Možno sa s ním najlepšie stotožnia dvadsiatnici a tridsiatnici, ktorí sa ľahko nájdu v príbehu hlavného hrdinu. Ten práve vyšiel z vysokej školy a neskrýva svoje nedokonalosti – že nedokáže vravieť nie, že akceptuje často príšerné pracovné podmienky na voľnej nohe, že stres skôr vstrebáva, než aby mu čelil, že si naberá viac, než dokáže zvládnuť, a tak sa postupne vzďaľuje blízkym a zhoršuje sa jeho zdravie. Podmienky jeho práce v príbehu budú až povedome pripomínať skúsenosť mnohých pracujúcich v kultúre alebo reklame: človek má byť rád, že môže robiť „to, čo ho baví a nesťažovať sa“. Podobne túto oblasť nedávno stvárnila aj Lucie Lomová v oceňovanom komikse Každý den je nový.

Jadro novinky Poď! tvorí príbeh o netradičnom vzťahu medzi majiteľom a domácim miláčikom. Ten je v skutočnosti komplikovanejší, než ako ho najčastejšie spracováva popkultúra. Vstupujú doňho totiž aj ekonomické problémy alebo napríklad rozchod partnerov, ktorí sa o psíka predtým starali spolu, a zrazu ťarcha zodpovednosti padá len na jednu osobu. 

Autor Dávid Marcin na uvedení knihy v bratislavskom Artfore upozornil, že v ňom nemáme hľadať dokument, no aj tak pôsobí veľmi autenticky. Má za sebou mnohé knižné spolupráce, napríklad so Soňou Balážovou vydal silný príbeh z druhej svetovej vojny Dozvedela som sa, že žiješ alebo s Jurajom Čorbom vydal scifi Všetky tie svety, no tentoraz ako sólo autor pôsobí vo výsledku v niečom najsebavedomejšie a najnápaditejšie. V historickej téme ho možno limitovali reálie, a knihe Všetky tie svety celkovo chýbal kohézny dej. V novinke však akoby ani nepotreboval slová.

Najzaujímavejšie sú totiž sekvencie prerozprávané v pohyboch, mimike, farbách, v práci s tieňmi. Urobiť komiks čisto bez slov by bolo nepochybne zaujímavou výzvou, v tejto podobe (so scenárom Marcinovi pomohol Ján Púček) však pôsobí prístupnejšie širšej cieľovej skupine a text občas vnesie do deja humor, ako napríklad opakujúci sa žart s päťdesiatimi eurami, ktoré si od hrdinu s prázdnou peňaženkou pýtajú úplne všade.

Spolu s minuloročnou Lujzou mimo obrazu prináša svieži vietor. Takto vyzerá vyzretý autorský komiks, ktorý sa nebojí pozerať na temné odtiene súčasného sveta, no predsa v ňom nachádza ľahkosť, láskavosť a nádej.

MARCIN, Dávid: Poď!, E.J. publishing, 2026, 216 strán.

Marek Hudec

Rossa slovenské čitateľstvo už pozná. Pred štyrmi rokmi mu Absynt vydal jeho najznámejšie dielo Úraz, ktoré s humorom a citlivo približuje život chlapca s mentálnym znevýhodnením. Dielo získalo prestížnu nemeckú cenu Max und Moritz. Jeho novší grafický román Nirvána je tady spočiatku pripomína triler. V skutočnosti ide o zaujímavý žánrový mix. Stretáva sa v ňom viacero dôležitých spoločenských tém. Objavujú sa aj nečakané dejové zvraty. Mohlo by sa zdať, že mu chýba hlavná téma. Striedanie perspektív pôsobí miestami eklekticky, divoko. Napriek tomu zanechá silný dojem.

Rossova Nirvána je tady v niečom pripomína knihu Veľké leto od Ewalda Arenza. Pôsobivo zachytáva dospievanie v atmosfére ospalého leta. Rossovi hrdinovia, súrodenci Tâm a Dennis, trávia väčšinu času na ulici, kde prežívajú aj prvé lásky. Do ich všedných dní zasiahne znepokojivý objav súvisiaci s príbehom tajomného dievčaťa Hoa Binh, ktoré stretli na parkovisku. Nálezom odseknutého prsta sa roztáča pomyselný kolotoč udalostí, ktoré postupne rozkrývajú nielen príbeh Hoa Binh, ale aj ďalších ľudí žijúcich na okraji.

Autor v knihe stavia do popredia skúsenosti imigrantov a ich druhej generácie. Spomedzi postáv zaujme napríklad osud herečky na dôchodku. Keďže nemá peniaze na nájomné, nelegálne žije v chatovej oblasti mesta. Ross dej zasadil do skutočnej berlínskej štvrte Lichtenberg, v čase studenej vojny súčasť východného Nemecka, kde dnes žije významná časť vietnamskej komunity. História i súčasnosť berlínskej mestskej štvrte môže pripomínať slovenskú skúsenosť vietnamskej diaspóry vrátane jej druhej generácie, ktorú vo svojej tvorbe pôsobivo zachytáva fotografka Kvet Nguyễn – v esejistickej knihe Všetko, čo nás spája alebo na nedávnej výstave v Galérii mesta Bratislavy.

Ak ste čítali Rossov Úraz, možno vás prekvapí dĺžka jeho novinky – pôsobí prepracovanejšie, hravejšie. Úraz možno prirovnať ku komornej novele zameranej na jedného hrdinu. Novinka pripomína skôr román s viacerými prepojenými dejovými líniami. Napriek väčšiemu rozsahu ju však prečítate rýchlo. Zaujme aj krásnou kresbou. Čiernobiela estetika pôsobí surovo, no citlivý spôsob karikatúry dodáva postavám ľudskosť. Nechýbajú ani odľahčené momenty.

Mikael Ross: Nirvána je tady. Centrala, 2025.

Václav Havel sa po zverejnení vyhlásenia Charty 77 ocitol vo väzení, kde zápasil s pochybnosťami a vlastnou slabosťou, aby sa napokon v liste adresovanom generálnemu prokurátorovi zaviazal, že sa „zdrží všetkých nelegálnych aktivít“. Tento krok sám vnímal ako podpis zmluvy s diablom a vyčítal si ho ako osobné zlyhanie. Zároveň ho v tom čase trápili aj výčitky svedomia súvisiace s neverou voči manželke Olge.

Dramatická scéna, ktorá skutočne pripomína faustovský príbeh, je však príkladom toho, že komiks zlyháva v rovine príbehu. Autor scenára Michael Žantovský bol zároveň Havlovým priateľom a napísal o ňom rozsiahlu, šesťstostranovú knihu. Nový komiks, ktorý symbolicky vyšiel 17. novembra 2025, však dejovo pôsobí ako výsek z oveľa väčšieho celku a chýba mu priveľa kontextu.

Scéna vo väzení by bola omnoho pôsobivejšia, keby nám Žantovský hrdinu komplexnejšie predstavil. Vďaka detailnejšiemu kontextu by sme rozumeli tomu, z čoho pramení Havlov vnútorný smútok či pochybnosti o samom sebe, alebo by nás k tomu autor scenára aspoň jasnejšie naviedol. Rovnako nedostatočne postupuje aj v dejovej línii súvisiacej s Havlovým osobným životom. Nevera a s ňou spojené dilemy by nás zasiahli hlbšie, keby nám dôkladnejšie predstavil jeho vzťah s Olgou. Platí tiež, že autor si mohol vybrať aj výpovednejšie epizódy z Havlovho detstva, ktoré príbeh otvárajú a uzatvárajú.

Žantovský sa možno spoliehal na to, že českí čitatelia a čitateľky detailne poznajú pozadie Havlovho života a nechcel opakovať známe fakty. Avšak mladším generáciám žijúcim na Slovensku budú tieto súvislosti určite chýbať. V našom prostredí navyše máme aj s čím porovnávať.

Pred viac ako rokom vyšiel v komiksovej podobe príbeh Milana Šimečku s názvom Súdruh disident, ktorý zachytáva životné dilemy podobného hrdinu v rovnakom dejinnom období. A výsledkom je výrazne pôsobivejšie dielo. Bolo rozsiahlejšie a zároveň oveľa sústredenejšie.

Komiks o Havlovi síce predstavuje množstvo postáv z okruhu jeho priateľov – treba dodať, že trefne prostredníctvom ich záznamov v policajných spisoch –, no väčšina z nich sa mihne len v jednom či dvoch paneloch a do deja nijako výraznejšie nezasiahne. Otázkou zostáva, či ide o vedomý edukatívny zámer, alebo sa jednoducho nepodarilo efektívne využiť už aj tak obmedzený priestor?

Úspešnejší než v kresbe osobnosti a vnútorného sveta hlavného hrdinu je komiks vo vykreslení doby. Tragikomicky pôsobí scéna so susedmi, ktorí sa Havlovi po jeho zatknutí vyhýbajú, ako aj výjav z prísne sledovaného pohrebu Jana Patočku. Vizuálna stránka komiksu, ktorej autorkou je Štěpánka Jislová, pôsobí autenticky, avšak miestami – vzhľadom na charakter príbehu – až príliš idylicky. Komiks HAVEL: hrátky s čertem napokon pripomína skôr ochutnávku a funguje ako reklama na oveľa rozsiahlejšiu životopisnú knihu. Alebo by nám autorská dvojica mohla priniesť pokračovanie?

Michael Žantovský a Štěpánka Jislová: HAVEL: hrátky s čertem. Argo, 2025, 144 strán.

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Čítanie Oskara Eda pripomína pozeranie filmov Davida Lyncha. V jeho postave sa odrážajú hlboké obavy o spoločnosť, ktorej nie vždy rozumieme. Keďže sa veľmi snažíme, a vôbec sa nám to nedarí, cítime sa ako v surrealistickej nočnej more, kde už nič nedáva zmysel. Hrdinom komiksového románu je tínedžer uväznený v aute s dvoma rozhádanými rodičmi. A jednou z interpretácií jeho fantastických nadprirodzených vízií sveta je práve neschopnosť prispôsobiť sa svetu dospelých, ktorý on vidí – a nemôžeme sa mu vôbec čudovať –, ako úplne nefunkčný a odsúdený na zánik. 

Možno aj preto má Oskar Ed zvláštne prázdnu tvár a hlavu pripomínajúcu vajce. Autor chcel vytvoriť postavu, na ktorú ľahko dokážeme naviazať naše vlastné skúsenosti – je to človek milión. Jednotlivé epizódy príbehu sa začínajú opakujúcim sa motívom: precitnutím na zadnom sedadle na nekonečnej ceste, čo trochu pripomína film Skrytý pôvab buržoázie. Oskarov otec sľubuje skvelý výlet, no idylickú predstavu zakaždým naruší niečo nečakané a znepokojujúce. 

Slovenské vydanie rozsiahleho komiksu sprevádza spletitý príbeh podobný vydaniu Majlingovho Ruda. Postava Oskara Eda sa tiež po prvý raz predstavila čitateľstvu v Česku – bolo to v roku 2003. Ďalšie dve pokračovania vyšli v rokoch 2004 a 2005 vo vydavateľstve Mot. O pár rokov zaujal aj v Poľsku, keď jeho preklad vyhral hlavnú cenu na Medzinárodnom komiksovom festivale v Lodži. 

Oskara Eda vytvoril ilustrátor slovenského pôvodu Branko Jelínek, ktorý sa narodil v Banskej Štiavnici a študoval v Bratislave, no dlhodobo žije v Prahe. Názov textu treba preto brať s istým odstupom, keďže je otázne, či Oskara Eda môžeme považovať za slovenský komiks. Faktom je, že v tomto roku vychádzajú jeho príbehy po prvý raz v slovenčine. Nie je to prekvapivé, lebo aj zásadné superhrdinské diela komiksového formátu majú problém nájsť u nás vydavateľa. Napokon i na slovenské vydanie Ruda sa čakalo roky a keď konečne vyšlo, väčšina mala jeho príbeh už prečítaný v češtine.

Hrubá kniha Oskara Eda s podtitulom Môj najväčší sen nie je súborným vydaním predošlých príbehov z nultých rokov, ale samostatným románom, ktorý vyšiel v roku 2016 a získal najvýznamnejšiu českú cenu Muriel. Zaslúžil by si u nás čo najväčšiu pozornosť, lebo je nielen skvele nakreslený, ale aj napísaný. Hoci hádky Oskarových rodičov môžu pôsobiť repetitívne – a možno dokonca zámerne, podnecujú veľa úvah o citovej manipulácii a živote v nefunkčnej rodine. 

Z panelov dýcha zúfalstvo a záver síce pôsobí vyslovene antiklimakticky, no cieľom komiksu je prekvapovať. Okrem toho určite poteší aj mnohých fanúšikov a fanúšičky hororových príbehov H. P. Lovecrafta. V Oskarovom svete sa to totiž hemží príšerami a pocitom, že sa pod povrchom zdanlivej hojnosti v kapitalistickej spoločnosti skrýva niečo zlovestné a skutočne skazené. 

Branko Jelínek: Oskar Ed: Môj najväčší sen. 2025, BRAK, 342 strán.

Poznámka: Vedúci vydavateľstva BRAK je zároveň členom redakcie Kapitálu.

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Textovo vychádza z výskumu novinára Dávida Baraka, ktorému o mafii vyšli dve reportážne knihy. Gyenes ich spracoval do dialógov a monológov, ktoré vo väčšine scén pôsobia autenticky, ľahko a miestami aj vtipne. Oproti filmom o Černákovi sa nezdá, že by bol obraz mafiánov skreslený alebo romantizujúco podaný. V komikse sú to skrátka bežní ľudia, ktorí sa nechali stiahnuť, lebo uvideli príležitosť ľahko zarobiť, presadiť sa v spoločnosti a získať rešpekt – nespochybnili prostriedky, ako to dosiahnuť, a veľmi neskoro si uvedomili nebezpečenstvo, ktoré s tým bolo spojené.

Dojem z textu trochu narúšajú scény s Jaroslavom Spišiakom. Niežeby nebol vykreslený uveriteľne, no je cítiť, že text konzultoval. V jednej scéne sa napríklad rozpráva s kolegom pomerne podrobne o systémových chybách, ktoré by bolo treba zmeniť v zákone – a skôr si vieme predstaviť, že by podobné vety ako politik hovoril novinárovi v rozhovore než kamarátovi pri cigarete.

Dôležité je tiež spomenúť, že hoci si komiks zaslúži veľa pochvaly, pôsobí ako prológ alebo ako časť väčšieho celku. Napokon, Gyenes neskrýva, že ďalšie epizódy pripravuje. Tento komiks končí v okamihu, keď sa mafia v Dunajskej Strede sprofesionalizuje a polícia sa prvý raz odhodlá jej vzoprieť. Záver je tak cliffhangerom pre dvojku, na ktorú si ešte počkáme – a ktorá môže byť ešte napínavejším príbehom.

Napriek spomenutému je však 113 rán výnimočný počin. Osobitou postavou je prostredie Dunajskej Stredy, ktoré autor spracoval s citom pre detail. Naštudoval si jednotlivé miesta, na ktorých sa dej odohráva – socialistické bytovky, malebný domček, v ktorom sídli policajná stanica, aj zloženie obyvateľstva, ktoré je do veľkej miery maďarské. Na Slovensku vo všeobecnosti vychádza málo komiksov od domácich autorov, o tých kriminálnych ani nehovoriac. Naposledy niečo podobné vyšlo v roku 2002 s antológiou príbehov Rogera Krowiaka. Novinka 113 rán je teda v istom zmysle prelomová a dôkazom, že komiksová tvorba u nás začína byť pestrejšia.

Pri pohľade na vizuálnu stránku Gyenesovej knihy sa zároveň hneď núka prirovnanie ku kultovému dielu Franka Millera Sin City. Tenké línie zvýrazňujú drsné tváre, ostré hrany budov a kombinácie čiernej a bielej občas naruší krvavá červená, ktorá vypĺňa mŕtve telá, scény vraždenia alebo šialenstvo v očiach.

Gyenes, Gábor: 113 rán, 2025, N Press, 184 strán.

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Hoci sa Tagameho tvorba šírila celosvetovo, no často iba potajomky, väčšieho uznania sa mu dostalo až v poslednom desaťročí vďaka sérii určenej širšiemu publiku s názvom Manžel môjho brata – ktorá teraz vychádza aj v českom preklade. Hoci je menej dráždivá (v prvom zošite nenájdeme žiadnu erotickú scénu), zaujímavo tematizuje homofóbiu. Jaiči vychováva na predmestí Tokia dcéru Kano a zároveň sa vyrovnáva so smrťou svojho dvojčaťa Rjódžiho. Ich vzťah bol skôr chladný – brat z Japonska utiekol kvôli predsudkom a v Kanade sa zosobášil so svojím partnerom Mikeom. Teraz vdovec Mike prichádza navštíviť manželovu rodinu. Jaiči je pri stretnutí s dobrosrdečným Kanaďanom konfrontovaný s množstvom stereotypov, ktoré mu vštepila spoločnosť. Najprv ho odpudzuje samotné objatie s gejom, neskôr sa obáva, že priateľstvo s Mikeom by mohlo „pokaziť“ jeho dospievajúcu dcéru. Ako jej vysvetliť, že v iných krajinách sa môžu dvaja muži zosobášiť?

V niečom pôsobí Tagameho komiks takmer vyučujúco. Prostredníctvom postavy Kano autor jednoduchým, až detinským jazykom vysvetľuje základné koncepty tolerancie. Dej prebieha pomerne predvídateľne: Jaiči si postupne Mikea obľúbi a zároveň lepšie začína rozumieť svojmu zosnulému bratovi. Kritici by mohli namietať, že Tagame neprináša výraznejšie dejové zvraty, jeho mužské postavy majú až príliš dokonalé telá a absentuje väčšia inkluzivita. Manžel môjho brata je však veľmi príjemným a autentickým čítaním. V niečom môže pripomínať Motýliky, hoci tie sú určené inej vekovej skupine.

Táto manga môže najviac obohatiť nekvír rodičov či nekvír dospelých mužov, ktorí sú síce čiastočne otvorení a prijímajúci voči menšinám, no často si neuvedomujú mnohé, aj drobné, mikroagresie, ktorým LGBTI+ ľudia denne čelia. Zároveň dielo dobre vykresľuje aj odlišný odtieň homofóbie, ktorý v Japonsku vyplýva z iných kultúrnych koreňov. Možno aj pre svoju prístupnosť získal Manžel môjho brata v roku 2018 Eisnerovu cenu za najlepší medzinárodný komiks v preklade.

Tagame, Gengoró: Manžel mého bratra, 2025, 352 strán.

Marek Hudec

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Keď knihu Tady prvý raz otvoríte, možno vám nebude pripomínať komiks. Obrázková publikácia ukazuje jeden rovnaký záber v rôznych, neustále sa meniacich kontextoch. Americký ilustrátor Richard McGuire zachytil pohľad na jednu obyčajnú americkú obývačku v priebehu tisícročí a vizuálne sa inšpiroval estetikou fotoalbumu. Začína v praveku a končí vo vzdialenej budúcnosti. Kto si chce prečítať priamočiary komiksový príbeh, zostane sklamaný. Kto túži po niečom netradičnom a po skutočne ohurujúcej meditácii o plynutí času, už nemusí hľadať ďalej.

McGuire si koncept vymyslel ešte v roku 1989 ako jeden zo svojich bočných projektov, no potom sa ním dlho nezaoberal – až kým mu neochoreli rodičia a on sa musel vrátiť do rodného domu a sledovať, ako sa jeho priestor zmenil. Ako sám vravel (pre magazín The Atlantic v roku 2014), človek si málokedy uvedomuje prítomnosť. Väčšinou rozmýšľa o minulosti alebo budúcnosti. V Tady pripomína, že by sme sa mali viac sústrediť na bežné okamihy, ktoré sa odohrávajú práve tu a teraz. Ľudia sa v zábere v rohu rovnakej obývačky rodia, vyrastajú, zakladajú rodiny, zažívajú radosti, čelia sklamaniam, zomierajú a sú v dome nahradení novými obyvateľmi a obyvateľkami.

Pripomína to koncept filmu A Ghost Story (2017) Davida Loweryho, ktorého hlavným hrdinom bol tiež neúprosne utekajúci čas. Jeho plynutiu totiž neunikne ani samotná stavba domu v komikse, ktorá najprv neexistuje, potom sa postupne stavia, mení sa jej zariadenie, chátra a napokon sa stráca v dôsledku prírodnej katastrofy. V knihe síce klasický príbeh nehľadajte, no keď ju budete čítať pozorne – a ideálne sa k nej niekoľkokrát vrátite, prípadne si spravíte poznámky – budete na jej stránkach spoznávať viaceré opakujúce sa postavy. Ich životné osudy si dokážete poskladať. Je to sci-fi alebo fiktívny časozberný dokument na štýl filmu Chlapčenstvo?

Možno skôr veľmi originálny experiment, ktorý zaujímavo skúma hranice komiksu ako média. McGuire nepoukazuje na významné dejinné udalosti. Aj štýl kresby je skôr realistický – zdôrazňujúci detaily, architektúru a dizajn miestnosti. Istému komentovaniu spoločnosti alebo jej varovaniu sa však autor nevyhol, napríklad v prípade záberov do budúcnosti a náznakov, kam sa podľa neho bude ľudstvo uberať.

Humor a významné zvraty McGuire nachádza v spôsobe, ako jednotlivé obrazy preskupuje a ukladá na seba či vedľa seba. Na jednom políčku sa tak môžu stretnúť postavy vykonávajúce rovnakú činnosť, no v rozostupe niekoľkých storočí. Je to, akoby na seba ukladal rôzne okná cestujúce v čase. Knihu do českej verzie navyše preložil Marek Torčík, autor oceňovanej novely Rozložíš paměť.

McGuire, Richard: Tady. Host, 2025, 304 strán.

Marek Hudec

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Pred pár rokmi vydal Kapitál skvelú knihu Playstation – Svet snov od Alfieho Bowna, ktorý našiel vo videohrách odraz mnohých negatívnych spoločenských javov. Autor citoval štatistiku, že do hráčskej komunity patrí viac než pätina svetovej populácie, čím v médiu videl aj silný nástroj politickej zmeny. V porovnaní s Bownovým knižným titulom sa dá povedať, že nová kniha škótskeho autora Edwarda Rossa s názvom Paříme kĺže v analýze videohier skôr po povrchu. A nesúvisí to s faktom, že vyšla ako komiks.

Ross, ktorý predtým napísal aj esej Filmish o dejinách filmu, pristupuje k popkultúre láskavejšie a prehliada korporátne prostredie s pochybnými hodnotami, v ktorom videohry často vznikajú. Hoci, a tu treba text pochváliť, sa zaoberá aj viacerými toxickými trendami vo videohrách.

Spomína napríklad niekdajšiu prezentáciu žien ako objektov, ktoré nemajú v príbehoch vlastný život ani túžby, kritizuje rasizmus a zneviditeľňovanie kvír ľudí. Nevyhýba sa ani spôsobom, akými je zobrazované násilie a aký vplyv môže mať na mladých (dvaja tínedžeri, ktorí v roku 1999 zavraždili 12 študentov a jedného pedagóga na strednej škole v Columbine, boli napríklad fanúšikmi hry Doom).

Pozitívne tiež je, že Ross zrozumiteľne a atraktívnou formou prezentuje všetky dôležité revolučné pohyby a zaujímavé koncepty vo vývoji videohier: ako sa prostredníctvom joystickov stávajú postavy v hre rozšírením nášho vedomia, ako sa identifikujeme s fiktívnymi telami, ktoré sú dokonalejšie než tie naše, aký úžas vyvolali prvé first-person strieľačky.

Ross zaujímavo vstupuje do knihy ako samostatná postava — rozprávač prehovárajúci k čitateľstvu. Na rozdiel od iných textov zaoberajúcich sa videohrami nachádza ich prapočiatky v živočíšnej ríši, pred dvomi miliónmi rokov, v naháňačke a skrývačke, a vo videohrách vidí moderné pokračovanie stolových hier.

Veľkou výzvou preňho musela byť voľba vizuálneho štýlu, keďže odkazuje na desiatky rôznorodých titulov. Treba však povedať, že výsledok mohol vyzerať aj zaujímavejšie — Ross volí jemnú, neveľmi údernú estetiku bez experimentálnejších nápadov, čo je škoda. Ukážkou toho nech je neveľmi atraktívna obálka s automatom, ktorú v kníhkupectve ľahko prehliadnete. Hádam každá stránka komiksu pôsobí dynamickejšie.

Trochu sklame aj skutočnosť, že vo veľkej väčšine knihy obrázky iba ilustrujú text. Ross málokedy využíva bubliny a formát dialógu. K téme sa vo formáte komiksu dalo pristúpiť aj kreatívnejšie. A možno mnohým po prečítaní knihy napadne, či musel byť text vôbec doplnený o obrázky.

Napriek kritickým bodom však môže byť Paříme pre mnohých a mnohé dostačujúcim úvodom do problematiky a pútavým zhrnutím pohnutých dejín média, ktoré sa teší celosvetovej popularite. Ak by vás zaujímalo viac, za pozornosť stojí aj podcastová miniséria Hry a my.

Edward Ross: Paříme. Komiksová historie videoher. Host, 2024, 208 strán.

Marek Hudec

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Krátky, ale výborný komiks nemeckej komiksovej autorky Julie Bernhard zhrnul svoju základnú tézu v priliehavom názve Ještěže jsme si o tom promluvili. Skladá sa totiž z niekoľkých komických rozhovorov, respektíve skôr monológov. Nepríjemná stará mama sa pýta na partnera, hoci vie, že hrdinka žiadneho nemá. Kamarátka rozpráva o toxickom vzťahu, v ktorom však napriek všetkému a nepochopiteľne zostáva. Kamarát sa sťažuje na problematický svet profesionálneho umenia. Nerozprávajú len ľudia, ale aj naštvaný psík, zomierajúca izbovka a pokazený hriankovač.

Je evidentné, že všetci túžia len po pozornosti, a nie rozhovore. Túžia hovoriť, ale nie počúvať. Autorka nedávno zdieľala na Instagrame aj status, v ktorom tému ďalej rozvíja: „V poslednom čase veľa premýšľam o tom, čo spoločnosť očakáva od žien, a že sa tieto očakávania posúvajú k podradenosti. Chvália nás, že sme jemné, a táto jemnosť má byť ukazovateľom našej ženskosti. Spoločnosť vyžaduje od žien jemnosť, no v skutočnosti je to len ďalší nástroj ich útlaku, aby boli ticho.“

Bernhard trefne a jedinečne zachytila prežívanie hlavnej hrdinky cez pohľad z prvej osoby. Spolu s ňou počúvame, pričom sa od nás očakáva, že budeme prikyvovať. Spolu s ňou vstrebávame vyčítavé pohľady a banalitu každodenného života. Dialóg o nečakanom rozchode napríklad komicky lemujú prestrihy na zaľúbené páry sediace pri vedľajších stoloch v bistre. Medzi jednotlivými scénkami hrdinka nachádza útočisko na pohovke vo svojom byte, nad ktorou visí plagát s veľavravným nápisom: „Eat. Shit. Die.“ Hoci situácie ilustrujú obrázky s tlmenými farbami, nie je to depresívne čítanie, ale veľmi vtipné.

Minimalistická kresba a práca so zdanlivo nudnou všednosťou pripomína Sabrinu (v slovenčine ju vydal Absynt v roku 2021) od Nicka Drnasa, vôbec prvý komiks nominovaný na prestížnu Bookerovu cenu. Obe knihy skvele zachytili nátlak, ktorý sa skrýva pod banálnym povrchom, v tichu. Dokresľuje to, zámerne, príliš úhľadný dizajn strán, na ktorých sú obrázky zoradené do symetrických koláží. Komiksovú novelu síce uzatvára poznámka, že podobnosť situácií s realitou je čisto náhodná, no väčšina scén pôsobí autenticky. Surrealistické vsuvky, ako sú mačka s tretím okom či hovoriace predmety, nevytrhávajú z deja, skôr umocňujú jeho absurdnú atmosféru.

Kniha získala cenu za najlepší nemecký debut a porota Max und Moritz-Preis vyzdvihla jej humor. Autorka je mimochodom súčasťou feministického kolektívu SPRING a jej ilustrácie ste mohli vidieť v časopisoch New Yorker alebo Popular Science. Jej debut Ještěže jsme si promluvili je originálny obsahom aj formou. A možno by stálo za to preložiť aj jej komiksovú biografiu Simone de Beauvoir.

Julia Bernhard: Ještěže jsme si o tom promluvili. Centrala, 2025, 96 strán.

Autor je spisovateľ a publicista

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Filmový upír Nosferatu zažíva v roku 2025 veľké vzkriesenie. Okrem toho, že s ním Robert Eggers nakrútil úspešný film (zarobil 180 miliónov dolárov pri 50 miliónovom rozpočte), výtvarník Andrej Kolenčík ho pozval na výlet na súčasné Slovensko. Napísal a nakreslil o ňom zábavný nový komiks Nosferatu sa vracia. V súvislosti s americkým filmom je načasovanie jeho vydania podozrivo zladené, hoci oba príbehy sú žánrovo veľmi rozdielne.

Koncept Kolenčíkovho scenára pripomína satirickú knihu Timura Vermesa A je tu zas, kde sa po takmer storočnom spánku prebúdza Hitler a rozčarovane spoznáva svet budúcnosti. Vôbec mu totiž nerozumie. Nosferatu sa podobne rozhodne po dlhom čase vybrať do končín, kde ho kedysi oslavovali. V Rumunsku čelí chudobe, musí prepustiť svojho verného služobníka a očakáva, že si v zahraničí zarobí. Ako sám vraví, je migrantom – ale ekonomickým. Ak ste totiž nevedeli, a Kolenčík na to odkazuje, upírsky horor má u nás dlhú tradíciu – napríklad pôvodný film Nosferatu, symfónia hrôzy z roku 1922 nakrúcali aj na Oravskom hrade a za socializmu u nás vznikli legendárne filmy Upír z Feratu alebo Krvavá pani. Nosferatu je však na súčasnom Slovensku stratený a odvrhnutý.

Kolenčíkov komiks exceluje v rôznych popkultúrnych odkazoch, ale aj narážkach na spoločenské dianie. Pripomenie napríklad národné menu, slovník ministerky kultúry aj virálny prejav ministerky zdravotníctva citujúcej Drakulu („Krv je život“). Slovensko je v Kolenčíkovom podaní zábavne zaostalé – niekedy až na hranici korektnosti, dokonca až tak, že pripomenie scény o našej krajine z filmov Hostel a Eurotrip. Paroduje sa kultúra sociálnych sietí, súčasná domáca filmová tvorba, krčmy, ale aj inteligencia polície, narastajúci extrémizmus a konšpiračné myslenie. Humor je hravý, rovnako ako kresba – nie príliš detailná, skôr pripomínajúca jednoduché karikatúry, a možno trochu aj animátora Viktora Kubala (autora Krvavej pani).

Mnohé lokality sú pritom skutočné a celkom presne zobrazené – vygoogliť si napríklad viete oravský penzión Severka, kde sa Nosferatov štáb v príbehu ubytuje. Okrem toho, že Kolenčík a spoluautor ilustrácií Adrián Hnát dobre kreslia situačný humor, presvedčia aj niekoľkými akčnými scénami, ktoré premyslene a dynamicky rozložili medzi panelmi. Komiksu sa dá vytknúť jedine jeho dĺžka – končí totiž príliš rýchlo a námet by uniesol aj košatejší príbeh. Napríklad vzťahu upíra a Miny venujú autori celkom široký priestor, no nesmeruje k nejakému zaujímavému rozuzleniu. Rovnako aj akčné finále vrcholí náhle, princípom deus ex machina – teda tým, že hrdinu pred nebezpečenstvom zachráni nečakaná náhoda, nevyplývajúca z predchádzajúceho deja.

Zároveň to však možno znamená, že príbeh bude pokračovať – že vtipných postrehov o Slovensku má Nosferatu viac. A vlastne by to čitateľstvo mohlo potešiť, lebo upírov výlet bol nesmierne humorný a príjemný.

Kolenčík, Andrej: Nosferatu sa vracia. Monokel, 2025, 112 strán.

Autor je spisovateľ a publicista

Tento text z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.