(Feministická) budúcnosť Európskej únie

Eszter Kováts

V minulom roku prispelo vydavateľstvo Friedrich-Ebert-Stiftung do feministických debát o verejných politikách Európskej únie a jej členských štátov publikáciou The Future of the European Union – Feminist Perspectives from East-Central Europe. Hlavnou témou monografie sú politiky identít v kontexte štrukturálnych nerovností. Ako by teda mala vyzerať feministická kritika európskych politík? Určite by sa mala povzniesť nad povrchné opatrenia, ktorých primárnym cieľom je dodať pracovnú silu a zahojiť trh. Táto kritika by mala byť tiež post-koloniálna a je úplne v poriadku, ak bude miestami len umiernená. Do rúk sa vám dostáva predslov monografie od jej editorky – politologičky Eszter Kováts, ktorá problematizuje neoliberálne feministické perspektívy štruktúr EÚ.  

Finančná a ekonomická kríza, Brexit či utečenecká kríza odkryli viac, než kedykoľvek predtým mocenskú štruktúru a rôznosť záujmov v jednotlivých členských štátoch v téme európskej integrácie. V súčasnosti sme svedkami a svedkyňami vážnych diskusií o tom, či a ako bude projekt Európskej únie schopný ďalej pokračovať.

Možno sa javí ako menejdramatická než iné krízy Európskej únie, avšak otázka rovnosti medzi mužmi a ženami sa za posledné roky taktiež stala ideologickým a legislatívným bojiskom. Túto politizáciu možno nazvať “oceánom, ktorý sa odráža v kvapke”. To, čo sa deje v oblasti rodovej rovnosti odráža mnoho charakteristík krízy legitimity Európskej Únie. Vzostup pravicových populistických politických strán je ich symptómom. Veríme, že hlbším pochopením problematiky rodovej rovnosti vo verejných politikách možno zároveň získať predstavu o iných otvorených otázkach európskych politík a presunúť sa mimo zjednodušujúci rámec pro alebo proti EÚ.

Východiskom tejto práce je poznatok, ktorý v úvodných kapitolách prezentujú Anikó Gregor a Andrea Pető – o rovnosti medzi ženami a mužmi na úrovni Európskej únie sa diskutuje najmä vzhľadom na ekonomické aspekty nerovnosti medzi rodmi. Rodová rovnosť je propagovaná najmä v kontexte potreby zvýšenia participácie žien na pracovnom trhu a ekonomického rastu.

Takýto prístup, ako už bolo mnoho krát naznačené (Elomäki 2015), v posledných rokoch nabral na všeobecnej podpore a sile: rodová rovnosť musí byť adresovaná práve preto, že je ekonomicky výhodná pre štát a/alebo pre trh. Do dnešného dňa už bolo publikovaných mnoho štúdií, ktoré mapovali návratnosť investovania do inštitucionalizovanej starostlivosti o deti. Bolo vyrátané, že investícia (na štrukturálnej rovine) do prevencie násilia na ženách, má za výsledok menej výdavkov zo strany štátu na zdravotnú a sociálnu starostlivosť ( napr.  agentúra Európsky inštitút pre rodovú rovnosť (EIGE) vydal štúdiu s názvom “Gender Equality Boosts Economic Growth” na Medzinárodný deň žien 2017) (EIGE 2017).

Ak sa ekonomické záujmy prelínajú s hodnotami, kde je problém?

Ženy sú naozaj na trhu práce znevýhodňované. Presadzovanie ich finančnej a ekonomickej nezávislosti sa stáva primárnou požiadavkou. Rodový mzdový rozdiel reflektuje horizontálnu aj vertikálnu segregáciu trhu práce a pretrvávajúce podhodnocovanie pracovných pozícií, ktoré sú často “feminizované”  (napr. opatrovateľstvo). Mzdový rozdiel reflektuje tiež zlaďovanie rodinného a pracovného času (najmä ak ide o matky samoživiteľky a o tých a tie, ktoré opatrujú chorých alebo starších príbuzných). Napriek popularite tohto konceptu sa zdá, že mzdový rozdiel predstavuje ešte stále neprekonateľné výzvy. Môžeme byť skutočne radi/y, že sa týmito problémami EÚ zaoberá a prejavuje záujem o ich riešenie. Poskytuje usmernenia a presadzuje zmeny. O rodovej rovnosti sa však ešte stále diskutuje neoliberálným ekonomickým jazykom a aj v dôsledku tohto mnohé zdroje nerovností zostávajú neadresované.

Ekonomický systém EÚ je postavený na množstve neplatenej práce, vykonávanej najmä v  domácnosti a to primárne ženami. Povzbudzovať a nabádať mužov, aby sa na domácej práci podieľali, nestačí. Adresovať treba spôsob, akým by domáca práca a starostlivosť o deti, chorých a starých, mohla byť nielen rozpoznaná a pomenovaná ako základný predpoklad na reprodukciu pracovných síl trhu, ale zároveň aj ako integrálna súčasť ľudského života. Zvýšený počet žien v dobre platených inžinierskych a IT pozíciach namiesto zle hodnoteného sektora starostlivosti (pod ktorý spadá napríklad práca v zdravotníctve, v školstve, alebo aj sociálna práca) samo o sebe k väčšej rovnosti žien a mužov nevedie. Rovnako dôležité je ošetriť neadekvátne morálne a finančné docenenie sociálnej starostlivosti. Klásť takéto politické otázky sa stáva,zložitejším keď to musíme robiť v systéme, ktorý vidí cestu k dosiahnutiu rodovej rovnosti v zvýšení zamestnanosti žien a ktorý vníma rodovú rovnosť v prvom rade ako nástroj v prospech ekonomického rastu a nie ako cieľ sám o sebe.

Toto je dôvod, prečo by mala byť každá agenda, ktorá rozoznáva hodnotu starostlivosti vítaná. Príkladom takejto iniciatívy je aj nedávna agenda Výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci, ktorej zámerom je podporovať rovnováhu medzi súkromným a pracovným časom, pričom jej cieľom je  presadiť tzv. dovolenku z rodinných dôvodov a právo na flexibilné pracovné podmienky. Držme týmto snahám palce, keďže takáto legislatíva by mohla značne zlepšiť situáciu zamestnancov a zamestnankýň, ktoré sa starajú doma o chorých príbuzných alebo o príbuzných na dôchodku.

Práva žien sú tiež ľudskými právami

Udalosti po druhej svetovej vojne viedli k zarámcovaniu a presadeniu konceptu ľudských práv a  aj boj o rodovú rovnosť v tomto koncepte našiel svoje miesto. Došlo napr. k rozpoznaniu problematiky násilia na ženách, ako aj k relatívnemu pokroku vo tejto oblasti. Napriek tomu treba zdôrazniť, že zjednodušený náhľad na svet cez prizmu ľudských práv zlyháva- nedáva nám odpoveď na všetko a zároveň nemôže byť jediným prístupom k nerovnosti. Rámec ľudských práv sa totiž zameriava na práva jednotlivcov a nahliada na ekonomický poriadok ako na nezávislý spoločenský podsystém. Taktiež nespája pretrvávajúce privilégiá mužov voči ženám s ich politickou či ekonomickou podstatou. Nereflektuje teda spôsoby, akými sa dnes nerovné hierarchické vzťahy medzi mužmi a ženami v spoločnosti reprodukujú. Tento rámec zároveň môže zahmlievať vplyv príslušnosti k identitám na chápanie ľudských práv (napríklad medzi LGBT aktivistkami a aktivistami a medzi žensko-právnými organizáciami v téme surogačného rodičovstva). Zároveň sa pod pláštenku konceptu ľudských práv dostáva čoraz viac konceptov – vo chvíli, keď sa istá otázka dostane pod tento koncept, stáva sa morálne nespochybniteľná. Príkladom problematického nazerania na identity a práva je aj rôznorodý prístup k prostitúcii/sex biznisu. Ten je dodnes medzi feministkami a feministami predmetom nezhôd  – predstavitelia a predstaviteľky “sex work prístupu” vidia problém najmä v stigmatizácii, odvolávajú sa na ľudské práva a snažia sa prezentovať prostitúciu ako formu vykorisťovania ženských tiel. Vnímajú prostitúciu ako opresívnu, zatiaľ čo argumentujú tým, že štát by nijakým spôsobom túto inštitúciu nemal legitimizovať. Zároveň však v mnohých krajinách aktivistky a aktivisti interpretujú rod výhradne ako neanalyzovateľnú, vnútornú esenciu človeka, zabúdajúc na potrebu štrukturálnej kritiky. Vnímajú uznanie ich nebinárnej rodovej identity ako ľudské právo, o ktorom by sa nemalo diskutovať.

Tieto debaty poznáme aj na európskej úrovni. Predstavujú výzvu pre aktérov a aktérky, ktoré sa usilujú o odbúranie  neoliberálneho jazyka trhu, no zároveň netrpia ilúziou toho, že politickú zmenu na štrukturálnej úrovni možno dosiahnuť odkazovaním na ľudské práva. Najmä ak je agenda ľudských práv prepojená s vyššie spomenutými problémami. Keď pravica útočí na rodovú rovnosť, útočí simultánne aj na vyššie spomenuté otázky neoliberalizácie, individualizácie a responsibilizácie (Grzebalska & Kováts & Pető 2017).

K architektúre rodových režimov Európskej únie je nevyhnutné  pristupovať z pohľadu Strednej a Východnej Európy. Aj na rovine EÚ potrebujeme feminizmus, ktorého hlavnou agendou nie je pomer žien v dozorných  radách alebo politicky korektné vyjadrovanie či rámcovanie otázok. Potrebujeme feminizmus, ktorý vyvzdvihuje sociálne aspekty a posilňuje sociálny rozmer v snahe nájsť politické (nie kultúrne) odpovede na štrukturálne príčiny diskriminácie aj pre semiperiferné krajiny Európskej únie.

Referencie

European Institute for Gender Equality (2017) Gender equality boosts economic growth. March 8, 2017. Accessed October 17, 2017. http://eige.europa.eu/news-and-events/news/gender-equality-boosts-economic-growth

Elomäki, Anna (2015) “The economic case for gender equality in the European Union: Selling gender equality to decision makers and neoliberalism to women’s organizations.” European Journal of Women’s Studies 22(3): 288-302.

Grzebalska, Weronika; Eszter Kováts and Andrea Pető (2017)  Gender as symbolic glue: how ‘gender’ became an umbrella term for the rejection of the (neo)liberal order. Political Critique, January 13, 2017. Accessed October 17, 2017. http://politicalcritique.org/long-read/2017/gender-as-symbolic-glue-how-gender-became-an-umbrella-term-for-the-rejection-of-the-neoliberal-order/

Text sme skrátili a upravili pre potreby mesačníka Kapitál

Preložila Kristína Kállay a upravila Veronika Valkovičová

Autorka je politologička

Tematický kapitál

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: