Červená hodina – Reflexia dakarského bienále 2018

Zuzana Jakalová8. júna 20181419
@GORSADKYIV

Bienále súčasného afrického umenia Dak’Art je jednou z kľúčových umeleckých svetových prehliadok konajúcich sa v krajinách tzv. globálneho Juhu a podobne ako Havanské bienále či Bienále v Gwangju sa systematicky venuje zviditeľňovaniu nezápadného umenia, ale i širších kultúrnych, politických a spoločenských kontextov tvorby poznania v postkoloniálnom svete. Dlhodobo tematizuje africký internacionalizmus a prezentuje nielen africké a afrodiasporálne umenie, ale aj umenie z bývalých svetových kolónií.

Panafrické histórie

 

Prehistória dakarského bienále sa zvykne hľadať v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Senegal, ktorý sa v roku 1960 osamostatnil od Francúzska, vtedy podobne ako okolité krajiny hľadal nový vzťah sám k sebe i k svetu v komplexných a rôznorodých

myšlienkach dekolonizačných emancipačných hnutí. Prvý senegalský prezident, básnik, kultúrne rozhľadený človek a zástanca myšlienok négritude Léopold Sédar Senghor považoval umenie za politický prostriedok vyjednávania novej identity krajiny, regiónu i rasy. V roku 1966 preto spoločne s Aliounom Diopom, zakladateľom významnej dekolonizačnej, v Paríži vydávanej kultúrnej revue Présence Africaine, a Africkou spoločnosťou pre kultúru (Société africaine de culture)inicioval Svetový festival čiernych umení (Festival mondial des arts nègres), grandióznu oslavu afrického umenia, hudby, literatúry a myslenia nielen zo samotnej Afriky, ale i z jej európskych, amerických či karibských diasporálnych komunít. Zúčastnili sa na ňom osobnosti ako Josephine Baker, Duke Ellington či André Malraux. Zámerom festivalu bolo poukázať na bohatosť afrických kultúr, diverzitu ich umeleckých a kultúrnych prejavov, a tiež propagovať myšlienky négritude a panafrikanizmu. Jednou zo súčastí festivalu bolo založenie výstavnej inštitúcie Musée dynamique, ktoré svoje brány otvorilo veľkou výstavou afrického umenia Tendencie a konfrontácie(Tendances et confrontations). Múzeum, pre ktorého účely na dakarskom pobreží vyrástla nová kolosálna budova financovaná UNESCOm, sa v priebehu najbližších desiatich rokov svojej existencie stalo zbierkotvornou, výskumnou a výstavnou inštitúciou prezentujúcou súčasné aj staršie africké umenie. Hostilo salóny afrického umenia, medzinárodné skupinové i samostatné výstavy, okrem iného Pabla Picassa, Pierra Soulagesa či Ibu N’Diaye. Ten je vnímaný ako významná postava štýlu École de Dakar, ktorý sa od 60. rokov v nadväznosti na Senghorove myšlienky snažil hľadať a vytvárať nové tvaroslovie modernej africkej estetiky.

I keď sa rôzne genealógie dakarského bienále rady hlásia práve k Svetovému festivalu čiernych umení, myšlienkovo oveľa bližší pokus o pravidelnú prehliadku súčasného umenia sa objavil v druhej polovici sedemdesiatych rokov na stránkach časopisu Afrického kultúrneho inštitútu (ICA – Institut Culturel Africain). Návrh sa sústredil výlučne na výtvarné umenie a popisoval nedostatky súdobej umeleckej infraštruktúry, vzdelávania a turizmu. Navrhované bienále malo rotovať medzi členskými štátmi ICA a malo sa stať nástrojom rozvoja jednotlivých umeleckých scén. Jedným z jeho cieľov bolo založenie panafrickej výtvarnej asociácie, ktorá by odpovedala na potrebu stretávania sa a spolupráce medzi umelcami, skúmala postavenie afrických umelcov a rozvíjala národné združenia výtvarníkov v zúčastnených krajinách. Návrh sa tiež zasadzoval o založenie Múzea súčasného umenia a jeho funkčnú akvizičnú politiku. Tieto myšlienky zrkadlili mnohé pohyby na vtedajšej senegalskej umeleckej scéne. Príkladom podobného uvažovania môže byť multižánrové združenie Laboratoires Agit’Art, z ktorého vzišiel napr. medzinárodne etablovaný výtvarník El Hadji Sy či výnimočný umelec a performer Joe Ouakam (civilným menom Issa Samb). Umelci združení pod touto hlavičkou odmietli prevládajúcu ideológiu négritude, ktorá presadzovala identitárne otázky a spätosť umenia so štátnou politikou. Kládli si otázky o možnostiach politicko-kultúrnej práce mimo štátnych štruktúr a prostredníctvom verejných happeningov, performancií, inštalácií s odkazmi k informelu či hnutiu Fluxus skúmali hranice umeleckej praxe a kreatívnej spolupráce naprieč žánrami.

Čo je IN?

 

Súčasná podoba bienále sa datuje od roku 1990, keď bolo zorganizované literárne bienále. To sa malo striedať s výtvarným, no bohužiaľ nepretrvalo. Takmer tridsaťročnú históriu výtvarného bienále lemujú politické, ekonomické i spoločenské pohyby svojej doby – ovplyvnili ju zmeny na politických postoch a v kultúrnej politike, financovaní i v jeho vnútorných štruktúrach.

Posledné dve vydania bienále však odkazujú k jeho väčšej konsolidácii, a to najmä pod umeleckým vedením švajčiarsko-kamerunského kurátora a spisovateľa Simona Njamiho. Dlhoročný umelecký riaditeľ fotografického bienále Bamako Encounters, autor putovnej výstavy súčasného afrického umenia Africa Remix, ale tiež zakladateľ kultúrneho magazínu Revue Noire či autor Senghorovej biografie, si na toto i minulé vydanie k spolupráci prizval medzinárodný tím etablovaných kurátorov operujúcich v kontextoch postkoloniálneho myslenia. Tento rok sa medzi nimi objavil napr. Cosmin Costinas, riaditeľ Para/Site Art Space v Hongkongu, či odborníčka na severoafrické umenie a kurátorka Bienále v Marakéši Alya Sebti. Spoločne s nimi Njami zastrešuje oficiálnu sekciu IN, tento rok rámcovanú názvom L’heure rouge, prevzatým z básne jedného z dôležitých mysliteľov hnutia négritude a tiež účastníka festivalu čiernych umení Aimé Césaira. Hlavná výstava prehliadky A New Humanitykurátorovaná samotným Njamim v bývalom justičnom paláci bola skrumážou súčasných afrických a afrodiasporálnych autorov, ktorí sa svojou prácou snažia reformulovať pojmy humanity tak, ako je chápaná v eurocentrických diskurzoch. Bonaventure Soh Bejeng Ndikung, kamerunský kurátor a riaditeľ berlínskeho umeleckého centra SAVVY Contemporary, sa naopak vybral cestou prehodnocovania afrických hudobných histórií, keď sa svoju výstavu v Múzeu afrického umenia Théodora Monoda (Musée Théodore Monod d’Art africain)rozhodol venovať osobnosti egyptského muzikológa, hudobníka a skladateľa Halima El-Dabha. Ten v priebehu svojho života zozbieral množstvo nástrojov, hudobných kompozícií i rytmov naprieč Afrikou, a sám nimi inšpirovaný skladal experimentálnu hudbu blízku k musique concrète.

Bienále medzi kultúrnym rozmachom a džentrifikáciou

 

Náprotivkom IN je sekcia OFF, v ktorej rámci sa dejú stovky menších či väčších, lokálnych či medzinárodných výstav. Sekcia vraj pôvodne vznikla zo vzdoru umelcov neprijatých do sekcie IN, ktorí si v dobe bienále paralelne začali organizovať vlastné výstavy. Bienále ju však nakoniec inkorporovalo a dnes tvorí nedielnu súčasť prehliadky. Do sekcie OFF sa môže registrovať ktokoľvek, pod podmienkou, že si sám či pomocou finančného partnera uhradí náklady spojené s výstavou i prenájmom. Výstavy v jej rámci sú preto často veľmi rôznorodé, od pár fotografií zavesených v kaviarni po profesionálne nainštalované predajné výstavy komerčných galérií. Pre mňa jednou z najzaujímavejších na tomto ročníku bola výstava Revolúcia príde vo forme, ktorú si zatiaľ nevieme predstaviť (La révolution viendra sous une forme non-encore imaginable) v Raw Material Company. Predstavovala emancipačné periodiká kolonizovaných národov od 19. storočia do roku 1989, a takisto skúmala rolu časopisov vychádzajúcich v senegalskom jazyku wolof okolo revolučného roku 1968. Súčasťou tohtoročného dakarského bienále v oboch sekciách bolo i „nadľudské“ množstvo sprievodných programov. Spomenúť sa oplatí niekoľkodennú konferenciu o aktuálnych podobách afrického umenia, filmu, kultúry či zbierkového muzeálneho dedičstva, alebo celodenné sympózium o zmienenom Musée dynamique.

Zatiaľ čo sekcia IN je pýchou štátu, ktorého finančný príspevok v tomto roku tvoril až tri štvrtiny jej celkového rozpočtu, OFF osciluje medzi malými nízkoropočtovými výstavami a spektakulárnymi, finančne náročnými realizáciami podporovanými súkromnými sponzormi. Jedným z najvýraznejších finančných partnerov sekcie OFF je tradične francúzska stavebná spoločnosť Eiffage pôsobiaca v Senegale vyše osemdesiat rokov. Vďaka jej štedrému príspevku bolo možné zrealizovať aj jednu z najzaujímavejších výstav tohtoročnej sekcie OFF odohrávajúcu sa v bývalej tržnici Marché Malien. Tá sa na stovkách narýchlo zrevitalizovaných metrov štvorcových prostredníctvom desiatok umelcov vzťahovala k odkazu spomínaného Joea Ouakama, ktorý minulý rok nečakane zomrel. Je však nesporné, že firma si prostredníctvom umeleckej filantropie vylepšuje verejný imidž a často nie je ťažké za jej podporou umenia vidieť developerské zámery. Samotná Marché Malien je lukratívnym miestom v centre mesta, len pár krokov od železničnej stanice, kde v súčasnosti prebieha rekonštrukcia a prípravy na novú modernú vnútroštátnu vlakovú trať, pričom časť realizačných prác má na starosti práve Eiffage. A boli to priestory železničnej stanice, kde prebiehali v roku 2016 všetky oficiálne večierky bienále. Je teda smutnou, ale očakávateľnou zhodou okolností, že bienále sa v tomto prípade stalo predvojom džentrifikácie. Podobne silno sa do kultúrnej krajiny Dakaru zapisujú i čínske investície. Okrem nového bizniscentra financovaného prostredníctvom čínskych investícií, ktoré vzniká medzi Dakarom a Thiès, vzniká vďaka čínskym financiám a čínskej stavebnej firme i Múzeum čiernych civilizácií (Museé des civilisations noires). Impozantná budova, ktorá sa iba cez malé námestíčko díva na už inaugurované Národné divadlo s podobným príbehom, sa má so svojou plochou pätnásťtisíc metrov štvorcových a štyrmi poschodiami stať ku koncu tohto roka dynamickým chrámom venovaným modernému i aktuálnemu umeniu. Už som zvedavá, čo pri všetkých týchto zmenách prinesie dakarské bienále 2020.

Zuzana Jakalová

 

Autorka je kurátorkou v pražskom Display – sdružení pro výzkum a kolektivní praxi

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: