Kultúrne zázemie držané štyridsať rokov zvieravou, autoritatívnou rukou strany, sa v raných deväťdesiatych rokoch rozsypalo. Verejnoprávne inštitúcie a ich orgány menili dynamickejšie než bolo potrebné svoje vnútorné štruktúry a zriaďovateľskú príslušnosť. Tradičné osvetové a verejnoprávne inštitúcie vrátane ich publikačných platforiem v deväťdesiatych rokoch mechanicky a bez historickej citlivosti prijali buď bezduchú národoveckú rétoriku alebo vytvorili netransparentnú uzavretú organizáciu pre niekoľkých vyvolených. V prvom prípade nech slúži ako príklad činnosť Matice Slovenskej, verejnoprávnej ustanovizne oslavujúcej 100 rokov od jej znovuobnovenia. Pravidelné adorovanie Slovenského štátu a Jozefa Tisa, vydávanie antieurópskych a neoľudáckych Slovenských národných novín s literárnou prílohou Orol tatranský a mizerné hospodárenie s verejnými statkami sú len zlomky z nedávnej histórie, ktoré ju ako rešpektovanú inštitúciu diskvalifikujú. Druhým príkladom by mohol byť Literárny fond, verejnoprávna inštitúcia, ktorej každý mesiac odvádzajú navyše 2 percentá aj naši autori a autorky, pričom jej zmysel je z hľadiska súčasnosti minimálne otázny. 

Procesov, ktoré v intervale posledných tridsiatich rokov formovali domáce verejnoprávne inštitúcie, sa udialo mnoho a každý z nich má svoj podiel na stave, v akom sa slovenská verejnoprávnosť nachádza dnes. Je takisto nevyhnutné spomenúť aj pár pozitívnych príkladov, akými sú spojenie rozhlasu a televízie do RTVS, vznik Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia či najnovšieho Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, hoci stále existuje priestor pre procesný, ako aj finančne-objemový rast. 

Jakub Dovčík hovorí v úvodnej eseji trefne o nevyhnutnej potrebe chápať pojem verejnoprávnosť aj mimo médií „a dostať sa z umelých mentálnych väzení ekonomickej ideológie, ktorá pod vplyvom ekonomických záujmov limituje potenciál našej krajiny a ekonomiky“, pretože, pokračuje neskôr autor, „úspech či neúspech verejnoprávnych organizácii závisí, ako mnoho iného, na inštitúciách a tie sa väčšinou nemenia cez noc. Vnímanie verejnoprávnosti a verejného záujmu v ekonomike musí byť utvárané dlhodobo a to hlavne odbúravaním klamlivých mýtov. Pravá verejnoprávnosť funguje vďaka uvedomeniu si spoluvlastníctva. Potrebujeme konať vo verejnom záujme.“

História verejnoprávnosti je organicky prepojená so všeobecnou históriou spoločenského vývoja. Pri skúmaní pôvodu myšlienky verejnoprávnosti, pri pozorovaní princípov a mechanizmov verejnej služby, posudzovaní súčasnej skúsenosti s verejnoprávnymi inštitúciami ako aj pri uvažovaní o možnej budúcnosti verejnoprávnosti sme vždy v živom dialógu s tým, ako o spoločnosti uvažujeme, ako ju tvoríme a ako ona utvára nás. Téma verejnoprávnosť a texty, ktoré nájdete na nasledujúcich stranách zrkadlia jeden zo základných cieľov Kapitálu: poznávať spoločnosť z perspektív, ktorými na ňu bežne nenahliadame, s angažovanosťou, ktorá je reflexiou a formovaním toho, čoho sme sami súčasťou. Taký je, napokon, aj dialektický vzťah verejnosti a verejnoprávnosti: kultivovať sa môžu len vzájomne. 

Keď sa povie slovo verejnoprávna inštitúcia, prirodzene prvé, čo človeku napadne, sú štátom vlastnené alebo financované médiá operujúce vo verejnom záujme. Vďaka verejným, teda spoločným zdrojom tieto médiá podporujú vysielanie, ktoré tie privátne urobiť nevedia. Napríklad financovať menej ziskové projekty, dávať priestor menšinám či projektom, ktorých význam sa z čisto komerčného pohľadu nejaví ako jednoznačný.

No táto definícia nesedí len na médiá. Britská BBC, etalón verejnoprávnej žurnalistiky, je formálne klasifikovaná ako statutory corporation, teda verejná korporácia, fungujúca na základe štátneho (kráľovského) štatútu. Tento termín má ešte imperiálne korene a na rovnakom právnom princípe fungujú v bývalých britských kolóniách aj pošty, podniky verejnej dopravy či dokonca najväčší distribútori vajíčok v Austrálii. 

Historická neodvrátiteľnosť súkromného vlastníctva dôležitých firiem je nezmysel

Jedným z vedľajších efektov nikdy sa nekončiacej epopeje Brexitu je návrat myšlienok, ktoré by sa pred niekoľkými rokmi či desaťročiami považovali za okrajové, do hlavného prúdu politického a ekonomického diskurzu v Británii. To, čo by sa v ére Blair-Brownovho centrizmu považovalo za nemožné, nepresaditeľné či neuskutočniteľné, je dnes vyhlasovan čelnými predstaviteľmi opozície a seriózne analyzované aj v konzervatívnejších novinách.

Financial Times uverejnili začiatkom septembra vo svojej víkendovej edícii rozhovor s Johnom McDonellom, britským tieňovým ministrom financií a blízkym kolegom lídra Labouristickej strany Jeremyho Corbyna. Corbyn a McDonnell plánujú v prípade úspechu vo voľbách veľa radikálnych zmien vo fungovaní britskej ekonomiky. Nejde však len o „tradičnejšie témy“ labouristov z posledných rokov – napríklad limitovanie odmien vrcholových manažérov, zvyšovanie daní pre najvyššie príjmové skupiny či lepšie podmienky pre zamestnancov. Hovoria tiež o veľkom pláne znárodňovania niektorých podnikov, hlavne tých vo verejných službách a o ich budúcom spravovaní vo verejnom záujme.

Pritom desaťročia sa zdalo, že globálnej ekonomike pod vedením multilaterálnych finančných inštitúcií dominoval takzvaný Washingtonský konsenzus, teda predpísaný set pravidiel, ktoré mali zabezpečiť prosperitu. Išlo napríklad o znižovanie taríf –  daní za dovoz, znižovanie rozpočtových deficitov, no tiež do veľkej miery o privatizáciu. Verejné vlastníctvo bolo stigmatizované ako neefektívne a v rozvojových aj v rozvinutých krajinách sa pod vedením Svetovej banky či Medzinárodného menového fondu podporovalo prenášanie verejných firiem do súkromného vlastníctva, ktoré malo byť lepšie pre firmy aj pre verejnosť.

Britániou prebehla v osemdesiatych rokoch vlna privatizácií za vlády Margaret Thatcherovej, ktorej chytľavým výrokom často dominovala skôr ideológia a emócia než reálne ekonomické dáta. Ako to často býva v dejinách, úspech jej reforiem z pohľadu nárastu prosperity bol do veľkej miery spôsobený okolnosťami v globálnej ekonomike, čo však nebráni velebeniu liberalizácie ekonomiky a odstraňovania verejného vlastníctva. Podobným príbehom je slovenská privatizácia a Miklošove reformy. Privatizácia sa prezentuje ako neodvrátiteľný prechod zle spravovaných firiem do lepších rúk, ako súčasť vývoja chápania dobrého spravovania ekonomiky.

Pritom historicky je tento prechod všetko, len nie neodvrátiteľný. Po druhej svetovej vojne prešla Británia sériou znárodňovaní a to nielen za prvej vlády Clementa Attleeho, ktorá hneď po druhej svetovej vojne vybudovala britský sociálny štát. Firmy sa neznárodňovali len preto, že by to ideologicky vyhovovalo sociálnodemokratickým vládam – oni reálne nefungovali dobre a nedokázali adresovať problémy povojnovej ekonomiky. Neskôr sa kvôli poklesu priemyselnej produkcie naprieč Britániou znárodnili, a to dokonca aj počas vlády konzervatívneho premiéra Edwarda Heatha, aj iné a známejšie súkromné firmy, ktoré mali problémy. V roku 1971 napríklad Rolls Royce.

Thatcherovej výroky o škodlivosti verejného vlastníctva sa nikdy netýkali BBC, pretože slobodný prístup k informáciám je v akejkoľvek forme demokracie vždy považovaný za dôležitý. Udalosti okolo voľby šéfa RTVS na Slovensku sú len ďalším dôkazom. Dokonca aj v takej extrémne (teda minimálne na prvý pohľad) privatizovanej krajine ako Spojené štáty federálny rozpočet financuje verejné vysielanie.

Verejnoprávnosť teda existuje aj mimo médií a privatizácia nie je konečným cieľom, ku ktorému sa treba dopracovať. Čo však vyčítajú kritici verejného vlastníctva takýmto spoločnostiam? Najlepšie argumenty za verejnoprávne vlastníctvo nielen v médiách poskytli ekonómovia Ha-Joon Chang a Marianna Mazzucato. 

Tri (klamlivé) problémy verejnoprávnych spoločností

Základné tri argumenty proti verejnému vlastníctvu z pohľadu liberálnej alebo neoliberálnej ekonómie sú zjednodušene tieto: náročné kontrolovanie fungovania vlastníkmi (principal-agent problem), problém čierneho pasažiera (free rider problem) a príliš slabé ohraničenie rozpočtu (soft budget constraint). 

Nech sú vlastníci veľkých firiem akíkoľvek, vždy budú mať problém spravovať firmu sami. Môže ísť o štandardných akcionárov verejne obchodovateľných spoločností, no v prípade verejnoprávnych spoločností hoci aj o občanov štátu. Tí si preto na spravovanie verejnoprávnej inštitúcie najmú profesionálnych manažérov, pri ktorých sa napokon objavuje problematická otázka rovnováhy medzi výkonom, ich ohodnotením a verejnou kontrolou. Tento problém interakcií medzi vlastníkom (principal) a agentom spravujúcim spoločnosť, je jedným z kľúčových argumentov proti verejnoprávnemu vlastneniu spoločností.

Problém čierneho pasažiera je tiež problémom kontroly – pri verejnoprávnom vlastníctve si vlastníci, teda občania, len s ťažkosťami nájdu čas na kontrolu verejnoprávnych inštitúcií. Stávajú sa teda takpovediac čiernymi pasažiermi, keďže využívajú výhody, no neplatia za ne svojím časom a záujmom, i keď niektorí by mohli.

A na záver – problém príliš slabého ohraničenia rozpočtu (soft budget constraint) vzniká v prípade, že sa verejnoprávna inštitúcia dostane do problémov a štát ju musí zachraňovať. Manažment nutne nečelí výzve udržať verejnoprávnu spoločnosť v dobrých číslach, keďže vie, že ju štát zachráni, čím vzniká „morálny hazard“, teda relatívne ľahostajné správanie v prípade poistky. Stačí si spomenúť na slovenský príklad dofinancovania štátnej poisťovne a nemocníc.

Ak sa vám tieto tri problémy zdajú nelogické a ak máte pocit, že určite neplatia len pre verejnoprávne spoločnosti, máte pravdu. Ani akcionári Apple, Microsoftu či Google nemôžu kontrolovať na každodennej báze manažment spoločnosti, ktorej akcie vlastnia. A koľko súkromných bánk či automobilových spoločností bolo napríklad „zachránených“ po finančnej kríze v roku 2008? Morálny hazard existuje aj v prípade iných veľkých spoločností, ktoré vôbec nemusia byť vlastnené štátom.

Rozhodnutie byť proti verejnoprávnosti má teda ideologický charakter. Dejiny našej republiky dobre ilustrujú, ako perspektívna vie byť privatizácia pre isté formy elít, ktoré na nej dokážu dobre zarobiť i napriek rovnakému alebo i horšiemu levelu spravovania predtým verejného majetku.

Krajina, ktorá nemá dostatočné pravidlá a efektívne inštitúcie, ktoré by limitovali štátnych manažérov a štátne spoločnosti, bude mať len s veľkými ťažkosťami dostatočne efektívne inštitúcie na kontrolu súkromných spoločností.

Ako teda fungujú dobre spravované verejnoprávne inštitúcie?

Vo východnej Ázii bývajú často verejnoprávne spoločnosti alebo spoločnosti, ktoré vznikli ako verejnoprávne v role tých, ktoré udávajú tón. Singapore Airlines, jedna z mála leteckých spoločností, ktorá nikdy nevyrobila stratu, je väčšinovo vlastnená štátom. Taiwanské verejnoprávne spoločnosti sú prítomné aj v takých oblastiach ako sú polovodiče, kde bol Taiwan dlhodobo jedným zo svetových lídrov. Podobne to je aj v iných krajinách, kde firmy považované za ekonomicky kľúčové vznikli vo verejnom záujme. 

Štátom vlastnené spoločnosti nemusia byť zle spravované. Ich úspech závisí, podobne ako pri mnohých iných oblastiach spravovania vecí verejných, na dobre nastavených inštitúciách (teda formálnych a neformálnych pravidlách správania a limitoch konania) a dobrom manažmente talentu. 

Dokonca aj u najväčšieho súkromného zamestnávateľa na Slovensku – Volkswagen – je najväčším spoluvlastníkom s takmer sedemnástimi percentami akcií štát. Ibaže nie ten náš, ale nemecká spolková krajina Dolné Sasko. Rozhodnutia Dolného Saska – napríklad počas prideľovania najnovších technológií jednotlivým závodom naprieč Európou, ako to bolo počas tejto jari – sú bezpochyby motivované aj podporou verejného záujmu v domácej krajine. Prečo sa tomuto brániť? 

Marianna Mazzucato vo svojej známej knihe Podnikateľský štát dokázala, že cez verejné investície vládnych verejnoprávnych agentúr sa americká vláda spolupodieľala na vytvorení kľúčových inovácií, ktoré napríklad dnes viedli k výrobe iPhonu. Ako pri mnohých iných oblastiach ekonomiky, idealizovanie si voľného trhu je nelogické a nesprávne.

Jednou z hlavných výhod verejnoprávnosti pri akýchkoľvek spoločnostiach, podobne ako pri verejnoprávnom vysielaní, je izolovanosť od krátkodobých tlakov na úkor trvalejšej hodnoty. Kým v televízii to môže znamenať kvalitnejšie a menej komerčné vysielanie, v prípade verejnoprávnych spoločností to môže mať formu takzvaných „výstrelov na mesiac“ (moonshots), teda investícií, ktoré sa zdajú byť príliš dlhodobé či neuskutočniteľné, aby do nich investoval súkromný sektor s omnoho krátkodobejším záujmom. 

Na Slovensku potrebujeme viac verejnoprávnosti

Jednou z tém tohto leta bola bezpochyby aj diskusia o minimálnej a priemernej mzde, ktorá sa napokon zavŕšila argumentom, že máme jednoducho príliš nízku produktivitu práce a teda si zaslúžime nižšie platy. Nízke platy však znamenajú výhodnosť pre lacnú výrobu a tá sa vylučuje so zvyšovaním produktivity. Ako sa z tohto začarovaného kruhu dostať?

Niekto by sa spoliehal len na vzdelávanie a odbúravanie bariér pre „podnikateľského ducha“, no ako ukazuje globálna realita, tento prístup je prinajmenšom naivný. Na Slovensku si potrebujeme uvedomiť, čo reálne znamená verejnoprávnosť aj mimo médií a dostať sa z umelých mentálnych väzení ekonomickej ideológie, ktorá pod vplyvom ekonomických záujmov limituje potenciál našej krajiny a ekonomiky.  

Verejnoprávne inštitúcie ekonomického charakteru môžu mať na Slovensku väčší potenciál než sme si doteraz mysleli. Na to je však potrebná zmena paradigmy, ktorá už desaťročia dominuje premýšľaniu o interakciách verejného so súkromným v rámci ekonomiky.

No písať o tom v krajine, v ktorej vlaky či cesty pripomínajú infraštruktúru krajín tretieho sveta, sa môže zdať naivné a idealistické. Spoliehať sa len na dobré regulovanie však môže byť ešte naivnejšie. Stačí sa pre porovnanie pozrieť na úrovne výberu DPH u nás a v okolitých krajinách, či na regulácie kvality iných odvetví. Niekedy je jednoduchšie veci spoluvlastniť a priamo ovplyvňovať priebeh dôležitých procesov, než sa spoliehať na „magickú neviditeľnú ruku trhu”, ktorá nám cez „ideálne prostredie” prinesie prosperitu. 

Úspech či neúspech verejnoprávnych organizácií závisí (ako mnoho iného) na inštitúciách a tie sa nedajú zmeniť cez noc. Vnímanie verejnoprávnosti a verejného záujmu v ekonomike musíme dlhodobo utvárať a to najmä odbúravaním klamlivých mýtov. Pravá verejnoprávnosť funguje vďaka uvedomeniu si spoluvlastníctva. 

Potrebujeme konečne konať vo verejnom záujme.

Autor študuje technologickú politiku v Cambridge 

Prvé vysielanie stanice v novembri 2013 náhodne pripadlo na začiatok revolúcie. Ukrajinci a Ukrajinky bojovali za štrukturálne zmeny v krajine, nové zákony a inštitúcie, ako aj za jednotu a bezpečnosť spoločnosti. Aby to dosiahli, bolo nevyhnutné zaistiť slobodný prístup k informáciám a ničím nehatenú verejnú diskusiu. Ukrajinské médiá toto pred šiestimi rokmi neposkytovali. Popritom, ako medzitým vzplanul konflikt na východnej Ukrajine a korupcia naďalej rozleptávala spoločnosť, sme si uvedomili, že našej vlastnej krajine vôbec nerozumieme. Noví lídri nemali príliš jasno v tom, akú krajinu chceme budovať. V tej chvíli sme viac než kedykoľvek predtým potrebovali diskusiu. Založenie verejnoprávneho vysielania a ochrana jeho integrity nám tak v dôsledku revolúcie prišlo ako logické rozhodnutie.

Deň D prišiel vtedy, keď sa začali realizovať porevolučné reformy. Obrovský, kedysi štátom vlastnený vysielateľ s tisíckami zamestnancov, z ktorých mnohí tam pracovali desaťročia a nikdy nepočuli o Facebooku či Twitteri, musel byť od základov prestavaný. Iniciatíva Hromadske nemala času nazvyš. Nepotrebovali sme zložitú infraštruktúru. V čase, keď sme s novozaloženým verejnoprávnym vysielateľom (UA:PBC, zal. 2015, pozn. prekl.) začali zdieľať obsah a profesionálne znalosti, naša stanica mala za sebou už niekoľko mesiacov vysielania. Skromná žurnalistika v troch jazykoch – ukrajinčine, ruštine a angličtine – dokázala nasýtiť nepretržitý vysielací čas. V roku 2017 sa nám podaril bezprecedentný úspech – ako prvá ukrajinská mimovládna organizácia sme získali licenciu na televízne vysielanie. S tým, ako sme postupne rástli, však rástli aj naše problémy. 

Po každom skončenom projekte či grante sme museli odznova zháňať financie na prevádzku stanice, na trhu chýbali kompetentní ľudia, s ktorými by sme mohli spolupracovať, čelili sme výzvam spojeným s budovaním transparentnej inštitúcie. Okrem toho sme však narazili na čosi, čo sme nečakali: naše publikum od nás nežiadalo nestrannosť, ako sme si pôvodne mysleli. Kvôli frustrácii z nepriaznivého vývoja na fronte, nespravodlivosti a pomalého nástupu reforiem boli naši diváci hladní po nepriateľoch. Oligarchické médiá, blogeri, troli a komunikační boti: tí všetci tento hlad sýtili. Novú ukrajinskú realitu tvorilo ukazovanie prstom na tých, ktorí neboli „patriotmi“, zostavovanie zoznamov „zradcov“ a „kolaborantov“ a volania po bojkotoch. 

„Patriotizmus“ si v tomto špecifickom ukrajinskom kontexte vyžaduje vysvetlenie. Patriot nesmie kritizovať vládu, „pretože tá vedie vojnu s Ruskom“; ak tak napriek tomu robí, je spojencom Kremľa. Patriot je pevne na strane vlády, čo znamená, že mlčí o jej prešľapoch či dokonca zločinoch, ak si to záujem krajiny vyžaduje.

Naši redaktori a redaktorky sa často ocitali na týchto „zoznamoch zradcov“ a vypočuli si mnoho vyhrážok – a to len preto, že sme vysielanie zo separatistického Donbasu a okupovaného Krymu považovali za nevyhnutnú časť našej práce. Strach medzi nás zasiala najmä brutálna vražda nášho kolegu a kamaráta, Pavla Šeremeta. V lete 2016 pod jeho autom v centre Kyjeva vybuchla bomba. Kým sa vrahovia nenájdu, strach zo seba asi nestrasieme. 

Možno si poviete, že z celosvetovej perspektívy to nie je nič nezvyčajné. V čase písania tohto textu spoločnosť rozdeľujú aj „alternatívne fakty“ prezidenta Trumpa či stúpencov brexitu. Načo potrebujeme novinárov, ak nám sociálne siete poskytujú presne to, čomu veríme, a vytesňujú to, čo nám do nášho obrazu sveta nepasuje? Odpoveď je prostá: život sa neriadi algoritmami sociálnych sietí. Nemôžeme prestať „sledovať“ svojho suseda či dokonca polovicu krajiny. Musíme čeliť aj ľuďom, s ktorými nesúhlasíme a zhovárať sa s nimi. To je úloha nás, novinárov a novináriek. 

Nedávno sme mali redakčnú poradu k novej vysielacej sezóne. „Urobme reláciu o médiách,“ navrhol kolega, „a nazvime ju nejak provokatívne… Štandardy BBC!“ Vyprskli sme smiechom: v dominantnej paradigme „patriotickej“ žurnalistiky sú na Ukrajine „štandardy BBC“ nanajvýš tak vtipom. My ich však berieme vážne. Ukrajinskou BBC sa možno nestaneme, ale aspoň sa o to pokúsime. 

Text pôvodne vyšiel v IWMpost, magazíne viedenského Inštitútu humanitných vied, č. 120 (jeseň/zima 2017). Verzia Hromadske v anglickom jazyku je dostupná na https://en.hromadske.ua. 

Autorka je šéfredaktorkou internetovej TV stanice Hromadske

Z anglického originálu preložil Martin Makara

Seriál Most/Bron sa stal od roku 2011 populárnym v mnohých krajinách, hoci je z hľadiska spôsobu rozprávania elaborovanejší a zložitejší než konvenčné televízne detektívne seriály. S výraznou vizualitou a perfektným remeselným spracovaním je scenáristicky sofistikovaný a naratívne vrstevnatý seriál súčasťou tvorby tzv. quality TV, ktorá v podstate už od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia dáva dôraz na tematickú, obsahovú aj štylistickú výnimočnosť televíznych relácií. Škandinávskym vysielateľom (Most koprodukovali verejnoprávne televízie z Dánska a Švédska, DR1 a SR1) sa už druhú dekádu darí produkovať obsah, ktorý je na špičkovej svetovej úrovni. Nemyslím, že má význam len posmutnieť nad tým, že slovenské verejnoprávne médiá medzi inovátorov obsahu ani mediálnych formátov nepatria. Skôr má zmysel pozrieť sa na príklady inej praxe a jej výsledkov.

Kvalitná televízia s dopadom na život v spoločnosti

Čoskoro po vzniku reality show začali pribúdať aj formáty tzv. reality TV s cieľom venovať sa spoločensky závažným témam. Na vývoji, produkcii alebo vysielaní mnohých z nich sa podieľali aj verejnoprávne televízie. Jedným z priekopníkov týchto „serióznych“ reality TV formátov bol Krv, pot a takeaways z roku 2009 z produkcie BBC. Neustále prítomná kamera sleduje skupinu konzumentov rýchleho občerstvenia cestujúcu do juhovýchodnej Ázie, aby videla a vyskúšala si, aké to je pracovať v továrňach spracovávajúcich jedlo pre európsky trh. Ambulancia (produkcia BBC One) priniesla dramatické blízke pozorovanie každodennej práce pohotovostných zdravotníkov, dokumentárny cyklus Zbohom, šikana (dánska stanica DK1) ukazoval šikanu ako závažný problém existujúci naprieč spoločnosťou. V reality show Veľký rasistický experiment (holandský verejnoprávny vysielateľ NPO3) sa tridsať Holanďanov zúčastní experimentu, v ktorom zistia, aké je to byť obeťou i strojcom diskriminácie. Postupy primárne zábavno-dramatických reality show sa takto prepojili s témami, ktoré jednak nahliadli z nečakaného uhla, zároveň ukazovali drámy každodenného života a popri tom konštruovali obrazy možnej zmeny v rôznych oblastiach spoločnosti.

Inovácie však vznikajú predovšetkým v prostredí, ktoré pre ne vytvorí priestor a podporu. Nórska verejnoprávna televízia NRK má oddelenie vývoja, ktoré má na starosti vývoj v oblastiach nových médií, obsahov a technológií. V rámci oddelenia funguje princíp, že sedemdesiat percent jeho produkcie sleduje už overené formáty a obsahy, dvadsať je venovaných novému vývoju a desať dedikovaných takzvaným “red ideas”, novým a riskantným nápadom, ktoré môžu byť slepou uličkou, alebo tiež viesť k zásadným objavom. Môže ísť o obsahy i formáty, ktoré doteraz na televíznych obrazovkách neexistovali, ale mohli by k mediálnej reprezentácii sveta a k obohateniu publika významne prispieť. Vďaka tomuto oddeleniu a jeho prístupu vznikol napr. fenomén tzv. pomalej televízie (slow TV – sledovanie činností a udalostí v reálnom čase, pričom sa často jedná o dlhé a pomaly sa odvíjajúce udalosti). Kto by si pomyslel, že vysielať sedemhodinový pohľad z rušňovodičovej kabíny, stotridsaťštyri hodín z plavby loďou rozvážajúcou poštu, priebeh ťažby dreva či pozorovanie zvierat vo voľnej prírode môže prekonať divácke rekordy – v Nórsku sa tak stalo od roku 2009 opakovane.

Nové obsahy aj formáty

Mediálne organizácie majú v spoločnosti obrovskú diskurzívnu moc, ktorá sa prejavuje aj možnosťou zavádzať nové postupy, formáty, pojmy – tak sa aktívne podieľajú na rozvíjaní mediálnej krajiny a zároveň posúvajú obzory predstáv, očakávaní a poznávacích vzorcov svojho publika. Objavovanie nových vhľadov do špecializovaných oblastí alebo dôraz na sociálne témy v novom formáte či dokonca médiu sú príkladmi koncepčného i konkrétneho prínosu publiku.

Nemecká verejnoprávna televízia ZDF začala používať a rozvíjať “virtual reality journalism” (pojem denníka Guardian), a tak napríklad športové prenosy alebo predstavenie kultúrne a historicky významných miest prenáša aj v 360° podobe. Vytvára aj interaktívne rozšírenia tradičného obsahu (v nadväznosti na celovečerný film Iceman vznikla inštalácia Iceman VR, rekonštrukcia neolitickej doby precízne vychádzajúca z vedeckých poznatkov) či populárno-vedecké diela o prírodných a vesmírnych javoch. 

Pojem “virual reality journalism” je nová oblasť žurnalistiky. V dobe sebadefinovania si nastavuje svoje vlastné štandardy. Práve médiá fungujúce vo vzťahu k zákonným normám a striktným etickým pravidlám by teda mali byť v debate o štandardoch podstatným hlasom, vniesť zreteľ verejného záujmu do štandardov novo sa ustanovujúcej oblasti.

Priekopníkom interaktívneho obsahu je britská televízia BBC. Prvým výrazným počinom bol v roku 2006 VR dokument We Wait: A Migrant Story, neskôr napríklad tzv. „zážitok“ pojednávajúci o živote v židovskej osade na Západnom brehu Jordánu Hebron: One Street, Two Sides. Interaktívna tvorba je v BBC podporovaná tiež systematicky: ako súčasť organizácie spolupracuje pracovisko BBC VR Hub s miestom pre výskum a vývoj interaktívneho obsahu BBC R&D Reality Lab.  

Vzhľadom k obmedzenému domácemu sledovaniu VR obsahu je možné namietnuť, prečo vôbec do podobnej inovácie investovať, keď ešte nie je overená. Avšak médium VR sa už „overilo“. Vznikajú ročne stovky diel v krajinách po celom svete. Sú predstavované a oceňované na filmových aj špecializovaných festivaloch, premietané vo VR kinách, vystavované v galériách. V prostredí bez tlaku komerčných motivácií je možné nové médium od začiatku napĺňať obsahom, ktorý má vedľa (určite tiež nezanedbateľnej) zábavnej úlohy aj potenciál rozvíjať poznanie či otvárať spoločenskú diskusiu. Orientovanie nového média od počiatku týmto smerom je dôležitou úlohou. Vo viacerých krajinách ju voči tomuto novému médiu splnili verejnoprávne „tradičné“ médiá práve tým, že už v začiatkoch jeho masového rozšírenia rázne vstúpili do tvorby ako nastavovatelia agendy i formátov, ovplyvnili podobu toho, čo sa pre VR vytvára a čo od nej diváci očakávajú.

Cielené vytvorenie priestoru pre objavovanie a vývoj nových formátov, dôraz na spoločensko-kritický obsah v populárnych žánroch či vstup verejnoprávnych médií do tvorby a nakladania s médiom virtuálnej reality sú len príkladmi, ktoré nám ukazujú všeobecne prínosnú tendenciu pre mediálnu krajinu, kultúru a verejný priestor. Myslieť dopredu a rozvojovými krokmi ovplyvňovať podobu a štandardy mediálnych obsahov ako súčasť verejnoprávneho poslania. Popularizovať náročné, ale spoločensky zásadné témy, prostredia, postavy a otázky a rozvíjaním možností média posúvať aj obzory a očakávania publika.

Autorka je filmová teoretička, kurátorka MFDF Ji.hlava, experimentálna filmárka, poetka a zakladateľka nakladateľstva Nová Beseda.

Zo spomínaného Forum-u pochádza aj v Piešťanoch uvedený konceptuálny dokument na hranici fikcie MS Slavic 7 od Sofie Bohdanowicz a Deragh Campbell, v ktorom mladá dedička literárnej pozostalosti svojej prastarej mamy, kanadskej emigrantky z Poľska, skúma korešpondenciu poetky Zofie Bohdanowiczowej s exilovým básnikom Józefom Wittlinom. Vo filme sa jej subtílne zobrazená fascinácia textom miesi so statickými obrazmi rozprávania o tomto procese. Film veľmi odťažitým spôsobom ukazuje, ako môže v sebe takéto bádanie schovávať veľkú emóciu. Z Berlinale pochádza aj nová snímka britskej nezávislej režisérky Joanny Hogg The Souvenir, ktorú zaradil The Guardian medzi sto najlepších filmov 21. storočia. Autobiograficky ladená dráma predostiera príbeh mladej filmárky, ktorá sa zapletie do toxického vzťahu s drogovo závislým intelektuálom. 

Víťazom Cinematik.doc sa stal debut Barbory Berezňákovej Skutok sa stal, ktorý nás odkláňa od informačného pretlaku mediálnej reality k sprítomneniu skutočnej emócie z jej fakticity. Sugestívnym spôsobom nahliada na deväťdesiate roky v kontexte súčasnosti. V dokumentárnej súťaži bol ocenený spolu s filmom Dobrá smrť od Tomáša Krupu o kontroverznej téme asistovanej samovraždy. Festivalu predchádzal vývojový dokumentárny workshop Dox in Vitro, ktorého sa zúčastnila napríklad dokumentárna esej Naši susedia o rozmachu developerského primitivizmu od slovenskej režisérky Evy Križkovej. Cinematik sa tento rok ponoril aj do množstva tenzných tém. Ak to bolo niekomu príliš, mohol si ísť oddýchnuť napríklad do bahenných kúpeľov Irma. 

Toto je to, čo mnohým dala do daru sudička Roxane Gay. V knihách Bad Feminist, či Not That Bad, no aj v Hunger: A Memoir of (My) Body. 

Roxane Gay je hladná, baží po porozumení a uzdravení. Chce pochopiť svoju skúsenosť preživšej sexuálne násilie, svoju traumu, svoje telo, no hlavne svoju myseľ, ktorá trpí poruchou stravovania. V Hunger píše: „Vždy sa zamýšľam nad tým, ako skutočne vyzerá uzdravovanie sa – uzdravenie tela, ale aj ducha. Priťahuje ma predstava, že sa myseľ či duša dokážu zahojiť tak hladko ako kosti. Predstava, že ak ich poriadne uložíme na istý čas, dokážu opäť nadobudnúť predchádzajúcu silu. Ale uzdravovanie sa nie je také jednoduché. Nikdy nie je.“ 

Keď čítam Roxane Gay, som hladná spolu s ňou. Bažím po pocite komfortu vo vlastnom tele, po tak zriedkavej a často nedovolenej sýtosti. 

Keď čítam Roxane Gay, je mi tiež ľúto, že som ju nepoznala skôr. V dobe, keď som ju najviac potrebovala. Je však už zvykom, že feministické sudičky prichádzajú do našich životov trochu neskôr. No o to viac sú potom vítané. 

Roxane Gay: Hunger: A Memoir of (My) Body. New York: HarperCollins, 2017

Jedna známa žijúca vo Varšave mi raz položartom povedala, že najčastejšou reakciou poľskej spoločnosti je verejný protest. Na ulici, s krikom a transparentom, úplne bežne aj dvakrát do týždňa. Hudobný kolektív Oramics v spolupráci s holandským labelom New Yourk Haunted zostavil kompiláciu Total Solidarity z vyše sto domácich i zahraničných umelcov a umelkýň na podporu LGBTI+ komunít poľských miest a dedín. Ich vibrujúci desaťhodinový rave sa nedá prepočuť.

Všetok výťažok z kompilácie putuje na budovanie bezpečného prostredia a každodenný boj komunity proti poľovaniu na jej členov a členky. Otvorený lov na inakosť, ktorý podporujú mainstreamové médiá, má v poľskej klubovej scéne radikálnu odozvu: nekompromisné techno valiace sa ruka v ruke s experimentálnymi a ambientnými silami. 

Kompilácia spája starých raverov velebiacich rovný beat so súčasnou generáciou trapu a vynáša do popredia silné hudobné individuality. Z početného zástupu producentiek žiaria industriálne monumenty domácej ISNT, či londýnskej Object Blue, ale v zásade je rôznorodosť kompilácie nekrájateľná. Sú na nej i mená tešiace širšie publikum ako Lee Gamble, Rrose či anti-homofóbny sedemminútový drone od Pedera Mannerfelda, no jej sebavedomá komplexnosť prebíja nudné vymenúvanie žánrov. 

Predstavujem si ju ako veľkú, farebnú a zároveň príjemne domácu párty, na ktorej je sloboda a vzájomná podpora a tolerancia najväčším hýbateľom parketu. V Poľsku už niekoľko rokov pribúdajú kolektívy tvoriace akcie a kompilácie, aby fyzicky či finančne pomohli skupinám ľudí v ohrození. Masívna účasť umelcov a umelkýň na Total Solidarity posiela do popredných radov rasistických útočníkov jasný odkaz: Sme silnejší, ako si myslíte.

Peter Fleming: The Worst Is Yet To Come: A Post-Capitalist Survival Guide. London: Repeater Books, 2019. 

Pri výstave s názvom Orient2, ktorá odkazuje k východoeurópskej identite, chtiac-nechtiac očakávame podobný trik, ako použil Montesquieu v Perzských listoch, keď cez perspektívu cudzincov vykreslil absurdity Francúzska 18. storočia. Viac ako dvesto rokov pred Edwardom Saidom použil koncept orientalizmu, aby kritizoval svoju vlastnú spoločnosť. Do výstavy v bratislavskej Kunsthalle vstupujeme s tým, že podvedome očakávame sebairóniu a urážky, ktoré sme si privlastnili, stereotypy, ktoré radšej proti sebe použijeme sami, ako by to mali urobiť iní. 

Toto očakávanie je a nie je naplnené. Orient2 odkazuje k večnej unikavosti Západu (ako významného druhého), aj neudržateľnosti alebo nepresvedčivosti Stredu (ako sebadefinície). Zaujíma sa o to, čo sa stane, keď sa prekryje komplex menejcennosti a arogancia. Nerobí to však na spôsob ostentatívnej sebairónie ako Squatting Slavs In Tracksuits, ani sofistikovaného ornamentalizmu Slavs and Tatars. Kurátor Michal Novotný nachádza oveľa subtílnejšie prejavy, navyše často v dielach, ktoré explicitne vôbec neriešia východoeurópanstvo.  V jednej časti výstavy dáva napríklad priestor ornamentu, ktorý hraničí s amatérstvom. V kontexte galérie súčasného umenia irituje tým, že táto sekcia veľmi pripomína výstavu na chodbe ZUŠ v okresnom meste, alebo štúdio tatéra samouka. Je to však úplne presná paralela  k téme výstavy – presvedčivo sprostredkúva pocit nepatričnosti, a to vo výstavnom kontexte, ktorý je takisto do veľkej miery určený naším dobiehaním Západu, akceptáciou jeho jazyka a kritérií. 

Výstava je rozčlenená na päť žánrových scén, ktoré nás postupne prevedú atmosférou očakávania a zvedavosti cez sklamanú pripravenosť na niečo, čo sa nedostavuje, cez krajiny eskapizmu, low-fi pátosu a lowcost mystiky, rezignovanej agresivity až po presvetlený (posthumánny?) konštruktivizmus, ktorý predsa len nakoniec zanecháva určitú nádej. Teda, až kým si nevšimneme výraz tváre herečky na videu v rohu centrálnej miestnosti, ktorá improvizácie s dostupnými materiálmi zažíva na vlastnej koži. Výstava na seba vrství roviny a materiály tak, že sa dopĺňajú, protirečia si, ignorujú sa, alebo zostávajú nepochopené. Niekedy sú až ilustratívne, inokedy kryptické a návštevník je odkázaný na sprievodný text na stene. Význam je neuchopiteľný, zostáva kdesi definitívne medzi, čo sa tiež prejavuje v odpočutých komentároch typu: „Tie diela sú dobré, ale nerozumiem, prečo sú tu.“ Takýto kurátorský prístup si vyžaduje odvahu. Ale treba povedať, že etablovaný kurátor, ktorý má dôveru publika a vie, čo robí, potrebuje o niečo menej odvahy, než kurátor odkiaľsi z Orientu.

Orient2. Kurátor: Michal Novotný, Kunsthalle Bratislava, 12. júl – 6. október 2019.

Pre bližšie porozumenie dominancie kresťanstva vo verejnoprávnych médiách sa treba vrátiť do minulosti a stručne naznačiť dejiny slovenského náboženského vysielania. Tie ukazujú, že organizované náboženstvá sa začali veľmi rýchlo zaujímať o možnosti šírenia svojho vplyvu alebo efektívneho manažovania svojich veriacich prostredníctvom nových médií, akými sú rozhlas a neskôr televízia. Dňa 20.11.1927, štyri roky po prvom rozhlasovom vysielaní v Československu, bola prvýkrát prenášaná rozhlasovými vlnami slovenská omša z Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Rímskokatolícka cirkev si zaraz uvedomila silu nového média a prostredníctvom svojej misijnej organizácie Katolícka akcia sa snažila ovplyvňovať vysielanie vo svoj prospech. Zaujímavosťou z konca tridsiatych rokov bolo tiché súperenie maďarského a slovenského náboženského rozhlasového vysielania. Maďarské omše z Budapešti môžeme v istom ohľade považovať za prvý príklad subverzívneho využitia rádia na území Slovenska. Aj keď to nie je v žiadnych archívoch doložené,  jedným z cieľov maďarského vysielania bolo podrývanie integrity rodiacej sa ČSR (tak ju aspoň vnímala dobová slovenská rozhlasová „konkurencia“ z radov katolíkov). 

Ľahké i ťažké roky náboženstva v médiách

Počas druhej svetovej vojny sa vplyv cirkvi na média prehĺbil. Kresťanstvo v Slovenskom rozhlase dostávalo veľký priestor. Väčšinou ho „okupovali“ katolíci, ale svoje miesto v ňom mali aj evanjelici, pravoslávni či gréckokatolíci. Vysielané boli prenosy bohoslužieb, kázní, nábožensky zameraných publicistických príspevkov teológov a príležitostne rozhlasových pásiem s náboženskou tematikou. V krátkom období medzi koncom vojny a komunistickým prevratom náboženské vysielanie pokračovalo, ale nový československý režim sa začal pomaly vymedzovať voči vplyvu katolíckej cirkvi v rozhlase kvôli jej prepojeniu so slovenskou politickou špičkou z doby Slovenského štátu. Naďalej boli vysielané živé prenosy z bohoslužieb, ale často dochádzalo k ich predčasným ukončeniam, ak prekročili pre ne vyhradený čas vo vysielaní. Veriaci bývali pobúrení a sťažovali sa na rozhlas, ktorý bol ale pod politickým tlakom československej vlády. Obnovená Československá republika zakázala po roku 1945 vysielanie kázní, ktoré nahradilo v nedeľu podobne ladené vysielanie s názvom Nedeľné príhovory. V nich sa ľuďom prihovárali významní kultúrni a verejní dejatelia namiesto kňazov. Po komunistickom prevrate pokračovalo náboženské vysielanie až do roku 1952, kedy bolo zakázané úplne. K jeho oficiálnemu obnoveniu došlo až v roku 1990. Dovtedy jeho funkciu zastupovalo subverzívne vysielanie Rádia Vatikán zo zahraničia. 

Dejiny slovenského náboženského vysielania upriamujú pozornosť na jednu, dnes menej viditeľnú, skutočnosť. Tou je prepojenie vládnej moci s organizovanou vierou, ktoré okrem iného vedie k jej prítomnosti či neprítomnosti vo verejnoprávnych médiách. Náboženské vysielanie nie je len servisom pre veriacich, ako sa nám radi snažia nahovoriť predstavitelia cirkví, ale symbol moci niektorej z vier v konkrétnom priestore. 

Nová televízna éra

Po osemdesiatom deviatom prišla vytúžená sloboda a ľudia mohli zase raz otvorene vyjadriť svoju vieru. Morálny kredit kresťanskej cirkvi bol začiatkom deväťdesiatych rokov v spoločnosti aj vďaka osobnostiam ako Ján Čarnogurský a František Mikloško pomerne veľký. Preto nie je prekvapivé, že po takmer štyridsaťročnej pauze sa náboženstvo a špeciálne kresťanstvo vrátilo do mediálneho priestoru vo veľkom. Navyše sa moderné Slovensko prihlásilo k cyrilo-metodskej tradícii ako k jednému zo štátotvorných pilierov novodobej slovenskej identity. V štátnej televízii aj v rozhlase máme v súčasnosti vysielané bohoslužby, katolícky a evanjelický týždenník, kresťanské dokumenty a hrané filmy či kresťanské špeciály ako napríklad spomienkový dokument k výročiu návštev Jána Pavla II. či prenosy z cyrilo-metodských pútí. Každý týždeň si katolík nájde vo verejnoprávnom vysielaní pre seba niečo špeciálne. Ešte aj moja osemdesiatročná česká kamarátka z jógy si pochvaľuje kvalitu slovenského kresťanského vysielania, ktoré vraj v Česku za veľa nestojí. 

Možno si pri čítaní poviete, že na tom, že sa čas od času v televízii objaví trochu kresťanstva predsa nie je nič zlé. Koniec koncov, aj v zákone o RTVS sa píše, že: „jednou z jeho úloh je poskytovanie priestoru činnosti registrovaných cirkví a náboženských spoločností vo vysielaní a uskutočňovanie prenosov a záznamov z vybraných spoločensky významných udalostí politického, kultúrneho, náboženského (nielen kresťanského, pozn. aut), umeleckého a športového zamerania.”    

Za problematické považujem, že verejnoprávne média zaspali v otázke náboženského vysielania posledných tridsať rokov vo vývoji náboženstva na Slovensku. Preto si myslím, že už by nemalo byť samozrejmosťou, že sa v televízii či v rozhlase objavujú ako odborníci na morálku iba kresťanskí teológovia. Vo vysielaní RTVS majú priestor len registrované duchovné spoločenstvá s výrazným monopolom katolíckej cirkvi. Hlavne nové náboženské hnutia  sú často reflektované cez optiku siekt, náboženského násilia či z perspektívy fascinácie bizarnosťou a odlišnosťou. Prístup RTVS k iným náboženstvám a predstave o nich vhodne ukazuje napríklad podoba diskusií s náboženskou tematikou programu „Večera s Havranom“.

Intelektuálne seansy protestantského teológa

Michal Havran je bez väčších pochýb inteligentný človek s veľkým rozhľadom a širokým tematickým záberom. Aj keď si myslím, že svoje diskusie moderuje za asistencie kvalitných hostí čo najviac vecne (dobrým príkladom sú jeho debaty o islame), niektoré jeho relácie odrážajú dominanciu kresťanského myslenia vo verejnoprávnom mediálnom priestore. Ukážkovou v tomto smere bola napríklad debata o nebezpečenstve siekt, ktorá kompletne preberala zjednodušujúci kresťanský naratív „zlých siekt“, kam Havran implicitne hádzal všetko od „Krišnákov” cez pohanov až po Jehovistov. V debate sa objavil psychiater, zástupca z ministerstva kultúry a vedúci Centra pre štúdium siekt, ktorý vydáva „sektobijecký“ časopis Rozmer. Prečo by sa v podobnej debate nemohli objaviť zástupcovia nových náboženských hnutí a naopak diskutovať s Havranom o situáciách, v rámci ktorých narážajú na nedôveru spoločnosti a nezmyselne komplikovanú byrokraciu? 

Havran tiež dal vo svojej relácii priestor diskusii na tému, či sa cítia aktívni kresťania v slovenskej spoločnosti prenasledovaní. Traja kresťania (hlasný ultrakonzervatívec, tichý ultrakonzervatívec, liberálny teológ) sa rozprávali o kresťanstve a moderoval to evanjelický teológ. Ak naozaj prebieha kultúrna vojna proti kresťanstvu v slovenskej spoločnosti, prečo je toľko kresťanského vysielania v štátnej verejnoprávnej televízii, ktoré by mohol režim okamžite zakázať? Je ešte takáto diskusia vo verejnoprávnom záujme alebo patrí už do vysielania TV LUX? Havran živí a udržiava obraz kresťanských teológov ako druhu morálnych a intelektuálnych vzorov. V relácii na tému morálnej krízy slovenskej spoločnosti vo svetle vývoja posledných tridsiatich rokov sa ako hostia objavil bývalý biskup Róbert Bezák, kazateľ Cirkvi Bratskej Daniel Pastirčák a syn evanjelického teológa, český hudobník a bývalý politik Michael Kocáb. Preto nás asi neudiví, že debata mierila k úvahám o tom, či by viac žitia podľa ducha Biblie pomohlo k mravnej obrode spoločnosti. Prečo by sa podobnej debaty nemohol zúčastniť novopohanský žrec, ktorý žije na samote v súlade s prírodou či hinduistická tantrická kňažná, ktorá denne pomáha ľuďom naprávať sexualitu pokrivenú zlou výchovou spoločnosti? Práve verejnoprávna televízia by teoreticky mohla byť kanálom, ktorý širšej verejnosti sprostredkuje podnetné myšlienky zaujímavých ľudí mimo tradičný rámec. Z logiky veci to nie je niečo, čo by zaujímalo na zisk orientované komerčné televízie. Namiesto toho ale udržiava stav z rokov deväťdesiatych tesne pred prvou návštevou pápeža Jána Pavla II.   

Problém nazývaný monopol katolicizmu

Slovensko sa tradične považuje za kresťanskú krajinu, hlavne v porovnaní s naším západným susedom Českom. Aj pomer kresťanského, špeciálne katolíckeho vysielania v RTVS vytvára dojem, že drvivá väčšina Slovákov sú aktívni kresťania. To ale podľa sociologických výskumov nezodpovedá realite. Približne sedemdesiat percent Slovákov sa podľa sčítania z roku 2011 hlási k nejakej podobe kresťanstva. Ale ďalší výskumu Slovenskej akadémie vied „Demokratickosť a občania Slovenska“ z roku 2014, vypracovaný Miroslavom Tížikom a Milanom Zemanom ukázal, že len približne dvadsaťosem percent veriacich chodieva na bohoslužby pravidelne každý týždeň a  štyridsať aspoň raz mesačne. Inými slovami, menej ako polovica z celkového počtu veriacich žije verejne viditeľným náboženským životom, čo znamená približne tridsať percent obyvateľov Slovenska. Pre zvyšných môže byť kresťanstvo viac druhom kultúrnej, rodinnej a národnej identity. Iste by mohol niekto namietať, že existuje skupina introvertných veriacich, ktorá svoju vieru žije doma. A mal by pravdu. No i tak tento výskum naznačuje, že len pre menej ako štvrtinu Slovenska sú správy zo sveta kresťanstva kvôli ich pevnej viere bytostne zaujímavé. Zvyšok krajiny sa im na to skladá. RTVS robí  pre slovenských katolíkov nadprácu v miere náboženského vysielania. Stále existuje súkromná kresťanská televízia TV LUX, sponzorovaná KBS, ktorá vysiela od rána do večera. Tak prečo máme vo verejnoprávnej televízii a rozhlase toľko kresťanstva?

Zvyk je železná košeľa?

Podľa môjho názoru sa na súčasnom stave podieľa viacero faktorov, ktoré spoločne vybudovali miesto pre kresťanské vysielanie v RTVS a nastavili ho ako druh nediskutovanej skutočnosti. Koreňom tejto situácie je už citovaný výrok zo zákona o verejnoprávnom vysielaní, v ktorom sa píše o povinnosti poskytnúť priestor pre náboženské vysielanie registrovaným cirkvám. Tie sa oň logicky hlásia. Predstavitelia tradičných kresťanských cirkví si navyše uvedomujú svoj klesajúci vplyv medzi ľuďmi (voči zmienenému výskumu o miere religiozity Slovákov sa napríklad ostro mediálne ohradili), ale odmietajú sa vzdať svojich verejných pozícií, pretože bez viditeľnosti v médiách by pokles ich členskej základne napredoval ešte rýchlejšie. Cirkevníci sa najviac boja toho, že by sa jedného dňa prestalo rozprávať o kresťanstve. A keďže slovenská vláda v rámci populistických opatrení proti slovenskému islamu v roku 2016 zdvihla kvórum pre registráciu náboženskej spoločnosti na päťdesiattisíc ľudí, tak tým okrem iného podporila monopol už zaregistrovaných spolkov vo vysielaní RTVS. Malé náboženské spolky sa nemôžu oprieť o autoritu zákona a vyboxovať si svoj priestor vo vysielaní, ktorého podobu by určovali ony. Nemenej dôležitý faktor podľa môjho názoru tkvie aj v úzkom prepojení slovenskej národnej a štátnej identity s cyrilo-metodskou tradíciou a kresťanstvom vo všeobecnosti. V minulosti ich presadzovala vo vládach  KDH, aj SMER-SD sa našiel vo veľkomoravskom diskurze (socha Svätopluka na Bratislavskom hrade), ktorý sa úzko spája s pokresťančením územia Slovenska. Kresťanstvo je súčasťou slovenskej kultúrnej a národnej identity, preto ho množstvo ľudí berie ako normálnu súčasť života. To je jedna z príčin, prečo sa voči kresťanskému vysielaniu nikdy nezdvihol hlas verejnosti.

Kam ďalej?

Otázkou sa stáva, či má byť verejnoprávna televízia baštou konzervatívneho myslenia kresťansky orientovaných ľudí, alebo sa má v duchu služby verejnosti otvoriť v záležitosti spiritualít súčasnosti. Kto si minimálne vo väčších mestách aspoň raz nevyskúšal jógu a nepoznal silu jej relaxačných schopností? Skúsme sa zasnívať. Vedeli by ste si predstaviť, že popri kresťanskom týždenníku Orientácie by Dvojka vysielala raz týždenne ranné cvičenie jógy z petržalského chrámu Jóga v dennom živote? Alebo by si človek popri omši mohol pustiť záznam z jógového festivalu Shantiloka (organizovaného Fredym Ayisim), ktorého súčasťou bývajú napríklad koncerty duchovných hudobníkov? Prípadne by sme si mohli pozrieť v hlavných večerných správach reportáž nielen z mariánskej púte, ale aj z osláv letného novopohanského slnovratu? Slovensko, to nie je len zjavenie sa Panny Márie v Litmanovej. 

Na našom území sa za posledných tridsať rokov vyprofilovalo viacero duchovne a intelektuálne zaujímavých osobností (Miro Žiarislav Švický, Pavel Hirax Baričák, Olga Weleslawa Dubovská a ďalší). Ich názor by mohol v širšom mediálnom priestore doplniť zažité spektrum kresťanských intelektuálov, ktoré Havran prevzal od Hríba. Je preto škoda, že sa iné spirituality krčia na okraji verejného záujmu a nachádzajú priestor len v alternatívnych médiách ako je Slobodný vysielač či Zem&Vek. A to im tiež nepridáva na verejnom kredite ako duchovným spolkom, keď sa objavujú v médiách propagujúcich zákaz očkovania či protiislamskú hystériu. Možno by sa dalo diskutovať o tom, či vôbec majú záujem sa vyjadrovať v štátnych médiách. Niektoré určite nie. Ale ja si myslím, že väčšina by sa šance chytila, inak by svoje šťastie neskúšali v alternatívnych médiách a na internete vo všeobecnosti. Otázkou by bol spôsob, akým by sa selektovali vhodné nové náboženstvá do vysielania. Tu sa dá obrátiť na študovaných odborníkov na súčasnú spiritualitu – religionistov, ktorí by vedeli ukázať prstom na ľudí potenciálne šíriacich spoločensky škodlivé myšlienky. Nepochybujem o tom, že by niečo podobné dokázali aj ľudia z Centra pre štúdium siekt. 

Na slovenskom mediálnom trhu tak vzniká paradox: najviac slobody vyjadriť svoje odlišné náboženské presvedčenie dávajú kanály, ktoré sú svojou konkurenciou označované ako konšpiračné či priam bludárske. Ako sa ale slovenské povedomie o náboženských alternatívach má niekam vyvíjať, keď na človeka z televízie vyskakuje len Ježiš z talianskych filmov a v diskusiách sa za posledných dvadsať rokov objavujú tie isté kresťanské morálne autority? Aj preto a pre ďalšie zmienené dôvody si otvorená, vecná a nepredpojatá diskusia o náboženskom vysielaní v RTVS zaslúži omnoho viac mediálneho priestoru, než sa jej venuje v súčasnosti.       

Autor je doktorandom religionistiky na FF MUNI v Brne