Často ide o paralelnú tieňovú kritiku obdobných fenoménov, avšak kapitalizmus zväčša nachádza vinníka v rezíduách socializmu. Najčastejšie obviňujú štátne regulatívy a plánovanie. Neobmedzená sloboda v trhovom prostredí je v klasickej liberálnej teórii prirodzeným harmonickým  stavom spoločensta a dynamiku súčasnej skostnatenej Európe, ktorá v parametroch rastu oproti ázijským krajivnám zaostáva, by podľa nich mohlo prinavrátiť iba uvoľnenie rovnostárskych politík. 

Napriek tomu, že v ekonomických a spoločenských diskusiách sa podobné tézy objavujú často, v radoch relevantných architektov sa prokapitalistická rétorika vyskytuje len ojedinele. Je to o to pozoruhodnejšie, že špekulatívna výstavba dnes v značnej miere pretvára európske mestá. V Bratislave v absolútnej miere – výstavba vo verejnom záujme dnes de facto neexistuje. 

Priblížme si kauzu manifestu architekta Patrika Schumachera, výkonného riaditeľa Zaha Hadid Architects, kancelárie, ktorá stojí aj za projektom Sky Park v Bratislave. Táto kauza vyvolala nebývalé vzrušenie vo svete architektov a urbanistov práve tým, že Schumacher sa ako jeden z mála viditeľných hviezdnych architektov verejne zasadil za rýdzi kapitalizmus ako systém, ktorý môže našim mestám pomôcť. 

Patrik Schumacher sa k mestu v minulosti nevyjadroval politicky. Známy bol predovšetkým tým, že ako tvorivý a obchodný partner Zahy Hadid dokázal jej kanceláriu posunúť od produkcie tzv. papierovej architektúry k jednému z najúspešnejších ateliérov súčasnosti. Venoval sa aj teórii – Schumacher písal knihy o tzv. parametrickej, teda digitálnej architektúre, ktorá využíva súčasné výpočtové metódy v procese navrhovania, ale aj ako nástroj transformácie komplexných geometrií do vyrobiteľných a postaviteľných elementov stavby. Ateliér ZHA kritizovali pre jeho slepotu pri výbere klientov, ktorí sú zvyčajne ( a vždy boli) ľudia s veľmi nízkym morálnym kreditom. Tento problém sa však interpretoval iba ako bezbrehá ľahostajnosť, nie ako hodnotový program samotných tvorcov. 

V textoch a vystúpeniach v priebehu posledných rokov, kde Patrik Schumacher hovorí o meste, je už explicitne politický. To by mohlo zaujímať aj ľudí, ktorých jeho digitálna architektúra krajín strednej a východnej Ázie nefascinuje. Jeho prejav reprezentuje niečo širšie. Ideu, ktorá bola doposiaľ zväčša nemá. Súčasná urbanizácia totiž nachádza politickú ideológiu a víziu. Čítať jeho texty stojí za pozornosť, pretože sa v nich odhaľujú kontúry koncovej hry súčasného diania. Mohol by však kapitalizmus naozaj priniesť mestám určité kvality a zabezpečiť napríklad dostatok dostupného bývania v Londýne? Môže mať Schumacher pravdu?

Iba Kapitalizmus môže vyriešiť bytovú krízu

Keď v roku 2016 Patrik Schumacher na podujatí World Architecture Festival v Berlíne verejne predstavil svoj manifest, teda úvahu o (ne)plánovaní miest, strhla sa voči nemu taká širokospektrálna kritika, že aj ateliér ZHA (!) sa verejne dištancoval od slov svojho riaditeľa. Čo povedal? Vžil sa do role primátora Londýna (tam má ateliér ZHA ústredie, napriek tomu, že väčšina jej projektov sa realizuje mimo Veľkej Británie). Predstavil osem bodov, ktoré by podľa neho viedli k odstráneniu problému nedostupnosti bývania:

1. Regulujme projektantov, 2. Zrušme všetky predpisy užívania plôch, 3. Zastavme všetky márne snahy na ochranu charakteru štvrtí, 4. Zrušme všetky predpisy a normy týkajúce sa bytového štandardu, 5. Zrušme všetky formy sociálneho a dostupného bývania, 6. Zrušme všetky vládne dotácie pre majiteľov nehnuteľností, 7. Zrušme všetky regulácie týkajúce sa podnájmov a pravidlá pre prenájom, 8. Sprivatizujme všetky ulice, námestia, verejné priestranstvá a parky… a možno aj celé štvrte.

Ak sa čitateľ pobúril, iste to bolo zámerom autora týchto pravidiel. Patrik Schumacher si je vedomý toho, čo je v profesii slušné hovoriť a čo naopak nie. Rétorika mestského plánovania vždy bývala v prevažnej miere humanistická. Veď aj dnes sa zväčša kritizuje absencia aktivity zo strany miest, nie jej nadmiera.

Na ohlasy reagoval vysvetlením, že jeho zámer je predsa šľachetný. Chce dosiahnuť  v zásade to, čo každý – dostatok kvalitného mestského priestoru. Ako najlepší nástroj však vidí uvoľnenie rúk súkromníkom, ktorí sú schopní efektívnejšie, lacnejšie a rýchlejšie reagovať na potreby obyvateľstva a teda aj riešiť problémy priestoru mesta. Trh ako mechanizmus vie v jeho ponímaní sformulovať požiadavky a dodať riešenia efektívnejšie, než politika. 

Schumacher o dva roky neskôr nadviazal na túto líniu uvažovania o riešení neutíchajúcej bytovej krízy v eseji publikovanej na stránke Adam Smith Institute, britského neoliberálneho think tanku, ktorého ambíciou je vytváranie povedomia a kritika zákonodarcov.

Esej s názvom Iba kapitalizmus môže vyriešiť bytovú krízu analyzuje súčasnú realitnú situáciu v Londýne a jej cieľom je predstaviť riešenia pomocou teórie voľného trhu. Bývanie vníma ako komoditu a riešenia preto nachádza v trhových mechanizmoch. Podľa Schumachera v prvom rade nejde o krízu nedostatku, ale o krízu dostupnosti.  Ak sa mesto od osemdesiatych rokov zaľudňuje a zahusťuje, cena bývania by sa mala logicky znižovať. To sa však nedeje. Problém je podľa neho v tom, že niečo bráni prirodzenému stavu vecí. Jednak je to vnímanie nehnuteľnosti ako bezpečnej komodity, ktorú sa oplatí kupovať do súkromného vlastníctva ako dôchodkové zabezpečenie. S tým sa dá objektívne súhlasiť. Ďalej však poukazuje na problém verejných zásahov, reštrikcií a regulácií, ktoré sú podľa neho ústredným spúšťačom krízy a volá po kapitalistickej revolúcii. Prečo? Začína trhovou analógiou – ak liberalizácia trhu prispela k väčšiemu dostatku komodít ako banány a bicykle, deregulácia stavebného trhu by teda, logicky, mala viesť k dostatku a dostupnosti bývania. 

Patrik Schumacher je samozvaným zástancom étosu pokroku, čo sa v jeho ponímaní sploštilo na futuristické formy miest. Čokoľvek, čo zabraňuje výstavbe takýchto architektúr, považuje za spiatočnícke. Vďaka tomu pokojne obhajuje aj nedemokratické režimy ako pokrokové, ak si na výstavbu ikonických budov privolajú ateliér ZHA. Schumacher vníma práve dereguláciu ako prvý krok, ktorý umožní urýchliť dynamiku výstavby a architektúry, ktorá pri návrhu a realizáciách bude využívať moderné technológie namiesto zastaraných noriem a remesiel. Preto je aj odporcom NIMBYizmu (not in my back yard). Tento výraz, populárny v posledných rokoch, pejoratívne nálepkuje odporcov výstavby v centrách miest. Naznačuje, že sú to ignorantskí konzervatívni tvrdohlavci, ktorí nemyslia na širší spoločenský záujem, ktorý má výstavba súčasnej architektúry za cieľ. Tento pojem však používajú najmä súkromní developeri a zástancovia súkromnej urbanizácie, ktorí takto splošťujú a zliepajú problémy často nesúvisiacich situácií do jedného balíka kultúrneho odporu. Samých seba stavajú do, navonok, atraktívnej roly hrdinov, čo mestu prinášajú pokrok. Nehovoria o tom, pre koho bude ich pokrok užitočný ani to, komu neprospeje. Odpor k zástavbe môže mať zmysluplný dôvod (džentrifikácia, zhoršenie prostredia atď…), no v istom zmysle je v rozpore s ďalším faktorom: nedostatkom dostupného bývania. Je však zrejmé, že problém nie je to, že sa stavia málo. Problém je v tom, čo sa stavia a za koľko sa to prenajíma a predáva. Pre prívržencov voľného trhu je vinníkom „človek milión”, ktorý bráni veľkoleposti novej architektúry, preto by nemal mať nárok na život v centre. Momentálne je život v centre pre tých, ktorí si to môžu dovoliť a podľa Schumachera je to správne . Podľa neho by nebolo spravodlivé, keby mal garantovaný nájom v centre niekto, kto ho nie je „hoden” (nemôže si ho dovoliť). A čo ak miliardár vlastní nehnuteľnosti a býva v nich len pár dní do roka? To je už férové. Podľa neho to mestu totiž dá viac ( viac čoho, to už nie je jasné). 

Opozičnou nálepkou pre NIMBY je YIMBY (yes in my back yard). Sú to ľudia, podľa ktorých treba stavať, a najlepšie neobmedzene. Mestské a štátne regulácie zväzujú ruky architektom a nehľadia na špecifiká situácií. Ak má byť niečo regulované, tak výhradne vlastníkmi združenými v dozornom orgáne s pomerným hlasovacím právom, na základe veľkosti nehnuteľnosti (ergo, majetku), tak ako v akciovej firme.

Zrušenie regulácií by podľa Schumachera umožnilo výstavbu bytov, ktoré by lepšie pokryli požiadavky trhu – byty by mohli byť menšie a lacnejšie a preto by ich výstavba mohla byť rýchlejšia a konečný nájom by bol nižší. Strach zo znižovania kvality štandardu zaženie  samoregulačná schopnosť trhu – tí, čo preferujú lacnejšie bývanie na úkor kvality si nájdu svoje a tí, čo hľadajú niečo iné, si to nájdu tiež. Dôsledkom by teda mala byť väčšia diverzita ponuky a jednoduchšie pokrytie dopytu. 

Treba jasne pomenovať, že Schumacher úprimne a dôsledne nechce pomenovať ani problémy a nehľadá riešenia. Ak mu niečo nezapadá do teórie, problémom nie je jeho vlastná teória, ale realita. Situáciu rámcuje ako problém trhu a hľadá analógiu a metafory vo veciach, ktoré spolu nesúvisia. 

Byt nie je banán. Ak si odmyslíme všetky kultúrne a spoločenské roviny rozdielov medzi potravinami a ľudským obydlím, najdôležitejší rozdiel je v tom, že životnosť banánu je zásadne kratšia. Dostupnosť tovaru, ktorý je spotrebný – lacný a má krátku životnosť,  naozaj môže pružnejšie reagovať na požiadavky konzumentov. Bývanie však lacné nie je a ak sa raz dom postaví, tak sa dlho nebude meniť, aj keď sa nároky trhu budú vyvíjať. V situácii, keď nájomné tvorí naozaj nezdravé percento výdavkov veľkomestských domácností, sú developeri tlačení k optimalizácii a znižovaniu kvality. Cena sa totiž stáva prvoradým parametrom, ktorý stojí nad všetkým ostatným. Trh nezvyšuje kvalitu prostredia, ale naopak. Ku kvalite prostredia prispievajú spoločné priestranstvá, dostatok preslnenia, kvalita dispozície. A to všetko sa zhoršuje. Človek dostáva síce to, čo možno chce, ale čoskoro zistí, o čo všetko prišiel. Nemôže však spraviť krok späť, pretože to, čo bývalo v minulosti štandardom, sa dnes stáva luxusom a ten si môže dovoliť stále menšie percento obyvateľstva. Ak toto Schumacherovi neprekáža, tak je to problém. Môže alibisticky reagovať, že „trh dostal, čo chcel“, ale sú naozaj ľudia spokojní, ak dostanú iba to, čo si v krízovej situácii môžu z veľmi malej ponuky vybrať? Prechodne možno, avšak dlhodobo iste nie. 

Kým socializmus plánuje, kapitalizmus stavia

Vráťme sa k pobúreniu, ktoré Schumacherove aktivity vyvolávajú. Do istej miery je pokrytecké, keď sa na Schumacherove úsilie ukazuje prstom ako na exces. Existuje mnoho kancelárií, ktoré zdieľajú podobné myšlienky, alebo sa na produkcii kapitalistického prostredia podieľajú. Patrí medzi akési architektonické dobré mravy o výstavbe hovoriť vždy cez človeka. Výrazy ako ľudské mierky, walkable cities, komunita, petting farms, smart cities plnia katalógy projektov a robia ich príťažlivejšími. Participácia obyvateľov na návrhoch sa stala cynickým nástrojom „predžutia” projektu aj pre tých najzarytejších NIMBY-ov. Väčšinu centristických architektov pravdepodobne poburuje, že Schumacher hovorí s nadšením o tom, čo sa nesmie vysloviť a spája ich s tým, čo si verejne o sebe nechcú priznať. 

O takejto ideológii sa nehovorí, ona sa koná. Reálny kapitalizmus je ideológia bez rétoriky. Poukazuje sa na ňu iba reflektívne. Kritizuje ju, samozrejme, ľavica, ale aj libertariánska pravica (ako nedostatok). Ak píšeme, že zástancovia reálneho kapitalizmu odmietajú hovoriť o víziách, koncovej hre, je to práve tým, že ju možno ani nevidia. Reálny kapitalizmus nepozná formu budúcnosti. Budúcnosť je dôležitá iba v horizonte návratu investície, ďalej sa plánuje iba v abstraktných rovinách čísel rastu firmy. 

 Socialistické uvažovanie v architektúre je v prvom rade politické, potrebuje ideológiu, pretože koná v prospech kolektívu a ten potrebuje spoločnú reč. Takéto mesto je politickým projektom a preto je plánované. Kapitalizmus plán nepotrebuje. Kapitalizmus stavia. Motorom urbanizácie takéhoto mesta je profit – domy sa stavajú, aby sa prenajali alebo predali. Modelom takéhoto mesta je európska metropola 19. storočia. Pozemky, ktoré stratila šľachta uličnou sieťou rozdelili a rozparcelovali. Jednotlivé pozemky pokryli stavbami súkromníci. Mesto sa „vylialo” do krajiny. Takáto forma nepotrebuje plán, stačí jej princíp rastu. 

Prečo má Schumacher vôbec ambíciu sformulovať manifest neoliberálneho urbanizmu? Jeho primárnou snahou je prirodzene vytvárať priestor pre architektúru, ktorú produkuje. Tá od ZHA je drahá a považuje sa za exkluzívnu. Možno prehovára k developerom, koniec koncov, píše práve ich jazykom. 

Schumacher sa však, na rozdiel od textov o parametrickej architektúre, vo svojich esejach a manifestoch o kapitalizme nikde priamo nezmieňuje o vlastnej tvorbe. Kým Le Corbusier chodil po riešenia problémov miest k rysovaciemu stolu, Schumacher je architektonicky zdržanlivý. Štylizuje sa ako politik, ktorý neponúka fluidné formy, ale kapitalistickú revolúciu. Cielene publikuje v think tanku, ktorý má reálny dosah na zákonodarnú moc a pracuje na tom, aby sa dynamika čínskych miest preniesla do Londýna. 

To môže byť nebezpečné a treba o tom rozprávať – urbanizmus je politikum a trh nie je iba technokratickým, morálne neutrálnym mechanizmom. Naopak, koná v prospech niekoho a v neprospech iného. Treba tieto skupiny pomenovať. Pre Schumachera ekonomicky slabší ľudia nemajú nárok na kvalitu a považuje za krajnú nespravodlivosť, že sú v jeho očiach privilegovaní a politicky protežovaní. Naopak, oslavuje tých, ktorí sú „výkonní“ a tým by  doprial kvalitné centrá miest, pretože práve ich práca si vyžaduje tam žiť a pracovať. 

Kapitalistická revolúcia je podľa Schumachera spravodlivá a vyzdvihuje jej morálnosť. Odmeňuje tých, ktorí spoločnosti podľa jeho mierky prispievajú najviac. Tu však už nemôžeme hovoriť o tom, že pomenúva veci, ktoré by obyvatelia miest považovali za problematické. Naozaj ide Patrikovi Schumacherovi o dostupnosť bývania pre všetkých?  Je predsa klamstvo, že by dnes bohatí ľudia mali nedostatok príležitostí nájsť kvalitné bývanie – majú čím ďalej, tým viac priestoru. Posledných tridsať rokov je moderné žiť v centrách, ale to neznamená, že ľudia, ktorí tu žijú už oveľa dlhšie, si to nezaslúžia. Naopak, napriek rastúcej ekonomike je čoraz menej spravodlivé, aby nižšia a stredná trieda považovala stagnáciu za úspech a dlhodobý nedostatok nielen kvalitného, ale vôbec dostupného bývania za adekvátny. Mesto je fyzickým obrazom spoločenstva, jeho kolektívnych ambícií, záujmov jednotlivcov a mocenských vzťahov. Vidno, ako súčasné generácie produkujú menej kvalitné nové prostredia, neuvedomujú si však, že v nich budú dlho žiť aj ich potomkovia. Nemáme preto dôvod hľadať optimizmus v tom, že by odbúranie posledných brzdiacich mechanizmov trhového kapitalizmu situáciu zlepšilo. Realita ukazuje, že je to naopak – neregulovaná výstavba v réžii súkromného sektora produkuje prostredie pre užšiu skupinu ľudí a zväčša pre tých, ktorí pomoc nepotrebujú. Neprodukuje nič naviac a  ľudí nepriamo, alebo aj explicitne marginalizuje. Mestá sú sídla pre spoločenstvo, nie pre jednotlivcov. Kapitalistická revolúcia by nijako nemohla pomôcť marginalizovaným a preto ju musíme zavrhnúť.

Autor je architekt

V súčasnosti verejné investície do mestských stavieb slúžiacich kolektívnemu účelu dlhodobo klesajú a milánsky trend môžeme preto pozorovať u všetkých typológií budov slúžiacich verejnosti. Či už ide o stanice, alebo zoologické záhrady: dominantná funkcia nie je prioritnou motiváciou ich výstavby. Stáva sa iba lákadlom, ktoré návštevníkov privábi stráviť tu čas a utrácať peniaze. Byty a kancelárie tu vznikajú iba pretože známe meno lokality zvyšuje ich trhovú hodnotu. Sú to len komodity, nič viac. Cieľom je teda maximálna exploatácia finančného potenciálu pozemku.

A prečo je vôbec zaujímavé pozorovať produkciu športových veľkostánkov? Mnohí tvrdia, že sú čiernou dierou, v ktorej miznú prostriedky zbytočne investované do pokleslej zábavy. Z hľadiska mesta však ide o archetypálne monumenty, ktoré svojím významom presahujú samy seba a explicitne poukazujú na to, čo formuje mesto v konkrétnom období. Tieto budovy patria medzi posledné priestory, kde spoločnosť performuje kolektivitu.

Rituál a monument

Architektúra veľkých zhromaždení úzko súvisí s počiatkom architektúry ako jazyka, ktorým kolektív môže konkretizovať a formalizovať vzťahy medzi jednotlivcami v priestore. Tento spoločenský rozmer tvorby nášho stavaného prostredia je dôležité vnímať ako fundamentálny, presne ako zabezpečenie strechy nad hlavou, vďaka ktorej má človek príležitosť odčleniť sa od potenciálneho rizika, ktorému môže čeliť vystavený svetu.

Precíznosť je architektúre vlastná – samotné mesto je vzťahom činností, ktoré sa opakujú, a pre zabezpečenie ich presného opakovania je nutné vytvoriť rámec; priestor, ktorý tieto činnosti umožní, dokonca z nich vytvorí nevyhnutnosť.

Taliansky architekt Pier Paolo Tamburelli v eseji Rituals, Obstacles and Architecture (Rituály, prekážky a architektúra) pripomína, že náboženstvo antického Ríma bolo založené na množstve rituálov, ktoré museli byť denne vykonávané. Náboženská architektúra tu mala prísne pragmatický charakter – zabezpečenie dokonalého uskutočnenia rituálu. Preto nevyhnutne musela byť precízna a formálne výpovedná.

Architektúra športových arén má taktiež dvojaký zámer – na jednej strane má za úlohu obdobne zabezpečiť opakované vykonanie aktivity podľa pravidiel, a taktiež ju sprostredkovať spoločenstvu. Všetky takéto stavby majú exaktnú formu, ktorá je čitateľná v mierke miesta i mesta.

Je možné, že architektúra je ešte stále formou rituálu. V prípade arény je však povedomie mesta, objektu, kolektívnej entity a programu (rituálu) v jednote. Spoločenstvo tu môže performovať svoju existenciu. Budovy, ktoré sú také dôležité, že ich označujeme za zásadné formy, majú taktiež schopnosť mesto sprostredkúvať a vytvárať. Sú opornými bodmi, skrz ne ho čítame. Taktiež zabezpečujú kontinuitu naratívu. Pamäť spoločenstva je často uložená práve v nich. Architekt francúzskeho osvietenstva osemnásteho storočia Étienne-Louis Boullée sa zaoberal problematikou významných mestských stavieb vo svojej eseji Architecture, essai sur l’art (Architektúra, esej o umení). Rozšíril chápanie monumentu z pamätníka určitej udalosti na verejne využívané budovy. V zmysle republikánskej ideológie bolo samotné občianstvo a jeho vykonávanie hodné pripomínania, a teda monumentu. Dalo by sa teda povedať, že každá významná, exaktná mestská forma, ktorá má schopnosť uchovávať pamäť a dať mestu štruktúru, je monumentom, a preto je adekvátne náležite pristupovať aj k súčasným typom monumentov, bez predsudkov hierarchizácie vysokého a nízkeho. Štadióny sú v tomto ponímaní dnešnými operami.

Kultúra tela

Súčasné arény sa okrem športu využívajú na všeličo od koncertov až po masové krsty. Divadelné, ale aj športové hry sú rituálom, akýmsi vzťahom medzi javiskom a hľadiskom. Šport je však dodnes najdôležitejším motívom výstavby aj prevádzky najväčších arén. Preto je dôležité skúmať, prečo práve kultúra tela je hybným motívom produkcie súčasných mestských monumentov.

Rozmach výstavby športových arén ako najikonickejších zhromažďovacích priestorov súvisí s rozvojom kultúry tela v novoveku. Sam Jacob si v eseji Bodybuilding všíma, ako sekulárna spoločnosť obrátila vzťah prostredia a tela. Ľudské telo (replika podoby boha – či už pohanského, alebo judeo-kresťanského) bývalo v antike aj v európskom stredoveku podkladom, návodom, z ktorého sa odvádzali proporčné geometrické princípy. Naopak, od osvietenstva možno badať vznik kultu tela, ktorého predobrazom je stroj, modernizmom fetišizovaný nový ideál.

Beatriz Colomina a Mark Wigley postulujú, že cieľom (moderného) dizajnu nikdy nebolo optimálne prispôsobovanie nami vytvoreného prostredia a objektov našim potrebám, ale naopak – adaptácia našich tiel pre objekty, pomocou ktorých môžeme byť ako ľudia výkonnejší, silnejší, lepší. Aréna je nástrojom. Sme svedkami spektáklu zrodenia nového ľudstva. Rituálne, každú nedeľu.

Šport preberá rolu intímneho duchovna. Súťaživosť, prekonávanie sa a výkonnosť sú mantrami kapitalistickej spoločnosti. Nie náhodou sú mnohí podnikatelia športom fascinovaní a šport je jednou z mála oblastí, kam dokážu pumpovať obrovské sumy čisto z úprimnej vôle (napríklad Mark Cuban, Roman Abramovič, Juraj Široký). V minulosti bolo zvykom, že športový klub sa vlastnil družstevne alebo bol telovýchovnou jednotkou akéhosi závodu, dnes kluby skupujú jednotlivci. Ich inštinktom býva neustále zhodnocovanie, ktoré má dopad na architektúru. Monofunkčné arény sú pre nich v zásade nevyhovujúce – človeka pritiahnu občasne a okrem návštevy udalosti nemá nijaký dôvod v nich pobudnúť dlhší čas. Podnikateľský inštinkt vedie majiteľov k potrebe demolácie jestvujúcich rozľahlých objektov a ich podriadeniu komplexom, v ktorých bude možné čo najviac metrov štvorcových prenajímať a predávať.

O súčasnej architektúre štadiónov

Dnes sa v zásade budujú dva typy multifunkčných arén pre desiatky tisíc návštevníkov. Prvým sú tie stavané pre najexponovanejšie rituály, ktoré nie sú späté s konkrétnym miestom. Napríklad pre olympijské hry, či majstrovstvá sveta vo futbale. Ich význam a zážitok z nich sú globálne vďaka médiám. Miesto udalosti je preto skôr spotrebnou scénou, kde kulisami sú diváci – tvoria masu, ktorá udalosti dáva „kredit“. Vďaka nim máme dojem, a vôbec nie mylný, že sledujeme autentický prejav kolektívneho prežívania udalosti. Tieto objekty však po ukončení udalosti iba zriedka naplnia čo i len zlomok svojej kapacity. Stoja na perifériách a v porovnaní s „mestským“ štadiónom sú programovo klasicky monofunkčné. Architektonicky sú taktiež zväčša triviálne, potrebnú show v prenose vytvárajú LED fasády.

Ako príklad si môžeme charakterizovať tvorbu kancelárie Populous, ktorá sa špecializuje na navrhovanie veľkých stánkov pre olympijské hry. Niektoré majú v sebe spotrebnosť už vopred zakódovanú, ich konštrukcia umožňuje jednoduchú demontáž. Ak je pri niektorej športovej udalosti požadovaná väčšia pompa, prizývajú sa architektonické hviezdy, a väčšinou sú to Švajčiari Herzog & de Meuron. Lokálnu kultúrnu primeranosť majú zabezpečiť predžuté motívy miestnej ľudovej kultúry (napríklad staroveká váza), najlepšie v spolupráci s umeleckou superstar (Ai Weiwei). Všetko pre dobrý pocit obecenstva, ktoré chce prežiť rituál s kultúrnymi, nebodaj až umeleckými presahmi.

Druhým typom dnešnej arény je hybridný komplex, často eufemisticky nazývaný „štvrť“. Je to mestský klubový štadión, kde rituál prebieha pravidelne a je spätý s daným miestom. Stáva sa teda monumentom. Rozmach tejto formy môžeme vidieť po celom svete, aj v Bratislave (Tehelné pole). Značku miesta a prítomnosť desiatok tisíc ľudí využívajú developeri na zhodnotenie investície. Mestá rady pristupujú k takýmto súkromno-verejným investíciám vo vidine odľahčenia rozpočtu. Samotné zahusťovanie programu a objemu však problémom nie je. Tým je až ďalšia privatizácia verejného, ktorá redukuje, vylučuje a splošťuje všetko, čo nie je výnosné. Architektúra je menej explicitná, jej rétoriku nahrádza mediálna kampaň, ktorá zavádza. Napriek niekedy fascinujúcim prevádzkovým kolíziám sa význačnosť miesta stráca a stáva sa z neho generický junkspace. Aréna prestáva byť monumentom a rituál je už iba dôvetkom.

Banalizácia architektúry je symptomatická pre súčasnú produkciu po finančnej kríze minulej dekády. Je buď triviálna, alebo využíva prvoplánový gýč (Herzog & de Meuron – návrh nového stánku Chelsea v Londýne). Krátke obdobie osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, keď aj architektúra vrcholného kapitalizmu mala svoje nepopierateľné ambície riskovať nad rámec ekonomickej efektivity, je už dávno preč.

Šport ako posledná doména kolektívneho prežívania

Aké sú vyhliadky? Arény súčasnosti sú reliktom potreby mesta vykonávať rituál a vytvárať preň miesto, v ktorom by samo seba zhmotnilo. Ak sa zdá, že štadión je priestorom pre hru, možno je to naopak – spoločnosť si musí hru vytvoriť, aby rituál mohol prebiehať. Šport je jednou z posledných domén kolektívneho prežívania, preto je vždy potenciálne nebezpečné, ak jeho priestory a priori rezignujú na mestský (čiže kolektívny) charakter, najmä ak programovo presahujú svoju náplň a významovo svoje miesto. Zo svojej podstaty architektúra, ktorá je stavaná, nemôže byť avantgardou. Je podriadená politickým rámcom, ktoré regulujú jej formu, a ekonomickým silám, ktoré jej dávajú možnosť vzniknúť. Súčasný trend bude preto pokračovať pravdepodobne ešte nejaký čas. Otázkou je, či nie je možné túto architektúru a jej špecifiká interpretovať, namiesto snahy ich ignorovať. Predísť uviaznutiu v pasci spiatočníctva. Koniec koncov, veľa progresívnych architektonických koncepcií bolo zrkadlom komerčnej produkcie svojej doby. Architekti ako Ludwig Hilberseimer, alebo konštruktivisti v Sovietskom zväze začiatkom dvadsiateho storočia pozorovali modernú metropolu a prinášali jej radikálne interpretácie, ako napríklad sociálne kondenzátory, ktoré boli inšpirované luxusným bývaním v hoteli. Mesto musíme vnímať také, aké je. Nie ako problém, ale ako situáciu. V tomto zmysle by sme aj na súčasné štadióny mali hľadieť so záujmom ako na typológiu, ktorá môže mať oveľa väčší verejnoprávny rozmer, než sa na prvý pohľad zdá.

Autor je architekt