaký gýčový film či horkosladká nálada človeka. Takisto som chcel vyjadriť, že nejde o zlý jav či obyčajnú náladu v spoločnosti, ktorú možno vymazať či spoločnou snahou odstrániť. Uvedomil som si, že melanchólia je neoddeliteľná od ľudskej podstaty, nie je patologickým javom, ale je človeku vlastná. Človek sa stal človekom, keď začal pochovávať, keď sa začal lúčiť so svojimi mŕtvymi. To je čosi, čo zvieratá nerobia. Práve vtedy sme prišli na to, že náš život je ohraničený. Tento moment môžeme považovať za zrod melanchólie ako takej. Vďaka tomu nikdy nemôže len tak zmiznúť. 

Melanchóliu ste napísali jazykom, ktorý je viac múzický než akademický. O melanchólii píšete krásne. Čo vás priviedlo k tomuto špecifickému typu písania? 

O melanchólii som nechcel písať ako o akademickej vedeckej téme, takých kníh už vzniklo veľmi veľa. Cítil som, že sa k nej musím priblížiť osobnejšie, lebo inak sa nás nikdy nebude týkať. Najvhodnejším jazykom pre stvárnenie melanchólie je pravdepodobne hudba, tá sa však nedá prerozprávať,  preto som sa snažil objaviť taký jazyk, ktorý čitateľkám a čitateľom pomôže dostať sa do stavu, aký sa dá zažiť pri počúvaní hudby. 

V súvislosti s dnešnou generáciou mladých ľudí sa často hovorí o pocite chronickej nespokojnosti, o tom, ako sú naše životy rozrušované tekutosťou dneška. Čo podľa vás definuje melanchóliu u mladých ľudí dnes? 

Tým najvypuklejším úkazom sú sociálne siete, v rámci ktorých má každý tisíce priateľov, v realite sú však všetci osamelí. Čím viac majú takýchto priateľov, tým sú osamelejší. Nie nadarmo počúvame, že medzi mladými je veľmi rozšírená bulímia či anorexia a iné duševno-telesné poruchy — táto zdanlivá komunita robí mnohých ľudí chorými. Ich reakcie na zdanlivý domov, ktorý pre nich reprezentuje internet, sú zúfalé. Vezmime si napríklad fenomén Skype. Na obrazovke vidím niekoho tvár, ale keď sa mu chcem pozrieť do očí, musím pohľad zamieriť na kameru. Zdanlivo vidíme toho druhého, ale v skutočnosti sa naňho nepozeráme. To je metafora dneška. 

Čím je dnešný pocit osamelosti iný? Akou melanchóliou je sprevádzaný? 

Pocit osamelosti je dnes iný v tom, že si ľudia svoju osamelosť nevšimnú. Nie je to reflektovaná osamelosť, ale pocit domova vo svete, ktorý nie je domovom. Ide o rovnaký pocit melanchólie ako kedysi, ale prejavuje sa inak. 

V úvodnej kapitole vašej knihy píšete: „K tomu, aby niekoho zaplavila melanchólia je potrebné, aby ostatní melancholickí neboli. K tomu, aby mohol ísť melancholik naozaj do hĺbky, musí v hĺbke niečo byť, musí existovať povrch a hĺbka.” Dnes sa viac ako kedysi z rôznych aspektov hovorí a píše o povrchnosti. Aký je dnes vzťah povrchu a hĺbky? 

Je veľmi lákavé povedať, že všetko je povrchné, že vidíme len ten povrch a v hĺbke nič nie je. Ale myslím si, že je v nej veľmi veľa, a hoci to zatiaľ neprišlo, niečo veľké tam v súčasnosti tlie. Nachádzame sa v dobe, ktorá sa bude kultúrne veľmi meniť a z hĺbky k nám príde veľká zmena.

Je táto zmena predstaviteľná? 

Nevieme si ju úplne predstaviť, pretože zahŕňa znečistenie životného prostredia, zmenu klímy, migráciu, ktorá bude narastať, či umelú inteligenciu. Tieto všetky fenomény zasahujú do toľkých sfér, že nás čaká približne taká veľká kultúrno-spoločenská premena, akú priniesol pád Rímskej ríše. Najhorším obdobím gréckej mytológie bola éra titanov. My dnes v tejto ére žijeme, hoci to vôbec nevidíme. 

Vo svojej knihe píšete, že melancholický človek si smrť hlbšie uvedomuje, prijíma ju a akosi s ňou žije. Existenciálna otázka smrti je rovnako dôležitá ako otázka života, no máme tendenciu ju vytesňovať. Ako by ste popísali vzťah dnešného človeka k smrti? 

K smrti máme veľmi prudérny postoj. Snažíme sa vytesniť ju z nášho vedomia, spraviť ju neviditeľnou. Väčšina ľudí dnes umiera v nemocniciach.  Smrť nechceme vnímať a vidieť. Akoby sa vytratila z nášho života. V osvietenstve sa zrodila myšlienka, že človek vie všetko vysvetliť a raz bude všetkého pánom. To je v istom zmysle veľmi krásna myšlienka, ak ju však dovedieme do úplnej dokonalosti, budeme žiť v omyle, že všetko vyriešime a môžeme sa stať pánmi života a smrti. Do tejto dokonalosti ju dovedie technika. Dnešný melancholik je človek, ktorý síce má tisíc facebookových priateľov, ale vie, že váhu vlastnej existencie z jeho ramien nikto nesníme. Uvedomuje si, že so všetkým bude musieť bojovať sám. 

Melanchólia znamená aj utekanie človeka do iracionálna. Do akého iracionálna uteká dnešný melancholik? Môže byť zvnútornenie tohto procesu preňho istou pomocou — môže byť melanchólia výbavou, ktorá mu pomôže prežiť? 

Melanchólia je absolútnou pomocou. Je to nástroj vlastného sebapoznania. Pri jej porovnaní s depresiou prichádzame na to, že kým depresia je úplným stratením sa, melanchólia je presným opakom — vedomé spoznávanie seba. 

Melanchólia vždy bola a je populárnou témou umenia. Keď sa pozrieme na súčasné maďarské umenie, je plné melanchólie. V literatúre sú to napríklad diela Lászlóa Krasznahorkaia, v kinematografii celá škála filmov od Bélu Tarra, Kornéla Mundruczóa či Györgyho Pálfiho. 

Francúzsko-rumunský filozof Emil Cioran povedal, že na svete sú tri melancholické národy. Sú to Portugalci, Rusi a Maďari. Neviem, z čoho presne to vyplýva. Možno z toho, že sú uväznení v osamelosti medzi germánskou a slovanskou tradíciou.

Z Budapešti do Bratislavy ste prišli vystúpiť na Stredoeurópske fórum, ktorého témou je tento rok Verejnosť proti strachu. Východná Európa prežíva špecifické obdobie — je tridsať rokov od pádu socializmu. Čo sme ním podľa vás stratili a čo získali? 

Získali sme svet, o ktorom sa nikto neodvážil ani snívať, pretože v tom čase sa každý bál snívať o liberálnom svete a demokracii. Jeho súčasťou je však zvláštny svet, o ktorom nikto nesníval ani potom. Taký svet máme dnes v Maďarsku či Poľsku. To je niečo, čo sme nechceli. 

Rozhovor pripravil filmový kritik Matej Sotník

László F. Földényi

Je maďarský teoretik umenia, literárny vedec, esejista a jeden z najvýznamnejších súčasných maďarských intelektuálov. Je docentom na Ústave pre porovnávacie literárne vedy na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, kde žije. Na budapeštianskej Divadelnej a filmovej akadémii pôsobí ako vedúci katedry teórie umenia. V slovenskom preklade Juliany Szolnokiovej mu vyšli knižky Goyov pes a jeho najslávnejšia kniha Melanchólia

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: