Keby som celý čas nedávala pozor, myslela by som si, že sa snáď bitka o naše telá deje naľavo.
„Ľudia z hôr“, teda naši elitní popierači holokaustu, tvrdia, že ženy zabudli na svoje prirodzené roly. Ľudia sociálni a demokratickí prenášajú dobrú prax od susedov a Istanbulskému dohovoru dávajú ďalšiu preventívnu facku. Ľudia obyčajní sa registrujú ako ľudia sociálni a zároveň kresťanskí. Ľudia konzervatívni zrazu súhlasia so surogačným materstvom, ak je systém nastavený ako elegantná procedúra, kde ponuka vyhovuje dopytu.
Zdá sa, dievča, že si musíš vybrať. Buď vstúpiš pod ochrannú ruku sociálneho paternalizmu, alebo ťa čaká neoliberálny patriarchát. Logika „pomôž si a trh ti pomôže tiež“, je ako šialená jazda so zombie spolujazdkyňou Mirandou Priestly vo filme Diabol nosí Pradu, ktorá vykrikuje, že chce ďalšie cappuccino.
Je tu ale aj iná možnosť. Povinná reprodukcia rodiny a národa. Konkurentkou Mirandy Priestly je teta Lydia z Príbehu služobnice, ktorá hovorí, že existuje viac druhov slobody. Sloboda k niečomu a sloboda od niečoho. Jej slová sú plné nehy a starostlivosti: „Dievčatá, dnes dostanete slobodu od niečoho, vážte si ju.“ Veď táto reč je mi povedomá. To, čo mi chcú niektoré nominálne sociálne založené skupiny s protigendrovou rétorikou ponúknuť, je sloboda od niečoho – sloboda od neistoty.
Už chápeš, prečo si nevieme vybrať? Čo s tebou bude, dievča? Či ti hlavu utne sekera alebo pílka, je v podstate jedno. Zdá sa, že pre všetkých je hodnotné len tvoje telo a jeho (re)produkčná schopnosť. Práca, ktorú vykonávaš, má pre všetkých nesmiernu cenu. Požaduj uznanie, ale požaduj aj prerozdelenie!
* * *
Nie je náhoda, že v týchto pohnutých časoch júlové číslo Kapitálu venujeme emocionálnej práci a starostlivosti. Koncept emocionálnej práce nie je oxymoron. Emocionálna práca je uzlom, v ktorom sa spája súkromné s verejným, zatiaľ čo práve ženy a zraniteľné skupiny zvykne tento uzol najčastejšie škrtiť. Preto sa otvárací príspevok tohto čísla venuje ženám a ich reprezentácii. Odhaľujeme v ňom vnútorné frustrácie redakcie Kapitálu. Veríme, že toto reflexívne sebapriznanie zlyhaní povedie k tvorbe nového priestoru – hlučnejšieho, no zároveň responzívnejšieho.
Primárnou témou tohto čísla je profesionalizovaná starostlivosť ako forma emocionálnej práce. Vo svojich textoch ju adresujú tri autorky cez rôzne perspektívy. Cez pohľad žien – domácich opatrovateliek, ďalej cez rodiny, ktoré tieto ženy vo svojom súkromnom priestore prijímajú, a nakoniec cez agentúry, ktoré túto (trhovú) službu zabezpečujú. Martina Sekulová píše o procesoch negociácie v ambivalentnom priestore rakúskych domácností, ktorý rozhodne nie je konvenčným pracoviskom pre slovenské opatrovateľky. Ako byť „súčasťou rodiny“, ak vzťahy medzi opatrovateľkami a ich zverencami/zverenkyňami definujú trhové vzťahy? O komodifikácii pocitov a emocionálnych prejavov ďalej píše Zuzana Sekeráková-Búriková vo svojom príspevku a úryvku z knihy, ktorý vychádza z výskumu v rodinách, ktoré služby starostlivosti vyhľadávajú. O tom, ako sa ženy opatrovateľkami nerodia, ale stávajú sa nimi cez inštitucionalizáciu profesionalizovaných agentúr, píše Adéla Souralová.
Odlišnú perspektívu emócií a umenia ako práce prináša rozhovor s divadelným režisérom Tomášom „Grófkou“ Procházkom. Umelec premýšľa nahlas o emóciách ako moste medzi obecenstvom a performerom, ktorý má schopnosť prebúrať štvrtú stenu divadla. Emocionálne aspekty práce učiteľov a učiteliek v kinematografii Laurenta Canteta opisuje vo svojom texte Adam Straka. Emócia ako mocenský nástroj, vášeň a snaha presadiť svoje záujmy sa ako ústredná téma objavuje v príspevku Zuzany Kulašikovej. Emócie ako kapitál nutný na výchovu dieťaťa, ale aj ako kapitál, ktorý je odovzdávaný dieťaťu v procese výchovy, opisuje text Silvie Dončevovej.
Emócie sú nutné. Na jednej strane môžu slúžiť sociálnym či umeleckým cieľom. Na druhej strane je nutné ich dekonštruovať a vnímať ich funkcionalitu v politických naratívoch. Ospravedlňujem sa teda za svoj emocionálny úvod. Vlastne nie, neospravedlňujem.
Veronika Valkovičová
