Namiesto zdieľaného nadšenia sa však pýtam: Nie je introspektívna aj retrospektívna spoveď, vyrovnávanie sa so svojimi alter egami, sypanie si popola na hlavu, rekapitulovanie príhod so životnými ponaučeniami a lekciami od 42-ročného rapera trochu (skvelo spracované) klišéovité? Alebo je to skrátka očakávateľný ťah? Alebo len nechápem? Alebo pochopím, až viac dospejem? Odpoveď nie je tak podstatná, dôležité je skôr to, že album DONE ma nepriamo vrátil ku koreňom Jamesa Colea (vlastným menom Daniela Ďurecha) ešte pod pseudonymom P.H.A.T. zo začiatku dvetisícich rokov, ktoré (najmä v rámci dobovej scény) patria k tomu nie zaujímavejšiemu, ale priam najzaujímavejšiemu, čo v podmienkach česko-slovenskej rapovej scény vzniklo.

Na úvod  disclaimer a trocha kontextu. V čase vydania debutového albumu Coleovho prelomového projektu Supercroo Toxic Funk (2006; spolu s Hackom – Hugom Toxxxom) som v detskej izbe pravdepodobne riešil gramatické pády. Scénu som spoznával spätne, ako už hotový diskurz. Možno o to je legitímnejšia sila, ktorou ma dostala hyperštylizácia a pamfletový charakter projektu Supercroo, navyše so zvukom, ktorý dokonale pasoval do syntetizátormi nadopovaného soundu v rape polovice 2010-tych rokov. O to viac sa ukazuje pôsobivosť osobnej výpovede, ktorou ma zaujal jeho debutový projekt Frekvence P.H.A.T. (2002). Ale súdiac podľa rozporuplných dobových recenzií debutu a nadšeného prijatia albumu DONE, Frekvence P.H.A.T. bežali na frekvenciách budúcnosti. Inými slovami: James Cole ako 18-ročný chalan predbehol dobu.

„Poslouchám, co se mi město snaží říct,“ rapuje Cole v refréne skladby Spousta dní a tento bar (kľudne aj verš) je dobrým kľúčom, naladením sa na frekvenciu albumu. V kontexte 2010-tych a 2020-tych rokov, kedy digitálny priestor zaplavujú interpreti v teenagerskom veku, pôsobí debut 18-ročného Colea stále sviežo a súčasne. Najmä, ak vezmeme do úvahy, že jeho rapový subjekt je vnímavým pozorovateľom, storytellerom, technicky zdatným raperom, evokatívnym básnikom aj sarkastickým glosátorom diania v Prahe na začiatku milénia.

Dobové recenzie mu vyčítali drzosť a hubatosť, tú si však Cole časom obhájil (aj keď ruku na srdce – na albume funguje aj bez legitimizácie neskoršími projektami). Cole je so svojou výrazovou bohatosťou chór, ktorý vstupuje a vystupuje do prúdu raplifu, hýrenia, naháňania slávy, rýchlych prachov a úspechu, nie, aby mu podľahol, ale poskytol k nemu úprimný, reflexívny komentár.

Viac v skladbách Seš sám, Modelky alebo Místo sví, ktoré s odstupom vyše 20 rokov a príchodom influencerov a turbo self-made manstvom sociálnych sietí a ich alternatívnych realít ešte nabrali na naliehavosti. Coleovo hľadanie si miesta v tomto už na plnú rýchlosť rozbehnutom a stále akcelerujúcom svete predstavuje so svojou úprimnosťou ukážku konštantnej hodnoty uprostred pominuteľnej betónovej džungle. (Reflexívnu vlnu medzi rokmi 2003 a 2005 s albumami Teritorium I a II dotiahol do dôsledku o dekádu starší Orion zo zoskupenia PSH.)

Štruktúra albumu so skitmi, ktoré prežili skúšku času menej obstojne než Coleov prejav, miestami kodŕcavá frázovačka a občasné formálne nedostatky sú z dnešného pohľadu skôr patinou, ktorá buď nostalgicky poteší, alebo ju prostre poslucháč obrúsi preskočením pasáže či celej skladby. (P.S.: čaro albumu ale stále spočíva v jeho celistvosti a nabádanie k redukcii môže zážitok zbytočne zoštíhliť – a je to predsa „fat“). Duch doby ale nie je to, čo album tiahne. Je to tenzia medzi duchom doby a Coleovým rapovým subjektom, ktorý sa na ňom občas vezie, následne ho prekračuje, nabúrava, observuje, ironicky komentuje, prežíva, zápasí s ním miestami slovne, miestami takmer fyzicky. A tiež to, že ide o dramatický, pútavý zápas na veľa repríz.

James Cole skutočne je majstrom introspekcie, vystupovania z mantinelov rapových persón, prekračovania tieňov Danieľa Ďurecha, variácií alter ega a nadhľadu nad rapovým životom (ktorý sa dnes už stal univerzálnou metaforou rýchlosti, bezodnosti a hýrivosti). Len od 18-ročného chalana je to oveľa väčšie prekvapenie, než od zaslúžilého veterána scény.

James Cole/P.H.A.T., Frekvence P.H.A.T., 2002.

Michael Papcun

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Párty sa nezvratne blíži ku koncu. Tak by sa dal jednou vetou popísať pocit z albumu, kde beaty stále šlapú, refrény dlho refrénujú, obaja interpreti spolu s featmi sypú jeden silný bar za druhým, no do popredia sa v kontraste so závratným tempom dostáva téma vyčerpania, bolesti (na ktorú nie je liek), ktorá si vyžaduje komplexnejšie riešenia a čas.

Album prekvapuje nie tak svojou koherenciou (v tej sú Yzo aj PTK majstri), ako skôr skvelou koncepčnou výstavbou a dramaturgiou. Klasická trapová nakládačka sa láme v refréne jedného z najväčších hitov albumu Painkillers s refrénom Luca Brassiho začínajúcim barom Na tú bolesť neni liek. V tomto bode začína atmosféra albumu pomaly potemňovať, vrcholiac v skladbách Uprostřed oceánu a Oko za Oko.

Yzo a PTK ako hlavné postavy albumu opakovane proklamujú, že „tohle nejsou tracky, ale dopisy“, narážajúc na osobnosť a introspektívnosť albumu hľadiaceho za kulisy sveta, ktoré obaja raperi roky budovali, aby za nimi objavili úprimnosť. Sympatický a zároveň výrazovo úprimný je fakt, že album nepredstavuje otočku o 180 stupňov. Painkillers stále obsahuje klasické bangre, ktoré však ostávajú efektne podfarbené skôr osobnejšou výpoveďou, než nabúravajúcim interpretačným kľúčom.

Patrím do generácie, ktorá s Yzovými albumami vyrastala a sledovala, ako sa od albumu Yzomandias ich obrazy viac a viac vzďaľovali od našej každodennej žitej skúsenosti a stávali sa (remeselne perfektným) simulátorom hyperrealizmu amerických rapových mixtapov (J.EDEN E.GEN). Na Painkillers v tomto smere prichádza zlom, kedy sa Yzo aj PTK vracajú do civilnejších obrazov a introspekcií. Lambá a heliporty nahrádzajú byty zahúlené ako Woodstock a ilúzia nesmrteľnosti ako z klasického superhrdinského komiksu ustupuje priznaniu vlastných slabín a zraniteľnosti.

Painkillers je progresívnym návratom na planétu zem, z ktorej chce Yzo (ako rád opakuje na albumoch) tak veľmi uniknúť. S výnimkou predošlých albumov sa dozvedáme prečo. Do rapu sa vracia život, ako sa hovorí „bez filtra“. Je to skvelá veľkorozpočtovka k nedávnemu albumu rapera Loudz1 Cloud alebo albumu Playboy 97 rapera Senseya, ktorý sa venuje téme látkových aj medziľudských závislostí v sérii nečakaných a vydarených introspekcií. Straight Boys Have Feelings Too.

Michael Papcun

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

„Keď je to komédia a ešte je to zasadené do Prahy, tak nie je čo pokaziť.“ Ku konštatovaniu môjho otca sa vraciam akosi automaticky zakaždým, keď sa v diele objaví „pražský setting“. A jeho pravdivosť sa vždy potvrdí. Aspoň na 50 percent. Inak tomu nie je ani pri novej knihe Miloša Hrocha Šeptej nahlas.

Hudobný publicista napísal knihu o dejinách alebo skôr pár kapitol z dejín shegazingového žánru v českom prostredí. A hneď od začiatku je jasné, že sa nemusíme báť infodumpingu, ubíjajúcej oral history alebo písanej alternatívy takzvaných hovoriacich hláv.

Hroch text otvára aj ukončuje veľmi osobným monológom o vzťahu k žánru, jeho súčasným kontextom a odkazom. V samotnom jadre knihy, dokumentujúcom príbehy skupín Ecstasy of Saint Theresa, Here, Toyen, Sebastians a The Naked Souls, nezachytáva iba chronológiu udalostí a výpovede hudobníkov a hudobníčok. Veľmi dobre im sekunduje v úlohe rozprávača, ktorý má blízko k prozaickejšiemu ladeniu textu. Vďaka nemu sa pocitovo dostávame priamo do diania a text funguje ako stroj času, ktorý premiestni čitateľstvo priamo do skúšobní, dobových barov, von z mestského prostredia. Skrátka do Európy 90. rokov minulého storočia, keď porevolučná provinčnosť robila rozdiely medzi európskymi krajinami ešte o niečo citeľnejšími než provinčnosť dnešná, so všetkými pozitívami aj negatívami.

Šeptej nahlas nie je knihou spomínania. Je to kniha intenzívneho sprítomnenia jednej doby. Hrochov štýl písania výrazne pripomína feeling a štýl Davida Keenana alebo Juliana Copa — aj pri ich knihách je tiež lákavé z času na čas, odsek od odseku zvoľniť z konzumácie faktografie a nechať sa unášať atmosférou textu.

Je príznačné, že Šeptej nahlas sa objavuje práve v čase, keď sa viaceré audiovizuálne diela snažia o rekonštrukciu 90. rokov, pričom ostávajú zaseknuté vo videoklipovej estetizácii, v skanzenovosti a umelom spomienkovom optimizme. Táto vlna, hoci nie je úplne úzko naviazaná na knihu, podčiarkuje jej schopnosť skladať a podávať autenticky pôsobiaci obraz nepoznačený monochromatickými filtrami nostalgie, ktorý však obsahuje bohatú farebnú škálu.

V tomto bode je dobré spomenúť aj prehĺbenie premisy, ktorú Miloš Hroch prezentoval už vo svojom texte o shoegazingu pre britský denník The Guardian. Shoegazing rámcoval ako hudbu vychádzajúcu z euforickej nálady 90. rokov, čo mne osobne pripadalo ako prehnane romantizujúca interpretácia, skresľujúca realitu štýlom, akým shoegazing skresľoval zvuk gitár. V Šeptej nahlas dostáva táto eufória dramatický oblúk, ktorý nás sprevádza celým textom. Eufória kolektívna, ale aj vnútorná, narážajúca na postupné vytriezvenia a vonkajšie úskalia. Inými slovami, reality check.

Šeptej nahlas je písaním, ktoré mám ako hudobný geek extrémne rád… O to viac poteší, že Hrochova kniha nezostala iba v geekovskej bubline, ale podľa diania na sociálnych sieťach si nachádza vcelku širokú čitateľskú základňu. Hroch pripravil text dôsledný, erudovaný a zároveň plný atmosféry a schopnosti reanimovať dušu daného obdobia a príbehov, ktoré sa v ňom odohrali. Pri čítaní mi Šeptej nahlas často nebežala mysľou ako kniha, ale ako televízna miniséria. Keď je tam shoegazing a ešte je to zasadené do Prahy, treba si to prečítať.

Michael Papcun

Miloš Hroch: Šeptej nahlas. Paseka, 2025.

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Dobrým príkladom môže byť nový, v poradí tretí album What Do You Mean By That? českého gitaristu a skladateľa Jakuba Šimanského, zameriavajúceho sa na americký primitivizmus. Žáner z 50. rokov vycházajúci z prístupov country/blues, outlaw country a folku, pionierovaný gitaristami Johnom Faheyom, Robbiem Bashom či Leom Kottkem. Ten uprostred spomenutej digitálnej záplavy nepôsobí archaicky. Práve vďaka nej vyznieva ešte viac naliehavo a aktuálne.

Šimanského novinka vychádza ako self-release (a celkom paradoxne, keďže k náture nahrávky by najviac sedelo vydanie na kazete) iba v digitálnom formáte, bez výraznejšieho proma. O to prekvapivejšou správou je, že skladby použité na albume sú kompozíciami nazbieranými za posledných osem rokov, ktoré sa nepoužili pri nahrávaní albumu Šimanský Niesner Všechno dobré. Na prvý pohľad nenápadná nahrávka tak skrýva nečakane výpravné rozmery.

Akustické gitary a banjo prechádzajú cez country a folk do dronových častí a zvukého experimentu, výpravné motívy sa striedajú s komornými a rovnako premenlivé je aj náladové rozpoloženie albumu. Dočkáme sa tiež poodhalenia hudobných inšpirácií a odkazov, ktoré prekvapia šírkou svojho záberu. Napríklad úvodný motív tretej skladby Devshirme nápadne pripomína hudobné začiatky Black Sabbath na ich rovnomennom debute a pri opakovanom počúvaní albumu sa opakovane vnucujú myšlienky na filmovú hudbu.

What Do You Mean By That? je doslova soundtrackom Šimanského hráčstva alebo jeho vzťahu k nástrojom. Ukazuje dynamiku jeho hry, široké výrazové aj žánrové rozpätie. Zvukové plochy vrství do až mantrických motívov. Ale (možno prekvapivo) najintenzívnejší je vo svojich najtichčích momentoch, kde sa noty predlžujú, hrané motívy pôsobia najkrehkejšie a priestor dostáva ticho a jemné dozvuky. Menej je viac. Vďaka týmto premenám pripomína Šimanského album naozastnú púť, nadobúda šírku, vzďaľuje sa monotónnosti a pevne drží pozornosť diváka. Zároveň, oproti sólovej tvorbe svojho súputníka Tomáša Niesnera, neponúka explicitné podanie témy, o ktorej rozpráva. Na otázku v samotnom názve albumu sa dá odpovedať jednoducho – je to album o hraní hudby ako úniku. Samotnú hudbu tu cítime ako fyzickú entitu, enfant terrible odporujúce trendom a civilizačnému tempu, a to cez najmä disonancie a dozvuky vibrujúcej ocele.

Zároveň ide o nahrávku nabytú výrazným, aj keď nie explicitným, postojom. Aj ironicky nabitá titulná fotografia Jakuba plávajúceho v nafukovanom člne špinavým prúdom vody akoby dvíhala pomyselný prostredník a dávala najavo, že… moderný život je proste trash. Nasadnime na niečo analógové aj my a poďme na spoločnú výpravu. Je to veľmi uvoľňujúce.

Jakub Šimanský, What Do You Mean by That?, 2025

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Skresľujúci šepot

Nie náhoda, ale súhra geopolitických okolností zapríčinila, že sa porevolučná Praha niesla v tóne skreslených, ťahavých gitár. Inak povedané, v tóne „shoegazingového zvuku“. Skupiny ako Ecstasy of Saint Theresa a Here sa stali pioniermi tohto žánru. Shoegazing v kontexte Prahy a strednej Európy predstavoval, ako tvrdí hudobný publicista Miloš Hroch v článku publikovanom v roku 2023 v britskom Guardiane pod názvom We didn’t want to sound close to anything like Sting: the exhilarating freedom of the Czech shoegaze scene, zvuk tlmočiaci eufóriu z konca okupácie a začiatok „slobodných deväťdesiatych“, predstavujúc úplne nový zvuk a prístup ku gitarovej hudbe.

Genius loci dobovej Prahy však, značne menej euforicky, zachytáva aj dystopický Cybercomics Egona Bondyho či dokumenty Heleny Třeštíkovej. A niekde na pomedzí sveta dezilúzie a eufórie stojí snímka Šeptej od Davida Ondříčka. Práve Ondříčkov film a jeho postavy pohybujúce sa na pomedzí slobody a tápania mi pripomenuli dve čerstvé nahrávky z pražskej scény. Konkrétne Tomáš Kopáček aka Black Tar Jesus s novinkou AFTERMATH a Amelie Siba s albumom This may be the only way 2 heaven. Medzi oboma nahrávkami môžeme sledovať viacero analógií – okrem iného aj priame prepojenie hosťovaním Amelie Siby na Kopáčkovom albume, ktoré z nich robia funkčný a neprepočuteľný diptych. Tou nasilnejšou analágiou je však práve jasné nadviazanie na odkaz (zvukovú estetiku) českého shoegazingu.

Aj pokračovania sa môžu vydariť

AFTHERMATH aj This may be the only way 2 heaven sú nástupcami dvoch veľmi osobných a silných albumov, zachytávajúcich boj s vnútornými démonmi i hľadanie sa a započatie nových životných kapitol. A to bez negatív a pachutí, ktoré sa bežne spájajú s pokračovaniami, takzvanými dvojkami.

V prípade Black Tar Jesusa ide o album Year Insane, vydanom počas pandémie na prelome jari a leta 2020. Komorná nahrávka s vokálmi príznačne nahrávanými na toaletách klubu Ankali, kde Tomáš pracoval, išla doslova na kosť. Minimalistické výrazivo a zameranie sa na v princípe folkovo-pesničkársky súzvuk gitary a vokálu s minimalistickou rytmickou sekciou podáva krehký príbeh o vymotaní sa z temnej životnej etapy, keď šlo doslova o život. Navyše Year Insane sa uprostred pandémie (nielen vďaka svojmu názvu) stal – verím, že nielen pre hudobných publicistov–, jedným z emblémov daného obdobia. Ponúkol dostatok priestoru na osobnú kontempláciu a v archetypálnej rovine dokonca aj pre identifikáciu s problémami závislostí, zacyklenosti, narušenej sebahodnoty a s vnútornými démonmi.

O tri roky mladší album Amelie Siby Gently Double A zasa znamenal nečakanú otočku v kariére (a zvuku)  českej interpretky. Po nemastnom-neslanom indie popovom albume Love Cowboys (2021) Siba výrazne pritlačila na pílu a symbolicky zmazala svoje prvé dva albumy, prinášajúc azda najpôsobivejšiu transformáciu na súčasnej scéne. Strávila čas v Anglicku a vydala miestami až noise-rockový DIY album pripomínajúci étos skupín, ako sú napríklad Throbbing Gristle alebo Coil. Indie pop vystriedali ťahavé skreslené gitary, disonancie, noisovo-industriálne prvky a elegické melódie tiahnuce práve k shoegazingovému zvuku.

Odkrývajúc podobnú osobnú story o strácaní a znovu nachádzaní svojej sebahodnoty bol album ideálnym soundtrackom k nekonečným prechádzkam po rozbitých stredoeurópskych uliciach Prahy a Budapešti korelujúcich so špinavou a odviazanou estetikou albumu, ktorá navyše skvelo kombinovala už spomenuté, až sedatívne melódie s drásavými disonanciami a nepokojom.

Amelie aj Tomáš spolu šli v roku 2023 turné a teraz, veľmi príznačne, vydávajú takmer v rovnakom čase nové, výrazovo príbuzné albumy.

Party’s over

Album AFTERMATH sa nesie vo zvukovo komplexnejšom prevedení. Komorný zvuk gitary z Year Insane striedajú výrazné skreslenia a vrstevnatejšie produkcia, podobne ako pri Gentle Double A výrazne pripomína shoegazingové nahrávky z deväťdesiatych rokov. Viac než o priame nadviazanie na žáner však (opäť) ide o čisto náladové pokračovanie. Voľné inšpirovanie sa lokálnym dedičstvom. Black Tar Jesus aj vďaka textovým odkazom na vidoeherné svety vytvára pomerne výpravnú nahrávku, ktorá dokumentuje životnú etapu započatú už na albume Year Insane. Nie je to však album o nájdení, ale stálom hľadaní. Vstup do novej etapy a vyslobodenie so sebou nesú nutkavé otázky a ambivalencie.

Podobnú trajektóriu sleduje aj Amelie Siba a jej This may be the only way 2 heaven. Dostáva sa až do hard-corových a metalových polôh, sampluje tvrdé bicie a gitary. Všetka tvrdosť a špina sa však stávajú nástrojom na komunikáciu v princípe jemných, krehkých emócií. Album  pôsobí ako katalyzátor. Katalyzátor vnútorného napätia a tlakov, ktorým čelíme zvonka. Album o snahe ostať sama sebou/sám sebou pod tlakom civilizačného tempa či vynútenej súťaže s ostatnými aj s vlastným ja, ktorej následkom sú jedine pocit nedostatočnosti a frustrácia.

Ameliina práca s hlasom, ktorá sa nebojí expresívnešho prejavu ani postprodukčnej modulácie do podoby revu a hluku, je uhrančivá. Rovnako ako kompozičné narábanie nielen s jednotlivými skladbami, ale aj s albumom ako celkom. This may be the only way 2 heaven začína v princípe pesničkársky. Skladby Dusk Anthem, No Trace a Lock up pracujú s metalovými samplami, ale držia si jasnú štruktúru. Album však prechádza postupným rozkladom až ku skladbám Tango, Junkyard a Disslove, v ktorých prevláda kolážovitosť a fragmentácia – akcentujú atmosféru a silnú emotívnosť, ktorá akoby v priamom prenose zastierala myseľ. Začíname v bode erupcie, aby sme následne prechádzali troskami nachádzajúc úlomky samých seba a skladali svoj nový, do budúcna možno súdržnejší obraz.

Neo-shoegazing

V rámci širšieho shoegazingového trendu v priebehu rokov sa Amelii Sibe aj Black Tar Jesusovi v nadviazaní na žáner darí ísť významovo aj výrazovo hlbšie a viac po krku súčasnosti než skupinám, ako sú Manon Meurt alebo Please the trees. Ich albumy sú bez diskusie relevantné, kvalitné a hudobnícky komplexné, no žáner uchopujú skôr ako estetický artefakt.

Oba albumy sú emocionálnou štúdiou demaskujúcou podstatu smútku pod každou ťaživou alebo agresívnou emóciou. Gitary dunia, väzbia, vytvárajú valivé ozveny a autenticky zachytávajú zeitgeist. Ak bol shoegazing deväťdesiatych rokov zvukom oslobodenia spoločnosti, tak súčasné nadviazanie na jeho odkaz je hlbšou správou o hľadaní a tápaní v prostredí, ktoré sme následne stihli vytvoriť. Na vlne eufórie sa už viezť nedá. So zvýšenou citlivosťou teda prenikáme do dynamík a štruktúr roztrieštenej spoločnosti, diagnostikujeme jej frustrácie a slabiny.

Amelie Siba je v rozhovoroch ohľadom albumu politická a angažovaná, explicitne poukazuje na spoločenské presahy, svoju hudbu rámcuje ako relatívne priamy komentár. Black Tar Jesus zvolil naopak enigmatickejší a intímnejší prístup. Neo-shoegazing, ak to tak môžem nazvať, sa stáva oknom do duše súčasného človeka.

Autor je hudobný publicista

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

V neutíchajúcom poslucháčskom opojení Smutnými stropmi (2023) som úplne zabudol, a to napriek opakovaným reminderom z okolia, zaregistrovať, že projekt Bolka vydal ešte minulý rok v lete novú nahrávku – EP Žiadzasamy (2024). Ako sa však vraví: (a Bolka by bol s týmto konštatovaním isto spokojný) lepšie neskoro, ako nikdy. A jeho (ešte stále) nový, ultimátne letný projekt, plný nielen nečakaných zvratov a miestami až halucinogénnej inštrumentácie, ale najmä vzájomnej príťažlivosti, miestami až horúčkovitej tenzie a hormonálneho opojenia som naplno prebádal uprostred toho najhoršieho zo zimných mesiacov. A smutek utek. Možno ešte o to intenzívnejšie.

Bolkov sonický cirkus, rozbehnutý už na Smutných stropoch, naberá na Žiadzasamy priam fyziologické rozmery. V priamom prenose počúvame (letné) pomätenie zmyslov, roztúženosť a stavy tranzu, aké dokáže priniesť iba autentická ľudská túžba a… žáner letného hitu či klasický lovesong. Bolka je majster repetitívnych motívov, dráždivých disonancií a plôch, ktoré uzdravujú a v rovnakom čase dráždia osobné rany poslucháča. Najsilnejšie tento efekt zažívame v kompozične najrozvinutejšej skladbe a smutek utek.

Ku konečnej podobe albumu prispeli hosťujúci hudobníci: speváčky/vokalistky Alica Cvečková a Maruša Michalová, gitarista Edgars Rubenis, saxofonista Miro Tóth. Eklektická zmes hosťujúcich mien dotvára na Žiadzasamy charakter trochu divotvorného až magicko-realistického ansámblu, ktorý jeden večer robí párty roka vo vašom meste a druhý deň je nenávratne preč, takmer bez stopy. Kúzlo je intenzívne, ale pominuteľné.

Bolka ako hlava celého projektu dokáže prepájať moderné (ochota dekonštruovať a zároveň neopustiť popový feeling) s archaickým alebo skôr klasickým (intenzívny feeling romantizmu, masívna prevaha afektívnosti a odovzdanie sa vlastnému, alternatívnemu modu operandi, realite napriek). Vďaka tomu dokáže na novom albume zachytávať úplne nadčasový pocit pominuteľnosti a až bolestivej temporality momentov, v ktorých by sme najradšej ostali navždy. Bezčasie neexistuje, ale dá sa navodiť. Škoda, že vždy s následkami, ktoré zabolia. Popri tom nám stále znie hlasná pripomienka, že experimentálna hudba je najmä zábava a netreba strácať nadhľad. Aj keď uprostred diania strácame seba samých. Trochu Žijeme len raz a trochu Werckmeisterove harmónie.

Štyri tracky (z toho jeden remix, to je frajer) a niečo cez desať minút úplne stačí, aby ste nahrali jeden z albumov roka.

Bolka: Žiadzasamy. Weltschmerzen label, 2024.

Michael Papcun

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Sameyov nový album neprináša nič nové alebo nepočuté. Dokáže však adaptovať súčasný undergroundový zvuk (Zamecc, 9Kerm, Raynn, Gypsak…) spájajúci rap s nu-metalovými, metal-corovými a hardcorovými elementami. Kto Sa Boji Nesmie Do Lesa je prenesením tohto étosu do vyjadrenia s koherentnejšou formou, súdržným song-writerstvom kultivujúcim výbušné prúdy energie.

Čo viac, Sameyova revolta konečne presahuje tradičné ezoterické frázy a jednorozmerné odmietanie moderného sveta, volajúc po naivnom návrate do korún stromov. Eklekticizmus u Sameya nie je iba formálnym experimentovaním. Je funkčnou a rozvinutou metaforou pre generačné hľadanie sa, formovanie identity a snahu búriť sa proti zaužívaným pravidlám. To navyše nepôsobí iba ako imidžová fráza, ale ako autentický, nadčasový postoj, putujúci naprieč hľadaním a osvojovaním si nových foriem.

Kto Sa Boji Nesmie Do Lesa je prvým slovenským albumom, ktorý naplno doťahuje tézu, že „rap je nový punk“. Opäť nič objavné, skôr naopak – existujúce v povedomí už niekoľko rokov ( Playboi Carti a album Die Lit), avšak dotiahnuté do dôsledku, ktorý presahuje gitarové sample a hučiace bicie. Ide o postoj, o chuť pustiť sa hlavou proti múrom očakávaní, fanúšikovských základní, status quo… Platí to od úvodného FUKC OFF až po záverečnú baladu kam patrime?

Aj vďaka tejto skladbe nachádza Samey svoje miesto v slovenskej populárnej hudbe. Ak hľadáme osobnosť z minulosti slovenskej pop-music, ku ktorej by mal Samey najbližšie, mohol by to byť Laco Lučenič. Producentské a hudobnícke enfant terrible, ktoré ide opakovane proti očakávaniam, experimentujúce, zapájajúce nie najočakávanejšie elementy. Polarizuje a je maximálne zapamätateľné. Presne to je veta, ktorou sa dá opísať aj Samey na svojom aktuálnom albume. Kto Sa Boji Nesmie Do Lesa je album svieži a zároveň poukazuje na tradíciu alternatívnych prúdov v slovenskej populárnej hudbe, na ktoré by bola škoda zabudnúť. Aj podľa takejto svojznačnosti sa dá spoznať relevantná, uvedomelá revolta.

Samey: Kto Sa Boji Nesmie Do Lesa. 2025, Virgin Music.

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Jebať chodník, ideme vlastnou cestou

Je symptómom východoeurópskeho regiónu, že prvý kontakt s Crystal Garden mal podobu smalltalku s jeho členom, Barim, pred obchodným centrom. A je asi symptómom doby, že skôr než hudbu som zachytil ich vizuálne vychytaný merchandise (typograficky aj sloganovo precízne navrhnuté tričká s vtipnými a jasnými odkazmi v štýle „Reject Modernity, Embrace Tradition“. V tomto prípade: „Fuck Vapes, Crystal Cowboys Smoke Cigs“). Nielen na akciách, ale aj pri cestách mestskou hromadnou dopravou. Otázka však znie: Ako to v skutočnosti vyzerá za pomyselným plotom Crystal Garden? Debata s chalanmi, hoci na diaľku, bola plodná. A  sledovať ich vzájomné dopĺňanie sa a prirodzené vypĺňanie prázdnych plôch v postrehoch a názoroch bolo veľmi inšpiratívne.

Základné údaje: Crystal Garden je kolektív piatich chalanov, ktorý o sebe dáva výraznejšie vedieť od leta 2024. Tvorí ho rapper, skoro producent a „sympatický gádžo“ Danisen, producent, DJ a čoskoro aj debutujúci rapper Don Dracula Corleone Antonio Bari, pre kamarátov jednoducho Bari, majster vizuálnej identity a – povedané korporátnym jazykom – brand manažér Gava, dizajnér a DJ SAM2001 a do pätice Slavyyy, producent a so-called manažér celého kolektívu.

Keďže ide o vyladenú päticu, zaujímalo ma, ako vnímajú členovia Crystal Garden otázku kolektívu, respektíve komunity? Ich reakcia by sa dala zhrnúť do dvoch slov: veľmi uvoľnene. Pre Bariho ide o prirodzenú potrebu a vývoj, ako člen komunity sa skrátka cíti lepšie. Pre Danisena ide o otázku spoločného uvoľnenia a interakcie, no keď nahráva sám, dokáže byť introspektívnejší a ide viac do hĺbky. Gava dodáva, že keď je dostatok mikrofónov, tak sa proste „vyspívajú všetci“. A SAM2001 poukazuje na výhody tvorivého spojenia viacerých hláv – skrátka viac hláv, viac kreativity. Na čom sa jednoznačne zhodnú, je generačný význam rapu. Vnímajú ho ako médium autenticity a výsostne vlastného bytia. Ako nástroj, cez ktorý môžeš nájsť a nestratiť samého seba vo víre udalostí a vonkajších vplyvov. Akoby sa do rapovej hudby opäť vracal kontrakultúrny rozmer, ktorý do veľkej miery zmyla jej explózia v mainstreame.

Nie sme obraz doby 

Všetky tieto hodnoty sa odrážajú nielen na celkovom imidži Crystal Garden ambasádorujúcej súčasný mestský život plný párty, zamotávajúcich sa interpersonálnych vzťahov a túžby po eskapizme. Posilňujú aj istú „novú citlivosť“, objavujúcu sa v hlasoch mužských interpretov už od čias Yung Leana. V rámci Crystal Garden ide o výrazný stavebný prvok albumov rapera Danisena.

Za doterajšie vlajkové lode Crystal Garden môžeme označiť jeho nahrávky YOUNG AND GLOBAL (2023) a 8 (2024). Práve album 8 ma zaujal a až nečakane pohltil na konci leta, počas anestetizujúceho ležania na betónovom cípe poloprázdnej balkánskej pláže. Danisen na tomto projekte mierne opúšťa svoj zasneno-opiátový zvuk YOUNG AND GLOBAL a prináša tracky, ktoré sú výrazovo viac eklektické a celkovo „repovejšie“. Album 8 je na tunajšej scéne príbuzný zvuku Wena alebo Shimmiho, textovo má však Danisen najbližšie k českému raperovi Loudz1. V celkovom vyznení nahrávky prekvapia najmä až nečakane časté zvukové i rapové referencie na zvuk deväťdesiatok (veľký shout out tu dostáva napríklad Lauryn Hill).

Chalani na albume akoby robili precíznu revíziu rapového žánru. Vracajú sa k vplyvom rapovej psychedélie z desiatych rokov tretieho tisícročia, reprezentovanej albumami ASAP-a Rockyho, Travisa Scotta, Yunga Leana alebo v slovenskom kontexte debutovým albumom Haha Crew či sólovými albumami Sameya. Tu treba podotknúť, že ide o hudobných interpretov a vplyvy, na ktorých sa zhodnú všetci členovia Crystal Garden. K tomu treba pripočítať vplyvy súčasného rakúskeho a nemeckého post-rapu a sample pripomínajúce napríklad album Liquid Swords od RZA. Chalani sa do nich ponárajú a následne z nich vyťahujú nové prístupy a inšpirácie.

Centrom pozornosti albumu je, okrem perfektných Bariho produkcií, práve postava rapera Danisena. Už cover albumu s čiernobielou fotkou chalana utekajúceho po pláži môže byť prekvapivou voľbou, a to najmä v kontexte komunitnosti, ktorú opakovane spomínam. Faktom je, že ide o úplne pochopiteľné koncepčné rozhodnutie. Danisen sa na albume stáva pomyselným hovorcom novodobého romantizmu. Jeho hlas na trackoch prekvapí opakovanými introspekciami a ponormi do osobných tém, vďaka čomu sa jedným z kľúčových motívov albumu stáva hľadanie alebo skôr elementárna potreba lásky. Zároveň sa opakovane stavia proti prúdu, pričom jedným z najvymedzujúcejších tvrdení je bar „sme dobrí, nie sme obraz doby“, ktorý je síce dostatočne explicitný, ale nie prvoplánový, a už vôbec nie umelý.

Všetci členovia sa zhodnú na masívnom vplyve rapu na svoju generáciu ako žánru, ktorý prináša inšpiráciu a pocit „safe spacu“. Nevnímajú ho ako trend, ale ako hnutie, čo sa odráža aj v rozpätí referenčného rámca ich hudby.

Prísny, ale smíšny 

Na otázku, akoby definovali Crystal Gardensa, sa odpovede jej členov líšia: Pre Danisena je to Tvoja vlastná utopia, pre Bariho niečo, čo je všade okolo neho, pre Gavu bar z Danisenovho tracku „prísny, ale smíšny“, pre Slavyyyho je odpoveď priamočiara: „mladí hladní zmrdi“ a pre SAM-a je to jednoducho slovný moodboard: Autenticita, dopamín, kamufláž. Práve na jeho slová sa mi nadväzuje najlepšie. Z kolektívu je cítiť mladosť a dynamická energia, pretavujúca sa do viacerých kreatívnych výstupov, ktoré všetky formulujú jasný svetonázor rôznymi jazykmi. Popri hravosti drive je v Crystal Garden cítiť kus melanchólie, nie generačnej, ale archetypálnej. Či už ide o rap, tvorenie vizuálnej identity, beatov, tričiek, v princípe sledujeme formu boja. Boja za svet podľa seba a boja za vieru v utópiu. Však v diaľke vždy uvidíme mihnúť sa možnosť ostrova.

Čo dodať? Albumy Crystal Garden sú imerzívne, showky divoké, nohavice padnuté, svet rozutekaný, ale koherentný. Esencia živelnosti s prímesou magického realizmu. Tak, ako to sľubuje samotný názov kolektívu. Alebo ako vraví Bari: „Crystal Garden znie čisto a nereálne – tak chcem, aby na ľudí pôsobila aj naša tvorba.“

Je v tom kus romantizmu aj kus huličstva. Navyše, chalani dobre vedia, čo sa deje. Svojím prepojením hudby, imidžu, dbania na vizuálnu identitu a koncentrovaním sa na spontánny priebeh živých vystúpení pripomínajú potrebu a dôležitosť vytvárania si vlastných, súdržných svetov. Práve tie nám pomôžu v každodennom prežívaní. Fatamorgány a ostrovy pozitívnej deviácie. Skrátka regenerujúci únik do carollowskej králičej diery, ktorú si v Kryštálovej záhrade môže nájsť každý z nás.

Autor je hudobný publicista

PODVOD je… jednovečerný mikrofestival (?) alebo skôr showroom súčasného diania v undergrounde naprieč módou a hudbou, pričom zvýrazňuje v súčasnosti mimoriadne silné prepojenie oboch sfér.

Estetika PODVODU je mimoriadne koncentrovaná a eklektická. Spája prvky writerskej komunity, 2YK reunion, opium estetika, death metalové gitarové sample mixnuté s trapovými drum machines a prejav, ktorý naplno evokuje ozveny hardcorovej scény. PODVOD predstavil súčasný zvuk v podaní mien ako ZAMECC, 44 LEX,  9KERM, RAYNN, GYPSAK či DJs BARI alebo ANORAK boli posilnení cameom rappera Shimmiho. Výsledok bol zvukovo útočný a osviežujúci, plný energie, ktorá chýba napríklad zavedeným hudobným udalostiam v našom regióne. Nátura akcie má čo dočinenia s jej backgroundom, ktorý priblížili organizátorky Andrea a Karolína:

„PODVOD sme vymysleli najmä z frustrácie. Po pandémii tu vymrela kopa akcií a tie, ktoré ostali, nám prišli z časti pozérske, nasilu a bez duše. Chceli sme vytvoriť v prvom rade pevnú komunitu a kvalitný obsah undergroundových tvorcov. Väčšina z nich sú zároveň naši kamaráti a známi a chceli sme skrátka podporiť ich snahu. Štve nás, že na Slovensku sa stala normou veta „nič sa tu nedeje“ a málokto robí niečo preto, aby to zmenil.“

Z PODVODU si človek odnášal v prvom rade pocit autenticity a prelomenia bariér, atmosféru priestoru, kde je so vzájomným rešpektom všetko povolené, nikto si nerobí veľkú hlavu s ničím a ide proste na vec. DNA DIY scény.

Michael Papcun 

Charizme a konečnému efektu albumu však pomáha v prvom rade skutočnosť, že Loudzove tracky nie sú komponované ako dramatické rollercoastery motívov a flowov. Nesú sa naopak v ležérnych, miestami až narkotických polohách. Rapový prejav pláva na prevažne letargickej hladine a prechádza do mierneho spevu, dopĺňaný hlbokými basami a hypnotickým výberom samplov. Jedným z vrcholov albumu je minimalistický saxofónový sampel v skladbe Ruzyňe či uspávankový syntetizátor v skladbe Yuh.

Loudz1 a jeho producenti sa nikam neponáhľajú (neraz pripomínajú štýl rakúskej rapovej scény – Yung Hurn a spol) a 24 až fyzicky evokuje neskoré večerné/nočné ponevieranie sa mestom, jeho zaľudnenými epicentrami aj vyľudnenými zákutiami. Občas narazíme na párty, inokedy zavítame na zašitý byt alebo sa ocitneme úplne sami. Toto vírenie a cyklenie sa dočahuje až na prvé lúče skorého rána, len aby sme sa opakovane dostali do toho istého sledu udalostí. Prechodne príde čas aj na tvrší banger (Super Trooper), aj silno euforické momenty (Rewind). Spomenutá narkotickosť a repetitívnosť Loudzovho zvuku nie je otupujúca. Vo svojej schopnosti spomaľovať  ponúka zvláštny priestor pre regeneráciu.

Album 24 svojím rozsahom (24 minút a pomerne osekaný výrazový rozsah) možno nie je vyslovene „symfóniou“ mesta, ale pomyselnou sériou skladieb pre komorný orchester mesta je určite. A táto metafora funguje na viacerých úrovniach. Loudzova výpoveď vie byť poslucháčovi naozaj blízka, skladby nie sú megalomanské, aj preto tak dobre vystihujú a hodia sa do klubov, podchodov, nočných ulíc či panelákových izieb, rozunujú na sedadlách taxíkov aj MHD. Je to pulz života. A vôbec nevadí, že je underground, že ho ostatní hľadajú ako geocachku (netušil som, že táto aktivita ešte rezonuje, pozn. autora). Aj v tom (alebo najmä v tom?) aktuálne spočíva Loudzovo čaro. Ostáva veriť, že oň nepríde počas ďalšieho rastu.

Michael Papcun 

Loudz1: 24. 2024, self-release/Virgin (distribúcia)