Podobne je to aj s Maďarskom, krajinou, ktorá mi je blízka nielen preto, že som dostala do vienka jej výrazný a jedinečný jazyk, ale aj preto, že sa do nej rada vraciam. Ako reportérka som ju preskúmala od vyblýskaných, rozjarených zákutí až po tie temné, plné predsudkov, strachu a prázdneho vlastenectva. To, ako Maďarsko vidíme, často tiež závisí od prekladu. Je také, aké o ňom dostávame informácie. Ak ste pozorovateľ zvonka, máte výhodu, čím bližšie však idete k jadru, tým viac klesá pravdepodobnosť, že sa dopracujete k pravde, či už v tlači, alebo v televízii. Sociálne siete sú ešte akým-takým únikom z pasce, môžu vás ale okabátiť, pretože väčšina ľudí nevie, ktorú čerešničku si vybrať. Tie klamlivé vyzerajú najšťavnatejšie.

Jeden príklad za všetky: žena na dôchodku žije na južnom Slovensku, kde má dostupné rovnako slovenské i maďarské televízne kanály. Je to moja stará mama. Kým na Slovensku dokáže vďaka stále pomerne dobrej televíznej žurnalistike poľahky identifikovať kontext domácej politickej situácie, pri maďarskom spravodajstve stráca kľúč. Zo začiatku, kým Orbánova vláda v otázke migrácie nepritvrdila, ona sama cítila k utečencom ľútosť i sympatie, akonáhle sa však začalo každodenné vysielanie jednotvárnych sekvencií o násilí a vandalizme (údajne) páchanom utečencami v severských štátoch, Anglicku či vo Francúzsku a zavádzajúce zábery z maďarských utečeneckých táborov, zasiali do nej strach. A strach je pravdepodobne ešte nebezpečnejší než hnev. Zábery sú jednoducho zostrihané tak, aby hrali na pudy, a tým ľudí rozdeľovali.

Núkajú sa porovnania so slovenskou situáciou. Nemôžeme sa tváriť, že sloboda slova u nás nezažila facky. Všetci vieme, že sme bolestivo prišli o novinára a jeho snúbenicu, že tucet zamestnancov RTVS podalo alebo dostalo výpoveď a že novinárov u nás dávajú sledovať. Stále však nie sme tam, kde naši južní susedia. Ľudia ešte úplne nestratili kľúč, nerezignovali a zdá sa, že niektoré veci sa posúvajú k lepšiemu. Za slobodu slova musíme bojovať do posledných síl a nielen vtedy, keď už sme o ňu prišli, ale práve aj vtedy, keď sa zdá byť samozrejmá. Ide tu totiž o život. Niekedy o život ako taký, inokedy „len“ o jeho kvalitu a ľudskú dôstojnosť. V Maďarsku sa dôstojná informovanosť vytratila a sotva verím, že život bez nej môže byť úplný.

Prejdime už ale k jednotlivým textom. Vážim si na nich, že nám poskytujú iný pohľad na režim – a pri tomto slove sa pozastavme, nepoužívam ho svojvoľne, ale preto, že viacero ľudí, ktorí k nám tento mesiac prispeli, ním označilo demokraticky zvolenú vládu Viktora Orbána. Ako si to vysvetliť? Asi tak, že aj pri demokraciách zdanie často klame a myslím, že ich subjektívnemu pocitu z politickej situácie, ktorá ich zviera v hrsti, by sme mali dôverovať. Informujú nás nielen o alarmujúcich novelách zákonov či o tom, že Orbán si buduje diktatúru aj vďaka zvážaniu Maďarov spoza hraníc na voľby do europarlamentu. Autori a autorky v tomto čísle ukazujú najmä to, ako chápadlá vlády dusia kultúrny život v Maďarsku.

Povedzme taká Budapešť: lesklé pasáže, pulzujúce bulváry, všetky jazyky sveta, omamná chuť metropoly. Len dve a pol hodiny od Bratislavy nájdete pozlátko. Novinár a hudobný manažér Krisztián Puskár píše o tom, ako ľudia dosadení vládnou stranou v komunálnej politike pomaly, ale isto ničia budapeštianske hudobné kluby a umelecké priestory, budujú na ich miestach turistický „Disneyland“ a hudba sa sťahuje do podzemia. Keď sedíte v ľavicovom komunitnom centre Auróra v Pešti, hovoríte si, že presne toto nám v Bratislave chýba. Taká pankáčina, súdržnosť, naozajstné plnokrvné umelecké chvenie. Farebnosť budapeštianskeho undergroundu je však vykúpená tým, že neustále dostáva polená pod nohy a musí sa z donútenia sťahovať čoraz hlbšie a čoraz ďalej.

To isté platí aj o súčasnom výtvarnom umení, ktoré po nezmyselných reguláciách zo strany štátu prišlo o množstvo dotácií, živorí a priestory na výstavy či stretávanie si musí zabezpečovať na vlastnú päsť. Áno, keď vstúpite do hlavného galerijného priestoru štúdia FKSE, opäť vás ohúri tá bujnejúca komunita a nákazlivé priateľstvá. V texte Eszter Őze a Fanni Magyar sa ale dočítate, že nič iné im neostáva – aktivizmus je už nanič, vláda má dostatočnú moc na to, aby ho dlhodobo ignorovala, a jediná zmysluplná vec je samovzdelávanie a udržiavanie živej, tvorivej komunity.

Spisovateľ Ferenc Czinki vo veľmi osobnej eseji opisuje, ako z tejto situácie niet východiska. Iba jedno by sa našlo – hľadanie stratenej celospoločenskej solidarity, ktorú sa súčasnej vláde podarilo dokonale rozjatriť, i keď tým len nadviazala na starý dobrý neduh.

Odporúčam aj text čiernohorského autora Balsu Lubardu, ktorý priamo v teréne skúma prepojenie vzťahov a solidaritu medzi krajne pravicovými hnutiami v celej V4. Tieto strany síce po voľbách neovládli Európsky parlament a možno sa nám zatiaľ zdá, že nemajú až takú moc, no tá pomaly ožíva v sieti ich medzinárodných priateľstiev a komunitnej práce, ktorú vykonávajú v regiónoch. Nezaškodí si to pripomenúť.

Pripúšťam, že čítanie tohto čísla sa môže v istom bode stať únavné. Všetky texty dokopy totiž vyznievajú ako jedno veľké sťažovanie. O čom inom však mali ich autori písať? Dajú sa v tejto krajine hľadať pozitíva? Na jedno nás upozorňuje kurátorka Flóra Gadó, keď hovorí o prácach dvoch výtvarníčok, ktoré sa chopili témy vlastenectva. Neoznačili ho pritom za nebezpečný a netvrdia, že sa ho treba strániť. Práve naopak, pustili sa do toho s láskou a našli čosi veľmi vzácne. Hranu, na ktorej sa dá byť na svoju krajinu hrdý, no neprepadať pritom nacionalizmu.

Flóra sa zmieňuje aj o nadpriemernej podpore folklóru z vládnych fondov. Aj tu vidno, že netreba hneď siahať na slobodu tlače. Spoločnosť a jej kultúru možno celkom ľahko okliešťovať aj rukou akejsi ministerky kultúry. Ak chceme byť od situácie v Maďarsku viac ďalej ako blízko, nesmieme byť ticho. Folklór môžeme mať radi a môžeme s ním mať veľa spoločného, pravdepodobne sa však nikto nechce vrátiť do doby, keď sa chodilo kilometre v krpcoch po vodu. Nechceme predsa pre kvalitné slovenské umenie podstupovať takú každodennú lopotu, ako musia súčasní umelci v Maďarsku. Môže to byť pre nás memento. Krajina, ktorá si ničí kultúru, si ničí pôdu (ktorú tak zbožňuje a ku ktorej archetypu sa rada vracia) pod nohami.

Štyria muži sedia pod zodratou celtovinou pressa Alibi v Székesfehérvári, pri bráne bývalej fabriky Videoton, ôsmeho apríla dvetisícosemnásť, v nedeľu, krátko popoludní, v deň ôsmych slobodných parlamentných volieb v Maďarsku. Čoskoro si k nim prisadnem a stanem sa piatym mužom. Nespýtam sa ich, no z neskorších štatistík zistím, že dvaja veľmi pravdepodobne hlasovali za súčasnú vládnu koalíciu, jeden za niektorú z opozičných strán a jeden zasa o voľbách nemá ani potuchy. Po nedeľnom obede a pred aspoň dvomi poldecákmi je otázne len to, čo bude so mnou. Aká stratégia by mohla byť účelná, ak sa koncom tretieho desaťročia slobodného Maďarska vôbec nejaká nájde. V tejto mestskej časti je hlasovacia miestnosť v aule strednej odbornej školy, tam ma čaká hlasovací lístok, urna, volebná komisia, pozorovatelia a vždy otrávený člen bezpečnostnej služby. Vídam ich každé štyri roky, no nedokážem povedať, či sa obmieňajú alebo sú to stále tie isté tváre. Cestou sem som prešiel popri dávnych plechových bufetoch, uzatvorených tenisových ihriskách, pred veľkou budovou kantíny, ktorá funguje aj dnes, som si obzrel miesta, na ktorých som vyrastal. Pred tridsiatimi rokmi, pred zmenou režimu sa v čase výmeny pracovných zmien pred bufetmi hadili dlhé šóry. Alkohol sa nalieval od rána do noci, na športových ihriskách sa trénovalo, fungovali miestne potraviny, kvetinárstvo, kaderníctvo. Dnes tu už nie sú, pri vchode do Videotonu, ktorý bol po kúskoch sprivatizovaný, je v prevádzke už len Alibi, no prázdne budovy tu zostali. Otvoriť v nich obchod sa neoplatí, zbúrať ich je drahé a komplikované, no možné je aj to, že nemajú ani len majiteľa, ktorý by o ich osude rozhodol. Mestská časť sa rozvíja, krásnie, asfaltovanie, výmena vedenia, výsadba stromov, parková úprava, detské ihrisko a všeličo iné. Povedzme to tak, že dnes je dôraz na niečom inom. No akoby tu predsa len čosi ešte zostalo. Mementá centrálne plánovanej ekonomiky sa nevytratili a žijú ďalej v našich rozhodnutiach, v našom správaní.

Teraz je tu však táto nedeľa a spomeniem si na predvolebný úvodník spred dvoch či troch volieb, v ktorom sa písalo o tom, že každé štyri roky treba vypiť viac a viac pálenky, aby sme boli schopní odovzdať hlas týmto. Títo vtedy predstavovali práve vládnucu ľavo-liberálnu koalíciu, no v podstate sa dajú poľahky nahradiť akoukoľvek maďarskou stranou, ktorá vznikla po zmene režimu. Nehlasujeme za tých, za ktorých by sme chceli, pretože nie sú. Neexistujú. Nevyprodukovali sa. S výnimkou prvej eufórie, keď som po dovŕšení osemnástich rokov po prvý raz vpísal krížik do štvorca pred menom, si nespomínam na prípad, že by som hlasoval za niekoho, a nie proti niekomu. Podobnú eufóriu zrejme cítili naši rodičia počas prvých slobodných volieb a možno aj oni práve vtedy naposledy. Medzičasom podídem k štyrom mužom, vietor vzdúva celtovinu nad ich hlavami, sú dve hodiny popoludní, tí, čo vstávajú zavčasu, už hlasovali, teraz prídu popoludňajší voliči. Pri pulte sa zamyslím, čo si objednám, hľadím na osvedčený výber na policiach, napokon sa namiesto dvoch poldecákov rozhodnem pre kávu, vraj tu ani nie je veľmi zlá. Muži si objednajú ďalšiu rundu, na dlhom stole sa kopia prázdne poháre a fľaše, v hlasovacej miestnosti v susednej budove zasa vládne strany pomaly, ale sebavedome kráčajú k ďalšej ústavnej väčšine, o ktorej si všetci mysleli, že je nemožná. Polovica voličov dúfala, že je nemožná, a druhá polovica sa zasa bála toho, že tentoraz to možno už nevyjde. Ako sa neskôr opäť ukázalo, v tejto periférii Európy dokáže strach ešte vždy zmobilizovať oveľa viac voličov než nádej. A teraz trochu o tej nádeji.

Večer som pozvaný na volebnú párty, je to pomerne nová móda, keďže akákoľvek správa sa predsa len lepšie prijíma spoločne než roztrúsene po meste. Dom vo vilovej štvrti, okolité ulice pomenované po siedmich maďarských vojvodoch, na uliciach kvety, stromy, jar, všetko, čo tu má byť. V dome menšia spoločnosť, povedzme to tak, že miestna nezávislá inteligencia, učitelia, výtvarníci, organizátori spoločenských podujatí a ja. Všetci si robia obrovské nádeje. Len nevedno prečo. Zdá sa totiž, že moji priatelia, inak majstri svojho remesla, majú problémy s matematikou, a obzvlášť s volebnou matematikou. Ich výpočty nijako nesedia, matematika nádeje nefunguje. S nádejou sa totiž nielenže nedá násobiť, ale ani sčítavať. Keď im to vysvetlím, vyhodia ma na dvor, aby som na výsledky radšej čakal tam. Pri studni nájdem fľašu pálenky a pohár a spomeniem si na štyroch, spolu so mnou piatich mužov z dnešného popoludnia. Že už vtedy bol vlastne koniec. Alebo ešte skôr. V socialistickom Maďarsku, keď vo voľbách o nič nešlo, v deň volieb zakázali predaj alkoholu. Krčmy boli zatvorené. Aby sa volič predsa len nezlajdáčil. Keďže teraz je to už beztak jedno, nalejem si. Pohár nechám pri studni pre prípad, že ho bude potrebovať aj niektorý z mojich priateľov.

Narodil som sa v poslednom desaťročí socializmu, 7. novembra, na šesťdesiate piate výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, inak aj vtedy bola nedeľa. Do základnej školy som začal chodiť v roku zmeny režimu, bol som prvák na gymnáziu, keď Maďarsko vstúpilo do NATO, a štrnásteho septembra dvetisícjeden som mal prvý vyučovací deň na vysokej škole. Azda toľko o tom, či žijeme históriu. V tom období chcel byť na žurnalistike každý vojnový reportér alebo komentátor. Aj ja, ibaže som si všimol, že pedagógovia učia v minulom čase nielen dejiny žurnalistiky, ale aj novinársku etiku. Je to jedno, vysvetľujem si to tak, že toto desaťročie je chaotické, no veľmi chaotické bolo aj predchádzajúce storočie, teda sa nesťažujem. Z anekdot toho kalného storočia vieme o ľuďoch, ktorí celý život prežili v jednej obci, no boli štátnymi občanmi dvoch, troch, štyroch rôznych krajín. Lebo územie pod nimi medzičasom zmenilo gazdu alebo sa zmenila krajina nad nimi, komu sa ako páči. Vtedy som si ešte nemyslel, že čosi podobné sa môže stať aj mne, nám, a predsa k tomu došlo. Narodil som sa v Maďarskej ľudovej republike, no kým som nastúpil do základnej školy, už sa volala Maďarská republika. Po novele ústavy dvojtretinovou väčšinou sa názov krajiny zmenil na Maďarsko. Republika medzičasom kamsi zmizla. Ľud už dávno predtým. A to ešte nemám ani štyridsať.

Stále si myslím, že literatúra by nemala politizovať, pri tomto luxuse by som rád zostal, lenže politika zrazu začala literárčiť. Dotkla sa nás a vôbec to nebolo príjemné. Nikto ju o to nežiadal. V Maďarsku je všetko dvojmo, no teraz nejde o akýsi džentrícky hedonizmus, ale o úplnú absenciu verejného konsenzu. Zo všetkého je jedno také a jedno onaké. Máme dve organizácie mladých spisovateľov, dve organizácie divadelníkov, lekárov, každá profesia má dve organizácie, nekonečný rad akadémií, nadácií, verejnoprospešných spoločností, spolkov, krúžkov, platforiem. Jedna taká a druhá onaká. Raz sa má o čosi lepšie jedna strana, inokedy druhá. Dnes dlhodobo druhá. Som presvedčený o tom, že kresťansko-konzervatívna vláda, ktorú to čoraz viac ťahá ku krajnej pravici, nie je dlhé roky pri moci vďaka svojej mimoriadnej rafinovanosti, hoci tento mýtus je čoraz rozšírenejší. Je to oveľa jednoduchšie. Všimla si totiž, že v krajine chýba súdržnosť nielen medzi jednotlivými profesiami, spoločenskými vrstvami a skupinami, ale aj v rámci nich. Súdružka Solidarita niekedy v deväťdesiatych rokoch v konfekčnom kostýmčeku, s rádiotelefónom veľkým ako taška, s nádejou v srdci a s nervóznym chvením v očiach nasadla na lietadlo a odletela na služobnú cestu do zámoria. Sem-tam sa ešte ozve, napíše z krásnych miest, ale čoraz zriedkavejšie. Režim skvelo funguje aj bez nej.

V médiách označovaných ako verejnoprávne sa často objavuje postava maďarského ľavicovo-liberálneho intelektuála žalujúceho sa v zahraničí. Ani nie tak dávno zahraničie znamenalo v prvom rade Západ, no dnes už netreba zájsť veľmi ďaleko, celkom dobre sa dá vyžalovať aj v susedných krajinách. Cítim, že aj ja začínam týmto textom skĺzať do tejto roly, no inak konať nemôžem, keďže sme s takýmito otázkami neustále konfrontovaní. Možno nie náhodou. Neustále sa opakuje aj to, že pobúrenie sa vníma ako hystéria, preto by som tomu rád predišiel a upozornil, že skutočne existuje niekoľko drobností, na ktoré som citlivý. Niekoľko elementárnych vecí si musíme vopred vyjasniť. Košeľa s krátkymi rukávmi neexistuje. Gulášová polievka sa varí z hovädziny. Dospelý muž nechodí v krátkych nohaviciach. Ak niekam vstúpime, pozdravíme sa. Humor nikdy nie je politicky korektný. V texte musí o čosi ísť. Ak sa novinár zamyslí nad tým, či môže čosi napísať, je to už samocenzúra a samocenzúra je prestupnou bránou k cenzúre. Nedokážem interpretovať pojem sloboda tlače, lebo tlač sama osebe znamená slobodu, navzájom sa podmieňujú a garantujú. Diktatúra sa začína v pracovni, ale realizuje sa na schodisku.

Často zaznieva obvinenie, že nezávislí občianski aktivisti či opozícia pre každú maličkosť vykrikujú o autokracii, útlaku a diktatúre. A potom si vypočujeme, že ak toľko kričíte o diktatúre, tak ju vlastne môžete aj dostať, žiadny problém. Dobre, dohodli sme sa, Maďarsko nie je diktatúra. Mám však záludnú otázku. V ktorej krajine má vláda priamo pod kontrolou spravodlivosť, menovanie sudcov, činnosť ústavného súdu, riadi nielen verejnoprávne, ale aj súkromné médiá, kriminalizuje bezdomovcov, menšiny, chudobných, utečencov, utajuje obsah vládnych zasadnutí, občiansku spoločnosť považuje za svojho nepriateľa, opozícii bráni v činnosti, volebné obvody prekresľuje na základe vlastných volebných výsledkov, nasťahuje sa na hrad, neodpovedá na otázky, organizuje zhromaždenia na vlastnú podporu, no zhromažďovanie zakazuje, hatí nezávislú kultúru, vo verejných inštitúciách a na školách šíri propagandu, priatelí sa s podozrivými krajinami, zruší rezort zahraničných vecí a diplomaciu, buduje si rodinnú a spriatelenú klientelu, a predsa sa urazí, keď ju raz za čas označia za diktatúru?

Prv než ma počas čakania na výsledky vyhodia na dvor, než za mnou zabuchnú dvere na verande, poviem čosi v zmysle, že ďalšia dvojtretinová väčšina je aj chybou týchto nezávislých intelektuálov žijúcich v bubline, ktorí sa stali nástrojom, keďže uverili vo vlastnú dôležitosť. Keďže si mysleli, že zaváži to, čo napíšu vo svojich novinách, čo zverejnia na svojich sociálnych sieťach, čo prediskutujú v kaviarňach, čo zakričia na demonštráciách. Že vládu vymenia štúdie rozsahu štyroch novinových strán a niekoľko sofistikovane vtipných mémov. Zabudli len na to, že volič nečíta noviny, nie je medzi ich priateľmi na facebooku, nevysedáva v kaviarňach a nechodí na demonštrácie, lebo ho vyhodia, ak nepríde do roboty.

Naďalej verím, že netreba písať pamflety, prejavy, posty, ale dobrú literatúru. V nej je totiž teoreticky všetko, tak je vymyslená. Taká je jej podstata. Človek síce píše a číta osamote, no potom, čo knihu zatvorí, odchádza vyzbrojený medzi ľudí, spoločensky existuje. A literatúra, umenie je, prirodzene, vo svojej podstate vždy opozičné. Aspoň podľa mňa. Nemá na výber, no potom si predsa vyberie čosi iné. Aké je dnes, koncom tretieho desaťročia slobodného Maďarska byť spisovateľom a venovať sa literatúre? Zrejme nie veľmi iné ako vo väčšine iných desaťročí, no som si istý, že nie iné ako byť čímkoľvek iným, robiť čokoľvek iné. Intelektuálna bublina neexistuje. Úlohy sú spoločné. Ďalej nepokračujem. Len toľko, že raz, verme, že v nie takej vzdialenej budúcnosti, by som sa rád z tejto krajiny vrátil do tamtej republiky. Rád by som opustil svoj domov a prišiel domov. Azda ešte nie je veľmi ďaleko. Zrejme by nebolo na škodu, keby sme za sebou ťahali niť alebo sypali štrk, aby sme trafili, lebo teraz sa zdá, že cestu späť nenachádzame. A teraz hovorím aj o možnej úlohe literatúry.

Po volebnej noci pôjdu moji priatelia do práce, vrátia sa do kancelárií, za katedru, do ateliérov. Nevyjdú do ulíc, ako to sľúbili po prvej pálenke, nebudú štrajkovať, ako to nadhodili po druhom poldecáku, a ani neemigrujú, ako sa dohodli v záhradnej bráne. Cestou domov všetci uvažujú nad tým, ako sa mohol zrodiť takýto volebný výsledok, veď nepoznajú nikoho, kto by za týchto hlasoval. A ja si spomeniem, kde sa deň začal.

Štyria muži sedia pod zodratou celtovinou pressa Alibi v Székesfehérvári a ja budem piaty. Zo štatistík vieme, že dvaja hlasovali za súčasnú vládnu koalíciu, jeden za niektorú z opozičných strán a je tam ešte jeden, ktorý ani nevie, že dnes sú voľby. A ja, ktorý som svoj hlas prehajdákal na niektorú nádejnú novú stranu bez akejkoľvek šance na úspech. Skrátka, dvaja hlasovali za vládne strany, dvaja sme hlasovali za niektorú z opozičných strán a jeden sa k voľbám ani nedostavil. Nevieme, ako z toho vznikla ďalšia dvojtretinová väčšina. No som dobromyseľný. Zrejme tak, že sme zabudli zarátať výčapníka a iste bol niekto aj na záchode. Otázka znie, čo čítal.

Autor je spisovateľ a kultúrny manažér

Preložila Galina Sándorová

„Po oficiálnej návšteve Českej republiky vyhlásil maďarský premiér Viktor Orbán, že Globálny pakt OSN o migrácii je zle sformulovaný a podnecuje k ilegálnej migrácii.“ Toto nedbalé vyhlásenie na oficiálnej webovej stránke premiéra svojím spôsobom vystihuje jednotný názor krajín V4 na migráciu. Tá je však len symptómom znovuzrodenia etnického nacionalizmu. Sám Orbán ako najmocnejší muž Maďarska sa teraz ako popredný predstaviteľ nacionalistického ťaženia v Európe javí aj ako vzor pre hnutia nacionalistov po celom svete. Jeho nekompromisný štýl, oduševnenú rétoriku a populistickú stratégiu troch vinníkov (migranti, Soros, Brusel) prebrali nacionalistickí lídri v celom regióne, aby takýmto spôsobom obyvateľom pripomínali zašlú slávu ich národa. Je však naozaj pre nich osobnosť?

Nejaký čas som strávil s členmi krajne pravicovej organizácie v tmavej putike na predmestí Ostrihomu a vytvoril som si iný názor. Elek je oblastným lídrom jednej z extrémistických pravicových organizácií, ktoré hlásajú návrat k predtrianonským hraniciam. Ak vás zaujíma moc asociácií, skúste sa opýtať náhodného obyvateľa či obyvateľky Maďarska, aký význam má pre ich krajinu kráľ Slnko. Škála reakcií by sa pohybovala od mierneho prekvapenia po nahnevanú rozpačitosť. Ľudovít XIV. síce mohol mať osobné záujmy na vtedajšom území Uhorska (pod nadvládou Osmanskej ríše), avšak keď hovoríme o nacionalizme, v ľuďoch oveľa hlbšie rezonuje ako ten, čo dal postaviť Trianonský zámok. Miesto zármutku, kde sa zrodila maďarská národná tragédia.

Vráťme sa však k Elekovi. Je to mladá a komplexná osobnosť, čo asi nie sú prvé veci, ktoré nám zídu na rozum v súvislosti s krajnou pravicou. Je podozrievavý k zahraničným akademikom. Napriek tomu sa mu úspešne podarilo prelomiť stereotyp nepriateľského extrémistu a naozaj sa snažil, aby som sa cítil ako doma. Rozhovor pri šálke kávy bol pokojný a úprimný, čo bolo viac výsledkom nášho približne rovnakého veku než akejkoľvek zhody v politickom uvažovaní. Jeho mladosť však neznačí neskúsenosť v nacionalistickom aktivizme. Je oduševnený a oddaný svojim vlasteneckým záujmom. Tvrdí, že Orbánov nacionalizmus treba brať s rezervou. „Bývalému liberálovi sa nikdy nedá úplne veriť, všakže. To ohľadom migrácie je pozitívne, ale všetko ostatné… je to pasca.“ V očiach krajnej pravice je Orbán len ďalším elitárom, politikom chameleónom, ktorý prešiel prerodom z prísneho liberála v raných deväťdesiatych rokoch cez národného konzervatívca až po krajne pravicového politika, za ktorého ho v súčasnosti mnohí považujú.

Nedôvera v dnešných lídrov

Prinajmenšom v Poľsku a Maďarsku, v krajinách, kde vládnu pravicové populistické strany, už viac krajná pravica svojim vládnym lídrom nedôveruje. Nie je to prekvapujúce, keďže Orbán i Jarosław Kaczyński majú na politickej scéne dlhú históriu a na začiatku svojej kariéry boli všetkým, len nie nacionalistami. Možno to súvisí s faktom, že vzhľadom na radikálne alebo dokonca extrémistické platformy krajnej pravice na ňu zvykneme nazerať ako na všadeprítomnú opozíciu. Ale populizmus by mal byť vnímaný viac ako rétorický štýl alebo politická stratégia bez ohľadu na konkrétnu stranu. Na rozdiel od Slovenska sú „populisti“ v Maďarsku a Poľsku rozdelení do dvoch, i keď neporovnateľných táborov: jeden sa nachádza vo vláde (Fidesz, PiS) a druhý v opozícii (Jobbik, Mi Hazánk, Ruch Narodowy a iné).

Ak nie Orbán ani Jobbik, čo teda v súčasnosti tvorí v Maďarsku krajnú pravicu a ako sa líši od všeobecného termínu „maďarský nacionalizmus“? Čo odlišuje obyvateľa, ktorý podporuje Fidesz a nenávidí imigrantov i Brusel, od neonacistov z hnutia Harcos (Bojovník)?

Pravdaže, ľudia, ktorí zvyknú definovať nacionalizmus ako akceptovateľnú politickú, aj keď úzko profilovanú a bezobsažnú ideológiu, ju zvyčajne prezentujú ako súčasť širšieho konceptu patriotizmu, ktorý by mal byť akýmsi súhrnným termínom na vyjadrenie lásky k vlasti. Termín „patriotizmus“ sa však zvyčajne používa v krajinách so silnými liberálnymi tradíciami. Ak by sme brali ohľad na bohatú revolučnú históriu Maďarska, tvrdenie, že maďarský nacionalizmus nie je liberálny, by nemuselo byť pravdivé. Za posledných desať rokov sa však ukazuje, že je. Dôkazom je kedysi liberál Orbán, ktorý používa heslo „maďarské Maďarsko“. Znie to povedome, však?

Ani Orbán, ani Kaczyński však krajnú pravicu nezastupujú. „Populizmus“ a „krajná (alebo radikálna) pravica“ netvoria nevyhnutne pár a ani ich ciele nie sú rovnaké. Maďarskí nacionalisti napríklad zdieľajú všeobecný (aj Orbánov) koncept Karpatskej kotliny (Uhorsko pred Trianonskou dohodou) s rešpektom voči stredovekému kráľovstvu, časť (avšak nie celá!) krajnej pravice je hrdá aj na hungaristickú ideológiu, čiže na ideu popraveného vojnového zločinca Ferenca Szálasiho, lídra nacistickej Strany šípových krížov, ktorá počas druhej svetovej vojny vyvraždila tisíce ľudí v budapeštianskych pivniciach, nemocniciach alebo ich topila v Dunaji. A tým sa od populistickej vlády líšia.

Glorifikácia (pred)vojnových fašistov je prítomná i na Slovensku. Kotlebova strana ĽSNS uchováva pamiatku Jozefa Tisa a Andreja Hlinku. V Poľsku je situácia výrazne odlišná vzhľadom na úlohu antifašistickej Krajinskej armády, ktorú poľskí nacionalisti obdivujú a sú zo zjavných historických príčin neochvejne proti čomukoľvek s tradíciou nacistického Nemecka. Stále si pripomínam rozhovor s jedným z členov Národného radikálneho tábora (Obóz Narodowo-Radykalny), ktorý sa vehementne snažil odôvodniť autentický antisemitizmus poľských nacionalistov, ale stále trval na tom, že to nemá nič spoločné s Hitlerovou expanziou a paranoidnou nenávisťou. „Ak by ma niekto nazval fašistom, bola by to pre mňa najväčšia urážka. Som Poliak a som na to hrdý,“ vyhlásil napriek svojim antisemitským postojom.

Nespočet roztrieštených hnutí

 Krajná pravica v Maďarsku (ako aj v ostatných krajinách V4) paradoxne nadobudla momentum až s príchodom demokratizácie politického systému. Trianon je „majákom“ maďarského národného nacionalizmu, ale krajná pravica bola vo všeobecnosti úspešná v celkovej rekreácii symbolizmu dávno zašlej slávy stredovekého Uhorska alebo betyárov z 19. storočia, teda akýchsi súčasných Jánošíkov, ktorých oživili a na ktorých sa začali hrať až po období komunizmu. Krajná pravica však bola vždy atomizovaná a rozdelená na niekoľko (ne)prepojených hnutí, ktoré sa zvyčajne pohybovali okolo jednej centrálnej politickej strany: MIÉP (1993 – cca 2005) alebo Jobbik (cca 2006 – 2018) a napokon Mi Hazánk (2018 – po súčasnosť). Toto rozdelenie by nemalo byť považované za samozrejmosť, niektoré obdobia sa prekrývajú a „slon v miestnosti“ Fidesz prebral veľkú časť straníckej agendy krajnej pravice.

Z pohľadu hnutí je to dnes oveľa rôznejšie a môžeme ich zopár vymenovať. Niekoľko z nich sa zlúčilo, keďže Jobbik je nečinný alebo takmer nečinný (Új Magyar Gárda, Magyar Önvédelmi Mozgalom, Erő és Elszántság), Mládežnícke hnutie 64 žúp (Hatvannégy Vármegye Ifjúsági Mozgalom – HVIM) vrátane paramilitárnej jednotky Farkasok (Vlci), Légió Hungária a Betyársereg zostávajú najaktívnejšími a najvýznamnejšími maďarskými krajnopravicovými zoskupeniami. Väčšina z nich sa v súčasnosti združuje okolo veterána maďarského nacionalizmu (zakladateľa HVIM) a lídra strany Mi Hazánk, Lászlóa Toroczkaia (starostu kontroverznej obce Ásotthalom, v ktorej sa odštarovala stavba plota na maďarsko-srbskej hranici), a opatrne podporujú jeho kampaň do Európskeho parlamentu cez sociálne médiá. Toroczkai je ústrednou postavou nacionalistického intersekcionalizmu a úzkej spolupráce so susediacimi krajinami: pravidelne sa napríklad zúčastňuje Pochodu nezávislosti v Poľsku (Marsz Niepodległości), kde sa združujú nacionalistické skupiny z celej Európy.

Fragmentáciu hnutí má na svedomí volebný úspech Orbánovho Fideszu a fakt, že sa Jobbik po zvolení posunul k stredu, čo sa nedočkalo sympatií a žiadalo si reakciu. Toroczkai a jeho strana Mi Hazánk vďaka tomu získala všetky predpoklady na úspech, aj keď sa zdá, že nemajú veľa priestoru na manévrovanie. Stojí za pripomienku, že Toroczkai ako politik, ktorý sa vie zručne pohybovať v dnešnej „spoločnosti spektáklu“, sa stal notoricky známy krátkym videom, kde predstavil svoju dedinu Ásotthalom a popularizoval skupinu dobrovoľníkov, ktorí na jej území od vyhrotenia utečeneckej krízy tvoria takzvaný „oddiel lovu migrantov“, pohybujúci sa v lesoch na hranici, kde celé dni naháňajú ľudí.

Keď hovoria známym jazykom

Aj keď Toroczkaiovi ako emblematickej postave maďarskej krajnej pravice sa podarilo úspešne prekročiť breh oddeľujúci hnutia a strany, súčasní lídri hlavných maďarských krajne pravicových hnutí (Betyársereg, HVIM, Légió Hungária) sa o podobný ťah vôbec nepokúšajú. Okrem toho, že sa snažia využívať debatu o kultúrnych hodnotách namiesto toho, aby sa venovali pragmatickej politike (pretože takto majú oveľa viac priestoru na vyhýbanie sa politickej korektnosti a môžu otvorenejšie presadzovať historický revizionizmus a násilie), sú krajne pravicové hnutia aktívne v prehlbovaní (zapájajú sa do širokej škály tém) a rozširovaní (medzinárodná sieť spolupráce) svojej strategickej pozície. A maďarská krajná pravica sa venuje oveľa väčšiemu počtu záležitostí, než by človek očakával. Zvyčajne sa síce viaže s „bežnými“ témami maďarského nacionalizmu, ako je smútok z Trianonu, propagácia normálnosti (anti-LGBTIQ aktivizmus), podpora sebaobrany a fyzickej sily (pomocou bojových športov, posilňovania alebo zbraní), kritika migrácie alebo aj kategorický biologický rasizmus, no zaujíma sa aj o iné témy. Napríklad o životné prostredie, práva zvierat, poľnohospodárstvo, hudbu a iné športy (od lukostreľby po futbal). Keďže ich nebrzdí potreba získavania voličov a nemusia byť pri vytváraní volebného programu „nasilu prispôsobiví“, môžu maďarské krajne pravicové hnutia na svojich webových platformách iniciovať širokú škálu debát. Sú oveľa proaktívnejší, než by sa mohlo javiť. Príhodným príkladom je prípad facebookovej stránky Zöld Ellenállás, ktorú založil jeden z členov HVIM, aby poskytol protinaratív k tomu, čo je považované za „ľavicovo-liberálny“ environmentalizmus, ktorý podľa nich v Maďarsku presadzuje niekoľko neziskových organizácií a popredná ekologická strana Lehet Más a Politika (Politiky môžu byť iné, LMP). Stránka sa tiež venuje životným podmienkam zvierat. Táto téma už dlhšie rezonuje v príspevkoch na stránke hnutia Betyársereg. Zaujímajú sa najmä o ochranu psov a koní, a výber týchto druhov nie je náhodný, pretože cez ne osočujú rómske komunity a obviňujú ich z násilia na zvieratách. Vo V4 v tomto Maďari nie sú sami. Slovenská strana ĽSNS má na konte niekoľko iniciatív za ochranu slovenských lesov a organizujú tiež upratovacie brigády na celom území Slovenska a z neporiadku často obviňujú rómsku menšinu. V Poľsku existujú skupiny ako napríklad Ecolektyw, ktoré organizujú podobné aktivity a zasadzujú sa o rozličné formy „národnej ekológie“. Tvrdenie, že krajná pravica v Maďarsku je ekologická, by bolo prehnané, no napriek tomu je vzorec takéhoto aktivizmu jasne badateľný a ich aktivity nesú stále viac rozvinutú ideologickú podstatu (opierajúcu sa o konzervatívnu tradíciu z 19. storočia, ale aj ekofašistické idealizovanie „krvi a pôdy“) a vyjadrenia, ktoré trefne šijú na maďarský kontext.

Keď už spomíname „pôdu“ a zem, treba povedať, že etnický, ľudový typ nacionalizmu na vidieku vždy prekvital (aj keď nie je pravda, že výhradne na vidieku). Od čias MIÉP v 90. rokoch sa maďarská krajná pravica v prejavoch vždy venovala poľnohospodárstvu. V prípade Maďarska to má zásadný význam, keďže medzi spoločenskou situáciou v Budapešti a zvyškom krajiny je výrazný rozdiel. Historická váha tohto štiepenia obsiahnutého v diferenciácii medzi „urbanistami“ a „populistami“ v medzivojnovom období poukazuje na vzdialenosť medzi vidieckymi oblasťami a mestskými priestormi. A nie sú jediní, čo to vedia. Fidesz túto príležitosť taktiež naplno využil, keď odrezal vidiecke Maďarsko od zvyšku krajiny cez kontrolované médiá.

Krajná pravica často vyzýva na „návrat na vidiek“ a na oživenie rodinného poľnohospodárstva ako chrbtovej kosti maďarského národa. Poľnohospodárstvo tak vytvára do istej miery medzigeneračnú väzbu: spája ľudí s minulosťou a oživuje nostalgické pocity. Aj keď sa takéto rámcovanie väčšinou vzťahuje na tradičných súčasných poľnohospodárov, niektorí priaznivci krajnej pravice sú aj výhradne ekologickí poľnohospodári. Sila je v tom, ako krajná pravica odmieta ísť po vopred stanovených uličkách. Správa, že ktosi z krajnej pravice prevádzkuje ekologickú farmu v severnom Maďarsku alebo že ich čelní predstavitelia konzumujú iba ekologické produkty, nie je v našom regióne bežná a ani by to nikto neočakával.

Gaučovou vedou ich nespoznáme

Volebný úspech krajne pravicových strán môže kolísať; počet hlasov môže neočakávane stúpať alebo prudko klesať. Predstava, že budú súčasťou národného alebo Európskeho parlamentu, znie skôr desivo, pravdepodobné však je, že zostanú na okraji straníckej politiky. Netreba však zabúdať na silu aktérov, ktorí sú často nepovšimnutí, a na mysli mám nie strany, ale hnutia a vplyvných jednotlivcov. Fakt, že napríklad hnutie Légió Hungária nadviazalo kontakt s talianskou Lotta Studentesca, neslávne známou organizáciou, ktorá oslavuje Benita Mussoliniho, ale napríklad aj s ukrajinskou pravicovou skupinou Karpatska Sich a Bulharskou národnou úniou, poukazuje na existenciu sociálnej siete, ktorá sa nám zvonka zatiaľ zdá ako neškodná a neschopná prelomu. Tvorí však jadro potenciálnych politických strán a v prípade Maďarska stojí za to pripomienka o úspechu Jobbiku v úsilí spojiť všetky popredné krajne pravicové organizácie pod jednu štruktúru. Zatiaľ čo situácia s konkurenčnými nacionalizmami s najväčšou pravdepodobnosťou zabráni spolupráci medzi maďarskými a slovenskými nacionalistami, poľskí „veľkí bratia“ si každoročne zachovávajú priazeň Toroczkaia a rovnako tak aj Milana Mazureka (ale aj talianskych predstaviteľov hnutia CasaPound, srbských, chorvátskych, britských, nórskych, flámskych či ukrajinských nacionalistov). Argumentačné znižovanie potenciálu týchto väzieb či obyčajné neveriacke krútenie hlavou, keď sa dostanú na titulky novín, poukazuje nielen na nedostatok vedomostí o ľuďoch v podobných hnutiach, ale aj na „epistemologickú“ priepasť, ktorá spočíva v spôsoboch, akými o nich získavame poznatky.

V našich mysliach krajná pravica zhromažďuje mladých mužov posadnutých násilím a historickými mýtmi, ktorí nie sú schopní zapájať sa do hlbokých intelektuálnych diskusií. Napokon, ako by človek mohol ponúkať dôveryhodné idey na prosperujúce usporiadanie, ak šíri konšpiračné teórie alebo je skeptický k počtu ľudí, ktorí zomreli v koncentračných táboroch? Áno, historický revizionizmus a Trianon určite nepomáhajú ekonomickej a kultúrnej spolupráci v regióne V4 (to isté možno povedať o spomienke na padlých hrdinov druhej svetovej vojny medzi fašistami), ale ak sa aj zbavíme nacistickej etikety, veľmi nám to nepomôže v tom, aby sme pochopili, kam vedú chodníčky krajnej pravice v našich končinách. Krajná pravica často úspešne zasahuje tých, ktorí sú mimo nášho dohľadu, a fakt, že hnutia uvedené v tomto texte organizujú v niektorých regiónoch viac komunitných služieb než liberálna alebo ľavicová opozícia, by mal Maďarom slúžiť ako varovanie. Moja vlastná skúsenosť mi hovorí, že takéto skupiny sa veľmi rady zapájajú do aktivít na najnižšej úrovni a takisto rady zdieľajú svoje názory s ľuďmi, ktorí nemajú tendenciu prekrúcať a overovať ich slová. To určite neznamená, že krajnú pravicu by sme mali podporovať. Existuje mnoho dobrých dôvodov, prečo ich názory patria na smetisko dejín. Avšak myslieť si, že krajná pravica je rovnaká, ako bola v tridsiatych rokoch, poukazuje na našu neschopnosť rozmýšľať o politike a ideológiách ako o premenlivých veličinách. Dokonca aj vo všeobecne liberálnych a ľavicových kruhoch akademickej obce sa výskumy o krajnej pravici pričasto vedú z bezpečnej vzdialenosti, skúmaním ich blogov a postov na facebooku s predpokladom, že opovrhovanie ich aktivitami hlbokým a nezrozumiteľným akademickým jazykom zázračne povedie k ich zániku. Počet tých, ktorým krajná pravica ponúka spoločenský priestor a myšlienkovú konzistenciu v ére rastúcej neistoty, bude medzitým narastať. Musíme teda prehodnotiť spoločnosť, v ktorej takéto myšlienky fungujú, a pritom sa snažiť prekonať rozdiely v svetonázoroch, vo zvykoch a pomerne často aj v presvedčeniach medzi mladými ľuďmi, ktorí povedzme vyrastajú v piatom obvode v Budapešti, a medzi Elekom, ktorý je označovaný za outsidera len preto, že žije na farme. Dôležité je tiež to, že nie všetky krajne pravicové organizácie v Maďarsku (s výnimkou hnutia Betyársereg) ani v ostatných štátoch sú plné silných mužov a priaznivcov bojových športov. Spomeňte si na to, keď sa budete rozprávať napríklad s turistickým sprievodcom, IT špecialistkou alebo ekologickými poľnohospodármi, ktorí sa pri zmienke o konšpiračných médiách budú pozerať do zeme alebo sa vyhýbať odpovedi, prípadne budú tvrdiť, že im veria. Obavy sú oprávnené. Čím skôr začneme chápať demokraciu ako proces, ktorý treba neustále pretvárať a pestovať, tým menej budeme svedkami toho, že krajná pravica kapitalizuje pomyselné „priepasti“ a odcudzené priestory v neúplných demokraciách.

Autor je doktorandom na Stredoeurópskej univerzite, pochádza z Čiernej Hory. Vo svojom terénnom výskume sa zameriava na spoluprácu krajne pravicových skupín v postsocialistických krajinách.

Z angličtiny preložila Zuzana Hrivňáková

V apríli zaujal verejnosť starší výrok Radovana Ďuranu, analytika think-tanku INESS, ktorý na konferencii organizovanej politickou stranou Sloboda a Solidarita nerozumel, prečo by mal mať zamestnanec nárok na platené voľno po úmrtí rodinného príslušníka. Argumentoval, že neplatené voľno by malo stačiť, pretože to je „dostatočná služba zamestnancovi“.

Výroky ako tento nie sú ničím výnimočným. Mnohé médiá sa v prípade akýchkoľvek nových reforiem zo strany štátu pýtajú na názor práve INESS-u a dostávajú stále rovnaké odpovede.

Tento text sa pokúsi pozrieť na to, odkiaľ pochádza libertariánstvo v slovenskej verejnej debate, v čom sa mýli a čo by sme s tým mali urobiť, ak si nemyslíme, že všetko môže vyriešiť samoregulujúci trh.

Kto sú slovenskí ekonómovia

Keď sa na Slovensku povie spojenie ekonomický think-tank, je veľká pravdepodobnosť, že si ľudia predstavia niekoho z trojice INESS, INEKO alebo MESA-10. Čo spája všetky tri organizácie? V prvom rade ide o vieru v minimálny štát a schopnosť trhových mechanizmov vyriešiť akékoľvek problémy.

No kým INEKO a MESA-10 produkujú reálne návrhy na zlepšenia spravovania štátu, či už ide najmä o dopravu a zdravotníctvo u INEKO, alebo o reformu školstva u MESA-10, INESS je úplne iný prípad. Sám som v INEKO istý čas pred pár rokmi stážoval a ich analytici sú expertmi, ktorých prvoradým záujmom je efektivita vo vynakladaných prostriedkoch štátu. Nemusíte s nimi súhlasiť, ale vyjadrujú sa len k témam, ktorým rozumejú. Každý rok si môžete v ich koncoročnej správe pozrieť, kto im koľko peňazí poslal a ako ich minuli.

INESS je na tom inak. Pre nich neexistuje problém, ktorý by sa nedal rýchlo a ľahko vyriešiť znížením daní, regulácie alebo „debyrokratizáciou“ či celkovým odstránením štátu z ktorejkoľvek oblasti života.

Napriek tomu, že INESS vedie portál Cena štátu a na ich webstránke denne nabieha súčet toho, koľko štát vyzbieral na daniach, o ich vlastnom financovaní veľa nevieme. V minulosti zvykli uvádzať pri jednotlivých projektoch granty alebo príspevky od nadácií, ktoré ich financovali, no napríklad v poslednej štúdii o dani z cukru už financovanie neuvádzajú a na otázky o financovaní neodpovedajú.

INESS si monopolizuje debatu o ekonomických záležitostiach, a to nielen v médiách. Publikujú v mnohých denníkoch, vydávajú štúdie a natáčajú videá či podcasty. Pred voľbami hodnotili programy politických strán a nie je prekvapením, že v ich očiach zvíťazila Sloboda a Solidarita, ktorej alfou a omegou sú rovnako výkriky o tom, ako treba zmenšovať rolu štátu. INESS organizuje dokonca aj Ekonomickú olympiádu a pred pár mesiacmi vydal novú učebnicu ekonómie pre stredné školy.

Do vtipných extrémov sa to dostáva, keď napríklad ich analytik Róbert Chovanculiak s veľkou aroganciou prirovnáva v statuse na facebooku Davida Graebera, profesora ekonomickej antropológie na London School of Economics, k „ekonomickému Zem & Vek“. Tradičným spôsobom argumentácie je odvolávanie sa na „základné poučky ekonómie“ bez dôkladného zdôvodnenia.

Menej vtipná už bola debata v časti ich podcastu Na Vŕšku venovanom nerovnostiam v príjmoch pohlaví. Okrem štandardných libertariánskych argumentov o rozdielnych „voľbách životného štýlu“, ktoré prirodzene vytvárajú rozdiely, pán Chovanculiak s humorom v hlase argumentoval rozdielnymi príjmami hercov a herečiek v pornopriemysle.

Je mimoriadne škodlivé, že ľudia, ktorých ekonomické povedomie zastalo pri Ludwigovi von Misesovi, Friedrichovi von Hayekovi či Miltonovi Friedmanovi, chcú určovať štandardy ekonomickej vedy a začínajú indoktrinovať mladých ľudí. Obzvlášť preto, lebo moderná svetová ekonómia je dnes úplne inde.

Korene slovenského libertariánstva

Odpor k interakciám štátu v ekonomike na Slovensku pochádza do veľkej miery z dedičstva socialistického režimu. Jeho zlý manažment verejných zdrojov spolu s totalitou v politických otázkach, porušovaním ľudských a občianskych práv vybudoval v očiach veľkej časti populácie odpor voči tomu, aby sa štát staral do čohokoľvek v ich živote.

Na rozdiel od severských štátov nemáme skúsenosť morálnej a kompetentnej sociálnej demokracie z dvadsiateho storočia. Ničím tomu nepomohol ani chaos deväťdesiatych rokov, keď zásahy štátu do ekonomiky netvorili lepšiu budúcnosť cez jasne definovanú ekonomickú stratégiu, ale boli len súčasťou oligarchického modelu spravovania štátu.

Korupciu, zlý manažment privatizácie a celkový pocit ekonomického neporiadku počas Mečiarových vlád nahradili Dzurindove vlády, ktorých liberálne ekonomické reformy pod vedením Ivana Mikloša priniesli najväčší nárast v prosperite Slovenska. Tieto reformy, i keď boli pre veľkú časť populácie dosť bolestivé, vytvorili štandard pre to, od akých politík očakávajú pracujúci ľudia rast ekonomiky, a teda aj vlastnej životnej úrovne.  

Je to zvlášť viditeľné v prípade povolaní, ktorých rast koreloval s Miklošovými reformami, ako napríklad u ľudí pracujúcich v digitálnom priestore, zamestnancov nadnárodných korporácií alebo aj všeobecnejšie u podnikateľov, teda u ľudí, ktorí si často myslia, že o všetko to, čo majú, sa zaslúžili výhradne sami, a štát je pre nich len prekážkou.

Korupčné škandály Ficových vlád, ako aj ich nesystémové riešenia založené na klientelistických princípoch spolu so zanedbávaním reforiem školstva a zdravotníctva len ďalej prehĺbili u časti spoločnosti, ktorá by napríklad v Británii volila ľavicu, predstavu, že štát a byrokracia sú tým problémom.

A tak je možné, že aj strana ako Progresívne Slovensko, ktorej program sa veľmi nelíši od blairisticko-brownistickej centristickej New Labour, je napriek tomu nálepkovaná ako etatistická.

Čo vám v INESS-e nepovedia

Oponovať libertariánom neznamená byť komunistom ani socialistom. Práve naopak, debaty v slovenských médiách niekedy vyzerajú skôr ako niečo, čo obchádza globálne štandardy.

Moderná ekonómia hlavného prúdu minimálne od tridsiatych rokov minulého storočia nielen pripúšťa rolu štátu v spravovaní ekonomiky, no často ukazuje aj to, aký je štát nevyhnutný. Príbuzné vedné smery ako rozvojová ekonómia či ekonomická antropológia idú ešte ďalej.

Karl Polanyi dokázal na základe etnografií Bronisława Malinowského už v štyridsiatych rokoch, že po väčšinu ľudských dejín bol trh len menej významnou súčasťou ľudských spoločností. Dôležitejšiu rolu než nejaká imaginárna „ruka slobodného trhu“ hrali reciprocita a redistribúcia, ktoré udržiavali ľudské vzťahy v spoločnosti pokope.

Spomínaný pán Chovanculiak nedávno napísal knihu o zdieľanej ekonomike a prostriedky na jej vydanie sa rozhodol vyzbierať cez crowdfundingovú kampaň. Iróniou je, že tým podporil dôležitosť reciprocity a teórie ekonomickej antropológie o „ekonomikách darov“. Ak by bol trh dokonalou formou výmeny, prečo by sa pri vydaní knihy musel spoliehať na finančné príspevky od ľudí, ktorí v momente odoslania peňazí nič nedostanú? Voľný trh vytvára zo všetkého komodity, tak prečo sa nedalo jednoducho predať práva na knihu vydavateľskej spoločnosti?

Na základe Polanyiho a nadväzujúcich teórií dnes napríklad v rozvojovej ekonómii dominujú inštitucionálne smery, ktoré človeka nevnímajú ako úplne racionálneho tvora a viac sa zaoberajú tým, ako je možné ovplyvňovať jeho motivácie.

No problémom je, že na Slovensku tieto myšlienky nemá vo verejnom priestore kto šíriť. Zlý stav slovenskej ekonómie opísal Martin Filko už v roku 2006 a veľa sa toho odvtedy nezmenilo. Skôr naopak, vďaka možnostiam Európskej únie dnes študenti so záujmom o ekonómiu odchádzajú do zahraničia.

Najlepší ekonómovia s názormi, ktoré sú bežné v dobrých akademických žurnáloch, sa skôr vyhýbajú verejnej debate a marazmu slovenskej akadémie a hľadajú uplatnenie v analytických inštitútoch ministerstiev, kde sú ich možnosti na zapájanie sa do verejnej debaty len limitované. Spomedzi dvoch autorov výborného blogu Radostná veda dnes Andrej Svorenčík radí dvom ministerkám a Štefan Kišš šéfuje útvaru Hodnoty za peniaze.  

A tak priestor vo verejnej debate monopolizuje okrajová skupina ľudí bez jasného financovania, ktorých názory neprekvapivo pomáhajú veľkým spoločnostiam. Napríklad výrobcom cukroviniek či sladených nápojov v už zmieňovanom príklade dane z cukru. V tejto štúdii vidno štandardný rukopis INESS-u. Zahltenie dátami, pričom mnohé z nich často nemajú reálnu relevanciu ku kľúčovému argumentu, a následne ignorovanie dát, ktoré nesúhlasia s ich ideológiou, a nakoniec ideologicky motivovaný záver, ktorý volá po ešte väčšej liberalizácii konkrétneho ekonomického odvetvia.

V prípade dane z cukru napríklad odignorovali to, ako napríklad v Británii či v Maďarsku daň z cukru pomohla k poklesu obsahu cukru vo výrobkoch a tiež nárastu alternatívnych nízkokalorických sladidiel. A ich riešením je „adresovať obezitu“ – ako inak, než zvýšením privátnej časti sektora zdravotného poistenia.

O fenoméne rozdielov medzi názormi štandardných ekonómov a ekonómov z tretieho sektora písali autori blogu Radostná veda už v roku 2009 v článku s názvom Dve tváre slovenských ekonómov.

Podobný jav je viditeľný v Spojených štátoch od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Už pred príchodom Reaganovej administratívy začali konglomeráty pohybujúce sa v energetike, vo vojenskom priemysle či v ktoromkoľvek inom regulovanom odvetví alebo odvetví s veľkou pôsobnosťou štátu pumpovať milióny dolárov do „nezávislých think-tankov“, ako napríklad Cato Institute, American Enterprise Institute či Heritage Foundation.

Tieto think-tanky pretláčali a odôvodňovali znižovanie daní, regulácií a štátnych zásahov, čo viedlo k nárastom nerovnosti a zvyšovaniu koncentrácie bohatstva v rukách najbohatšieho jedného percenta populácie. A najmä k deformácii debaty, vďaka čomu je ostrakizovaný každý nápad, ktorý si vyžaduje čo i len minimálny nárast v míňaní verejných výdavkov na čokoľvek iné než vojenské náklady.

Spojené štáty však majú šťastie, že majú silnú akademickú ekonómiu a ľudí ako Paul Krugman, ktorí vedia zrozumiteľnou rečou vysvetľovať komplexné ekonomické záležitosti širokému publiku. U nás dlhodobo tradíciu dobrej akademickej ekonómie nemáme a na ekonomických fakultách dnes stále vyučujú ľudia s titulmi CSc., ktoré sú emblematické pre socialistický vzdelávací systém a s dnešnou modernou ekonómiou nemajú veľa spoločného.

Čo s tým treba robiť

Na Slovensku potrebujeme, aby bolo vo verejnom diskurze viac počuť stredo-ľavé ekonomické myslenie. Humánnejší prístup k sociálnej politike, rozumná miera regulácie či aktívnejší štát v usmerňovaní ekonomiky musia byť témami v oblastiach, v ktorých sa ozvú ľudia s dobrým ekonomickým vzdelaním a vyjadrovaním.

Nemôžeme dovoliť, aby pripustenie regulačnej roly štátu v ekonomike ostalo maximálne doménou populistickej vládnej strany a jej hlasných trollov. Študenti ekonómie vnímajúci neoddeliteľnú rolu štátu v ekonomike musia byť hlasnejší v článkoch, diskusiách a oponovať extrémnym ekonomickým názorom, ktoré ovládli našu verejnú debatu.

Áno, vyžaduje si to námahu a často aj sebavzdelávanie. Ale bez toho nám budú aj naďalej debatu ovládať ľudia, ktorí sú mentálne zaseknutí vo Viedni koncom devätnásteho storočia.

Autor je študentom antropológie a rozvoja na London School of Economics

Hoci zákon podmieňuje nariadenie nadčasov súhlasom od zamestnanca, na semiperiférnom autoritatívnom kapitalistickom rodinkárskom pracovnom trhu majú pracovníci len zriedka možnosť, aby sa k niečomu vyjadrili, tobôž nie na vidieku, kde sú v menších mestách voľné len jedno-dve dostupné pracovné miesta. Človek môže byť jednoducho donútený, aby prijal podmienky stanovené zamestnávateľom.

Nečakaná solidarita

Opatrenia mali dva hlavné dôvody: na jednej strane je to nedostatok pracovných síl, ktorý v uplynulých rokoch jednoznačne predstavuje prekážku v hospodárskom raste a vláda, ktorá to chce zdanlivo vyriešiť zvýšením vykorisťovania a uštvaním domácich zamestnancov, na druhej strane sa to dá chápať aj ako súčasť snahy o zastavenie klesajúcej konkurencieschopnosti o zahraničný kapitál v regióne. Vláda totiž rada nasľubuje všeličo z oblasti pracovného práva i oblasti nariadení pre všetkých, ak je v stávke investícia veľkej spoločnosti.

Podobné kroky však mohla doteraz podnikať ľahko, bez akéhokoľvek podstatnejšieho odporu, pretože maďarská opozícia a aj ľavica v rámci nej sa zaoberá takmer výlučne symbolickými politickými záležitosťami, ako je napríklad sloboda tlače a médií, otázka právneho štátu či akademická sloboda. Preto sa vláda spoliehala na to, že k významnejšiemu spoločenskému odporu nedôjde ani v súvislosti s otrokárskym zákonom.

Minulý rok v decembri však predsa viackrát vyšli do ulíc desaťtisíce ľudí, aby sa zastali práv zamestnancov. Významnú úlohu v tom zohrávalo aj v tom čase preslávené študentské hnutie, ktoré založili poslucháči rôznych univerzít, aby protestovali proti štátnej politike vzdelávania. Približne v rovnakom čase sa udialo viacero zmien: zrušili sa štátom financované magisterské rodové štúdiá na Univerzite Eötvösa Loránda, najväčšej vysokoškolskej inštitúcii v krajine, Korvínova univerzita v Budapešti bola privatizovaná a CEU zas donútili presťahovať sa do Rakúska. Poslucháči na protest zorganizovali demonštrácie, ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí a na týždeň obsadili Námestie Lajosa Kossutha pri parlamente, kde spali v stanoch a zorganizovali takzvanú slobodnú univerzitu s prednáškami, spoločenskými programami a akciami zameranými na solidaritu.

Masa nazrela za fasádu vlády

Členovia študentského hnutia využili privilegované postavenie akademickej slobody v opozičnej liberálnej verejnosti na to, aby prepojili svoju situáciu so situáciou zamestnancov. Vo svojich odkazoch a sloganoch zdôrazňovali solidaritu medzi spoločenskými skupinami, na slobodnej univerzite organizovali fóra spoločne s vedúcimi odborových organizácií, čím prispeli k tomu, aby sa aktivitám odborov a záležitosti otrokárskeho zákona ušla väčšia pozornosť. Na každej významnejšej demonštrácii vystupovali proti otrokárskemu zákonu jednotne, dali jasne najavo, že študenti stoja pri zamestnancoch. Transparenty a heslá ako „pracovník – študent, smer je jeden“ či „solidarita zamestnancov a študentov“ sa stali symbolmi série protestov.

Politické strany, ktoré medzičasom prevzali riadenie demonštrácií od študentov a odborových organizácií, rýchlo nasmerovali rozkvitajúce povstanie smerom k symbolickým liberálnym požiadavkám, čím protesty začali strácať na intenzite i na počte účastníkov a postupne zanikali. Napriek tomu sa politická agenda po dlhom čase venovala nielen prostej symbolickej politickej záležitosti, ale takej otázke, ktorá sa každodenne týka miliónov pracujúcich ľudí.

A ani demonštrácie nemali zvyčajný charakter strednej triedy, účastníci protestov tentoraz neboli politické strany a intelektuáli, ale skladníci, pracovníci automobilového a chemického priemyslu a vedúci odborov, voči ktorým strany aj intelektuáli prejavili svoju solidaritu. Vlna protestov spustila v krajine vlnu štrajkov, aká tu nebola už desiatky rokov, kvôli nízkym mzdám prerušili prácu medzi inými aj továrne Audi, Hankook, Sanofi-Chinoin, Wescast, Continental, kde si pracovníci vybojovali značné zvýšenia mzdy, ale ľudia sa začali aktivizovať aj vo verejnej správe a verejnom vzdelávaní.

Séria demonštrácií, ktorej dôvodom bol otrokársky zákon, je bez zveličovania najvýznamnejšou udalosťou ľavice za posledné roky, a to okrem vyššie spomenutých faktorov najmä preto, že umožnila ľuďom vidieť skutočnú tvár Orbánovej vlády v protiklade s ilúziou, ktorú buduje od chvíle, keď prevzal moc.

Naštrbená ilúzia

Orbánov systém nevytvorila inherentná zloba a zavádzanie jedného populistického lídra, ale to, že neoliberálny politický blok vedený socialistickou stranou aj v Maďarsku stratil legitimitu, pretože dlhé roky viedol politiku úsporných opatrení a nebol schopný celosvetové trendy správne vyhodnocovať a interpretovať. Po hospodárskej kríze v rokoch 2008 – 2009 sa ľavica stala symbolom tohto bloku, zatiaľ čo strana Fidesz dokázala pretaviť oprávnenú nespokojnosť ľudí do antihegemónie, donútila ich uveriť, že národu poskytne ochranný štít voči globalizácii, zreguluje banky, obmedzí zahraničný kapitál a bude reprezentovať záujmy obyčajných ľudí.

Vybudovala spojenectvo s tunajšou vyššou strednou triedou a uzatvorila triednu koalíciu s pravicovou ideológiou zhluknutou okolo národa a so širokou spoločenskou vrstvou, ktorá zo zmeny režimu nevyšla ako víťaz. Táto triedna koalícia sa však nezakladala na skutočnom reprezentovaní hodnôt, ale na ilúzii zahaľujúcej konflikt záujmov, ktorú sa Orbánovej vláde podarilo vyvolať mnoho ráz počas doterajších deviatich rokov svojej vlády. Záležitosť otrokárskeho zákona symbolicky ilustrovala, že Orbán nereprezentuje záujmy maďarského ľudu, ale záujmy kapitálu.

Má ľavica odpoveď?

Tento systém postavený na rozpadávajúcej sa triednej koalícii je možné zvrhnúť jedine vtedy, keď bude maďarská ľavica klásť dôraz na túto protirečivosť, nebude sa pri komunikácii držať zásady reagovať vždy a za každých okolností, ktorú jej núti vládna politika, a ak vytvorí nové zlomové situácie. Nielen prázdne frázy o politickej identite, ktorými zväzuje seba samu. Bude úspešná, ak bude schopná sformulovať jasnú politickú víziu.

Momentálne sa však zdá, že strany sa stiahli do dávno vykopaných politických zákopov a ich jediným odkazom je, že majú držať spolu a Viktora Orbána musí nahradiť niekto iný. Jediným problémom je, že voličom o tom, s kým a akú krajinu chcú budovať, nepovedia vôbec nič.

Zároveň však vidíme zatiaľ neformálne hnutie novej ľavice, ktoré sa podieľa na organizácii čoraz závažnejších protestov namierených proti otrokárskemu zákonu a pozostáva najmä z mladých ľudí, ktorí sa poväčšine stali spoločensky uvedomelými a začali sa aktívne podieľať na politike v posledných rokoch, sú činní v organizáciách aktivistov a okolo nich. Ak vezmeme do úvahy aktuálny stav ľavicových strán, čaká ich úloha zorganizovať spoločenstvá a inštitúcie, ktoré spochybňujú logiku hromadenia kapitálu, aby tak poskytli reálnu alternatívu národnému autoritatívnemu kapitalizmu, ktorý stelesňuje Orbánov systém.

Autor je reportérom ľavicového média Mérce

Z maďarského originálu preložila Lenka Nagyová

Poslali ste nám úryvok z novej knihy, ktorá by ešte len mala vyjsť. Je plný vôní a farieb, šuchotov, zvukov, prúdenia, pocitov. Je vás život taký istý?

Nepovedala by som. Pracujem ako grafička, ohromné množstvo času trávim za počítačom, osamote. Keď píšem, aj vtedy sedím za počítačom sama a počúvam repetitívnu, ambientnú hudbu. Možnože týmito intenzívnymi myšlienkami sa snažím rozpustiť túto monotónnosť, sivotu a útrapy spojené s prácou. O tejto intenzívnosti na úrovni jazyka premýšľam skôr ako o podrobnosti. Táto podrobnosť sa u mňa občas stáva až monomániou, no pri písaní je pre mňa veľmi užitočná, na nej staviam, s ňou sa vo svojich textoch hrám.

Vznikol podľa vás v Maďarsku v poslednom čase silný politický alebo generačný román? Ako vplýva spoločenská situácia na obsah a formu literatúry – mlčia spisovatelia alebo sa pridávajú k akémusi „disentu“?

Za posledných desať rokov vzniklo viacero takých románov alebo hoci aj zbierok poézie, ktoré sú charakteristické citlivosťou voči spoločnosti a zaoberajú sa problémami Maďarska po zmene režimu, jeho konfliktmi. Tieto diela sú aj pre publikum jednoduchšie prijateľné, lebo problémy, ktoré prinášajú na svetlo, sú pre všetkých známe, vedia si dej stotožniť s vlastnými životmi. Zaoberať sa „realitou“ sa stalo opäť zaujímavým, no toto prináša aj množstvo nebezpečenstiev. Nikdy nie je šťastné, ak nejaký román direktívne politizuje alebo je veľmi didaktický. Možno ešte ani sociografia nie je čírou skutočnosťou, nieto ešte literatúra. Po tom, čo vyšiel môj druhý román Aludnod kellene (Mal by si spať), ma mnohí vnímali ako tú, ktorá vedela, čo sa v tomto svete hlboko pod povrchom deje, pritom to vôbec nie je pravda. Z prostredia, kde sa môj román odohráva, pochádzajú iba moje dojmy, skúsenosti, príbehy, ale samotný román je fikciou.

Žijete v Pécsi, v meste na juhu Maďarska. Vybrali ste si ho za svoj domov namiesto pulzujúcej Budapešti. Prečo?

Pécs je pre mňa naozajstným domovom. I keď som vyrastala v Budapešti a po pécsskych univerzitných rokoch som tam strávila ešte niekoľko rokov, od roku 2009 som späť. Je to mesto, na ktoré ľudský krok tak akurát stačí. V tomto spoločenstve sú vzťahy medzi ľuďmi omnoho výraznejšie než v meste veľkosti Budapešti. Mám rada, že tu v sebe navzájom vidíme a hľadáme v prvom rade to, aké kvality máme, a nevšímame si tie ideologické, politické nálepky, ktoré nás a všetko okolo nás podľa mňa pomaličky úplne dorantajú. V Pécsi je medzi ľuďmi omnoho výraznejšie „premiešavanie“, čo ja považujem za šťastie, lebo sa pokúšame jeden druhého nesúdiť na základe prepočutého a stereotypov, ale veľa sa osobne stretávame. Práve pred niekoľkými dňami som sa na jednej vernisáži stretla so ženou, ktorá upratuje v našom schodisku. Povedala, že umelec je jej susedom, a je zvedavá, aké obrazy maľuje. Takéto stretnutia si v Budapešti akosi nedokážem predstaviť.

Opísali ste mesto, v ktorom žijete. Skúsili by ste to isté urobiť so štátom? Veľa pozitívneho sa k nám o tejto krajine v posledných rokoch nedostáva, množstvo správ nekorešponduje s predstavami o európskej demokracii.

O tomto je veľmi ťažké hovoriť. Minulý rok som bola na týždeň v Dánsku a s tamojšími skúsenosťami – ktoré sú akýmsi zastrešením skúseností z predošlých ciest – som sa vrátila chápavejšia voči svojim krajanom. V Dánsku je každodenný život v absolútnej miere organizovaný tak, aby sa ľudia navzájom hádali čo najmenej. Režim odmeňuje kooperáciu, samostatnosť. Bolo priam neuveriteľné prechádzať sa hore-dole medzi ľuďmi, pre ktorých je základom všetkého úcta jedného voči druhému. Výchova k čomusi takémuto sa začína už v predškolskom veku. Toto ľuďom dodáva takú silu a dôstojnosť, akú si my doma v Maďarsku pravdepodobne nikdy nebudeme môcť ani len predstaviť. Dánsko mi pomohlo pochopiť veci preto, lebo čoraz viac cítim, že vplyvy, ktoré sa svojím spôsobom logicky a socializačne pridružili k historickým traumám, sú na vine tých reakcií a odpovedí, ktoré sa cyklia z generácie na generáciu (podozrievavosť, nedôvera, sťažovanie sa, vytváranie nepriateľov). Toto všetko nám bráni už len v tom, aby sme sa cítili dobre. Ale najviac zabraňujú tomu – a to je pre mňa najsmutnejšie –, aby sme pochopili: sme odkázaní jeden na druhého a úspešní môžeme byť len vtedy, ak nebudeme nenávistní, ale pokúsime sa tieto zlé vzory prekonať. Ak jeden druhému vyjadríme úctu a dáme dôveru, lebo iba toto nás všetkých spoločne pozdvihne z tejto situácie.

Často čítam správy, z ktorých mi vychádza, že nenávisť voči skupine LGBTI je v Maďarsku silná. Takisto ako nenávisť k iným menšinám. To ani nemusíme spomínať rušenie rodových štúdií.  Aké je to však reálne?

Tu sa môžeme opäť vrátiť k otázke reality – čo to vlastne je? Moja realita je vyslovene mierumilovná a pohodlná. Pohybujem sa na pomerne úzkej ploche, v podstate ma už všade poznajú, vo väčšine prípadov ma majú v úcte. Ale občas aj riskujem a v Pécsi v neznámych obchodoch, v rôznych kluboch napokon zažívam pozitívnu diskrimináciu. Realita teplého tínedžera žijúceho na dedine je už celkom iná: preňho sa peklom môže stať aj obyčajná vec ako škola. Podľa organizácií na ochranu práv menšín jeden LGBTI pubertiak zažíva ohromné množstvo ubližovania už v medziach školského systému. Ale medzitým počujem aj protiklady, viacerí mi rozprávali o tom (učitelia, aktivisti), že medzi mladými sa už ani neoplatí organizovať scitlivovacie hodiny o tejto téme, pretože mladá generácia sa stáva čoraz inkluzívnejšou v porovnaní s tým, čo bolo v minulosti. Podľa mňa treba mimochodom rozumieť aj tým, ktorí sa nedokážu zbaviť predsudkov voči LGBTI ľuďom.

Dokážete im odpustiť, keď vás nechápu?

Za posledných pätnásť rokov sa denne stretávam s ľuďmi, ktorých dostávam do rozpakov. A tento pocit v nich je väčšinou skutočne len akýmsi zmätkom, zvedavosťou alebo len jednoducho pocitom diskomfortu, strachu – znechutenie alebo zlobu som pocítila len málokedy. Myslím si, že musíme prijať, že pre veľkú časť ľudí sú LGBTI identity a sexuálne preferencie len ťažko pochopiteľné. Predstavme si, čo si o takýchto veciach môže predstavovať dôchodca, ktorý za celý svoj život iba počas niekoľkých príležitostí opustil hranice svojej župy. V ich realite je skutočne nepochopiteľné, že ktosi je biologicky mužom, ale chce žiť ako žena, nosí ženské oblečenie a v skutočnosti sa cíti a vníma ako žena. Jednoducho nemá oporné body, vďaka ktorým by pochopil. Kde by sa vzali? V Maďarsku vyrástlo viac tuctov generácií tak, že v ich svete boli v podstate len muži a ženy. Niežeby vtedy inakosť neexistovala, ale nehovorilo sa o nej. Podľa mňa význam tohto vzorca sa nesmie podceniť, a či sa nám to páči, či nie, je prirodzené, že polemika okolo rodových identít vzbudzuje vášne. Inou otázkou je, keď si nenávistná politika túto tému cení len preto, lebo ňou môže odštartovať mechanizmus, v ktorom sa LGBTI osoby stávajú obetným baránkom všeobecného hnevu. To je neskutočne smutné a v jednotlivých prípadoch to môže mať aj tragický koniec.

Ako sa váš život zmenil, odkedy ste sa rozhodli žiť úprimne a nič netajiť? Bol vôbec niekto, koho táto „zmena“ prekvapila?

Zo začiatku za mnou chodili ľudia s tým, aká som odvážna. Iní hovorili, ako sa im páči to sebavedomie, ktoré vo mne vidia. Dostalo sa mi množstva pozitívnych zážitkov. Môj obuvník mi napríklad po piatich rokoch povedal, ako veľmi vďaka mne zmenil svoj názor o všetkom, čo LGBTI téma preňho znamenala. Povedal, že v puberte sa – jemne povedané – pohyboval v pravicových kruhoch, a keď som k nemu prvýkrát vošla, nezmohol sa na slovo. Potom ma spoznal bližšie a máme sa veľmi radi. Toto považujem za pekné príbehy.

A vaši kolegovia futbalisti? O futbale sa šíri predsudok, že je plný predsudkov.

Aj dnes sme hrali, vyhrali sme, bolo to skvelé, stále tam patrím. Milujem futbal. Keď vchádzam na ihrisko, cítim, že som na svojom mieste. Neznamená to, že všetko robím neustále len dobre. Alebo že sa mi stále len darí. Ale na futbalovom ihrisku cítim také sebavedomie, sústredenosť a útulnosť, akú inde nie. Dúfam, že toto budem môcť o sebe čoskoro povedať aj ako o spisovateľke.

Odkedy ste verejne známou spisovateľkou, absolvovali ste nejaký rozhovor alebo diskusiu bez toho, aby sa vás niekto pýtal (akokoľvek slušne a s dobrým úmyslom) na váš rod a na to, ako ho prežívate? Aj ja to teraz v podstate robím. Dá sa na to zvyknúť?

Už sa týmto nezaoberám. Deje sa to, prijala som to, pýtajú sa ma, ja som takáto, takáto nedokonalá, napolo taká, napolo onaká. Toto celé nikdy ani nepochopím, vzdala som sa toho, len sa s tým pokúšam akosi žiť.

Považujete svoje spisovateľské povolanie za spôsob, ako o tejto téme hovoriť? Za akýsi umelecký aktivizmus?

V žiadnom zmysle sa nepovažujem za aktivistku, nie som ten typ, skôr sa cítim ako večná outsiderka. Zdá sa mi, že táto pozícia je pre povolanie spisovateľky oveľa dôležitejšia než moja rodová identita. Kniha Inkognitó vyšla pred deviatimi rokmi a odvtedy som o trans téme veľa povedala – a už som hádam aj povedala všetko, vyčerpali sa mi slová. Navyše, to, že som trans, je len jednou súčasťou mojej identity a je čoraz mätúcejšie, že ju musím neustále reflektovať. Redukuje ma to. Aktivizmus, to je v istom zmysle môj život: prijímam samu seba, hľadím druhým priamo do očí, odpovedám na ich otázky. Mne to stačí, je to ťažká úloha. Čoraz viac vnímam, že stereotypy a predsudky najlepšie naruším osobnými rozhovormi, ľudskými stretnutiami. Cítim, že nemám viac čo povedať, nechcem nikoho presviedčať a najmä: nechcem byť žijúcim symbolom ničoho.

Váš román Inkognitó zarezonoval ako silný debut – v zmysle témy, ale aj jazyka. Bolo pre vás potom ťažké pustiť sa do druhej knihy? Nelákala vás rovnaká téma, teda téma trans ľudí?

Nadviažem na vašu predchádzajúcu otázku. Inkognitó je pre mňa v mnohom výnimočnou knihou: je mojím osobným príbehom, aj keď ide len o fikciu, keďže sa mi nestalo presne to, čo som napísala. A po nej mi nikdy nenapadlo, aby som niekedy ešte písala o transsexualite, práve naopak. Pri mojej ďalšej knihe Aludnod kellene som mala pocit, akoby bola práve ona mojou prvou. A naozaj to bola prvá, pri ktorej mi záležalo len na literárnej kvalite, svoj osobný život som do príbehu už nevložila. Okrem toho som sa snažila aj posunúť jazyk inak, ako to bolo v debute. No a novinka, ktorú som minulý rok začala písať, sa vo mne rodí ešte ťažšie – dlho mi trvalo, než som pospájala všetky časti skladačky. Ťažilo ma pravdepodobne aj to, že som cítila potrebu niečo dokázať. Neustále som rozmýšľala: viem ešte napísať taký román, ktorým by som sa posunula vpred, respektíve iným, novým a vzrušujúcim smerom? Nerada sa opakujem, hoci zároveň si myslím, že všetci píšeme vždy rovnakú knihu. Ani naše životy nie sú ničím iným, iba neustálym korigovaním, prerábkou. Svoje základy zmeniť nevieme, prinajlepšom môžeme svet okolo nás spraviť pre nás obývateľnejším a my sa zas môžeme stať lepšími pre druhých.

Hoci sa téma zmenila, obe knihy sa zaoberajú ľudskou invidualitou, osamelosťou, neviazanosťou na nikoho a na nič. A v poslednej knihe sa zas zameriavate na neschopnosť konať. Môže to byť stiesňujúce, keď človek k nikomu a k ničomu nepatrí, je sám. Možno sa témy vašich kníh predsa až tak neodlišujú.

Súhlasím, ale tieto myšlienky sa mi vynorili až po odovzdaní rukopisu. Inkognitó a Aludnod kellene majú skutočne mnoho spoločného, obe knihy som písala akosi zospodu, z perspektívy jedincov vylúčených zo spoločnosti. V novom románe sú mnohé postavy tiež vytrhnuté zo sociálneho života, ale ich príbeh poukazuje skôr na problémy či spôsoby komunikácie a porozumenia. Občas aj na ich nemožnosť.

V druhej knihe ste sa „prešli“ do opustenej osady, kde ste spísali životy (alebo neživoty) jej obyvateľov, ich stagnáciu. Miesto a osudy postáv ste si vymysleli alebo sa za vznikom knihy skrýva aj nejaká terénna práca?

Moji starí rodičia žili na podobnom mieste, na akom sa odohráva príbeh románu Aludnod kellene. V detstve som tam zažila niekoľko letných prázdnin a potom, keď sa môj otec odsťahoval späť k starkým, chodila som tam za ním aj v dospelosti. Z hľadiska geografie skoro všetko sedí so skutočnosťou, ale postavy a príbeh som si až na pár výnimiek úplne vymyslela. Najprv som len chcela písať o kraji a jeho ľuďoch, no potom som si uvedomila, že by záber knihy mal byť širším – veď po zmene režimu sa státisíce, či priam milióny obyvateľov ocitli v takej zložitej situácii, akú opisujem. V beznádeji, odtrhnutí od sveta, v ktorom všetko riadi násilie a rôzne závislosti. Odkedy kniha vyšla, každý týždeň čítam hrozivé mediálne správy, ktoré by som do nej pokojne mohla votkať.

Ešte raz sa vás spýtam na jazyk vašej prózy. Pôsobí veľmi poeticky a obrazotvorne. Vidno to aj v ukážke, ktorú ste nám poslali. Jej kompozícia môže byť pokojne veršom, ale aj súčasťou románu. Nakoľko je pre vás tento básnický jazyk a komponovanie obrazov prirodzené, automatické a nakoľko zámerné, cieľavedomé?

V spisovateľskom povolaní sa mi vytvorenie vlastného jazyka zdá najťažšou, ale aj najvzrušujúcejšou úlohou. Kvôli tomu postupujem v písaní pomaly, a preto asi nikdy nebudem schopná napísať takzvaný veľký román. Na svoje texty sa skutočne pozerám trochu ako na básne. Dynamika slov a viet je dôležitá, rovnako vnútorný rytmus jednotlivých pasáží. Chcem, aby bolo všetko precízne obrúsené a aby to jedno za druhým zapadalo. O spomínanej časti platí, čo hovoríte. Je to úryvok z myšlienkového prúdu 26-ročného dievčaťa v kóme, ktorý pôsobí zároveň poeticky a obrazotvorne – dve veci, na ktoré dávam v novej knihy ešte väčší dôraz než kedykoľvek predtým. S týmito veršovanými pasážami prinášam do knihy nový pulz. Obrazotvornosť bola vždy osobitosťou môjho písania. S jediným zátiším je možné vyrozprávať ucelený príbeh a túto kompresiu si veľmi užívam. Chcem dať tomuto štýlu nový význam, nový zmysel.

Slovenskí čitatelia ešte nemali príležitosť čítať žiaden váš text, pritom sme k sebe tak blízko a ešte vás aj pozvali na festival BRaK do Bratislavy. Nakoľko sa cítite byť súčasťou súčasnej európskej, respektíve stredoeurópskej literatúry?

Dúfam, že som alebo budem jeho súčasťou. Prekvapene som zistila, že svet lazov v župách Somogy, Borsod či Békés na Dolnej zemi, ktorý opisujem v mojom druhom románe, spoznali nielen maďarskí čitatelia. Vďaka dojmom z opisov v knihe začali aj čitatelia zo zahraničia vymenúvať miesta v Česku či v Poľsku, kde by sa román Alludnod kellene mohol takisto odohrávať. Ja však skúsim zájsť ešte ďalej a tvrdím, že kniha nemusí byť životaschopnou skúsenosťou len pre ľudí z postkomunistických krajín. Nedávno som videla dokument BBC o jednej kanadskej indiánskej rezervácii, ktorá má najvyššiu mieru samovrážd medzi mladými ľuďmi. Vyrazilo mi dych, že aj ľudia na opačnom konci sveta musia bojovať s rovnakými problémami spôsobenými odcudzením, beznádejou alebo spoločenským tlakom ako moje maďarské postavy.  

Z maďarského originálu preložili Tímea Krekovič Beck a Marek Hudec

Na internet sa dostalo video, v ktorom šaman tancuje, hrá na bubon pred svätoštefanskou korunou a jeho rituál dopĺňa ľudová pieseň o Panne Márii v podaní pohanskej hudobníčky Évy Kanalas. Ako mohlo dôjsť k symbolickému spojeniu najvyššieho symbolu maďarskej štátnosti a sibírskeho šamanizmu?  

Ľud krajiny štipľavej papriky a gulášu žije od svojho príchodu do Karpatskej kotliny obklopený národmi, ktoré rozprávajú diametrálne odlišnými jazykmi, než je maďarčina. Odkedy sa koncept národa v európskom kontexte začal intenzívnejšie používať na vymedzenie obyvateľov jedného priestoru, ktorých spája jazyk, dejiny, viera a kultúra, tak sa zintenzívnila aj maďarská výprava za vyjasnením si predstavy o „maďarskosti“. No a jedným z výhonkov snáh Maďarov o upevnenie si národnej identity (podobne ako u ďalších krajín bývalého sovietskeho bloku vrátane Slovenska) sú pokusy o oživenie etnického nekresťanského maďarského náboženstva – moderného pohanstva – po páde železnej opony.  

Keď boli Maďari ešte Sumermi

Zmienka o pocite samoty uprostred mora slovanských národov nebola náhodná. Podobne ako štúrovci hľadali korene Slovákov v dávnej histórii Veľkej Moravy, tak Maďari robili to isté, len z pohľadu našinca načreli do mierne bizarných hlbín. Na zdôraznenie starovekosti a významu maďarského národa boli vytvorené rôzne teórie o genetickej spriaznenosti so Židmi, s Peržanmi, Japoncami či Egypťanmi. V priebehu tridsiatych rokov 20. storočia sa ujala takzvaná turánska teória, podľa ktorej Maďari nie sú potomkami ugrofínskych kmeňov, ale predpokladaného veľkého turánskeho národa, ktorý žil v oblasti dnešnej strednej Ázie a jeho súčasťou sú Maďari, Fíni, národy západnej Sibíri, Turci, Mongoli, Kórejci a Japonci. Často sa Maďari stotožňujú s Hunmi či Avarmi a považujú sa za ich nástupcov a dedičov. Populárnou teóriou v kontexte maďarskej alternatívnej historiografie sa stala hypotéza o vzťahu medzi Maďarmi a Sumermi na základe (ne)preukázanej jazykovej podobnosti. Podľa exilového maďarského historika Ferenca Badinyi-Jósa sumersko-maďarský národ pôvodne sídlil v Karpatskej kotline odnepamäti. Podobné úvahy o domovine Maďarov v povodí Dunaja a Tisy sa objavujú aj medzi fanúšikmi hunských a avarských teórií. V súčasnosti obohatili maďarskú alternatívnu historiografiu myšlienky UFO kultov a New Age spirituality, ktoré (opäť podobne ako v prípade ruských pohanov v slovanskom kontexte) prichádzajú s úvahami o prastarom mimozemskom pôvode maďarského národa (súhvezdie Sírius či Aquileia). Zmienené predstavy, ktoré spája odmietanie akademikmi podporovanej teórie o ugrofínskom pôvode ako druhu vedomej lži podporovanej „zvrchu“ neprajníkmi Maďarov, tvoria živnú pôdu pre moderné maďarské pohanstvo.

Maďarskí šamani – táltosovia

Rovnako ako v ďalších európskych krajinách, aj moderní maďarskí pohania (re)konštruujú národnú maďarskú vieru pomocou hľadania predkresťanských prvkov v ľudovej kultúre. V predindustriálnej spoločnosti žili na dedinách a v mestách takzvaní táltosovia – ľudoví čarodejníci, liečitelia a experti na duchovné veci. Maďarskí pohania si zobrali tento národný koncept a prepojili ho s Harnerovým core šamanizmom (súborom univerzálnych liečivých duchovných techník zrekonštruovaných z množstva šamanských tradícií). Tak vznikli moderní táltosovia. No a pretože sú v Maďarsku populárne teórie o turánskom pôvode národa, moderní pohania sa najviac inšpirovali dochovanými podobami sibírskeho šamanizmu, ktorý by sa podľa tejto logiky mal najviac podobať tomu pôvodnému predkresťanskému maďarskému. Tým sa vysvetľuje zvláštna logika v prítomnosti šamana z Tuvy v budapeštianskom parlamente.

Úlohou táltosa je v súčasnosti stelesňovať most medzi duchovným a hmotným svetom. Slúži ako duchovný učiteľ, liečiteľ fyzických a psychických zranení či riešiteľ sporov medzi ľuďmi. Zároveň táltosovia predstavujú druh duchovnej elity národa, ktorá sa na jemnohmotnej úrovni stará o jeho blaho a duchovné prežitie. Organizujú pravidelné bubnovačky, skupinové liečenia či kurzy pre záujemcov o to, ako sa stať táltosom. Taktiež pripravujú výpravy na posvätné miesta Maďarska. K nim patria napríklad Pilišské vrchy, ktorých meno mierne ironicky pochádza zo slovenského výrazu „pleš“, podobne ako v prípade mesta Plešivec na juhovýchodnom Slovensku. K známym táltosom patrí napríklad György Kisfaludy, András Kovács, Attila Hefner, Tamás Hervay či János Majercsik Oguz.

Ako ďalší príklad vzťahu medzi maďarským pohanstvom a sibírskym šamanizmom by som mohol uviesť príbeh o pôvode jednej z posvätných pohanských kníh – Arvisura, ktorú Zoltánovi Paálovi zvestoval potomok šamanského rodu z ugrofínskeho národa Mansiov počas prechodu Červenej armády územím Maďarska. Podobnú, ale aj tak odlišnú stratégiu rekonštrukcie maďarskej etnickej viery použil Imre Máté, ktorý vychádzal z ľudovej náboženskej tradície oblasti okolo rieky Ráb. Vypracoval si na jej základe vlastnú teológiu a mytológiu, ktorú nazval Yotengrit, a napísal o nej viacero kníh a článkov. V súčasnosti ide o jeden z najpopulárnejších prúdov v rámci maďarského moderného pohanstva. Dokonca vznikol aj animovaný film s názvom Az Ég Fiai (Synovia neba, 2010) na základe Mátého a Paálových kníh, ktorý je voľne dostupný s anglickými titulkami na youtube. Rozhodne ho odporúčam každému, kto si chce vytvoriť predstavu o modernej maďarskej mytológii.   

Charakteristické rysy moderného maďarského pohanstva

Aj v Maďarsku sa podobne ako medzi ostatnými pohanmi objavuje dôraz na vieru vo viacerých bohov. U našich južných susedov nájdete taktiež združenia ľudí, ktorých spája záujem o keltské či germánske polyteistické náboženstvá. Omnoho častejšie ale nájdeme kvázimonoteistické maďarské pohanské systémy s dôrazom na jedného Boha (Má-Tün ako národný maďarský boh v Yotengrite) s odôvodnením, že práve Maďari prišli medzi prvými s vierou v jedného abstraktného Boha. Vzťah ku kresťanstvu sa líši od skupiny k skupine, ale nie je nič nezvyčajné sa okrem odmietavých postojov stretnúť s názorom, že kresťanstvo je vlastne pokračovaním pôvodnej maďarskej viery, pretože Ježiš nebol Žid, ale napríklad Part a jeho pôvodné učenie (bez vplyvu Žida Pavla) bolo vlastne turánskeho pôvodu.

Z dôrazu na „maďarskosť“ vyplýva exkluzivita a intolerancia voči inakosti (LGBTI, menšiny, iné viery), ktorú prejavujú maďarské pohanské skupiny smerom navonok. Jednotlivé spolky bývajú relatívne malé (sto až dvesto aktívnych členov plus ďalších tisíc sympatizantov) a oficiálne štátom registrovaných je ich približne jedenásť vrátane egyptských či mithraistických pohanských skupín. Maďarskí pohania považujú podľa maďarskej religionistky Réky Szilárdi za najvyššiu hodnotu národnú hrdosť, ktorá je znásobená vierou v bájnu, výnimočnú a zatajovanú históriu maďarského národa. Byť pohanom sa tak stáva prejavom najvyššej formy vlastenectva. Vzniká tak paradox skutočných menšinových Maďarov pohanov voči väčšine „slepých“ Maďarov odmietajúcich svoje „pravé“ národné dedičstvo. Popri týchto zmienkach ale netreba opomínať ani liečiteľský rozmer maďarského moderného pohanstva, ktorý stavia na žití v harmónii a v súlade s múdrosťou predkov a od netolerantných nacionalistických prúdov sa dištancuje.

Maďarské pohanstvo, podobne ako to ruské (Kapitál 8/2018) či slovenské, predstavuje jednu z možných reakcií na fenomén zrýchleného globalizovaného sveta súčasnosti. Návrat k hodnotám minulosti, nech sú akokoľvek vybájené alebo po kúskoch poctivo zrekonštruované z ľudovej tradície, sa stal jednou z ciest, ako nájsť pevnú pôdu pod nohami v časoch tekutej modernity.   

Autor je doktorandom na Ústave religionistiky pri FF MUNI v Brne

Po prvej svetovej vojne sa rozpadlo multinacionálne Rakúsko-Uhorsko a na jeho troskách vznikli nové, hoci už menšie, avšak predsa len multinacionálne štáty. Maďari si založili Maďarské kráľovstvo, a hoci mali kráľovstvo, nemali kráľa. Vládol im admirál, ten však nemal loďstvo, pričom už tieto paradoxy by mohli byť zaujímavo literárne „spracované“. Po druhej svetovej vojne sa Maďarsko zaradilo k porazeným štátom a akoby to nestačilo, zo Sovietskeho zväzu bol do Maďarska importovaný komunistický režim, proti ktorému sa v roku 1956 ľud vzbúril. Maďarské ľudové povstanie alebo Maďarská revolúcia boli sovietskou armádou krvavo potlačené a táto udalosť sa stala témou mnohých hraných filmov a literárnych diel. Od roku 1956 sa v každej generácii objavili umelci, ktorí sa s touto udalosťou vyrovnávali a de facto vyrovnávajú dodnes.

Po páde komunistického režimu v Maďarsku bolo konečne možné otvorene sa vyjadrovať o tom, čo sa vlastne stalo, a mnohí umelci to aj urobili. Z celej plejády vynikajúcich, svetovo uznávaných spisovateľov si cením predovšetkým tých umelcov, ktorí si všímajú dôsledky výkonu moci na každodennosť. Píšu o dôsledkoch z toho, že jedny pravdy hlásala ideológia a druhé pravdy sa dostávali k reči v intimite domovov. Strach z možného udania poznačil nielen vzťahy v školách a na pracoviskách, ale dokonca aj vzťahy medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi. Pôsobivé literárne svedectvá o živote vydali Gyӧrgy Konrád, Imre Kertész, Péter Nádas, László Krasznahorkai, András Pályi, Endre Kukorelly, Gábor Németh. Sú to vynikajúci spisovatelia, ich diela získali mnoho prestížnych cien doma a v zahraničí, z môjho pohľadu však medzi nimi zaujíma privilegované postavenie Péter Esterházy. Vyštudovaný matematik s obdivuhodným citom pre jazyk je fenomén, ktorý sa len tak rýchlo na scéne literatúry neobjaví, a preto mu venujem nasledujúcu úvahu.

Kde končí pes a kde začína voda

Potlačenie Maďarského povstania je hrozná udalosť, ale podľa niektorých spisovateľov je oveľa horšie to, čo do Maďarska prišlo so sovietskymi tankami. Bol to takzvaný Kádárov gulášový komunizmus a málokto mal takú bohatú skúsenosť s reštauráciou komunizmu zaodetú do kostýmu Kádárovho režimu ako práve Péter Esterházy. V jeho prípade totiž veľké dejiny oveľa intenzívnejšie zasahovali do života, pretože ako potomok známeho šľachtického rodu, či chcel, alebo nie, patril medzi prominentných nepriateľov režimu. V eseji Hospodinov klobúk na margo situácie po roku 1956 napísal: „K päťdesiatemu šiestemu roku možno povedať asi toľko, že ľudia v tejto krajine striasli starý režim ako pes vodu z kožuchu. To Kádárov režim sme už takto striasť nedokázali, pretože nebolo dostatočne jasné, kde končí pes a kde začína voda.“ Esterházy sa narodil v roku 1950 a prakticky od roku 1956 žil až do jeho pádu v tomto režime. Nemal ho v láske, permanentne sa pokúšal brániť nátlaku režimu, jeho ideológie a nevšímať si ho. Chcel žiť a písať v súlade so svojím svedomím a vedením, lenže to, že on nejavil záujem o režim, ešte neznamená, že režim nemal záujem o neho a jeho rodinu. Mal, a to predovšetkým o jeho otca, ktorý patril medzi uznané autority v kruhu tých, čo nesympatizovali s režimom. Bez zbytočného zveličovania možno povedať, že Esterházy vo svojich textoch permanentne artikuluje svoju skúsenosť s veľkými dejinami. Treba však povedať, že nikdy nie prvoplánovo, pretože jeho programový dištanc od režimu sa prejavil predovšetkým v literárnom idiolekte. Do svojich textov rád votkáva citáty či alúzie z textov iných spisovateľov, poväčšine maďarských, ale v menšej miere aj svetových. Každý jeho text sa principiálne otvára iným textom, je akoby jednou z hviezd obrovskej galaxie zvanej Svetová kultúra. Obdivoval outsidera Bohumila Hrabala, pričom svoj obdiv vyjadril tým, že spisovateľovo meno použil ako súčasť názvu textu Hrabalova kniha. Duchovnú spriaznenosť so Západom otvorene vyjadruje odvolávaním sa na také veličiny, ako napríklad Ludwig Wittgenstein alebo Roland Barthes. Využívaním fragmentov textov iných autorov, ich zaradením do nového textového priestoru tvorí nový kontext a ten zásadným spôsobom mení pôvodný význam prebraných fragmentov. Vážnosť sa prevracia v ironické, historické sa relativizuje a stáva sa z neho súčasť umeleckej fikcie, využíva sa zdanlivo nekontrolovateľná hra asociácií, ktorá obrazne povedané umožňuje tvrdosť toaletného papiera a rozdrásané nervy využiť ako esenciálnu charakteristiku strednej Európy. Skrátka, Esterházyho písanie vedome prekračuje hranice, a to hranice nielen geografické či politické, ale aj hranice medzi Literatúrou, Filozofiou či Vedou.  

So zradou sa dá žiť

Esterházy o svojom otcovi explicitne píše v dvoch románoch. Prvý román Harmonia cælestis rozpráva príbehy či skôr historky zo života rodu Esterházy. Prvá časť románu voľným spôsobom rozpráva príbehy, ktoré zažili spisovateľovi panotcovia, jednoducho povedané – postavy menom Esterházy. Historka strieda historku, niektoré sú veselé až frivolné, iné smutné. Niektoré vyznievajú ako pravdivé, iné sú akoby z rádu fikcií. Druhá časť monumentálneho diela skoro až dokumentárnym spôsobom líči osudy spisovateľovho otca a jeho rodiny. Napriek nepriazni doby sa otec neustále pokúšal prekabátiť mašinériu komunistického štátu a román s patričným nadhľadom rozpráva príbeh o tom, ako sa mu to darilo. Napríklad tak, že rodina sa vybrala do reštaurácie vyhradenej pre zahraničných hostí zo Západu na nedeľný obed. Aby si mohli objednať jedlo, museli splniť dve podmienky. Po prvé museli mať lístky na konzumáciu a po druhé ich personál musel považovať za cudzincov. Lístky mali od príbuzných v zahraničí a svoju maďarskú identitu prekryli maskou cudzinca tým, že sa jednoducho rozprávali po nemecky.

Ešte počas tlače knihy sa spisovateľ dozvedel, že jeho otec bol spolupracovník ÁVO, maďarskej obdoby ŠtB. V okruhu otcových priateľov sa vedelo, že niekto z nich udáva, ale nikto si nemyslel, že to bude práve Miklós Esterházy. Toto šokujúce zistenie spisovateľa prinútilo napísať román Opravené vydanie. V ňom opisuje otcovu kolaboráciu s komunistickou tajnou políciou. Je to smutná, veľmi smutná kniha, treba však oceniť, že Esterházy otvorene píše o otcovom zlyhaní. Je presvedčený o tom, že ak ľudia budú iba prstom ukazovať na iných a nebudú rozprávať o zlyhaní svojich blízkych, spoločnosť sa nikdy neočistí a temné dedičstvo minulosti bude vždy zaťažovať prítomnosť. To platí tak pre jednotlivcov, ako aj pre inštitúcie, napríklad cirkev. Esterházy na margo udavačstva v knihe Opravené vydanie napísal: „Bez Judášovho príbehu, a vôbec, bez stoviek príhod o zradách v Písme (Adam a Eva, Kain a Ábel, Jakub a Izaiáš, Jozef a jeho bratia) by sme mali o sebe lepšiu mienku. No zároveň je zrejmé: so zradou sa dá žiť. Keďže sa s ňou musí žiť, keďže je zo sveta nevykynožiteľná. Takto sa z Judáša stáva nie netvor, ale skôr brat, príbuzný, ba: zrkadlo. (Tak starký, toľko som ti dokázal vyhandlovať.)“  Nuž, vskutku svojská interpretácia, pozoruhodné na nej je, že udavačstvu sa raz darí dobre, inokedy sa mu veľmi nedarí, v každom prípade sú udavači a udávanie prítomné vždy, a tak to asi bude naveky. Napriek dobrej dlhovekej kondícii udavačstvo treba neustále odhaľovať, pretože inak zostanú skutky udavačov premlčané a nedajbože ešte udavačov začneme považovať za slušných ľudí, lebo aj udávanie niekto robiť musí. Mimochodom, táto kniha mala veľký úspech všade tam, kde čitatelia mali priamu alebo nepriamu skúsenosť s fenoménom udavačstva, okrem krajín bývalého komunistického bloku napríklad v Španielsku, kde počas vlády diktátora Franca udavačstvo utešene prekvitalo.

Péter Esterházy zomrel v roku 2016. Po páde komunistického režimu si určite nemyslel, že sa dožije toho, že v Maďarsku začne niekto zase deliť umelcov na národne uvedomelých a tých, čo dokážu zručne písať, ale ich národné vcítenie je minimálne. Žiaľ, stalo sa a Esterházy rýchlo pochopil, že aj táto skúsenosť musí nájsť svoj výraz v literatúre a najlepším spôsobom to dokazuje jeho posledná kniha Pankreasník, zvláštny kvázidenník, ktorým sa vyrovnáva nielen so svojou chorobou, ale aj patológiou doby. A vyrovnáva sa tak, ako to robil celý život, teda ako spisovateľ, za čo mu musíme byť vďační.

Autor je filozof, estetik, teoretik filmu a vysokoškolský pedagóg

Môj manžel si zo mňa uťahuje, že maďarská Bratislava už predsa neexistuje, načo o nej robiť rozhovor. Samozrejme, vtipkuje, veď sme jedna z mnohých zmiešaných rodín v našom okolí. Je to podľa vás pravda?

Súčasná Bratislava je viacjazyčná úplne inak, ako bola kedysi. Dá sa povedať, že čisto maďarská nikdy nebola, ani v období Uhorska. V súvislosti s tradičnou viacjazyčnosťou Bratislavy sa väčšinou spomína medzivojnové obdobie – vtedy bola akože trojjazyčná. Vtedy bolo nemecké a maďarské obyvateľstvo vo vyrovnanom počte, potom bolo slovenské alebo slovanské obyvateľstvo, kam rátame okrem českých obyvateľov aj Chorvátov, Bulharov a podobne. V istom období sa hovorí o presných tretinách podielov, lenže štatistiky sú veľmi klamlivé. Rovnaká rodina sa mohla v jednom sčítaní hlásiť k maďarskej národnosti a v ďalšom už k nemeckej alebo inej. Bratislavčania neboli národnostne jednotní. Menilo sa to podľa aktuálnej politickej situácie. Veľmi ťažko sa môžeme spoliehať na štatistické údaje. Ja sa radšej pozerám na nejakú vitalitu jazyka z pohľadu jeho používania a tam už vidíme úplne iné údaje. Z tohto pohľadu je úplne jasné, že menšinové jazyky nemčina a maďarčina z Bratislavy zmizli v priebehu prvej polovice dvadsiateho storočia. Posledných desať-dvadsať rokov však badáme aj minimálny nárast nemeckej menšiny a maďarskej takisto. Kým v prípade nemeckej národnosti môže ísť o prihlásenie sa ku koreňom alebo migráciu v rámci EÚ za prácou, v prípade maďarskej menšiny je to skôr vnútroštátna migrácia. Rastie počet detí v maďarských škôlkach a školách. Možno si mladí ľudia, ktorí sa dnes stávajú rodičmi, viac uvedomujú dôležitosť viacjazyčnosti. Veľmi aktívna je v súčasnosti aj skupina maďarských študujúcich na vysokej škole, ktorých združuje JAIK – József Attila Ifjúsági Klub. Do istej miery aj sociálne siete umožnili zviditeľňovanie. Napríklad v skupine Pozsonyban dolgozó magyarok na facebooku sú ľudia, ktorí nemusia mať trvalý pobyt v Bratislave, ale tým, že tu pracujú, že sem dochádzajú, sú súčasťou jazykovej mapy mesta.

Stále však Maďarov „nevidno“, ak človek nevie, kam má ísť.

Maďari sú v Bratislave akoby neviditeľná menšina v tom zmysle, že sa navonok ani kultúrne veľmi neodlišujú od Slovákov ako od väčšinového obyvateľstva. Stáva sa, že vedľa seba sedia dvaja Maďari, ale nemusia o tom vedieť. Môže to naznačiť meno, ale vôbec ani nemusí. Maďarskí Bratislavčania často v slovenčine ani nemajú prízvuk. Maďarská komunita je skrytá aj z pohľadu jazykovej krajiny. Keď sa pozrieme na nápisy vo verejnom priestore, vidíme slovenčinu a angličtinu. Ako jazyk turizmu je veľmi častá aj nemčina. Maďarčina sa nachádza len na ikonických miesta ako školy, národnostné alebo kultúrne inštitúcie, veľvyslanectvo. Napriek tomu sú miesta, kde tú maďarčinu počuť. Je to napríklad okolie školy na Dunajskej, v Podunajských Biskupiciach alebo trhy – Miletička, Žilinská, na Poľnej ulici. V Starom Meste a v Podunajských Biskupiciach sú ostrovy maďarčiny, tým že tam funguje škôlka i škola, čiže v ich okolí častejšie počuť maďarčinu. Je v súčasnej Bratislave úplne živým jazykom komunity, ktorú tvorí viac ako pätnásťtisíc ľudí.

Keď som prišla do Bratislavy, s mamou som sa v električke rozprávala po maďarsky len veľmi tichučko. Teraz už je to inak, istú utiahnutosť v komunite však občas cítim. Alebo skôr opatrnosť. Ak si napríklad niekto otvorí maďarskú krčmu, navonok ju nenazve po maďarsky, i keď Maďari o nej budú vedieť.

Maďari si počas 20. storočia zažili kadečo a prichádzalo to vo vlnách. Po každej vlne akejsi hrdosti alebo otvorenosti prišlo veľmi konkrétne prenasledovanie, po druhej svetovej vojne to boli aj fyzické útoky, za mečiarizmu zas verbálne. Takmer každý Maďar sa stretol s tým, že ho ktosi okríkol slovami: Na Slovensku po slovensky. Ak sa toto stane deťom alebo aj dospelým, jednoducho prestávajú slobodne používať svoj jazyk, lebo sa chcú chrániť. Krčmu nenazvú po maďarsky, i keď by boli veľmi radi, keby tam chodila maďarská komunita. Veľakrát sa niekde dá komunikovať po maďarsky, navonok to nevidno, ale tí štamgasti, čo tam chodia, už vedia, že ich obslúžia vo vlastnom jazyku. Kto sa chce pohybovať v maďarskej Bratislave, musí ju odhaliť, je tak trochu skrytá, ale dokáže to. Ak by ste chceli, môžete sa v tomto meste pohybovať iba čisto po maďarsky. Napríklad takmer všetci bratislavskí kľúčiari sú vraj len Maďari. Opäť je to skryté remeslo, ktoré sa tejto komunite pripisuje, ale nikto o tom nevie, iba ľudia zvnútra komunity. Ja som sa do komunity dostala umelo, akoby až v dospelosti, ale tým, ako ju objavujem, si čoraz viac všímam, že je všadeprítomná.

Odkedy viete po maďarsky, je pre vás Bratislava novoobjavené mesto?  

Musím povedať, že to bolo pre mňa dvojité objavenie Bratislavy, lebo ja som žila dlho inde. Po gymnáziu som odišla študovať do Prahy a potom som ešte bola v Budapešti, kde som sa učila po maďarsky. Po piatich rokoch späť v Bratislave som sa na ňu učila zvykať ako mladá dospelá a potom ako čerstvá členka maďarskej komunity, ktorá sa stala súčasťou môjho života. Predtým som o nej nemala veľké predstavy ani očakávania, a preto ma prekvapila napríklad intenzita ponuky kultúrnych podujatí v maďarčine. Potom presne to, ako Maďari medzi sebou sieťujú, vedia, kde je maďarský čašník, maďarská krčma, i keď sa nevolá akože „maďarská“. Je to pre mňa fascinujúce a je pre mňa dôležité posúvať tieto vedomosti slovenskej väčšine.

Môžeme to nazvať paralelný svet?

Nie je paralelný v tom zmysle, že by bol prísne oddelený. Maďarská komunita je dobre prieniková v tom, že tí jednotlivci majú život so slovenskou komunitou i s maďarskou, ale akoby ten jazyk je tajným kľúčom. Nenazvala by som to bariérou, ale akousi vstupenkou. Kto vie po maďarsky, môže sa zapojiť, a kto nie, tak nie. Nie je to dané len národnostne a zapadajú sem aj rodiny, ktoré sú zmiešané, pretože jedine jazyk je tým kľúčom, ktorý sa odovzdáva.

V Bratislave zaznieva maďarčina objektívne čoraz častejšie a čoraz hlasnejšie. Predtým sme hovorili o súvise s politickou situáciou. Myslíte si, že teraz nastáva prerod k lepšiemu?

Politická situácia je v uplynulých rokoch tomuto naklonená, a preto sa ľudia neboja a viacjazyčnosť vnímajú ako hodnotu, ale to sa môže kedykoľvek politicky zmeniť. Dnes máme aj v parlamente extrémistické strany a aj na Slovensku silnejú isté tendencie, ktoré túto situáciu môžu obrátiť naruby. Hovorím to, pretože v dvadsiatom storočí sa to udialo niekoľkokrát. Po druhej svetovej vojne bolo veľmi zle a paradoxne počas socializmu bolo voľnejšie, pretože Maďari boli bratský národ. Mne respondenti hovorili,  že počas prvomájových sprievodov sa spievali aj maďarské, aj slovenské budovateľské piesne. Vtedy sa dalo bez strachu hovoriť na verejnosti po maďarsky a potom po prevrate v ’89, tým že nastúpil Mečiar a silná nacionalistická vláda, sa to opäť uzavrelo. Pre mňa je fascinujúce, že sa to prestriedalo po generáciách. Starí rodičia mali podobnú skúsenosť ako neskôr ich vnúčatá. Deti, ktoré sa teraz stávajú rodičmi, už môžu slobodne hovoriť po maďarsky, môžu svojich potomkov zapisovať do maďarskej školy, môžu hovoriť na ihrisku po maďarsky a je to v poriadku, ale myslím si, že to súvisí aj s tým, že máme v Bratislave oveľa viac cudzincov kvôli korporačným firmám. Maďarčina je iba súčasťou širšej pestrosti jazykov.

Nie je to zázrak, že sa zachovala aspoň nejako? Z vášho rozprávania vyplýva, že sme mohli o ňu úplne prísť.

Prišli sme o veľa. Štatistické percento neustále na Slovensku klesá, miera asimilácie je veľká… ale ja nerada hovorím o asimilácii, lebo si myslím, že ak hovoríme viac o antiasimilačných faktoroch, vtedy máme väčšiu možnosť jazyk zachrániť. Nádej je skôr v aktívnom používaní a v súčasnej kultúre, lebo ak sa jazyk zakonzervuje iba do tradičnej kultúry, čo môže predstavovať nejaký liturgický jazyk, ľudové umenie – folklór, nikam sa neposunie. Ale ak sa bude používať v krčmách a na miestach, kde sa ľudia zabávajú, v divadle, kde sa stále hrá aj v maďarčine, kým sa budú písať knihy na Slovensku po maďarsky, kým budú deti chodiť na krúžky a vysokoškoláci budú mať množstvo večerných aktivít, pri ktorých jazyk žije, tak to je jediná prevencia pred vymretím alebo asimiláciou.

Asimilácia je obľúbené slovo v množstve tém, ktoré zamestnávajú Slovákov. Nemusíme hovoriť o Maďaroch, stačí spomenúť rómsku alebo akúkoľvek inú menšinu. Ako by sa dalo ľuďom vysvetliť, že rôznorodosť je osožná pre obe strany?

Ja si myslím, že je to veľmi individuálne, ale reálne ľudia potrebujú vidieť výhody viacjazyčnosti. To znamená, že ak si uvedomia, že majú lepšie šance na pracovnom trhu alebo im to prináša viac kultúry, tak pre tých ľudí to stojí za to zachovať jazykové vedomosti, aj keď je to určite námaha. Ale pre tých, pre ktorých to predstavuje príliš veľkú cenu za to, čo dostanú, tí sa asimilujú. Pre niektorých je už len maďarská škola príliš ďaleko a nemajú peniaze, aby vozili dieťa do školy, tak jednoducho nebudú. Niekedy sa boja, že ich dieťaťu sa budú neskôr vysmievať. Podľa mňa je kultúrna hodnota maďarčiny v niečom príliš slabá, kým pre ľudí nemá ekonomickú hodnotu na Slovensku, často to vzdajú.

Mala som na mysli druhú stranu, tú, ktorá iný jazyk prijíma. Napríklad aj pre slovenských rodičov môže byť osožné, ak sa ich deti naučia nejaké maďarské slová na ihrisku.

Reakcie sú rôzne. Slováci majú často pocit, že musia všetkému rozumieť, čiže môžu mať pocit zvláštnej cudzosti. Povedzme, že dve mamy sa rozprávajú po slovensky, ale jedna mama hovorí na dieťa po maďarsky, tak pre tú slovenskú mamu nastáva pocit cudzosti, je to pre ňu zvláštne, že nerozumie. To isté platí aj pre kolegov vo firmách. Pracujú v jednej firme dvaja Maďari a ostatní sú Slováci, tak tí Maďari sa budú veľmi málo rozprávať po maďarsky, pretože považujú za slušné hovoriť po slovensky, aj keď ich kolegovia sú iba okolo. Málokto z väčšinového obyvateľstva má pocit, že jazyková diverzita je dobrá. Nemajú z nej radosť, necítia to tak, akoby sme tu mali vysadené kvety rôznych farieb. Je veľmi ťažké sa do tohto pocitu dostať a mnohým pomáha skúsenosť niekde v zahraničí, kde je to bežné, lebo je tam veľa menšín a každý si hovorí svojím jazykom, aj keď v škole sa deti naučia aj jeden spoločný jazyk. Pre mňa je veľmi prekvapujúce, že študenti z južného Slovenska na vysokú školu v Bratislave veľmi často prichádzajú so strachom, že sa im vysmejú za to, že sú Maďari. Je to pre nich stále téma. V posledných rokoch sa ukazuje, že sa s negatívnymi prejavmi stretávajú minimálne a naopak, slovenskí spolubývajúci sa taktiež naučia pár slov po maďarsky, berú to ako prirodzenú súčasť internátneho sveta.

Na Žilinskej každú sobotu často stretávam Bratislavčanov, ktorí odkiaľsi vytiahnu a oprášia kuchynskú maďarčinu z detstva a vidno, že majú radosť z priestoru, kde môže mať odbyt.

Množstvo ľudí si myslí, že po maďarsky veľa nevie alebo vie len lámane, ale to je práve základná otázka – čo to znamená ovládať nejaký jazyk? Na komunikačnej úrovni ju ovláda oveľa viac ľudí, ako je v štatistických údajoch, lebo tam sa pýta len na národnosť a materinský jazyk, prípadne najpoužívanejší jazyk doma či vôbec. Na to, aké jazyky používame na trhu alebo pri komunikácii so susedmi, sa v sčítaní ľudu nepýta. To, že toľko ľudí aj mimo štatistických údajov sa dohovorí po maďarsky, považujem za veľmi pozitívne. Kedysi sa deti naučili po maďarsky na ulici, preto sa dnes tí skrytí maďarsky hovoriaci nachádzajú hlavne v staršej generácii. Dnes sa deti nemajú veľmi kde naučiť po maďarsky. Jedinou možnosťou je doma alebo v materskej škole. Dnes sa deti na voľno nestretávajú, dozerajú na nich rodičia. Učia sa jazyky na krúžkoch a v jazykovkách. Veľkým problémom je aj to, že na slovenských školách chýba ponuka maďarčiny ako cudzieho jazyka.

Myslíte si, že aj vaši rodičia vás neučili z takýchto podvedomých spoločenských dôvodov, kvôli nejakej obave?  

Moji rodičia ma nenaučili z lenivosti. Pre nich bola maďarčina hodnota a nebáli sa, že mi na ulici niekto niečo povie, ale dvojjazyčná výchova prináša určitú námahu a oni boli jednoducho leniví na to, aby nás ju naučili. Je to z môjho dnešného pohľadu nepochopiteľné. Pre môjho otca bola maďarčina materinským jazykom a v rodine bola dominantná, ale on a jeho brat chodili do slovenských škôl a slovenčina bola pre môjho otca pracovným nástrojom, tak on napriek tomu, že maďarčinu miloval a vedel sa v nej vyjadrovať, používal ju čoraz menej a s nami už vôbec.

Niekedy ste sa o tom rozprávali?

Áno, napríklad keď som mala štyri roky, zrazu mu napadlo, že by sme sa mohli rozprávať po maďarsky, ale ja som odmietala. Už som si zvykla na slovenčinu. Oni ten detský vzdor neprekonali, nechali to tak. A do maďarskej škôlky ma nedali jednoducho preto, lebo bola o jednu ulicu ďalej ako slovenská. V deväťdesiatych rokoch sa deti nevozili ďaleko do škôl a škôlok na druhej strane mesta. Po maďarsky som sa začala učiť v posledných rokoch jeho života, a kým som sa naučila, zomrel. Potom som sa dostala k nahrávke z rádia Patria. Vtedy som ho prvýkrát počula hovoriť po maďarsky tak, že som mu aj rozumela. Bolo to krásne.

Keď ste hovorili, že predtým ste mali vzdor, ako ste napokon dostali chuť učiť sa po maďarsky?

Vzdor sa u mňa obrátil v puberte opačným smerom. Kadekto sa učí po francúzsky alebo španielsky, ale ja sa just budem učiť maďarčinu, lebo tú sa neučí nikto. Najskôr som sa učila v Bratislave na Maďarskom inštitúte a až potom, keď som išla študovať do Prahy, dostala som štipendium do Budapešti. V takmer dospelom veku sa jazyk nedá naučiť len cez kurz. Vtedy som si uvedomila, že je to moja posledná šanca, lebo na vysokej škole má človek ešte čas odísť. Keď už začne pracovať a má rodinu, už to veľmi nejde.

Vy už dnes rodinu máte, dvojjazyčnú, váš manžel je Maďar.

Veľa ľudí si myslí, že som sa naučila po maďarsky kvôli nemu, ale tak to nie je. Niekedy hovorím, že je to vedľajší produkt výskumu. Obaja sme mali pracovné povinnosti na Gombaseckom letnom tábore a tam sme sa zoznámili.

Pochádza z Komárna, čiže ste získali rodinu v ďalšom slovensko-maďarskom meste. Obľúbili ste si ho?

Komárno je pre mňa skutočné maďarské mesto na Slovensku, pretože ľudia, s ktorými sa stretávam v Komárne, sú všetci Maďari. Chcem, aby sa pre našu rodinu zachovalo ako priestor, kde vidíme, že to pekne funguje. Mám slabosť pre mestá na Dunaji a Komárno je jedno z nich.  

Je to krásne mesto v tom, že často počuť dvojjazyčné rozhovory, ktoré úplne prirodzene plynú, bez potreby prekladu.

Áno, ale je to v podstate takisto so slovenčinou a s češtinou, len tam sa nám to zdá byť úplne bežné. K tomuto na zmiešaných územiach dochádza, volá sa to dvojjazyková komunikácia. Iba na tom južnom Slovensku to vyzerá zvláštne z pohľadu zvonka, pretože sú tam typovo veľmi odlišné jazyky. V podstate v tých pohraničných alebo zmiešaných oblastiach sa to deje po celej Európe a aj po celom svete.

Mohlo by byť Komárno mestom, kam treba „vhodiť“ človeka, ktorý si myslí, že nevraživosť je stále živá a že mnohokultúrna spoločnosť nemôže fungovať?

Nie som si istá, lebo tam sa opäť môže objaviť element cudzosti. Keď v tom niekto nevyrastá alebo to nie je preňho prirodzené, môže sa cítiť ako ohrozený. Ľudí som už napríklad počula hovoriť takéto veci: „Prišiel som do obchodu a predavačka na mňa hovorila po maďarsky.“ No ten človek si neuvedomil, že bol prvým slovenským zákazníkom za celý deň. Keby sa ozval po slovensky, tak aj predavačka bude hovoriť po slovensky alebo zavolá kolegyňu, lebo aj to sa môže stať, že sa bude hanbiť hovoriť po slovensky. Možno až tak dobre totiž nevie. Ale ľudia si akoby predstavovali, že je to negativita namierená voči nim, celé to berú osobne, akoby to bolo naschvál, a pritom je to nejaká jednoduchá jazyková prax, obyčajný jazykový manažment. V každom obchode sa nájde niekto, kto vie dostatočne dobre po slovensky. Ja v Komárne schválne hovorím po slovensky, aby som si overovala, či sa dohovorím. Nikdy som s tým nemala problém.

Množstvo ľudí cíti za starou Bratislavou nostalgiu. Čo si o tom myslíte? Nostalgia býva často zradná.

Podľa mňa je otázkou, čo si z toho obdobia vezmeme. Pretože ak sa zasekneme v pocite, že už to nikdy nebude ako predtým, máme len dôvod na pesimizmus, oplakávanie, smútok a pasivitu. To je nedobre. Ale keď si z toho zoberieme niektoré prvky ako tolerancia alebo lokálna hrdosť a tie posunieme do súčasného kontextu, tak vtedy to môže byť veľmi inšpirujúce. Existujú príklady obnovenia toho, za čím cítime nostalgiu. Možno by sme nemali byť nostalgickí, ale čerpať z tých historických zdrojov, ktoré sú schopné nás posunúť vpred.

Téma úzko súvisí s migračnou krízou, s nepriateľskými reakciami vzbudzujúcimi nenávisť, ktoré so sebou prináša, či s vládnou kampaňou proti Bruselu, ktorú vidíme v Maďarsku. V širšom ponímaní ju môžeme dať do súvislosti so spôsobom, ako opätovne vznikajú nové oplotenia, múry či hranice v inak „bezhraničnej“ Európskej únii. Témou významných európskych výstav, ako napríklad viedenskej How To Live Together (Kunsthalle Wien, 2017) alebo Neighbours (Warsaw Under Construction, niekdajší Cepelia pavilion, 2018) vo Varšave, bolo, ako môžeme (a či to vôbec dokážeme) žiť spolu v mieri, správať sa empaticky a byť otvorení.

V Maďarsku si nacionalizmus razí cestu do politického priestoru podobne ako v iných krajinách, ktoré sa uberajú smerom doprava: opakujú sa frázy o tom, čo znamená byť Maďarom, kto sa zaň považuje, aká dôležitá je láska k vlasti a akými vybranými spôsobmi ju možno praktizovať. Kresťanské hodnoty, respektíve maďarská ľudová kultúra hrajú v súčasnosti významnú úlohu, keď sa pozrieme na štruktúru podpory od štátu (napríklad značná podpora ľudových tanečných súborov z rozpočtu maďarského Národného fondu kultúry) alebo rozličné výstavy Szalonu v galérii výtvarného umenia Műcsarnok, ktoré má pod palcom konzervatívna a retrográdna Maďarská akadémia umení. Patriotizmus alebo len hrdosť na „maďarskosť“ súčasný režim vyhrotil natoľko, že opozícia začala, hoci aj nevedomky, tieto otázky brzdiť. Prirodzene, je to otázka vkusu a svetonázoru, aká dôležitá je pre človeka jeho maďarskosť a nakoľko predstavuje súčasť jeho identity. V každom prípade však za symbolický môžeme s istotou považovať okamih, keď strana Fidesz, ktorá v roku 2002 prehrala parlamentné voľby, vo svojej predvolebnej kampani voličov vyzývala, aby nosili symbol revolúcie a boja za slobodu z roku 1848, kokardu s maďarskou trikolórou. Aj dnes sa nájdu takí, ktorí ju už viac nenosia ani v deň výročia revolúcie 15. marca, práve z dôvodu, že tak veľmi splynula s ideológiou strany Fidesz. Odvtedy sa vyskytlo množstvo situácií, v ktorých sa maďarská identita tesne prepojila s otázkou politickej príslušnosti. Občan, ktorý sa k otázke vlasti nerád stavia podľa rámca, ktorý určuje Fidesz, sa dostáva do čoraz ťažšej situácie.

Láska k vlasti nemusí ísť cez Fidesz

V nasledovných riadkoch predstavím dva umelecké projekty (jeden obšírnejšie a jeden v stručnosti), ktoré nejakým spôsobom „hekli“ propagandistické fungovanie systému, jeho jednohlasný populizmus; a o maďarskej identite, láske k vlasti alebo o ľudovej kultúre sa pokúšajú rozprávať tak, že v súčasnosti už mnohokrát vyčerpané pojmy presúvajú do iného svetla. Umelecká stratégia Sári Ember a Dominiky Trapp spočíva v umiestnení vyššie uvedených pojmov do novej perspektívy, a to takým spôsobom, že sa od nich nevzdialia, dokonca jav nového nacionalizmu ani objektívne neanalyzujú, práve naopak: stávajú sa jeho súčasťou a reflektujú ho z pohľadu rôznych spoločenských a komunitných procesov. Podobne ako takzvaný „shooting back efekt“, ktorý je známy vo filmovej teórii a používajú ho režiséri v témach o menšinách alebo napríklad autori tretieho sveta, aj tieto autorky sa pokúšajú prepísať dominantný mocenský diskurz tým, že rozprávajú presne o tých istých otázkach, no skúmajú ich z celkom iných hľadísk.

Sári Ember vo svojom videoprojekte A távolság íze (Chuť diaľavy), ktorý vznikol na základe výzvy OFF-Biennále Budapest 2017, približuje krehkosť identity maďarskej komunity emigrantov v meste São Paulo a to, ako svoju identitu neustále pestujú. Členovia komunity prišli do Brazílie ako deti a tínedžeri so svojimi rodičmi v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, pochádzali z rozličných finančných a spoločenských pomerov a do dnešného dňa ich navzájom spája úzke priateľstvo, takmer až rodinné putá. Komunita nazývajúca samu seba Turma (v portugalčine skupina) v „zlatom období“, teda na začiatku šesťdesiatych rokov, často hrávala pri príležitosti maďarských národných sviatkov divadelné predstavenia, ktoré zohrávali dôležitú úlohu nielen v posilnení komunity, ale považujeme ich za dôležité aj z hľadiska formovania identity jednotlivcov. Pre kolóniu je odvtedy charakteristické, že svoju maďarskú identitu praktizujú prostredníctvom rozličných básní, piesní, tanečných predstavení: na javisku i mimo neho prebieha akási prezentácia maďarskosti v cudzine.

Stratená poézia domova

Jedinečnosť videoprojektu spočíva v tom, že nejde o dokumentárny film, ktorý „necháva rozprávať“ účinkujúcich prostredníctvom rozhovorov, v ktorých by priamo vyjadrili, čo pre nich znamená emigrácia a maďarská identita. V jednom bode na to prišla aj autorka, keď pravdepodobne inšpirovaná spoločným spontánnym spevom a prednesom vyzve členov komunity, aby pred kamerou nahlas prečítali svoje obľúbené maďarské básne alebo zaspievali obľúbené piesne, čo nám v konečnom dôsledku prezradí oveľa viac o tom, čo pre nich znamená domov než to, keby sa ich priamo spýtala. Pre (poväčšine) maďarské obecenstvo dostanú ošúchané básne a piesne, ktoré už počuli priam tisíckrát, celkom nový význam, a keď zaznejú v interpretácii starnúcich členov komunity, prakticky ich počujeme „znovu“ a dostávajú sa do úplne iného kontextu. Diela, ktoré si vybrali, prezradia veľa nielen o ich osobnej životnej ceste a aktuálnej situácii, ale v širšom zmysle hovoria o ich oduševnení pre maďarskú kultúru a o láske k vzdialenej vlasti, o ambivalentnej existencii v emigrácii. Nech už je reč o maďarskej hymne, o zaľúbenej básni od Sándora Petőfiho alebo o diele zobrazujúcom zrúcaninu maďarského hradu, v ich „predstavení maďarskej identity“ akoby zaznievali nové, dosiaľ neznáme diela. Toto performatívne praktizovanie ich maďarskej identity, v ktorom na žiadosť autorky pokračovali aj pred kamerou, veľmi presne zobrazuje uvedomenie si vlastnej identity v uzavretej komunite a s tým súvisiace neprestajné boje. Kým Brazília je ich druhým domovom, Maďarsko je v ich živote prítomné ako neustály deficit.

Zvláštne môže pôsobiť mapa Uhorska v jednej z miestností alebo typický maďarský hlinený krčah; niekedy máme až pocit, že hľadíme na priestory akéhosi múzea. Tieto interiéry v podstate zachytávajú zachovanú minulosť, v ktorej sa znovu a znovu tvorí časť ich identity, pričom vonkajšie brazílske prostredie a tropické záhrady predstavujú presný opak. Pri sledovaní videa znovu prehodnotíme aj náš vlastný vzťah ku krajine a predovšetkým k maďarskej kultúre: keď sa mnohokrát počuté slová dostanú do iného svetla, napadnú nám naše vlastné, už dávno zabudnuté obľúbené diela. Po pozretí filmu si napokon nevdojak položíme otázku: čo pre nás znamená maďarská identita? Je naozaj tak veľmi dôležité, aby sme sa o ňu starali podobným spôsobom alebo môže vzniknúť už len ako dôsledok emigrácie? A ako ju dokážeme prezentovať tak, aby sme sa pri tom predsa len odchýlili od smeru, ktorý určuje kultúrna politika? Tým, že projekt Chuť diaľavy stavia do centra prístup tejto jedinečnej komunity, upriamuje pozornosť na mnoho odtieňov tematiky nacionalizmu, na neustále zmývanie hraníc a na to, že niekedy by úplne stačilo znovu si prečítať jednu báseň, aby sme sa dostali bližšie k tomu, odkiaľ pochádzame, a zamysleli sa, nakoľko toto miesto určuje to, kam smerujeme.

Vyňať folklór z hrsti politiky a gýču

Projekt Dominiky Trapp s názvom Parasztok atmoszférában (Sedliacka atmosféra) skúma konkrétnu časť maďarskej kultúry, presnejšie ľudovú hudbu. V predstavení, ktoré takisto vzniklo pre OFF Biennále Budapest v roku 2017, vystupujú hudobníci rozličných štýlov a s rôznymi nástrojmi – od ľudovej a vážnej hudby až po alternatívne či popové kapely. Títo hudobníci sa spojili, aby počas jedného koncertu vznikla skupina, ktorá dlhý čas skúmala aktuálnu situáciu tradície maďarskej ľudovej hudby u Bartóka. Ako umelkyňa zhrnula, východiskom boli tančiarne, ktoré počas socializmu predstavovali súčasť kontrakultúry a aktívne fungovali v rozličných domoch umenia, v súčasnosti sú však populárne najmä v konzervatívnych kruhoch. Dominika Trapp vo svojom projekte skúma, ako môžeme získať späť ľudovú hudbu a kultúru, ako sa k nim môžeme z hľadiska súčasnosti stavať bez toho, aby sme nasledovali prázdne reči politického systému alebo bez toho, aby sme sa jednoducho dištancovali a stali ľahostajnými voči tomuto bohatému a mimoriadne dôležitému odvetviu kultúry. Sedliacka atmosféra, ako napovedá už názov, je pilotný projekt, kde sa prostredníctvom spoločného učenia a spoločného uvažovania môžu predovšetkým účastníci projektu znovu zamyslieť nad vlastnými predsudkami a dokonca ich aj prehodnotiť. Na ich prvom verejnom predstavení v kultúrnom centre Törekvés zazneli ľudové piesne hrané na rozličných nástrojoch a v rôznych predvedeniach. Podobne ako práca Sári Ember, percepcia sa tu posunula smerom, keď aj obecenstvo začalo spochybňovať vlastné stereotypné názory a stalo sa otvoreným voči hudobným štýlom, pred ktorými sa v minulosti uzatvorilo.

Projekty Sári Ember a Dominiky Trapp nám umožňujú získať späť maďarskú ľudovú kultúru a identitu vyčlenenú vládou práve takýmito spôsobmi a zároveň sa nám naskytla príležitosť, aby sme prostredníctvom ich diel prehodnotili vlastnú identitu. Hoci aj radikálne.

Autorka je kurátorka

Z maďarského originálu preložila Lenka Nagyová