Jednotka drží vrece, dvojka ľavá noha, trojka pravá noha

K.O.8. augusta 20191857

Pokúsim sa načrtnúť svet, ktorý som objavila nedávno. Ak ho budete chcieť spoznať, nepôjde to inak – musíte zájsť na pár hodín boxu. Box je somatické poznanie, ktoré predchádza vizuálnemu a mentálnemu porozumeniu. Ďaleko ho prestupuje. Žiadna teória ho nikdy nepriblíži.

Bez telesného osvojenia si jednotlivých pohybov a oddania sa ozvenám úderov, bez prežívania synchronizovaného pohybu tiel, bez toho, aby ste vdýchli pach a pot boxerne, zacítili bolesť a modriny na vlastnom tele, nikdy do sveta boxu, jeho zmyslovosti a zmyselnosti, nepreniknete. Box je to, čo oči už dávno vedia. Je realizovaním jednoty ducha a tela v horúčke zápasu, v zúženom zornom poli na rozlohe ringu, kde sa všetky zmysly cibria a upriamujú na pohyb súpera alebo súperky. Sú to také intenzívne pocity, že len málokto sa spod ich kúzla dokáže vymaniť.

Kolektívna prax

Šesť hodín večer. Vchádzam do boxerne. Pri dverách ma zdraví Ivan. Vnútri je plno. Naokolo pobehujú štyri deti. Dve sú Ivanove a dve Radove. Obaja vedú tréningy. Aj ich partnerky trénujú. Deťom niekto z tatamov postavil bunker. Dve dievčatká sa hrajú na karimatkách. Niečo kreslia. Ďalší chlapec a dievča udierajú do mechov. Medzitým sa priestorom rozliehajú pokriky trénerov: „Predná, zadná, predný hák. Hýb sa! Čo stojíš?! Na špičkách. Posledných desať sekúnd!“ Usmievam sa. Idem sa prezliecť.

  1. 6. 2019

Predný hák, zadný hák, predný zdvihák. Sudánski demonštranti a demonštrantky vyzývajú na nočné protesty.

Sparing a antagonistická kooperácia

Súčasťou tréningu je okrem tieňovania (simulovania zápasu s imaginárnym súperom alebo súperkou pred veľkým zrkadlom), kondičnej a silovej prípravy aj pravidelný sparing. Je to hybrid medzi tréningom a zápasom, v ktorom protivníci a protivníčky udržiavajú akési dynamické ekvilibrium alebo, ako by povedal Loïc Wacquant, antagonistickú kooperáciu. Pri sparingu si totiž vo dvojici navzájom pomáhate. Rešpektujete pravidlo, že pokiaľ proti sebe stoja osoby, medzi ktorými je nepomer síl, potom silnejšia z nich musí upraviť svoje správanie tak, aby bol simulovaný zápas vyrovnaný, teda aby sa dosiahol kompromis. Sú takí a také, ktoré si myslia, že môžu zbiť všetkých a so všetkými sa chcú biť, a najmä novicom a novickám trvá, kým si na túto „antagonistickú kooperáciu“ a morálku zvyknú. Box, na rozdiel od všeobecného mýtu, nie je o bezhraničnej súťaživosti, ale naopak, o naučenom udržiavaní pomeru síl v rovnováhe. Nemôžete svojmu partnerovi alebo partnerke ublížiť, pretože si navzájom pomáhate.

  1. 6. 2019

Encefalitída zabila viac ako sto detí v indickom štáte Bihar. Predná, zadná, uskočím, zadná.

Vzájomný rešpekt

Stojím vo dverách a sledujem dianie v miestnosti. Málokedy vidím toľko vzájomného rešpektu. „Spáruje“ každý s každým. Muži so ženami. Rotujú, aby sa medzi sebou vystriedali. Pred každým začiatkom sparingu si buchnú rukavicou o rukavicu, akoby sa zdravili. Je to gesto, ktoré sa vždy zopakuje. Nikto ho nevynechá. Prejavujú tak úctu súperovi alebo súperke. Pri sparingu sa na seba usmievajú. Nejdú tvrdo ako v zápase. To ani nie je účelom. Skúšajú. Učia sa čítať svojho protivníka alebo protivníčku. Trénujú si oko. Keď niekomu úder „preletí“, čo znamená, že ten druhý sa pravdepodobne nekryl a úder mu zasiahol bradu, sparing sa preruší a protivník alebo protivníčka sa uistí, že je všetko v poriadku. Je to ako tanec tiel v priestore, len trochu iný. Počujem trénerku Sisu. Hovorí: „Tu pracujete spolu a držíte jedna druhú. Ak chcete ísť robiť individuálny šport, môžete ísť vedľa do fitka a vyrozprávať sa trénerovi. Tu sa maká. Pracujete kolektívne, v pároch a pomáhate si navzájom.“ Niekto sa jej spýta, koľko kôl pôjdeme. Hovorí, že podľa toho, ako budeme vyzerať. Smejeme sa. Dole prechádzam okolo Ivana. Stojí pri trampolíne a vo vnútri skáče tak päť-šesť detí. Sú to deti žien, ktoré práve so Sisou trénujú v boxerni. Sisa je Ivanova partnerka. Ivan sa o deti stará, kým cvičia.

  1. 6. 2019

Taliban sa vyhráža afganským médiám. Dve predné, zadná.

Zranenie

Je leto. V boxerni je hrozné teplo. Dvere sú otvorené dokorán. Na lavičke pred boxerňou už sedí niekoľko žien. Vo vnútri práve trénujú deti. Medzi nimi jedno dievča. Práve končia tréning a posilňujú brucho. Tréner kričí: „Čo ste baby? Vydržte!“ Vedľa Dávid trénuje dve ženy v thajskom boxe. Dávid študuje architektúru na STU. Ženy sú asi kolegyne. Nežne do seba ťukajú a smejú sa pri tom. Dávid si z nich priateľsky uťahuje. Dobre sa na to pozerá. Prichádzajú ženy na začiatočnícky tréning ženského boxu. Šatňa je veľmi malá. Tlačíme sa na seba. Naše telá vytvárajú ešte viac tepla. Nedá sa tam vydržať. Idem sa rozcvičiť. Sadám si na tatami a pomaly si obmotávam bandáže. Musím sa poriadne rozohriať, kým príde náš tréner Samo. Dnes idem mesiac po operácii kolena prvýkrát skúsiť lapovať. Lapy sú akési rukavice, ktoré si ten, kto vás lapuje, drží pred tvárou a vy do nich udierate podľa pokynov. Roztrhla som si vnútorný meniskus a predný skrížený väz. Na svoje koleno musím ísť pomaly. Naučiť sa rešpektovať svoje telo. Stále je nestabilné a ja neviem, čo si môžem dovoliť. Aj Samo má rešpekt. Krotí ma. Vie, že idem cez bolesť a ťažko si určujem hranice.

  1. 6. 2019

Predná, zadná, sidestep s predným hákom. Slzy a hnev po tom, čo „mozgová horúčka“ v Indii zabila už vyše 150 detí.

Implicitná pedagogika

Ľuďom sa väčšinou zdá, že box je individuálny šport. V skutočnosti je to jeden z najkolektívnejších športov, aký som kedy zažila, a to som sa vyše dvanásť rokov vrcholovo venovala synchronizovanému plávaniu. Bez ostatných nemôžete trénovať. Áno, v ringu vás nik nezachráni, ale trénovanie, ktoré vás na zápas má pripraviť a zároveň vám pomôcť naň zabudnúť, je možné len kolektívne. V skutočnosti vás neučí ani tak tréner alebo trénerka. Najviac sa naučíte od ostatných okolo vás. Mimeticky kopírujete pohyby tých lepších. Cvičíte si zmysly pri sparingu. Navzájom sa lapujete a dvíhate zo zeme. Sami sa nič nenaučíte. Box je kolektívna pedagogika.

  1. 6. 2019

Fight.

Turnaj

Dnes je Turnaj o Prsteň Jána Zacharu, nášho jediného olympionika z roku 1952. V súčasnosti je už blízko deväťdesiatky. Vidím ho, ako spolu s trénerom Hučkom stojí pri ringu. Zachara ešte stále lapuje. Aspoň to mi hovorí Samo, keď zbadá, kam sa pozerám. Nikdy predtým som nebola na takomto podujatí. Je to v industriálnej aréne Engerau v Petržalke. Je tam chladno, ale tí v ringu to určite necítia. Všetci sa navzájom poznajú. Tréneri a trénerky z rôznych klubov a ich zverenci a zverenkyne. Samo sa s niekým vedľa mňa baví o vzťahoch medzi jednotlivými klubmi. Aj keď sú rôzne, zdá sa, že vo všeobecnosti medzi nimi vládne akýsi rešpekt. Len ťažko sa mi darí zorientovať. Skupinka vedľa mňa sa rozpráva o drogách. Niektorí zápasníci alebo zápasníčky sa zvyknú pred zápasom „sfúkať“. Pridá sa k nám muž s vyholenou hlavou a priateľským úsmevom. Rozpráva príhodu, ako ho nejaká skupina antifašistov chcela na ulici zbiť. Snažil sa im vysvetliť, že ho majú nechať tak, že nie je nácek a s nikým sa nechce biť. Prišla som do šatne. Rado sa práve chystal lapovať Andreja pred zápasom. Keď som vošla, Andrej ležal na lavičke a Rado mu natieral chrbát thajskou masťou. Sebaisté, rýchle a skúsené pohyby rúk. Rozmýšľam, kedy som naposledy videla muža starať sa o telo iného muža. V šatni je so mnou aj Samo. Obaja pomáhame, s čím môžeme. Podávame uteráky, plníme fľaše vodou, robíme si srandu. Ľudia z klubov sa navzájom chodia povzbudzovať a pomáhať s prípravou zápasníka alebo zápasníčky pred vstupom do ringu. Bez celej siete starostlivosti by to nefungovalo. Rado začína Andreja lapovať. Predná, zadná, uskočím, zadná, predný hák, lowkick. Andrej je thaiboxer.

V ringu je Sisa. Ivan, jej partner a tréner, jej v kúte sekunduje. Druhé kolo má za sebou. Sťažka dýcha. Ivan ju ovieva uterákom. Okolo nás pobehujú ich deti, striedavo sa o ne staráme. Rozmýšľam, aké to môže byť, vidieť mamu biť sa v ringu a ocina, ktorý ju ovieva uterákom a pomáha jej piť. Ivan niečo Sise hovorí. Tretie kolo. Po druhom sa zdalo, že Sisa už nevládze, ale v treťom chytila druhý dych. Vychádza von popri nás. Vraví, že po druhom kole jej odchádzali nohy, ale Ivan jej v rohu pošepkal: ak vyhráš, dostaneš šesťsto eur. Tak sa posnažila.

  1. 6. 2019

Soheila, iránska utečenka vo Veľkej Británii, znásilnená, zneužívaná a mučená svojím o šestnásť rokov mladším manželom. Zadný zdvihák, k. o.

Zmyslová intoxikácia

Ráno som mala terapiu. Odporučili mi dvojmesačnú hospitalizáciu na psychosomatickej klinike. V práci som si musela vziať zdravotné voľno. Prišla som domov a snažila sa to nejako „prežiť“, tak ako každé ďalšie dva týždne posledného polroka. Verím, že depresia je ultimátny výsledok doby, v ktorej musíme žiť. Je to podľa mňa takmer jediná logická reakcia našich myslí a tiel na to, čo nás obklopuje. Všetko sú to len myšlienky, ale pravdou je, že vôbec netuším, čo s tým. Som však presvedčená, že sa s tým musíme nejako vysporiadať. Bojovať s tým. Neignorovať to. Nepotláčať. Nepokúšať sa to normalizovať. Nesnažiť sa s tým naučiť žiť. Nie je to náš najväčší nepriateľ, ale ani priateľ. Nechovajme si ju príliš blízko pri tele. V mojom prípade je možné, že súvisí s menštruačným cyklom a zvyšovaním a znižovaním hladiny estrogénu v krvi. Pre nikoho na svete nie je politicky výhodné, aby sa do výskumu života v ženskom tele investovali peniaze. Jediné miesto, kam sa mi chce v týchto stavoch zájsť, je boxerňa. Už tri dni som v noci nespala. Musím vyzerať hrozne.

Boxerňu predovšetkým tvoria zvuky a vône. Zvuk úderov každého človeka a dopad jeho chodidiel na podlahu sú rôzne. Keby som vedela svoj sluch vycvičiť, dokázala by som podľa zvukov rozlíšiť, kto práve boxuje. Samo ma dnes zase lapoval. Pri lapovaní ako aj pri sparingu sa svojmu oponentovi alebo oponentke neustále dívate na bradu alebo krk, pretože ich pohyb naznačuje, aký bude ďalší krok. Preto po celý čas vidí moje opuchnuté, smutné a unavené oči. Mám pocit, že dnes mi to ide doteraz najlepšie. Možno je to práve tým, že som taká vyčerpaná a vďaka tomu sa dokážem sústrediť len na pohyb tela a údery. Po každom zlom údere dám najavo, že ma to mrzí. Občas si zanadávam. Samo ma upozorňuje, že s tým mám prestať. Vie, že je to ťažké, ale pokiaľ sa nenaučím kontrolovať svoje emócie, budem pre svojho súpera alebo súperku ľahko čitateľná. Box okrem fyzickej aktivity zahŕňa aj intenzívny tréning emočnej práce. Musíte sa naučiť ovládať svoje city (hnev, agresivitu, frustráciu), nielen ich potlačiť. Upokojovať sa, keď sa potrebujete brániť alebo ustáť provokatívne vyzývanie na útok, a naopak vypustiť všetky zadržané city, keď potrebujete útočiť, či vymaniť sa zo zovretia. Niežeby ste tie emócie necítili, ale nedovolíte im, aby vás manipulovali.

Premýšľam, že možno všetci ľudia sami seba väčšmi nenávidia, než majú radi. Možno „mať sa radšej“, neznamená prestať cítiť nenávisť voči sebe, ale vedieť, kedy je správne sa nenávidieť. Mať nenávisť voči sebe pod kontrolou. Rozdiel medzi zápasníkmi a zápasníčkami nie je v tom, že niekto necíti strach, kým druhí áno, ale v tom, že tí najlepší sa napriek svojmu strachu rozhodnú zachovať inak. To však nie je žiadna vopred určená vlastnosť. Je to tvrdý a intenzívny kolektívny tréning počas celého tréningového procesu, keď svoje telo preúčate a pretvárate ho.

  1. 6. 2019

Druhé kolo. Minúta pauza. Kinshasa, Kongo. Marie sa vracia z trhu do prázdneho domu. Znásilní ju polícia.

Nikto by sa so mnou nepobil

Ak zajtra zvládnem balančné cviky na rehabilitácii, dovolia mi skúsiť skákať na švihadle. Nohy som neodlepila od zeme už vyše štyroch mesiacov. Keď som po operácii začala znova chodiť, zmenilo sa mi vnímanie verejného priestoru. Viem teraz presne povedať, ktoré schodiská majú medzi sebou dobré rozostupy na chôdzu so zranenými nohami. Vonku pred boxerňou sedí skupinka mužov a tréner. Niektorí z nich majú zajtra zápas. Vedľa mňa sedí Fero. Tak ho prezývajú. Neviem, ako sa volá. Fero už párkrát sedel. Neviem za čo. Je mi sympatický. Rozprávajú sa o tom, ako niektorí nechcú ísť zápasiť, lebo sa boja tvrdých úderov. Fero si odpľuje a hovorí: „Ja už sa nebojím chodiť po ulici. Dnes sú všetci dosratí. Veď by sa so mnou nikto ani nepobil.“

  1. 6. 2019

Zadná, predná, zadný hák. Americkí farmári prestávajú spávať. Obchodná vojna medzi Čínou a USA pokračuje.

Udržateľnosť

Box je o udržateľnosti. Pokiaľ by niekomu súper vážne ublížil, mohlo by ho to na dlhú dobu vyradiť z tréningov a hojenie by mohlo trvať príliš dlho. Stratiť tri týždne bez tréningu, to je priveľa. Úlohou trénera alebo trénerky je okrem iných vecí nedovoliť, aby sa telo opotrebovalo. Dokázať boxovať dva roky nie je cieľom, ide nám o desať alebo dvadsať rokov. Ak to preženiete na tréningu nerozumným búchaním do vreca a zničíte si napríklad zápästia, nikto vás nepochváli, že tvrdo trénujete. Vynadajú vám, že trénujete hlúpo a neudržateľne.

Mali sme dosť času, aby sme klimatickej katastrofe dali technické k. o. Lenže ona už dávno dala k. o. nám a my ležíme na podlahe ringu, kým nám rozhodca odratúva čas. Iba naša myseľ odmieta prijať skutočnosť, že sme si natĺkli.

  1. 6. 2019

Kontrolované a plánované násilie

Boxerňa nie je miesto nekontrolovateľného a nepredvídateľného násilia. Je to miesto, kde je násilie žiadané a plánované. Miesto, kde sa dobrovoľne sebapoškodzujete a s násilím súhlasíte práve preto, že je kontrolované. Kamarátka mi vraví, že najlepšie sa bijú ľudia, ktorí v sebe nosia traumu a komplexy a vedia s nimi narábať. Frantz Fanon tvrdil, že násilie zasahuje rovnako ducha i svaly, mäso a krv človeka, na ktorom ho páchajú. Trauma uložená v svaloch nutne hľadá cestu k uvoľneniu. Uvoľnenie sa deje periodicky v podobe tanca alebo akéhosi posadnutia fyzickou činnosťou, či v krvavých explóziách, akými sú napríklad kmeňové konflikty. Fanon písal, že tanec alebo akási posadnutosť fyzickou činnosťou je spôsobom relaxácie, aká sa zvykne prejavovať v podobe „svalovej orgie, počas ktorej je najakútnejšia agresivita a najurgentnejšie násilie transformované a ‚odkliate‘.“ Násilie je zmena symbolov. V prípade kolonizovaných spoločností je násilie to, čo z človeka robí vec, ale obrátené proti ich kolonizátorovi vytvára prostredníctvom zmeny symbolov z takejto „veci“ človeka novej humanity spolu s novým jazykom. Fanon si bol veľmi dobre vedomý, že raz vypustené násilie, aj keby ho vypustili utláčaní proti svojim utláčateľom, v sebe zakaždým nesie riziko nekontrolovateľnosti a krvilačnosti. Keď teraz čítam titulky vo svojom feede: The ‚Boxing Sisters‘ of Rwanga refugee campZambia’s women boxers battle social normsUganda’s female slum boxers, rozmýšľam nad tým, že čoraz viac žien sa v centrách a na perifériách celého sveta začína venovať boxu. V utečeneckých táboroch visia ľuďom v provizórnych príbytkoch boxovacie mechy. Hneď po zbombardovaní wrestlingovej telocvične v Kábule ju kolektívne opravili a opäť uviedli do prevádzky. Boxerne sú nielen tréningovými priestormi. Sú to útočiská. Slúžia ako obranné štíty, ktoré vás chránia pred pohľadmi druhých, pred násilím zvonku a pred sebou samým či sebou samou. Tu sa stretávate s ľuďmi vám podobnými. Sú to miesta, kde v prostredí kontrolovaného násilia môžete vypustiť traumu uloženú hlboko vo svaloch, transformovať ju a vymaniť sa spod najakútnejšej kliatby bolesti uvalenej na vaše telo i dušu.

  1. 7. 2019

Deforestácia brazílskeho amazonského pralesa počas vlády Bolsonara. Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať. Koniec zápasu.

Boxerňa ako domov

V boxerni zažívate pocity také silné a intenzívne, že boxeri a boxerky toto miesto spolu s ľuďmi, ktorí k nemu patria, volajú domov, rodina, bratia a sestry. Ani ja som sa tomu nevyhla a kolektivita, ktorú v tomto priestore zažívam, mi stačí, aby ma odradila od súčasného nomádskeho života umelcov a umelkýň, od sveta intelektuálne nadobudnutých kolektivít, od nudy a hororu akademického života. Z krajiny, z ktorej som vždy chcela len odísť, boxerňa spravila miesto, kam sa chcem vracať. Kde by som chcela zostať.

  1. 7. 2019

Hák, hák, zdvihák. Pakistan vypadáva zo Svetového poháru kriketu.

K.O.

Autorka je boxerka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: