Už v roku 1999 skonštatoval francúzsky historik Jacques Rupnik, že termín postkomunizmus stratil zmysel, pretože skutočnosť, že krajiny ako Česko, Slovensko, Maďarsko či Bielorusko zdieľajú tzv. komunistickú minulosť, nevysvetľuje takmer nič z ich trajektórie po páde ich socialistických režimov. Podľa filozofa Borisa Budena je postkomunizmus naopak skutočný a charakterizuje ho infantilizácia východoeurópskych spoločností po roku 1989. Tie sa mali už navždy „učiť demokracii“, a tak zotrvávať v dejinnom bezčasí po triumfe kapitalizmu, s večným cieľom doháňať vyspelé demokracie Západu. Problém je, že v priebehu posledných rokov sa situácia akosi otočila. Východná Európa mýtický Západ nedohonila – so vzostupom nacionalizmu a populizmu, v ktorom dosiaľ východoeurópske krajiny excelovali, doháňa dnes Západ nás.

Postkomunizmus možno nie je objektívnou kategóriou, ktorá by popisovala vývoj krajín po páde socialistických režimov. Je to však nepochybne epistemologická pozícia, z ktorej aj dnes často vnímame svoju nedávnu minulosť a prítomnosť. Ešte aj tridsať rokov po Nežnej revolúcii bežne počujeme, že rôzne neduhy v našej spoločnosti (od spotrebiteľských návykov po skorumpovanú justíciu) sú dedičstvom socializmu. Stále sú u nás politici, političky a predstavitelia think-tankov, pre ktorých je akákoľvek forma sociálnej politiky spätným chodom k totalitnému režimu. Stojí pritom za zváženie, v akom zmysle, a či vôbec, je dnešok naozaj stále výslednicou socializmu. Nežijeme v skutočnosti už vo svete po niečom inom – po neoliberalizme deväťdesiatych rokov, po ekonomickej kríze? A nežijeme náhodou zároveň ešte iba pred niečím celkom iným?

Novembrové číslo Kapitálu neponúka ucelenú odpoveď. Ponúka však texty, ktoré kriticky reflektujú obdobie socializmu a sveta, ktorý vznikol po jeho dramatickom konci.

V eseji Súčasná situácia: postmodernita, postsocializmus, postkolonializmus odkrýva nemecký filozof Boris Groys okrem iného naratív umeleckej reafirmácie východoeurópskej multiidentity. Rozohráva škálovanie významov moderny a postmoderny v špekulatívnom kontexte umeleckej túžby po rovnosti, keď opäť raz prijímame nové zbavovaním sa nánosov starého. 

Poľský sociológ Jan Sowa vo svojom texte Po konci dejín vyzýva na tvorbu spoločenstiev na báze novej rovnosti. Periférii sa podľa neho nepodarilo konvergovať k centru a liberalizmus ani konzervativizmus neprinesú rovnosť, pretože ani jeden z nich nedokáže vzdorovať populizmu.

Esej Dominiky Moravčíkovej s názvom Slušnosť 2.0 skúma revolučný potenciál a odlišnú dynamiku dvoch súčasných protestných hnutí: Za slušné Slovensko, ukotveného v transformácii „revolučnej energie na siahodlhé budovanie uvedomelej občianskej spoločnosti“ a aktuálneho environmentálneho hnutia. 

V recenzii na publikáciu Mojich tridsať rokov, ktorú zostavil Fedor Gál, upozorňuje Tomáš Hučko na nebezpečenstvo politického gýča. Do seba uzavretý intelektuálny svet, reprodukujúci stereotypy o revolúcii, sa darí kriticky rozrušovať aj úryvku z práve vychádzajúcej knihy Zuzany Maďarovej s názvom Ako odvrávať novembru 1989, ktorý spochybňuje dominantnú podobu našej kolektívnej pamäti prostredníctvom doteraz neviditeľných príbehov ženských aktérok Nežnej revolúcie. 

O kolektívnej monografii Architekti dlouhé změny, ktorú zostavil český historik Michal Kopeček, píše vo svojej recenzii Matej Ivančík. Táto publikácia je prelomová najmä tým, že problematizuje tradičný „post-disidentský“ naratív, zdôrazňujúci konflikt medzi komunistickou stranou a spoločnosťou. Kopečkova monografia ponúka celkom odlišný pohľad a namiesto útlaku sa sústredí na to, akým spôsobom sa vyvíjali v období socializmu expertné diskurzy: sociológia, manažment, psychológia či urbanizmus.

Martina Benčuríková vo svojej eseji Československo na mentálnej mape postkolonializmu ukazuje, že socialistické krajiny neboli iba obeťami sovietskej kolonialistickej ambície, ale samy participovali na alternatívnom projekte socialistickej globalizácie. Československo bolo dôležitým aktérom tohto projektu a aktívne realizovalo svoje záujmy napríklad v Afrike.

V aktuálnom čísle Kapitálu nájdete historické, sociologické, ale aj umenovedné analýzy, ktoré sa snažia opúšťať čierno-biele čítanie bývalého režimu a dekonštruovať porevolučný príbeh pod novou optikou. Narúšanie kánonických pohľadov bolo jednou z našich kľúčových kurátorských ambícií. 

Dominik Želinský, Matej Sotník

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: