„Ľudia z hôr“, teda naši elitní popierači holokaustu, tvrdia, že ženy zabudli na svoje prirodzené roly. Ľudia sociálni a demokratickí prenášajú dobrú prax od susedov a Istanbulskému dohovoru dávajú ďalšiu preventívnu facku. Ľudia obyčajní sa registrujú ako ľudia sociálni a zároveň kresťanskí. Ľudia konzervatívni zrazu súhlasia so surogačným materstvom, ak je systém nastavený ako elegantná procedúra, kde ponuka vyhovuje dopytu.

Zdá sa, dievča, že si musíš vybrať. Buď vstúpiš pod ochrannú ruku sociálneho paternalizmu, alebo ťa čaká neoliberálny patriarchát. Logika „pomôž si a trh ti pomôže tiež“, je ako šialená jazda so zombie spolujazdkyňou Mirandou Priestly vo filme Diabol nosí Pradu, ktorá vykrikuje, že chce ďalšie cappuccino.    

Je tu ale aj iná možnosť. Povinná reprodukcia rodiny a národa. Konkurentkou Mirandy Priestly je teta Lydia z Príbehu služobnice, ktorá hovorí, že existuje viac druhov slobody. Sloboda k niečomu a sloboda od niečoho. Jej slová sú plné nehy a starostlivosti: „Dievčatá, dnes dostanete slobodu od niečoho, vážte si ju.“ Veď táto reč je mi povedomá. To, čo mi chcú niektoré nominálne sociálne založené skupiny s protigendrovou rétorikou ponúknuť, je sloboda od niečoho – sloboda od neistoty.

Už chápeš, prečo si nevieme vybrať? Čo s tebou bude, dievča? Či ti hlavu utne sekera alebo pílka, je v podstate jedno. Zdá sa, že pre všetkých je hodnotné len tvoje telo a jeho (re)produkčná schopnosť. Práca, ktorú vykonávaš, má pre všetkých nesmiernu cenu. Požaduj uznanie, ale požaduj aj prerozdelenie!   

* * *

Nie je náhoda, že v týchto pohnutých časoch júlové číslo Kapitálu venujeme emocionálnej práci a starostlivosti. Koncept emocionálnej práce nie je oxymoron. Emocionálna práca je uzlom, v ktorom sa spája súkromné s verejným, zatiaľ čo práve ženy a zraniteľné skupiny zvykne tento uzol najčastejšie škrtiť. Preto sa otvárací príspevok tohto čísla venuje ženám a ich reprezentácii. Odhaľujeme v ňom vnútorné frustrácie redakcie Kapitálu. Veríme, že toto reflexívne sebapriznanie zlyhaní povedie k tvorbe nového priestoru – hlučnejšieho, no zároveň responzívnejšieho.    

Primárnou témou tohto čísla je profesionalizovaná starostlivosť ako forma emocionálnej práce. Vo svojich textoch ju adresujú tri autorky cez rôzne perspektívy. Cez pohľad žien – domácich opatrovateliek, ďalej cez rodiny, ktoré tieto ženy vo svojom súkromnom priestore prijímajú, a nakoniec cez agentúry, ktoré túto (trhovú) službu zabezpečujú. Martina Sekulová píše o procesoch negociácie v ambivalentnom priestore rakúskych domácností, ktorý rozhodne nie je konvenčným pracoviskom pre slovenské opatrovateľky. Ako byť „súčasťou rodiny“, ak vzťahy medzi opatrovateľkami a ich zverencami/zverenkyňami definujú trhové vzťahy? O komodifikácii pocitov a emocionálnych prejavov ďalej píše Zuzana Sekeráková-Búriková vo svojom príspevku a úryvku z knihy, ktorý vychádza z výskumu v rodinách, ktoré služby starostlivosti vyhľadávajú. O tom, ako sa ženy opatrovateľkami nerodia, ale stávajú sa nimi cez inštitucionalizáciu profesionalizovaných agentúr, píše Adéla Souralová.  

Odlišnú perspektívu emócií a umenia ako práce prináša rozhovor s divadelným režisérom Tomášom „Grófkou“ Procházkom. Umelec premýšľa nahlas o emóciách ako moste medzi obecenstvom a performerom, ktorý má schopnosť prebúrať štvrtú stenu divadla. Emocionálne aspekty práce učiteľov a učiteliek v kinematografii Laurenta Canteta opisuje vo svojom texte Adam Straka. Emócia ako mocenský nástroj, vášeň a snaha presadiť svoje záujmy sa ako ústredná téma objavuje v príspevku Zuzany Kulašikovej. Emócie ako kapitál nutný na výchovu dieťaťa, ale aj ako kapitál, ktorý je odovzdávaný dieťaťu v procese výchovy, opisuje text Silvie Dončevovej.     

Emócie sú nutné. Na jednej strane môžu slúžiť sociálnym či umeleckým cieľom. Na druhej strane je nutné ich dekonštruovať a vnímať ich funkcionalitu v politických naratívoch. Ospravedlňujem sa teda za svoj emocionálny úvod. Vlastne nie, neospravedlňujem.

Veronika Valkovičová

Substančná reprezentácia však netrápi len nás. Napríklad na Univerzite v Antverpách funguje kvótne zastúpenie žien a mužov vo výboroch a pracovných skupinách od roku 2013. Výskum, ktorý po piatich rokoch uskutočnila Jolien Voorspoels (dizertačná práca vyjde v tomto roku) medzi zamestnancami a zamestnankyňami univerzity ukazuje, že rozdelenie pracovnej agendy je medzi mužmi a ženami pomerne rovnaké. Kvótny systém však spôsobuje, že ženy pociťujú rastúci tlak participovať v nových pracovných skupinách. Zároveň sa im pripisuje stále viac a viac agendy v rámci už existujúcej a značnej pracovnej záťaže. Nakoniec však ponuky odmietajú (keďže sú si vedomé svojho pracovného vyťaženia) a to vedie k rovnakému výsledku – a teda že muži a ženy majú v priemere rovnaké množstvo mandátov na univerzite.

Dôležitým aspektom je však „takmer neviditeľná práca“, ktorú vykonávajú častejšie ženy – napr. písanie zápisnice zo stretnutia, rozposielanie materiálov či komunikácia s ľuďmi. Aj táto práca musí byť rozpoznaná a ocenená. Ak sa k tomu pridá ešte aj práca a starostlivosť v domácnosti, operujeme s približne trinásťhodinovým pracovným časom a piatimi pracovnými rolami. Prekarizovaná práca, ktorú charakterizuje sociálna a ekonomická neistota a nepredvídateľnosť, je v neoliberálnom kontexte organizovaná rodovo.

Prepracovanosť žien, od ktorých sa zrazu očakáva, že „budú všade“, je však reálnou hrozbou v neoliberálnych štruktúrach, kde sa od každej akademičky očakáva, že bude robiť maximum pre svoj vlastný úspech. Ak je snaha privolať ju do diskusie, dať jej priestor a ona túto „novú možnosť“ odmietne, nech už sú jej dôvody akékoľvek, nastupuje často frustrácia. Objavujú sa reakcie individuálnej responzibilizácie, ktoré sú prítomné aj v bezobsažnej a prázdnej kritike kvót – prečo by mali dostať priestor, keď sa dostatočne nesnažia?

Účasť je však komplexnejším problémom, ako sa na prvý pohľad zdá. Musíme napríklad zohľadniť rôzne formy práce, ktoré nebývajú vždy rozpoznané.

Byť feministickou akademičkou či umelkyňou často znamená, že to, čo vnímame ako prácu, nekončí zabuchnutím vchodových dverí bytu. Rámec práce, ktorú vykonávame, tiež obsahuje emocionálnu zložku, ktorá nie je nevyhnutne rozpoznaná okolím. Emocionálnu prácu si napríklad od nás vyžaduje situácia, keď sa naši študenti sťažujú vedeniu fakulty s argumentom, že podľa nich šírime ideológiu, čo sa napríklad kolegom, ktorí učia teórie demokracie, stáva zriedka. Emocionálna práca je tiež, keď sa nám naši študenti a študentky v procese reflektovania feministických teórií zdôverujú so svojimi skúsenosťami s útlakom a očakávajú emocionálnu reakciu, ktorá im poskytne úľavu. Emocionálna práca je, keď ponúkame podporu kolegyniam, ktorým študenti a študentky do záverečného hodnotenia píšu, že sú „chladné“. Emocionálna práca je, keď sa nám naši blízki zdôverujú s otázkami „čo je v pohode a čo nie je“ a čakajú, že budeme ich morálnym kompasom. Táto forma práce preto predstavuje emocionálnu odozvu, ktorú poskytujeme nielen v pracovnom prostredí.

Ako feministické akademičky máme pocit, že toto všetko sa pridáva na dlhý zoznam starostí, ktoré ľudia okolo nás vnímajú ako nám „prirodzené“ témy, o ktorých máme potrebu rozprávať 24/7. Vidia nás, akoby sme sa jedného dňa zobudili a rozhodli sa, že pre nás bude najpríjemnejšou náplňou života, ak sa budeme konštantne zaoberať útlakom, a to aj vo svojom voľnom čase. Svojej práci sa väčšina z nás venuje preto, lebo ju považujeme za potrebnú, nie preto, že by sme z nej mali pasiu. Práve naopak. Neustále vytváranie príležitostí na vysvetľovanie či obhajobu práce, ktorú zažívajú ženy a vyslovene feministické akademičky, je emocionálnou prácou, ktorá sa od nich očakáva. Náhodné vyťahovanie tém spojených napríklad s násilím tiež poukazuje na to, ako málo citlivé je naše okolie k nášmu vlastnému prežívaniu patriarchálnych štruktúr.

Autorka Joanna Kadi píše: „Ak je v mojej reči váhanie, tak preto, lebo som obklopená priestorom, ktorý vypĺňa moje ticho. Ak ma chcete počuť, načúvajte môjmu tichu rovnako ako mojim slovám.“ (2002: 541) Kadi píše o tom, ako mlčanie a ticho poukazujú na štruktúru priestoru, do ktorého ženy, v našom prípade feministické akademičky, vstupujú. „Každý priestor v sebe nesie odkaz. Každý priestor vám dá najavo, koho privíta a koho nie; každý priestor vám prezradí, čie slová vypočuje a čie pohltí. (…) Ak sa cítite pohodlne a hovorí sa vám ľahko, je to preto, lebo tie priestory boli pripravené vašou skupinou ľudí a pre ňu.“ (2002: 541) Kadi nás preto núti zamýšľať sa nad tým, s akými priestormi majú tieto ženy skúsenosti, a ak sa do iných priestorov boja vstúpiť, prečo je to tak. Volá po potrebe zabezpečenia priestoru, ktorý bude voči ich hlasu vnímavý.

Na jednej strane preto v redakcii Kapitálu rozumieme, prečo ženy nemajú čas, priestor alebo emočnú kapacitu venovať sa ešte aj písaniu textov do novín. Mnoho z nich musí svoju agendu počas dňa starostlivo negociovať a vyberať si, čo zvláda a čo už nie. Chápeme aj ich predchádzajúcu skúsenosť s priestormi, ktoré mohli byť voči ich hlasu nepriateľské. To však nemení nič na tom, že vás hľadáme, potrebujeme a chceme vás počuť. Zároveň sme priestorom, ktorých chce byť responzívny. Chceme byť feministickou inštitúciou.

Text bol inšpirovaný publikáciou Stanley, L. (Ed.). (1997). Knowing Feminisms: On Academic Borders, Territories and Tribes. SAGE Publications: London.   

Kadi, J. (2002). Speaking (About) Silence. In: M. J. Alexander, L. Albrecht, S. Day, & M. Segrest (Ed.). Sing, Whisper, Shout, Pray! Feminist Visions for a Just World (s. 539–545). California: U.S.: Edgework Books.

Ďakujeme Zuzane Maďarovej za krátku, ale podnetnú konzultáciu.

Autorky sú výskumné pracovníčky, pedagogičky a profesionálne feministky.

V minulom roku prispelo vydavateľstvo Friedrich-Ebert-Stiftung do feministických debát o verejných politikách Európskej únie a jej členských štátov publikáciou The Future of the European Union – Feminist Perspectives from East-Central Europe. Hlavnou témou monografie sú politiky identít v kontexte štrukturálnych nerovností. Ako by teda mala vyzerať feministická kritika európskych politík? Určite by sa mala povzniesť nad povrchné opatrenia, ktorých primárnym cieľom je dodať pracovnú silu a zahojiť trh. Táto kritika by mala byť tiež post-koloniálna a je úplne v poriadku, ak bude miestami len umiernená. Do rúk sa vám dostáva predslov monografie od jej editorky – politologičky Eszter Kováts, ktorá problematizuje neoliberálne feministické perspektívy štruktúr EÚ.  

Finančná a ekonomická kríza, Brexit či utečenecká kríza odkryli viac, než kedykoľvek predtým mocenskú štruktúru a rôznosť záujmov v jednotlivých členských štátoch v téme európskej integrácie. V súčasnosti sme svedkami a svedkyňami vážnych diskusií o tom, či a ako bude projekt Európskej únie schopný ďalej pokračovať.

Možno sa javí ako menejdramatická než iné krízy Európskej únie, avšak otázka rovnosti medzi mužmi a ženami sa za posledné roky taktiež stala ideologickým a legislatívným bojiskom. Túto politizáciu možno nazvať “oceánom, ktorý sa odráža v kvapke”. To, čo sa deje v oblasti rodovej rovnosti odráža mnoho charakteristík krízy legitimity Európskej Únie. Vzostup pravicových populistických politických strán je ich symptómom. Veríme, že hlbším pochopením problematiky rodovej rovnosti vo verejných politikách možno zároveň získať predstavu o iných otvorených otázkach európskych politík a presunúť sa mimo zjednodušujúci rámec pro alebo proti EÚ.

Východiskom tejto práce je poznatok, ktorý v úvodných kapitolách prezentujú Anikó Gregor a Andrea Pető – o rovnosti medzi ženami a mužmi na úrovni Európskej únie sa diskutuje najmä vzhľadom na ekonomické aspekty nerovnosti medzi rodmi. Rodová rovnosť je propagovaná najmä v kontexte potreby zvýšenia participácie žien na pracovnom trhu a ekonomického rastu.

Takýto prístup, ako už bolo mnoho krát naznačené (Elomäki 2015), v posledných rokoch nabral na všeobecnej podpore a sile: rodová rovnosť musí byť adresovaná práve preto, že je ekonomicky výhodná pre štát a/alebo pre trh. Do dnešného dňa už bolo publikovaných mnoho štúdií, ktoré mapovali návratnosť investovania do inštitucionalizovanej starostlivosti o deti. Bolo vyrátané, že investícia (na štrukturálnej rovine) do prevencie násilia na ženách, má za výsledok menej výdavkov zo strany štátu na zdravotnú a sociálnu starostlivosť ( napr.  agentúra Európsky inštitút pre rodovú rovnosť (EIGE) vydal štúdiu s názvom “Gender Equality Boosts Economic Growth” na Medzinárodný deň žien 2017) (EIGE 2017).

Ak sa ekonomické záujmy prelínajú s hodnotami, kde je problém?

Ženy sú naozaj na trhu práce znevýhodňované. Presadzovanie ich finančnej a ekonomickej nezávislosti sa stáva primárnou požiadavkou. Rodový mzdový rozdiel reflektuje horizontálnu aj vertikálnu segregáciu trhu práce a pretrvávajúce podhodnocovanie pracovných pozícií, ktoré sú často “feminizované”  (napr. opatrovateľstvo). Mzdový rozdiel reflektuje tiež zlaďovanie rodinného a pracovného času (najmä ak ide o matky samoživiteľky a o tých a tie, ktoré opatrujú chorých alebo starších príbuzných). Napriek popularite tohto konceptu sa zdá, že mzdový rozdiel predstavuje ešte stále neprekonateľné výzvy. Môžeme byť skutočne radi/y, že sa týmito problémami EÚ zaoberá a prejavuje záujem o ich riešenie. Poskytuje usmernenia a presadzuje zmeny. O rodovej rovnosti sa však ešte stále diskutuje neoliberálným ekonomickým jazykom a aj v dôsledku tohto mnohé zdroje nerovností zostávajú neadresované.

Ekonomický systém EÚ je postavený na množstve neplatenej práce, vykonávanej najmä v  domácnosti a to primárne ženami. Povzbudzovať a nabádať mužov, aby sa na domácej práci podieľali, nestačí. Adresovať treba spôsob, akým by domáca práca a starostlivosť o deti, chorých a starých, mohla byť nielen rozpoznaná a pomenovaná ako základný predpoklad na reprodukciu pracovných síl trhu, ale zároveň aj ako integrálna súčasť ľudského života. Zvýšený počet žien v dobre platených inžinierskych a IT pozíciach namiesto zle hodnoteného sektora starostlivosti (pod ktorý spadá napríklad práca v zdravotníctve, v školstve, alebo aj sociálna práca) samo o sebe k väčšej rovnosti žien a mužov nevedie. Rovnako dôležité je ošetriť neadekvátne morálne a finančné docenenie sociálnej starostlivosti. Klásť takéto politické otázky sa stáva,zložitejším keď to musíme robiť v systéme, ktorý vidí cestu k dosiahnutiu rodovej rovnosti v zvýšení zamestnanosti žien a ktorý vníma rodovú rovnosť v prvom rade ako nástroj v prospech ekonomického rastu a nie ako cieľ sám o sebe.

Toto je dôvod, prečo by mala byť každá agenda, ktorá rozoznáva hodnotu starostlivosti vítaná. Príkladom takejto iniciatívy je aj nedávna agenda Výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci, ktorej zámerom je podporovať rovnováhu medzi súkromným a pracovným časom, pričom jej cieľom je  presadiť tzv. dovolenku z rodinných dôvodov a právo na flexibilné pracovné podmienky. Držme týmto snahám palce, keďže takáto legislatíva by mohla značne zlepšiť situáciu zamestnancov a zamestnankýň, ktoré sa starajú doma o chorých príbuzných alebo o príbuzných na dôchodku.

Práva žien sú tiež ľudskými právami

Udalosti po druhej svetovej vojne viedli k zarámcovaniu a presadeniu konceptu ľudských práv a  aj boj o rodovú rovnosť v tomto koncepte našiel svoje miesto. Došlo napr. k rozpoznaniu problematiky násilia na ženách, ako aj k relatívnemu pokroku vo tejto oblasti. Napriek tomu treba zdôrazniť, že zjednodušený náhľad na svet cez prizmu ľudských práv zlyháva- nedáva nám odpoveď na všetko a zároveň nemôže byť jediným prístupom k nerovnosti. Rámec ľudských práv sa totiž zameriava na práva jednotlivcov a nahliada na ekonomický poriadok ako na nezávislý spoločenský podsystém. Taktiež nespája pretrvávajúce privilégiá mužov voči ženám s ich politickou či ekonomickou podstatou. Nereflektuje teda spôsoby, akými sa dnes nerovné hierarchické vzťahy medzi mužmi a ženami v spoločnosti reprodukujú. Tento rámec zároveň môže zahmlievať vplyv príslušnosti k identitám na chápanie ľudských práv (napríklad medzi LGBT aktivistkami a aktivistami a medzi žensko-právnými organizáciami v téme surogačného rodičovstva). Zároveň sa pod pláštenku konceptu ľudských práv dostáva čoraz viac konceptov – vo chvíli, keď sa istá otázka dostane pod tento koncept, stáva sa morálne nespochybniteľná. Príkladom problematického nazerania na identity a práva je aj rôznorodý prístup k prostitúcii/sex biznisu. Ten je dodnes medzi feministkami a feministami predmetom nezhôd  – predstavitelia a predstaviteľky “sex work prístupu” vidia problém najmä v stigmatizácii, odvolávajú sa na ľudské práva a snažia sa prezentovať prostitúciu ako formu vykorisťovania ženských tiel. Vnímajú prostitúciu ako opresívnu, zatiaľ čo argumentujú tým, že štát by nijakým spôsobom túto inštitúciu nemal legitimizovať. Zároveň však v mnohých krajinách aktivistky a aktivisti interpretujú rod výhradne ako neanalyzovateľnú, vnútornú esenciu človeka, zabúdajúc na potrebu štrukturálnej kritiky. Vnímajú uznanie ich nebinárnej rodovej identity ako ľudské právo, o ktorom by sa nemalo diskutovať.

Tieto debaty poznáme aj na európskej úrovni. Predstavujú výzvu pre aktérov a aktérky, ktoré sa usilujú o odbúranie  neoliberálneho jazyka trhu, no zároveň netrpia ilúziou toho, že politickú zmenu na štrukturálnej úrovni možno dosiahnuť odkazovaním na ľudské práva. Najmä ak je agenda ľudských práv prepojená s vyššie spomenutými problémami. Keď pravica útočí na rodovú rovnosť, útočí simultánne aj na vyššie spomenuté otázky neoliberalizácie, individualizácie a responsibilizácie (Grzebalska & Kováts & Pető 2017).

K architektúre rodových režimov Európskej únie je nevyhnutné  pristupovať z pohľadu Strednej a Východnej Európy. Aj na rovine EÚ potrebujeme feminizmus, ktorého hlavnou agendou nie je pomer žien v dozorných  radách alebo politicky korektné vyjadrovanie či rámcovanie otázok. Potrebujeme feminizmus, ktorý vyvzdvihuje sociálne aspekty a posilňuje sociálny rozmer v snahe nájsť politické (nie kultúrne) odpovede na štrukturálne príčiny diskriminácie aj pre semiperiferné krajiny Európskej únie.

Referencie

European Institute for Gender Equality (2017) Gender equality boosts economic growth. March 8, 2017. Accessed October 17, 2017. http://eige.europa.eu/news-and-events/news/gender-equality-boosts-economic-growth

Elomäki, Anna (2015) “The economic case for gender equality in the European Union: Selling gender equality to decision makers and neoliberalism to women’s organizations.” European Journal of Women’s Studies 22(3): 288-302.

Grzebalska, Weronika; Eszter Kováts and Andrea Pető (2017)  Gender as symbolic glue: how ‘gender’ became an umbrella term for the rejection of the (neo)liberal order. Political Critique, January 13, 2017. Accessed October 17, 2017. http://politicalcritique.org/long-read/2017/gender-as-symbolic-glue-how-gender-became-an-umbrella-term-for-the-rejection-of-the-neoliberal-order/

Text sme skrátili a upravili pre potreby mesačníka Kapitál

Preložila Kristína Kállay a upravila Veronika Valkovičová

Autorka je politologička

Tematický kapitál

Helga je v domácnosti, napriek tomu, že jej mladší syn je už v škôlke a starší na základnej škole. Popri starostlivosti o deti a domácnosť „pomáha“ vo firme svojho muža – robí všetko, čo práve treba urobiť, od kontaktu so zákazníkmi cez PR po občasné upratanie spisov. Helga by chcela, aby jej práca vo firme bola rozoznaná ako formálne zamestnanie. Je jej jasné, že vďaka PR kampani, ktorú vymyslela a realizovala, je mužova firma známa aj v okolitých krajinách, a chcela by, aby sa tieto výsledky spájali aj s jej menom. Zároveň túži pracovať v galérii – vyštudovala kunsthistóriu a chcela by sa realizovať v tejto oblasti. Ale je lacnejšie a jednoduchšie, keď je to tak, ako to je. A flexibilita, ktorú jej neformálna a nepriznaná práca vo firme – „pomoc“, ako ju nazýva – prináša, jej umožňuje robiť to, čo považuje za najdôležitejšie: starať sa, aby deti a muž boli spokojní a mali pekný domov.

Keď sa práca spojí s emóciami

Antropológia a sociológia považujú vykonávanie starostlivosti za prácu. Zároveň upozorňujú, že je to špecifický typ práce, pretože jej súčasťou sú emócie – vykonávaním starostlivosti sa buď prejavuje láska, alebo si aspoň vyžaduje isté emočné nastavenie človeka, ktorý poskytuje starostlivosť: Buď sa o niekoho staráte, lebo ho máte radi, alebo k nemu aspoň máte byť milí a príjemní. Práce, ktoré si vyžadujú prejavy pozitívnych emócií (napríklad práca pestúnky, zdravotnej sestry, letušky či čašníčky), často vykonávajú ženy, ktorým sa stereotypne prisudzuje schopnosť ich vykonávať. Emočná práca je ťažká práca – výskumy ukazujú, že v zamestnaniach, ktoré ju vyžadujú, môže tlak na to, aby bol človek stále milý alebo sa ovládal, viesť k pocitu odcudzenia – nielenže človek nemá moc nad svojimi pracovnými podmienkami, zamestnanie ovláda aj jeho osobnosť a emočné nastavenie (Hochschild, 1983; Macdonald a Sirianni, 1996).

Zodpovednosť za úsmev, ktorú opisuje Helga, obsahuje zodpovednosť za to, že je domácnosť v poriadku, že je nakúpené, navarené, deti sú odvedené do školy a na krúžky, že niekto drží v hlave termíny u zubára, kupuje darčeky a že sa dbá o potreby jednotlivých členov domácnosti a o to, aby boli zladené. Americká kultúrna antropologička Micaela di Leonardo vo svojom texte nazvanom Ženský svet pohľadníc a sviatkov (di Leonardo, 1987) ukazuje, že okrem každodennej starostlivosti o chod domácnosti majú ženy na starosti aj prácu na vytváraní rodiny – sú zodpovedné za organizovanie a prípravu sviatkov a udržiavanie kontaktov s príbuznými, vrátane príbuzných z mužovej strany. Helga k týmto aktivitám pridáva aj zodpovednosť za psychickú pohodu rodiny. Nie všetky moje komunikačné partnerky explicitne hovoria o zodpovednosti za spokojnosť svojich rodín či za vytváranie domova. Z ich skúseností s deľbou práce v domácnosti však vyplýva, že minimálne za každodenné činnosti spojené s chodom domácnosti a starostlivosťou o malé deti sú zodpovedné ony. Vykonávajú väčšinu týchto prác a aj tie, ktoré nevykonávajú, manažujú a organizujú.

Presúvanie problému

Práce spojené so starostlivosťou sú dôležitou súčasťou reprodukcie spoločnosti. V súkromnej, nekomerčnej sfére domácnosti však prepojenie práce s láskou spôsobuje, že sa práca zneviditeľňuje. Nevidíme alebo nechceme vidieť reálnu a často ťažkú prácu, ktorá sa so starostlivosťou (a emočnou prácou ako takou) spája. Rozpor medzi dôležitosťou reprodukčných prác a ich zneviditeľňovaním (a z neho vyplývajúcim znehodnocovaním) si uvedomujú aj samotné aktérky – vidíme, že Helga chce, aby jej práca vo firme bola rozoznaná formálnym pracovným miestom, a že si je vedomá toho, že jej snaha o spokojnú rodinu znamená, že sa nemôže venovať práci v galérii, ktorú si vysnívala a na ktorú sa pripravovala štúdiom na vysokej škole.

Keď ženy nechcú vykonávať väčšiu časť prác spojených s reprodukciou domácnosti (lebo nevládzu, nestíhajú, chcú sa rozvíjať vo svojom zamestnaní alebo jednoducho chcú mať voľný čas či pocit vyrovnanej deľby práce so svojimi mužmi), môže dôjsť k viacerým scenárom. Napríklad k vyrovnanejšej deľbe práce medzi mužom a ženou, prípadne medzi ženou, mužom a deťmi, alebo sa môže výrazne poľaviť z nárokov kladených na domácnosť a starostlivosť o deti, môže však dôjsť aj k vypovedaným či nevypovedaným konfliktom. Hľadanie modelu, ktorý by vyhovoval všetkým, je náročné: muži nechcú nevyhnutne robiť viac a predstavy, ktoré majú o tom, ako má rodinný život vyzerať, zároveň neumožňujú ženám zníženie nárokov na starostlivosť o deti a domácnosť. Jedným z riešení latentných alebo reálnych konfliktov súvisiacich s deľbou práce v domácnosti sa tak v rodinách strednej a vyššej triedy stáva najatie pracovníčky v domácnosti. Najatie panej na upratovanie či starostlivosť o deti znamená, že ženy môžu robiť menej a muži nemusia robiť viac s tým, že sa neznižuje náročnosť udržiavania domácnosti a intenzívnej starostlivosti o deti. Tým, že žena organizuje prácu pracovníčky, ostáva zodpovednosť za vykonávanie reprodukčných prác na jej pleciach. Namiesto zmeny rodového usporiadania v takýchto rodinách dochádza k delegovaniu práce na inú ženu. Tá často pracuje neformálne a jej (hoci platená) práca je nedostatočne ekonomicky aj symbolicky hodnotená. Delegovaním tak nedochádza ani k riešeniu rodovej nerovnosti, ani k väčšiemu rozoznaniu hodnoty reprodukčných prác. Práve naopak – komodifikácia týchto prác môže znamenať ich symbolické znehodnotenie – zamestnávateľky a zamestnávatelia delegujú tie práce, ktoré nepovažujú za dostatočne dôležité na to, aby ich vykonávali sami.  

Hoci delegovanie prác spojených so starostlivosťou o deti a domácnosť môže pomôcť rodinám vyhnúť sa rodovému konfliktu medzi mužmi a ženami, spôsobuje problémy ženám, ktoré sa rozhodnú takéto práce delegovať. Konkrétny spôsob, akým sa starajú o deti a domácnosť, je súčasťou vytvárania rodu – toho, čo to znamená byť (správnou, šikovnou, alebo lajdáckou či chladnou) ženou (Lutz, 2011; West a Zimmerman, 1987). Tým, že sa prostredníctvom prác spojených so starostlivosťou reprodukuje spoločnosť a sú jednou z aktivít, ktorými sa vytvára rod, sa dilemy, či a ako dlho ženy dojčia, ako upratujú alebo neupratujú a či dovoľujú deťom pozerať televíziu, stávajú bytostne dôležitou témou, ktorá vzbudzuje konflikty, odsúdenie či pocity viny. Helga sa cíti ako vinná, že v domácnosti najímajú pracovníčku, ktorá chodí raz do týždňa urobiť veľké upratovanie. To, že má pani na upratovanie, dlhé roky nepovedala svojim rodičom, svokra o tom nevie vôbec. Ďalšia moja komunikačná partnerka spomína, ako ju ostatné matky vo štvrti odsúdili, keď sa rozhodla nastúpiť do práce a na starostlivosť o dojča najala opatrovateľku. Latentný alebo otvorený konflikt medzi rodmi sa tak len presúva – buď sa mení na vnútorný konflikt spojený s pocitmi viny a vlastnej nedostatočnosti ženy, ktorá práce spojené s domácnosťou deleguje, alebo sa táto žena môže dostať do konfliktu s okolím.

Citované práce:

• Hochschild, A. R. (1983). The Managed Heart: Commercialization of Human Feeling. Berkeley: University of California Press.

• • Leonardo, M. di. (1987). The Female World of Cards and Holidays: Women, Families, and the Work of Kinship. Signs, 12(3), 440-453.

• Lutz, H. (2011). The New Maids: Transnational Women and the Care Economy. London, New York: Zed Books.

• Macdonald, C. L., Sirianni, C. (Eds). (1996). Working in the Service Society (Labor and Social Change). Philadelphia: Temple University Press.
• West, C., Zimmerman, D. H. (1987). „Doing Gender.“ Gender & Society, 1(2), 125-151.

Autorka je vysokoškolská pedagogička, spoluautorka knihy Au pair a autorka knihy Panie k deťom a na upratovanie: Podoby platenej práce v domácnosti

Renáta má 37 rokov a pracuje na trojštvrtinový úväzok ako pedagogička na vysokej škole. Je vydatá za Ivana, ktorý pracuje ako programátor. Ivan s Renátou majú tri deti, jedenásť-, desať- a päťročné. Počas neformálneho rozhovoru pred nahrávaným interview mi Renáta povedala, že živiteľom rodiny je Ivan a jej príjmy sú v porovnaní s jeho v rámci ich rodinného rozpočtu zanedbateľné. Domáce práce mala v ich domácnosti vždy na starosti hlavne Renáta, pričom sa jej podiel na týchto prácach výrazne zvýšil po narodení detí, keď bolo zabezpečovanie príjmu výlučne na Ivanovi. Keď však Renáta pár mesiacov po narodení prvej dcéry otehotnela s druhým dieťaťom, nevládala sama popri starostlivosti o dieťa zvládať aj celú starostlivosť o domácnosť. V tejto situácii však nedošlo k vyrovnanejšej deľbe práce medzi mužom a ženou (čo by uprednostnila Renáta), ale k najatiu pracovníčky v domácnosti, čiže delegovaniu domácich prác na inú ženu (čo uprednostňoval Ivan). Najatie pracovníčky v domácnosti inicioval Ivan:

Zuzana: V akom období života to [najatie upratovačky] prišlo?

Renáta: Prišlo k tomu tak, že dcérka keď mala tri mesiace, pred tými desiatimi, jedenástimi rokmi, som otehotnela s druhým bábätkom. To sa ešte dalo, ale keď som bola v tom druhom tehotenstve už ôsmy, deviaty mesiac a dcérka mala plus jeden rok, a ešte upratovať, tak to bolo veľmi náročné. Manžel pracoval, živiteľ rodiny a vtedy to prišlo. Chcel si oddýchnuť, nechcel behať s vysávačom a ja už som nevládala. Tak vtedy prišlo k tomuto rozhodnutiu. (…) Je to jedinečná takáto pomoc, nenašla som ju ja, ale môj manžel. Ja som nechcela, lebo ja som chcela, aby sme to všetko spolu robili, on povedal, že to nemá rád, že on si chce oddýchnuť cez víkend a že on to môže zabezpečiť, že to je taká pomoc pre mňa.

Z Renátinej výpovede je jasné, že jej manžel vníma najatie pracovníčky v domácnosti ako pomoc pre ňu, čiže pomoc v aktivitách, ktoré robí, prípadne má robiť ona. Najatie pracovníčky na domáce práce nie je interpretované len ako pomoc žene, ale ako mužova pomoc žene:

Zuzana: Takže rozumiem tomu dobre, že to bolo riešenie toho, že váš manžel nemal dosť času na to, aby sa zúčastňoval…

Renáta: Áno, to je jeho forma pomoci, on to aj tak reálne povie.

Niektoré rodiny rozlišovali, či sa na zaplatenie pracovníčky v domácnosti používa ženin alebo mužov príjem. Takéto rozlišovanie vždy súviselo s deľbou práce v domácnosti. Keď za pracovníčku v domácnosti platil muž, bolo najímanie, ako v prípade Renáty a Ivana, formou jeho pomoci v domácnosti. V prípadoch, že sa pracovníčka v domácnosti platila zo ženinho príjmu, bol vypuklejší aspekt akéhosi vykupovania sa z povinnosti starať sa o domácnosť („Že: keď chceš  chodiť do roboty, tak si to plať,“ skonštatovala jedna účastníčka výskumu). U Renáty a Ivana je pracovníčka platená z ich spoločného účtu (na ktorý však prispieva v oveľa väčšej miere Ivan) a jej najímanie je považované za Ivanovu pomoc, nie za spoločnú investíciu manželského páru do domácnosti.

(…)

Pani Betka, ktorá upratala celý byt a ožehlila, k nim raz týždenne dochádzala počas troch – štyroch rokov. Po tomto čase deti „trochu odrástli“. Vtedy bola Renáta menej zaťažená starostlivosťou o malé deti a myslela si, že je čas začať ich zapájať do domácich prác. Keďže sa im v tom čase znížil príjem, iniciovala ukončenie najímania pani Betky. Prepustenie panej zodpovedá logike elasticity dopytu, ktorú v najímaní pracovníčok v domácnosti identifikovala Helma Lutz: Dopyt po pracovníčkach v domácnosti je elastický – pracovníčky sú najímané a prepúšťané podľa toho, či rodina má finančné prostriedky na ich najímanie. Ak sa finančná situácia v domácnosti zmení, pracovníčku prepustia a domáce práce sa redistribuujú v rámci rodiny (Lutz 2008b: 49 – 51). Najímanie a prepúšťanie nesúvisí len s ekonomickou situáciou rodiny, ale aj s konkrétnou fázou v ich rodinnom cykle (Anderson 2009). Tak ako v mnohých iných rodinách, k najatiu panej, ktorá v rodine robí domáce práce, dochádza v čase, keď má Renáta jedno malé dieťa a je tehotná s druhým a potrebuje pomoc pri starostlivosti o domácnosť, k prepusteniu v čase, keď rodinná situácia pre ňu už nie je taká náročná.

Počas nasledujúcich dvoch rokov Renáta opakovane odmietala Ivanove návrhy znovu zamestnať niekoho na domáce práce – pre Renátu bolo dôležité, aby sa do prác v domácnosti zapájali deti. Pre Ivana bolo zasa dôležité netráviť voľný čas domácimi prácami. Nakoniec našli kompromisné riešenie, ktoré spájalo delegovanie domácich prác na človeka, ktorý nie je členom rodiny, so zapájaním detí do domácich prác:  

Renáta: (…) ja som mala ideu, že by sme všetci piati to vedeli zvládnuť, lebo máme zdravé ruky a nohy. Ale zasa to prišlo od manžela, že on takto nechce tráviť ten čas. Ako kompromis som povedala: „Dobre, ale deti si budú upratovať izby samy.“ Utieranie prachu, vysávanie, oni vysávajú cez týždeň, vyberajú umývačku, práčku. Snažím sa tie deti viesť, lebo ja som to fakt chcela kvôli tým deťom, lebo ja upratovať viem, je to výchovné pre tie deti. Proste, že to nejde všetko samo okolo nás, že to musí niekto spraviť.

Tak ako pred rokmi, oslovili pani Betku. Odvtedy pani Betka týždenne vysáva a umýva dlážky v celom byte okrem detských izieb, umýva kúpeľňu a záchod, utiera prach a žehlí. Raz za pár mesiacov, keď to Renáta považuje za potrebné, umýva okná. Delegovanie domácich prác na platenú pracovníčku v domácnosti Renátu odbremenilo len čiastočne:     

Renáta: Áno, to je všetko v tom. Upratať celý byt. Ale neni to to, že mi ukladá veci. Ja uložím veci a pani príde a utrie prach a všetko toto. Takže, keď ona príde, tak ja všetky tie veci, čo tam hádžeme ako piati ľudia, ktorí žijú v domácnosti, tak musím upratať.

Okrem aranžovania bytu, aby sa v ňom dalo upratovať, Renáta perie, varí, nakupuje, odkladá ožehlené veci do skriniek a je zodpovedná za udržiavanie poriadku v byte na každodennej báze. Renáta má na starosti aj väčšinu úkonov spojených so starostlivosťou o deti, ako je dohliadanie a pomoc pri príprave do školy, vodenie detí do a zo školy/škôlky a na a z voľnočasových aktivít. Renáta navyše organizuje práce, ktoré má pani Betka urobiť v konkrétny deň, často formou písomných odkazov. Prácu pani Betky organizuje Renáta napriek tomu, že osobne sa s ňou  stretáva viac Ivan, ktorý je doma v čase, keď prichádza do bytu. Ivan sa v rámci deľby práce spojenej s delegovaním práce v domácnosti zhosťuje spoločenskej konverzácie a pohostinnosti: záleží mu na tom, aby sa pani Betka u nich doma dobre cítila, vždy sa s ňou porozpráva a uvarí jej kávu. Hoci Ivanovo nástojenie na zamestnaní pracovníčky v domácnosti bolo motivované jeho preferenciou netráviť čas prácami v domácnosti, je zjavné, že jeho snaha sa týka viac jeho času ako času Renáty – Ivanovi sa nepáčilo, ako pani Betka žehlí jeho košele a dohodol sa s Renátou, že ich aj naďalej bude žehliť ona.  

(…)

Tak ako viaceré účastníčky výskumu, Renáta má s delegovaním domácich prác alebo starostlivosti o deti na ďalšiu ženu problém preto, že najatie pracovníčky v domácnosti vníma ako svoje zlyhanie. Práce v domácnosti brala Renáta ako svoju povinnosť a niečo, čo má ako žena zvládať automaticky:

Zuzana: Aké to bolo pre vás, mať niekoho vnútri svojho bytu?

Renáta: Toto mi nevadilo, pani bola veľmi slušná (…). Ja som mala skôr problém, akože nezvládam domácnosť, skôr ako žena, neviem to tak prijať, že naša generácia je vychovaná, že musíš zvládnuť všetko, minimálne štyri veci naraz a ešte sa aj usmievať. Lebo si nemyslím, že som taká vyťažená, alebo niečo také, že by som to nezvládala, lebo som zdravá žena a relatívne mladá. Fakt je vec, že sama to robiť nemôžem, lebo nakupovať aj pracovať, voziť detido krúžkov, aj sa s nimi učiť… Stredný syn má poruchu učenia, sedím s ním hodinu denne, každé dieťa má iný krúžok, ja ich po obede vodím, no to sa proste nedá. Skoro každý deň varím. Tak to je pomoc.  

Text sme pre potreby časopisu skrátili.

Když v roce 2002 vyšla poprvé kniha Global Woman: Nannies, Maids, and Sex Workers in the New Economy (Globální žena: Chůvy, služky a sexuální pracovnice v nové ekonomii, New York: Metropolitan Books), zařadily do ní její editorky, americké socioložky Arlie R. Hochschild a Barbara Ehrenreich, také text s Barbary Cheever s krátkým a výstižným názvem The Nanny Dilemma. Esej Barbary Cheever, jak napovídá její název, přináší několik zajímavých postřehů o dilematech spojených s najímáním chův. Autorka upozorňuje mimo jiné na to, že pro pracující matky je hledání chůvy katastrofou, neboť najít „spolehlivou chůvu na nespolehlivém trhu“ je téměř nadlidský úkon. I přes nespolehlivost trhu si však v mnoha zemích model nájemné péče o děti našel své místo a přesouvání péče na placenou osobu je běžnou strategií slaďování rodinných a pracovních povinností. Poněkud odlišná situace panuje v českém kontextu, kde se s tímto fenoménem setkáváme spíše zřídka – sociologické výzkumy ukazují, že placenou péči o děti využívají asi 2 % rodin. Důvodů pro nízký zájem o tuto formu péče může být několik – od poměrně dlouhé rodičovské dovolené přes časté využívání babiček na hlídání až po nedůvěru v cizí osoby vstupující jako pečovatelky do soukromého prostoru rodin.

A právě na to reagují agentury péče o děti, které se od začátku nového milénia objevují na scéně a vytvářejí svébytný trh s péčí. Hlavní sdělení, jež tyto agentury vysílají do světa, by mohlo znít následovně: nebojte se najmout si naši chůvu, je to kvalifikovaná a prověřená profesionálka, takže vaše dítě bude v dobrých rukou. V tomto jednoduchém sdělení se nacházejí tři komplikovaná slova: kvalifikace, prověření, profesionalita. Tato tři zaklínadla, jimiž se fungování agentur řídí, hrají stěžejní roli ve vytváření nabídky služeb péče o děti, která se liší nejen od péče rodinné (mateřské či babičkovské), ale také od modelu fungujícího v zahraničí. V čem tento rozdíl podle majitelek agentur spočívá? Především v klíčové roli agentury jako takové, která kontroluje (a neustále prověřuje) celý proces „stávání se chůvou“ a následného kvalifikovaného a profesionálního vykonávání pečovatelské práce. Jakkoli banálně může popis činnosti agentur znít, jedná se o složitý proces, který navíc může do určité míry nabourat naše zažité představy o péči o děti jako takové.

Chůvou se nerodíte, chůvou se stáváte

První výzvou tradičnímu chápání pečovatelské role je způsob, jakým je v agenturách pracováno s konceptem ženství a se vztahem mezi ženstvím a pečovatelstvím. Pravdou sice je, že většina (ne-li všechny) chův pracujících v agenturách jsou ženy, nicméně to neznamená, že by všechny ženy byly podle agentur vhodné pro vykonávání této práce. „To, že jste matkou, ještě neznamená, že budete dobrá chůva,“ zaznívá například od majitelek těchto agentur. Jak ale poznat, že někdo bude dobrou chůvou? Recept, který agentury nabízejí, zní jasně: prověřovat a vzdělávat.

Profesní prověřování je termín, který v roce 1995 vneslo do diskuse o placené péči kanadské autorské duo Bakan a Stasiulis. Zároveň je to termín, který perfektně vystihuje to, co majitelky agentur vyzdvihují jako přidanou hodnotu svých služeb a čím reagují na nedůvěřivost potenciální klientely a předpokládanou nedůvěryhodnost placené péče. Představte si následující situaci: Jste rodičem ročního dítěte a právě jste dostali od svého zaměstnavatele lukrativní nabídku práce, která ovšem vyžaduje vaši přítomnost na pracovišti třikrát týdně na čtyři hodiny. Potřebujete někoho, kdo vám pohlídá vaše batole. Jenže partner má svou práci na plný úvazek, jedna babička je daleko, druhá ještě pracuje a jesle nikde. Co teď? Možná si dáte inzerát, na který se vám ozvou desítky lidí, a vy si budete muset vybrat tu jednu správnou osobu. Dokážete to? Odpověď agentur na tuto otázku je jasná – nedokážete, a proto jsme tu my! Typický příklad toho, jak majitelky agentur popisují těžkosti, s nimiž se běžný člověk při výběru chůvy střetává, nabízí tento postřeh z rozhovoru: „Je to strašně otravný, je to šílený, protože vy samozřejmě vůbec nic nepoznáte z životopisu, vůbec nic nepoznáte z fotografií, musíte si de facto udělat nějaké výběrové řízení, což spousta lidí neumí udělat nebo nechce udělat, nebo si řekne ‚tak a jdu do toho‘ a pak jsou z toho úplně hotoví, protože to taky není žádná legrace ty lidi vybrat.“

Zdůrazňování potřeby po důkladném prověření uchazeček o práci chůvy, které zahrnuje požadavky na vzdělávání (preference studentek či absolventek pedagogických nebo zdravotnických škol), dřívější zkušenosti s hlídáním, čistý trestní rejstřík apod., můžeme chápat dvojím způsobem. Na jednu stranu se může jednat o přesvědčovací strategii fungující v kontextu České republiky, kde je preferován model intenzivního mateřství (viz současné diskuse o tom, zda dvouleté děti patří do školky, a nastavení rodičovské dovolené až na 4 roky), ve které má placená péče malou tradici a placení za péči bývá spojováno se selháním či nedostatečným naplňováním mateřské role. Tato strategie jako by říkala: „Nebojte se nechat péči o děti na někom jiném, je to bezpečné.“ Na stranu druhou můžeme profesní prověřování interpretovat jako marketingovou strategii. Potom to, co pro jedny „není žádná legrace“, se pro druhé stává základem, kolem kterého si budují svůj byznys. K tomu závěru docházejí také zmíněné kanadské autorky, když píší, že kdyby si rodiny dostatečně věřily, že vyberou správnou osobu, nebylo by agentur vůbec potřeba. A proto je součástí role agentury vytvářet vyšší poptávku po svých službách právě zdůrazňováním profesního prověřování.

Jak jsem již uvedla výše, jednou z prověřovaných věcí je vzdělání chův. Vzdělání však není v agenturách dokončeným procesem, právě naopak. Vzdělání, se kterým daná žena vstupuje do kolotoče profesního prověřování, je pouze základem pro další kultivaci a následné vzdělávání, k němuž dochází po přijetí ženy do týmu budoucích chův. Následné získávání kompetencí může nabývat několik podob – od výuky základů vývojové psychologie přes školení o první pomoci až k tematickým seminářům různých kreativních aktivit (patchwork). Běžnou praxí je taktéž pořádání více nebo méně formálních setkání, během kterých si chůvy vyměňují své zkušenosti s hlídáním dětí za účelem dalších posunů v jejich kompetencích. Pro pochopení této logiky můžeme využít modifikaci klasické teze, s níž před více než půlstoletím přišla francouzská filozofka Simone de Beauvoir: chůvou se žena nerodí, ale stává se jí. Tento přístup má potenciálním klientům sdělit, že jejich dítě nebude hlídat „nějaká holka z ulice“ (jak se vyjádřila jedna z majitelek agentur o au pair, které nejsou podle jejích slov ani prověřené, ani kvalifikované), ale vzdělaná chůva v ledasčem připomínající kultovní Mary Poppins.

Nehlídají, rozvíjejí

Jakmile se žena stane chůvou pracující přes agenturu a je dosazena do domácnosti k danému dítěti, dochází k potvrzení toho, že je kompetentní kvalifikovanou pečovatelkou. Agentura pak samozřejmě na dálku ze zákulisí bdí nad celým pečovatelským procesem. Je tam, když chůva onemocní, aby mohla zajistit okamžitou náhradu, a k dítěti dodá stejně kvalitní a kvalifikovanou ženu. Je tam i v těch případech, kdy se něco stane a je třeba využít pojištění, kterým agentury disponují. Hlavní osobou na scéně je však samozřejmě chůva samotná. Ta vchází do soukromého prostoru domácnosti starat se o dítě, přičemž ve své praxi musí využít všechny své kompetence a kvalifikace. Pojem „starat se“ zde nezahrnuje pouze hlídání, jak vyplývá mimo jiné z následujícího úryvku z rozhovoru s jednou z majitelek: „Vy si za to platíte, tak nechcete, aby vám tam šel někdo jenom pohlídat, aby se Anička neuhodila do hlavy nebo aby tady nespadla, nerozběhla se vám přes silnici. Tím, že nedáte to dítě do jeslí, kde bude v kolektivu dalších deseti dětí, na které bude jedna paní, si zaplatíte chůvu doma, která s dítětem bude individuálně pracovat, bude ho nějak rozvíjet.“ Co z tohoto úryvku plyne? Kromě ospravedlňování ceny za hodinu hlídání (která se liší podle regionu, je však pochopitelně mnohem vyšší než v případě neformální péče vykonávané „načerno“) můžeme v praxi agentur pozorovat dva aspekty definice péče.

Zaprvé je to důraz na to, že chůvy nejsou pouhé hlídačky dohlížející na – hrubě řečeno – přežití dítěte po dobu nepřítomnosti rodičů. Chůva vchází do rodiny s určitým kurikulem a kulturním kapitálem, které má po dobu své přítomnosti zprostředkovat dítěti. Zmíněný kulturní kapitál může dosahovat různých podob – může se jednat například o umělecké dovednosti jako hru na flétnu nebo kreslení, které rodiče nemusejí ovládat, a díky přítomnosti chůvy tak podle majitelek agentur není dítě o tyto činnosti ochuzeno. Jinými slovy, chůva vnáší do domácnosti něco nového, neotřelého a orientovaného na rozvoj dítěte a v tom spočívá její přidaná hodnota. Zde se samozřejmě můžeme ptát, nakolik jsou tyto složky kulturního kapitálu důležité pro rodiče při výběru chůvy a nakolik jsou zásadní pro péči o batolata, ale to už je na jinou diskusi. Co však za zmínku stojí, je důraz na jazykovou vybavenost chův. Agentury celkem jednoznačně preferují chůvy, které hovoří plynule česky. Respektive jiné než česky hovořící chůvy nenajímají (výjimku tvoří ty agentury, které se soustředí na anglicky mluvící klientelu, do těchto rodin pak dosazují chůvy ovládající angličtinu). Argumentují přitom nejen jazykovou socializací dítěte, ale také odmítavými postoji českých rodin vůči chůvám s „jinou mentalitou“, tedy chůvám z jiného než českého prostředí. V tomto ohledu se jejich přístup výrazně liší od agentur fungujících v zahraničí, které velice často zprostředkovávají jako chůvy migrantky.

A za druhé, důraz je kladen na specializaci a zaměření se výhradně na péči o dítě. Péče je zde vyjmuta ze spektra dalších činností, které se v domácnosti odehrávají (úklid, vaření apod.). A to je luxus, který si málokterý rodič či prarodič může dovolit. Proto také můžeme v tomto sektoru trhu pozorovat specializaci jednotlivých agentur, kdy jeden typ agentur poskytuje péči o děti, další typ péči o seniory a ještě další péči o domácnost. Právě tato úzká specializace agentur a jejich chův dovoluje poskytování kvalitních služeb. Slovy jedné z majitelek agentur: „To vůbec není tak, že to dítě odložíte k někomu a ono tam bude hrozně trpět. Ono to ve skutečnosti to dítě hrozně obohatí, když tam potom přijde někdo, kdo se věnuje jenom jemu.“ Obohacením je zde tedy jak to, že se o dítě stará kvalifikovaná žena s určitým kulturním kapitálem, tak to, že se daná žena věnuje jen péči. Díky tomu pak skrze placenou péči dochází k rozvoji dítěte – k rozvoji, který je kvalitativně odlišný od péče rodičovské či mateřské.

Nekecají, taktně radí

Chůva je tedy pasovaná do pozice odbornice na péči. Tato pozice však v sobě skrývá řadu úskalí a možných tenzí, a to především ve vztahu k matce dítěte, ale také třeba ve vztahu k babičkám, které v českém kontextu hrají tradičně důležitou roli v péči o děti. Jedna z majitelek agentur uvedla rozdíl mezi profesionálními chůvami a (neprofesionálními) babičkami následovně: „Ty chůvy tam (v domácnosti) neřeší své vlastní problémy, ony prostě chodí do práce, tam neuslyšíte o problémech s jejich zdravím, prostě nemůžu přijít, protože tehdy se zpozdím, apod. Veškerá ta péče by měla být opravdu profesionální, to znamená, že ta chůva může mamince poradit, ale radí jí taktně, nezasahuje jí do domácnosti, musí to být přizpůsobivý typ, když máte babičku, tak si nevyberete, jestli vám do domácnosti kecá nebo nekecá, ale prostě u té chůvy je jednoznačné, že bude vybírána tak, aby do té domácnosti jednoznačně zapadla.“ Profesionalizace placené péče zpochybňuje pojetí péče o děti jako činnosti intuitivní, jako činnosti, kterou ženy „prostě“ a „přirozeně“ vykonávají. Jak uvádí německá socioložka Helma Lutz, profesionalizace péče o děti destabilizuje klíčovou oblast ženské práce. Profesionalizace péče o děti tak vzbuzuje mnoho otázek, které shrnuje britská autorka Bridget Anderson: Kdo je profesionálka – paní domu, nebo pracovnice v domácnosti? Pokud pracovnice v domácnosti musí být vzdělána pro své zaměstnání, jak může práce v domácnosti nadále být přirozenou schopností žen obecně? Když hledá profesionální náhradu za sebe samu, nachází paní domu někoho, kdo je lepší ve „své“ profesi?

Placená péče o děti se stává důležitým tématem nejen sociálních politik, ale také sociologického zkoumání, protože odkazuje ke strukturálním proměnám společnosti a krystalizuje nové formy sociálních vztahů. Vztahů mezi těmi, kdo jsou placeni za péči, a těmi, kdo za péči platí. Vztahů mezi dvěma ženami, které mají společný cíl – péči o děti –, avšak různé motivace tento cíl naplnit (mateřství versus profese). V kontextu českých agentur zprostředkovávajících péči o děti můžeme sledovat pokus o profesionalizaci této činnosti, přičemž nezbytným stavebním kamenem, na němž je tato profesionalizace vystavena, je pozice agentury jako prostředníka a garanta kvality a kvalifikace služby. Agentura vystupuje v roli experta na péči, který má kompetence vybrat správná kritéria pro výběr správných žen, následně z těchto žen udělat kvalifikované chůvy a dohlížet nad profesionalitou poskytovaných služeb. Klienti tak nemusejí volit z několika stovek potenciálních chův, ale z jednotek či desítek dostupných agentur. Tím na jednu stranu ulehčují rodičům výběr chůvy, na stranu druhou jejich práce připomíná domlouvání sňatku bez přítomnosti nevěsty a ženicha. Můžeme se však domnívat, že praxe agentur může významným způsobem napomoci uznání placené péče o děti jako plnohodnotného zaměstnání vyžadujícího odbornou přípravu.

Martina Sekulová

Úryvok z publikácie: Sekulová, M. 2015. „Najčistotnejšie, najzodpovednejšie, najpracovitejšie“. Slovenské opatrovateľky senioriek a seniorov v Rakúsku. In Kobová, Ľ. (ed.) Feministky hovoria o práci. Ako sa ženy stávajú subjektmi kapitalizmu. Bratislava: Záujmové združenie žien Aspekt.

Práca opatrovateliek v Rakúsku je rozporuplná. Izoluje pracovníčku v domácnosti od rodiny na Slovensku a izoluje ju aj v domácnosti opatrovanej osoby v Rakúsku. Práca môže byť emocionálne náročná, odlúčenie od rodiny  a izolácia ťažko znesiteľné. Príjem je však vyšší než príjem, aký by mnohé ženy mohli očakávať vo väčšine regiónov Slovenska. Rekvalifikácia sa dá získať pomerne ľahko, aj ponúk zamestnania je dosť. Skúsenosť s prácou v zahraničí dáva ženám pocit sebarealizácie a vedomie vlastnej hodnoty. Pokiaľ sú zdravotný stav opatrovanej osoby a vzťahy s opatrovanou osobou a jej rodinou dobré, je to aj práca nenáročná. Napriek rozporuplnosti platenú opatrovateľskú prácu v Rakúsku vykonáva a žije ňou niekoľko tisíc žien zo Slovenska. Úryvok zo štúdie „Najčistotnejšie, najzodpovednejšie, najpracovitejšie “Slovenské opatrovateľky senioriek a seniorov v Rakúsku približuje špecifiká tejto migrácie, približuje emocionálnych charakter tejto práce a aj zasadzuje ju do širšieho kontextu globalizácia platenej starostlivosti.

Slovenské opatrovateľky seniorov a senioriek v Rakúsku sa na prahu 21. storočia stali aktérkami globalizácie starostlivosti. Okrem ekonomickej motivácie je pre ich rozhodnutie vykonávať tento typ práce dôležitá aj pomerne jednoduchá možnosť rekvalifikácie a formálna úprava práce – potom, čo opatrovateľka žije dva alebo tri týždne s opatrovanou osobou, na taký istý čas sa vracia k svojej rodine. Migrantky sa nesnažia usadiť v krajine, kde pracujú (Morokvasic,2004), nejde teda o emigráciu (trvalé vysťahovanie). Namiesto toho sú „usadené“ v mobilite, ktorá sa v čoraz väčšej miere stáva dlhodobou transnacionálnou stratégiou zabezpečenia potrieb domácností migrantiek v domovskej krajine. Tento špecifický spôsob migrácie sa nazýva aj cyklická transnacionálna migrácia (Lutz, 2007b, s. 234) alebo cezhraničná cirkulácia (cross-border circuits, Sassen, 2002). Opatrovateľky paradoxne opúšťajú svoje domovy preto, „aby mohli zostávať doma“ (Morokvasic, 2004, s. 11).

Keď je domácnosť pracoviskom

V prípade permanentnej starostlivosti o seniorov a seniorky sa zamestnávateľom stáva opatrovaná osoba alebo jej príbuzná či príbuzný. Pracoviskom je domácnosť (byt, dom, apartmán), teda priestor, ktorý pre ostatných členov a členky rodiny či domácnosti predstavuje súkromnú sféru. Vstup opatrovateľskej pracovnej sily do domácnosti v nej vytvára novú situáciu a mení kvalitu osobného priestoru jej členiek a členov.  Opatrovaná osoba či jej príbuzní predpokladajú, že platená poskytovateľka starostlivosti sa v „novej rodine“ bude angažovať aj emocionálne. K nepísanej kvalifikácii opatrovateľky patrí schopnosť vcítiť sa do opatrovanej osoby, byť milá a ústretová. Očakáva sa od nej, že vyvinie úsilie, aby sa stala „členkou rodiny“. Možno sa však stať členkou rodiny, ak je toto členstvo podmienené trhovým vzťahom a bez neho by vôbec nevzniklo? Situácia je – a to nielen v prípade opatrovateliek v Rakúsku, ale vo všetkých typoch práce v domácnosti, v ktorých pracujúca žije v zamestnávateľskej rodine – plná rozporov a ambivalencií. Prekračovanie symbolických hraníc súkromného priestoru nevyhnutne ústi do problematických situácií a konfrontácií. Stieranie hraníc medzi súkromím a prácou vedie aj k nejasnostiam v rozsahu pracovných kompetencií, povinností a práv.

Stať sa členkou rodiny je síce želanou súčasťou pracovného vzťahu v domácnosti, ale zároveň aj mýtom, ktorý zastiera pravú povahu existujúceho vzťahu ako vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou (Anderson, 2000; Hondagneu-Sotelo, 2001; Búriková – Miller, 2014). V zamestnávateľskom vzťahu totiž nefunguje reciprocita a vyváženosť medzi právami a povinnosťami, aké predpokladáme vo vnútri rodiny. Lojalita a osobná angažovanosť pracovníčky v domácnosti môže oslabovať jej možnosti vyjednávať pracovné podmienky a riešiť konflikty vo svoj prospech. Znevýhodnené postavenie pracovníčok v domácnosti vyplýva z mocenskej hierarchie medzi aktérkami a aktérmi. Moc v zmysle rozhodovacej právomoci a prevahy pri určovaní pravidiel práce a spolužitia v domácnosti je v rukách zamestnávateliek a zamestnávateľov. Postavenie je tým nerovnejšie, čím je nestabilnejší legálny status migrantky (Hondagneu-Sotelo, 2001; Anderson, 2000).

Opatrovateľky sa v rakúskych domácnostiach pohybujú medzi verejným a súkromným, medzi sférou platenej práce a sférou intimity. Je to hybridný priestor, ktorý nie je ani štandardným pracoviskom, no nie je ani súkromným priestorom opatrovateliek. Vykonávajú platenú reproduktívnu prácu v súkromnej sfére, ktorá sa v súvislosti s ich pracovnými právami a pracovným statusom stáva verejnou sférou riadenou trhovými pravidlami. Z tohto pohľadu sú skúsenosti slovenských opatrovateliek senioriek a seniorov so zamestnávateľskými domácnosťami rôzne. Výsledné pracovné podmienky závisia od schopnosti vyjednávať so zamestnávateľkou a od otvorenosti zamestnávateľky akceptovať podmienky opatrovateľky. Opatrovateľky sa spoliehajú aj na svoje skúsenosti. Lucia opisuje fázu upresňovania pracovných podmienok a definovania kompetencií ako „vycítenie“ toho, čo konkrétna domácnosť potrebuje: „to my musíme vycítiť. Prídem do domácnosti, kážu mi variť, starostlivosť o domácnosť a starostlivosť o pacientku. Tak máme aj napísané v zmluve. A keď prídem a kážu mi variť a vidím, že sú špinavé hrnce, špinavý kredenc, tak sama sa vezmem a idem to umyť, lebo aj mne to tam takto vadí a nechutí mi.“ (Lucia, 49 rokov, 5 rokov praxe, pracuje cez agentúru)

Pracovné podmienky sú určované konkrétnymi potrebami opatrovanej osoby, jej zdravotným stavom, životným štýlom či formou bývania. Zo strany opatrovateľky majú na výslednú podobu dohody vplyv objektívne faktory: dĺžka praxe, skúsenosti, prehľad v legislatíve, jazykové znalosti, schopnosť vyjednávať a subjektívne faktory: individuálne sympatie alebo antipatie medzi opatrovanou osobou a opatrovateľkou, prípadne širšou rodinou. Anderson (2000) upozorňuje, že do dohôd medzi pracujúcimi v domácnosti a zamestnávateľkami a do celkového zaobchádzania s pracujúcimi sa premietajú aj širšie spoločenské, kultúrne a rodové normy definujúce ženskú prácu či normy definujúce migrantky.

Júlia, ktorá napriek svojej vysokoškolskej kvalifikácii v oblasti žurnalistiky pracuje ako opatrovateľka už viac než deväť rokov, prirovnáva rozmanitosť svojej skúsenosti k rozsiahlemu románu: „Ale už som bola aj v rodinách, kde som si mohla zobrať aj psa. Ale takto vám poviem, všetko záleží od rodiny. Ono sa vlastne nedá vôbec povedať nič, ani v dobrom, ani v zlom. Ak dostanete dobrú rodinu. Ja som už mala rodinu, že som sa tam tešila viac ako na svoju vlastnú mamu. Potom máte také rodiny, že po prvom turnuse odídete… Nedá sa na to vôbec povedať, že či je tá práca dobrá, zlá. Je to vec šťastia. Aj ako máte klienta, samozrejme. Či je mobilný, imobilný. Ja môžem rozprávať na román“ (Júlia, 53 rokov, 9 rokov praxe, pracuje bez agentúry). Naratívy slovenských opatrovateliek senioriek a seniorov v Rakúsku ukazujú značné odlišnosti v osobných skúsenostiach a reflexiách. Niektoré opatrovateľky majú opakovane veľmi negatívne skúsenosti (alkoholizmus opatrovanej osoby, zneužívanie, šikanovanie, diskriminácia, sexuálne obťažovanie, sexuálne násilie), iné považujú svoje skúsenosti za uspokojivé.  

(Neohraničená) náplň práce

Podľa najčastejších úloh a zodpovedností sa práca v domácnosti nazýva aj práca troch C – upratovanie (cleaning), varenie (cooking) a starostlivosť (caring) (Anderson, 2000; Lutz, 2008; Tolstokorova, 2009). Typologicky sa táto práca odlišuje podľa toho, či zahŕňa starostlivosť o členky a členov domácnosti (starostlivosť o deti, seniorky a seniorov, chorých alebo ľudí s postihnutím) alebo úlohy zamerané na zabezpečovanie chodu domácnosti (upratovanie, varenie, nakupovanie a ď.). Opatrovateľky senioriek a seniorov poskytujú starostlivosť opatrovanej osobe a zabezpečujú aj chod jej domácnosti. V ich kompetencii by nemala byť starostlivosť o širšiu rodinu či domácnosť širšej rodiny.

Legálny status opatrujúcich osôb zamestnaných či pracujúcich na živnosť upravuje zákon o domácej opatere (Hausbetreuungsgesetz, HbeG), živnostenský poriadok (Gewerbeordnung) a zákon o zdravotníckej starostlivosti a ošetrovaní chorých (Gesundheits und Krankenpflegegesetz, GuKG). Na základe živnosti je možné poskytovať iba opatrovanie, ktoré legislatíva v Rakúsku definuje ako poskytovanie jednoduchých opatrovateľských činností. Náplň práce je rámcovo definovaná predovšetkým v § 159 živnostenského poriadku, podľa ktorého majú opatrovatelia a opatrovateľky poskytovať starostlivosť v troch oblastiach: služby pre domácnosť (nakupovanie, varenie, pranie bielizne, upratovanie, polievanie kvetín, v prípade dohody i starostlivosť o domáce zvieratá), podpora pri životných úkonoch (vytváranie režimu dňa, pomoc pri každodenných činnostiach, uspokojovanie potrieb), socializácia (robenie spoločnosti opatrovanej osobe, udržiavanie spoločenských kontaktov, sprevádzanie pri rôznych aktivitách).

Opatrovateľky by nemali poskytovať odbornú zdravotnícku starostlivosť, čo sa však v praxi nedodržiava. Mnohé poskytujú zdravotnícke úkony aj vtedy, keď vôbec nemajú primerané zdravotnícke vzdelanie. Usmernenia určujúce rozsah zdravotníckych úkonov približuje § 3 zákona o zdravotníckej starostlivosti a ošetrovaní chorých, podľa ktorého môžu opatrovateľky bez lekárskeho dozoru vykonávať pomoc pri príjme potravy a tekutín či podávať predpísané lieky. Ďalej môžu poskytovať pomoc pri vykonávaní a udržiavaní telesnej hygieny opatrovanej osoby, pomoc pri používaní toalety a pri výmene pomôcok používaných pri inkontinencii, pomoc pri obliekaní, vyzliekaní, vstávaní, líhaní, polohovaní, chodení a pri preprave klientky či klienta (Slepiak, 2012, s. 46).  

Náplň práce definuje aj zmluva uzatvorená medzi objednávateľom (opatrovanou osobou, zákonnou zástupkyňou opatrovanej osoby alebo tretími osobami ako rodinnými príslušníkmi či dôvernými osobami) a opatrovateľkou. Ak prácu sprostredkovala agentúra, jej náplň upravuje aj zmluva medzi agentúrou a opatrovateľkou. Uvedené zmluvy niekedy definujú aj práce nad rámec každodenných povinností, napríklad možnosť požiadať opatrovateľku o rozsiahlejšie upratovanie domácnosti opatrovanej osoby. Za tieto služby, pokiaľ sú explicitne upravené zmluvou, zamestnávateľ platí nad rámec dohodnutej dennej odmeny opatrovateľky.

Zákonmi a zmluvami stanovené pravidlá dostatočne jasne nehovoria, nakoľko sa prekrýva starostlivosť o domácnosť opatrovanej osoby so starostlivosťou o celkovú domácnosť, v ktorej opatrovaná osoba žije. Legislatíva dáva priestor na interpretáciu, ktorá môže vyústiť do zneužívania práce opatrovateliek. V naratívoch opatrovateliek patrí zamieňanie ich úlohy s úlohou upratovačiek k najdiskutovanejším problémom v oblasti pracovných podmienok. Eva vysvetľovala, že opatrovateľka by nemala akceptovať zneužívanie: „My máme v agentúre v zmluve také, čo všetko máme urobiť. Okná dvakrát do roka. Ak by ona chcela od nás [prácu] navyše, napríklad v záhrade kopať, okopávať, mali by sme za to pýtať nejakú odmenu (…). My sme opatrovateľky, a nie upratovačky.“ (Eva, 53 rokov, 3 roky praxe, pracuje bez agentúry)

Hranice opatrovateľskej práce sú rozostrené natoľko, že niekedy úplne prestávajú existovať. Zuzana skonštatovala: „My robíme úplne všetko, všetko, musíme upratovať, robiť okolo domácnosti (…). No my robíme úplne všetko. Od záhrady, celý dom, ešte aj starať sa o starkých. Takže všetko (…).“ (Zuzana, 53 rokov, 5 rokov praxe, pracuje bez agentúry) Informátorky hovorili najčastejšie o povinnosti upratovať celý rodinný dom vrátane umývania okien a prania záclon na všetkých poschodiach.

K najzjavnejším porušeniam pravidiel definovaných v zmluvách a legislatíve patrí aj vykonávanie domácich prác pre širšiu rodinu, t. j. pre rodiny detí opatrovaných osôb, či dokonca širšieho príbuzenstva: „Sú rodiny, kde ešte si dajú, tá rodina, trebárs nevesta (…) oni sa prídu najesť, dajú si variť, dá si žehliť prádlo a tak ďalej. Využijú ich, ale nie všetky rodiny, hej?“ (Mária, 59 rokov, 5 rokov praxe, pracuje bez agentúry) Veľmi často sa od opatrovateľky očakávajú kuchárske služby pre celú rodinu: „Napríklad musíte variť pre celú rodinu, keď máte deti pacienta v tom dome. To som zažila, že som varila pre dvanásť ľudí.“ (Katarína, 56 rokov, 8 rokov praxe, pracuje cez agentúru) Ďalším príkladom zneužívania pozície opatrovateliek je žehlenie bielizne: „To som zažila také, že keď prišiel cez víkend slobodný synátor 60-ročný, doniesol dva kufre neožehlených košieľ. Teta považovala za samozrejmé, že ja budem tomu stokilovému chlapovi žehliť, prisahám, dva kufre opratého prádla. Na to vôbec nemá právo tá rodina, ale toto vy nezmeníte.“ (Júlia, 53 rokov, 9 rokov praxe, pracuje bez agentúry)

Ani opatrovanie „dva v jednom“ nepatrí k výnimočným situáciám. V prípade manželských párov, kde finančný príspevok na opatrovateľku poberá len jedna osoba s prideleným opatrovateľským stupňom, opatrovateľka aj tak poskytuje starostlivosť obom. Odmenu má pritom len za starostlivosť o jedného. „Ja som mala dva a pol roka dvoch vo Viedni. Boli to manželia, ale mala som platené vlastne ako za jedného. A okolo babky bolo veľa roboty (…). Ony voľaktoré rodiny zneužívajú, že popri jednom sa utiahne aj druhý, hlavne ak je to manželský pár. Tak oni to využívajú tak, že zaplatia jedného, a potom samozrejme, čo urobím? Nedám mu jesť alebo sa nepostarám?“ (Zuzana, 53 rokov, 5 rokov praxe, pracuje bez agentúry)

Starostlivosť „dva v jednom“ má aj podobu služieb pre ďalšie osoby v domácnosti, ktoré starostlivosť z hľadiska zdravotného stavu nepotrebujú. Ide o reproduktívnu prácu, ktorú by v optimálnom prípade mal zabezpečiť niekto z rodiny. Lucia okrem starostlivosti o staršiu pani zabezpečovala všetku reproduktívnu prácu potrebnú v domácnosti vrátane starostlivosti o manžela, ktorý bol ešte v produktívnom veku. Prala a žehlila šatstvo manželovi opatrovanej pani, varila pre oboch, starala sa o celkový poriadok v dome a okolo domu: „Ten jej muž ju nechce dať do domova, lebo je to trikrát drahšie ako platiť opatrovateľku. A pritom opatrovateľka aj jemu navarí, aj jemu operie, aj jemu prezlečie posteľ. Čiže mám ako keby dvoch, ale jeden je zdravý. Jemu to vyhovuje, keby ona odišla, tak nemá slúžku v dome (…). Má navarené v tej chladničke, je umytý riad, má posteľ prezlečenú, má opraté košele, položím mu ich tam vyžehlené. Keby tam nebola opatrovateľka, kto mu to urobí?“ (Lucia, 49 rokov, 5 rokov praxe, pracuje cez agentúru)

Ohradiť sa voči podmienkam, ktoré určuje zamestnávateľská domácnosť, si vyžaduje okrem asertivity a dostatočnej znalosti nemeckého jazyka aj povedomie o rakúskej legislatíve a svojich právach. Mnohé opatrovateľky však rozsah legislatívnej ochrany a úpravy pracovných vzťahov podľa zákona o domácej opatere dostatočne nepoznajú. Pri riešení pracovných problémov ostávajú niektoré opatrovateľky pasívne a pasívne aj plnia požiadavky zamestnávateliek a ich rodín, ktoré porušujú ich pracovné a ľudské práva.

Nejasnosť pravidiel v prípade niektorých opatrovateliek vyúsťuje do toho, že vykonávajú prácu nad rámec nielen bez akéhokoľvek odporu a finančnej kompenzácie, ale ako manifestáciu svojich kvalít: „No a keď som prišla do rodiny, väčšinou som si povedala, že popratať tak trošku, aby videli, že nie som lenivá, poprať. Keď som videla, že je špinavo a neporiadok, tak som šla hneď poupratovať. Kredenc som popratala, papiere čisté, špájz som popratala. Človek sa snaží, keď príde do rodiny cudzích. Nemôžem sedieť tam, nie?“ (Miroslava, 37 rokov, 8 rokov praxe, pracuje cez agentúru)

Mnohé opatrovateľky neprijímajú nevýhodné podmienky a opúšťajú opatrovanú osobu a rodinu. Zmenou sa síce vyrieši problémová situácia, ale opatrovateľka môže na asymetriu v pracovných vzťahoch doplatiť druhý raz. Referencie od predchádzajúcej rodiny totiž tvoria štandardný podklad pri uchádzaní sa o nové miesto. Nielenže opatrovateľka odchodom z dôvodu nevyhovujúcich pracovných podmienok stráca prácu, prípadná negatívna referencia ju môže znevýhodniť aj pri hľadaní ďalšieho zamestnania. Navyše, opatrovateľky – živnostníčky nie sú poistené v nezamestnanosti (Bachinger, 2010, s. 410). Neistotu opatrovateľskej práce zvyšuje aj skutočnosť, že získanie ďalšej práce nie je automatické. Niekedy musia opatrovateľky na prácu čakať aj niekoľko týždňov či mesiacov, no aj v tomto období si musia platiť v Rakúsku zdravotné a sociálne poistenie. Takto do dynamiky vzťahov medzi zamestnávateľkami a opatrovateľkami vstupujú aj obavy zo straty príjmu, ktorý je pre rodinu na Slovensku kľúčový.

Literatúra

ANDERSON, Bridget. 2007. A Very Private Business: Exploring the Demand for Domestic Workers. In European Journal of Women´s Studies, roč. 14, č. 3, s. 247 – 264.

BACHINGER, Almut. 2010. 24-Stunden-Betreuung: Gelungenes Legalisierungsprojekt oder prekäre Arbeitsmarktintegration? In SWS-Rundschau, roč. 50, č. 4, s. 399 – 412. Dostupné na: http://www.sws-rundschau.at/archiv/SWS_2010_4_Bachinger.pdf

BÚRIKOVÁ, Zuzana – MILLER, Daniel. 2014. Au Pair. Praha: SLON – Sociologické nakladatelství.

HONDAGNEU-SOTELO, Pierrette. 2001. Doméstica: Immigrant Workers Cleaning and Caring in the Shadows of Affluence. 2. vyd. Berkeley: University of California Press.

LUTZ, Helma. 2007b. The „Intimate Others“: Migrant Domestic Workers in Europe. In BERGGREN, Erik – LIKIĆ-BRBRIĆ, Branka – TOKSÖZ, Gülay – TRIMIKLINIOTIS, Nicos (eds.): Irregular Migration, Informal Labour and Community: A Challenge for Europe. Maastricht: Shaker Publishing, s. 226 – 241.

LUTZ, Helma (ed.) 2008. Migration and Domestic Work: A European Perspective on a Global Theme. Aldershot: Ashgate.

MOROKVASIC, Mirjana. 2004. ‘Settled in mobility’: engendering post-wall migration in Europe. In Feminist Review, roč. 77, č. 1, s.  7–25.

SASSEN, Saskia. 2000. Women´s Burden: Counter-geographies of Globalization and the Feminization of Survival. In Journal of International Affairs, roč. 53, č. 2, s. 503 – 525.

TOLSTOKOROVA, Alissa V. 2009. Who Cares for Carers? Feminization of Labor Migration from Ukraine and its Impact on Social Welfare. In International Issues & Slovak Foreign Policy Affairs, roč. 18, č. 1, s. 62 – 84.

Na námestí slobody pred budovou STU má človek pocit, že sa neustále pohybuje medzi dvomi svetmi. Ešte pred zostúpením do podzemného klubu v pivnici školy sa musím predierať medzi stánkami s Jamesonom a okolo pódia, kde ktosi hrá  generickú elektroniku. Nočná Bratislava a očakávanie jedného z koncertov roka sa stretáva s ironickým, viac-menej absurdným privítaním, akoby vystrihnutým z akcie úplne iného charakteru. Prechádzam aulou. Na druhej strane tohoto sveta už kolegovia David a Kristína sedia s GAIKom na schodoch zadnej strany budovy STU a spovedajú ho v diametrálne odlišnom, tichom prostredí. Júnová noc tu už nepôsobí ako jarmok. Poloprázdna ulica, tichý, plynulý odchod jedenástej hodiny, cigaretový dym, ktorá sa prepletá medzi obsažnými odpoveďami interpreta. Malý, autonómny krúžok pred začiatkom “afterky”.  

S kamarátom zatiaľ obhliadneme priebeh warm-upu, ktorý sa začína v podzemí. Hŕstka ľudí sa potáca v rytme vcelku obligátneho hudobného setu, kvarteto dievčat sa navzájom vykrúca, prvé zárodky publika sa skromne rozhýbali. Kameraman sa plíži, prediera, krúži, užíva si extrémne podhľady, dodávajúce záznamu dojem divokosti. Napriek všetkému sa však nemôžem vyhnúť pocitu letargie z dojmu dobre urobenej zvukovo-priestorovej kulisy, neschopnej ponúknuť žiadny zásadnejší, vrušujúci pohyb. Kamarát, neprehliadnuteľná postavička miestneho undergoundu a nadšený konzument všetkej vyčnievajúcej elektroniky, v rytme setu trúsi ironické poznámky, podpichujúce prevládajúcu strnulosť. Warm-up nás namiesto zahriatia udržiava v izbovej teplote, no v konečnom dôsledku to hodnotíme neutrálne. Tu sa začalo ešte jemné a vyvážené  pokračovanie rozpoltenosti tejto noci. Problém úvodného dancelhallu nebol v jeho kvalite, ale v absencii snahy anticipovať, pripraviť prológ, na ktorý by mohlo plynule nadviazať vystúpenie GAIKu Namiesto prechodu sme dostali skok do iného sveta. Počas neprestajných úderov bás sledujeme pozvoľnú cirkuláciu ľudí v podzemí, po chvíli zmeníme priestor, zdravíme kamošov, na chodbe nás sprevádza internetový humor študentských prác, priebežne kontrolujeme čas na obrazovkách telefónov. Večer sa rozbieha pomaly.

Bezpečná samozrejmosť vyvierajúca z modročervených svetiel a hlbokých bás v akýchsi zotrvačných rytmoch začala hustnúť a mutovať približne hodinu po polnoci. Ústredná osoba večera spúšťa svoj s(v)et.

Elektronická alchýmia

GAIKA a jeho transžánrové panoptikum postupne pripomína viac rituál, alebo vzdialenú, klubovú podobu špiritistickej seansy, než párty v jej klasickom, zábavnom zmysle slova. GAIKov prístup rozkladá a skvapalňuje východiskové grimové a trapové beaty, v nepredvídateľných dávkach vstrekuje, násobí a kríži žánre. K ich základným asociáciám dokresľuje gotické detaily a vychytávky ako zvukový architekt. V minimalistickom betónovom podzemí sa na stenách akoby rysujú lomené oblúky a skrz ne vystupujú obrazy z klipov Blasphemer a Crown & Key.

GAIKA sa, najmä pri zapojení vlastného vokálu a výrazného autotunového skreslenia mení na prízrak, zapĺňa hip-hopový sound dymom, tieňmi a mysterióznymi prvkami. Je ako ponáška na britský horor 30-tych rokov v hi-tech verzii.

Ghettofuturizmus premiešava, pretrepáva a mixuje celý klub, steny, strop aj podlaha sa prehýbajú podľa jeho potrieb. To však nie je najdôležitejšia vlastnosť GAIKovho setu. Práve naopak. Pot, tanečné kreácie a pulzujúci dav sú iba prvým plánom vystúpenia. Svet hudby GAIKA je jednoznačne príťažlivý, energický, impulzívny a dynamický, avšak jeho výpoveď v sebe nesie formu vzdoru a úzkosti. Preto nie je zlé sa aspoň na pár chvíľ odpojiť od davového drajvu, odtrhnúť sa od vlnenia okolitých rúk, prestať si všímať cudzie končeky vlasov v tvári  a priblížiť sa bližšie k interpretovi. Odviezť sa na spodnej, pulzujúcej vlne jeho produkcie, nebalansovať iba na dusných trapových kontúrach Bodak Yellow a nekopírovať pohybmi tela len to dôverne známe. Z pocitu súnáležitosti a prepojenia sa s okolitým prostredím sa v krátkom časovom úseku stáva úplná izolácia a introspekcia.

Hudba v šere bordového osvetlenia plného klubu pripomína abstraktnú vizualizáciu, ktorej potenciálne obrazy sú zahmlené, nestále, priveľmi subjektívne. Sú to preludy a halucinovanie. Blížime sa k rituálu. GAIKA spontánne deformuje reálie populárnych žánrov a vkladá do nich fluidný, fikčný naratív s pravidlami vlastného, autonómneho subžánru. GAIKA a jeho set bol vo všetkých premenách, či v pevnejšej, viac tanečnej prvej polovici, alebo v uvoľnenej a viac intuitívnej druhej časti veľmi členitým “gotizovaním” a “futurizovaním”, elektronickou alchýmiou, generovaním a vkladaním prvkov a postupov, pasáží a postupov, neopúštajúcich hlavu v priebehu celej noci. Aj nasledujúci deň po koncerte sa napriek prudkému slnku a horúčavám naďalej odohrával v mentálnom šerosvite. Dozvuky nenahlodala ani krátka “post-party” po skončení GAIKovho setu, ktorá mala viac podobu obligátneho vyblázennia sa na pulte, než by bola zmysluplným epilógom.

“Beyond Party”

Pri tvorbe GAIKA je poslucháčovi, a obzvlášť reportérovi, umožnené naplno sa poddať prúdu subjektivity a súbežne transformovať okolitú realitu. Jeho spoločensky reflexívna nadrealita má atmosféru, ktorá nikdy nie je úniková, do seba zahľadená, alebo odtrhnutá od náväznosti na prostredie južného Londýna, odkiaľ GAIKA pochádza. Napriek tomu, že to tak v publiku nevyzeralo, GAIKA nerobí žúrky. Teda nerobí iba tie. Jeho vystúpenia sú statementom, happeningom. A tento prvok svojej tvorby preniesol aj do Bratislavy. Z mojich pozorovaní, vedomostí a počúvania rozhovorov po vystúpení však ostáva otázkou, ako sa tento prvok stretol s pochopením publika. GAIKA narúša a svojvoľne pretvára, komplikuje a relativizuje zážitky a skúsenosti, ktoré si z klubového prostredia bežne odnášame. Anglický jazyk má veľmi dobre znejúce slovo “Beyond”. Fonetika výrazu v sebe nesie dávku mystéria a jeho sémantika zasa mystériom úzko spätý, priliehavý odkaz na “nehmotné” svety. Vďaka tomu dokáže daný výraz dokonale významovo pokryť jav, ktorý GAIKOVA hudba vnáša do sveta klubov – pohybovanie sa vo vlastnej, fyzicky len ťažko meratelnej zóne. Túto zónu môžeme pracovne nazvať “Beyond party”.

Pocit hudobného geta

Nemožno skrývať alebo prehliadať iróniu, že práve v rámci Urban Market-u priniesol projekt Mäss interpreta daného zamerania a formátu. Problémy večera sú problémy kontextu. Samostatné plagáty avizujúce akciu GAIKu zasadili do pozície “afterkového DJa”. A v tejto pozícii ho vnímal aj nejeden z návštevníkov. Ako sa teda fanúšikovsky, kriticky aj reportérsky vysporiadať s touto nocou? Mierne rozpačito, ale stále pozitívne.

GAIKA v Bratislave vystúpil v rámci vlastného, hermetického vákua. Okolité dianie na atmosféru, ktorú vniesol do podzemia, nenadväzovalo, ani s ňou nedokázalo výraznejšie a plynule komunikovať. Akcia tak trochu utrpela kolážovitou copy-paste dramaturgiou. Set GAIKA si bolo treba, obrazne povedané, samostatne vystrihnúť na úkor prechádzajúceho aj nasledujúceho diania. Po koncerte sme sa s kamarátmi stretli na schodoch STU a diskutovali, narážali sme na problematiku fúzie dvoch nie úplne súrodých akcií a publík. Tie sa síce v noci premiešali, avšak hodnota vystúpenia v celej jeho hĺbke a šírke vyznela do prázdna. Ľudia do nej vrážali, ale nenechali sa ňou naplniť. Akoby ghettofuturizmus v celej svojej šírke naďalej ostával getom, separovaný od okolitého sveta. Aj Mäss pôsobil ako autonómna, nezávislá jednotka pohybujúca sa v urban marketovej “pivnici”, pričom zo samotného Urban Marketu sa stala len nie úplne priliehavá a neladiaca zadná projekcia.

Napriek všetkým výhradám patrí Mäss-u veľká vďaka a uznanie za ďalšie obohatenie hudobného života v Bratislave.

Michael Papcun

Autor je študentom FTF VŠMU

hudobný kapitál

Budeme priami – aký máte názor na vplyv veľkých korporácií ako napríklad Redbull na hudobný priemysel? Myslíte si, že je etické s nimi pracovať a nejako regulovať ich stále väčšiu moc?

Hmm, neviem, ťažko posúdiť, či je to etické alebo neetické, záleží na tom, ako ďaleko to zájde.  Myslím si, že je trochu krátkozraké tvrdiť, že ak pijete Redbull, tak ich rovno podporujete so všetkým, čo s nimi súvisí. Myslím si, že by sme v tomto vzťahu mali prijať jasnú úlohu. Samozrejme súhlasím s tým, že Rebull ako značka má prijať zodpovednosť za to, čo robí, lebo sa to patrí a my všetci by sme mali zase ukázať to, že vo vzťahu ku korporáciám máme tiež nejakú moc.

Možno by sme ich porazili, ak by generovali menší zisk. Otázka by nakoniec mohla znieť takto: Je etické byť s nimi spájaný a konzumovať, alebo používať ich? Je nezmyselný luxus predstierať že neexistujú. Ak od nich vezmete peniaze a použijete ich na niečo dobré, prečo nie? Nevnímam korporácie ako beztvaré entity, ale ako skupiny ľudí. Musíme sa s nimi spájať a prichádzať s nimi do kontaktu. Musíme s nimi vedieť komunikovať a povedať im: Dosť! Odpoveď nie je výber medzi dvoma možnosťami: etické/neetické. Odpoveďou je otázka: Ako prinútiť svet veľkého biznisu a korporácií, aby sa správal eticky?

V populárnej a trapovej hudbe sa  začínajú objavovať politické otázky, sociálne angažované témy a prúdy vystupujúce proti kapitalistickému systému. Aký máte názor na tieto subverzívne prejavy v popovej hudbe? Myslíte si, že môžu mať takú silu a dopad ako pred 20-timi rokmi?

Myslím, že naprieč 80-tymi a 90-tymi rokmi prebehla politizácia hudby, ktorá nabrala silu najmä v 90-tych rokoch. Teraz žijeme vo svete, ktorý výrazne tvaruje popkultúra a populárna hudba, je to spotrebný tovar, definujúci a riadiaci spoločnosť. Rap sa stal populárnym a vždy ho robili ľudia, ktorí boli aj sú silne politickí. Stále hovoríme o ľuďoch, ktorí boli zotročení, segregovaní a utláčaní, takže je prirodzené, že v ich hudbe je kus politiky.

Myslím ale, že v ideológii rapu došlo k zmene paradigmy. Na začiatku išlo o žáner vychádzajúci z ideí a estetiky punk rocku. Dnes, viac menej, počúvame hip-hop primárne založený na peniazoch, materializme a konzume. Samozrejme, je tu základ rapu, ktorý je politický, ale veľa umelcov sa tak jednoducho neprezentuje.

Na jednej strane áno.Táto hudba je však napojená na americkú skúsenosť, americký spôsob života. Ak je príbeh rapu primárne o vzťahu medzi otrokom a jeho pánom, už to nie je iba o peniazoch. Aj ten najkomerčnejší gangsta rap má v sebe stále tento transgresívny element. Bavíme  sa o obrátenom imperializme. Väčšinová, „biela“ spoločnosť do seba vnáša kusy kolonizovaného sveta, prináša jeho časti priamo do svojho vnútra a vytvára priamo v sebe nebiele komunity. Navyše súčasná podoba rapu funguje ako zrkadlo súčasného stavu neskorého kapitalizmu. Je to naozaj fascinujúce. Som napríklad úplne posadnutý otvorenou náklonnosťou  Kanyeho Westa k Donaldovi Trumpovi (smiech)…čo to vlastne znamená? Súčasná podoba rapu – materialistického a násilnického, cynického je pravdivou reflexiou súčasnej podoby Ameriky. Viete, nie je to o nabádaní mladých ľudí, aby našli svoju silu, ako to robili Public Enemy, ale je to odraz amerického sna, alebo nočnej mory – záleží, na ktorej strane stojíte. Keď si vezmeme napríklad vystupovanie rapera Tekashi 69, vo všetkej nezmyselnosti jeho zjavu, je to chalan, ktorý má peniaze, ide do ulíc a rozdáva ich, delí sa o ne so svojimi kamošmi, ktorí peniaze nemajú. Politický rap vo svojej pôvodnej podobe je už formou nostalgie.

V kluboch po celej Európe, dokonca po celom svete môžeme vnímať výrazný jav. Hudobný mainstream si prisvojuje vplyvy afrobeatu a kudura, akoby bez povolenia – tieto žánre úplne pohltila tanečná hudba, na ktorú tancujú mladí ľudia na dedinských bašaveloch, zároveň ich počujeme na undergroundových parties v metropolách no a v neposlednom rade ich cítime v produkcii veľkých hviezd – aký je váš pohľad na tento globálny jav?

Africká hudba existuje dlho a vplýva dlhodobo na ľudí. Dnes cestujú informácie extrémne rýchlo, ľudia objavujú veci a využívajú ich a táto kultúrna výmena je super. V hyperinformačnej dobe sa ku všetkému dostaneš veľmi ľahko a preto tento ľahko získaný kapitál interpreti využívajúvo svojej tvorbe. Prečo? Lebo to znie dobre, je to chytľavé. Sú tu síce problémy s reprezentáciou, ktorú volia, ale ja to nepovažujem za relevantné. Z hľadiska našej kultúry s tým nie je žiaden problém. Teda teraz možno áno, ale časom tento boom zmizne.

Chcete sa dostávať do kontaktu s ľuďmi, ktorí počúvajú vašu hudbu, snažíte sa šíriť svoje názory. To je vaším hlavným cieľom. Chcela by som sa spýtať na ghettofuturizmus. Vysvetlili by ste, o čo v ňom podľa vás ide? Aké je tam spojenie s afrofuturizmom, ak nejaké existuje?

Veľa ľudí sa ma pýta, ako by som definoval svoju hudbu. Neviem však jasne definovať žáner, ktorý vytváram. S hudbou som začal tak, že ma začali fascinovať priestory, kde som sa pohyboval, kde som žil a trávil čas – v každom bohatom meste som našiel ghetto. Začal som uvažovať, čo definuje žáner a plynule sa začalo hovoriť o afrofuturizme – uvedomil som si, že zvuky, ktoré vytváram sú úzko prepojené s miestami, kde žijem, kde si dávam kávu. Moja hudba je o prostredí, o prostredí v ktorom sa pohybujem a každé miesto je bohaté na inšpiráciu. Snažím sa zachytávať to, čo v mojej predstavivosti vyvolávajú miesta. Sú to moje vízie a pohľady. Nie je to o útočení na bohatých, to je nezmysel. Nechcem sa totiž separovať od miest, z ktorých pochádzam. Každé bohaté mesto môžeme považovať za ghetto.  

Je ghettofuturizmus futurizmom menšín?

Nie, je to majoritný futurizmus. Každý je v ňom zaangažovaný. Je to zvuk toho, ako si myslím, že budúcnosť znie. Je to presný opak toho, keď robíš nostalgickú hudbu a používaš prvky a postupy, ktoré tu už boli. Používam stroje, svoju výbavu na to, čo dáva zmysel v mojej hlave a je to futuristické, lebo to neznie ako nič, čo tu už bolo. V konečnom dôsledku z tých zvukov vzniká hudba, nielen nejaké zvuky strojov, áut, vlakov. Je to reprezentácia reality, ktorá sa snaží dekonštruovať predošlé formy reprezentácie – o tom je futuristická hudba. Robím piesne. Ak je v tom nejaká nostalgia, tak možno v štruktúrach, lebo tie sú nemenné, nadčasové. Nepoužívam zvuk strojov na to, aby moja hudba znela iba ako zvuk strojov.

Čiže je to riadené a vedené budúcnosťou, nie minulosťou. Neodkazujete na minulé…

Hmm.. odkazovanie na minulosť je vždy prirodzene prítomné. Boli tu nejaké zvuky, z ktorých vychádzaš, ale nemá to byť o tom, že „vau, niekto to urobil takto, tak aj ja to musím robiť takto“ Máš tie stroje preskúmať, pýtať sa, kam s nimi môžeš zájsť, to je základ. Nemáš ľudom vravieť a kázať, čo si majú myslieť a ako to majú vnímať, vysvetľovať im to… to ich robí hlúpymi. Nie si privilegovaný, aby si poskytoval jedinú „pravú“ formu vedenia. Futurizmus je hyperrealistický. Nemá byť o eskapizme. Je reprezentáciou, tlmočením toho, čo sa deje v živote, je to reflexia toho, čo aktuálne prežívam. Zároveň nemá byť, alebo nechcem, aby bol, iba suchou demonštráciou toho, ako sa o všetko okolo seba starám a ako sa ma to všetko dotýka. Každopádne pravým afrofuturizmom je pre mňa techno, trap a podobné žánre. Zároveň sa z toho stáva štýl mladej strednej triedy.

To je dosť zaujímavé, lebo techno je tá posledná vec, na ktorú si spomeniem, keď sa bavíme o budúcnosti…nie je to utopická idea o budúcnosti? Napríklad Shabazz Palaces referujú k naratívom, ktoré sú staré stovky rokov, ale zároveň znejú futuristicky a ich hudba a myšlienky sú nadčasové. Techno je pre mňa viac o nostalgii, o minulosti…

Ľudia často prirovnávajú moju hudbu k Shabazz Palaces, ale, veľmi tomu nerozumiem.

Keď hovoríte  o tom, ako sa z afro alebo ghettofuturizmu stáva zábava pre mladú strednú triedu – s tým súhlasím. Myslím, že sa to naozaj deje. Sú tu však ľudia ako napríklad Kodwo Eshun, ktorý interpretuje afrofuturizmus ako nástroj na „pokrivenie“ prítomnosti a vytvorenie archívu proti-minulostí a proti-budúcností…

Áno, s Kodwom som mal pôvodne robiť rozhovor, ale odmietol ma (smiech). Rozdiel medzi mnou a ostatnými ľuďmi, ktorí sa venujú veciam spojeným s afro a ghettofuturizmom je ten, že ja som prišiel z prostredia, kde som sa nestýkal s technikou, vedou a podobnými vecami. To sa projektuje do mojej hudby, ktorá budúcnosť priamo vytvára. Ghettofuturizmus je o tom, že niekde nemáš peniaze, nemáš nič, o niečom snívaš, na zhmotnenie svojich snov a vízií používaš svoje obmedzené prostriedky, pomocou ktorých svojpomocne transformuješ, čo cítiš. Tam sú moje korene a tým pádom aj rozdiely mojej tvorby a idey ghetto alebo afrofuturizmu. Je to svet, o ktorom väčšina ostatných iba hovorí. Ja som v ňom vyrástol.

Gaika Tavares aka GAIKA je umelec a spisovateľ z Brixtonu v južnom Londýne. Venuje sa elektronickej a dancehall hudbe. V roku 2017 sa stal politickým redaktorom Dazed, jedného z najvplyvnejších nezávislých módnych a kultúrnych magazínov. Pôvodne člen skupiny Murkage z Manchestru, tento rok mu v spoločnosti Warp Records vyjde debutový album s názvom Basic Volume. Nespokojný s tým ako jeho hudbu opisujú hudobní kritici, ju sám nazýva „ghettofuturizmom“.

Rozhovor pripravili Kristína Országhová a Dávid Koronczi

Preložil a spracoval Michael Papcun

hudobný kapitál

Martin Heidegger, podobne ako Paul Ricoeur, strach ako všadeprítomnú emóciu spája s únikom k mase a konformizmu. Znamená to, že nekonáme vedome, ale na základe predpokladanej normality, ktorá nie je predmetom vedomej reflexie. Sociológovia tvrdia, že svet, v ktorom žijeme, sme si nevybrali, ale voliť predsa každý deň musíme a za naše voľby nesieme zodpovednosť. Človek zo strachu pred zlými voľbami väčšinou hľadá overenie, zhodu so svojimi rozhodnutiami. Hľadá súhlas okolia. Strach pred každodennou voľbou sa tak stáva strachom zo slobody. Prináša snahu o únik do konformity, pod ochranné krídlo autority a ventiluje sa agresivitou. Súčasná forma moci, tzv. konformná moc, je charakteristická práve tým, že poskytuje subjektu útočisko. Síce je to skrýša v unitárnosti, konformite (rovnakosti), ale aj v pohodlí a najmä v bezpečí. Je to útočisko pred nebezpečenstvom vonku, ktoré sme si pomenovali ako „objekt“. Konformita tak môže poskytnúť subjektu bezpečnú identitu, cieľ, spôsob, ako ten cieľ dosiahnuť, a tiež ochranu pred nebezpečnými „cudzími“. Pred kým? Môžeme si vybrať: Židia, migranti, homosexuáli, susedia, muži, ženy, Cigáni atď. Niekto sa nájde vždy.

Strach a hnus v biopolitike

Aj súčasná politika je podľa Slavoja Žižeka hrozivým zhromaždením vystrašených ľudí a spolieha sa najmä na ich ovládnutie manipuláciou. Žižek tvrdí, že strach je základom dnešnej subjektivity a biopolitika je politikou strachu, ktorý sa sústredí na obranu potenciálnych obetí alebo prevenciu obťažovania. Keď sa zamyslíme nad tým, či má odstránenie strachu nejakú ideovú tradíciu, zistíme, že má, a naozaj dlhodobú. Hlbokú ozvenu hľadania antickej athambie – stavu subjektu bez strachu – nájdeme  v rôznych podobách aj v novoveku a v súčasných konceptoch sa opäť vracia. Už novoveký teoretik štátu Thomas Hobbes vo svojom Leviathane (1651) tvrdil, že spoločenské zmluvy uzatvárame, lebo sa bojíme. Obyčajných ľudí podľa neho neženie do boja túžba po moci alebo obohatení, ale strach pred pokorením alebo útlakom. Preto aj novodobý štát ponúka občanovi oslobodenie od strachu prostredníctvom štátnej moci a zákonov. Zdá sa, že zatiaľ neúspešne. Súčasná Európa sa bojí islamu a terorizmus či vojny sú prejavom zastrašovania. Aktuálna biopolitika svoj potenciál sústredí predovšetkým na obranu, a to stavaním plotov, zvyšovaním finančných nákladov na zbrojenie a výrazne menej rozvojom ľudského kapitálu, ktorý by práve mohol odstrániť strach.

A ako situáciu všadeprítomnej úzkosti rieši bežný človek? Heidegger to nazýva  „zabývanosťou“. Subjekty podľa neho utekajú do „zabývanosti“ každodenného obstarávania. Aj podľa sociológov volí človek obstarávanie, hyperspotrebu, ktorú nazvali „emocionálnou hyperspotrebou“, ako spôsob potlačenia všadeprítomného strachu. Emocionálna hyperspotreba je podľa sociológov nevyhnutným dôsledkom hypermodernej doby, ktorú Gilles Lipovetsky nazval dobou úzkosti. Jej pomenovanie  ukazuje na nadmerné, preexponované konanie, napríklad v súvislosti s nakupovaním či neodionýzovským hedonizmom. Doba úzkosti ukazuje na potrebu opojenia zmyslovou radosťou, extázou, ale aj násilím, ktoré má predovšetkým prekryť a potlačiť základné emócie: úzkosť a strach. Takáto forma potláčania strachu je však dlhodobo neudržateľná, exponenciálny ekonomický rast v spojení s bezbrehým konzumom je podľa ekonómov dlhodobo nereálny.

Ako chutí pivo

Sú intencionalita a pocity základom moci? Väčšinou nevedomé pocity strachu, smútku, nenávisti, lásky či názory a priania sú podľa tzv. filozofov mysle, Johna Searla a Daniela Dennetta, intencionálnymi stavmi. Tie predstavujú vzťah subjektu k svetu a formu jeho postoja k predmetom vonku, k objektom. Sú to pocity, želania a predstavy. Keby sme pochopili, že „zjavovateľom intencionality“ je subjektívny pocit, výraznejšie by sme pokročili v hlbšom porozumení mocenského založenia samotného subjektu a v porozumení sebe samému – tvrdí Paul Ricoeur, ale aj ďalší filozofi. Moc neexistuje bez intencionality, ktorou sú pocity, želania, ciele a predstavy vytvárané subjektom vo vzťahu k objektu. Edmund Husserl bol dokonca presvedčený, že v čistom vedomí nie je nič okrem intencionality. Podľa neho tvorí podstatu duše práve intencionálna nadväznosť na svet. Neexistuje moc, ktorá by sa vykonávala bez intencionality, teda bez pocitov a z nich vyplývajúcich želaní, predstáv a cieľov.

Daniel Dennett vo svojich Intencionálnych systémoch (1971) nekompromisne tvrdí, že intencionalita je vlastná projekcia subjektu, a dodáva, že intencionálny postoj je druhom interpretačnej stratégie. Väčšinou je nevedomý a subjekt, ktorý je ním motivovaný, projektuje svoje pocity, presvedčenia, predsudky a predstavy na objekt, a tak formuje svoje správanie k nemu. Ricoeur, Collins a Dennett sa zhodujú v tom, že človek prioritne sleduje uspokojovanie svojich individuálnych záujmov a emócie používa ako tlak, ak sa veci nedejú podľa neho. Dennett, ktorý emócie nazýva kváliá (pocity, farby, chute, vône), dokonca tvrdí, že „objektívne“ neexistujú. Ak neexistujú „vonku“, potom asi budú prítomné len v mysli subjektu. Podstatu tejto idey zábavne vysvetľuje na príklade kvália (pocitu) chuti: Je známe, že prvá skúsenosť s chuťou piva väčšinou nepatrí k najpríjemnejším. Po čase je však znesiteľná a po ďalšom už výborná, niekedy až príliš. Dennett uvažuje o dvoch možnostiach. Alebo sa chuť piva postupne mení k lepšiemu, alebo chuť piva zostáva taká istá, ale pivári si ju obľúbia.

Základom intencionality subjektu je najmä nie celkom vedomá snaha presadiť svoje záujmy, názory a postoje, vyplývajúce primárne z jeho pocitov. Dôsledkom je, že jeho projekcia nepripúšťa otázky o skutočnej realite a umožňuje tak ľahšiu manipuláciu s objektom. Ricoeur to nazval snahou „hrať sa s predmetom“. Dennett dokonca tvrdí, že všetky mentálne výstupy (naše súdy o veciach, propozičné postoje) sú súborom príčinných vzťahov na vysvetlenie postoja subjektu k predmetu a nie sú opisom samotného predmetu. Presvedčenie, želanie, nádej, myšlienka sú podľa neho intencionálne. Vysvetľujú náš vzťah k predmetu, fenoménu, ale nevysvetľujú predmet a fenomén. Projekcia subjektu na objekt podľa Dennetta umožňuje ľahšiu manipuláciu a mocenský vplyv na uplatnenie svojich cieľov.

Emócie alebo O výchove

Kreovanie novodobého moderného štátu môže  poslúžiť ako symptomatický príklad. Už som spomenula ideológov moderného štátu, Hobbesa a Locka, ktorí tvrdili, že človeka treba chrániť pred tým, čo si nesie v sebe, a označili to ako vášne. Slávna Hobbesova téza: človeka v jeho konaní nevedie rozum, ale vášne, ho viedla prioritne k vytvoreniu obrazu štátu ako hrozného Leviatana. Rousseau zase predpokladal, že človek je dobrý a v jeho predstavách je dobrý aj štát. Odporúčal preto vychovávať novovekého človeka k slobode prostredníctvom citov, lebo city sú podľa neho život (sentiment of existence). Pre istotu však vo svojej pedagogickej knihe Emil alebo O výchove (1762) vopred určil, čo by mal kto v novom štáte pociťovať. Pocity žien mali spočívať v schopnosti mlčky trpieť a zasvätiť svoj život blízkym. Úlohu mužov videl inak a demonštroval ju aj sám na sebe. Postavil mimo seba svoje otcovské city voči svojim početným deťom a tie skončili v sirotinci. A napriek tomu bol hlboko presvedčený, že (racionálnemu) úsudku mužov by sa mala žena podrobiť, aby sa v budúcnosti zachoval, ako to nazval: správny politický poriadok. Ricoeur by dnes na tento postoj povedal, že jeho cit sa hrá s predmetom pozorovania a Theodor Adorno zas, že ideál ženstva a ženskosť sú produktom mužskej spoločnosti, ktorá „v ženách pestuje svůj vlastní korektiv…“ (Adorno, 2009: 59).

Takto a podobne sa postupne od novoveku utvárala tradícia, podľa ktorej sa za „čisto subjektívne“ považovali individuálne citové stavy. Od „zmyslovej“ subjektivity sa postupne v novoveku začala odlišovať racionálna subjektivita, ktorá sa mala prejavovať spontánnosťou myslenia a schopnosťou vôle riadiť sa zákonmi. Takto popisuje oddelenie racionality a emocionality a jej rozdielne hodnotenie nemecký filozof Bertrand Waldenfels. Dnes, z odstupu, naozaj môžeme konštatovať, že racionalita je s postupným vývinom moderny vnímaná ako objektívny prístup v poznávaní bytia a emocionalitu vidíme skôr ako zmyslové, subjektívne poznávanie, ktoré stojí v protiklade s racionálnou kogníciou. Dnes však hlasy, podľa ktorých diferencia emocionality a racionality nie je opodstatnená a prináša človeku skôr odcudzenie, nie sú ojedinelé. Theodor Adorno v tejto súvislosti výstižne píše, že „oddělení citu a rozvažování, jež hlupákům umožnilo svobodně a blaženě mluvit, hypostazuje historicky vzniklé rozštěpení člověka na funkce“ (Adorno, 2009: 127).

Protiklady racionalita a emocionalita sa postupne od novoveku priradili k ďalšej dvojici. K mužom a ženám. Ženy boli v predstavách mužov v pozícii objektu a s mužmi sa stalo v predstavách žien to isté. Kultúrny svet mysle, transcendencia, ako napísala v knihe Druhé pohlavie Simone de Beauvoir, sa čoraz častejšie spájala s mužskosťou. Svet tela a empírie – imanencia, bol jeho náprotivok a spájal sa so ženskosťou. Ak akceptujeme Ricoeurovo tvrdenie, že cit je privilegovaný spôsob ukazovania vzťahu subjektu a objektu, ukazovania vzťahu občana a obce, či žien a mužov, tak prezentuje väčšinou hierarchický, mocenský vzťah, ktorý je zjavne založený na strachu z druhého. To by vysvetľovalo, prečo sa anglické slovo woman (žena) skladá z dvoch slov: „wo“ –veliaci dôstojník a „man“ – muž, človek. Nazdávam sa, že Ricoeur v súvislosti s kognitívnou funkciou citu vyslovil zaujímavú a inšpirujúcu myšlienku, ktorú doplnil osobitým záverom: Keby každý subjekt pochopil, že objektívne smerovanie nejakého správania a zameranie nejakého citu je jedna a tá istá vec a cit je „zjavovateľom intencionality“, výraznejšie by pokročil v hlbšom porozumení samého seba a sveta.

Hľadanie stratenej lásky

Niektoré súčasné teoretické koncepcie však za potenciálne riešenie subjektívnej emocionality, najmä úzkosti a strachu, považujú elimináciu strachu dokonalou láskou. Vychádzajú z jednej z dogiem postmoderny, podľa ktorej humanizmus postmoderného ega len zakrýva moderný racionalizmus, prezentujúci vôľu k moci. Čo je však schopná ponúknuť ľudská rozumnosť nemilujúceho, našťastie presahujú dary lásky. Na to odkazovala už antická platónska tradícia a o dvetisíc rokov to tvrdia aj Waldenfels, Ricoeur a Badiou v presvedčení, že dokonalá láska, teda nie akýkoľvek intencionálny cit, je vzťah subjektu k objektu bez hierarchie a moci. V čom teda takáto všemocná láska spočíva, alebo lepšie povedané, v čom nespočíva? Zjavne nie v „rozumnosti“, ktorá je už podľa Platóna len zdanlivá pošetilá vypočítavosť. V postmoderne takúto rozumnosť teoretici nazývajú účelovo strategickou racionalitou, motivovanou subjektívnou intencionalitou, ktorá sa spája s mocou a manipuláciou. Takáto racionalita je účelová, pretože používa druhého ako nástroj na uskutočnenie svojich cieľov, nie ako cieľ osebe. Sociálni filozofi ju preto často označujú za teleologickú kalkuláciu, extrémny racionalizmus, potenciálnu patológiu rozumu či za spoľahlivú cestu ku katastrofe.

Francúzsky filozof Alain Badiou však optimisticky tvrdí, že „zmocňování pravd je oživováno silou lásky bez objektu a vytvára stratégiu, aniž by sázelo na moc“ (Badiou, 2014: 119). Je to v podstate len obmena Platónových slov, podľa ktorých práve „láska je ono božské šílenství, které vytrhne človeka ze zaslepené nízkosti. Láska překonává pošetilost, jež se domnívá, že člověku se nemůže dostat ničeho více, než s čím je možné vypočítavě hospodařit a na úkor druhých se toho zmocňovat“ (podľa Špinka, 2009: 139). Nie je však pre moderného človeka dokonalá láska predsa len iluzórna? Čo to je, tá dokonalá láska? Pýta sa úplne opodstatnene, s ironickým úsmevom, ale zvedavo hypermoderný človek v dobe štvrtej technickej revolúcie.

Autorka je vysokoškolská pedagogička

Filozofický kapitál