Aj keby sme odhliadli od nelegálnosti tejto vojny, pravdepodobnosť, že prinesie demokraciu v Iráne, je mizivá. Stačí sa pozrieť na Trumpove a Netanjahuove motívy. Je nepochybné, že primárnym hýbateľom je Netanjahu, pre ktorého sú akceptovateľné dva scenáre: buď vazalský Irán, alebo zničený Irán. Druhý scenár sa dá realizovať a je aj realizovaný, napríklad masívnymi útokmi na energetickú infraštruktúru, ktoré spôsobili v Teheráne rozsiahlu environmentálnu katastrofu. Tiež útokmi na školy, nemocnice či odsoľovacie zariadenia.

To, že Netanjahuovi nejde o demokraciu, sme najplastickejšie videli v Sýrii, ktorú napadol 8. decembra 2024, v deň, kedy sýrsky ľud zvrhol Iránom podporovaného diktátora. Účelom tejto agresie proti Sýrii je, aby krajina nedostala príležitosť nadýchnuť sa a ostala slabá.

V demokracii by zároveň dostali priestor úplne základné morálne intuície, že nelegálna okupácia Palestíny je neprijateľná, že apartheid je neprijateľný, že genocída je neprijateľná. Trump a Netanjahu si práve pre toto neželajú demokraciu – nielen v Iráne, ale ideálne napríklad ani v Nemecku, kde si 62 % populácie myslí, že Izrael v Gaze pácha genocídu, alebo v Spojených štátoch, kde dnes väčšina obyvateľstva sympatizuje s Palestínou. Pre Trumpa a Netanjahua sú dôležité „demokratické deficity“, ktoré im umožňujú unikať pred zodpovednosťou za ich zločiny.

A aj keby sme od motívov Trumpa a Netanjahua odhliadli a chceli by sme tvrdiť, že demokracia môže v Iráne vzísť z tejto agresie akosi „omylom“ – napriek úmyslom agresorov –, štrukturálne na to podmienky neexistujú. Irán ako krajinu môžu zničiť, ale režim to naopak stmelí a posilní odhodlanie režimu ovládať krajinu. Vyžadovali by sa prinajmenšom dezercie zo silových zložiek tak, ako sme to videli v roku 2011 v Sýrii či v Líbyi. V Iráne žiadne dezercie nevidíme. Regulárna iránska armáda, Iránske revolučné gardy a dobrovoľnícke zbory Basídž majú viac ako milión členov. Na kontrolu krajiny to postačuje.

Americká armáda inaugurovala túto agresiu zabitím 168 malých školáčok v meste Minab. Popredná iránska ľudskoprávna organizácia Human Rights Activists in Iran (HRANA) volala už 3. marca po ukončení vojny. Množstvo Iráncov a Iránok je proti režimu zároveň proti vojne. Veľa vecí vo svete je komplikovaných. Odpor voči tejto vojne nie je.

Vazalská únia

Aj keď toto bola najľahšia morálna, politická aj pragmatická pozícia, drvivá väčšina západných lídrov v tejto skúške zlyhala. Najkomickejší bol Mark Carney, ktorý v oceňovanom (i keď v skutočnosti slabom) prejave v Davose mesiac pred vojnou hovoril, že je potrebné „konať konzistentne, aplikovať rovnaké normy na spojencov aj rivalov“. Hovoril, že chceme byť „principiálni v našich záväzkoch k fundamentálnym hodnotám, suverenite, teritoriálnej integrite, zákazu použitia sily okrem prípadov, kedy je v súlade s Chartou OSN, a rešpektu k ľudským právam“. Následne sa plnou váhou postavil za zločinnú Trumpovu a Netanjahuovu agresiu, ktorá porušila každý jeden z týchto princípov. Nevyprovokovaný izraelský útok nazval – spôsobom, ktorý by aj Orwellovi prišiel prehnaný – „sebaobranou“.

Kaja Kallas sa v mene EÚ za agresiu takisto v podstate postavila, len vyhýbavejším jazykom. Nemecký kancelár Friedrich Merz dva týždne pred vojnou rečnil v Mníchove: „Zdieľame skúsenosť, že medzinárodné právo a medzinárodné organizácie slúžia našej suverenite, nezávislosti a najmä slobode. My, Nemci, vieme, že svet, v ktorom vládne sila, by bol temným miestom. Naša krajina šla touto cestou v 20. storočí až do trpkého a hrôzostrašného konca. Dnes sa vydávame inou, lepšou cestou.“ Následne sa plne postavil za túto nelegálnu hrubú demonštráciu sily, poprel význam medzinárodného práva a v skutočnosti napomáha tomu, aby sme opäť raz pokračovali na ono temné miesto až do trpkého a hrôzostrašného konca.

Svetlou výnimkou je španielsky premiér Pedro Sánchez, ktorý – obdobne ako vyššie spomínané Iránky a Iránci – odmietol tak brutálny iránsky režim, ako aj vojnu. Za to si vyslúžil od Trumpa vyhrážky embargom či sankciami na Španielsko. Kancelár Merz, ktorý túto Trumpovu tirádu v Bielom dome počúval, sa nezmohol na to, aby sa zastal európskeho partnera pred tyranom. Toľko k európskej jednote.

Tieto postoje sú neprincipiálne, sú morálne odpudivé, ale zároveň sú aj nezmyselné z pragmatického hľadiska. Ak môže mať Európa nejakú „komparatívnu výhodu“ proti tyranom ako Trump a Putin, tak by mala spočívať v úcte k pravidlám, v predvídateľnosti. To je niečo, čo by ocenili potenciálni partneri po celom svete.

Miesto toho zatiaľ Európa demonštruje, že je nielenže pokrytecká a nepredvídateľná, ale navyše aj vazalská. Pre zvyšok sveta je to signál, že v rozhodujúcich otázkach nemá zmysel sa s ňou baviť a treba zájsť za pánmi v Bielom dome. Hanba a poníženie, ktoré si Európa zvolila, nie je nejakým taktickým ústupkom, naopak – nebudú mať pre ňu žiadne benefity.

Podoby intervencie

Skonštatovať toto však nestačí. Ľavica nemôže ostať len pri tomto, musí čeliť aj ťažkým otázkam. HRANA v 1300 stranovej správe podrobne zdokumentovala minimálne sedemtisíc obetí januárových masakrov. Skutočné počty obetí môžu byť v desiatkach tisícov. Žiaden ľavičiar nemôže povedať, že takéto masakrovanie vlastného obyvateľstva je nejakou „internou záležitosťou“ krajiny. Sú to zločiny proti ľudskosti, a ľudstvo tak má do toho čo hovoriť.

Bez odpovede na otázku „a čo teda navrhujete?“ bude odpoveď ľuďom, ktorí vojnu napriek všetkému vyššie uvedenému podporujú – a to zahŕňa aj nejedných Iráncov a Iránky v diaspóre – neúplná.

Máloktoré slovné spojenie má dnes väčšiu pachuť, ako „humanitárna vojenská intervencia“. Pre akéhokoľvek humanistu však táto možnosť musí ostať prítomná ako nástroj medzinárodnej politiky. No práve preto, že vojna je až úplne poslednou inštanciou, sú potrebné inštitucionálne základy, ktoré sú dnes ale aktívne deštruované. Odpoveď tak musí zahŕňať komplexnejší návrh lepšieho sveta, ktorý dnes neexistuje, ale zároveň je plne dosiahnuteľný, ak sa preň rozhodneme.

Akákoľvek humanitárna intervencia musí mať právny základ, ktorý uvádza doktrína R2P – t. j. je dôvodná, ak sa režim dopúšťa systematických vojnových zločincov, zločinov proti ľudskosti či genocídy na vlastnom obyvateľstve. Cieľom intervencie má byť, aby im v tom zabránila. Zároveň taká intervencia musí mať jasne definovanú stratégiu, ako tento cieľ dosiahnuť bez toho, aby sa situácia zhoršila. Ak chýba jedno alebo druhé, intervencia je neprípustná.

Účelom nie je ani tak získať mandát Bezpečnostnej rady OSN. Tá je v dnešnej podobe v tomto smere nefunkčná, nakoľko Spojené štáty (spolupáchajúce genocídu v Gaze), Rusko (ktoré vedie dobyvačnú vojnu proti Ukrajine) a Čína (páchajúca genocídu na Ujguroch a napomáhajúca genocíde Rohingov v Mjamnarsku) dôležité rozhodovanie v nej vždy zablokujú. Ide o to, získať jednak široký demokratický mandát na takéto intervencie, ako aj o to, aby boli vedené na základe princípov demokracie a ľudských práv. Podpora týchto intervencií postavených na svojvôli genocídnych vojnových zločincov však podkopáva inštitucionálny rámec, v ktorom sú humanitárne vojenské zásahy v pravom slova zmysle možné.

V Iráne v januárových masakroch iránsky režim nepochybne spáchal rozsiahle zločiny proti ľudskosti, aj keď ďalšie takéto systematické zločiny nateraz nehrozia. Aj keby však prípadná intervencia mala legitímny cieľ – čo u Trumpa a Netanjahua nemala – žiadna realizovateľná stratégia nebola k dispozícii. Režim bol a je plne skonsolidovaný, chýba koherentná domáca opozícia, a akákoľvek vojenská intervencia mohla situáciu len zhoršiť a aj ju zhoršila.

To neznamená, že sa nedá robiť nič. Existujú nevojenské spôsoby intervencie – prostredníctvom sankcií. Irán je síce masívne sankcionovaný, avšak tieto opatrenia sa zväčša netýkajú nedodržiavania ľudských práv. Ich naviazanie na dodržiavanie ľudských práv, či aspoň do určitej miery demokratických princípov – aby sa napr. neopakovali ukradnuté voľby ako v roku 2009, nedemokratické aj na pomery Iránu –, by mohlo motivovať režim k menšej represii.

Na druhej strane je potrebné vrátiť sa k nukleárnej dohode JCPOA, ktorú Irán dodržiaval. Strašenie jadrovými zbraňami je zásterkou, ktoré používajú Spojené štáty a Izrael na odvedenie pozornosti od vlastných zločinov na Blízkom východe, najmä proti Palestínčanom. Obyvateľstvu Iránu je potrebné umožniť nadýchnuť sa, otvoriť sa svetu a vytvoriť priestor na to, aby sa sformovala oveľa organizovanejšia opozícia voči režimu, ktorú bude následne možné podporovať.

Po výkyvoch cien ropy Trump panikáril a vyhrážal sa obyvateľstvu, že krajinu zničí tak, že „pre Irán bude prakticky nemožné, aby sa niekedy opäť nanovo vybudoval ako národ“. Deštrukcia ekonomiky však nikdy nevytvorila a ani nevytvorí priestor pre organizovanú opozíciu. Naopak, je potrebné umožniť obyvateľstvu Iránu normálnejšie žiť, a zároveň vytvárať motivácie pre moderáciu režimu (moderácia sa pritom v určitých sínusoidách deje od 90. rokov, pričom režim sa zatvrdzoval vždy, keď cítil ohrozenie, alebo keď bol reálne ohrozovaný, zvonka).

A komukoľvek, komu by sa to zdalo morálne neznesiteľné, nech si spomenie, aké morálne rozhorčenie (ne)cítil 14. augusta 2013. V ten deň súčasná egyptská junta na inauguráciu jej vojenského prevratu zmasakrovala viac ako tisíc protestujúcich na káhirskom námestí Rabaa. V absolútnych číslach sa nechytajú na iránsky režim, no intenzita násilia – jeho miestna koncentrácia na jednom námestí a časová koncentrácia do pár hodín – je porovnateľná s Iránom. Egypt je odvtedy opäť brutálnou diktatúrou. Nikto nevolal po bombardovaní Egypta, a úplne správne. Vojenská intervencia by Egyptu demokraciu nepriniesla. Nikto – a to už nebolo správne – nevolal po sankciách na egyptskú juntu. Málokto kvôli tomu vôbec zrušil dovolenky v Egypte. V porovnaní s tým, s akou neznesiteľnou ľahkosťou sme sa preniesli cez masaker na Rabaa, by nám nemalo vo vzťahu k Iránu robiť ťažkosti rozpoznať, že „nezhoršiť situáciu“, mať koherentnú stratégiu, sledovať legitímny cieľ, je takisto našou morálnou povinnosťou.

Dlhé revolúcie

Revolúcie sú behy na dlhé trate. Prehra v jednotlivých bitkách neznamená, že revolúcia v budúcnosti neuspeje. John Berger v krátkom texte O povahe masových demonštrácií z roku 1968 napísal: „V povahe demonštrácií je, že voči sebe vyprovokujú násilie. Ich provokácia tiež môže byť násilná. No napokon sú odsúdené vytrpieť viac násilia, než spôsobia. V tom spočíva ich taktická aj dejinná pravda. Dejinná úloha demonštrácií je ukázať nespravodlivosť, krutosť a iracionalitu existujúcej štátnej autority. Demonštrácie sú protestami nevinnosti.“

Januárové protesty plne ukázali nespravodlivosť, krutosť a iracionalitu iránskeho režimu. Vo svojich konkrétnych požiadavkách neuspeli, no – obdobne ako možno aj protesty v Káhire v auguste 2013 – vytvorili podmienky pre väčšie revolučné vzopätie v budúcnosti, ktoré úspešné byť môže. Takéto prejavy krutosti sú niečo, z čoho sa režimy nezvyknú spamätať; teda, ak sa im nepomôže.

Americko-izraelská agresia proti Iránu však umožnila režimu ideologicky sa skonsolidovať. Ako napísal iný protirežimný Iránec po zabití Chámeneího: „Ak by Chámeneí zomrel prirodzenou smrťou, mohli sme všetko zmeniť v priebehu len niekoľkých rokov. Teraz sa dokonca ani dvadsiatnici, ako ja, nikdy nedožijú slobodného Iránu.“ Nič nedokázalo neutralizovať januárové protesty tak, ako práve táto agresia.

To, že revolúcie sú behy na dlhé trate, poznáme aj z našich dejín. Počas sovietskej invázie Československa v auguste 1968 bolo zabitých 137 Čechov a Slovákov. Bolo by snáď lepšie, ak by následne Československo napadli Spojené štáty, zabili ďalšie tisíce ľudí, zničili infraštruktúru a priemysel „aby prakticky nebolo možné Československo opäť nanovo vybudovať ako národ“, spôsobili rozsiahlu environmentálnu katastrofu, a rozsiahlo terorizovali civilné obyvateľstvo?

Kontrafaktuály sú vždy náročné, no tu môžeme niečo porovnávať, pretože existujú krajiny, kde Američania toto všetko v tom istom čase skutočne spravili. V Kambodži bombardovanie vytvorilo priestor pre genocídny režim Červených Khmérov. Vietnam je dodnes diktatúrou. My sme dnes demokraciou. Taktická a dejinná pravda neúspešnej Pražskej jari sa v dlhodobom horizonte pretavila do úspechu revolúcie v roku 1989.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

Reakcia režimu na protesty je bezprecedentne brutálna. Je brutálna na pomery Iránu: počas protestov v roku 2009, tzv. zelenej revolúcie, bolo zabitých 72 protestujúcich, v roku 2018 to bolo 25, v roku 2019 viac ako 300, a v roku 2022 viac ako 500. A je brutálna aj na pomery regiónu. Egyptská armáda napríklad zmasakrovala 14. augusta 2013 na námestí Rabaa v Káhire zhruba tisíc protestujúcich a v podstate ukončila egyptskú revolúciu. Ale aby sme sa dostali do desaťtisícov, museli by sme zájsť hlbšie do minulosti, k udalostiam ako masaker v Hama zo strany Asadovho režimu v roku 1982, ktorý mal na svedomí viac ako 20‑tisíc obetí.

Rozsah masakrov tak poukazuje v prvom rade na to, že protesty sú naozaj masové a zasahujú celý Irán. Zároveň to ukazuje, že režim ich vníma ako existenciálne ohrozenie, a preto je ochotný uchýliť sa k extrémnemu násiliu. Napokon, pri doteraz viac ako 200 zdokumentovaných zabitých príslušníkov režimných síl je zjavné, že niektorí protestujúci sú aj ozbrojení, možno – obdobne ako v iných krajinách počas arabskej jari – sformovaní prvotne do domobrán. Vzhľadom na vypnutie internetu v Iráne sú detailnejšie informácie strohé.

Ako sme sa sem dostali? A ako by sa ľavica mala postaviť k iránskym protestom?

Od revolúcie k represii

Iránsky režim sa zvykne označovať ako „teokratický“, nakoľko ide o systém „vlády duchovných“, velájat-e faqíh. Nie je to však úplne presné. V skutočnosti nikdy nešlo o žiadny konzistentne rozpracovaný teokratický model. Dohľad ajatolláhov a revolučné gardy (IRGC) sa dajú vnímať ako variant provizórnych revolučných orgánov v štýle Výboru pre verejné blaho, ktoré majú udržiavať „ducha revolúcie“, správny kurz a chrániť revolúciu pred kontrarevolučnými hrozbami, kým definitívne neuspeje. Legitimita takýchto provizórnych revolučných orgánov je potom čerpaná z negácie bývalého režimu, ktorý v revolúcii zvrhli, a z hmatateľného prísľubu dokončenia revolúcie v budúcnosti.

Šachov režim iránski revolucionári v roku 1979 negovali tým, že ho označovali za vazalský, zhýralý, skorumpovaný, elitársky, spiatočnícky, nespravodlivý, a najmä neschopný zabezpečiť dôstojný život ľuďom Iránu, neumožňujúci im rozvíjať sa a hľadať šťastie. Iránska revolúcia bola nesená rôznorodými hnutiami, vrátane liberálnych, sekulárnych či socialistických. Islamisti boli rovnako organickou súčasťou revolúcie, oproti iným revolučným zložkám mali výhodu, že boli najlepšie organizačne pripravení prevziať moc.

Revolúcia, ktorá uspela vo februári 1979, sa však už koncom toho istého roka začala premieňať na represívny režim. Hovorí sa, že islamisti „uniesli revolúciu“. To tiež nie je presné. Represia skôr opäť raz vychádza z toho, čo francúzsky filozof Maurice Merleau-Ponty vyjadril v knihe Les aventures de la dialectique (Dobrodružstvá dialektiky, 1955) nasledovne: „Nie náhodou všetky známe revolúcie zdegenerovali: deje sa to preto, že ako ustanovené režimy nemôžu byť tým, čím boli ako hnutia [mouvement]; presne preto, že uspeli a stali sa z nich inštitúcie, dejinný pohyb [mouvement] už nie je sám sebou: ‚zradí‘ sa a ‚zmrzačí‘ sa tým, že sa zavŕši. Revolúcie sú pravdivé ako hnutia a nepravdivé ako režimy.“

Iránsky režim je ďalším príkladom hľadania absolútne nového sveta, autentickej revolúcie, ktorá sa stala nehybnou inštitúciou. V takom stave vníma vlastné prežitie ako synonymné so zachovaním revolučného pohybu. Obyčajným ľuďom sa potom ukazuje ako nehybný balvan, ktorý ich ťaží a bráni im vôbec sa nadýchnuť.

Režim vytvoril ďalšie inštitúcie – najmä v podstate paralelnú armádu v podobe IRGC, vrátane ich dobrovoľníckych zborov Basídž –, ktorých prežitie je priamo spojené s prežitím jeho samotného. Jeho obrana, pod maskou ochrany revolúcie, je tak nesená aj primitívnejšími, klientelistickými väzbami. A čím sa takýto režim stáva viac paranoidným, tým je krutejší.

S tým, ako spomienky na revolúciu ustupujú do pozadia, sa však vytráca aj akákoľvek legitimita režimu. Po takmer päťdesiatich rokoch je ten šachov už zabudnutou minulosťou, a prísľub dokončenia revolúcie je neexistujúci, práve naopak, pričom ekonomický výhľad obyvateľstva Iránu je konštantne pesimistický. Mark Beissinger v knihe The Revolutionary City (Revolučné mesto, 2022) ukazuje, že „revolučné situácie“ väčšinou nie sú situácie absolútneho strádania, ale dlhodobej ekonomickej stagnácie bez akejkoľvek optimistickej perspektívy.

To je dnes vlastne pozícia iránskeho režimu. Je vnímaný ako politicky represívny, v zahraničnopolitickom kontexte slabý, elitársky, spiatočnícky, a už aj zjavne neschopný zabezpečiť dôstojný život ľuďom Iránu, neumožňujúci im rozvíjať sa a hľadať šťastie. Dostal sa tak v podstate do pozície niekdajšieho šachovho režimu. A aby paralely boli ešte bližšie, triedou, ktorá bola v revolúcii z roku 1979 nosnou, a to zvlášť pre islamistov, boli tzv. bazári, nezávislí obchodníci patriaci skôr k strednej triede. Koncom roka 2025 ako prví vyšli do ulíc takisto bazári. A ak rok 1979 bol sprevádzaný rozsiahlymi štrajkami, tak rozsiahle štrajky v energetickom priemysle sme v Iráne mohli pozorovať aj na jeseň minulého roka.

Zahraničnopolitické prostredie

Režim sa od začiatku nachádzal v extrémne nepriateľskom zahraničnopolitickom prostredí. Osem rokov voči nemu viedol krvavú vojnu Irak, keď Saddáma Husajna proti Iránu podporovali aj Spojené štáty. V 21. storočí k devastácii iránskej ekonomiky prispeli tiež sankcie. V roku 2015 sa vďaka dohode JCPOA o jadrovom programe, presadenou Obamovou administratívou, sankcie na Irán zmiernili, no hoci Irán dohodu dodržiaval, Trump ju v roku 2018 jednostranne vypovedal.

Lenže to v princípe samotným Iráncom a Iránkam môže byť jedno, ich zaujíma, ako režim dokáže v tomto svete navigovať a umožniť im dôstojný život. A z ich pohľadu sa režim do izolácie dostal aj vlastnou vinou; nielen agresívnou, nepriateľskou rétorikou, ale aj imperialistickým pôsobením v zahraničí – v Libanone, Sýrii či Iraku – na ktoré sa nejakým spôsobom vždy financie našli. A svojím spôsobom potom dnešná Sýria iránskemu obyvateľstvu naznačuje svet, aký by mohol byť. Po páde iránskej bábky –  Bašára Asada – v decembri 2024 sa Sýria otvára svetu, zbavila sa sankcií – napriek tomu, že sýrsky prezident Ahmad Šara so svojou teroristickou minulosťou mal horšiu štartovaciu pozíciu ako Rúholláh Chomejní, kritizujúci represívny šachov režim z francúzskeho exilu.

Predikovať osud týchto protestov či, ak chceme, novej iránskej revolúcie, je dnes náročné. Brutalita reakcie na protesty, ako aj absencia dezercií z IRGC či dokonca iránskej armády, poukazujú na to, že režim je aktuálne zomknutý. Opozícia je, naopak, nekoordinovaná. V americkom exile sa syn šacha Reza Pahlaví – podporovaný intenzívne aj Izraelom – domáha toho, že ako konštitučný monarcha privedie Irán k demokracii, no jeho organizačné schopnosti sú veľmi pochybné. Nedajú sa vylúčiť ani separatistické ozbrojené povstania významnejších menšín v Iráne, ako Azerov, Kurdov či Balúčov.

Ľavicová odpoveď

Ľavicovým inštinktom aj pri takejto miere neistoty – vzhľadom na osud protestov – je vyjadriť solidaritu s protestujúcimi proti represívnemu, autoritárskemu režimu.

Druhým ľavicovým inštinktom je však uvažovať o možných zahraničných vplyvoch. Keď Mike Pompeo popraje šťastný nový rok všetkým agentom Mossadu medzi iránskymi protestujúcimi, možno poukazuje na určitú mieru infiltrácie Izraela v Iráne, ktorá sa prejavila napríklad pri atentáte na lídra Hamasu, Ismáíla Haníju, v Teheráne v roku 2024. Ale v skutočnosti je to od ľudí ako Pompeo najmä cynická snaha dosiahnuť, aby bolo čo najviac ľudí zabitých, aby protesty boli čo najnásilnejšie a čo najviac destabilizovali krajinu.

Záujmom Spojených štátov a Izraela nepochybne je, aby Irán bol buď spolupracujúcim vazalom, ako bol za šacha pred rokom 1979, alebo aspoň, aby bol dostatočne oslabený. Z tohto dôvodu je správne byť k ich prejavom solidarity s iránskymi protestujúcimi skeptický.

Čo, naopak, netreba veľmi brať do úvahy, je rétorika iránskeho režimu na podporu Palestínčanov. Sú to prázdne slová. Reálne pôsobenie iránskeho režimu v regióne by sa skôr dalo označiť ako imperialistické – intervenovanie v Iraku cez proxy jednotky, Ľudové mobilizačné sily (PMF) či milície ako Katáib Hizballáh, a podporu skorumpovaného expremiéra Núrího Málikího; udržiavanie diktátorského Asadovho režimu v Sýrii cez zapojenie IRGC, a pretransformovanie Hizballáhu takisto na proxy jednotku bojujúcu za Asada v Sýrii. Toto pôsobenie Hizballáhu umožnilo aj jeho infiltráciu Izraela a významne prispelo k jeho porážke na jeseň 2024. Nič z tohto nepomáha a nikdy nepomáhalo Palestínčanom, naopak: v Sýrii boli palestínski utečenci a utečenkyne neraz obeťami iránskej intervencie. Pád režimu by nebol nijakou prehrou pre Palestínčanov, skôr by sa tým zbavili záťaže, cez ktorú sa zlovoľným aktérom dlhodobo darí delegitimizovať ich boj za sebaurčenie v očiach západnej verejnosti.

Zahraničná intervencia v situácii, keď režim je stále pomerne jednotný a opozícia roztrieštená, je skôr riziková, a je málo pravdepodobné, že by priniesla niečo pozitívne. Skôr môže uvrhnúť krajinu do občianskej vojny. Ak ľavica z tohto dôvodu intervenciu odmieta, robí správne.

Je však potrebné, aby v tomto smere bola flexibilná. V iných situáciách totiž intervencie môžu byť funkčné. V Líbyi v roku 2011, keď rebeli držali mesto Benghází a Kaddáfí hrozil miestnemu obyvateľstvu genocídnou rétorikou, bola intervencia v zmysle „responsibilty to protect“ (R2P) doktríny na mieste. Gilbert Achcar vtedy argumentoval za intervenciu zo socialistickej pozície. V roku 2013, kedy sa Asadov režim v Sýrii udržoval len vďaka nerozlišujúcemu bombardovaniu, bolo na mieste volať po bezletovej zóne či zásobovaní sýrskych rebelov protilietadlovými zbraňami. V tej dobe značná časť ľavice zlyhala; obzvlášť po páde Asada je potrebné tieto zlyhania zreflektovať.

Odpor voči zahraničnej vojenskej intervencii je tak v súčasnosti na mieste, no ľavica musí byť pripravená zmeniť názor pre prípad, že sa zmenia fakty – keby napríklad nastali väčšie dezercie od režimných síl, alebo by sa opozícia zorganizovala a skonsolidovala tak, že by v prípade dekapitácie režimu bola schopná prevziať moc.

Okrem toho existujú iné, nevojenské spôsoby intervencie. Jedna z vecí, na ktoré by západná ľavica mala tlačiť, je odviazanie sankcií od iránskeho jadrového programu a ich naviazanie na dodržiavanie ľudských práv a demokratických princípov. To by aj v prípade neúspechu revolúcie mohlo motivovať k reformám. Iránsky režim bol vždy do určitej miery flexibilný, prezidentské voľby vyhrávali napríklad aj relatívne umiernení kandidáti ako Mohammad Chatámí, Hasan Rúhání či súčasný prezident Masúd Pezeškján. Sankcie naviazané na dodržiavanie ľudských práv a demokratických princípov ho mohli posunúť k ešte väčšej flexibilite.

A vo všeobecnosti musí ľavica chápať, že represívne režimy – bez ohľadu na to, ako sa ideologicky definujú – sú vždy inherentne nestabilné. Dokazuje to už len úvodný výpočet rokov protestov v Iráne proti islamistickému režimu. Stávky na diktátorov sú nielen nemorálne, ale aj analytickou slepou uličkou. Treba tiež povedať, že aj keď je aj dnes počúvanie prorežimných iránskych hlasov z hľadiska zisťovania situácie dôležité, ich preferovanie je v skutočnosti len variantom tejto analyticky chybnej stávky.

Zároveň neistota vzhľadom na zriadenie, ktoré by súčasný režim mohlo nahradiť, nie je argumentom proti režimu – rovnako, ako skutočnosť, že z revolúcie v roku 1979 vzišiel islamistický režim, nie je argumentom za zachovanie šachovho režimu. Ľavica prvá by mala byť schopná prijať nepredvídateľnosť revolúcií a určitú mieru nahodilosti v nich, a vysvetľovať, že to nie je argument proti revolúciám.

No ak aj dnes ľavica okrem vyjadrenia solidarity nevie v danej chvíli určiť, ktorým smerom je najlepšie sa pohnúť, prinajmenšom môže amplifikovať Iránky a Iráncov, ktorí podávajú svedectvá a ktoré kreatívne uvažujú nad cestami vpred.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

Priamočiary Pynchon?

88-ročný Thomas Pynchon prišiel doteraz s najľahším, najpriamočiarejším románom, čo samo o sebe nie je kritikou; aj ľahký Pynchon je skvelé čítanie. (Avšak najľahší Pynchon ešte neznamená, že je to najlepší začiatočný bod objavovania Pynchona – ak si chcú začiatočníci omočiť prsty vo svete majstra paranoje a postmodernej fantasmagórie, stále je najlepším vstupom Crying of Lot 49.) Jazyk a štýl sú nádherné – v (zatiaľ) posledných dvoch románoch sa Pynchonovi podarilo kompletne odstrániť akúkoľvek lingvistickú vatu; jeho vety sa aj teraz rozbiehajú a krútia rôznymi divnými smermi a odbočkami, niekedy akoby bezcieľne, avšak zároveň žiadne slovo nie je nesprávne umiestnené či nadbytočné, reč plynie elegantne, imaginatívne, krúžiac okolo pointy bez toho, aby na ňu nevyhnutne zacielila, avšak zároveň signalizujúc rôzne možné významy.

Príbehovo pokrýva Shadow Ticket obdobie Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch, čím sa dejinne umiestňuje za koniec Against the Day a pred začiatok jeho najznámejšieho románu Gravity’s Rainbow. Dej sa rozprestiera medzi Milwaukee a strednou/východnou Európou (najmä Budapešťou, ale s krátkou odbočkou napríklad aj Bratislavou). Odborári a socialisti sú v defenzíve, fašisti nastupujú vo vypratanom priestore, kapitalisti sa stále snažia na tom všetkom zarobiť, oportunisti a nájomní grázli sa snažia urvať si svoj podiel. Všetkým preteká resentiment, a zopár zostávajúcich podivínov sa stále snaží prežiť v prasklinách tohto sveta – avšak väčšinou už skôr hľadajú únikové východy.

Hlavnou postavou je Hicks McTaggart, niekdajší nájomný bitkár špecializujúci sa na mlátenie štrajkujúcich robotníkov, dnes súkromný detektív zamestnaný v agentúre Unamalgamated Ops, skrátene U-Ops. Keď nerobí sledovačky neverných žien žiarlivých manželov, tancuje po večeroch s April Randazzo, frajerkou bossa miestnej pobočky ‘Ndranghety. Jeho najnovšia úloha je vypátrať a doviesť späť Daphne Airmont, dcéru a dedičku syrárskeho koncernu Bruna Airmonta, ktorý takisto zdrhol pred veriteľmi. Daphne bola naposledy videná so židovským klarinetistom z progresívnej klezmerovej kapely na ceste do Európy.

Hicks sa na túto úlohu podujme len veľmi neochotne, keď sa dostane do hľadáčika mafie aj federálov, no i tak mu na parník do Európy musia pomôcť drogy v podstrčenom drinku. Aj v tomto Pynchonovom románe sa dej následne rozbieha všetkými smermi, niektoré línie sa spoja, iné zostanú visieť vo vzduchu. V procese sa stretávame s ponorkami z prvej svetovej vojny prerobenými na pašovanie alkoholu počas prohibície, syrárskymi monopolmi operujúcimi ako tajné polovojenské organizácie, pražskými golemami bojujúcimi proti rumunským nacistickým motocyklovým gangom, maďarskými mentalistami špecializujúcimi sa na telekinetické krádeže a napokon aj s trochou alternatívnej histórie, v ktorej plodná kolaborácia fašistov a milionárov prispeje k potlačeniu robotníckych vzbúr v Spojených štátoch a zvrhnutiu „boľševika“ Roosevelta.

Otravná idea budúcnosti

Stlačený medzi dva Pynchonove najdlhšie romány, pravda, vyznieva Shadow Ticket menej dôležito. V Against the Day je Pynchon v politicky najrevolučnejšom móde: odborári, baníci, robotníci sa s dynamitmi v ruke postavia kapitalistickým magnátom, aj keď tí cez sériu zrád vyjdú nakoniec z kataklyzmatickej udalosti, ktorou bola prvá svetová vojna, víťazne. Gravity’s Rainbow nadväzuje na ešte väčšiu katastrofu druhej svetovej vojny – Nemecko sa stáva okupovanou „Zónou“, a táto sa obratom stáva metaforou priestoru, kde sa po rozsiahlych katastrofách otvárajú nové možnosti, rysujú nové svety, ktorých autormi akoby v tej chvíli mohli byť skôr huliči, než politici, a kreativite sa medze nekladú. Zároveň však Gravity’s Rainbow poukazuje na zlyhania a zrady kultúrnych revolúcií 70. rokov.

V medzivojnovom období sa tradične očakávajú najväčšie morálne drámy. Je to dejinný priestor, v ktorom treba vystopovať ultimátny ľudský úpadok: ako sme sa dostali z brutálnej, industriálnej, ale zároveň stále genealogicky „štandardnej“ prvej svetovej vojny, k vyhladzovacej, genocídnej mánii druhej svetovej vojny? Krátkosť a relatívna ľahkosť Shadow Ticket by sa určite nemala nadinterpretovať (napokon, v tomto veku sa u každého spisovateľa dá očakávať ekonomickejší spôsob fungovania, nie rozsiahle, tisícstranové romány), no možno z neho vyčítať, že pynchonovská odpoveď je takáto: v skutočnosti sa nič až tak nezmenilo, nič až tak nového sa v medzivojnovom období nestalo. Hra bola už vopred sfixľovaná. Vyhladzovanie bolo nacvičené na koloniálnych subjektoch (Pynchon už vo V., ako jeden z prvých autorov, mapoval nemeckú genocídu Hererov v Namíbii, v istom zmysle prípravný projekt pred holokaustom), socialisti sa už predtým porazili sami cez vnútorné boje a zrady, protofašisti dlhodobejšie vychádzali víťazne z boja medzi kapitálom a prácou na prelome 20. storočia. Druhá svetová vojna tak len dokončila vetu, ktorú začala tá prvá.

V Shadow Ticket nenachádzame frenetické preskupovanie síl, ktoré vidíme v Against the Day či v Gravity’s Rainbow, jednotliví aktéri sa nesnažia úzkostlivo dostať do správnych pozícií. Nad všetkým visia tiene konšpirácií, avšak tieto už nie sú metafyzické – sú skôr len malicherné. Hicks, rovnako, ako Benny Profane z V., sa v konečnom dôsledku „nenaučil absolútne nič“ („haven’t learned a goddamn thing“), avšak nad rámec toho treba povedať, že Hicks je doteraz najpasívnejší z Pynchonových protagonistov. Znudene a bez záujmu pozoruje udalosti, vždy nepriateľsky naladený voči hlbšiemu porozumeniu. Prevláda v ňom úplný opak túžby poznávať – chce sa len vrátiť domov, v konečnom dôsledku zbaliť dievča a usadiť sa. Nie je napríklad Tyronom Slothropom, ktorý sa v Gravity’s Rainbow snaží presúložiť všetkým tým chaosom a v jeho obmedzenom chápaní poškuľuje po nových možných budúcnostiach. Pre Hicksa je idea budúcnosti len otravná.

Pomalý nástup fašizmu

Mnohé recenzie a analýzy sa napísali – a ešte budú napísané – o tom, čo Shadow Ticket „hovorí o našej dobe“ a podobne, resp. sa kladie, či bude klásť, dôraz na to, že toto už naozaj môže byť Pynchonov posledný román, a teda otázka je, čo nám týmto dielom zanecháva. Tieto prístupy sa mi nezdajú plodné. Lepšie je vnímať ho len ako Pynchonov „ďalší román“. Hoci sú jeho historické romány neraz alegóriami – Gravity’s Rainbow, aby sme dali najlepší príklad, prezentuje povojnový bolehlav v kostýmoch kultúrnych revolúcií 60. rokov – Shadow Ticket sa nedá čítať ako dnes obľúbené apokalyptické predpovedanie nadchádzajúcej vojny (čo nemusí byť nevyhnutne chybná predpoveď, ale je to vždy klišé). Nemyslím si, že Pynchon píše o medzivojnovom období, pretože nám chce povedať, že aj dnes žijeme v medzivojnovom období.

Skôr ide o to, že Pynchon prezentuje špecifický spôsob, ako čítať našu minulosť – podobne, ako keď vo V., ale vlastne aj v románe Mason & Dixon, navrhoval alternatívny spôsob čítania koloniálnej minulosti. Ako som písal vyššie, možno to je jedna z point, ak už potrebujete, aby Pynchonov román pointu mal: v nadväznosti na dnes tak populárne analógie k nástupu fašizmu, v rámci ktorých sa čudujeme „ako to všetko mohlo degenerovať tak rýchlo“, Pynchon akoby pokojne odpovedal, že „nuž, nešlo to rýchlo, to je podstata – bol to dlhý proces, a aj my sa nachádzame v rámci dlhého procesu, nie v nejakom náhlom nástupe neofašistickej mánie“. Autority, ktoré rysovali hranice, geografické aj spoločenské, Pynchona vždy desili a vždy bol naladený na ľudí, ktorí stáli v podstate intuitívne proti nim, ktorí boli ontologicky poškodení, a teda týmito silami nepoužiteľní. Aj nástup nacizmu tak v konečnom dôsledku nie je nič zásadne nové, len ďalšie pokračovanie tej istej drámy.

A čo je dôležitejšie, Pynchon ponúka pohľad na jeden z módov, ako sa vzťahujeme k svetu, plnom skrytých významom, k hompáľajúcim sa uvoľneným koncom ontologických vlákien a konšpiráciám, ktoré sú rovnako metafyzické ako politické. Jeho romány sú plné podivínov, závislákov, vyvrheľov prežívajúcich v medzipriestoroch spoločnosti, ktorí nedokážu interpretovať či rozkódovať signály a vysielania skrytého sveta, no ktorí chápu a cítia, že tu vôbec nejaké signály a vysielania sú. Paranoja je pre tieto postavy sebaobranným reflexom, sklony k duchárstvu či čarodejníctvu sú podvedomým politickým odbojom.

Paranoja je však zároveň len vonkajším prejavom hlbšieho prepojenia medzi pynchonovskými nonkonformnými postavami, ktoré sa v jeho románoch implicitne neraz napokon prejavuje aj v intimite, v sexuálnom experimentovaní. V Shadow Ticket sexuálne scény nie sú, napätie medzi Hicksom a April sa do nich nepretaví. Pynchon z okraja lamentuje, že tupec, „beefbrain“ Hicks nedokáže pochopiť, že „v tejto dobe zostať pri niekom dlhšie ako päť minút, indikuje, že dotyčná je aspoň potenciálna partnerka na celý život“. U Hicksa v skutočnosti práveže ono pynchonovské naladenie chýba.

Utopení vo vlnách ľahostajnosti

Hicks totiž vôbec nie je nejaký podivín – zo všetkých Pynchonových postáv sa najviac blíži niečomu ako „normálnemu týpkovi“. Chápe, že ho iní posúvajú po svete, že s ním manipulujú, no nie je si vedomý všetkých možných králičích nor paranoidných konšpirácií a určite mu nehrozí, že by do nejakej spadol. Konečný mód vzťahovania sa k svetu, ktorý tak Pynchon cez Hicksa testuje, je ľahostajnosť. Ak ešte Bleeding Edge bol esteticky riskantný, najmä tým, že sa v niektorých momentoch púšťal do znepokojivo neodsudzujúceho dialógu s 9/11 trutherizmom, Shadow Ticket sa pohybuje na oveľa bezpečnejšej, pevnejšej ploche. No zároveň sa pri ľahostajnosti aj nacisti stanú len ďalšou súčasťou politického zátišia, kde naozaj sú „fajn ľudia na oboch stranách“. Keď sú všetky signalizované konšpirácie ignorované, všetky falošné tóny zostávajú prepočuté. Autoritárske sily vás ľahšie využijú a ťažšie nájdete spriaznené duše potrebné na to, aby ste sa ubránili.

A ak by som sa teda – napriek vlastným výstrahám – mal započúvať do potenciálnej labutej piesne, na toto by som sa sústredil: vadili vám podivíni? Nuž, tak tu je normálny človek. A teraz sledujte, aké to je, keď ignorujete to, čo je skryté, ak ignorujete možnosť existencie niečoho, čo je pod povrchom. Je to smutné. Čo je najhoršie: vzdávate sa ľudskosti. Ľudské prepojenia sú tajomné, hlboké, nevysvetliteľné, vyciťované viac, než pochopené. Musíte plávať na rádiových vlnách divných prenosov z neznámych zdrojov a prijímať riziká. Ak sa aj zastavíte, aby ste za to všetko pozorovali z bezpečnej vzdialenosti, svet sa nezastaví; napokon vás vlny zmetú a utopíte sa bez boja.

Pynchon, Thomas: Shadow Ticket, 2025, Penguin Press, 293 strán.

Autor je filozof a právnik

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Nová NSS, vydaná Trumpovou vládou v novembri 2025, je voči Európe oveľa nepriateľskejšia. „Americké vlády zvykli uvažovať o európskych problémoch v termínoch nedostatočných výdavkov na armády a hospodárskej stagnácie. Je v tom kus pravdy, no skutočné európske problémy sú hlbšie. (…) Ekonomický úpadok je zatienený skutočnou a neúprosnou hrozbou civilizačného vymazania. (…) Ak bude pokračovať v nastolených trendoch, Európu o 20 rokov, možno aj skôr, nespoznáme.“ Civilizačný úpadok sa vraj prejavuje nadnárodnou reguláciou, klesajúcou mierou pôrodnosti, a imigráciou.

Nie všetko je však podľa NSS zlé. „Amerika povzbudzuje jej politických spojencov v Európe, aby pomáhali v obnove ducha, a silnejúci vplyv vlasteneckých európskych strán je skutočne dôvodom na veľký optimizmus. Naším cieľom musí byť pomôcť Európe napraviť jej súčasnú trajektóriu.“ A skutočne, jednou z priorít má byť „kultivácia odporu voči súčasnej európskej trajektórii v rámci európskych národov“.

Konkrétne to, samozrejme, znamená podporu krajne pravicových či nacionalistických strán v Európe, resp. dezintegračných síl v Európskej únii. NSS 2025 zapadá aj do Vanceovej kritickej reči na Mníchovskom bezpečnostnom fóre, či napríklad podpory Alternatívy pre Nemecko zo strany Marca Rubia. Napokon, americké sociálne siete ako priestory šírenia krajne pravicových naratívov sú dôležitou súčasťou tejto stratégie, čo nedávno vyústilo do sankcií proti predstaviteľom EÚ, presadzujúcim ich reguláciu v Európe. NSS 2025 túto politiku len sumarizuje a výslovne artikuluje ako národnú stratégiu.

Problémy pre transatlantizmus

Toto všetko spôsobuje bolehlav tzv. transatlantistom. Kým pri prvej Trumpovej vláde sa dalo tvrdiť, že ide o jednorazovú odchýlku, akési chvíľkové americké pomätenie, pri druhej Trumpovej vláde je zjavné, že ide prinajmenšom o trvalé republikánske nastavenie. Aspoň predstieraný pozitívny vzťah k Európe má v USA tak 50 percentnú pravdepodobnosť, inak odtiaľ budeme mať podporu európskej krajnej pravice.

Na Slovensku bol transatlantizmus spopularizovaný najmä počas dvoch Dzurindových vlád, kedy Spojené štáty boli vnímané ako tie, ktoré sa zo zahraničných krajín najviac pričinili o pád komunistickej diktatúry a priniesli nám slobodu. V pravicovom komentariáte, na katedrách politológie či v think tankoch transatlantizmus následne prežíval aj dávno po odchode Dzurindu z politiky.

Základ transatlantizmu je v bezpečnostnom spojenectve medzi Európou a Spojenými štátmi, vyjadreným v prvom rade v NATO. Má však aj určitý implicitný, aspoň minimálny, ideologický obsah. Spojenectvo nie je vnímané ako čisto z rozumu, ale je za ním presvedčenie, že Spojené štáty aj Európa hodnotovo konvergujú.

V rozhodujúcom ohľade, v otázke medzinárodného práva, však táto konvergencia bola po druhej svetovej vojne chimérická.

Medzinárodné právo

Definitívnym dôkazom hodnotovej divergencie mala už dávno byť nelegálna invázia Iraku postavená na klamstvách o zbraniach hromadného ničenia. Miesto toho však prebiehali zastieracie manévre. V januári 2003, pár mesiacov pred inváziou, vyšiel tzv. List ôsmich spísaný ôsmimi európskymi lídrami, vrátane Tonyho Blaira či Václava Havla. V prvej vete list uvádzal, že „skutočné puto medzi USA a Európou je v zdieľaných hodnotách: demokracia, sloboda jednotlivca, ľudské práva a vláda práva“. V skutočnosti však list vo vtedajšom kontexte presadzoval zlovoľnú dezinterpretáciu rezolúcie BR OSN č. 1441, akoby táto legalizovala inváziu Iraku.

Toto transatlantizmus vyžadoval neustále: vyvažovanie protirečivých záujmov realpolitického spojenectva a deklarovaných, no v skutočnosti divergujúcich hodnôt. Vyvažovanie podpory konkrétnej americkej vlády s tým, že táto zjavne pošliapavala deklarované hodnoty. Nejaký čas bolo možné – ako to činil napokon aj Havel – predstierať, že protirečenie neexistuje, a tváriť sa, že aj zločinná vojenská agresia je realizáciou medzinárodného práva, že aj mučenie môže byť v súlade s ľudskými právami alebo, že podpora apartheidu je v súlade s demokraciou.

Kontinuitu amerického vzťahu k medzinárodnému právu pritom môžeme demonštrovať aj na príklade Medzinárodného trestného súdu (ICC). Ten je dodnes jednou z najkonzekventnejších realizácií konceptu vlády práva, ktoré zaväzuje všetkých. Spojené štáty sa však vždy vyhýbali uznávaniu medzinárodnej právomoci nad ich konaním (preto sú dodnes jednou z  krajín, ktorá neuznáva právomoc Medzinárodného súdneho dvora vo vzťahu k Dohovoru o genocíde). Preto nielenže nepristúpili k Rímskemu štatútu, zmluve, ktorá založila ICC, ale v roku 2002 prijali aj neformálne nazvaný zákon o invázii Haagu, ktorý v princípe nevylučoval použitie žiadnych prostriedkov na ochranu Američanov a ich spojencov, ak by mali byť vyšetrovaní zo strany ICC – ani vojenských.

Mafiánske praktiky Trumpovho režimu proti ICC, keď uvaľuje brutálne sankcie na jednotlivých sudcov a sudkyne, vrátane občianok a občanov EÚ, je v skutočnosti ideologicky plne v línii dlhodobej americkej politiky.

Americký voluntarizmus

Je nepochybne pravda, že rozmach medzinárodného práva po druhej svetovej vojne bol sčasti reakciou na bezprecedentné hrôzy druhej svetovej vojny. Tieto hrôzy vyvolali nebývalú aktivitu medzi právnikmi, diplomatmi a podobne, a zároveň politici boli ochotní načúvať ich návrhom.

Väčší príklon k medzinárodnému právu v Európe však bol rovnako vedený pragmatizmom. Druhá svetová vojna ohlasovala rozpad európskych impérií – nielen deštrukciou Nemecka, ale signalizovala aj rozpad celosvetovej Britskej ríše či zánik Francúzska ako koloniálnej mocnosti. Práve v pozícii slabosti dáva zmysel klásť dôraz na všeobecné pravidlá, na právo, ktoré zaväzuje všetkých.

Výnimkou boli Spojené štáty, ktoré vzišli z druhej svetovej vojny relatívne nedotknuté a v pozícii hegemóna (a s hospodárstvom práveže rozbehnutým aj vďaka vojnovej ekonomike). Dovtedy, a to do určitej miery aj v medzivojnovom období, fungovali v tieni európskej dominancie. Americkému právnemu a filozofickému mysleniu tak neboli cudzie antiimperiálne inštinkty, a napríklad norimberské procesy, ktorých ideovým otcom bol americký právnik Robert H. Jackson, mali byť aj praktickou demonštráciou univerzálnej vlády práva nad všetkými národmi.

Politické myslenie však bolo zároveň, ako protiváha, vedené túžbou nahradiť európske impériá. Americkí politici sa tak už veľmi rýchlo po druhej svetovej vojne snažili interpretovať aj norimberské procesy ako jednorazovú záležitosť, ktorá by nemala byť úplne predzvesťou systému medzinárodného práva; niektorí aj oľutovali, že s realizáciou procesov vôbec súhlasili. V situácii víťazstva a nastupujúcej dominancie, vo vrcholiacom americkom storočí, nebol dôvod začať sa výrazne obmedzovať právom.

Európski politici prijali obmedzujúci legalizmus z pozície slabšieho. USA paralelne z pozície moci inklinovali k voluntarizmu – k prístupu, že lepší svet sa rodí z vôle najmocnejšieho národa na svete, a tejto vôli nič nesmie stáť v ceste.

Transatlantistická rutina

Transatlantizmus v Európe – a najmä vo východnej Európe – nabral na sile v 90. rokoch a začiatkom 21. storočia, v čase, kedy americká dominancia bola totálna, a kedy sa americký voluntarizmus zdal byť dejinne kompletne ospravedlnený.

Za vzmachom transatlantizmu ale netreba hľadať nejakú komplexnú ideológiu. Skôr ide o to, že v každom povolaní – či už viac manuálnom, alebo viac intelektuálnom – sa ľudia snažia nájsť reprodukovateľné postupy, z ktorých vyrastie bezpečná rutina. Transatlantizmus takúto rutinu ponúkal politikom, zahraničným komentátorom, rôznym poradcom, expertom, politológom či osadenstvu think tankov. Umožnil vystavať kariéry, vytvoril pracovné miesta, zabezpečoval živobytie, a to sa už potom ťažko opúšťa.

Nevyžadovalo sa toľko kreativity, stačilo načúvať americkej zahraničnej politike a obhájiť ju. Nebolo treba uvažovať nad hodnotami, tie boli implikované, rituálne vyjadrované vo vyprázdnených sloganoch, pri ktorých prípadné obvinenia z pokrytectva bolo publikum dlhodobo ochotné prehliadnuť. Zároveň takýto prístup otvoril priestor pre množstvo rutinnej práce, riešenia takpovediac praktických problémov, kedy transakčné aspekty zbrojenia, vojenských cvičení, vojenskej spolupráce, nahrádzali náročnejšie politické uvažovanie.

A dlhý čas stačilo, aby apologétske napojenie americkej zahraničnej politiky na deklarované hodnoty prebiehalo aspoň v estetickej rovine. Napríklad pri Iraku sa to dalo urobiť relatívne jednoducho: napokon, aj keď išlo o zločin agresie, o ohavnosti a nelegitímnosti Husajnovej diktatúry nepochyboval nikto. Až v Gaze už tento relativizujúci inštinkt – spočiatku stále skúšajúci prístup v štýle „právo sem, právo tam, hádam nebudete obhajovať Hamas“ – zoči-voči dvom rokom genocídnej vojny s plnou podporou USA, dvom rokov dennodenných obrazov barbarstva, nemal šancu obstáť, v dôsledku čoho mnohí transatlantisti radšej volili mlčanie.

Trump 2.0 ich tak zastihol nepripravených, pretože nepochopili americký voluntarizmus ako fundamentálne odlišný od rozvíjajúceho sa európskeho legalizmu. V roku 2016 sa ešte pri hľadaní odpovede na otázku „odkiaľ sa Trump vzal?“ skúšalo odpovedať, že napríklad z Ruska, akoby bol cudzí import spoza hraníc Západu. Konfrontácia s vlastnými protirečeniami sa ešte dala odložiť. Rok 2024 už jednoznačne ukázal, že Trump je autentický, plnokrvný, domáci americký produkt. Je logicky konzistentným vyjadrením amerického voluntarizmu, ktorý – len viac či menej moderovaný – vždy tvoril východisko americkej zahraničnej politiky; aj v časoch rétorického vyjadrovania priateľstva s Európou, aj mimo nich.

Možnosti sebavedomej Európy

V politickej aj intelektuálnej slepej uličke transatlantizmu sa stratilo priveľa času. A dodnes nás v nej držia aj politici ako Merz, ktorý si ako odpoveď na trumpizmus predstavuje, že sa zahrá na malého európskeho Trumpa, a kým ten veľký uvaľuje sankcie na ICC, Merz sa ICC a medzinárodnému aj európskemu právu vysmeje osobnou návštevou stíhaného Netanjahua.

Kolaps európskych impérií, ktorý umožnil rozmach medzinárodného práva, pritom mohol a mal byť začiatkom kreatívneho politického myslenia. V oblasti práva – medzi právničkami a právnymi inštitúciami – aj bol. V oblasti politiky sa legalizmus mohol stať nielen európskym hodnotovým horizontom, ale aj nástrojom mäkkej sily, politickou alternatívou, ktorá by konkurovala nielen komunistickým diktatúram ZSSR a neskôr Číny, ale aj americkému voluntarizmu postavenému na hrubej vojenskej sile. Mohol sa stať novou európskou ponukou pre svet, a zároveň aj posilňovať obdobné legalistické tendencie, potlačené antiimperiálne inštinkty, aj v samotných Spojených štátoch, čo by naštrbovalo škodlivý naratív o americkej výnimočnosti. Mohol sa stať základom koherentnej zahraničnej politiky. Mohol sa stať aj základom pre budovanie európskej armády, postavenej na spoločných hodnotových východiskách, nie ad hoc spojenectvách, nech aj akokoľvek potrebných.

Európska porážka – či v podstate sebadeštrukcia (avšak, ako upozorňovali Aimé Césaire aj Hannah Arendt, predpripravená štruktúrou európskeho kolonializmu) – sa mohla v konečnom dôsledku stať zdrojom nového európskeho myslenia aj sebavedomia. Do značnej miery sa aj stala, a Európska únia, napriek všetkým jej neduhom, je jej najlepším výsledkom. Avšak Európa zďaleka nezašla tak ďaleko, ako mohla a mala.

Transatlantizmus v skutočnosti európske sebavedomie okresával, pri simulovanej hodnotovej konvergencii z Európy vyrábal prívesok Spojených štátov, ktoré vychádzali a dodnes vychádzajú z fundamentálne odlišného politického nastavenia. V horšom prípade sa aj prostredníctvom neho vnútri v Európe podkopávala podpora pre medzinárodné právo, pre vládu práva a pre ľudskoprávny univerzalizmus. Jeho koniec netreba oplakávať.

Post scriptum: tento text som napísal pred americkým útokom na Venezuelu. Po útoku som na ňom nezmenil nič a ani to nebolo potrebné.

Autor je filozof a právnik

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Avšak pre vysvetlenie tohto obrazu potrebujeme dodatočný kontext. Pri jeho hľadaní odhalíme Spojené arabské emiráty (SAE) ako najcynickejšiu, najviac nihilistickú z monarchií Zálivu. Ich depolitizovaný, manažérsky prístup je však zároveň najlákavejším pre západné publikum. Fungovanie SAE v konečnom dôsledku ukazuje, ako sa „čistý biznis“ v kapitalizme nevyhnutne preklápa do brutálneho násilia na ľudských telách.

Pád al-Fašíru

Začnime však v Sudáne. Koncom októbra po 18-tich mesiacoch obliehania padlo mesto al-Fašír na juhozápade krajiny. Milície Rapid Support Forces (RSF) pod vedením Mohameda Dagala, známeho ako Hemdeti, ktoré v občianskej vojne od roku 2023 bojujú proti sudánskym vládnym jednotkám, prevzali kontrolu nad mestom. Nasledovalo doteraz prebiehajúce masakrovanie miestnych obyvateľov, pričom podľa odhadov RSF v meste zmasakrovali už viac ako 60-tisíc civilistov.

RSF vzišli z milícií Džandžawíd, ktoré niekdajší sudánsky diktátor Omar Bašír používal na pacifikáciu sudánskeho obyvateľstva. Ich počínanie v regióne Darfúr v rokoch 2003 až 2005 označili postupe za genocídu Colin Powell aj George W. Bush. V roku 2010 vydal Medzinárodný trestný súd (ICC) zatykač za zločin genocídy aj proti Bašírovi, a začiatkom októbra tohto roka ICC odsúdil prvého z páchateľov vojnových zločinov v Darfúre. (V senáte spolurozhodovala aj beninská sudkyňa Reine Adélaïde Sophie Alapini-Gansou, ktorá bola minulý rok súčasťou senátu, ktorý vydal zatykač aj na Netanjahua; za to dnes Alapini-Gansou čelí drakonickým, brutálnym sankciám zo strany Trumpovho režimu.)

Po sudánskej revolúcii, masovom vzopretí sa Bašírovmu režimu od decembra 2018, sa RSF postavilo proti Bašírovi a pomohlo ho zvrhnúť vo vojenskom coup d’état. Spolu s „prechodnou“ vojenskou vládou sa však čoskoro obrátili opäť proti sudánskej občianskej spoločnosti. Najvypuklejším prípadom bol 3. jún 2019, kedy brutálne rozohnali v Chartúme nenásilný protest proti vojenskej správe a zmasakrovali pri tom viac ako 100 protestujúcich. Keď sa v roku 2023 postavili proti sudánskej vláde, cieľom bola v podstate snaha o udržanie mocenského vplyvu a odmietnutie integrácie do regulárnej sudánskej armády. Opäť nasledovali obvinenia z genocídy, páchanej v Darfúre na masalitskom obyvateľstve. Anthony Blinken 7. januára 2025 v mene americkej vlády skonštatoval, že RSF sa dopustili genocídy. (Toto oznámenie medzitým Trumpov režim stiahol a dnes ho už na vládnych stránkach nenájdete.)

V marci 2025 prišla s obvinením z páchania genocídy aj sudánska vláda. Iniciovala ho na Medzinárodnom súdnom dvore (ICJ) a z podpory genocídy obvinila SAE. V máji bol návrh zamietnutý z formálnych dôvodov: SAE (a toto majú spoločné so Spojenými štátmi) totiž pristúpili k Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy v roku 2005 s výhradou, že nebudú akceptovať právomoc ICJ. Napriek disentom šiestich sudcov a sudkýň (medzi nimi aj americkej sudkyne Sarah Cleveland), väčšina ICJ túto výhradu akceptovala a konanie zastavila.

Sudán žaloval SAE preto, že je v podstate verejným tajomstvom, že SAE v Sudáne podporujú RSF. Toky zbraní od SAE k RSF skúmali napríklad ľudskoprávne organizácie, a podrobná reportáž v The Guardian zo septembra ukázala konkrétnu rolu, ktorú SAE zohrali pri udržiavaní obliehania al-Fašíru. Dôvody, prečo sa SAE angažujú v zahraničných konfliktoch, sú, ako uvidíme, komplexnejšie, ale významným motívom v Sudáne je extrakcia sudánskeho prírodného bohatstva, a to konkrétne zlata. RSF podporujú preto, že ako nevládny, po moci túžiaci aktér, sú najspoľahlivejším klientom, ktorý zabezpečí prúdenie zlata do SAE. Na toto odkazoval Linge. Dnes je ťažké sledovať videá, ako tie z Dubaja, a nevnímať, že takýto obscénny luxus je postavený na krvi desaťtisícov zmasakrovaných civilistov, že cenou zaň sú desaťtisíce znásilnených žien.

Aby sme túto dynamiku pochopili lepšie, treba sa bližšie pozrieť na „stratégiu prežitia“ SAE v modernom svete.

Konsolidácia federácie

SAE tvorí sedem teritoriálne veľmi rôznorodých emirátov. Šesť menších emirátov, tiesniacich sa na severnom cípe krajiny, patrilo pôvodne medzi tie relatívne bohatšie. Ich príjmy spočívali v love perál, rybolove, poskytovaní prístavov na obchodné cesty. Ekonomicky sa však po väčšinu 20. storočia jednalo o veľmi nerozvinuté územia. Emirát Abú Zábí, ktorý zaberá 85 % územia SAE, bol historicky najmenej rozvinutým. Tvorila ho v drvivej väčšine púšť obývaná nomádskymi kmeňmi. To sa zmenilo po objavení ložísk ropy v 60. rokoch. Od nezávislosti SAE v decembri 1971 sa tak práve Abú Zábí stal dominantným.

Prvé desaťročia nezávislej existencie SAE boli venované vnútornej konsolidácii. Ak v iných krajinách Zálivu sa monarchovia museli mať na pozore pred palácovými prevratmi, v SAE bola situácia komplikovanejšia, nakoľko išlo o federáciu, koláž viacerých kmeňov a emirov. Konsolidáciu mal pod palcom emir Abú Zabí, Zájid bin Sultán Ál Nahján, ktorý v SAE faktickyvládol od vyhlásenia nezávislosti do jeho smrti v roku 2004. Moc si upevňoval, okrem iného, uzatváraním vhodne aranžovaných manželstiev, ktoré vytvárali pokrvné zväzky, distribúciou príjmov z ropy, odmeňovaním spojencov napríklad ich dosadzovaním do vedení štátnych firiem či pozícií v armáde, čo vytváralo osobné záväzky, a podobne.

Toto všetko bolo spojené s  rapídnou modernizáciou a ekonomickým rastom. Následníkmi Zájida boli jeho synovia Chalífa a po ňom Mohamed bin Zájid Ál Nahján (MBZ). MBZ je formálne prezidentom SAE od roku 2022, ale faktickymu vládol už od roku 2014, po tom, ako bol jeho brat zdravotne indisponovaný, pričom aj predtým mal veľký vplyv. Kým v Zájidovi sa s postavou kapitalistu stále miešal kmeňový vládca a politický zjednotiteľ, tvorca akejsi modernej jednotnej emirátskej identity, Chalífa a najmä MBZ sa stali už čisto manažérmi, ktorým ide o biznis. SAE sa pod ich vedením stali nie krajinou, ale skôr obrovskou korporáciou, navyše s vlastnom armádou a zastúpením v OSN.

Túžba po nepolitickom „robení biznisu“ sa ale vždy miešala s paranojou, a to tak historicky zakorenenou, ako sme videli vyššie, ako aj novo vytvorenou. V súčasnosti totiž takmer 90 % obyvateľov SAE tvoria cudzinci, najmä robotníci z ázijských krajín, ktorí tu fungujú v podmienkach, ktoré stále pripomínajú skôr otroctvo. Táto kombinácia motivovala SAE k brutálnej zahraničnopolitickej aj domácej reakcii na najväčšiu výzvu, ktorej monarchie Zálivu čelili: na arabskú jar.

SAE a arabská jar

Masové protesty od roku 2011 volali po demokracii, dôstojnosti a väčšej politickej reprezentácii. V dobrej pozícii v týchto protestoch boli neraz antimonarchistickí islamisti, podraďovaní, aj keď niekedy pomerne voľne, pod hlavičku Moslimského bratstva. Čo majú takíto islamisti v jednotlivých krajinách spoločné, je to, že patria zväčša ku grassroots reformným hnutiam, ktoré sa snažia krajiny transformovať pomaly, postupne, budovaním potrebných štruktúr a sietí odspodu (do určitej miery ide o politickú, modernú interpretáciu islamského konceptu daʿwah, pozývania k islamu, šírenia viery).

Monarchie Zálivu sa s touto výzvou vyrovnali rôzne. Na jednom konci stála katarská, ktorá v arabskej jari cítila príchod nezvratných zmien, ktoré sa už dajú len viac či menej spravovať. Jej predstavitelia sa teda snažia budovať dobré vzťahy aj s Moslimským bratstvom a kooptovať disidentov. Určitú mieru vyjednávania s protestujúcimi zvolili monarchie v Ománe, Kuvajte alebo, preventívne, aj v Saudskej Arábii. SAE stoja na opačnom konci tejto škály v protiklade ku Kataru. Po roku 2011 zvolili preventívnu brutálnu represiu navonok aj doma.

Doma táto represia vyžadovala likvidáciu lokálnej odnože Moslimského bratstva, hnutia al-Islah. Najviditeľnejším bol tzv. prípad UAE94, v rámci ktorého bolo v roku 2013 zatknutých 94 emirátskych disidentov, a v monsterprocesoch odsúdených na dlhé roky väzenia.

Domácej represii zodpovedala asertívna zahraničná politika. Ak bol na Blízkom východe či severe Afriky po roku 2011 nejaký konflikt, stačilo vám identifikovať najbrutálnejšieho, najnemilosrdnejšieho aktéra, a za ním ste vždy našli SAE. Emiráty v roku 2013 podporovali zvrhnutie Morsího vlády, jedinej demokraticky zvolenej vlády v Egypte. Podporovali generála Chalífu Haftara v líbyjskej občianskej vojne, ktorú Haftar predlžoval aj po roku 2016 bojom proti Vláde národnej dohody, ktorú sprostredkovala OSN. SAE sa, na rozdiel od Saudskej Arábie, Kataru či Turecka, nehrnuli do podpory rebelov v Sýrii. Boli však medzi prvými, čo volali po normalizácii vzťahov s Asadovým režimom.

SAE sa pridali k brutálnej intervencii Saudskej Arábie v Jemene, ktorá však zo strany Saudov bola aspoň na strane revolúcie, proti kontrarevolucionárom v podobe zvrhnutého prezidenta Alího Abdalláha Sáliha, ktorý sa spojil s húsíami z hnutia Ansar Alláh. SAE však sledovali vlastné záujmy a budovali klientské proxy jednotky medzi juhojemenskými separatistami z tzv. Južnej prechodnej rady.

A potom je tu, samozrejme, intervencia v prebiehajúcej sudánskej občianskej vojne.

Logika zahraničných intervencií SAE je dvojaká, ale čitateľná. Na jednej strane sú ekonomické motívy. Na juhu Jemenu ide o zabezpečenie obchodných námorných ciest a prístavov, ako ten v Adene. V Líbyi ide aj o prístup k rope (Haftar významne zásobuje ropou aj RSF v Sudáne), v Sudáne o prístup k zlatu. Na druhej strane ide o snahy o potlačenie akýchkoľvek reprezentatívnejších politík, a to najmä postavených na islamskom základe. Obzvlášť zvrhnutie Morsího malo za cieľ zlikvidovanie možnej islamskej demokracie ako alternatívy k absolutistickej monarchii. V Jemene tiež SAE pokračujú v boji proti miestnej odnoži al-Islah, ktorá sa podieľala na revolúcii proti Salíhovmu režimu. Inými slovami, SAE v regióne vždy neomylne zasahujú na strane autoritárskej kontrarevolúcie.

Ideálnym spojencom pre SAE sú nemilosrdní, disciplinovaní, a zároveň ideologicky flexibilní vojenskí velitelia, teda typy ako Haftar, Hemdeti či Sísí. Juhojemenský separatizmus historicky odkazuje k štátu postavenému na marxizme-leninizme, ale ani to nie je problém. MBZ nechce robiť politiku, chce uzatvárať obchody. Jeho zahraničná politika spočíva len v snahe o vytvorenie depolitizovaného hracieho poľa, alebo priamo už v uzatváraní obchodov. Tento biznisový prístup MBZ v skutočnosti robí politiku SAE nesmierne cynickou a krutou.

Európska pohostinnosť

V tomto smere neprekvapí, že SAE boli v roku 2020 v rámci Abrahámskych dohôd prví, ktorí boli ochotní normalizovať vzťahy s Izraelom, bez akéhokoľvek výhľadu riešenia otázky práv palestínskeho obyvateľstva. Politiku boli ochotní dať bokom, aby nekazila obchody.

Takýto manažérsky prístup je niečo, čo je lákavé aj medzi európskymi politickými a ekonomickými elitami. Snaha SAE o odstránenie politiky, im zároveň umožňuje dlhodobo sa pohybovať aj pod radarom verejnej kritiky. V tom sa líšia napríklad od Kataru a Saudskej Arábie. Samozrejme, aj Tamím bin Hamad Ál Sání či Muhammad bin Salmán Ál Saúd (MBS) sú biznismeni, no Kataru politický náboj dodáva rozhodnutie podporovať arabské revolúcie (aj keď len selektívne niektoré, napríklad v Bahrajne pomáhali revolúciu potláčať). Rozsiahle a veľmi mladé domáce obyvateľstvo Saudskej Arábie zas má politické ašpirácie, ktoré MBS musí vyvažovať. V porovnaní s Katarom a Saudskou Arábiou sú však SAE dostatočne „bez chuti“.

Ako príklad možno uviesť situáciu, kedy bývalá prezidentka Zuzana Čaputová v roku 2022 správne odmietla vycestovať na olympiádu do Pekingu kvôli porušovaniu ľudských práv čínskym komunistickým režimom, no zároveň v tom istom čase otvárala slovenský dom na EXPO v Dubaji a chválila plodné rokovania s MBZ osobne, ktoré mali priniesť pre Slovensko investície a ekonomické príležitosti.

Branding je pre SAE kľúčový. MBZ chápe, že prírodné zdroje v Abú Zábí nie sú nevyčerpateľné a že je potrebné pripraviť sa na budúcnosť, diverzifikovať zdroje príjmov. Ako správny rentiérsky kapitalista s prebytkom bohatstva tak napríklad investuje do nehnuteľností. V Manchestri prostredníctvom investičnej skupiny Abu Dhabi United Group tvorí mesto, ktoré síce nebude ani v najmenšom poskytovať dostupné bývanie jeho obyvateľom, ale za to bude maximalizovať príjmy investorov. Letecké spoločnosti ako Emirates Airways prosperujú aj vďaka absencii odborového organizovania a neexistencii ochrany zamestnancov, čo im dáva  konkurenčnú výhodu voči európskym spoločnostiam. Všetky tieto investície vždy smerujú k rodinám šejkov vládnucich v krajine, kde na nich pracuje masa imigrantov bez základných ľudských práv.

Z pohľadu európskych ekonomických elít samozrejme nič z tohto nie je nevyhnutne regresívne, naopak, v premene domovov na investície a v likvidácii odborov je MBZ skôr prorokom neoliberálneho kapitalizmu, ohlasovateľom žiadanej budúcnosti. Preto je však pre SAE nutné, aby sa v mysliach bežných ľudí nespájali s útlakom, ale skôr so špičkovými športovými výkonmi (napríklad na štadiónoch Emirates v Londýne či Etihad v Manchestri, alebo v tíme UAE Emirates na cyklistických grands tours), s umením, s technologickým inováciami prezentovanými na svetových výstavách, s okázalými mrakodrapmi v letných blockbusteroch a podobne.

A, samozrejme, s luxusom určených pre turistov v obchodných centrách Abú Zábí a Dubaja.

Túto depolitizovanú idylu v októbri rozbili hrôzostrašné scény z al-Fašíru, ktoré sa dostali aj na predné stránky západných médií. Ukázalo sa veľmi plasticky, že „riadiť štát ako firmu“ v konečnom dôsledku znamená nemilosrdne ničiť ľudské životy. Vo verejnom povedomí sa zlato v Dubaji či futbalové zápasy Manchesteru City zmiešali s krvou sudánskych detí.

Poškodená povesť

SAE sa pustili do zúfalých snáh rehabilitovať poškodený imidž. Avšak ich popieraniu podpory RSF nikto neverí, je na to až príliš veľa dôkazov. Pokusy imitovať izraelský ačohentizmus hádzaním viny na Moslimské bratstvo pôsobia amatérsky a nešikovne; aby takéto výhovorky fungovali, je potrebná dlhodobá politická verejná diplomacia, ktorá vytvorí potrebnú politickú imagináciu. Takej diplomacii sa však SAE systematicky vyhýbali.

Pri prístupe zhora nateraz stále dokážu intenzívnym lobovaním zamedziť politickým konzekvenciám. Pri prijímaní rezolúcie k situácii v Sudáne v Európskom parlamente našli SAE dosť „kolaborantov“, najmä z pravicových a konzervatívnych strán, ktorí zamedzili tomu, aby sa v nej spomenula ich rola. (Zo slovenského europoslanectva za uvedenie vplyvu SAE na vojnu v Sudáne hlasovalo Progresívne Slovensko, naopak Smer hlasoval proti. Fico po návšteve v Abú Zábí v októbri ohlásil miliardové emirátske investície na Slovensku, čo zrejme vyžaduje plnenie si svojej strany dohody.) Avšak úspešný lobing nedokáže zmyť krv na obraze SAE v očiach verejnosti.

Ako s touto situáciou naložiť? Jednou z reakcií môže byť bojkot SAE, tu išiel príkladom napríklad americký raper Macklemore, ktorý už minulý rok zrušil koncert v Dubaji kvôli tomu, čo SAE spolupáchali v Sudáne.

Dôležité je však vnímať, že SAE sa tak dlho vyhýbala verejná kritika práve preto, že MBZ dokázal vynikajúco zrkadliť tendencie inherentné v západnom kapitalizme. SAE predstavujú neoliberálny kapitalistický akceleracionizmus, víziu sveta, kde je politika redukovaná na obchodné transakcie a ľudské práva už nestoja v ceste pragmatizmu a progresu.

Dôležité je uvedomiť si nielen to, že sily, ktoré nám do Európy prinášajú luxus a investície, sú tie isté sily, ktoré masakrujú civilistov v odľahlejších častiach sveta, drancujú prírodné zdroje, zotročujú pracovníkov, rozbíjajú odbory, prenasledujú disent a dusia túžby po slobode a dôstojnosti. Ale aj to, že v prípade SAE sú len zintenzívnením trendov, ktoré sú prítomné v neskorom kapitalizme aj v Európe. Treba pochopiť, že problém nie je len vonku, nie je to len MBZ; problém je aj doma a je ním to, že Európa je s politickým modelom, ktorý pre SAE vytvoril, tak ľahko synergická.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

A inokedy sa zdá, že Sýria je stratená. Počas niekoľkých marcových dní prerástol pokus asadistických lojalistov o kontrarevolúciu v Latákii do hrôzostrašných sektárskych masakrov proti alavitom (aj o nich som písal v predchádzajúcom texte). A stratená sa zdá byť aj počas súčasného násilia vo väčšinovo drúzskej provincii Suvajda na juhu Sýrie.

Pri informovaní o Sýrii sa zároveň treba prehrýzť predsudkami a tendenciou k rýchlemu zovšeobecňovaniu. V prvom rade nie je možné porozumieť súčasnej Sýrii bez toho, aby sa chápalo, že súčasný prezident Ahmad Šara patrí v rámci Sýrie medzi tých pragmatických a menej ideologických aktérov. Je samozrejme náročné akceptovať to pri niekom, kto začínal kariéru v irackej al-Kájde a prešiel si Islamským štátom, hoci sa proti nim postupne vymedzil a aktívne proti nim bojoval. Ale porevolučný vývoj v Sýrii skutočne potvrdzuje, že Šara a jeho vláda patria skôr medzi pragmatických aktérov.

Najväčšie nebezpečenstvo zo strany Šaru spočíva skôr v potenciálne autoritárskych sklonoch. V tom, že ak by bol príliš úspešný a populárny, mohol by to zneužiť na uzurpovanie si moci a zmarenie demokratickej tranzície. Šara už totiž viackrát ukázal, že je veľmi schopný v konsolidácii moci. Avšak v tomto bode sa Sýria zatiaľ ani zďaleka nenachádza, práve naopak.

Úloha, ktorá vyvstala bezprostredne po revolúcii, bola extrémne náročná: dostať krajinu z medzinárodnej izolácie, diplomaticky ju otvoriť a dosiahnuť zrušenie sankcií. Naštartovať ekonomiku, ukončiť závislosť sýrskej ekonomiky od výroby a predaja drog, najmä captagonu. Usporiadať vzťahy s viacerými milíciami pôsobiacimi v Sýrii: najmä so Sýrskou národnou armádou (SNA), ktorá je fakticky tureckou proxy milíciou, kurdskými Sýrskymi demokratickými silami (SDF) ovládajúcimi územie na východe Sýrie, ale aj asemblážou drúzskych milícií na juhu v provincii Suvajda. Zároveň držať na uzde extrémistickejšie tendencie medzi militantmi, ktorí zvrhli Asadov režim a mali byť integrovaní do oficiálnej sýrskej armády — a aby to bolo komplikovanejšie, medzi ktorými sú v menších počtoch aj zahraniční bojovníci, napríklad z Čečenska či Uzbekistanu.

Popri tom musí byť Sýria schopná brániť sa vnútorným aj vonkajším hrozbám. Tie vnútorné zahŕňajú asadistických lojalistov či bunky Islamského štátu. Tie vonkajšie zahŕňajú občasné výpady Hizballáhu, ale najmä nevyprovokovanú izraelskú agresiu proti Sýrii. Izrael Sýriu napadol v deň revolúcie, bombardoval ju masívnejšie ako kedykoľvek počas Asadovej vlády a zabral ďalšie územie mimo okupovaných Golanských výšin.

Ako uvidíme, všetky tieto problémy sa spojili počas brutálneho násilia, ku ktorému dochádza v posledných dňoch v provincii Suvajda.

Suvajda

Suvajda je v drvivej väčšine drúzskou provinciou. Drúzovia v provincii Suvajda však nie sú homogénnou skupinou — naopak jej predstavitelia pristupovali k novej sýrskej vláde rôzne. Najdôležitejší z nich sú traja duchovní vodcovia: Jusuf Džerbu, Hamúd al-Hinawi a Hikmat al-Hidžri (alebo aj „Hadžri“). Sýrska vláda sa s nimi pokúšala vyjednávať niekoľko mesiacov o budúcom usporiadaní medzi centrálnou vládou a provinciou.

Sporné body sa týkali najmä toho, akým spôsobom budú jednotlivé drúzske milície integrované do sýrskych bezpečnostných zložiek. Išlo v prvom rade o milície, ktoré bojovali proti Asadovmu režimu. Aj keď Džerbu, Hinawi a Hidžri s režimom skôr spolupracovali, mnohí drúzovia v Suvajde podporovali revolúciu. Medzi revolučné milície patrila najmä Ridžál al-Karáma, ktorú založil drúzsky duchovný Wahíd al-Balús (zavraždený Asadovým režimom v septembri 2015), a ktorá sa podieľala aj na decembrovej ofenzíve proti režimu. Po revolúcii však vznikli aj milície, ktoré sledovali skôr autonómne záujmy vo vzťahu k vtedy vznikajúcej novej sýrskej vláde — medzi ne patrí najmä Vojenská rada Suvajdy (v angličtine známa ako Suwayda Military Council), ktorá sa hlási k Hidžrimu a zahŕňa čiastočne aj bývalých asadistov.

Sýrska vláda v princípe akceptovala, že bezpečnostné zložky v Suvajde budú väčšinovo drúzske. Avšak chcela, aby drúzski bojovníci boli integrovaní ako jednotlivci, nie ako jednotlivé milície zachovávajúce si v rámci armády či bezpečnostných zložiek autonómiu. Džerbu, Hinawi a väčšina drúzskych milícií boli takému nastaveniu otvorení. Tieto dohody, nateraz poslednú v máji, však opakovane vetoval Hidžri, ktorý to vnímal čiastočne ako ohrozenie suvajdskej autonómie, no čiastočne aj ako ohrozenie vlastného vplyvu.

Suvajda však bola rozdelená aj po iných líniách ako cez drúzske milície a drúzskych lídrov. Suvajda bola počas Asadovho režimu priestorom intenzívneho obchodu s captagonom a nová sýrska vláda sa spolu s jordánskymi jednotkami snaží dodnes zasahovať proti pašovaniu drog. Paralelne tak prebieha aj boj o moc, snaha o zachovanie vplyvu a ekonomických príjmov. V mocenskom vákuu, ktoré existovalo kvôli rozdrobenosti milícií a slabému vplyvu centrálnej vlády v Suvajde, sa darilo rôznym kriminálnym gangom, ktoré sa živili lúpežami a únosmi.

Napokon Suvajda je väčšinovo drúzska, ale žije tam aj beduínska menšina. Tá podporovala čo najväčšiu integráciu Suvajdy v rámci Sýrie a mala obavy z prílišnej drúzskej autonómie. Navyše sa nad tým všetkým vznášali od začiatku deklarované izraelské záujmy v Suvajde, ale tým sa budem venovať neskôr.

Násilie v Suvajde

Časová os vzniku súčasného konfliktu sa dá pomerne dobre zmapovať. V piatok 11. júla niekoľko beduínov zastavilo dodávku drúzskeho obchodníka so zeleninou, zbili ho a olúpili. Drúzski ozbrojenci na druhý deň uniesli niekoľko beduínov, ktorých podozrievali z toho, že boli zodpovední za lúpež. To spustilo dvojdňovú sériou odvetných útokov medzi beduínmi a drúzami a prerástlo do otvoreného konfliktu.

V pondelok 14. júla sa sýrska vláda rozhodla intervenovať s deklarovaným cieľom zastaviť násilie medzi dvoma skupinami. Intervencia však bola zle pripravená aj komunikovaná. Smerom navonok sa sýrska vláda nevyhýba rokovaniam s Izraelom a na základe nedávnych rokovaní v Baku bola presvedčená, že intervenciu schvaľuje aj Izrael. To však bolo nedorozumenie.

Smerom dovnútra mohol náhly a rozsiahly vstup vládnych jednotiek po mesiacoch vyjednávaní skutočne pôsobiť ako rezignácia na rokovania a pokus o obsadenie Suvajdy silou, pričom násilnosti medzi drúzmi a beduínmi boli len zámienkou. Niektoré drúzske milície, asociované skôr s Hidžrim, tento postup tak aj interpretovali a obávali sa zrušenia akejkoľvek autonómie v Suvajde. V jednom prípade drúzska milícia obratom prepadla vládne jednotky, popravila desať sýrskych vojakov a ďalších osem vyzliekla do spodnej bielizne. Ich ďalší osud je neznámy, ale predpokladá sa, že napokon ich tiež popravili.

Tento útok, ktorý bol vnímaný ako zákerný, bol spúšťačom odvetného násilia. Sýrska armáda má napriek snahám sýrskej vlády stále ďaleko od modernej profesionálnej armády, niektorí členovia sýrskych vládnych síl z pomsty spáchali zločiny aj na drúzskych civilistoch. Do konfliktu sa v tejto fáze vložil izraelský režim, ktorý 15. júla bombardoval pozície sýrskej armády. V stredu 16. júla dokonca izraelské letectvo zaútočilo priamo na Damask, bombardovalo budovu ministerstva obrany, pričom zabilo troch ľudí a zranili desiatky.

Vládne jednotky sa stiahli, čo spustilo vlnu drúzskych represálií proti beduínom. V tomto smere nepomohli vyhlásenia Hidžriho, ktoré pôsobili ako volanie po etnických čistkách beduínov v Suvajde. Boli hlásené zločiny, a to aj proti beduínskym civilistom, tentoraz zo strany drúzskych milícií.

Hidžri následne vyzýval svojich stúpencov, aby sa nedopúšťali násilia na beduínskych civilistoch. Medzitým však suvajdskí beduíni, podporení desaťtisíckami súkmeňovcov zo susednej provincie Dará, sa začali sami organizovať a pripravovať na odvetu proti drúzom.

Počas toho sa sýrska vláda snažila vyjednať prímerie, v rámci ktorého by limitovaný počet vládnych jednotiek pomohol zabezpečiť poriadok v Suvajde. Tieto návrhy opakovane privítali Džerbu a Hinawi, a po spolupráci s Damaskom volal aj syn Wahída al-Balúsa, Laith. Vetoval ich však, opäť, Hidžri.

Sýrska vláda v tom čase strácala kontrolu nad situáciou. Mobilizujúci sa beduínski ozbrojenci odkazovali vláde, že prípadnú vládnu snahu zastaviť ich budú vnímať ako nepriateľskú. Intervenciu sýrskej armády v Suvajde odmietal aj Hidžri, ktorý sa pritom spoliehal aj na podporu izraelského letectva. Suvajda sa zároveň dostávala do izolácie nielen kvôli spontánnemu bojkotu zo strany Sýrčanov v okolitých provinciách, ale aj zo strany Jordánska, ktoré podporuje sýrsku vládu, nakoľko ju vníma ako záruku stability v krajine a zároveň s ňou spolupracuje na rozbíjaní obchodu s drogami. Keďže ekonomicky je provincia Suvajda veľmi nesamostatná, izolácia sa môže rýchlo preklopiť do humanitárnej katastrofy.

Beduínski ozbrojenci pri postupe prenikli až do mesta Suvajda, pričom sa takisto dopúšťali zločinov. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že zverstiev sa dopúšťali všetky strany: tak drúzske a beduínske milície, ako aj vládne jednotky. Sociálnymi sieťami sa šíri tiež obrovské množstvo dezinformácií, no zároveň aj dosť obrazového materiálu potvrdzujúceho zločiny, ktorých sa dopustili všetky ozbrojené jednotky v Suvajde.

V čase dokončovania tohto textu (21. júla) sa beduínski ozbrojenci stiahli z mesta a zdá sa, že prímerie by mohlo vydržať. Sýrska vláda zároveň vyvíja snahy o doručenie humanitárnej pomoci do Suvajdy. Možno len vyjadriť nádej, že prímerie vydrží a dodávky humanitárnej pomoci sa podarí zrealizovať.

Už v tejto chvíli možno povedať, že zločiny vládnych jednotiek a nedávny ťažkopádny, silový prístup sýrskej vlády, ako aj — hoci objektívne mylná — percepcia, že beduínski ozbrojenci sú vládnymi proxy jednotkami, zatvrdili drúzsky odpor naprieč milíciami. Toto všetko zásadne posilnilo dovtedy menšinovú pozíciu, ktorú zastával Hidžri. Niektorí drúzski predstavitelia, najmä Laith al-Balús, stále volajú po spolupráci s vládou v Damasku a z eskalácie — do značnej miery správne — obviňujú Hidžriho. Avšak takáto pozícia sa v priebehu pár dní stala výrazne marginálnou medzi suvajdskými drúzmi.

Väčšinové sýrske obyvateľstvo vníma súčasnú situáciu ako výsledok Hidžriho neústupčivosti a machinácií, ako aj jeho spolupráce s izraelským režimom. Považujú ho za zradcu a kolaboranta. Hidžri má nepochybne veľký podiel zodpovednosti na vyhrotení situácie v Suvajde. Tento väčšinový pohľad však zároveň prehliada jednak to, že zle pripravená rozsiahla intervencia sýrskej vlády bola vnímaná ako potenciálne zlovoľný krok voči drúzskej autonómii, a zároveň podceňuje vplyv zločinov spáchaných sýrskou armádou na drúzskych civilistoch. Ak aj tieto boli odvetou, profesionálna armáda nemá byť len ďalšou milíciou, ktorá sa mstí na civilistoch. Armáda reprezentuje štátnu moc a preto špecificky zločiny vládnych jednotiek oprávnene vyvolali v Suvajde veľkú mieru nedôvery voči sýrskej vláde ako takej.

Izraelská intervencia

Izraelská intervencia vo všeobecnosti posilnila Hidžriho pozíciu a zároveň vyvolala medzi väčšinovým sýrskym obyvateľstvom obrovský hnev. Motivácia Izraela intervenovať v Suvajde je dvojaká.

Na jednej strane požiadavky na intervenciu prichádzali od drúzskej menšiny v Izraeli, ktorá — napríklad ako významný duchovný vodca izraelských drúzov Muwaffak Taríf — je skeptická voči novej sýrskej vláde. Izrael sa zároveň dlhodobo snaží zahrnúť aj drúzov žijúcich na okupovaných Golanských výšinách — títo drúzovia sa väčšinovo vnímajú ako Sýrčania, izraelské občianstvo má zhruba 20 percent z nich napriek tomu, že izraelské vlády sa aktívne snažia o ich naturalizáciu. Počet drúzov s izraelským občianstvom na Golanských výšinách však postupne rastie. Podobne ako v prípade neslávneho rozdávania ruských pasov, aj v tomto prípade sú snahy o naturalizáciu drúzov z Golanských výšin paralelne aj snahou o legitimizovanie anexie cudzieho územia. Mnohí golanskí drúzovia oslavovali víťazstvo revolúcie. Pre izraelský režim je tak dôležité prezentovať novú sýrsku vládu ako nebezpečenstvo pre drúzov (niečo, v čom im ale, ešte raz to treba povedať, „pomohla“ aj sýrska armáda páchaním zločinov) a Izrael ako ich ochrancu.

Na druhej strane Izrael chce slabú, ideálne manipulovateľnú Sýriu. V roku 2013 izraelský diplomat Alon Pinkas zhrnul „strategické premýšľanie“ Izraela o Sýrii nasledovne: „Je to situácia, keď chcete, aby oba tímy prehrali… nech krvácajú, nech vykrvácajú na smrť.“ Po víťazstve revolúcie izraelský režim napríklad loboval u Trumpa, aby netlačil na Rusov, aby sa vzdali vojenských základní v Latákii — s cieľom udržať Sýriu slabú.

Okrem nelegálnosti je tento postup aj strategicky nezmyselný. Ôsmeho decembra 2024 nebola v Sýrii žiadna krajina nenávidená viac ako Irán, ktorý podporoval genocídny Asadov režim. Miesto toho, aby izraelský režim využil tento priestor na nadviazanie dobrých vzťahov so susednou krajinou, rozhodol sa okamžite zaujať extrémne nepriateľský postoj. Výsledkom ale nebude podvolená Sýria. Podkopaním súčasnej sýrskej vlády môže Izrael dosiahnuť najviac len destabilizovanú Sýriu, kde pretrvávajúce resentimenty, sektárske boje či etnické napätia — napríklad aj tie medzi beduínmi a drúzmi — nebude už mať čo brzdiť.

Izraelský režim v porevolučnej Sýrii od začiatku nepodporoval ani tak drúzov, ako jednu konkrétnu frakciu okolo Hidžriho. Bombardovaním síce dosiahol, že vládne jednotky sa stiahli, ale izraelský režim tým zasahoval v situácii, ktorú predtým pomáhal vyvolať vyhrocovaním napätia medzi novou vládou a drúzmi, ako aj medzi samotnými drúzmi. Traumatizujúce zábery na bombardovanie Damasku v živom televíznom vysielaní — ktoré izraelský minister obrany Kac otvorene oslavoval —, v konečnom dôsledku len kreslia terč na celú drúzsku komunitu. Stiahnutím vládnych jednotiek sa zároveň otvoril priestor pre desaťtisíce beduínskych ozbrojencov, ktorí začali konať na vlastnú päsť. Izraelský režim nezmyselným prilievaním oleja do ohňa, prerámovaním vnútorného konfliktu ako zároveň vonkajšieho ohrozenia Sýrie, v konečnom dôsledku ohrozuje aj sýrskych drúzov.

Cesta vpred

V bojoch v Suvajde sa prelínajú všetky konfliktné línie existujúce v porevolučnej Sýrii: ekonomická kríza, drogové kartely, kriminálne gangy, dlho tlmené etnické napätia a resentimenty, zahraničné intervencie aj problémy s integráciou militantov do regulárnej armády. Ide o vážnu krízu. Boje v Suvajde pochopiteľne nenapĺňajú dôverou ani kurdských lídrov na východe Sýrie. A autorita novej vlády do veľkej miery stojí na presvedčení obyvateľstva Sýrie, že ich inkrementálny, pragmatický spôsob — cez vyjednávanie prímerí a snahy o normalizáciu vzťahov na medzinárodnej úrovni — funguje. Ak však bude tento prístup vnímaný ako nefunkčný, existuje veľké riziko, že to posilní radikálov, ktorí začnú brať situáciu do vlastných rúk.

V krátkodobom horizonte treba stabilizovať situáciu v Suvajde. V prvom rade treba stabilizovať prímerie medzi beduínmi a drúzami a zabezpečiť prístup humanitárnej pomoci. Ak priveľa suvajdských drúzov v súčasnosti nedôveruje vláde vzhľadom na zločiny spáchané vládnymi jednotkami, mohlo by prísun humanitárnej pomoci zabezpečiť Jordánsko. To by z krátkodobého hľadiska bol úspech pre Hidžriho, ktorý takúto intervenciu žiadal. Avšak bez ohľadu na to, sýrska vláda v súčasnosti musí vybudovať dôveru s drúzmi v Suvajde nanovo a od základov. Drúzovia v Sýrii žijú aj v meste Džaramáná pri Damasku, kde na jar tiež došlo k ozbrojeným stretom medzi vládnymi jednotkami a miestnymi drúzkymi ozbrojencami, ktoré patrili skôr ku kriminálnym gangom. Avšak vďaka intervencii miestnych drúzskych notáblov sa v meste darí udržiavať pokoj. Rovnako treba nájsť spôsob koexistencie aj v Suvajde.

Zároveň je nevyhnutné potrestať tých v sýrskej armáde, ktorí sa dopustili zločinov a zverstiev. Veľa sa bude odvíjať od schopnosti sýrskej vlády vyvodiť zodpovednosť. V týchto dňoch by mala komisia zriadená na vyšetrenie marcových masakrov alavitov v Latákii začať zverejňovať svoje zistenia. Už tie naznačia, či vláda je schopná vyvodiť zodpovednosť za zločiny spáchané vlastnými jednotkami. Podrobne, transparentne a dôsledne bude musieť byť vyšetrené aj dianie v Suvajde, ideálne v spolupráci s váženými osobnosťami spomedzi suvajdských drúzov. Taktiež treba profesionalizovať armádu a dokončiť integráciu ostatných milícií do armády, prípadne ich postupne odzbrojovať.

Západné krajiny by mali prostredníctvom sankcií a zbrojného embarga tlačiť na izraelský režim, aby ukončil vojenskú agresiu voči Sýrii. Je nelegálna, eskaluje existujúce konflikty a v konečnom dôsledku ohrozuje aj samotných drúzov. Sýrsku vládu to stavia do veľmi náročnej situácie. Na jednej strane musí bojovať proti tomuto rastúcemu a chybnému väčšinovému vnímaniu drúzov v Suvajde ako „nástroja“ na destabilizáciu Sýrie. To môže efektívne urobiť len rýchlym a úprimným priznaním vlastných pochybení.

Na druhej strane nemôže pôsobiť ako slabá voči zjavným vonkajším hrozbám. Ak západné krajiny nie sú schopné alebo ochotné garantovať celistvosť Sýrie (podobne, ako nie sú ochotné zastaviť genocídu v Gaze), musí riešiť svoju bezpečnosť inak, aby sa dokázala brániť proti agresiám. Do úvahy prichádza v prvom rade bezpečnostná spolupráca s Tureckom, čo je však spojené s inými rizikami: na takú spoluprácu by určite s obrovskou nedôverou pozerali sýrski Kurdi, a to napriek prebiehajúcemu zbližovaniu sa medzi Kurdskou stranou pracujúcich (PKK) a Tureckom. Zároveň platí, že slobodná Sýria nemôže byť klientským štátom nikoho, teda ani Turecka.

Ak nie sú západné krajiny ochotné pomôcť Sýrii v otázke bezpečnosti, mali by pomôcť pri rekonštrukcii krajiny. Ekonomické postavenie Sýrie na nohy by zásadne podkopalo aj pozíciu kriminálnych gangov či drogových kartelov. V tomto smere môže aj Európska únia nepochybne viac zabrať.

Z dlhodobého hľadiska treba pochopiť, že neexistuje žiadna funkčná alternatíva k slobodnej, demokratickej Sýrii. Asadova relatívna zhovievavosť voči menšinám bola vykúpená v podstate genocídnym postupom proti väčšinovému sunitskému arabskému obyvateľstvu. Nič podobné nemôže byť alternatívou.

Sýria dnes samozrejme zďaleka demokratická nie je. Napriek všetkým úskaliam však stále je na ceste k demokracii. Sýrčania a Sýrčanky sú stále ochotní bojovať za túto víziu. A my máme veľa možností, ako im v tom pomôcť.

Autor je filozof a právnik

Než sa na ne pozrieme bližšie, začnime s relatívnymi samozrejmosťami. V prvom rade izraelský aj americký útok na Irán sú úplne zjavne ilegálne. Ide o zločiny agresie, na čom sa zhoduje drvivá väčšina odborníkov na medzinárodné právo. Nemohlo ísť o preventívnu sebaobranu, pretože žiaden preventívny útok nehrozil.

Zároveň môžeme dodať, že nešlo o útok v rámci prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu medzi Iránom a Izraelom, ktorý vraj mal, podľa niektorých, Irán viesť prostredníctvom proxy milícií. Nie je ním preto, že Hamas ani Ansar Allah nie sú milície, nad ktorými by mal Irán celkovú či efektívnu kontrolu, ako vyžaduje medzinárodné právo na to, aby priradilo ozbrojené útoky milícií štátu. Napríklad tvrdenie, že Hamas nesleduje vlastné záujmy, ale je „proxy Iránu“, je podobnejšie tvrdeniu, že ukrajinská armáda je, respektíve niekedy bola, proxy Spojených štátov. A pri jedinej milícii, o ktorej by sme mohli uvažovať ako o proxy – pri Hizballáhu – je zas v platnosti prímerie, ktoré Izrael síce porušuje, ale Hizballáh ho relatívne dodržiava; takže ozbrojený konflikt neprebiehal.

Ide o zločin agresie, ktorý európske krajiny, až na výnimky ako Nórsko, nedokázali odsúdiť, čím opäť raz prispeli k erózii medzinárodného práva. Merzovo schvaľovanie agresie bolo obzvlášť hanebné. Koherentné právne stanovisko nedokázali dať ani slovenské opozičné strany, ktoré oscilovali medzi schvaľovaním agresie až po jej relativizáciu, čím si znovu zhoršili pozíciu – ak niekedy budú chcieť hovoriť o právnom štáte. Z nášho pohľadu tak dal útok na Irán v prvom rade priestor západným krajinám opäť poprieť deklarované „západné hodnoty“, a tie tento priestor promptne využili.

Na otázku prečo iránsky režim obohacoval urán na 60% – čo je vysoko nad rámec toho, čo je potrebné na mierové účely –, veľmi dobre odpovedá český politológ Michal Smetana, ktorý sa špecializuje na „politiku“ jadrových zbraní. Ide jednak o snahu o zastrašenie a jednak o snahu o donútenie Spojených štátov k návratu k rokovaciemu stolu. Počas platnosti dohody o iránskom jadrovom programe, od roku 2015 do roku 2018, Irán dohodu plne dodržiaval a Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu s ním bola spokojná. V roku 2018 Trump jednostranne od dohody odstúpil, Irán ju ešte rok dodržiaval a potom začal s obohacovaním nad rámec mierového programu; išlo o formu vyhrážky – čo sa môže diať, ak nebude uzavretá dohoda.

Obohacovanie v konečnom dôsledku samozrejme nefungovalo ani ako zastrašovanie, ani ako nátlak na vyjednávanie. Perverzným dôsledkom útoku na Irán môže byť to, že nielen Irán, ale aj iné krajiny v regióne – ako Egypt či Turecko – si z toho zoberú ponaučenie, a síce, že skutočným odstrašujúcim prostriedkom sú len samotné jadrové zbrane.

Z hľadiska samotného vedenia vojny si žiadna zo strán nemá veľmi čo vyčítať. Izrael útočil aj na obytné bytovky, aj na iránskych vedcov, ktorí s vysokou pravdepodobnosťou majú civilný status. Bol ochotný akceptovať zabitie civilistov, ktorí sa previnili len tým, že mali „nesprávnych“ susedov. Tak izraelská armáda zabila aj mladú iránsku poetku Parniu Abbasi spolu s jej rodinou. Irán strieľal rakety ponad obývané oblasti, pričom nemal žiadnu istotu, že jeho rakety sú dostatočne presné. A ani neboli. Iránsky režim tak zabil napríklad rodinu izraelsko-palestínskeho právnika Raju Khatiba v izraelskom meste Tamra. Izraelský režim v konečnom dôsledku zabil viac civilistov, ale to treba pričítať skôr izraelskej protivzdušnej obrane, ktorá je, na rozdiel od iránskej, funkčná a účinná.

Deklarované dôvody vojny však prekrývali kľúčové dynamiky v oboch krajinách, ktoré sú domácej povahy. Dá sa povedať, že izraelskí extrémisti – ktorí sú v súčasnosti pri moci – a iránski ajatolláhovia sa navzájom potrebujú, aby mohli páchať násilie na obyvateľstve pod ich kontrolou. Pozrieť sa bližšie na túto dynamiku, je užitočnejšie, ako snažiť sa chmátať po dymových clonách.

Paranoidný represívny režim

Hamid Dabashi v asi najdôslednejšej štúdii ideológie iránskej islamistickej revolúcie, Theology of Discontent (Teológia nespokojnosti, 2006), ukazuje, že ak mali niečo iránski revolucionári spoločné – od sekulárnych socialistov po devótnych islamistov –, bol to zdieľaný pocit poníženia a túžby po suverenite. Táto túžba mala pôvod v zvrhnutí demokraticky zvoleného a populárneho premiéra Mohammada Mosaddegha v roku 1953. Mosaddeghovým hriechom bola snaha znárodniť ropný priemysel v Iráne. Spojené štáty a Británia odpovedali zorganizovaním prevratu a dosadením poslušného monarchu, šacha Mohammada Rezu Pahlavího.

Obdobie šachovej vlády od roku 1953 do revolúcie v roku 1979 bolo obdobím represií, prenasledovania politických odporcov, a zároveň existencie Iránu ako vazalského štátu. Revolúcia v roku 1979 bola nesená všetkými vrstvami iránskej spoločnosti. Ako opisuje Misagh Parsa v Social Origins of the Iranian Revolution (Sociálny pôvod iránskej revolúcie, 1989), medzi revolucionármi boli robotníci, odborári, nezávislí obchodníci patriaci skôr k strednej triede („bazári“) či študenti, akademici a klerici. Boli medzi nimi liberáli, socialisti, sekularisti a aj islamisti. Práve poslední sa dokázali počas šachovej vlády pod pláštikom náboženstva najlepšie zorganizovať a boli v najlepšej pozícii, aby z chaotických revolučných rokov napokon vzišli ako víťazi, ktorí brutálne a násilne porazili konkurenčné ideológie.

Samotný islamistický program bol však vágny a idiosynkratický. Nemalo ísť o návrat k tradíciám, malo ísť o politický program budúcnosti (Chomejního najpoužívanejšie adjektívum pre šachov režim bolo „stredoveký“). Jeden z hlavných ideológov islamistickej revolúcie Alí Šarí’atí sa napríklad výslovne snažil inkorporovať marxistické pozície do islamistických pozícií a ukázať, že islam je dôslednejšie sociálne oslobodzujúci a bojujúci proti vykorisťovaniu ako socializmus.

Všetky tieto obsahové otázky však boli čoskoro krvavo rozseknuté geopoliticky. V septembri 1980 iracký diktátor Saddám Husajn napadol Irán a vojna trvala ďalších osem rokov. Husajn mal počas vojny podporu Spojených štátov, ktoré ho vnímali ako dôležitú protiváhu voči Iránu. Izrael, paradoxne, kalkuloval inak a vo vojne podporoval dodávkami zbraní Irán. Vojna bola brutálna, zahŕňala aj používanie chemických zbraní proti iránskym civilistom.

Iránsky režim sa počas tejto skúsenosti prepol do paranoidného módu prežitia, z ktorého sa už nikdy úplne nevymanil. Vo svoj prospech mohol využiť traumy z cudzích vplyvov v iránskej politike, ktoré sa plynule ťahali od roku 1953 cez šachov režim až k Husajnovej invázii. Jeho následné zahraničnopolitické machinácie – kedy vypĺňal mocenské vákuá v Libanone, Sýrii, Iraku či Jemene – sa dajú označiť ako prejav imperializmu, no zároveň boli v jadre obranné, aby sa nemohlo opakovať niečo ako vojna s Irakom či nebodaj prevrat z roku 1953. Aj jadrový program mal v prvom rade zabezpečiť väčšiu ekonomickú sebestačnosť krajine pod prísnym sankčným režimom. Spolu s iránskym vesmírnym programom bol aj určitým zdrojom hrdosti pre Iráncov a niečím, z čoho režim mohol skúšať čerpať legitimitu.

V ajatolláhmi kurátorovaných voľbách režim niekedy povoľoval umiernenejších či reformnejších lídrov, ako boli prezidenti Mohammad Chatámí (1997 – 2005), Hasan Rúhání (2013 – 2021) či súčasný prezident Masúd Pezeškján. Samotný islamistický rámec takzvanej vlády duchovných (velájat-e faqíh, ولایت فقیه), reprezentovaný dohľadom ajatolláhov a aj iránskymi revolučnými gardami, ktoré sú akousi paralelnou armádou popri iránskej armáde, bol však vždy mimo diskusiu.

Základný problém, ktorý iránsky režim nikdy nevyriešil, spočíva v tom, aká je vlastne jeho vízia pre iránsky ľud, a ak by ju aj definoval, ako chce o nej presvedčiť veľmi rôznorodé iránske obyvateľstvo. Tento problém bol predbežne riešený revolučným násilím a existenčným bojom o prežitie, avšak toto predbežné riešenie trvá už takmer päť desaťročí, a s každým ďalším rokom možnosti režimu odôvodniť svoju existenciu, klesajú. Dlhé roky sa mohol opierať o potrebu suverenity, používajúc monarchistické obdobie ako odstrašujúci príklad (a teda, ak sa na niečom Iránci a Iránky dnes stále zhodnú, s výnimkou pár fanatikov z diaspóry, je to odmietnutie návratu monarchie), avšak potenciál takéhoto strašenia sa nenávratne vyčerpáva. Režim sa nielenže stal obdobne represívnym, akým bol aj šachov režim, ale stáva sa aj rovnako skostnateným.

Genocídna rétorika voči Izraelu síce má nejaké ideologické východiská, no primárne slúži na domácu spotrebu, má vyvolávať ilúziu nikdy nekončiaceho revolučného boja, nikdy nekončiaceho existenčného ohrozenia a donekonečna odkladať odpoveď na otázku, čím vlastne islamistický iránsky režim má byť.

Apartheidný režim

Pretrvávajúci izraelský problém stále spočíva v tom, že „ľud bez zeme“ v Palestíne našiel zem, ale tá už bola plná ľudí. Moderné dejiny Izraela a Palestíny následne sú v podstate sériou izraelských víťazstiev a palestínskych prehier. Židovskí imigranti začiatkom 20. storočia, a neskôr organizácie ako Palestínske židovské kolonizačné združenie, úspešne skupovali pôdu v Palestíne od veľkostatkárov a odoberali ju palestínskym roľníkom. V spolupráci s britskou koloniálnou správou sa podarilo sionistickým lídrom organizovať výraznejšie presuny Židov do Palestíny.

V rokoch 1947 až 1948 sa vznikajúcemu Izraelu podarilo vyhnať 750-tisíc Palestínčanov a ubrániť sa vo vojne proti okolitým arabským štátom. V roku 1967 dobyli, okrem iného, Gazu, Západný breh a Golanské výšiny, a postupne sa podarilo poraziť palestínske predstavy o oslobodení celej historickej Palestíny. Dohody z Osla boli snahou o mierové riešenie, no mnohí ich – napríklad vrátane  Edwarda Saida – vnímali skôr ako kapituláciu. A v konečnom dôsledku len umožnili upevniť systém apartheidu na Západnom brehu. Extrémnym vyústením tohto historického oblúku je prebiehajúca genocída v Gaze, ktorej výsledkom môže byť etnické vyčistenie ďalších dvoch miliónov Palestínčanov, násobne viac, ako počas nakby.

No napriek čiastkovým víťazstvám je to konečné stále v nedohľadne. Palestínčania existujú, tvrdohlavo pretrvávajú, zostávajú vo svojej zemi. Izrael dokáže akceptovať palestínsku menšinu v samotnom Izraeli, no jeden demokratický štát, kde by bol demografický pomer vyrovnaný, je neprípustný. Takisto nie je ochotný uznať právo Palestíny na existenciu. Jediné zostávajúce riešenia sú apartheid a genocída, a tie jednak nezodpovedali tomu, ako sa samotní Izraelčania chceli vnímať, ako aj tomu, ako sa chcel Izrael prezentovať pred západnými spojencami.

Kým však Izrael „bojuje o prežitie“, dá sa tento kľúčový problém donekonečna odkladať a zdržiavať. Keď všetky okolité arabské štáty avizujú ochotu normalizovať vzťahy s Izraelom (ktorý je inak jediným štátom v regióne, ktorý má jadrové zbrane), ak ukončí nelegálnu okupáciu Palestíny, je potrebné existenčné ohrozenia hľadať inde, a iránsky režim so svojou genocídnou rétorikou sa samozrejme ponúka najviac zo všetkých.

Útok na Irán prišiel v čase, kedy kritika genocídy v Gaze aj zo strany západných krajín naberala na intenzite. Pridal sa k nej – jemne, ale predsa len – aj vyššie spomínaný nemecký kancelár Merz. Presmerovanie pozornosti k údajnému existenčnému ohrozeniu umožnilo izraelskému režimu opäť na chvíľu odložiť riešenie kľúčového problému súžitia s Palestínčanmi. 

Istým spôsobom sa dá povedať, že civilisti v Iráne a Izraeli počas tých dvanástich dní bombardovania a balistických útokov zomierali kvôli prokrastinácii dvoch represívnych režimov.

Víťazstvo represívnych režimov

Vojna tak ukrýva paradoxne symbiotický vzťah. Od iránskeho strieľania rakiet na Izrael samozrejme oslobodenie Palestíny nemožno čakať – obzvlášť, ak obeťami takýchto útokov sú Palestínčania. Takáto vojenská akcia skôr odvádza pozornosť od genocídy v Gaze a silnejúcej represie na Západnom brehu.

Nečakajme ani to, že izraelské bombardovanie Iránu snáď oslobodí Iránky a Iráncov. Jednak, ak sa opäť v niečom vedeli všetci zhodnúť, tak v tom, že nechcú byť bombardovaní. A jednak, ako upozorňuje napríklad iránsky socialista Siyâvash Shahabi, režim skôr využije vojnu na sprísnenie represie. Tieto obavy vyjadrujú aj ľudskoprávne organizácie. Technokratickejšie uvažujúci politológ Esfandyar Batmanghelidj obdobne dodáva, že izraelský útok skôr zbrzdí snahy iránskej spoločnosti o reformovanie režimu.

Oba režimy pravdepodobne budú môcť vďaka vojne načas otupiť nebezpečenstvo, ktoré im hrozí zdola – od ľudí, ktorí sú pod ich kontrolou. To „nebezpečenstvo“ spočíva v neuhasiteľnej túžbe po slobodnom a dôstojnom živote.

Najlepším symbolickým vyjadrením tejto symbiózy je napokon Sýria. Ôsmeho decembra 2024 sýrsky ľud zvrhol Iránom udržiavaného diktátora, ktorý počas krvavého potlačenia revolúcie, okrem iného, masakroval a vyhladoval aj palestínskych utečencov v Sýrii. Iránsky režim v Sýrii obyvateľom Blízkeho východu presvedčivo ukázal, že prináša len utrpenie. V ten istý decembrový deň však po Iráne plynulo prebral štafetu Izrael, ktorý Sýriu napadol, zabral ďalšie územie, rozsiahlo ju bombardoval a následne aj zabíjal civilistov.

Ani jeden z týchto režimov preto samozrejme nie je a nebude žiadnou oslobodzujúcou silou.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

A o genocíde už dnes jednoznačne musíme hovoriť. Netanjahu a jeho krajne pravicová vláda vždy chcela genocídu v Gaze, od počiatku to bol ich cieľ. Dôvod, prečo mnohí ľudia – vrátane mňa – spočiatku hovorili len o „riziku genocídy“, bol v tom, že jednak „vojnový kabinet“, ktorý vojnu v Gaze riadil, pozostával aj z členov izraelskej opozície, a jednak sa nedalo vylúčiť, že v izraelskej armáde sú sily, ktoré limitujú túžby vládnych predstaviteľov.

Pre rôznych odborníkov na genocídy tak boli rôzne zlomové body. Izraelský historik Raz Segal písal, vychádzajúc z genocídnych vyhlásení Netanjahua a ostatných izraelských politikov, už 13. októbra 2023, že ide o „učebnicový prípad genocídy“. Pre popredného americko-izraelského historika holokaustu, Omera Bartova, bola zlomovým momentom deštrukcia Rafahu v máji 2024.

Ja som o genocíde začal hovoriť od etnického čistenia Džabálie na severe Gazy v septembri 2024, ktoré bolo realizáciou genocídneho plánu navrhnutého generálom vo výslužbe, Giorom Eilandom (Eiland napríklad už v decembri 2023 písal, že vyvolanie „vážnych epidémií“ v Gaze je žiaduci spôsob vedenia vojny). Debata o tom, či genocída hrozí, alebo ju izraelská armáda už pácha, však definitívne skončila 18. marca 2025.

V januári a februári trvalo niečo, čo môžeme nazvať prímerím – ak odhliadneme od viac ako 150 Palestínčanov, ktorých počas neho izraelská armáda zavraždila (na izraelskej strane za ten čas zahynul jeden človek, ktorého tiež zavraždila izraelská armáda, pretože si ho zmýlila s Palestínčanom). Počas nich Netanjahu a Trump konštantne hlásali a presadzovali otvorene genocídny plán na etnické vyčistenie Gazy. Od marca 2025 zastavili humanitárnu pomoc do Gazy, čo už dávnejšie Medzinárodný trestný súd (ICC) – parafrázujúc aj Dohovor o genocíde – označil, ako vytvorenie „takých životných podmienok, ktoré majú privodiť čiastočné zničenie civilnej populácie v Gaze“. A 18. marca Izrael definitívne jednostranne zrušil prímerie. Izraelská armáda za pár hodín povraždila viac ako 400 ľudí v Gaze, z toho takmer 200 detí. A ukončila tým debatu o genocíde.

Spolupáchateľstvo mlčiacich

Po 18. marci už nie je priestor na debatu. Izrael v Gaze pácha genocídu, príkazy prichádzajú od krajne pravicovej vlády a izraelská armáda ich všetky vykonáva. Nič genocídu nebrzdí. Etnická čistka, ktorá má očakávať preživších Palestínčanov, má sama genocídnu povahu.

Tí, ktorí tieto zverstvá dlhodobo obhajujú, už v podstate ani neargumentujú, že nejde o genocídu. Už len vysvetľujú, že – bohužiaľ – niekedy iné riešenie ako genocída neexistuje, lebo inak sa nedá.

Takto zmýšľajúci ľudia sú však dnes na Slovensku v skutočnosti v drvivej menšine. No mnohí, ktorí inak obhajujú ľudské práva či kritizujú vojnové zločiny, mlčia. Možno dúfajú, že genocída čo najrýchlejšie prebehne, a Palestínčania budú vymazaní tak dôsledne, že nielenže prestanú existovať ako národ, ale budú vymazané aj spomienky na nich, ktoré by mohli mátať v nepríjemnej historickej pamäti. Pritom ide o genocídu, ktorá je stále páchaná s diplomatickou a materiálnou podporou Európskej únie a priamo aj Slovenska, ktoré dotuje zbrojný priemysel genocídneho režimu sumou viac ako pol miliardy eur. Náš zločin nie je to, že nebránime genocíde, ale spolupáchateľstvo.

Francúzsky sociológ Didier Fassin to vo svojej knihe nazýva „morálnou abdikáciou“ západných krajín. Zároveň v nej však píše, sústrediac sa na americký, nemecký a francúzsky kontext, o odvážnych intelektuálkach či aktivistoch, ktorí sa tejto abdikácii vzopreli a neochvejne bojovali za dve jednoduché idey: že ľudské práva patria aj Palestínčanom, a že medzinárodné právo zaväzuje aj Izrael. Čiže za niečo, o čom sme si mysleli, že sú to „západné hodnoty“.

Fassin opisuje aj perzekúcie týchto ľudí, ktoré najmä v Spojených štátoch s nástupom Trumpa nabrali obludné rozmery. Únosy a väznenie aktivistov a študentov ako Mahmoud Khalil, Rümeysa Öztürk či Mohsen Mahdawi zo strany amerických úradov sú desivým konaním fašistického režimu, ktorý netoleruje politických odporcov. Zároveň však treba dodať, že perzekúcie na univerzitných kampusoch začali už za Bidenovej vlády. Tak, ako neochvejná podpora genocídy zo strany Bidena pripravila priestor pre trumpovskú eskaláciu, tak aj bidenovské podkopávanie slobody na univerzitách pripravilo priestor na to, aby sa Trump túto slobodu pokúsil úplne zrušiť.

Dobrovoľná autocenzúra

Anatómia morálnej abdikácie na Slovensku je však oproti Francúzsku, Nemecku či Spojených štátom rozdielna. U nás za odsúdenie genocídy perzekúcie nehrozili. Boj za ľudské práva u nás nebol spojený s vážnymi personálnymi následkami. Na Slovensku je morálna abdikácia v podstate výsledkom dobrovoľnej autocenzúry.

Medzi takto autocenzurovanými ľuďmi sú v podstate dve skupiny. Prvá v skutočnosti nie je vedená nejakým filosemitizmom ani historickou vinou za genocídu páchanú nacistickým slovenským režimom na vlastných občanoch. Je vedená antipalestínskym rasizmom, ktorý je štrukturálne variáciou na protirómsky rasizmus, protimigrantský rasizmus, a podobne. Vo všetkých týchto variáciách je nejaké My ohrozované démonizovaným cudzím. „Neprispôsobiví“ Rómovia ohrozujú „slušných ľudí“, „neintegrovaní“ migranti ohrozujú domáce obyvateľstvo a iracionálne nenávistní Palestínčania ohrozujú výsadok „západnej civilizácie“ na Blízkom východe. Mnohí z týchto ľudí odmietajú protirómsky rasizmus, niektorí odmietajú aj protimigrantský rasizmus, no všetci z nich si to v podstate kompenzujú antipalestínskym rasizmom.

A v dôsledku neho jednoducho nie sú schopní empatie voči Palestínčanom a Palestínčankám. Aj keby naratív o „ľudských štítoch“ nebola propagandistická lož, ktorá má ospravedlniť masové zabíjanie civilistov (a je to inak propagandistická lož používaná nielen v Gaze, ale napríklad aj v Čečensku, Sýrii, na Ukrajine, na Srí Lanke atď.), tak pre empatizujúcich ľudí by bola neznesiteľná predstava, že to ospravedlňuje zabitie 17-tisíc detí. Znesiteľné je to pre túto skupinu Sloveniek a Slovákov len preto, že Palestínčanov nevnímajú ako rovnocenných ľudí.

Druhá skupina si však neospravedlniteľnú zločinnosť izraelského postupu v niektorom momente začala uvedomovať. Nehovorí o tom však verejne. Počas genocídy v Gaze som mal množstvo rozhovorov s ľuďmi v liberálnom spektre, ktorí majú vplyv na spoločenský diskurz a ktorí by mali chápať absolútnu nekompatibilitu toho, čo izraelský režim pácha v Gaze, s akýmikoľvek liberálnymi hodnotami. Súkromne so mnou vo všetkom súhlasili, verejne sa však vyjadriť nechceli.

Zlyhanie médií i opozície

Slovenská novinárska obec sa vo februári 2022 spoločne zastala svojich ukrajinských a ruských kolegov, ktorí čelili zabíjaniu a perzekúcii zo strany Putinovho režimu. Žiadne takéto vyjadrenie však neprišlo ani po 20-tich mesiacoch systematických útokov na palestínskych novinárov zo strany izraelského režimu. K februáru 2025 ich pritom bolo zabitých 168. Rok 2024 bol najhorší zdokumentovaný rok, čo sa týka zabíjania novinárov, odkedy v roku 1998 vznikol Výbor na ochranu novinárov; izraelský režim bol zodpovedný za 70% zabitých.

Médiá na Slovensku nie sú hodnotovo neutrálne, ako nie sú hodnotovo neutrálne ani inde vo svete. Každé médium má nejaké hodnotové východiská. V tom nie je problém. Problém je, že liberálne orientované médiá sú vo vzťahu ku Gaze nekonzistentné. Slovenské redakcie začali postupne publikovať aj kritické reportáže a kritické komentáre, no jednoznačné redakčné stanoviská proti genocíde dodnes absentujú.

Od slovenskej vlády, ktorá preukázala absolútnu neúctu k medzinárodnému právu návštevami vojnového zločinca Putina v Moskve, nemožno očakávať nič dobré. Avšak slovenská opozícia, ktorá úctu k ľudským právam a medzinárodnému právu deklaruje, takisto zlyhala. Konfrontovaní s neustálym prívalom ohavných vojnových zločinov v Gaze zvykli reagovať, ak vôbec, slovami Róberta Fica: „nemáme dosť informácií“. Kaliňákov nákup zbraní za pol miliardy eur od genocídneho izraelského režimu bola jedna z mála vecí, ktorá sa výnimočne nestala predmetom opozičnej kritiky. Aprílová návšteva stíhaného vojnového zločinca Netanjahua v Maďarsku u Orbána takisto prebehla bez akýchkoľvek komentárov zo strany opozičného spektra, aj keď vo všetkých iných prípadoch opozícia Orbána registruje ako nebezpečného politika.

Po mesiacoch pozorovaní a diskusií som došiel k poznaniu, že táto morálna abdikácia nie je spôsobená ani strachom z perzekúcie, ani pocitmi historickej viny za holokaust, a v konečnom dôsledku ani nejakou afinitou k Izraelu. Rozhodovali napokon primitívne „trhové“ kalkulácie. Liberálni verejní intelektuáli sa báli rizikovej investície sociálneho kapitálu. Médiá, zvlášť liberálne, ktoré sú závislé na oddaných predplatiteľoch, sa báli straty predplatného. Opozičné politické strany snažiace sa vytušiť nálady elektorátu kalkulovali, pretože si nechceli pohnevať voličov.

Avšak obetovanie deklarovaných základných hodnotových východísk je takisto (ak opomenieme morálnu neudržateľnosť) rizikovým krokom a ten sa postupne začal negatívnym spôsobom vracať – a to napríklad aj v prípade Ukrajiny, ktorú, na rozdiel od základných ľudských práv Palestínčaniek a Palestínčanov, všetci z nich neochvejne bránili.

Neznesiteľné protirečenia

Abdikáciou na základné hodnoty pri Gaze sa totiž vzdali právnych aj morálnych argumentov pri Ukrajine. Čo sa týka práva, tak samozrejme nemožno argumentovať, že Putin, stíhaný ICC, je vojnový zločinec, ale pri Netanjahuovi, stíhanom ICC, vravieť, že je to „komplikované“. Ťažko kritizovať nelegálnu okupáciu Krymu a Donbasu, ak nie sme ochotní odsúdiť nelegálnu okupáciu Palestíny, pričom za nelegálnu ju označil 19. júla 2024 aj Medzinárodný súdny dvor. Protirečenia sú príliš zjavné a príliš neznesiteľné – a skutočne, právne argumenty sa postupne z jazyka najmä liberálnych influencerov či opozičných politikov vytrácajú.

Vojnové zločiny majú, samozrejme, aj morálny rozmer. Nie je možné odsudzovať vojnové zločiny na Ukrajine a relativizovať vojnové zločiny v Gaze. Ide o príliš zjavné pokrytectvo, ktoré je veľmi ľahko viditeľné. Aj morálne argumenty pre podporu Ukrajiny sa postupne vytrácajú.

Posledným útočiskom je tak napokon egoistická téza, že Ukrajina sa nás týka bytostne, pretože je to náš sused a máme tam „bezpečnostné záujmy“, ale Gaza je „príliš ďaleko“. Tento argument som počul často osobne aj verejne. Samozrejme, vždy sa vzťahoval na tých druhých – sledovateľov, čitateľov, voličov – ktorým sa vraj treba prispôsobiť. No okrem toho, že je to nezmysel (Gaza je blízko už len preto, že – ešte raz – naša krajina dotuje izraelský zbrojný priemysel počas páchania genocídy), je to v skutočnosti aj v rozpore s morálnou intuíciou sledovateľov, čitateľov, voličov.

Tí, keď napríklad sledujú palestínske deti zaživa upaľované izraelskou armádou v Gaze, si, samozrejme, nepovedia, že to je „príliš ďaleko“. Sú prirodzene zhrození, sú znechutení, chcú, aby to bolo verejne odsúdené. No tieto základné morálne intuície nenachádzajú vo verejnom diskurze svoj výraz. Vo verejnom priestore neraz zaznieva, ako je Slovensko „zakonšpirované“, s „poddanskou mentalitou“, „postsedliacke“, a podobne – v skutočnosti sú však tieto správne morálne intuície veľmi rozšírené, sú základným východiskom. Egoizmus a zápecníctvo sú projektované do más, ktoré sú v skutočnosti veľmi vnímavé voči nespravodlivostiam dejúcim sa vo svete, vrátane neobhájiteľných ohavných zločinov dejúcim sa v Gaze.

Ak však vo verejnom diskurze zaznieva len to, že vojnové zločiny sú relatívne, nelegálne okupácie sú relatívne, porušovanie medzinárodného práva a ľudských práv je relatívne, a dokonca aj genocídy sú relatívne – tak aj morálne intuície sa príslušne upravia. Akurát výsledkom je potom relativizácia nielen Gazy, ale aj Ukrajiny a čohokoľvek iného.

Nikdy nie je neskoro

Morálna abdikácia na Slovensku má tak až desivo triviálnu povahu. Nie je to dôsledok perzekúcie ani hlboko zakorenených štruktúr útlaku. Je to výsledok pokusov o trianguláciu nálad sledovateľov, čitateľov a voličov. Je to výsledok primitívnej kalkulácie, ktorá má nezamýšľaný, ale predvídateľný dôsledok v podobe dôslednej relativizácie všetkých konfliktov, domácich aj zahraničných, na strane slovenského obyvateľstva.

Alternatíva k neúspešným pokusom o vmanipulovanie obyvateľstva do toho, aby napríklad na jednej strane bolo zhrozené z vojny na Ukrajine, ale Gazu nevnímalo, pretože je „ďaleko“, bola vždy dostupná: byť hodnotovo konzistentný, hovoriť správne veci a dúfať, že keď človek hovorí správne veci, tak ich správnosť ľudia rozpoznajú.

Napriek všetkému nikdy nie je neskoro urobiť správnu vec. A čoraz viac ľudí je čoraz viac zhrozených genocídou v Gaze a kalkulácie postupne opúšťajú. Tým, ktorí zločinnosť izraelského postupu videli od začiatku, sa neraz môže zdať, že sa toho deje príliš málo a príliš neskoro. No treba privítať každého, kto spraví správnu vec. Ako to napokon výstižne napísal Tomáš Bella: „Tradičné pripomenutie, že aj pri zahraničnej politike ľuďom, ktorí niečo zrazu vidia až teraz, hovoríme ‚vitajte, sme radi, že ste teraz už s nami‘ a nie ‚ty kokot, a doteraz si bol slepý, keď my sme to vedeli už dávno?‘.“

Morálna abdikácia na Slovensku bude mať dlhodobé dôsledky. Na dlhé roky bude na liberálne elity nazerané s nedôverou, aj keď budú správne hovoriť o ľudských právach a medzinárodnom práve. Po tom, ako prehliadli genocídu, jeden z najohavnejších zločinov 21. storočia, sa im bude ťažko veriť. Kľúčové však je dnes, neutilitaristicky, jednoducho konečne spraviť správnu vec a konať a hovoriť tak, aby Gaza prežila, aby Palestína prežila.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

Pri diskusiách o zrode minimalizmu nikdy nemožno opomenúť dve skladby: Youngovo Sláčikové trio (1958) a Rileyho In C (1964). Youngovo trio je skôr filozofickým východiskom, jeho vlastná tvorba sa následne rozvinula do rituálnej drone music. Rileyho skladba oveľa trvácnejšie založila tak estetiku minimalizmu, ako aj jeho sociálnu prax.

Hlavnou estetickou inováciou je neustála prítomnosť pulzu; neprestajne sa opakujúci tón c. Na pulzujúcom céčku je navešaných 53 krátkych melodických fráz, ktoré môže hudobníctvo zopakovať ľubovoľný počet krát. Prvá nahrávka od Rileyho vlastného ansámblu z roku 1968 ustálila aj timbrovú estetiku minimalizmu: marimby, vibrafóny a perkusívne používané klavíry dopĺňajú saxofóny, klarinety a niekedy aj syntetizátory, na ktorých hráva samotný Riley. Takáto estetika predznačila dnes už klasické ansámblové skladby od Steva Reicha a Philipa Glassa.

Významne však založila aj sociálnu prax minimalizmu: využívanie vlastných ansámblov či ad hoc zoskupení hrávajúcich často mimo koncertných sál, ktorým vtedy zo súčasnej vážnej hudby dominovala atonálna hudba. In C je napísaný pre neurčený počet hráčov na ľubovoľných nástrojoch, a aj vďaka tomu je ideálnym mostom medzi akademickou a neakademickou hudbou.

Dokonale to vidieť aj v posledných rokoch. V roku 2022 nahrala In C švajčiarska post-industriálna kapela The Young Gods. Rileyovský pulz sa prirodzene transformuje na mechanický beat a stáva sa základom extatického, frenetického džemu.

V roku 2023 skupina írskych hudobníčok a hudobníkov nahrala In C Irish v štýle írskej ľudovej hudby. Medzi nástrojmi sú napríklad fiddle (typ huslí), akordeón či uilleann pipes (írske gajdy). Meditatívnosť sa tu mení na melanchóliu, až napokon skladba v posledných dvoch minútach hedonisticky prepukne do čisto folklórneho motívu, ktorý Riley nenapísal.

V roku 2024, na 60. výročie In C, hral skladbu naživo Riley spolu so zhruba štyrmi desiatkami hudobníkov a hudobníčok v budhistickom chráme Otowasan Kijomizudera v Kjóte. Skladbu rituálne otvoril modlitbou a znie tajuplne, hmlisto individuálne hlasy sa rozplývajú v mase. Výsledok má máločo spoločné s transparentnosťou nahrávky z roku 1968. Je to rozsiahly komunálny happening, v ktorom v prvom rade počuť oslavu priateľstva.

Priateľstvo je napokon najdôležitejším odkazom In C. Pri neustále bujnejúcej diskografii sa performancia In C stala príležitosťou na to, aby sa ľudia z akýchkoľvek kultúr stretli a strávili spolu čas venovaný spoločnej tvorbe. In C sa tak stalo aj mostom medzi kultúrami, respektíve jednoducho mostom medzi ľuďmi.

Terry Riley: In C (The Young Gods). Two Gentlemen, 2022;
In C Irish (Conway / Lunny / Glackin / O‘Connor / O‘Brien / L. Mulcahy / M. Mulcahy). Louth Contemporary Music Society, 2023;
In C. Sibasi, 2024.

Autor je filozof a právnik

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Poppea Sabina bola manželkou rímskeho cisára Nera. Antickí historici, ktorých správy však nie sú úplne spoľahlivé, ju opisujú ako ctižiadostivú intrigánku, ale zároveň aj ako Nerovu obeť. Zomrieť mala po tom, ako ju Nero v návale hnevu tehotnú kopol do brucha.

Pri jej opernom zobrazení sa nevyhneme dvom barokovým majstrovským dielam: Monteverdiho Korunovácii Poppey (1643) a Händelovej Agrippine (1710). Obe sú politické satiry, nemorálne subverzívne príbehy, ktoré možno podvedome využívajú vrodenú štylistickú komickosť barokových opier na zosmiešnenie násilných rímskych dejín a skrz ne aj dobových politických machinácií. Monteverdiho najlepší vtip spočíva v tom, že pre Nera a Poppeu, dve zavrhnutiahodné postavy, napísal záverečný duet Pur ti miro, pur ti godo, ktorý je jedným z najnádhernejších operných duetov vôbec.

Monteverdi opúšťa Poppeu vo chvíli jej triumfu. Americký skladateľ Michael Hersch v diele Poppaea (2019) nadväzuje, kde Monteverdi končí, a sleduje jej nevyhnutný násilný pád, ktorému zodpovedá nemilosrdne surová a dôsledne atonálna hudba. Hlas sopranistky Ah Young Hong, pre ktorú bol part Poppey napísaný, je neustále hnaný do extrémnych polôh. V modernej opere Hersch nadväzuje napríklad na Pendereckého, Rihma, Zimmermanna či Birtwistla.

Esteticky je to dokonale efektívne a Herschove spracovanie je nekompromisne modernistické. No koncepčne, v porovnaní s barokovými Poppeami, aj akoby v čomsi konzervatívne, akoby sa Hersch implicitne pohoršoval nad neprístojným pochechtávaním sa mladého fagana, ktorým bol Händel v roku 1710, a starého deda, ktorým bol Monteverdi v roku 1643, pretože „z tohto sa sranda nerobí“!

Nehovorí nám to aj čosi všeobecnejšie o modernej opere? Stovky rokov boli opery akýmisi estetickými občianskymi vojnami, kde jednotlivé prvky tejto umeleckej formy nebolo možné úplne zladiť. Scudzujúce efekty boli operám vždy vlastné. V avantgardnej opere však zavládlo presvedčenie, že vďaka adekvátnemu atonálnemu hudobnému materiálu môže prvýkrát vyrozprávať aj tie najtemnejšie príbehy pravdivo, bez zastierania a prikrášľovania.

No všetky úspechy niečo stoja. Priamočiara brutalita uzatvára špecificky operné línie úniku, ktoré sú v skutočnosti tak stimulujúce. A tak avantgardné opery v túžbe po nových líniách úniku dekonštruujú príbehy a nanovo rekonštruujú scudzujúce efekty, prácne vyrábajú niečo, čo bolo kedysi inherentné už barokovým operám. Aj Herschova Poppaea je tak hudobne priamočiaro brutálna, no naratívne fragmentovaná a nelineárna. Je to vynikajúca moderná opera sama o sebe, no o to zaujímavejšia je v kontexte starších Poppeí.

Michael Hersch: Poppaea (SoloVoices / Ensemble Phoenix Basel / Jürg Henneberger / Ah Young Hong / Steve Davislim / Silke Gäng). New Focus, 2024.

Autor je filozof a právnik

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.