Na rozdiel od Black Mirror nemá Tomorrow and I presah do hororového žánru, hoci aj tu sa nájdu situácie, ktoré vyvolávajú úzkosť. Z vizuálneho hľadiska je štvorica príbehov – na rozdiel od zvyčajne temných dystópií – pestrá a žiarivá.

Každý diel sa nesie v úplne inom duchu, nič ich neprepája a je takmer nemožné vopred odhadnúť, aká bude zápletka a čo bude nasledovať. Je to osviežujúce, najmä ak je človek zvyknutý konzumovať obsah prevažne z americkej produkcie, ktorá len s ťažkosťami hľadá cestu von zo zaužívaných floskúl.

Každá z epizód má zhruba hodinu, no prípadné skrátenie by nebolo zlým rozhodnutím, miestami sa totiž zdajú byť zdĺhavé.

Zložitá dilema

Prvá epizóda s názvom Black Sheep hovorí o astronautke, ktorá je na trojročnej misii na vesmírnej stanici, kde vyvíja revolučnú technológiu organickej 3D tlače ľudských orgánov. Doma ju zatiaľ čaká milujúci manžel. Keď dôjde na stanici k havárii, musí sa odhodlať k ťažkému rozhodnutiu: využije technológiu, ktorá sa legálne používa len na zvieratá, aby ju naklonoval?

Zápletka sa však stočí úplne iným smerom, než by divák očakával. Žiaden klon, ktorý je v prvom momente darom z nebies a neskôr sa z neho stane nebezpečné monštrum. Takých príbehov tu už bolo, a určite vznikne ešte mnoho ďalších. 

Black Sheep je citlivou drámou o identite a vnútornom rozpore: Sme ochotní obetovať svoju predstavu o šťastí pre toho, koho milujeme?

Riešenie problému bezpečnosti sex workerov a workeriek

Nasledujúca časť s názvom Paradistopia je už na prvý pohľad úplné iná – nielen tematicky, ale aj vizuálne. Ide o príbeh cieľavedomej ženy, ktorej snom je vybudovať dokonalé miesto, kde sa naplnia všetky sexuálne fantázie. Namiesto ľudí tam však budú pracovať výlučne androidi, ktorých vytrénovali skutoční sex workeri a workerky.

Berúc na vedomie fakt, že sa u nich nevyvinula žiadna forma vedomia (čo je v sci-fi výnimočný scenár), ide o efektívne riešenie dlhodobého problému sexuálnej práce – ľudia pracujúci v tomto odvetví nestratia príjem, no zároveň im nehrozí žiadne nebezpečenstvo. A klienti sú spokojní tiež. 

Estetika tejto epizódy pripomína alternatívnu verziu zlatej éry pornografie, čo miestami pôsobí až parodicky, predsa to však má čaro a unikátnu atmosféru. 

Thajsko je krajinou, kde je sexturizmus rozšírený, no aj tu sa nájde množstvo ľudí, ktorí bojujú proti tomu, čo považujú za škodlivé pre verejnú morálku. Tvorcovia nezabúdajú poukázať na ich pokrytectvo.

Budhistický mních vs. AI

Epizóda Buddha Data bola pre mňa osobne z hľadiska témy a jej spracovania najzaujímavejšia. Technologická spoločnosť vyvinula špeciálnu AI aplikáciu, ktorá obsahuje všetky dostupné vedomosti o budhizme. Používateľ sa jej môže spýtať na čokoľvek, čo ho ohľadom tohto náboženstva a jeho princípov zaujíma. Lenže táto apka má aj ďalšiu funkciu – odmeňuje dobré skutky. Ulice sú tak zaplavené mladými ľuďmi zúfalo hľadajúcimi príležitosť, ako získať ďalšie body, naplniť dennú kvótu či dosiahnuť nový míľnik. 

Všetko to pozoruje budhistický mních, ktorý v tom vidí celkom jasný problém: apka je nepochybne na niečo dobrá, ľudia vďaka nej konajú dobro. Dá sa to však porovnať s tým, keby to robili z vlastného presvedčenia a bez motivácie vo forme odmeny? Prakticky to síce funguje, no ak sa na to pozrieme z duchovného hľadiska, význam sa stráca. Buddha Data rieši túto problematiku komplexne, nezdráha sa ani kritiky samotných mníchov. 

Počas sledovania tejto časti som si s istou trpkosťou uvedomila, že apka funguje na podobnom princípe ako Duolingo. Určite existujú ľudia, ktorí k tomu pristupujú svedomito a naozaj sa vďaka zelenej sove niečo naučia, no pre mnohých – vrátane mňa – ide o zachovanie pocitu, že môj streak sa zvyšuje. Často si naň spomeniem až tesne pred polnocou, takže sa rýchlo a otrávene preťukávam ďalšou lekciou. Dni v týždni som si doteraz nezapamätala, ale s istotou viem, že el gato es muy bonito. 

Vakcína proti klimatickej kríze

Posledný diel s názvom Octopus Girl je z celej série najdivokejší. Klimatická kríza je čoraz naliehavejšou témou a tvorcovia seriálu sa rozhodli poňať ju po svojom. Ich futuristický svet postihla katastrofa v podobe neustávajúceho dažďa, trvajúceho už niekoľko rokov. Táto situácia, ako to už býva, zasiahla najmä chudobnejšie vrstvy, nútené žiť v zaplavených zónach. Bohatí a mocní zatiaľ bývajú vo svojich vyvýšených sídlach a o ostatných sa nestarajú. 

Hlavnými hrdinkami príbehu sú dve malé dievčatá, najlepšie kamarátky, ktoré žijú v slume. Tón, v akom sa nesie celá epizóda, je veľmi zvláštny: na udalosti nazerá predovšetkým detskými očami, objavujúcimi čaro aj tam, kde ho už dospelí nedokážu vidieť. Dej miestami náhle preruší vtipná situácia, keďže však ide o humor, ktorý je divákovi z nášho regiónu vzdialený, pôsobí skôr rušivo.

Absurdnosť sa zintenzívni, keď ľudstvo objaví riešenie na šíriacu sa pandémiu – vakcínu so šokujúcim vedľajším účinkom.

Octopus Girl si strieľa z neschopnosti spoločnosti nájsť riešenia na problémy, ktoré sme si sami spôsobili. Kritizuje našu hlúposť, ale aj aroganciu a nefunkčný systém, v ktorom väčšina nežije, ale prežíva. 

Svet sa vyvíja, ľudstvo stagnuje

Tomorrow and I je vítaným osviežením pre ľudí, ktorí sú zvyknutí na neustále sa opakujúce témy a spôsoby ich spracovania. Hoci ide primárne o sci-fi, tvorcovia sa pohrávajú so žánrami a experimentujú, čo prináša pozoruhodné výsledky. Niektoré diváka nadchnú svojou invenčnosťou, iné ho skôr odradia. Z hľadiska scenára, efektov a samotných príbehov ide o seriál vysokej kvality. 

Jeho tvorcovia sa pýtajú, ako by nám nové technológie mohli pomôcť a aké etické dilemy s tým nevyhnutne súvisia. Svet okolo nás sa vyvíja, no je to tak aj s ľudstvom? Alebo stagnujeme, opakujúc stále tie isté chyby?

Slabé promo?

Ak sa samých seba pýtate, prečo ste ešte o Tomorrow and I nepočuli, vysvetlenie je celkom jednoduché. Ide o jeden z tých seriálov, ktoré síce majú čím zaujať, no nanešťastie sa im nedostalo toľko pozornosti, koľko by si zaslúžili. Na mieste je preto otázka, koľko prostriedkov venoval Netflix jeho propagácii.

Sama by som sa o Tomorrow and I nedozvedela, ak by som nebola súčasťou niekoľkých on-line komunít, v ktorých si ľudia zdieľajú tipy na zaujímavé seriály a filmy z prostredia žánrov sci-fi a hororu.

Thajsko pritom v poslednom období zaujalo aj širšie zahraničné publikum, a to napríklad snímkou Médium z roku 2021, ktorú krajina vybrala aj ako svojho zástupcu do boja o Oscara za najlepší zahraničný film. 

Tomorrow and I nemá ani vlastnú stránku na Wikipedii, na portáli Rotten Tomatoes má len dve recenzie od kritikov a jednu od diváka, ktorý sa celkom oprávnene čuduje, že ich tam nie je viac. Ako-tak to zachraňuje aspoň letterboxd, kde ich bolo v čase písania článku 120.

Seriál je pritom súčasťou stratégie Netflixu rozširovať svoj obsah o thajské diela – okrem Tomorrow and I uviedla streamovacia spoločnosť aj hororovú antológiu Terror Tuesday: Extreme, krimi The Believers, dramedy Doctor Climax a seriál Master of the House, ktorý dosiahol úspech nielen v Thajsku – v ôsmich krajinách sa stal najsledovanejším seriálom v inom ako anglickom jazyku.

Je teda škoda, že sa o Tomorrow and I nehovorí viac. Druhá séria zatiaľ nie je potvrdená, osobne to však vzhľadom na okolnosti nevidím veľmi nádejne.

Autorka je filmová publicistka

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Zákaz v Keni 

Film Rafiki vznikol na motívy poviedky Jambula Tree od ugandskej autorky Monicy Arac de Nyeko, ktorá v roku 2007 vyhrala prestížnu britskú literárnu cenu Caine Prize. Svojím obsahom je veľmi podobný iným snímkam s tematikou lásky dvoch žien, výnimočný je predovšetkým tým, že vznikol v krajine, kde je homosexualita trestným činom, za ktorý hrozí odňatie slobody na päť až dvadsaťjeden rokov.

Režisérka Waunuri Kahiu vyrastala v Nairobi, jej mama bola pediatrička a otec podnikateľ. Na University of Warwick v Coventry vyštudovala obchodný manažment, na UCLA v Los Angeles filmovú tvorbu. Jej celovečerným debutom sa stal film From a Whisper, ktorý mal premiéru v roku 2008. Film získal dvanásť nominácií na Africa Movie Academy Awards, z ktorých premenil päť. Nasledovali snímky Pumzi (2009) a For Our Land (2009).

Film vznikol najmä kvôli narastajúcej frustrácii režisérky z toho, akým negatívnym spôsobom je Afrika dlhodobo v kinematografii zobrazovaná. Z tohto dôvodu spoluzaložila hnutie s názvom Afrobubblegum, ktorého cieľom je propagovať „zábavnú, divokú a fantastickú“ Afriku a v takomto štýle vznikol aj Rafiki. Aby sa nejaké fiktívne dielo mohlo označiť za Afrobubblegum, musia sa v ňom nachádzať najmenej dvaja zdraví Afričania, ktorí sú finančne stabilní, zabávajú sa a tešia sa zo života.

Pre Kahiu bolo prvoradé natočiť príbeh o láske. Podobných príbehov z afrického prostredia, ktoré sa dajú vidieť na veľkom plátne, je totiž málo. Už samotné financovanie predstavovalo problém, tvorcom sa až po niekoľkých rokoch podarilo zohnať peniaze zo zahraničia (Holandsko, Libanon, USA, Juhoafrická republika). Rada pre klasifikáciu filmov v Keni ho zakázala, dôvodom bola okrem queer témy aj  „očividná snaha propagovať lesbizmus v Keni napriek zákonom“. Vadil im najmä záver, ktorý je pozitívny a protagonistkám prináša nádej. Od režisérky preto chceli, aby ho zmenila, ona však odmietla.

Neskôr sa Kahiu súdila s kenskou vládou – bojovala o to, aby sa snímka mohla uchádzať o Oscara, čo však nebolo možné, pretože sa nepremietala v krajine pôvodu. Najvyšší súd napokon zrušil zákaz na sedem dní, Rafiki sa však do súboja o Oscara za najlepší cudzojazyčný film nedostal – Keňa namiesto neho vybrala drámu Supa Modo.

Aj keď sa dalo očakávať, že nastanú určité problémy, situácia režisérku prekvapila.  „Nairobi je neuveriteľne kozmopolitné mesto a, samozrejme, zahŕňa aj členov LGBTIQ+ komunity, ktorí sú okolo nás a osobne prítomní v našich životoch, či ich uznávame, alebo nie. Takže predstierať, že príbehy ako ten, o ktorom rozprávam, nie sú odohrávajúcou sa realitou, je jednoducho absurdné. Fakt, že ľudia prišli v húfoch, aby film videli, hovorí za všetko,“ uviedla pre Indie Wire.

Film Rafiki premietali aj na festivaloch v Londýne či v Toronte, dohromady získal sedemnásť rôznych medzinárodných ocenení.

Ozvať sa alebo zostať ticho? 

Hlavná hrdinka Kena (Samantha Mugatsia, je to jej herecký debut) je dcérou majiteľa obchodu Johna (Jimmy Gathu), ktorý kandiduje v miestnych voľbách. Panuje medzi nimi isté napätie – Kena po rozvode rodičov zostala žiť s matkou a John má novú manželku, s ktorou čaká dieťa. Napriek tomu je ich vzťah relatívne bezproblémový, majú sa úprimne radi a vzájomne sa podporujú.

Kena sa priatelí s dvomi miestnymi mladíkmi, ktorí sú učebnicovými príkladmi toxickej maskulinity. Blacksta (Neville Misati) jej otvorene dáva najavo, že po nej túži, a hoci si Kena cení jeho priateľstvo, v skutočnosti ide z jeho strany o formu manipulácie – je k nej milý iba preto, lebo od nej očakáva opätovanie jeho pocitov. Ich spoločného kamaráta Waireriho (Charlie Karumi) charakterizujú iba dve vlastnosti – sexizmus a homofóbia. Na rozdiel od väčšiny ostatných obyvateľov susedstva sa však prejavuje výrazne agresívnejšie, a to najmä vtedy, keď sa v jeho blízkosti objaví chlapec, ktorý je gej.

Kena je v takýchto situáciách ako na ihlách, očividne sa cíti nepríjemne a azda by sa aj ozvala – no bojí sa. Mlčí, aby ochránila samu seba, čo je niečo, čím si prešiel hádam každý queer človek. Hlboko vnútri cíti neprávosť, najradšej by sa postavila a nakričala na Waireriho, ale strach ju jednoducho nepustí. Takéto situácie v človeku následne vyvolávajú pocity viny a ešte znásobujú vnútornú neistotu. Je pokrytecké nezastať si niekoho, kto si prechádza tým istým, čím si prechádzam ja?

Motív z Rómea a Júlie

Kenu obklopuje spoločenstvo, v ktorom sú sociálne role pevne dané. Automaticky sa ráta s tým, že z nej bude zdravotná sestra, že sa dobre vydá a bude matkou, ktorá sa postará o manžela, deti i domácnosť. Všetci to očakávajú – rodina, priatelia i miestna zlomyseľná klebetnica. Keninu maskulinitu, v ktorej sa cíti najpohodlnejšie, dobromyseľne prehliadajú, no len do tej miery, kým neprekročí určité hranice.

V jej živote sa však čoskoro objaví niekto nový, kto otvorí jej myseľ novým možnostiam. Ziki (Sheila Munyiva) je veselá voľnomyšlienkarka, ktorú Kena často pozoruje, keď s kamarátkami tancuje na ulici. Niekoľkokrát si medzi sebou vymenia tajné túžobné pohľady a napokon sa dajú do reči. Začnú spolu tráviť čas a netrvá dlho a zamilujú sa do seba. Prekážkou ich vzťahu nie je iba fakt, že je v tamojšej spoločnosti neprijateľný, Ziki je navyše dcérou Petra Okemiho (Dennis Musyoka), protikandidáta Keninho otca, klasický motív z Rómea a Júlie.

Rozdiel v materiálnych podmienkach

Ziki prejavuje svoje city oveľa otvorenejšie ako Kena. Šťastná budúcnosť pre ňu nie je len snom, vidí ju ako reálnu možnosť, a tak ju predostiera aj Keni, ktorú povzbudzuje, aby sa stala lekárkou.

Ich rozdielne pohľady na svet pravdepodobne vychádzajú aj z ich odlišného zázemia – kým Ziki pochádza z usporiadanej rodiny a je dobre zabezpečená, Kena dospieva v neistom prostredí, jej rodičia sú rozvedení, príslušníci pracujúcej triedy. Tento rozdiel sa prejavuje aj v ich prístupe k vzdelaniu – Kene na rozdiel od Ziki záleží na známkach, je to jej jediná možnosť, ako dosiahnuť svoje ciele, vrátane nezávislosti a slobody. Ide o tému, ktorá je queer ľuďom veľmi blízka – vymaniť sa z neakceptujúceho prostredia sa môžu práve vďaka dosiahnutiu sebestačnosti.

Dvojica svoju lásku musí skrývať, nerobí to však úplne dôsledne. Ich chvíle zdieľania duševnej a telesnej intimity zachytávajú tvorcovia unikátnym spôsobom, na zdôraznenie ich jemnosti využívajú mäkké pastelové farby. Pocit, že tieto momenty existujú mimo čas a priestor, zasa zvýrazňujú prácou so zvukom a obrazom.

Treba sa obávať tragédie?

Divák časom začína tŕpnuť, celkom prirodzene očakáva katastrofu s tragickými následkami. A nielen preto, že ide o film z prostredia, v ktorom je homosexualita trestným činom. Snímky (ale aj seriály) s lesbickou tematikou majú vo všeobecnosti tendenciu končiť sa pesimisticky. Stačí si spomenúť na staršie filmy High Art (1998), Lost & Delirious (2001), Loving Annabelle (2006) či Cracks (2009). Situácia sa zlepšila  najmä po širokej odozve queer ľudí, ktorú spôsobila smrť Lexy v seriáli The 100. Tento moment sa dá považovať za malú kultúrnu revolúciu, ktorej výsledkom bolo zlepšenie reprezentácie LGBTIQ+ postáv vo filme a v televízii.

Rafiki, celkom pochopiteľne, obsahuje aj drsné momenty, ktoré divákom pripomínajú krutú realitu života queer ľudí v Afrike. Homofóbia je stále prítomná aj v krajinách, kde homosexualita nie je postavená mimo zákon, kde sa ľudia rovnakého pohlavia môžu sobášiť a adoptovať si deti. Akým náročným musí byť potom pre queer človeka život v Keni, kde je homosexualita trestne stíhaná?

Režisérka sa napriek tomu rozhodla pre povzbudivý záver, v ktorom láska dvoch mladých ľudí kontrastuje so všetkým, čo ich obklopuje. Homofóbia tu má množstvo podôb, od ,,vtipných“ narážok, cez očistu od homosexuality v kostole, až po fyzické násilie. Láska medzi Kenou a Ziki však pretrvá.

Autorka je kultúrna publicistka

Dedina verzus jednotlivec

Paľo Bielik vyšiel z ochotníckeho divadla, kde si ho v úlohe Jánošíka všimol Karol Plicka. Zapáčil sa mu, a preto ho odporučil režisérovi Martinovi Fričovi, ktorý vtedy pripravoval film o Jánošíkovi (1935). Nebol prvým – ten natočil ešte v roku 1921 Jaroslav Siakeľ, hlavného hrdinu stvárnil český herec Theodor Pištěk.

Fričovho Jánošíka uviedol benátsky filmový festival Biennale a získal Československú filmovú cenu za rok 1936. Bielik sa tak stal uznávaným hercom, v rokoch 1939 až 1942 bol členom Slovenského národného divadla a následne sa rozhodol pre réžiu. Počas SNP nakrútil spolu s Karolom Krškom množstvo dokumentárnych záberov z prvých dní Povstania, mobilizácie partizánov aj povstaleckých bojov, z ktorých neskôr vznikol dokument Za slobodu.

Bielikovým celovečerným debutom sa stali dnes už legendárne Vlčie diery, ktoré mali premiéru v roku 1948, teda len tri roky po udalostiach SNP. Snímka vznikla na motívy Bielikovej poviedky Udalosti bez mena a sleduje osud bratov Svrčinovcov počas Povstania. Matúš (Mikuláš Huba) sa vracia z Nemecka, odkiaľ utiekol. Je zhnusený ideológiou fašizmu a postupmi nemeckej armády, preto sa rozhodne pridať k povstalcom. Nasleduje ho aj Jano (Juraj Šebok), ktorý sa vrátil z talianskeho frontu, a Štefan (Ladislav Chudík), študent filozofie. Ondrej (Jozef Budský), ktorý prišiel z ruského frontu, s Matúšom nesúhlasí a vysmieva sa mu, pretože boj proti Nemcom považuje za absolútne naivnú a nebezpečnú predstavu. Napätie v ich vzťahu pramení aj zo žiarlivosti – obaja sú totiž zamilovaní do Anče (Magda Husáková-Lokvencová). Ich utrápená mama sa nestihne tešiť z návratu synov, pretože takmer ihneď odchádzajú späť do boja.

Snímka predstavuje zaujímavú sondu nielen do zmýšľania jednej rodiny, ale aj celej dediny. Jej obyvatelia si musia zvoliť medzi tým, či sa podvolia strachu a naďalej budú spolupracovať s Nemcami, alebo sa im postavia a budú pomáhať partizánom. Obe voľby nesú so sebou riziká – boj na strane povstalcov je nebezpečný, no čoraz hlasnejšie sa ozývajú hlasy, že Nemci so Slovákmi tak či tak naložia zle. Ako sa má v takejto situácii zachovať obyčajný človek?

Vlčie diery sú nepochybne podstatným míľnikom v slovenskej kinematografii. Bielik do nich vložil aj autentické zábery, ktoré sám nakrútil počas SNP. V závere filmu vidíme hneď dve obety, hoci sa väčšinou hovorí len o jednej z nich. Ondrej prejde výrazným charakterovým prerodom a v  závere filmu zachráni Matúša a Anču vlastnou samovraždou. Podobný skutok vykoná aj medička Evka (Marta Bieliková-Černická), ktorá sa do dediny vrátila spolu so Štefanom. Hlavnému veliteľovi Hermannovi Thielemu prinesie otrávený nápoj, no ten po nej chce, aby ho vypila prvá. Evka je natoľko odhodlaná pomstiť sa mu, že to urobí.

Hoci film získal niekoľko významných ocenení vrátane Slovenskej národnej ceny, vtedajší režim ho v roku 1950 z ideologických dôvodov vyradil z filmovej distribúcie, a to na šesť rokov.

Po tom, ako sa pomery v krajine začali uvoľňovať, natočil Bielik ďalšiu snímku s povstaleckou tematikou. Kapitán Dabač, ktorý vznikol ako adaptácia poviedky Vladimíra Mináča, vyšiel v roku 1959. Protagonista v podaní charizmatického Ladislava Chudíka je dôstojníkom slovenskej armády, ktorý bojuje na Ukrajine. Do jeho mysle sa začína vkrádať neistota – po tom, čo všetko videl, si uvedomuje, že stojí na zlej strane. Okrem toho musí čeliť aj osobnej kríze – po návrate domov totiž zistí, že ho manželka Naďa (Hilda Augustovičová) podvádza. Hnev a žiaľ utápa v alkohole, neskôr sa rozhodne pripojiť k partizánom, pretože z vlastného nešťastia viní vojnu. Lenže aj tam ho ťažia pochybnosti o tom, či ich činnosť vôbec stojí za to.

Na rozdiel od Vlčích dier, kde sledujeme osud celej dediny, je Kapitán Dabač psychologickou drámou postavenou na samotárskom protagonistovi, jeho ambivalentných myšlienkach a pocitoch. Nevidíme typického hrdinu bez chýb, ktorý by objavil nový zmysel v boji za správnu vec – hoci prejde k partizánom, s ich činnosťou nie je úplne stotožnený. V popredí teda nestojí boj dobrých proti zlým, ale osud jednotlivca, ktorý sa ocitol kdesi uprostred veľkých udalostí a nevie, ako ďalej. Napriek uvoľneným pomerom je prekvapujúce, že Kapitána Dabača pre jeho miestami nejednoznačný postoj k SNP necenzurovali. Dnes už ide o súčasť slovenskej filmovej klasiky, ktorá stojí najmä na výkone Ladislava Chudíka. Ak by sa jej niečo malo vytknúť, bol by to dej, v ktorom sa miestami ťažko orientuje, a absencia titulkov, keďže sa v snímke vyskytuje viacero cudzích jazykov.

Žena, ktorá slúži iba na naplnenie mužských potrieb

Stanislav Barabáš, ktorý by tento rok oslávil storočnicu, bol jedným z prvých absolventov pražskej FAMU, kde vyštudoval réžiu. Zameriaval sa na dokumentárnu tvorbu. V roku 1956 nakrútil kontroverznú dlhometrážnu snímku Za slobodu, ktorá zámerne niesla rovnaký názov ako Bielikov film spred desiatich rokov. Išlo o skreslený výklad SNP, ktorý mal vyzdvihnúť úlohu komunistov. Napriek tomu s Bielikom neskôr spolupracoval, a to na spomínanom Kapitánovi Dabačovi.

Barabáš sa k téme Povstania vrátil v 60. rokoch minulého storočia, keď na poli hraného filmu debutoval snímkou Pieseň o sivom holubovi (1961). Na SNP nazerá z pozície malých chlapcov. Film je koncipovaný vo forme šiestich, na seba nadväzujúcich poviedok. Doboví kritici ocenili najmä netradičný scenár z dielne Alberta Marenčina a Ivana Bukovčana. Pre film sú kľúčoví detskí herci. Barabáš v jednom rozhovore zdôraznil dôležitosť ich vzájomného vzťahu – nesmel byť chladný, no zároveň sa ho deti museli aj trochu báť, aby ho poslúchali. Subjektívna výpoveď o hrôzach vojny prostredníctvom očí dieťaťa nie je v dnešnej svetovej kinematografii ojedinelá (Chlapec v pruhovanom pyžame, Králiček Jojo, Panov labyrint), no v tých časoch išlo o unikát. Neskôr, v 80. rokoch minulého storočia, vznikli veľmi silné snímky, ako Choď a pozeraj sa! (1985) či Hrob svetlušiek (1988).

V roku 1965 nakrútil Barabáš film Zvony pre bosých, sledujúci osudy dvoch partizánov odrezaných od zvyšku skupiny, ktorí putujú zasneženou krajinou s mladým nemeckým zajatcom. Na rozdiel od predchádzajúcich snímok sú Zvony pre bosých, čo sa týka obsadenia, oveľa komornejšie. V popredí stojí dvojica povstalcov Stašek (Ivan Rajniak) a Ondrej (Vlado Müller), ktorí vezmú do zajatia 16-ročného nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Atmosféra snímky sa postupne mení. Na začiatku spolu partizáni sem-tam zažartujú, no napätie sa zintenzívňuje po tom, ako sa im stále nedarí spojiť so svojou skupinou. Zmenou si prechádza aj ich vzťah k Hansovi. Muži berú ohľad na to, že ide o mladíka, a hoci zvažujú, či ho zabiť, nedokážu sa k tomu prinútiť. Naopak, miestami medzi nimi prebehne čosi ako priateľské gesto – napríklad keď Stašek učí Hansa, ako sa holiť. Napriek tomu však medzi nimi panuje neistota, všetci zostávajú aj naďalej v pozore. Situácia sa zhorší po tom, čo sa Ondrej vážne zraní, a postupne sa z toho psychicky zrúti.

Neskôr trojica stretáva Veronu (Ewa Krzyżewska), ktorá prišla o všetok majetok. To, ako sa film postavil k zobrazeniu jedinej ženskej postavy, je z perspektívy dneška prinajmenšom problematické. Verona oprávnene narieka nad tým, že jej vojna všetko zobrala, no Stašek sa z nej neustále vysmieva a je k nej agresívny a vulgárny Následne jej pohrdlivo vyčíta, že mala určite množstvo mužov, neskôr však na ňu sám opakovane vyvinie sexuálny nátlak. V momente, keď sa Stašek smeje, že o všetko prišla, Verona v návale zúfalstva strhne zo seba košeľu a vykríkne, že ešte toto jej zostalo.  Sexuálne sa zblíži so Staškom a neskôr aj s Hansom – nehľadí naňho len ako na nemeckého vojaka, ale aj ako na mladíka, ktorý už možno nikdy nezistí, aké je to intímne sa zblížiť so ženou.

Verona je veľmi temperamentnou postavou, otvorene a nahlas prejavujúcou vlastné názory, presvedčenia a pocity. Nejde o typickú ženskú postavu vo filme s povstaleckou tematikou, ktorá smúti za mŕtvym mužom, bratom či synom, alebo aktívne pomáha partizánom. Verona sa s trojicou mužov stretne náhodne a odsudzuje ich za vojnu, na ktorej sa všetci zúčastnili. Oni sa na ňu pozerajú ako na objekt, ktorý sa postará o ich potreby. Stašek ju nevníma ako seberovnú ľudskú bytosť: sexuálne ju využije a keď zistí, že sa zblížila aj s Hansom, naplno sa prejaví jeho urazené mužské ego so sklonom k majetníctvu („Všetky ste filcky!“).

Zvony pre bosých sú výnimočným filmom s výrazne intímnou atmosférou. Barabáš sa v ňom sústredil najmä na psychológiu a vzájomné vzťahy hlavných postáv, ktoré sa spolu ocitli v kritickej situácii. Podobne, ako predchádzajúce snímky, ani táto sa nekončí šťastne. Absurdnosť vojny a života však zachytáva azda najlepšie.

Autorka je filmová publicistka