Po proteste proti zmene zákona o rodných číslach, ktorý by fakticky zakázal právnu a medicínsku tranzíciu, sa do médií dostal obraz Igora Matoviča obklopeného dúhovými vlajkami a protestujúcimi. Bývalý premiér, ktorý okrem homofóbie po novom sympatizuje aj s fašistami a ultrakatolíkmi, prišiel na protest s jedným účelom — šíriť v médiách svoju nenávisť voči kvír komunite a vyprovokovať protestujúce*ich, dúfajúc, že sa takto znova dostane na titulné stránky novín. Ide o známu a nudnú taktiku politikov a političiek, ktorým upadajú percentá. Ak volebné prieskumy nevychádzajú v ich prospech, jednoducho siahnu po pálčivej téme a bez akejkoľvek snahy vyznať sa v nej burcujú voličstvo prázdnymi heslami a nenávisťou namierenou na obetného baránka. Keby to neboli transrodoví ľudia, boli by to Rómovia, migrantky, moslimovia, feministky. Ani jeho rétorika nie je nová — priamo preberá argumenty americkej pravice a britských antitrans* politikov z najextrémnejšej pravice (a pravice ako takej). Stačí si zapnúť archívne vysielanie FOX News a hľadať podobnosti.

Nenávisť voči transrodovým a rodovo nekonformným ľuďom nie je novodobým fenoménom, no ich existencia dnes vyvoláva „morálnu“ paniku, akú sme tu naposledy mali počas takzvanej migrantskej krízy. Ostrý nárast násilností a politických aktivít namierených proti transrodovým a kvír osobám či osobám bojujúcim proti ideológii, podľa ktorej penis alebo vulva určujú, našu nadradenosť či podradenosť, správanie, obliekanie, výzor a podobne, ide ruka v ruke s fašizáciou konzervatívnych politických strán a konzervatívnej spoločnosti ako takej. Vedu, ktorá nevyhovuje politickej ideológii, títo fašizujúci sa konzervatívci odmietajú – fakt, že rod je spoločenská kategória a nie je totožný s pohlavím, považujú za západný výmysel a intersex osoby naďalej ignorujú (teda v prípade, že ich nepovažujú za mýtus). Prirodzene sa vyvíjajúci jazyk nie je pre nich zase dostatočne rigidný, pretože slovná zásoba a gramatika, ktorú dnes používame, nie je rovnaká ako jazyk našich bernolákovských predkov. Niežeby transrodoví a rodovo nekomformní ľudia nutne potrebovali legitimáciu vedou, aby bola ich existencia a prežívanie faktom. Napokon, Igor Matovič nepotreboval potvrdenie od žiadneho odborníka či odborníčky, aby bola jeho existencia akceptovateľná.

Vzhľadom na snahu o odstránenie trans* ľudí (nielen) z našej spoločnosti a vzhľadom na neustále útoky na kvír komunitu, je prirodzené že kvír aktivizmus naberá „agresívny“, aktívny rozmer, ktorý opovrhuje pasivitou a takzvaným slušným aktivizmom. Druhomájový protest proti zmene zákona o rodných číslach je príkladom boja tohto aktívneho aktivizmu, ktorý sa „agresívne“ domáha práv v uliciach, nevysvetľuje svoju existenciu vyšším silám a snaží sa kopírovať taktiky boja predchádzajúcich emancipačných hnutí, zväčša ľavicových. Takýto aktivizmus, nevidí pokrok v kvír právach v nekonečných rokovaniach, petíciách, poprípade firemných workshopoch. Nemá ilúzie, že sa k nim práva dostanú nenásilnou, nevulgárnou, no najmä „slušnou“ cestou.

Hlavne slušne

Koncept „slušnosti“ je večne propagovaný mýtus, ktorým sa režim či majorita snažia udržať status quo a umlčať akýkoľvek odpor, respektíve povoliť ho iba v takej miere, v akej ju dokážu regulovať, poprípade naplno ignorovať. Dôraz na slušnosť, teda poslušnosť voči súčasnému režimu a statusu quo v spoločnosti, rozdeľuje aktivistické hnutia na slušné a neslušné, legitímne a teroristické. „Slušnosť“ presviedča liberálne, absolútne pacifistické a pasívne hnutia, že sú jedinou správnou cestou a „agresívny“, aktívny aktivizmus prekáža skutočnému progresu. Fakt, že je s nimi na rozdiel od „neslušných“ režim ochotný jednať, ich vedie k omylu, že sú na správnej ceste a spochybňovanie ich autority v komunite iba pomáha protivníkovi. Pritom za ochotou režimu môže byť — a v tomto špecifickom prípade aj je — i jeho jednoduchá snaha o minimalizovanie nutných ústupkov a rozdelenie protivníka. Režim pasuje „slušný“ aktivizmus za jediný legitímny, ten následne potlačí všetko nelegitímne a nepozastaví sa nad tým, že práve on pomáha nepriateľovi.

Príkladom je vyjadrenie LGBTIQ+ organizácie Iniciatíva Inakosť po Matovičovej jasnej provokácii na zmienenom proteste: „Jednoznačne sa dištancujeme od verbálnych a fyzických útokov na verejnom zhromaždení, aj keď sme neboli jeho organizátormi. Takéto prejavy nemôžu mať miesto ani pri protestných akciách, najmä ak voláme po dodržiavaní ľudských práv a demokratických hodnôt. Zároveň však odmietame, aby zlyhania jednotlivcov, ktorí konali v rozpore s pokynmi organizátorov, boli dôvodom na zovšeobecňovanie a odsudzovanie celej LGBTI komunity či aktivizmu za je jej práva. Práve Igor Matovič je jedným z politikov, ktorí sú najviac zodpovední za vulgarizáciu verejnej diskusie a rozdeľovanie slovenskej spoločnosti. Nedovoľme mu, aby rozdúchavaním nenávisti voči menšine prekryl svoje zlyhania. Za jeho rozkladné pôsobenie na čele vlády, alebo najsilnejšej vládnej strany mu vystavme vysvedčenie v septembrových voľbách.“

Problémom nie je ani zďaleka Iniciatíva Inakosť. Iniciatívu Inakosť a prácu jej členstva nemožno kolektívne zahodiť a ignorovať. Jedná sa o jednu z najznámejších LGBTIQ+ organizácií na Slovensku. Ich aktivita je nekvír majoritou nedocenená a nikto nespochybňuje ich presvedčenie. Roky ich práce prispeli k tomu, že kvír osoby nie sú perzekvované tak, ako by mohli byť a spoločne s ďalšími reformnými organizáciami pomohli kvír komunite participovať a uživiť sa v kapitalistickom systéme (akokoľvek som cynická voči firemným workshopom, aj vďaka nim môže transrodová osoba vo svojej práci dýchať o niečo ľahšie). Iniciatíva Inakosť je však najpoprednejším reprezentantom „slušného“ liberálneho aktivizmu, a tak je nemožné ju nespomenúť, keď rozoberáme túto problematiku, najmä ak sa jedná o perfektný príklad na analýzu slušného aktivizmu.

Slušnosť sa v citovanom príspevku stáva zbraňou voči absolútne legitímnemu emancipačnému boju, voči novej aktivistickej generácii, ktorá sa odvážila vystúpiť voči režimu aktívne.

Iniciatíva Inakosť priznáva, že protest neorganizovala, no cíti potrebu vyjadriť sa, dokonca predbieha samotné organizátorstvo a núti ich tak reagovať, odoberá im možnosť mlčať či odpovedať vlastným spôsobom. Stavia sa takto do pozície autority v kvír aktivizme, definuje, čo je legitímny boj, autoritatívne karhá protestujúcich z iných organizácií, a dokonca selektuje slušných a neslušných, presne tak, ako to robia aktéri súčasného systému („zlyhania jednotlivcov, ktorí konali v rozpore s pokynmi organizátorov“). Správnu cestu ukazuje v poslednej vete — vystavme mu vysvedčenie v septembrových voľbách. Jediným akceptovateľným bojom je pre ňu volebný proces, participácia v systéme, ktorý nás utláča a snaha zmeniť ho zhora a zvnútra reformnou cestou. Dlhá a náročná cesta, ktorá trvá tridsať rokov a koniec je naďalej v nedohľadne.

Najzaujímavejšie je však tvrdenie, ktoré ukazuje historickú amnéziu, o ktorú sa súčasná (neo)liberálna, patriarchálna, kapitalistická demokracia snaží a ktorú príspevok Inakosti do diskusie opakuje: „Takéto prejavy nemôžu mať miesto ani pri protestných akciách, najmä ak voláme po dodržiavaní ľudských práv a demokratických hodnôt“. Veta vzbudzuje dojem, že Igora Matoviča na proteste zbili, ukameňovali a ako kajúcnikovi mu oholili vlasy a poslali naspäť do parlamentu na znak hanby. Nestačí, že samotný Matovič takto charakterizuje svoju skúsenosť s protestujúcimi, Iniciatíva Inakosť ju dokonca potvrdzuje, a tým znehodnocuje celý protest, selektívne sa zameriavajúc na jednu udalosť, čím ho obmedzuje na konfrontáciu s Matovičom (ak sa jedná iba o „zlyhanie jednotlivcov“, zopár ľudí zo stoviek, prečo je nutné sa k nim vyjadrovať?).

Emancipácia je neslušná

Slušnosťou nebolo vydobyté ani jedno z našich práv, ktoré si liberálna demokracia váži a bráni všetkými svojimi (spomalenými a prebyrokratizovanými) silami. Naopak, základné ľudské práva a slobody nám boli zaručené neslušnými, vulgárnymi až násilnými protestmi a revolúciami. Abolicionizmus, feminizmus, hnutie pracujúcich ale aj vznik samotnej liberálnej demokracie historicky charakterizovali revolučnosť či  neposlušnosť voči režimu a jeho očakávaniam. Zároveň, keď boli naše slobody ohrozené, ich existenciu hnutia najúspešnejšie obhájili „neslušne“. Alebo mali antifašistky a antifašisti vyzvať nemecké vojská na civilnú diskusiu?

Slušnosť je mýtus, slušnosť je snaha o umlčanie disentu. Slušnosť nám zakazuje pomenovať naše trápenia a zdvíha prst, keď spochybňujeme systém. Slušnosť kvír ľudí vyzýva k mĺkvej asimilácii. Ak máme záujem o skutočnú emancipáciu — slušnosť sa musí ísť pojebať.

Autorka je transrodová spisovateľka a komentátorka

Aj tentoraz sa naše obavy naplnili. Sotva sme vytriezveli z osláv, poslankyňa Záborská – urazená, že sme od nej nepýtali povolenie existovať – spoločne s katolíckym extrémom v hnutí OĽANO prisľúbila, že nám pokoj nedá a zatlačila na svojich kolegov, s ktorými následne vysvetlila ministerstvu zdravotníctva, že úlohou vlády nie je pomáhať, ale udržať status quo. Hľa, usmernenie bolo napadnuté údajne preto, že nie je dostatočne odborné, a nateraz sme sa s ním rozlúčili.

S kolektívnym povzdychom sledujeme, ako v parlamente vystupujú kryptofašisti/tky, katolícki/ke extrémisti/tky a skutoční/né fašisti/tky, podporovaní/né konzervatívnou re(d)akciou, ktorá si zgustla na ďalšej morálnej panike. Tehotných mužoch, ženách s penismi a čudách, čo sa oslovujú to. Branci slovenského národa a oddaní sluhovia sluhov božích sa stali spojencami pri stavbe barikády proti neprispôsobivému ľavicovému extrému – definovanému ako ľudské práva a obyčajná túžba žiť.

Kým tento konzervatívny postoj je obhajovaný ,,medicínskou pravdou”, slobodou slova a vetou „Je to predsa iba môj názor!“, náš priemerný vek klesá. Poznáte ten vtip o tom, koľko má najstaršia transka rokov?

Transrodovosť sa vymyká normálu. Narušuje status quo. Redefinuje mužskosť a ženskosť, rúca binaritu a oslobodzuje ľudskú sexualitu a vzťah človeka s vlastným telom a postavením v spoločnosti. Naše rebelstvo spochybňuje umierajúci patriarchát, teda nekropatriarchát, na ktorého mŕtvolu sme iba nasadili slnečné okuliare a tvárime sa, že sa nič nezmenilo. A to sa tresce. Ak chceme žiť v ľudskej blízkosti, musíme sa očistiť, napraviť svoje telá tak, aby vyhovovali ideológii tých, čo poznajú naše životy lepšie ako my sami.

Štát vyvlastňuje naše orgány a dáva ich na oltár systému. Pre verejné blaho narúša našu telesnú autonómiu, skalpelom a zákonom prebodáva naše podbrušky a zabezpečuje našu sterilitu, aby sa náhodou nestalo, že si zmyslíme, že sa chceme rozmnožovať. Pre verejné blaho nás ťahá, ťahá za vlasy, krúti rukami a krkom, ženie nazad do našich dier a do podzemia, kde nie sme na očiach slušným ľuďom.

Podceňujú však, že práve v tých dierach, pajzloch, podzemiach, na verejných toaletách, parkoch, v tme, kam nezavíta ani mesačný svit, sa stretávame na našich sabatoch a tvoríme komunitu, ktorú zatiaľ nedokázala zlomiť žiadna moc. Ani štátna, ani ľudská, ani božia. Sme si rodinou. Oporou. Nahrádzame si lásku, ktorú nám spoločnosť a často aj naše biologické rodiny odmietajú dať.

Tí, čo sa nad nami zľutujú a poskytnú chvíľkové ľudské teplo, nám taktiež nerozumejú. Tvrdia, že nám chcú pomôcť, ale zákon je zákon a počkaj na voľby, bude lepšie. Hovoria nám, aby sme ušli do zahraničia, aby sme opustili svoje domovy, rodinu, kamarátstva, zanechali to, čo sme si tu vybudovali, pretože ľudia sú svine. Zabúdajú, že nie každý z nás si to môže dovoliť a nie každý z nás chce utiecť. Zmätene pozerajú na naše nesprávne oblečenie, fúzy a prsia, pýtajú sa nás, prečo si to robíme, prečo na seba upozorňujeme? To my sa máme zmeniť, my sa máme prispôsobiť, my musíme pochopiť, že na nás Slovensko nie je pripravené. Ale ako je to možné?

Na rozdiel od našich súrodencov v zahraničí sme boli ticho, čakali sme, verili sme, že európske, demokratické Slovensko znamená ľahší, šťastnejší život. Slušne sme žiadali o svoje práva na dúhových pochodoch, podpisovali sme petície, vzdelávali verejnosť o našej existencii. My sme vás pripravovali, aj keď sme nemuseli. Ako je teda možné, že nie si pripravené, Slovensko?

Úrady nás naďalej odkladajú, nie sme pre nich dôležitou témou. Médiá o nás zakopli jedine bulvárne – počuli ste o tej transke, ktorá žije ako normálna žena? Liberálnych politikov zaujímajú akurát registrované partnerstvá, pretože pokrok musí byť pomalý a kontrolovaný, šťastie sa predsa musí dávkovať, inak si naň zvykneme.

Aj tých zopár výnimiek, ktoré sa zdajú byť na našej strane a presviedčajú nás, že bojujú, ako môžu, nám nezabudne pripomenúť, že je na nich, kedy dostaneme svoj výdych, a nech sa neopovážime ich kritizovať, ani na nich tlačiť, inak si nad nami umyjú ruky. A ľudia sa divia, prečo sú tí transrodoví takí nahnevaní, prečo neustále kričia a vyplakávajú, prečo sa boja o svoje životy.

Nezlomia nás. Či nás zákon uznáva alebo nie, my tu budeme naďalej. Náš život je od nepamäti boj na každom fronte. Na nenávisť okolia sa ťažko zvyká, ale po čase sa stáva každodenným šumom. Nestojíme však o vašu ľútosť. Ľútosť nenapraví krivdu.

Autorka je transrodová osoba

Dlhoroční*é sledovatelia a sledovateľky Lindsay boli značne prekvapení*é. Boli si totižto vedomí*é jej povesti progresívnej intersekcionálnej feministky, antirasistky a spojenkyne s queer komunitou. Náhle sa však dozvedajú, že sledovaním jej videí podporujú presne to, s čím nesúhlasia.

Reakcia Ellis bola svojská – ako to už u nej býva. Vo videu, ktoré trvá dve hodiny, rozoberá a vysvetľuje dôvody, prečo bola „cancelnutá“ a do akej miery sú obvinenia voči nej pravdivé, pričom sa nebráni značnej dávke sebakritiky. V absurdnej scéne s pohárikmi tequily a sviečkou Snoop Dogga zároveň otvára staré rany, ktoré, podľa môjho názoru, nikto z nás nemal úplné právo počuť.

Ani verejné ospravedlnenie, sebakritika a vysvetlenie jej však nepomohli. Po neustávajúcich nenávistných komentároch, vyhrážkach a kritike, ktorá bola takmer výlučne zlomyseľná, bola nútená odísť z Youtubu a obmedziť svoju aktivitu na jedinú platformu, Patreon. Na ňom opakovane potvrdzuje rozhodnutie ďalej netvoriť video-eseje, vďaka ktorým sa stala obľúbenou.

Nie je jediná, ktorá čelila „cancelingu“ z vlastných radov. Jej blízka priateľka a spoluautorka, Natalie Wynn, známejšia ako Contrapoints, síce naďalej tvorí, pravidelne sa však stretáva s nenávistnou kritikou po každom zverejnenom videu alebo tweete. Ellis a Natalie predstavujú iba dve z najznámejších „malých celebrít“ Youtubu a Twitteru (a po novom aj TikToku), ktoré na vlastnej koži zažili plnú silu cancelingu.

To, čo sa stalo Ellis, vyvoláva otázky: do akej miery sa canceling vyvíja správnym smerom? Aký dopad má na malých tvorcov a menšie osobnosti? Je vykonávaný správne alebo sa odtrhol z reťaze?

Canceling ako kontrola

Praktizovanie cancelingu nadobudlo funkciu odlišnú od tej pôvodnej. Dnes sa podobá skôr gilotíne z obdobia revolučného ranorepublikánskeho Paríža než výzve danej osobe či skupine na prehodnotenie konania alebo názorov. Canceling a ľudia, ktorí ho vykonávajú, nemajú záujem o poučenie, upozornenie na nesprávne konanie, nechcú počuť ospravedlnenia ani vysvetlenia. Hlavnou úlohou sa stalo absolútne odstránenie danej osoby z verejného priestoru, nehľadiac na to, či naozaj je monštrum, ktoré z neho alebo nej internet robí.

Každý, kto kritizuje fenomén cancelingu, si dáva pozor, aby nenahrával extrémnej pravici a ľuďom, ktorí sa s cancel culture stotožňujú. Istá forma kontroly medzi členmi komunity či skupiny nie je zlá; vďaka nej sa určujú limity toho, čo sa považuje za správne a pri priestupkoch sa upozorňuje na to, či sa vymeriavajú tresty, ktoré sú skupinou uznané za primerané. Kamaráti, rodina, miestna queer komunita – všetci sa vzájomne držíme v limitoch, ak už nie pre naše dobro, tak pre dobro našich blízkych a našej komunity. V takomto prípade môže canceling slúžiť ako forma výzvy, aby sa daná osoba nad sebou zamyslela pre dobro udržania skupinovej harmónie.

Avšak v globalizovanom svete, v ktorom internet rozbíja malé lokálne skupiny a spája ich do väčších svetových a v ktorom má neprimeranú prevahu americký a britský náhľad na svet, nie je takáto forma kontroly možná. Naopak, vytvára toxické prostredie, v ktorom je neprípustné dopustiť sa chyby. Perfekcionizmus odmieta možnosť zmeny názoru, dospievania a v rámci nejakého fiktívneho súdu, ktorý určuje vašu morálnosť, uznáva internetom „sfosilizované“ statusy spred desiatich rokov ako dôkazy proti vám. Kým v malej skupine by sme sa v prípade problému vedeli vzájomne porozprávať a vysvetliť, prečo daný skutok nebol kóšer alebo bol iba zle pochopený, na internete je to takmer nemožné.

Ellis opakovane vyčítali statusy a tvorbu, ktoré sa udiali v období, keď iba začínala svoju kariéru. A kým niektoré výčitky boli objektívne a na mieste – napríklad nosenie burky vo videu, ktoré zosmiešňovalo patriarchát, za čo ju kritizovalo najmä jej moslimské sledovateľstvo – za mnohé sa ospravedlnila dávnejšie; poprípade išlo o niečo, čo bolo hlboko osobné a nemalo sa pôvodne ani dostať na verejnosť. V jednom prípade šlo dokonca o zverejnenie videa proti jej vôli, ktoré bolo následne zasielané jej nadriadeným, priateľom a spolupracovníkom, v snahe znemožniť ju v súkromnom živote.

Väčšinu priestupkov, ktorých sa údajne dopustila, by priemerný človek dokázal pred svojimi známymi obhájiť na jednom posedení. Uznali by, že minulosť skutočne nereflektuje súčasné správanie a nemožno vás považovať za rasistu, keď ste pred desiatimi rokmi urobili rasistický vtip – ľudia sa menia, dospievajú a každý z nás, najmä v Európe, sa musí vyrovnať s internalizovanými fóbiami a -izmami, ktoré do nás vštepuje okolie. Ellis a jej podobné „menšie“ internetové osobnosti to ale museli vysvetľovať širokému publiku, pozostávajúceho aj z ľudí, ktorí ich osobne nepoznajú či nikdy nemali skúsenosť s ich tvorbou.

Canceling nefunguje

Ak má canceling slúžiť na označenie chýb a zločinov mocných a bohatých, očividne neplní svoju funkciu dostatočne. Koľko mocných osobností bolo skutočne odstavených od moci, bohatstva a slávy, koľko z nich bolo predvolaných pred súd? S výnimkou nedávneho prípadu s Harvey Weinsteinom na začiatku hnutia #MeToo a populárneho hnutia Black Lives Matter, canceling nenaplnil svoju funkciu – naopak, bol využitý na umlčanie menej známych osobností s oveľa menšími priestupkami.

Celebrity ako Drake, Dave Chapelle, James Charles, Ariana Grande či Kardashianovci čelili cancelingu niekoľkokrát z rôznych dôvodov. Cieľom bolo nielen upozorniť na ich správanie, ale najmä znemožniť im ďalšie možné úspechy. Napriek tomu naďalej nahrávajú nové albumy, vystupujú na verejných podujatiach a podpisujú miliónové kontrakty. Canceling sa ich dotkol len minimálne. Stratili zopár fanúšikov, niekoľko sledovateľov a pre PR dôvody sa na chvíľku stiahli z verejnosti.

V iných prípadoch canceling nedosiahol ani toľko. Politici a političky (Trump, Trudeau, Macron,  Johnson, Le Pen, ale aj naša Hatráková či Záborská) sú naďalej pri moci. Trump aj Le Pen znovu kandidujú na prezidentský úrad. Hatráková aj Záborská sú poslankyne a napriek kritike sú dosadzované do úradov.

J. K. Rowling, donedávna obľúbená autorka, teraz rozhodnutá „odpáliť“ svoju reputáciu v nenávistnej kampani voči transrodovým osobám, je asi „najcancelovanejšou“ osobou na internete. Jej knihy sú však stále bestsellermi, jej eseje sú obľúbené medzi britskými feministkami a nezdá sa, že by o túto obľubu mohla v blízkej budúcnosti prísť alebo že by stratila svoje autoritatívne postavenie v súčasnej britskej literatúre.
Na druhej strane, canceling perfektne (ne)funguje voči menej známym a oveľa menej vplyvným a bohatým. „Cancelovanie“ miestneho či menšieho DJ-a, youtubera alebo spisovateľa väčšinou končí presne tak, ako by tomu malo byť pri vplyvných osobnostiach. DJ príde o miesto, kde pravidelne vystupuje; youtuber nedostane žiadny kontrakt a stratí už i tak malé sledovateľstvo; spisovateľovi prestanú predávať knihy, nenájde si ďalšieho vydavateľa alebo ho prestanú pozývať na debaty. Kým u nich sa jedná o gilotínu, ktorá ich naveky odstrihne od verejného priestoru, niekto s viac ako piatimi miliónmi sledovateľov stratí desaťtisíc, tridsaťtisíc sledovateľov: ide sotva o škrabnutie.

Oprávnená kritika

Canceling v dnešnej podobe nie je oprávnenou kritikou, ktorá sa snaží zlepšiť zlú situáciu a popritom vzdelávať. Naberá podobu verejnej zábavy, ktorá sa stráca v šume internetovej nenávisti. Pretože sa ho môže zúčastniť ktokoľvek a vniesť doň svoj názor, prestáva byť kritikou priamo zainteresovaných, a pripomína skôr verejné popravy alebo pranierovanie, ktoré kedysi využívali panovníci a mocní na udržanie spoločnosti v medziach, ktoré im nastavili. Nie je teda prekvapením, že vonkajší pozorovateľ pri pohľade na prebiehajúci canceling začne veriť cancel culture, pravicou vymyslenému fenoménu.

Ak nemá canceling fungovať len ako verejné zosmiešňovanie slabších a ako nekontrolovaný útok na ich súkromný život, ale naopak má byť skutočne cielený iba na najmocnejších a najbohatších, nemôže pokračovať v tomto kurze. Je načase sa dohodnúť, či je legitímnym spôsobom odboja a ak áno, ako zabezpečiť, aby sa dotkol tých, ktorých sa skutočne dotknúť má.

Autorka je študentkou histórie na FiF UK