V marci sa na slovenskom crowdfundingovom portáli Startlab objavila kampaň na knihu Juraja Mesíka Posledné impérium s podtitulom Texty o agónii Ruska. Namiesto toho, aby si podporovatelia kampane cez odmeny predplatili knihu pre seba, vyzbierané financie boli použité na vydanie knihy a jej distribúciu učiteľom. V období, keď sa hovorí o mládeži ako o časti populácie, ktorá je voči propagande a manipulácii najviac exponovaná, je dobré nahliadnuť, čo sa ponúka ako sprievodca kritickým myslením po mape východnej Európy.
Keď sa do distribúcie dostali nedávne snímky týkajúce sa obdobia normalizácie – Válek a Dubček – kritika si všimla, že ani v jednej nechýba Husákov prejav z augusta 1968 ako symbol začiatku normalizácie. Súčasťou každého naratívu sú výrazné emblémy, preto ani kniha o Rusku nemôže začínať inak ako obrazom z noci, ktorá sa udiala týždeň pred Husákovým prejavom. Tanky valiace sa ulicami a neveselo vzrušujúce informácie z rádioprijímačov sú v kontexte politického uvažovania o Rusku tým, čím je Dostojevskij v oblasti literatúry: jednou z prvých asociácií.
Ak sa historická udalosť, obzvlášť natoľko traumatická, ako bola invázia vojsk Varšavskej zmluvy, analyzuje a vníma v historickom kontexte, môže byť cenným zdrojom poznania politických, ekonomických či vôbec spoločenských procesov. V prípade starostlivého abstrahovania môže mať historická skúsenosť nadčasovú platnosť. Akonáhle sa však začne zjednodušene prenášať do súčasnosti, ľahko možno skĺznuť k umelo naskrutkovaným analógiám a skratkovitým záverom, ktoré ignorujú zložitosti historického vývoja aj súčasného stavu sveta. Bezprostredná skúsenosť so skúmaným javom môže byť výhodou priameho kontaktu, ale aj nevýhodou nedostatku odstupu.
Ani nie tridsať rokov existencie samostatného Ruska nie je dostatočným obdobím na posúdenie, či možno históriu ZSSR a súčasného Ruska vnímať principiálne in continuo, čiže ako históriu „ruskej duše“ (transcendujúcej momentálne politicko-ekonomické zriadenie), alebo sa podobnosť deklaratívne komunistickej a reálne oligarchickej politiky ukrýva v čomsi menej abstraktnom, povedzme napríklad v akumulácii moci a kapitálu. Mesík vo svojej publikácii k analýze pristupuje s predpokladom zla inherentného kremeľským múrom, ktoré sa v nich usídlilo najneskôr začiatkom dvadsiateho storočia.
Kniha, ktorá je kompilátom publicistických textov (navyše na tú istú tému), sa musí nevyhnutne potýkať s problémom opakovania. Využijúc terminológiu z oblasti beletrie, v Poslednom impériu nájdeme množstvo motívov, ktoré sa únavne opakujú: tie isté štatistiky, obrovské množstvo textu venujúceho sa dookola demografii Ruska, v druhej polovici knihy sa zvyšuje frekvencia písania o čínskom obsadení Sibíri a rovnako sa opakujú niektoré bonmoty, medzi ktoré patrí označenie Ruska ako „Hornej Volty s jadrovými bombami“ či „zasneženej Nigérie“. Pri prvom prečítaní ide o zaujímavú a vtipnú metonýmiu, no keď sa objaví piaty alebo šiestykrát, stáva sa únavnou. Kniha by si azda žiadala výraznejší redakčný zásah, vyradenie článkov s veľmi podobnou tematikou alebo syntézu viacerých textov do jedného väčšieho celku, čím by sa predišlo „verklíkovaniu“ už mnoho ráz opakovaných faktov a názorov.
Púšť medzi Bruselom a Kremľom
Čitateľ nemusí poznať teoretické diela o ideológii, aby rozpoznal, ktoré lacné triky (na úrovni jarmočného eskamotéra) sa pri manipulácii verejnosti využívajú. Tak, ako podľa bývalého premiéra Fica neexistuje alternatíva k vláde, ktorej donedávna šéfoval, tak ani mnohí vplyvní intelektuáli nevidia alternatívu k súčasnému spoločensko-ekonomickému usporiadaniu. Čím absurdnejší protiklad sa mu postaví, tým zrejmejšie je, že iná možnosť, než zveľaďovanie status quo naozaj neexistuje. „Pravoslávno-kriminálny teror, aký majú v Donbase? Alebo si želáte polofeudálnu upadajúcu násilnícku spoločnosť dnešného Ruska?“ (s. 13) pýta sa Mesík tých, ktorí uvažujú nad inými podobami ekonomickej a bezpečnostnej spolupráce, než predstavuje EÚ a NATO. Zahanbení môžu ísť domov: je jasné, že nič medzi – a ani mimo tejto línie – neexistuje.
V podobnom duchu sa signatári Otvoreného listu občanom Ukrajiny k druhému výročiu okupácie Krymu nechávajú počuť: „Dva roky po okupácii Krymu máte Vy, ženy a muži Ukrajiny, pred sebou stále dve cesty. Jedna vedie k slobode, vláde zákona, prosperite a civilizácii. Druhá smeruje k ovládnutiu Ukrajiny súčasným ruským režimom, k násiliu a takej spoločnosti, v ktorej by boli všetci Ukrajinci len nevoľníci slúžiaci orientálnemu despotovi v Kremli.“ (s. 172) Prvá z ciest sa pochopiteľne vzťahuje na približovanie sa k členstvu v EÚ, bolo by preto zaujímavé poznať postoj ukrajinských krajne pravicových nacionalistov, či vidia pre svoju krajinu práve tieto dve cesty tak, ako českí a slovenskí intelektuáli. Napriek tomu, že sú tiež antirusky naladení, možno by ukrajinským extrémistickým „vlastencom“ bolo v ”slobode, vláde zákona, prosperite a civilizácii” rovnako nekomfortne, ako tunajším príslušníkom ĽSNS.
Štúr propagandista
Z pochlebovania tým, ktorým je kniha určená (teda učiteľom), autora obviniť rozhodne nemožno. Už na 16. strane (a rovnako mnohokrát neskôr) konštatuje, že „všetky generácie Sloveniek a Slovákov, vrátane nás, za posledných skoro sto rokov, […] prešli systematickou proruskou indoktrináciou.“ Myslí tým aj súčasnú generáciu – študujúcu. Odvoláva sa pri tom na Kollárovu Slávy dcéru, Hollého žalospev Plač Matki Slávi nad odroďilími sinami a Štúrovo Slovanstvo a svet budúcnosti. Práve k poslednému titulu dodáva, že „to dielo nečítal takmer nikto. Všetci však vieme, že existuje.“ Je samotná vedomosť o panslavistickom spise “proruskou indoktrináciou”? Ak nie, potom musia robiť výraznú ideologickú nadprácu učitelia. Túto logickú implikáciu však Mesík nerozvíja. Sú zborovne našich stredných škôl konšpiračnými centrami, v ktorých sa vypracovávajú stratégie sofistikovanej manipulácie na hodinách slovenského jazyka a literatúry? Odkedy autor tejto recenzie opustil gymnázium, veľa vody Hornádom nepretieklo, ale ani po hĺbkových analýzach romantických politických spisov nepozoruje na svojich kolegoch – poslucháčoch slovenskej literatúry – panslavistickú či rusofilnú radikalizáciu. Berme teda konštatovanie pána Mesíka, že pár veršov zo Slávy dcéry (ktoré prečíta neveľké percento stredoškolákov a ešte menšie sa nad nimi zamyslí a rozoberá ich) vytvára podhubie pre proruské politické postoje časti slovenskej spoločnosti, za milý, žiaľ naprieč knihou pričasto opakovaný žartík.
V súvislosti s obdobím romantizmu vyslovuje autor knihy ešte jeden zaujímavý postreh, keď píše, že „33-ročný mladíček“ (myslí tým Štúra v období revolúcie v r. 1848, teda v čase, kedy tento „mladíček“ už mal za sebou kodifikáciu slovenčiny) bol „objektívne nezrelým“ a preto mal nárok na „ruské poblúznenie“. Iste by nebolo na škodu zadefinovať objektívne kritériá zrelosti, ktoré by mohli byť užitočné aj v súčasnej politike – napr. Rade EÚ totiž najbližší polrok bude predsedať krajina, na čele vlády ktorej sedí mladíček ešte o dva roky mladší od Štúra v r. 1848. Môže si Európa v kritických časoch dovoliť v takto vysokých funkciách nezodpovedných a nezrelých mladíčkov – hazardérov?
Náborová organizácia: ľud
V knihe možno naraziť na sériu sociologicko-psychologických konštatovaní, ktoré si zaslúžia bližšiu pozornosť. Spomedzi nich možno spomenúť legendárnu ruskú pohostinnosť (Mesík preferuje pojem servilnosť), o ktorej hovoria mnohí súčasní aj minulí návštevníci krajiny ležiacej od Kaliningradu po Čukotku. Autor ju považuje za „mechanizmus, na ktorý Rusi aj dnes verbujú svojich spolupracovníkov a agentov po celom svete.“ Vyznačujú sa ňou „Rusi špeciálne vyškolení – ale aj tí neškolení“ a slovné spojenie absolútna politika tak umocňuje svoj význam. Každá kyslá uhorčička a 50 gramov vodky ponúknuté návštevníkovi Ruska sú investíciou do rozšírenia radov zahraničných agentov ruskej tajnej služby.
Autor knihy svoj postoj k Rusku nenazýva rusofóbiou (ktorá by sa spolu s rusofíliou mohli stať slovenskými slovami roka – aspoň podľa frekvencie výskytu na internetových diskusiách), ale „rusorealizmom bez rusonaivity“ (s. 227). Azda nezámerná, ale mimoriadne presná je podobnosť so Sulíkovým samozvaným eurorealizmom. Ten sa vyznačuje povzbudzovaním protieurópskych nálad (mutujúcich do polôh krajne pravicových), ale aj deklaratívnou vôľou neopustiť EÚ, len ju radikálne reformovať. Mesík svoj postoj totožne považuje za realistický (demonštrácia nadhľadu, objektivity): naprieč knihou o Rusku nepadne jediná pozitívna zmienka, na viac než tristo stranách starostlivo buduje obraz Ruska ako beznádejne zaostalej a agresívnej krajiny, o obyvateľoch sa opakovane vyjadruje ako o „mužíkoch“ a o ruských matkách píše, že „prestávajú rodiť vojačikov“. Že medzi overené princípy ideologickej manipulácie patrí aj odvolávka na všeobecnú vedomosť (sedliacky rozum; využitie tejto techniky vytvára dojem, že spochybniť čosi tak samozrejmé, ako sa uvádza, hraničí s choromyseľnosťou), demonštruje spolu so svojím „rusorealizmom“ v lakonickom vyjadrení: „Vieme, že Rusko svetu nedá nič dobré – môže ale odtiaľ prísť veľa zlého.“ (s. 313)
Spráchnivený dom na východe
Hoci sa autor v knihe viackrát vyjadruje ako prognostik, niektoré jeho odhady sú tak absurdné, až sa človeku nechce veriť, že to napísal človek s prehľadom pána Mesíka: na s. 215 napríklad píše, že „pri istej kombinácii okolností“ je možný (hoci nepravdepodobný) vývoj, že sa Rusko rozsype už v r. 2015 (text napísaný v koncom decembra 2014). Ak pod pojmom „možný“ nemyslí takú hypotetickú možnosť, že naša vláda tento týždeň odstúpi a vyjadrí poľutovanie nad tým, ako v posledných rokoch zhumpľovala túto krajinu, potom by stálo za to poznať dôvody, prečo pán Mesík takúto možnosť pripustil.
Realita nabúrava Mesíkove hypotézy aj v opačnom garde: v článku z r. 2014 s názvom Chvála NATO a NSA Mesík píše, že „keby sa bombardérmi vyhrážal popredný predstaviteľ USA, bola by z toho medzinárodná kauza. Pri Rusoch ticho.“ Bez ďalšieho komentára pripájame Trumpov tweet z 3. januára tohto roka: „Severokórejský líder Kim Čong Un vyhlásil, že nukleárne tlačidlo je celý čas na jeho stole. Povedzte mu, prosím, niekto z toho chudobného a hladujúceho režimu, že aj ja mám nukleárne tlačidlo, ktoré je omnoho väčšie, omnoho silnejšie a navyše funguje.“ Ktovie, či by sa dnes v článku s rovnakým názvom našiel priestor aj na vyjadrenie sa k Turkom (ako členom NATO), ktorí za svojimi hranicami masakrujú Kurdov, bojujúvších proti Islamskému štátu. Istú predstavu si však urobiť možno, veď keď autor píše o tom, že „terorizmus je súčasťou života mnohých spoločností aj dnes,“ medzi príkladmi uvádza: „v Izraeli takmer ani neminie deň bez správy o ďalšom útoku Palestínčanov nožmi na izraelských civilistov, Kurdi podnikajú bombové útoky v Turecku […].“ (s. 180) Do jeho súvetia sa akosi nevmestilo, že izraelskí snajperi začiatkom apríla strieľali na civilistov (a incident neostal bez obetí), či už spomínaná likvidácia Kurdov v Rojave a ich prenasledovanie v Turecku. Veríme, že súčasťou kritického myslenia, o ktorého kultiváciu sa Mesík usiluje, je aj analýza toho, čo sa vyberie ako povedané a čo sa radšej zamlčí.
Schrödingerova armáda
Naprieč textami v knihesa tiahne toľko nekonzistentných línií, že by bolo stratou času ich všetky vymenovať, nuž aspoň jeden príklad za všetky: kým na všetkých ostatných stránkach bol ZSSR zastaralo vyzbrojenou ríšou, vo všetkých (nielen) zbrojných aspektoch zaostávajúcou za západným svetom, vo vojne s Afganistanom, na ktorom podľa Mesíka ZSSR vykrvácal, bol „Sovietsky zväz po zuby vyzbrojený modernými zbraňami.“ (s. 220) V konfrontácii so Západom bol Sovietsky zväz slabý a bezmocný, v konflikte s Afganistanom odrazu silný, no beztak padol ako Goliáš proti Dávidovi. O slabosti ruskej armády (napriek miliardám rubľov, ktoré do nej bez prestávky tečú), presviedča aj na s. 243 – 244, kde dvakrát po sebe konštatuje, že „Turecko je veľká, dostatočne bohatá a moderne vyzbrojená krajina, proti ktorej Rusko nemá nijakú šancu,“ a „Aj keby sa celé NATO hneď zajtra rozpustilo – ako o tom v Kremli snívajú -, Rusko nemá absolútne žiadnu šancu viesť proti Turecku úspešnú vojnu.“ Okrem Mesíkovej neochvejnej istoty čitateľ nemá dôvod byť s autorom zajedno, nakoľko vo všetkých predložených číslach (HDP, počet obyvateľov, vojenská sila, počet vojakov v aktívnej službe) Rusko Turecko prevyšuje, len v jednom aspekte zaostáva (počet ľudí, ktorí každý rok dosiahnu vek aktívnej vojenskej služby). Odkiaľ teda pramení presvedčenie pána Mesíka, ostáva stratené kdesi medzi riadkami podobne, ako aj na iných miestach textu.
S autorom treba súhlasiť, keď konštatuje, že ruský štátny rozpočet je bytostne závislý od exportu nerastných surovín a zisky z neho plynúce táto krajina hanebne premrháva. Čitateľa však musí zaskočiť stať, ktorou na s. 283 končí svoj článok Poľsko-litovský šachmat Gazpromu: „Bolo by odvážne dúfať, že niečo razantnejšie pre jeho zníženie (obchodný deficit, pozn. aut.) urobia naši politici, ale prispieť k tomu môže našťastie každý z nás. Stačí nechať ráno auto v garáži a ísť do práce bicyklom, peši či MHD, alebo znížiť spotrebu teplej vody, napr. pri sprchovaní.“ Uvedomelý konzum je tak uvedený do radikálne nového kontextu studenej vojny ako prostriedok, ktorým každý, komu záleží na konečnej porážke ríše zla, môže prispieť klincom do jeho rakvy – a to už vďaka o pár minút kratšej sprche. Slobodný trh a vôľa jednotlivca neboli nikdy mocnejšie!
Diskurz rinčiaci zbraňami
V období, keď sa celosvetové i domáce napätie stupňuje, je zbierka textov Juraja Mesíka polarizujúcim príspevkom k čoraz militantnejšej verejnej diskusii. V premýšľaní relevantných politických strán i médií sa navyšovanie zbrojných výdavkov chápe ako samozrejmosť a diplomatické či mierové riešenia sa stávajú čoraz periférnejšími, označované za naivné a neuskutočniteľné. Máme záväzky, ktoré musíme plniť: v tom súhlasia vláda i prezident. Záväzky však nemáme len voči NATO, ale aj voči EÚ, OSN či OECD, ktoré sa viažu na rozvojovú pomoc. Vo financiách, ktoré na ňu vynakladáme, dlhodobo zaostávame, pričom očakávané príspevky sú signifikantne nižšie než tie, ktoré sa vyžadujú ako investícia do armády (napr. v r. 2015 sa na rozvojovú pomoc malo vynaložiť len 0,33 % hrubého nár. dôchodku, kým reálne sa podľa Strednodobej stratégie rozvojovej pomoci na r. 2014 – 2018 MZVaEZ v čase vydania dokumentu vynakladalo 0,09 %). Diplomacia má svoje obmedzenia, ale na otázku, či sme na ne už narazili, zatiaľ nemáme jednoznačnú odpoveď. Hoci sa Mesík čitateľov usiluje presvedčiť (a nie je v tom sám) o bezprostrednosti a akútnosti ruskej hrozby, indície o tom, že by Slovensku hrozila priama vojenská intervencia z východu, sú slabé a takýto scenár je nateraz málo pravdepodobný. Pre nalievanie miliárd eur do armády bez riadnej verejnej kontroly v situácii, keď ledva možno nájsť pár miliónov pre poľnohospodárov, pedagógov či úradníkov, je vytváranie atmosféry strachu efektívnym, zato veľmi hazardným krokom.
Publicistovi Jurajovi Mesíkovi nemožno uprieť široký prehľad v téme, o ktorej v knihe Posledné impérium píše. Poctivo zdrojuje, stránky zapĺňa štatistikami a ponúka málo známe informácie (o americkej pomoci počas hladomoru v ZSSR začiatkom 20. rokov či o zastúpení moslimského obyvateľstva v ruskej populácii) i podnetné prognózy (kolonizácia Sibíri Čínou), na dôsledné kritické myslenie je to však stále málo. Kto chce učiť kritické myslenie, mal by zájsť ešte o krok ďalej a spochybniť vlastnú metodológiu a používané kategórie (HDP, s ktorým sa operuje, vypovedá o sile ekonomiky, ale málo o distribúcii bohatstva), no predovšetkým: vyhýbať sa neprimerane zovšeobecňujúcim a kategorickým súdom v zmysle už spomínaného: „Rusko svetu nedá nič dobré – môže ale odtiaľ prísť veľa zlého.“ O mocných Ruska si netreba robiť nijaké ilúzie: tamojšia vláda je destilátom oligarchie. Nie je však absolútnym a vyčerpávajúcim obrazom Ruska. Najväčšia krajina sveta nie je fikčným svetom s vlastnými fyzikálnymi zákonmi: prešla si vývojom, ktorý je možno analyzovať ako akýkoľvek iný a cez neho porozumieť jeho súčasnosti. Bez ilúzií a idealizmu, bez démonizácie a strachu.
Autor je poslucháčom literatúry na FF UPJŠ.
