eZdravie je poprava

Ján Ballx8. apríla 20182353

Predstavte si, že roky nedostavaná diaľnica z Bratislavy do Košíc je zakreslená na mape. Je to plán nádhernej, rovnej cesty. Autobahn. Dýchajte teraz voľne a pravidelne, váš výdych nech je hlboký a hlasný. Počkajte, kým sa v tele dostaví pocit pravidelnosti a plného uvedomenia prežívania „pravdivej“ predstavy. Predstava rýchlej cesty z Bratislavy do Košíc vás napĺňa pocitom optimizmu a prevahou ducha nad hmotou a hmoty nad prírodou.

Lévinasovský traumatizmus

Tak, a teraz spolu pôjdeme ešte ďalej: Vstúpte do predstavy v predstave, že po imaginárnej ceste BA – KE pôjdete. Autom idete neupraveným terénom, ale podľa predstavy/navigácie neexistujúcej diaľnice.

Štart! Dôsledne dodržujte predpisy z navigácie, pred prekážkami, ktoré nie sú v navigácii, NEZASTAVUJTE! Fičte podľa plánu, ono sa to poddá, aj keby sa vám postavilo do cesty dieťa, šliapnite na plyn, vo vašom dobrom aute sa vám stierače zapnú samy. Držte volant pevne a jazdite presne tak, ako je cesta naplánovaná, neustupujte. To, čo pred sebou vidíte, je len prechodná fyzikálna peripetia. Naplánovaná cesta je len vaša, môžete prekročiť aj rýchlostný limit 130 kilometrov za hodinu, hlavne choďte na maximum. To, čo vám prekáža, skúste vyblikať diaľkovými svetlami; ak to neuhne, prerazte to silou čelného nárazu prednej nápravy. Potrebujete doraziť za 3 hodiny.

Zatvorte oči, ponorte sa do svojho prežívania. Predstavte si takú hypotézu. Diaľnica je už dávno zaplatená, už sa to nedá vrátiť, musí sa po nej jazdiť. Ostatné cesty budú čoskoro navždy uzatvorené, budúci rok bude trestné po nich jazdiť, nik vám to neodpustí. Mohli by vám zobrať vodičák, platili by ste pokutu, a keby ste sa chceli hádať, môžu vás zatvoriť aj do väzenia. Úplne zlikvidujú to, kým ste, nikdy by ste už nesmeli šoférovať; ak to teraz nezvládnete, je po vás profesionálne, prestanete v tejto spoločnosti nadobro existovať.

Ak ste schopný hodnovernej predstavy – a ak ste išli naozaj celý čas naplno aspoň 130 km za hodinu, tak sa vidíte fyzicky mŕtvy. Ste na kusy. Rozmliaždený medzi airbagmi, všetko je od krvi, vaše tkanivá sú roztlačené v drahom interiéri auta. Na koži, dreve, hliníku, plastoch je hmota, kedysi živá, teraz už len teplá, lepkavá a mŕtva. Toto je smrť. Je po vás. Ste kaput! Ani najlepší chirurg vás neposkladá naspäť. Splynutie neskutočnej fantázie s fyzickou realitou je koncom vašej existencie – totálnym traumatickým znecitlivením voči sebe a hlavne iným.

Aj verná imaginácia alebo naplno precítené svedectvo tragédie je zraňujúce. Toto je princíp lévinasovského traumatizmu. Lévinas trvá aj na tom, že každá redukcia – systematizáciou, klasifikáciou, poukazovaním, dokonca aj popisovaním – je násilie, narušenie, je to forma vraždy.

Násilné presadzovanie totality elektronického spracovania údajov pacienta je ako jazda po neexistujúcej diaľnici. Zneužíva bezmocnosť pacientov a zákonnú podriadenosť poskytovateľov. eZdravie je neetický systém, ktorý sa musí používať. Tak ako z neexistujúcej diaľnice nemôžete zísť, ani tu vám zákon nedáva inú možnosť, nevyhnutne zdegraduje a rozmliaždi vašu ľudskosť. Neetický princíp eZdravia je ničením ľudskej dôstojnosti a intimity spontánne nepredstaviteľného rozsahu. Ja ho považujem za nereparabilne traumatický a nezdravý element, ktorého sa už nikdy nebudeme vedieť zbaviť. Som z toho šokovaný, paralyzovaný a aj písať o tom je takmer nemožné.

Počiatok aj koniec vzťahovosti v medicíne

Neďaleko Bratislavy sa pred viac ako sto rokmi udiala revolúcia v medicíne. Psychoanalýza začala nazerať na pacienta vtedy novým spôsobom, ako na subjekt vo vzťahu. Dnešného pacienta ale vnímame prevažne „kontrarevolučne“ ako technologicky izolovaný objekt. Priemysel poskytovania zdravotnej starostlivosti aj súčasná psychiatria, väčšinou zúžená do efektívnej distribúcie psychofarmák, kedysi revolučnú intersubjektivitu potlačili. Rapídny rozmach informačných technológií vzťahovosť a intimitu extrémne marginalizuje.

Vo vedeckej dichotómii zdravia a choroby je obsiahnutý odpor k ľudskej slabosti. Stopercentné zdravie sa nedá dosiahnuť, len choroba sa dá diagnostikovať presne. Aj v tom najdokonalejšom elektronickom systéme sa technicky archivuje iba choré. Vedecky sme objektivizovaní, pitvaní, obvinení a nakoniec zahanbení za vlastnú zraniteľnú podstatu. Svoje zdravie nikto naozaj nevlastní, nedá sa jednoducho požičať a vrátiť. Zdravie nie je ani absencia utrpenia. Je to skôr dostatok dôvery v druhého a etická zodpovednosť – ako základný vzťah. Územie vzťahu tvoria živé telá a ich subjektivity. Objektivizácia vzťah devastuje a digitálny svet ho nijak nemôže obsiahnuť. Ani najnovšia umelá inteligencia a strojové učenie neumožňujú ľudskosť, naopak, sú jej malígnou hrozbou, obzvlášť ak sa vzdávame nedigitálnych alternatív, synestetického prežívania a fyzického ukotvenia vzťahovosti. Ak chceme zdravie, potrebujeme ľudskosť. Majme teda opatrnosť. Priznajme si otvorene limity techniky, vlastnú omylnosť, nedostatočnosť a zraniteľnosť.

Absolútna totalita

Skúsim to popísať v hypotetických mikrokazuistikách. Od roku 2018 sa podľa zákona Slovenskej republiky zdravotná dokumentácia bez výnimky vedie len elektronicky a je povinne zaznamenaná na cloude – tento projekt sa volá eZdravie. Ak napríklad absolvujete vyšetrenie u psychiatra, všetko, čo o vás zapíše, tam zostane navždy, každý doktor to uvidí, možno aj váš masér si to pozrie, hoci aj o sedemdesiat rokov. Taký je na Slovensku platný zákon. Projekt elektronického zdravotníctva už funguje 10 rokov, „je podľa európskych trendov“ (citujem pána z linky eZdravie, volal som mu vo februári 2018). Ak sa pôjdete preventívne vyšetriť na AIDS, lebo ste mali sex s niekým, koho nepoznáte, budete to tam mať tiež zapísané navždy, môže si to pozrieť bez vášho vedomia napríklad aj váš partner, ak vám šlohne PIN k občianskemu. Ak žena absolvuje potrat, bude to vedieť aj lekárka, ku ktorej si pôjde po ortopedické vložky. A čo ak je tá lekárka radikálne pro-life? Bude ju nenávidieť, otočí hnev do seba, prestane spávať, bude potrebovať nejaké lieky? Lenže – predpísať lieky sa dá už len na elektronický recept (aj keď si ho zaplatíte, je o tom povinne informovaný štát a aj vaša súkromná či štátna poisťovňa). Podobné prípady už dozaista existujú, ale sú nepodstatné pre štát, ktorý chce plniť jalové predvolebné sľuby a kvóty čerpania eurofondov. Platný slovenský zákon už neumožňuje liečbu bez zhromažďovania elektronických dát, ktoré nevie ochrániť, zato o to lepšie vie s nimi kšeftovať. Pacient nič viditeľne peňažne nedopláca, povinne platí odvody, ale od roku 2018 sa už povinne vzdáva súkromia, diskrétnosti aj dát, z ktorých sa bude napríklad dať vypočítať, na čo konkrétny človek ochorie, čo ho bude privátne najnaliehavejšie trápiť ešte predtým, ako bude o tom sám vedieť. Dát, ktoré sa dajú použiť aj ako argument na diskreditáciu, manipuláciu alebo dôrazné zastrašenie. Som lekár a odmietam s „nimi“ takto kolaborovať, zároveň nebudem mať časom inú možnosť, ak chcem ostať lekárom. V psychoterapii je zatiaľ možné nehovoriť o terapii a liečení/poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ako ho vymedzuje zákon. Môžete sa identifikovať napríklad ako urbánny šaman alebo poradca v životnom štýle. To je zrejme – zatiaľ – jediné riešenie, ako si zachovať priestor na prax, v ktorej pacient ostáva subjektom. Je to však draho zaplatená sloboda a možnosť ľudského prístupu v terapii. Zaplatíte stratou profesnej a etickej identity. Tento slobodnejší alternatívny priestor mimo elektronickej kontroly štátu je totiž plný aj šarlatánov a tých, čo nemajú riadne vzdelanie, prax a často môžu mať veľmi pochybné etické motívy aj konanie.

Plazivé zlo verzus dark web

Lieky sa dajú objednať aj za bitcoiny na internete. Stále viac ľudí na celom svete sa lieči kryptoilegálne. V niektorých mestách vám donesú antidepresíva za bitcoiny rýchlejšie ako pizzu alebo suši za euráče. Neskúšal som to, ale myslím si, že aj prostitútka cez appku dorazí do vášho bytu rýchlejšie ako sanitka privolaná cez záchrannú linku 112. Povinné centralizované zaznamenávanie všetkého výmenou za fikciu zdravotnej starostlivosti, bez ohľadu na to, či je hradená z verejných financií alebo za vlastné, no vždy pod bezvýhradnou elektronickou kontrolou štátu, je ako Židovský kódex Slovenského štátu (tiež prebratý z nemeckého vzoru). A zas sa nikto nezmohol na účinný odpor. Paralelne ako za fašistov Slovensko vo vyvlastňovaní svetovo vedie.

A pritom to bol dlhý proces, ktorý prichádzal desať rokov, minulo sa naň veľa eurofondov, centrum moci – Národné centrum zdravotníckych informácií (nechcem odbáčať, ale prívlastok národné tiež veľmi smrdí), ministerstvo zdravotníctva, ministerstvo vnútra a zdravotné poisťovne (aj tie súkromné) získali toľko moci, že ju nikdy nebudú chcieť vrátiť. Stalo sa to aj preto, lebo je vyhlásený krízový plán. Po voľbách v roku 2012 bol prvýkrát v histórii Slovenska ministrom nie lekár, ale „iný doktor“ – právnik, či vlastne právnička. Autor najnovšieho nekompromisného zákona je právnik aj inžinier, bývalý riaditeľ pošty, no pôvodne IT-čkár a dnes náš čerstvý minister vnútra Tomáš Drucker.

Na Slovensku sa totiž roky vedie skrytá informačná vojna – všimnite si, kto všetko aj v politike je zapojený do informatizácie. Tento boj sa zvádza naplno v zdravotníctve. Posledná kríza – od roku 2016 bol ministrom krízový manažér, ktorý nemá so zdravotníctvom „nič“, len ospravedlňuje dehumanizované manažovanie s vidinou strojovej efektivity a absolútnej úradníckej kontroly. Je to vojnový konflikt, aj keď sa mnohí tvária navonok pokojne a rozumne. Ide sa podľa starej šablóny: z krízy nás zachráni neľútostný boj a množstvo obetí. Štát obkľúčil ľudí v ich najzraniteľnejšom mieste, ako pacientov v ich telách, v ich smrteľnosti a utrpení. Masívne a dlhodobo dezinformované obete sa zmätene, ale oduševnene pridávajú na strany rôznych okupantských zoskupení. Bojuje sa za efektívnejší priemysel liečenia, totálnu elektronizáciu, vyššie platy, nižšie odvody, zdravotníctvo bez korupcie a bez čakania, žiadne poplatky, objednávanie cez appku, možnosť vidieť všetko online a za spleť služieb pre konzumentov, poskytovateľov a tretie strany. Možno sa časom vyrovná rýchlosť, s akou k vám dorazí sanitka, a nepredbehne ju v rovnakom čase objednaná prostitútka alebo díler kokaínu.

Ste pacient, číslo, ľudská obeť

V tejto bitke je toľko frakcií, že zmätok strán vo vojnovej Sýrii je šuviks. Tu sú poisťovne, investičné skupiny, zdravotníci, lekárne, IT biznis, ministerstvo vnútra (eZdravie využíva občiansky preukaz – alebo naopak?) a ďalší, čo chcú obchodovať so smrťou, chorobou, štátom, anjelmi, nadáciami, pacientmi a ich blízkymi. Existenčný strach ponúka najvyššie marže. Pacient je od slova patiere – trpieť, čo v slovenčine nie náhodou tvorí aj základ slova trpezlivosť. Trpezlivosť už ľuďom došla, primitívne pudy sú na povrchu. Človek je „hovno“, ľahostajne rozobratý na big data za mega peniaze na večné veky. Pacient je tu číslo, eufemisticky povedzme klient, nehumánna entita. Je to opačná asymetria vzťahu, než by mala byť. Bez preháňania je „to“ zabitie človeka. Pomaly a potichu sme doň vtiahnutí všetci. „Deti narodené od roku 2018 majú každý zdravotný záznam už len elektronicky“ (citujem opäť pána z linky eZdravie). Kapitál slepej dôvery slabých sa efektívne zneužil. Sociálny kapitál súcitu sa roztrieskal o prázdne prísľuby spásy z krízy.

Porazení sú všetci, aj štátni zamestnanci – „vojaci štátu“. Človek reaguje prirodzene úzkosťou a smútkom na tragédiu a na jej hranici stojí každodenne. Kam sa teda má obrátiť o pomoc, ak svoj problém nechce zverejniť v databázach prístupných mocným (Ministerstvo vnútra SR, Národné centrum zdravotníckych informácií, Ministerstvo zdravotníctva SR, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, všetci zdravotnícki pracovníci s platným preukazom, ale aj zrejme viaceré IT firmy a všakovakí majitelia zdravotníckych zariadení a nemenovaní ďalší)? Má namiesto liečby chľastať alebo si má vygúgliť, ako sa liečiť sám, a objednať si lieky z internetu? Musí sa držať v pacientskej ilegalite – de iure „mimo systém poskytovania zdravotnej starostlivosti“. Ak nechce mať záznam, nesmie sa liečiť. Ak nechce byť ponížený a dehumanizovaný, ak nechce byť vydieraný alebo vylúčený, musí ostať chorý.

Vedeli ste, že podľa iných platných zákonov vás záznam u psychiatra diskvalifikuje pri bezpečnostnej previerke? Kto dnes nemá dôvod vyhľadať odbornú psychickú pomoc? Možno ste ju potrebovali len preto, že vám zomrela mama, no už nemáte dôveryhodné miesto vo verejnej správe. Pri súčasnej epidémii duševných chorôb budú bezpečnostné previerky rešpektovať len tých, čo nikdy nepriznali slabosť?

Bezcitnosť nie je prejavom zdravia. Bezcharakterní síce majú pocit, že nemajú čo tajiť, že vedia svoje pocity potláčať a skrývať, klamú, aj keď nechcú, no nie sú duševne zdraví.

Všetci sme viac či menej zodpovední za túto pokrivenosť, niečím sme jej pritakali. Mnohých iste vedú aj nedomyslené dobré úmysly. Preto, že sme živí, sa desíme krízy, utrpenia a smrti. Stávame sa rukojemníkmi avatarov s elektronicky „zdravou“ kartotékou bez psychiatrických záznamov. A oni nás budú krízovo riadiť.

Následok bude ďalšou príčinou bezcitnej samoty. A dá sa byť zdravý, keď je človek sám? Absolútna fiktívna bezpečnosť a spravodlivosť digitálneho sveta je pre ľudskú zodpovednosť malígna. Ak nám niekto odoberie možnosť súkromia a etického vzťahovania sa, odoberie nám ľudskosť. V takomto zmysle je totálna digitalizácia a zdieľanie všetkých osobných zdravotných údajov masová poprava podľa platného zákona č. 576/2004 Z. z.

Autor je psychiater

Niektoré zdroje:

Lévinas, E. (2009). Etika a nekonečno. Praha: Oikoymenh. 

Orange, D. M. (2015). Nourishing the Inner Life of Clinicians and Humanitarians: The Ethical Turn in Psychoanalysis. New York: Routledge.

https://maliciousaireport.com/

http://www.zakonypreludi.sk/zz/2004-576

https://www.lekom.sk/novinky/stanovisko-slk-k-situacii-v-ezdravi

https://sk.wikipedia.org/wiki/Tomáš_Drucker

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: