Christo tvrdil, že nepotrebuje granty. Na svoje opulentné kúsky ale potreboval papalášov, ktorých „manželky majú dobrý vkus na súčasné umenie”. A potreboval tiež masy ľudí, ktorí jeho umenie navštevovali. Bulharský velikán si zakladal na myslení vo veľkom, ale nový film Christo: Chôdza po vode (2018) hovorí viac o megalománii a manierizme známeho umelca, než o veľkorysosti jeho umeleckých vízií.
Film Andreya Paounova je dobrý v tom, že nie je biografickou gloriolou, ktorá by mapovala život či kariéru slávneho umelca, ale sleduje pozadie vzniku jeho najnovšieho diela. Je v ňom množstvo situácií, ktoré demaskujú mašinériu za posledným Christovým výstupom – Plávajúcim mólom v severnom Taliansku. Christo: Chôdza po vode je dokumentárnym filmom zo žánru making of, ktorého ambíciou nie je interpretovať dielo Christa či smerovať k pomenovaniu jeho významov.
Diváci a diváčky môžu viac oceniť, ako pomocou observačne zachytených situácií snímka ukazuje spôsob Christovej práce, komunikácie s ľuďmi, či ako zaňho jeho manažér vyjednáva peniaze – je to rovnaké, ako keď sa zjednáva cena hocičoho iného. Christo v mnohých scénach nezaprie svoje nabubrené ego. Príbeh sa vyhrotí vo chvíli, keď spolu s manažérom obviňujú miestnu produkciu a magistrát z nezvládnutia situácie, keďže na móle je v jednej chvíli viac ľudí ako je bezpečné. Keď Christo networkuje s prominentmi (v úvode filmu sa na párty mihne napríklad Gerhard Schröder) je to iný človek – vľúdnejší. V kontexte sa napokon mnohé scény javia groteskne.
Skupina umelcov hnutia land art, do ktorého niektorí zaraďujú Christa a jeho dávnejšie zosnulú manželku Jeanne-Claude, sa vymedzovala voči súdobej inštitucionálnej praxi galérií. Je preto zaujímavé sledovať, ako Christo robí umenie zasadené do prírody, určené na popkultúrnu spotrebu.
