Infozábava alebo Ako som sa naučila smiať sa a milovať politiku

V ostatných rokoch sa humor a politika nesporne úzko prepájajú. V úradoch sú prezidenti, ktorí boli pôvodne komikmi, a poznáme aj hlavy štátov, premiérky a ďalšie politické postavičky, ktoré pôsobia tragikomicky. Sociálne médiá sú zaplavené politickými mémami a komentáre v tlači či v televízii si s vtipom berú politiku na paškál takmer všade na svete. Načo je však dobrý politický humor? Vraví sa, že smiech predlžuje život, dáva nám však infozábava aj čosi viac? Krátka odpoveď znie – áno. Dlhá odpoveď znie – no, dovoľte mi uviesť ju osobným príbehom. 

Keď som navštevovala strednú školu v Belehrade, politika ma príliš nezaujímala a ani som o nej veľa nevedela. Mala som základné poznatky o srbskej ústave či parlamentnom a volebnom systéme, ktoré som získala na hodinách občianskej výchovy, avšak to bolo asi všetko. Vedela som, že čoskoro budem môcť voliť, a preto ma trápilo, že toho o politikoch a političkách, stranách a ideológiách príliš veľa neviem. Vedela som, že toto poznanie je základným predpokladom toho, aby som si mohla dobre plniť svoje občianske povinnosti (a že som chcela!), nijak som však do týchto informácií nedokázala preniknúť. Moje spolužiačky a spolužiaci čítali politické komentáre v novinách, zhovárali sa o nich a komentovali politické dianie, o ktorom som nič nevedela. Obdivovala som ich, súčasne som im však v istom zmysle aj závidela. Tiež som chcela politiku poznať a rozumieť jej. Štýlom „opica vidí, opica robí“ som sa teda podujala čítať noviny tiež, ale rýchlo som zistila, že to nie je moja šálka kávy. Nijak mi to nepomohlo porozumieť tomu, kto je kto, aké strany sú v koalícii alebo ktorú časť politického spektra reprezentujú. Noviny mi síce poskytli čerstvé informácie, len nie tie, ktoré som potrebovala. Tlač ma uvádzala in medias res a ja som skrátka potrebovala akýsi úvod. Mňa noviny neinformovali. Lenže ani ma nebavili.

Zakrátko po tom, čo môj záujem o čítanie tlače opadol, nastal čas zúčastniť sa volieb po prvýkrát. Stále som sa cítila zmätená, neinformovaná a nekompetentná urobiť racionálnu voľbu. Obrátila som sa teda na svoju rodinu. Keďže som svojich rodičov a súrodencov považovala za rozumných, inteligentných a vzdelaných ľudí, ktorých úsudok je hodný dôvery, opýtala som sa ich, koho plánujú voliť. Dostala som však rozporuplné odpovede. Rodičia mi dokonca nepovedali nič, pretože podľa nich sa nemá hovoriť o tom, koho volíme. Nikdy som tomuto postoju neporozumela. Nemali by sme si stáť za svojimi presvedčeniami, voľbami a kandidátkami či kandidátmi, ktorých volíme? Nemali by sme chcieť, aby sa naše okolie rozhodlo rovnako? Možno ide len o akýsi myšlienkový návyk z obdobia vlády Komunistickej strany alebo o to, že kandidovali iba ľudia, ku ktorým sa človek hanbil prihlásiť (toto som si vtedy neuvedomovala). Nech je to akokoľvek, moje okolie mi nijak nepomohlo.

Infozábava ako úvod do politiky

Vo svojich prvých voľbách som sa rozhodla na základe charizmy kandidátov a kandidátok a dojmov, ktoré som útržkovito nadobudla z ich vystúpení v médiách. Niežeby na týchto faktoroch nezáležalo, ale s rozhodnutím na nich založenom som aj tak nebola spokojná. Nebolo to také informované rozhodnutie, aké som si predstavovala. Krátko po týchto voľbách som sa však cez svoju sestru dostala k televíznej relácii 24 minút so Zoranom Kesićom a začala som ju sledovať pravidelne. Ide o satirický program, ktorý komentuje politické dianie uplynulého týždňa (podobne ako The Daily Show alebo The Colbert Report). Pre mňa však predstavoval čosi viac. Konečne som našla svoj úvod do politiky. Vďaka zábavnosti relácie som sa dokázala sústrediť a Kesićove komentáre mi poskytli kontext a informácie, ktoré som potrebovala. Tento program ma vyzbrojil politickou gramotnosťou a umožnil mi lepšie rozumieť iným, tradičnejším informačným zdrojom. Zanedlho som bola pripravená čítať tlač a sledovať televíziu s ozajstným porozumením. A robila som to celkom dobrovoľne!

O niekoľko rokov som sa ocitla v podobnej situácii. Presťahovala som sa do Českej republiky a prihlásila som sa na medzinárodný magisterský študijný program. V mojej študijnej skupine boli dvaja Američania, s ktorými som často chodievala von, ale len málo som im rozumela. Často sa zhovárali o politike, najmä o tej americkej, pre mňa to však bola španielska dedina. Hovorili o štátnych reprezentantoch či kongresmankách, o ktorých som nič nevedela. Problémy, o ktorých hovorili, boli špecifické pre Spojené štáty, a mne preto vzdialené. V tom čase som sa však o politiku už vášnivo zaujímala, čiže som prirodzene túžila vedieť viac aj o tej americkej. Samozrejme, tiež som sa chcela zapojiť do týchto rozhovorov. Chcela som vedieť, čo sa deje v Spojených štátoch, no súčasne som chcela porozumieť svojim  priateľkám a priateľom, ich náhľadom, názorom a starostiam. Takto som sa dostala k Last Week Tonight with John Oliver. Opäť ma raz upútala zábavná stránka relácie, šlo tu však aj o čosi viac. Vďaka humoru a satire sa zúžila priepasť medzi mojimi osobnými záujmami a problémami, ktorým bol program venovaný. Najdôležitejšia však bola hĺbka, s ktorou relácia prenikala so rôznych tém, a spôsob, akým ich porciovala na stráviteľné a pochopiteľné informácie, ktoré pre mňa mali skutočnú hodnotu.

Prečo by váš však mal zaujímať môj pozitívny vzťah k infozábavným programom? No, popravde tu nejde o môj príbeh ako taký, ide tu skôr o podobnosť s príbehmi mnohých ďalších osôb, ktoré takéto relácie vyhľadávajú pre zábavu aj poučenie. Význam vplyvu médií na názory, návyky, vkus a preferencie publika je dobre známy. Platí to aj pre infozábavu, ktorá zasahuje predovšetkým politickú sféru cieľovej skupiny. Malo by nás teda zaujímať, prečo sa milióny ľudí po celom svete informačne spoliehajú na takéto programy. Mali by sme venovať pozornosť ich skúsenostiam, ale ešte väčšmi voči pozitívnym a negatívnym vplyvom, ktoré tieto relácie vyvolávajú. Poďme na to.

Čo je vlastne infozábava?

Tento výraz po prvý raz zaznel v roku 1980 na spoločnej konferencii ASLIB-u, Inštitútu informačných vedcov a vedkýň a Knižničnej asociácie v anglickom Sheffielde. Ide o zložené slovo vytvorené spojením slov „informácia“ a „zábava“, ktoré má označovať (najmä) televízne programy informujúce zábavným spôsobom. Zahŕňa to relácie poskytujúce zábavné informácie (napríklad klebety zo šoubiznisu), ale aj programy prezentujúce „vážne“ témy zábavným štýlom. Tento výraz teda neoznačuje žáner, ale skôr istú množinu javov, v ktorej nie je ostrá hranica medzi viac a menej závažnými informáciami a kde sú zábava aj informácie rovnako dôležité. Infozábavu by sme mali tiež odlišovať od dezinformačných médií, a to vrátane tých satirických, ako je napríklad The Onion. Na rozdiel od nich totiž infozábavné médiá vychádzajú z existujúcich informácií a klasického štýlu ich prezentácie, nejde im o fabrikovanie fám pre zábavu či zámerné zavádzanie. Hoci infozábava zahŕňa široký okruh relácií, ako napríklad The Oprah Winfrey Show, alebo českú Show Jana Krause, ďalej sa budem zaoberať humoristickými a satirickými programami orientovanými na politické témy, aké som spomenula už vyššie.

Druh programov, ktorým sa venujem a ktoré sú zároveň predmetom môjho akademického výskumu, je niekedy označovaný aj ako „politikozábava“, „demokratozábava“ alebo jednoducho „politika zábavy“. Tieto pojmy nám pomáhajú nielen vyčleniť satirické televízne relácie spomedzi iných infozábavných programov, ale zároveň zdôrazňujú dôležitý vplyv týchto relácií na publikum. Používaním týchto pojmov reflektujú akademičky a akademici, ako napríklad Kristina Riegert a Jeffrey P. Jones, potenciál satirických televíznych programov (vysielaných zvyčajne neskoro večer) podnecovať divákov a diváčky k  premýšľaniu nad politikou a demokratickými princípmi, či dokonca motivovať ich k politickému angažovaniu sa. Takýto potenciál vyplýva nielen z toho, že tieto relácie sa zameriavajú na isté politické témy, ale aj z ich tendencie kritizovať problematickú prax, regulácie, zákony a tak ďalej (zo strany produkčného tímu). Tento kritický aspekt je do veľkej miery imanentnou súčasťou samotnej satiry. Tá je ako žáner definovaná skôr svojou kritickosťou než humornou povahou. V skratke: satira odhaľuje a zosmiešňuje zlyhania, preto je morálne nabitá. Poukazovaním na to, že negatívne praxe a správanie sú zlyhania, prinajmenšom implicitne predkladá normy, o dosiahnutie ktorých by sme sa mali usilovať. Avšak, čie sú tieto normy? Kritizujúcimi sú, samozrejme, autorky či moderátori, čiže satira v sebe šifruje práve ich morálne normy. Ako však Northrop Frye zdôraznil vo svojej Anatómii kritiky, aby satirici a satiričky dokázali úspešne odovzdať vlastné posolstvá, musia ostať neosobnými a prezentovať svoje hodnoty ako spoločné, platné pre celú spoločnosť.

Je infozábava prínosná či škodlivá?

Tu sa dostávame k prvému nedostatku infozábavy, či skôr zábavných relácií o politike. Keďže ich satirická povaha si od publika vyžaduje akceptáciu propagovaných hodnôt, nevyhnutne vyčleňujú publikum s odlišnými postojmi. Vo všeobecnosti sú tieto programy orientované progresívne, liberálne či v širokom význame slova ľavicovo. Hoci vždy existujú výnimky, gro publika týchto relácií inklinuje k podobným politickým názorom a preferenciám. Navyše, keďže sa tieto relácie sústreďujú na politické témy a udalosti, ich publikum sa o politické problémy s najväčšou pravdepodobnosťou zaujíma tiež. Ipso facto, je tak jedným z hlavných nedostatkov takýchto televíznych programov a ich potenciálu podnietiť zmenu a politickú angažovanosť, ich tendencia presviedčať presvedčené a presvedčených. Takúto výhradu však možno smerovať na väčšinu médií a nestačí na odsúdenie takýchto programov ako nezmyselných.

Táto minca má aj druhú stranu. Na jednej strane takéto relácie možno nedokážu meniť postoje publika (prinajmenšom nie drasticky), na druhej strane však môžu posilniť väzbu medzi podobne uvažujúcimi osobami. Vyplýva to sčasti zo samotného komunikačného potenciálu humoru. Pretože je vždy zacielený – kreslí čiaru medzi tými, čo sa smejú (členstvo skupiny), a tými, na účet ktorých sa tak deje (mimo skupiny). Humor tak rozvíja solidaritu medzi osobami zdieľajúcimi rovnaké politické názory. V istých prípadoch môže byť už len samotná skutočnosť, že existujú ľudia s podobnými politickými názormi, veľmi hodnotná. Hoci je stále priskoro robiť akékoľvek konečné závery, môj výskum túto hypotézu zatiaľ potvrdzuje. Platí to prinajmenšom v prípade Srbska, kde je sloboda tlače vážne obmedzená a národné televízne stanice takmer bezvýhradne podporujú vládnu stranu. Televízne programy kritické voči vláde, ako 24 minút so Zoranom Kesićom, nie sú dostupné v rámci oficiálneho vysielania, ale možno ich sledovať prostredníctvom káblovej televízie a na internete. Ani jedna z týchto možností však nie je v krajine dostupná plošne, čiže istá časť verejnosti má prístup len k provládnym médiám. A keďže vláda prinajmenšom flirtuje s autoritárstvom a podľa správy Nations in Transit od Freedom house sa už nachádza v „šedej zóne“, občianky a občania nepodporujúci vládnu stranu, sa so svojou politickou orientáciou (najmä ak žijú v menších mestách či na vidieku) cítia osamelo. Médiá kritické voči vláde týmto ľudom dodávajú cenné uistenie, že so svojimi politickými názormi nie sú sami. Takáto afirmácia môže ľahko vyústiť do pocitu spolupatričnosti, ktorý môže podporovať politickú identitu človeka. A u osôb, ktoré veria, že v mnohosti je sila, môže tento pocit vyústiť do nádeje na zmenu a jasnejšiu budúcnosť. Ba čo viac, satirické politické televízne relácie pravidelne odhaľujú mechanizmy sprostredkovania informácií v iných médiách. Učia tým svoje publikum kriticky myslieť a vedú ho k mediálnej gramotnosti, čím diváčky a diváci nadobúdajú nástroje pre vedomejšiu reflexiu informácií a médií, s ktorými sa stretávajú. Zvlášť vo svete tendenčných straníckych médií sú tieto nástroje z hľadiska vzdorovania voči autoritárstvu a posilňovania demokratických hodnôt nenahraditeľné.

Napokon, existujú isté náznaky, že relácie vtipne komentujúce politiku môžu mať pozitívny vplyv na politickú participáciu a rôzne podoby občianskeho aktivizmu. Napríklad John Oliver je známy tým, že svoje publikum pobáda oslovovať svoju politickú reprezentáciu v súvislosti s rozličnými problémami a vytvárať platformy a nástroje umožňujúce angažovať sa a konkrétne ovplyvňovať politické rozhodnutia. Pravdepodobne najznámejším príkladom takzvaného „efektu Johna Olivera“ bolo rozhodnutie Federálnej komisie Spojených štátov amerických pre komunikácie prijať reguláciu týkajúcu sa sieťovej neutrality. Išlo o dôsledok istej epizódy Last Week Tonight, v ktorej Oliver vyzval publikum, aby vyjadrilo svoju nespokojnosť s plánovanými zmenami v súvislosti so zákonom o sieťovej neutralite na stránke komisie. Odozva publika bola tak mohutná, že servery komisie skolabovali, a pravdepodobne práve preto regulácia týkajúca sa sieťovej neutrality prešla. Na jednej strane by sme mali uznať potenciál „záujmovej satiry“ vyvolávať reálne zmeny, ale zároveň by sme si mali udvedomovať negatívne účinky, ktoré infozábavné programy sprevádzajú. Humor je zaiste tým, čo tieto relácie robí komerčne úspešnými a aj dôvodom, prečo ich niektorí ľudia preferujú pred inými informačnými zdrojmi. Humor nielen priťahuje, ale tiež uľavuje. A kým politické infozábavné programy môžu časť svojho publika priviesť k väčšej politickej aktivite, mnohých a mnohé z nás môžu uvrhnúť do pasivity. Uvoľnenie napätia smiechom nad tým, čo je – a podľa mnohých by aj malo byť – kritizované, môže byť pre veľkú časť publika uspokojivé, a môže tak aj zablokovať našu vôľu politicky sa angažovať, a zahatiť premenu naakumulovaného napätia a nespokojnosti na motiváciu k činu a politickej aktivite.

Zhrňme to: o médiách ponúkajúcich politickú infozábavu by sa dalo veľa uvažovať a hovoriť. Určite by sme ich nemali odmietať ani redukovať na ich komickú hodnotu. Namiesto toho by sme mali rozkrývať dôsledky a potenciál humoru a satiry, na ktorých tieto relácie stoja. Mali by sme tiež rozpoznať ich potenciál vzdelávať, zvyšovať kritické myslenie a mediálnu a politickú gramotnosť a dožičiť im uznanie v prípadoch, keď reprezentujú demokratické hodnoty a konfrontujú sa s opresívnymi režimami. Nesmieme však zo zreteľa stratiť ani ich nedostatky – to sa týka najmä nás, ktoré a ktorí tieto programy sledujeme. Hoci v nich môžeme nachádzať skvelú hodnotu, mali by sme pamätať na to, že v publiku prirodzene posilňujú jeho vlastné politické inklinácie. A podobne, ako tieto relácie reflektujú spôsoby, akými informácie prezentujú iné médiá, aj ich vlastné mediálne mechanizmy si vyžadujú kritický a analytický prístup. Aj keď ich môžeme považovať za spoľahlivé informačné zdroje, obmedzovať sa na úzky okruh informačných prameňov nie je príliš prezieravé. Akokoľvek si teda užívame možnosť uvoľniť svoje napätie smiechovou terapiou pri sledovaní infozábavných programov, mali by sme sa snažiť si z neho aspoň trochu zachovať, aby sme neskĺzli do pozície pasívnych pozorovateliek a pozorovateľov našej politickej skutočnosti.

Z anglického originálu preložil Martin Makara

Autorka je sociologička