Štúdio mladých výtvarných umelcov (FKSE) je ako chobotnica v puberte, s množstvom chápadiel a s veľmi dynamicky sa meniacou osobnosťou. To všetko preto, aby dosiahla všade tam, kde vláda zanedbáva svoje povinnosti, a aby komunita okolo nej zaplátala diery, ktoré kultúre spôsobuje nekompetentná podpora.
Kultúrna politika vlády Viktora Orbána nie je ignorantská či hlúpa, ako by sme mohli dúfať. Je plne vedomá. Súčasťou tohto systému sú množstvá problémov v kultúre a inštitucionálne nedostatky.
Na začiatok skúsme stručne opísať, ako vyzerá kultúrna politika v ére Orbána. Napríklad neexistuje samostatné ministerstvo kultúry. Štátny sekretariát zodpovedný za kultúru (Kultúráért Felelős Államtitkárság) vláda podriadila ministerstvu ľudských zdrojov (Emberi Erőforrások Minisztériuma), čo dobre odzrkadľuje jej centralizačné úsilie získať prísnejšiu kontrolu nad podporou kultúry. Popri personálnych elitárskych zmenách došlo k najvýraznejšej reštrukturalizácii inštitúcií v roku 2011, keď sa Maďarská umelecká akadémia (Magyar Művészeti Akadémia) stala verejným orgánom a riadenie maďarskej politiky kultúry sa stalo jej ústavne zakotvenou úlohou. V dôsledku vládnej politiky, ktorej išlo najmä o centralizáciu – paralelne s neúmerným (znovu)rozdeľovaním verejných a štátnych dotácií na podporu vizuálnej kultúry –, vo viacerých prípadoch zakolísala aj inštitucionálna samostatnosť siete múzeí. Vláda sa opatreniami postarala aj o nedostatočnú kompetentnosť a úspešné odstránenie mechanizmov, vďaka ktorým sa o podpore umenia rozhodovalo na základe odbornosti. Z múzeí sa počas desiatich rokov vláde podarilo postupne vytlačiť relevantné osobnosti výtvarného umenia, čo prehlbuje priepasť medzi domácim a medzinárodným profesionálnym prostredím a inštitúciami. Centralizovanosť inštitucionálneho systému je problematická nielen pre mocenské vzťahy, ale aj preto, lebo tým prakticky zlikvidovali jeho vertikálnu štruktúru.
Mladému umelcovi či umelkyni, ktorá končí vysokú školu, sa nielenže nenúka žiadna možnosť postupu, ale takmer neexistujú ani výstavné priestory a štipendijné programy, ktorých by sa mohli chopiť. Združenie Štúdio mladých výtvarných umelcov sa snaží zachovať práve túto možnosť integrácie. Cez jeho príbeh a premeny môžeme sledovať trendy maďarskej kultúrnej politiky od zmeny režimu.
Maďarsko a jeho súčasná výtvarná scéna je z pohľadu centra takmer periférna, ale z pohľadu periférie zas takmer centrálna. To všetko je dôsledok geopolitického postavenia krajiny v rámci Európy. Poloperiférne štáty sa často usilujú čo najpresnejšie preberať západoeurópske a severoamerické (kultúrne) modely, ktoré sa núkajú ako univerzálna možnosť, ibaže sú šité predovšetkým na fungovanie centrálnych štátov. Preto sa v krajinách bývalého východného bloku premeny roku 1989 diali podľa pojmov a formúl demokratizácie, privatizácie a trhového hospodárstva, a podľa toho sa výrazne zmenil aj systém financovania kultúry po roku 1989. Objavili sa verejné súťaže, ktoré očakávali od účastníkov akýsi manažérsky prístup. Prístup k umeniu sa začal meniť ihneď po revolúcii, v Maďarsku sa však v súčasnosti jeho komodifikácia završuje.
1990 – 2019
Stručne popísať postupný proces ovládnutia výtvarných inštitúcií nie je jednoduché, ale pokúsime sa o to. Po zmene režimu do konca dvetisícich rokov prejavovalo posilňovanie súčasných výstavných inštitúcií určitú kontinuitu. Zo strany koalície Fidesz – KDNP, ktorá začala vládnuť v roku 2010, sa však neformuloval nijaký kultúrnopolitický program. Paralelne s týmto nedostatkom sa postupne stali neistými konsenzuálne základy rozhodnutí, ktoré by boli nezávislé od preferencií akéhokoľvek politického vedenia. Pre maďarskú scénu výtvarného umenia sa univerzálne platné hodnoty – ako sú autonómnosť, odbornosť a zapojenie sa do medzinárodného krvného obehu – stali jednoznačne najdôležitejšími v súvislosti s prípadom pohltenia múzea súčasného umenia Műcsarnoku. Prázdne miesto zívajúce v oblasti kultúry zaplnila Maďarská umelecká akadémia (Magyar Művészeti Akadémia – MMA), ktorú pred pár rokmi vyhlásili za verejný orgán vďaka prevzatiu Műcsarnoku (2011), ktoré treba vnímať ako prejav manifestácie moci s politickým zámerom. Postupné prevalcovanie finančného priestoru MMA spôsobilo, že Národný kultúrny fond (Nemzeti Kulturális Alap – NKA), ktorý dovtedy koordinoval udeľovanie verejných dotácií pre vizuálne umenie na základe viac-menej odborných kritérií, dnes už takmer úplne stratil svoju váhu. MMA rozhodujúca o prevažnej časti štátnych peňazí na dotovanie výtvarného umenia – v dôsledku chýbajúceho adekvátneho výskumného programu – sa za ostatných pár rokov snaží vtiahnuť legitímnych predstaviteľov odboru pod svoje krídla tým, že organizačne pohlcuje tých málo štipendijných možností, ktoré existujú mimo jej zdrojov, či spúšťa vlastné programy, ktoré kopírujú vzory nezávislých štipendií. V dôsledku opatrení v kultúrnej politike prešla teda maďarská umelecká scéna výraznými premenami. V dôsledku zlikvidovania systému autonómnych inštitúcií popredné súčasné muzeálne inštitúcie nedokážu naplniť svoju edukačnú úlohu a hospodársky sektor zas berie na seba čoraz viac neziskových projektov, ktoré sú v iných krajinách typické pre inštitúcie. Zviditeľňovanie neprofitujúcich výstavných priestorov stredných rozmerov, ktoré tvoria ďalšie činitele umeleckej scény a ktoré hospodária s minimálnym rozpočtom, je slabé. Nezávislé úsilia zas centralizovaný systém financovania kultúry takmer úplne znemožňuje. Následkom toho všetkého sa značne narúša nadväznosť systému inštitúcií, ktorý pre začínajúcich umelcov nedokáže ponúknuť vstupné body ani reálnu predstavu budúcej kariéry.
Prijaté a zachované úlohy – ako sa z výtvarného združenia stane hlas aktivizmu
V tejto situácii sú FKSE a jemu podobné kultúrne neziskové organizácie nútené prijať na seba úlohy, ktoré štátna kultúrna politika ignoruje. Keďže najviac toho vieme o našej organizácii, pokúsime sa predstaviť kroky, ktorými sa usilujeme zachovať základňu pre súčasných umelcov. Patrí medzi ne okrem iného zachovanie stupňovitosti (nadväznosti) systému inštitúcií, jednak prostredníctvom budovania spoločnej obce a taktiež zabezpečením možnosti prezentovať sa pre generáciu začínajúcich autorov a autoriek. Podporujeme našich členov na začiatku kariéry, sledujeme ich aktivity v oblasti kultúrneho a umeleckého života a nadväzujeme s nimi na naše odborné skúsenosti. Najmä zabezpečovaním priestoru v Galérii Štúdio (Stúdió Galéria), ktorá je po prihlásení sa do verejnej súťaže prístupná každému členskému umelcovi či kurátorovi. Dotyk s minulosťou zabezpečujú takzvané ročné výstavy, ktorých prax siaha do šesťdesiatych rokov a v tom čase znamenala účasť na nich významné zviditeľnenie. Združenie v uplynulých rokoch obnovilo tradíciu, no jej dnešný obsah je veľmi súčasný, keďže autori v nich spracúvajú aktuálne umelecké a spoločenské témy. Výstavy s názvami Legtöbb (Najviac, 2014), A képzőművész vajon mi? (Čože je to výtvarný umelec?, 2016) riešili otázku, aké má možnosti súčasná umelecká scéna, keď je – vyvlastnením legálnych priestorov vládou, ktorá neguje odborné rozhodovanie a znižuje dotácie – vytlačená z dovtedy známych a využívaných reálnych priestorov. Kde sa môže súčasné výtvarné umenie prezentovať a aký to má vplyv na posudzovanie umeleckej činnosti?
Po roku 2010 sa v programoch združenia vo zvýšenej miere vynorili udalosti a postoje, ktoré mali v úmysle aktívne utvárať verejnú mienku. Združenie sa vo vyhláseniach dištancovalo od zásahov do systému inštitúcií, ktoré nerešpektovali odborné názory (ostro sme kritizovali napríklad vyhlásenie Maďarskej umeleckej akadémie za verejný orgán roku 2012; výmenu riaditeľa Múzea Ludwig, premenu Národného fondu – Nemzeti Alap, 2012, 2016). Rôzne vyjadrenia a udalosti, ktoré sa dotýkali v rokoch 2012 – 2014 všetkých našich členov a súviseli s umeleckým aktivizmom, sa však v ostatných rokoch vyčerpali. Kvôli dokonalej ignorancii kultúrnopolitických činiteľov boli neúčinné. Dnes medzi popredné činnosti združenia patrí udržiavanie debaty o kultúrnopolitických a spoločenských otázkach a zverejňovanie názorov na ne. V roku 2016 sme spustili program nazvaný Közegellenállás (Odpor prostredia), ktorý spolu so širšou odbornou verejnosťou stavia do centra pozornosti otázky verejného života súvisiace s výtvarným umením. FKSE od roku 2016 obnovilo aj svoju obvodnú umelecko-pedagogickú činnosť a vyvinulo pre svojich členov programy súvisiace so štúdiom (napríklad Čitateľské kruhy o politickosti Bauhausu – A modernitás útjai [Cesty modernity] alebo o kritike antropocénu – Xtro realm; videokluby z diel tematizujúcich spoločensko-politické problémy dvetisícich rokov; duchovná dielňa s centrom záujmu na jednotlivých umeleckých dielach – (2)hét műtárgya [Dielo (2)týždňa]).
Charakter dominantného výstavného programu v deväťdesiatych rokoch nadnes vystriedal odlišný profesionálny postoj, ktorý kladie podstatne väčší dôraz na záujmy svojho spoločenstva. Prevažuje družná, komunitná mentalita s vôľou intenzívne angažovať svojich členov a v tomto zmysle sa prehodnotil aj priestor galérie. Z výstavnej siene sa stala skôr spoločná duchovná dielňa. Zmena sebaidentifikácie združenia ako samoorganizujúce tvorivé spoločenstvo súvisela aj so značným znížením finančných zdrojov z ministerstiev. Zvýšenie komunitného ducha združenia počas pravidelných neúspešných pokusov o získanie peňazí viedli k tomu, aby sa do popredia dostala funkcia zastupovania vlastných záujmov. Tú pokladáme naďalej za jednu zo svojich najdôležitejších úloh. Dynamiku združenia od polovice dvetisícdesiatych rokov preto čoraz viac určuje existencia, ktorá sa sústreďuje na stratégiu spolupráce v spoločenstve profesionálov s rovnakými názormi na spoločnosť.
Autorky sú členkami predsedníctva Združenia Štúdio mladých výtvarných umelcov.
Fanni Magyar je historička umenia a spisovateľka
Eszter Őze je historička umenia a poslucháčka filozofie vied na Univerzite Eötvösa Loránda
Z maďarčiny preložila Tamara Archlebová
