Moskva, rok 1991, Kozmický pavilón. Viac ako tritisíc ľudí omámených nekonečnými  možnosťami skúša všetko, čo sa k nim cez zdvihnutú oponu dostalo. Nič nie je také dôležité ako moment, ktorý práve plynie. Vystrelení do časopriestoru vďaka legendárnej rave party Gagarin ochutnávajú prvé náznaky slobody, na ktorú ich nik nepripravil.

Čím viac je človek hladný, tým menšiu šancu má, že neskúpi celý obchod. Nenásytnosť, chaos a pretlak informácií viedol mnoho mladých Rusov po páde režimu do suicidálnej krivky hedonizmu a úniku. Igor Grigoriev, zakladateľ vtedajšieho trendy udávajúceho časopisu OM, sa v dokumente I Am Gagarin vyjadril, že dodnes vlastne nevie, čo má s nadobudnutou slobodou robiť. Pre mnohých skončil raketový štart raveu neobjasneným zmiznutím zakladateľa akcií Ivana Solmaksova, mafiánskymi pletkami a drogovými excesmi. Pri extrémnom prechode z mesačnej krajiny v socialistickej bubline do otvoreného univerza žánrov a možností je ťažké nájsť súvislú líniu. Nová generácia mladých umelcov v rôznych kútoch Ruska, zdá sa, našla unikátnu cestu exportu ich postsovietskej reality.

Medveď a dramáč

Ruská hudobná scéna aj za oponou oneskorene zrkadlila svoje vlastné podoby punku či avant-popu, elektronická hudba sa však k Rusom predierala len ojedinele. Absencia kvalitnej hudobnej produkcie je dodnes prítomná aj v ruských popových masovkách typu Little Big či Neuromonakh Feofan. Dramáč a člen kapely oblečený ako medveď, zľahčovanie domáceho násilia či alkoholizmu a plytká folklorizácia sú slovenskému poslucháčovi nie celkom neznáme prvky a v komerčne najobľúbenejších kapelách sa aj v Rusku obmieňajú len s malými odchýlkami.

Aj kvôli tomuto aspektu sa mnoho hudobných kritikov i hudobníkov vymedzuje proti termínu postsovietsky. Problematika tohto pomenovania sa vyjasňuje vďaka mladým kolektívom a platformám fungujúcim na báze spoločného DIY konceptu. Spolky združujú zaujímavé kreatívne osobnosti, ktoré skúšajú rôzne odvetvia od fotografie po tanec, kým si nenájdu to svoje. Väčšina z nich sú elektronickí umelci s vlastným jazykom a pôsobením, bez hudobného vzdelania a často aj bez peňazí. To, čo sa navonok môže javiť ako depresívny underground, je v skutočnosti obrovské množstvo originálnych a voľne preskupujúcich sa umeleckých entít.

Po prudkom poklese rubľa v roku 2014 klesol aj prísun zahraničných producentov, ktorý bol dovtedy pomerne masívny. Kluby v Moskve a Petrohrade hosťujúce mená od MF Doom po High Wolf vytvárali natoľko inšpiratívne prostredie, že sa po zahraničnej intermezze domáca scéna bez väčších problémov ujala hlavného kormidla. Label How2Make či RAD kolektív, existujúci už od roku 2009, nasal ďalších kamošov z house parties a jedna celá ulica (VAV Street) v Moskve sa stala samovarom inštrumentálneho hiphopu, graffiti, techna a hudobných experimentov. Vavilova Street bola domovom afrických a karibských prisťahovalcov, so svojimi industriálnymi plochami  a anarchistickou zeleňou vytvorila raj pre street culture a voľný prenos myšlienok a ideí. Ildar Zaynetdinov, zakladajúci člen labelu Gost Zvukov, sa stal jedným z najinšpiratívnejších výrastkov tohto prostredia.

Jeho label má na svedomí albumy od OL či Vtgnike, ktoré črtajú svojrázny juke a bass music s abstraktnými beatmi.

Moment s vôňou rieky

Možnosť ponoriť sa do pulzujúcej a odľudštenej masy elektronických výbojov ponúka tú pravú formu vyjadrenia pre súčasných mladých umelcov po celom Rusku. Labely ako hniezda združujúce tvorivých tínedžerov vznikajú v spálňach rodičovských domov, v zaprdených dedinách, v tvrdých podmienkach bez potreby súťažiť či zarábať. Na Sibíri hudobník Ajokki zbiera svoje hudobné pasce (diktafóny a walkmany v nepremokavých vreckách) po lese, aby si z nich v karavane na svojom Macu vyskladal nový track. Sibírske labely Klammklang a Full of Nothing posielajú svoje kazetky do celého sveta aj s pohľadnicami šírej krajiny. Poetika syntetizátorov, homemade mašinky, legendárna Buchla, field recording nahrávky tovární či bezodný archív sovietskych šlágrov, reklám a útržkov rozhovorov. Každý umelec má svoj vlastný itinerár a postup, ktorý nie je vykalkulovanou snahou o „ruský sound“, ale výsledkom toho, čo je skutočným fluidom personálnej pamäti a reality. Mladá ruská tvorba sa v elektronickej hudbe môže javiť ako nihilistická, no práve v nej sa zrkadlí apokalyptická atmosféra a citlivé vnímanie politických postupov krajiny, ktorá legalizuje nenávisť a podporuje klišé. Kryptický kolektív Johns’ Kingdom je dokonalým vlajkonosičom idey fungovania elektronickej scény v Rusku. Umelci sa k sebe radia vďaka tomu, čím nechcú byť – a teda škatuľkovaní podľa žánru alebo rodu. Spája ich silné prepojenie, no necítia spojenie so spoločnosťou, v ktorej sú pretrvávajúce tendencie hľadať vinníka mimo seba (Amerika) alebo sa riadiť snami a potrebami väčšiny (máš sedieť doma a rodiť deti). Postsovietska nálepka nemá v prípade Johns’ Kingdom negatívne konotácie. Je len jedným z mnohých pomenovaní reality a referencie na každodenný život mladého človeka v Rusku. Hovorkyňa zoskupenia, Kedr Livanskiy (Yana Kedrina), tvorí na Abletone vo svojej domácnosti intímny synth-pop a snové acid house tracky. Zrkadlí sa v nich radosť z momentu, dedinskej diskotéky, vône rieky či ozveny policajtmi zatrhnutej akcie v hangári. Nová generácia v postsovietskych industriálnych trackoch a enormnom množstve domácich rave parties s intenzitou punkových koncertov dáva jasne najavo, že nemá strach byť sama sebou a je schopná hovoriť o minulosti bez jej démonizácie či velebenia.

No Adidas, No Fun

Fluidná scéna elektronických umelcov má i napriek žánrovej diverzite isté estetické spoločné znaky. Už desať rokov je najznámejšou ikonou módnej sovietskej a postsovietskej kolekcie so západným étosom Goša Rubčinskij. Fetišizácia športových značiek, striktný purizmus línií a tvarov, množstvo doplnkov, neodmysliteľná ľadvinka a vyholená hlava. Umelec vytvoril vlastný trademark, vďaka ktorému je do pár hodín po vydaní jeho nová kolekcia vypredaná. Comme des Garçons mu pomohli po celom svete etablovať surovosť a autenticitu ruských ulíc. Inšpiráciu hľadá Goša na rave party, rovnako aj prehliadky ponecháva v prirodzenom prostredí tanečných klubov mladých, pre ktorých symbolizuje kultúrny maják.

Jeho dvorný DJ Buttechno je najznámejším a kvalitným umelcom rôznych tvárí s napojením na kolektív Johns’ Kingdom. Masívny trend lavíruje na hranici s gýčom, progresívne médiá ako The Calvert Journal vytvárajú listy návrhárok a návrhárov, ktorí sú omnoho autentickejší a ekologickejší. Tak či tak, postsovietska móda je neoddeliteľnou súčasťou mladých, ktorí sa v jej rôznych variáciách pokúšajú nájsť svoju identitu.

Elektronický boom mení i prostredie, v ktorom sa nachádza. Nie je ľahké viesť klub v Moskve či Petrohrade, ani najznámejšie miesta Rabytza alebo Klub sa za posledný rok neobišli bez násilných vpádov polície. Nedávno Livanskiy absolvovala s ďalšími členmi turné po Európe, do Británie jej spoluhráčov pustili, no ju nie. Rovnakú skúsenosť mala i DJ pionierka svetového rázu Nina Kraviz. Niektoré stereotypy sú medzinárodné, niektoré pozná len ruský mladý človek.

Napriek tomu majú mladí stále väčšiu chuť vytvárať si vlastný tvorivý priestor, ktorého žiarivým príkladom je klub NII (Nauka i Izkusstvo, v preklade Veda a Umenie). Slúži ako laboratórium umenia, klub so šesťhodinovými setmi DJ-ov, stretávacie a diskutovacie miesto, safe space pre hľadajúcich i tých, čo chcú svoje vízie zdieľať. Expanzia umelcov Buttechno, Kedr Livanskiy či Hmot a mnoho iných do svetových setov a klubov je len špičkou ľadovca smelej a živelnej tvorby, ktorá sa snaží byť pravdivá a reflektujúca. Internetové ziny Moskvu korunujú vďaka mimoriadne živej elektronickej scéne prívlastkom nový Londýn alebo nový Berlín. A možno ani nie sú ďaleko od pravdy, avšak s malým dodatkom. Bez podpory štátu.

Veronika Kubánková

Autorka je hudobná publicistka a redaktorka

hudobný kapitál

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: