To, že len bez mena môžeme byť skutočne slobodní, vedeli svojho času už No Name. A v stopách bratov Timkovcov sa aj francúzska spisovateľka Constance Debré v próze Jméno pýta, čím to je.

Čím som starší, tým viac som presvedčený o tom, že si knihy nevyberám – ony si vyberajú mňa. A nie v nejakom ezo zmysle. Skôr sa mi zdá, že to, čo považujem za vedomé voľby, je len zmesou podvedomých túžob a obáv, zrkadlením spoločenských nálad, v ktorých sa pohybujem. V poslednom čase som si napríklad všimol, že čítam čoraz viac slovenskej a českej disidentskej literatúry z obdobia normalizácie. Nebolo to tak, že by som jedného dňa buchol po stole a vyhlásil: „Idem čítať disidentov.“ Odrazu som sa však pristihol...

Na Slovensku sa už takmer dva roky diskutuje o tom, či môžeme to, čo u nás prebieha, nazývať novou normalizáciou. Čím iným je však stav, keď kritiku podávame v obrazoch a dúfame, že ju nepozorné oko cenzora prehliadne?

Prednedávnom sa mi na zastávke električky prihovoril predajca Nota Bene, hoci som si čítal a tváril sa, že ho nevidím. Keď som mu povedal, že časopis si teraz neprosím, spýtal sa ma, o čom je kniha, ktorú držím v rukách. 

Začal som habkať ako školák, ktorého nečakane vyvolali k tabuli. „No, je to o palestínskej učiteľke… Žije v New Yorku… Ťažko sa mi to popisuje, je to o hľadaní identity, bezpečia, domova…“ Pozeral sa na mňa podozrievavo, akoby som mu...

Keď Spojené štáty pod taktovkou Donalda Trumpa napadli Venezuelu a uniesli jej prezidenta s manželkou, povedal som si, že je čas na knižku, ktorá mi v knižnici sedela neprečítaná niekoľko rokov. Román Nafta venezuelského spisovateľa Ramóna Díaza Sáncheza z roku 1936 totiž popisuje prvú kapitolu príbehu, ktorého najnovšiu epizódu v týchto dňoch sledujeme.

Owen Hatherley patrí k najplodnejším a najrešpektovanejším britským ľavicovým publicistom. Vo svojich knihách – napríklad Militant Modernism, Landscapes of Communism či Trans-Europe Express – a v článkoch sa venuje najmä priesečníkom architektúry, kultúry a politiky. Keď koncom minulého roka navštívil v Bratislave konferenciu Reflexie architektúry, porozprávali sme sa o súčasnej britskej ľavicovej politike, renovácii modernistických stavieb aj o jeho knižnej novinke The Alienation Effect, v ktorej popisuje vplyv intelektuálov zo strednej a východnej...

Hudobný skladateľ Miro Tóth sa vo svojich hudobných projektoch často dotýka spoločenských javov, ktoré ho znepokojujú. Rozprávali sme sa o tom, prečo sa umelecky rozišiel s Fedorom Gálom, o jeho novom podcastovom projekte Gaza aj o mlčaní veľkej časti českej a slovenskej hudobnej scény počas prebiehajúcej genocídy v Palestíne.

Tento týždeň som sa ocitol na viacerých odovzdávaniach cien z oblasti kultúry. Viac než o kvalitách laureátov a laureátok mi však tieto ceremoniály povedali niečo o stave kultúrnych inštitúcií a možnostiach či absencii občianskeho vzdoru.

Najväčšie ľavicové podujatie vo Veľkej Británii – The World Transformed sa od roku 2016 konalo pravidelne pod záštitou labouristickej strany. Odkedy strana pod vedením Keira Starmera prebrala krajne pravicovú rétoriku, organizátori festivalu sa od labouristov dištancovali a podujatie tento rok zorganizovali v Manchestri samostatne, v spolupráci s niekoľkými nezávislými organizáciami. Čo festival vypovedá o budúcnosti britskej a koniec-koncov i globálnej ľavice?

Elif Sarican je kurdská publicistka, prekladateľka a editorka. Viac než desať rokov sa venuje politickému vzdelávaniu a aktivizmu, najmä v oblasti kurdského ženského hnutia. Pôsobí v Londýne. Na festivale The World Transformed v Manchestri sme sa rozprávali o inšpirácii kurdským ženským hnutím aj o stave súčasnej britskej ľavice.