Editoriál

Tomáš Hučko11. februára 20202038

Často myslím na to, že ma zrazí auto. Nielen preto, že veľa myslím na smrť, to už mám v povahe. Predstavujem si, čo budem robiť, ak sa zraním a nebudem môcť pracovať. Rovnako ako veľa ľudí v mojom okolí, ktorí robia v kultúrnej sfére, pracujem na voľnej nohe. To znamená, že môj príjem závisí od kombinácie mojich schopností, šťastia, náhody, dobrého načasovania, získaných či nezískaných grantov, ale hlavne od predpokladu, že môžem flexibilne a takmer kedykoľvek pracovať. Nemôžem sa zastaviť. Nikto za mňa neplatí sociálne a zdravotné poistenie, nikto mi nehradí dovolenku. Chýbajú záchranné siete. Tak, ako väčšina pracujúcich v ére globálneho kapitalizmu, som neustále tri zlé mesiace od toho, aby som skončil na ulici. Som ďalším pešiakom v miliónovej armáde celosvetového prekariátu. 

Nechcem sa sťažovať, svoju prácu mám rád a vážim si ju. Chcem iba poukázať na to, že prekarizované pracovné podmienky sú všade okolo nás, často ich ani nevnímame, prípadne ich už považujeme za normu. Kolektív Karmína v otváracom texte tohto čísla píše, že neistá a krehká pozícia pracujúcich nie je v dejinách kapitalizmu ničím novým, iba sa v iných obdobiach rozdielne nazýva. Aj dnes ju môžeme nájsť na rôznych miestach: fotografka Natália Zajačiková hovorí o tom, ako sa prejavuje pri produkcii etického porna; Tomáš Havlín opisuje  jej dopad na prácu v sieti rýchleho občerstvenia; a v rozhovore s viceprezidentkou KOZ Monikou Uhlerovou sa dozviete, ako na túto formu práce reagujú slovenské odbory. Téme sa venuje aj ekonóm Guy Standing vo svojej slávnej knihe Prekariát, z ktorej vám prinášame ukážku a dlhodobo aj režisér Ken Loach, o ktorom v recenzii na film Pardon, nezastihli sme vás píše Dominika Moravčíková. A nakoniec, bližší pohľad na problémy slovenského pracovného trhu a ich možné riešenia ponúkajú odborársky funkcionár Ján Košč a zakladateľ projektu Pracujúca chudoba Milan Kuruc. 

Môže sa zdať, že voči prekarizácii je dnes veľmi ťažké brániť sa. Ako však ukazujú príklady protestov kuriérov Deliveroo či vodičov Uberu, aj v dobe takzvanej gig ekonomiky sa pracujúci vedia efektívne zorganizovať a vybojovať si lepšie pracovné podmienky. Základom je uvedomiť si, v čom tieto prekarizované podmienky spočívajú, koľko našich blízkych je nútených zarábať si v nich na živobytie, a čo môžeme spoločne urobiť, aby sa tieto podmienky zlepšili. A prinajmenšom sa o tom spolu rozprávať. Neistota, strach a frustrácia, ktoré sú často následkom takejto práce, môžu totiž nakoniec celú spoločnosť vohnať do stavu, ktorý sa už nebude dať napraviť. 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: