Na výjazdovom zasadnutí vlády v Trebišove 10. apríla 2026, ktoré inicioval komisár pre deti Jozef Mikloško, sa stretli viacerí predstavitelia štátu: predseda Národnej rady Richard Raši (Hlas), minister školstva Tomáš Drucker (Hlas), minister zdravotníctva Kamil Šaško (Hlas), minister práce Erik Tomáš (Hlas) a splnomocnenec pre rómske komunity Alexander Daško. Témou rokovania boli dlhodobé a neriešené problémy vylúčených rómskych komunít, ktoré sa v čase skôr prehlbujú, než systematicky zmierňujú.

Politici po rokovaní následne predstavili opatrenie s názvom Bez školy nebudú dávky, ktoré podmieňuje vyplácanie detských prídavkov školskou dochádzkou detí. S iniciatívou prišiel samotný komisár pre deti Mikloško, po ktorého boku sa objavili spomínaní ministri na čele so šéfom parlamentu Rašim. Takáto miera mobilizácie zákonodarnej aj výkonnej moci, ktorá bola ochotná vycestovať mimo bratislavských kancelárií, pôsobí nezvyčajne a signalizuje politickú podporu navrhovanému legislatívnemu opatreniu. O to viac znepokojuje, že napriek účasti viacerých ministrov vrátane šéfa rezortu školstva neodzneli na tlačovej konferencii konkrétne návrhy, ktoré by odstraňovali bariéry v prístupe k vzdelaniu a predchádzali vylučovaniu detí zo školského systému už v samotnom zárodku.

Splnomocnenec hrá iba druhé husle

Pri takejto demonštrácii politickej sily pôsobí rozpačito aj účasť súčasného splnomocnenca vlády pre rómske komunity Daška. Nejde pritom o jeho prvú iniciatívu, keď bez výhrad podporuje sankčné legislatívne návrhy a opakovane zdôrazňuje potrebu väčšej aktivity samotných Rómov. Rovnaký prístup uplatnil aj pri stigmatizujúcom sankčnom návrhu s názvom Práca miesto dávok z dielne vládnej koalície, ktorý nijako nerieši skutočné príčiny nezamestnanosti ľudí z vylúčených komunít. Daškov prístup  tak otvára otázky o skutočnom napĺňaní jeho mandátu.

Funkcia splnomocnenca má byť predovšetkým hlasom komunít, ktoré čelia systémovým prekážkam, nie ich jednostranným moralizovaním či napomínaním. V poradí ide o desiateho splnomocnenca, ktorý však ako jediný neprináša do verejnej diskusie vlastnú expertízu ani jasnú dlhodobú víziu riešení. Ani po troch rokoch vo funkcii nedokázal naplno využiť svoju pozíciu na pomenovanie hlbších príčin problémov a ich premietnutie do pravidelnej spolupráce s jednotlivými rezortmi, ktoré majú agendu vylúčených komunít v rôznych oblastiach vo svojej pôsobnosti.

Komisár sa stáva vládnym hovorcom vylúčených komunít

Daško nedokáže naplno využiť ani symbolickú váhu svojej funkcie. To sa odráža aj v jeho postavení na rokovaniach komisára pre deti, kde nesedí medzi kľúčovým aktérstvom pri hlavnom stole, ale zostáva bokom alebo kdesi v úzadí. Práve z uvedených dôvodov sa agenda vylúčených komunít a jej koordinácia postupne vytrácajú z jeho pôsobnosti. Čoraz zreteľnejšie sa ukazuje, že túto tému začína politicky uchopovať komisár pre deti Mikloško, ktorý sa tak dostáva do pozície hlavného hovorcu štátu k téme vylúčených komunít.

Zároveň sa ukazuje, že hoci Mikloško tému politicky otvára a organizačne zastrešuje, chýba jej hlbšie odborné ukotvenie a vecný komplexný prístup. O kvalite politiky nerozhoduje samotné zvolávanie členov vládneho kabinetu ani ich zapájanie do rokovaní, ale najmä obsah navrhovaných opatrení. Z politiky podpory sa tak postupne stáva politika podmieňovania a tlaku, ktorá problém nerieši, ale prenáša jeho dôsledky na tých, ktorí ho sami nedokážu objektívne ovplyvniť.

Motivácie sú rôzne, riešenie je iba jedno

Pri pozorovaní toho, akým spôsobom k téme pristupujú jednotliví aktéri, možno badať, že všetci si zvolili skôr direktívny prístup k riešeniu chudoby, hoci ich motivácie sa líšia. Komisár Mikloško sa snaží tému verejne a mediálne uchopiť a dominovať v nej, no v danom prostredí sa pohybuje krátko a nemá dostatočné odborné zázemie. Opiera sa napríklad o frustráciu riaditeľov „rómskych škôl“ a ich zjednodušené predstavy o riešení problémov chudobných detí. Splnomocnenec Daško je predovšetkým hudobník, pričom mu chýbajú základné manažérske zručnosti koordinovať túto náročnú agendu, čo je sprevádzané aj otázkami o efektívnom využívaní eurofondov.

V prípade členov vládneho kabinetu, ktorí sú ochotní hromadne vycestovať na východ z ministerských kancelárií, sa naliehavosť témy mieša najmä s politickým marketingom, ktorý v blížiacom sa predvolebnom období výrazne pracuje so sankčnými návrhmi voči Rómom.

Aj tieto skutočnosti sú odpoveďou na to, prečo sa téma vládnym špičkám postupne vymyká spod kontroly – a do volieb sa na tom zrejme už nič zásadné nezmení. S nástupom novej vlády by však malo platiť, že ak má mať štátna politika v tejto oblasti reálny a účinný dopad, musí sa prestať zameriavať na trestanie dôsledkov chudoby a začať aktívne odstraňovať príčiny sociálneho vylúčenia.

Napriek pretrvávajúcej kritike existujú aj v politikách zameraných na vylúčené rómske komunity konkrétne príklady s viditeľnými výsledkami, ktoré zlepšujú život jednotlivcov aj celých komunít. Potvrdzujú to aj laureáti ocenenia Lúč z tmy, ktoré každoročne udeľujú rómske organizácie a jednotlivci osobnostiam dlhodobo sa zasadzujúcim za zlepšenie postavenia Rómov a za budovanie vzťahov medzi rómskou komunitou a väčšinovou spoločnosťou.

Autor je publicista, riaditeľ občianskeho združenia eduRoma

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.