Elfriede Jelinek: Milovnice

Moderné mesto je zhmotnením kontrastov a rozporov kapitalizmu. Mesto je komunikácia aj odcudzenie, privilégium aj vylúčenie, rast aj deštrukcia, luxus aj život bez domova. V meste sa kapitál koncentruje a zhodnocuje na úkor okrajov, ktoré cielene reprodukuje. Uspokojíme v ňom aj tie najabsurdnejšie potreby, avšak tie základné, ako sú dostupné bývanie a čisté životné prostredie, sa rýchlo stávajú nedostatkovou komoditou. Mesto je koncentrát nerovností a ako také predstavuje environmentálnu záťaž samo osebe. Pohlcuje všetky živiny a do krajiny vracia množstvo odpadu. Svojou dostredivou silou absorbuje pracovné miesta aj pracovné sily z vidieka a z vyprázdnených domov robí víkendové sídla, zdroj regenerácie.

Na dynamiku extraktivizmu miest voči vidieku, na prepojenie modernizmu, neoliberalizmu a klimatickej krízy poukazuje text Odvrátená strana pokroku antropologičky Astrid B. Stensrud. Pavel Šuška sa v reportážnom texte o Kube zaoberá dopadmi trhu s nehnuteľnosťami a gentrifikačným vplyvom turizmu (ako formy outsourceovanej regenerácie a konzumu) na podobu a dostupnosť kubánskych miest.

Mestá sú centrami fosílneho priemyslu, dopravy aj stavebníctva – troch najdôležitejších zdrojov emisií skleníkových plynov. Pravdepodobne to budú práve mestské štvrte zo skla a z betónu, v ktorých budeme najpálčivejšie pociťovať zmenu klímy. Na druhej strane, vďaka mestám sa populácia aj znečistenie koncentrujú na malej ploche, čím vzniká možnosť prenechať iné územia divočine. Zároveň práve z miest vychádzajú hlasy odporu volajúce po tom, že iný svet je nielen možný, ale aj nevyhnutný. Mesto má neudržateľnú podobu, avšak alternatívou nie je prebudovať ho od základov, pretože by si to vyžiadalo len ďalšie masívne environmentálne dopady a tony odpadu. Výzvou je nahradiť kapitalistické cykly búrania a budovania priebežnou starostlivosťou a adaptáciou. V texte Búranie je klimatický zločin sa nad tým zamýšľa Adam Gajdoš.

Vzhľadom na to, čo všetko už vieme, aké formy verejnej ekologickej dopravy sú možné a aké typy staviteľstva z prírodných či recyklovaných materiálov ovládame, je súčasná podoba mestského života absurdná a nepochopiteľne archaická. Ekologická transformácia miest však musí ísť ruka v ruke s ich sociálnou transformáciou. Natieranie luxusného života najbohatších na zeleno na jednej strane a stigmatizácia neekologického života ohrozených komunít na druhej strane, to je len nový typ systémovej nespravodlivosti tvoriacej DNA globálneho kapitalizmu. Na základe vlastných skúseností z práce v teréne približuje problém ekologickej gentrifikácie v Ostrave sociologička Yuliya Moskvina.

Stále častejšie sa objavujú megalomanské riešenia v duchu zeleného kapitalizmu a technooptimizmu, sľubujúce radikálnu zmenu. Ekonomický cieľ je však naďalej prvoradý a pod zelenými strechami sa maskujú prázdne investičné byty či kancelárie, tony skla a betónu vyliateho do krajiny úplne zbytočne. Tieto štvrte navyše nie sú skutočným verejným priestorom, ale luxusným umelým rajom pre vyvolených alebo zábezpekou pre abstraktné finančné operácie. Kritiku postupnej financializácie mestského rozvoja prináša text Ivany Rumanovej. V kontraste k vyprázdneným kapitalistickým prísľubom lepšej budúcnosti stojí za to pripomenúť si environmentálne utópie, napríklad tie od skupiny necessistov, ktoré zmapoval Peter Szalay.

Klimatická kríza je najväčšou výzvou, akej naša spoločnosť čelí, a to na planetárnej úrovni. Jej dopady sú stále očividnejšie, avšak zároveň silnejú hlasy relativizujúce jej závažnosť. Klimaskeptickú scénu na Slovensku, jej naviazanosť na zahraničné zdroje, či už na hnutie Qanon alebo na ruský klimaskepticizmus, analyzuje Vojtĕch Pecka. Jakub Huba v recenzii prekladu knihy Timothy Morton*a Realistická mágia: Objekty, ontológia, kauzalita naopak poukazuje na nástrahy rozruchu okolo ontologického obratu vo filozofii, ktorý môže zvádzať k eskapizmu či hľadaniu útechy v reakčnosti.

Prehlásime síce, že príroda už sme, ale hneď po dopísaní editoriálu sa odoberieme prefiltrovať pretlaky mesta a uniknúť pred jeho rozhorúčeným betónom kdesi, kde je krásne. Po návrate potrebujeme podávať lepšie výkony ako ľudia neveselí.

Citát developera z eseje americkej teoretičky mestského plánovania Susan Fainsteinovej s názvom Financialisation and justice in the city (Financializácia a spravodlivosť v meste) celkom presne vystihuje dynamiku, ktorú do mestského rozvoja priniesla financializácia. Stavitelia nestavajú to, čo je na mieste potrebné a žiadané z hľadiska verejného záujmu. Namiesto toho budujú projekty, ktoré majú potenciál zhodnotiť sa ako finančná investícia. To, akým spôsobom, kde a pre koho sa mestá budú rozvíjať, nevychádza z potrieb konkrétnej lokality, ale v čoraz väčšej miere podlieha kritériám nadnárodného finančného kapitálu.

Dá sa namietať, že bankový sektor bol s rozvojom miest vždy úzko prepojený a prispieval k sociálnej segregácii a gentrifikácii, avšak toto spojenectvo nabralo novú intenzitu a rozmery, a to práve prostredníctvom mechanizmov financializácie. Jej dôsledky sa naplno prejavili počas svetovej finančnej krízy v roku 2008, ktorá síce priniesla znovuzavedenie niektorých regulačných mechanizmov do finančného bankovníctva, jej dôsledky však pocítil primárne verejný sektor vo forme škrtov a úsporných opatrení. Na zlyhanie deregulovaných finančných špekulácií sme sa vyskladali všetci a platíme zaň daň vo forme znížených rozpočtov na školstvo, zdravotníctvo, kultúru, sociálne služby.

V oblasti mestského rozvoja sa podvyživenosť verejného sektora prejavuje v tom, že samosprávy nemajú dosť prostriedkov, aby na svojom území z vlastných zdrojov vybudovali dostupné bývanie, kultúrnu infraštruktúru, komunikácie, občiansku vybavenosť. Uzatvárajú preto partnerstvá s developerskými spoločnosťami, ktoré zároveň plnia rolu sprostredkovateľov medzi globálnymi finančnými investormi a lokálnymi samosprávami. Aké sú dynamiky tohto vyjednávania, akú pozíciu pri obhajovaní verejného záujmu (ne)zohráva miestna samospráva a aké možnosti občianskej participácie na mestotvorbe takéto public-private partnership vymedzuje, sa pokúsim analyzovať na príklade projektov Nové Lido a South Bank v Bratislave, ktorých investormi sú dve najsilnejšie finančné skupiny na slovenskom trhu – J&T a Penta.

Investičné súťaže krásy

Cieľom financializácie je transformovať pozemky a nehnuteľnosti na likviditu, zbaviť ich nadviazanosti na lokalitu a včleniť ich do obehu nadnárodných finančných transakcií. Výmenná hodnota tým totálne prevládne nad úžitkovou hodnotou. O budúcej podobe miest tak do veľkej miery rozhodujú investori a investorky, čo o danej lokalite nevedia nič, rozhodujú sa podľa abstraktných matematických operácií, ktoré majú predvídať výnosnosť projektu. Kritériá výnosnosti investície však nie sú exaktne dané. Teoretici a teoretičky financializácie sa zhodujú v tom, že rozhodnutie investorov je skôr tipovaním – viac ako z dát vychádza z viery a z momentálnych trendov. Indická ekonómka a teoretička mestského plánovania Sunanda Sen sa v tomto kontexte odvoláva na Keynesovu metaforu súťaží krásy. Neexistujú objektívne kritériá na jej zhodnotenie, porotcovia sa rozhodujú podľa toho, čo iní/iné hodnotia ako krásne.

Takéto náhodné, arbitrárne a do istej miery intuitívne kritériá podliehajúce trendom však majú zásadný vplyv na podoby mestského rozvoja. Územie Bratislavy je dnes v podstate rozparcelované medzi troch najväčších hráčov: finančné skupiny J&T, Pentu a realitnú spoločnosť HB Reavis. Ako predvídal ekonomický geograf David Harvey, v tomto ponímaní sú pozemky komoditou – ich hodnota sa vypočítava na základe toho, aké budúce prenájmy umožnia realizovať. Environmentálna, psychohygienická, sociálna hodnota území hrajú v tomto ponímaní len zanedbateľnú, symbolickú rolu.

Vieme si vôbec predstaviť takú podobu mestského rozvoja, kde by verejný záujem nebol obetovaný hodnotiacim kritériám finančných algoritmov?

Matematické abstrakcie a spontánne ekosystémy

Bratislavské Lido v súťaži krásy prepadá – z perspektívy verejnej správy, ako i developera a investorov, ktorí ho vidia ako trestuhodne zanedbané územie v centre mesta. Jeho hlavným previnením je neproduktívnosť. Územie medzi sídliskom Petržalka, Dunajom, Starým a Prístavným mostom je mestskou divočinou, kolážou plôch lužných lesov, brownfieldov zaniknutých kasární a panelární, pustnúcou záhradkárskou kolóniou, priestorom neformálnej aj formálnej rekreácie, sivej ekonomiky a útočiskom sociálne najslabších. Lido má ďaleko od nedotknutej rezervácie. Tvorí ho lužný les pozdĺž výrazne regulovaného toku rieky, invazívne, náletové aj endemické rastliny, záhradkárska kolónia, ktorú čiastočne obývajú ľudia bez domova, pozostatky slávneho riečneho kúpaliska a futbalového štadióna, najstarší bratislavský vodácky klub, stará hájovňa a škola, niekoľko rodinných domov, autoservis a nadjazd na most Apollo. Pre časté záplavy bol pravý breh Dunaja historicky obývaný najmä mestskou chudobou a od konca 19. storočia bolo Lido aj zónou mestskej rekreácie a športu. Práve na pozostatkoch športovej a vojenskej infraštruktúry boli pri vedeckých terénnych výskumoch lokality zaznamenané najvzácnejšie druhy – napríklad včela Epeolus tarsalis, ktorej hrozí vyhynutie v celej Európe alebo endemická rastlina Kochia laniflora. Záhradkársku kolóniu na Lide využívajú okrem záhradkárov aj ľudia bez domova, ktorí obývajú časť chatiek a vďaka blízkosti rieky a dostupnosti centra mesta tu majú pomerne vysoký životný štandard.

Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, hneď na protiľahlom brehu rieky, Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom.

Medzi Petržalkou a Sky Parkom

Lido leží medzi dvoma maximálne odlišnými koncepciami mestského rozvoja: cez rieku čelí bratislavskému downtownu, Eurovei a Sky Parku Zahy Hadid a na opačnej strane ho ohraničuje sídlisko Petržalka, jeden z najväčších modernistických komplexov dostupného bývania v strednej Európe. Táto pozícia je vo vzťahu k súčasným dynamikám mestského rozvoja úplne presná. Kolonizácia divokých území už neprebieha s cieľom modernisticky upratať mesto a poskytnúť dôstojný štandard bývania pre desaťtisíce obyvateľov a obyvateliek. Cieľom finančnej kolonizácie je zastavať vágne terény tým, čo umožňuje maximalizovať zisky investorov. Obyvateľstvo, ale aj užívateľstvo nových developmentov je nepodstatné a druhoradé, ak vôbec. Hodí sa síce na developerské PR vizualizácie a na presadenie politických cieľov (napríklad v zmenách územnoplánovacích dokumentov), ale reálne nie je primárnou cieľovou skupinou rozvíjaných území. Tou sú investori.

Záujmy investorov a aktuálne platné kritériá krásy finančného kapitálu vyjednávajú so samosprávou developerské spoločnosti, v celom procese majú kľúčovú mediačnú úlohu. Ich úlohou je vztiahnuť abstraktné kritériá matematických operácií ku konkrétnemu mestskému územiu a pomocou nich ho skrotiť a kolonizovať. Developeri nastavujú v komunikácii so samosprávami hranicu medzi extraktivizmom a verejným záujmom. Mestské zastupiteľstvo by malo v celom procese hájiť verejný záujem, no často podlieha tlaku investorov, ktorí sú vplyvnými nadnárodnými hráčmi a v prípade Bratislavy si medzi sebou v podstate rozparcelovali celé mesto. Samosprávy tak nakoniec často reprodukujú nekritický diskurz investičných developmentov ako niečoho apriori pozitívneho a vo verejnom záujme, vďaka čomu Bratislava konečne „dobehne“ európske metropoly. Verejný záujem je definovaný v kontexte týchto tranzitologických komplexov a bez ohľadu na to, či nové administratívne a bytové jednotky nakoniec budú slúžiť svojmu účelu, alebo budú generovať zisk iba svojim investorom – ako istiny na finančných trhoch.

Územné plánovanie na pravom brehu Dunaja

Idea vybudovať na pravom brehu Dunaja novú štvrť mesta nie je nová. Už v povojnovom období sa predpokladalo, že územie na východ od najväčšieho historického parku, Sadu Janka Kráľa, bude moderným pravobrežným centrom Bratislavy. Vychádzajúc z modernistických predstáv o funkčnom členení mesta dlho prevládala predstava, že celé územie bude slúžiť na kultúrno-spoločenské účely a administratívu s dominantou veľkého športového štadióna a radnice Petržalky. Aktuálne platný územný plán zóny Celomestské centrum Petržalka schválený v roku 2006 reflektuje tento trend. Popri kultúrno-spoločenských stavbách má tvoriť zásadnú časť Lida bytová výstavba. Mestský plán pritom nezabraňuje mestskému rozvoju ako takému, kladie však limity ziskom, ktoré môžu investori vyťažiť z daného územia, a to najmä tým, že popri funkčnom mixe reguluje hustotu a výšku zástavby.

V roku 2016 bola vypracovaná a prerokovaná urbanistická štúdia zóny, ktorej zadávateľmi sú spoločnosti Popper Capital  a Inlogis V s napojením na J&T Real Estate a HB Reavis Group. Spoluautorom ideového návrhu urbanistickej štúdie je štúdio Compass. Štúdia obstaraná investormi a vypracovaná developerom má za cieľ nahradiť aktuálne územný plán zóny z roku 2006 tak, aby to umožnilo maximalizovať zisk vyťažený z územia.

Public-private partnership v rozvoji mesta: starchitekti verzus územné regulácie

V roku 2022 odpredala realitná spoločnosť HB Reavis pozemky na pravom brehu Dunaja finančnej skupine Penta. Nasledovala medzinárodná verejná súťaž South Bank, na ktorej sa okrem iných zúčastnili hviezdne architektonické štúdiá OMA či Zaha Hadid Architects. Podmienky súťaže však nerešpektovali aktuálne platné územné plány mesta a zóny, ale zadanie pracovalo s takými reguláciami, ktoré sa investori snažia v zóne presadiť. Aj to je jeden zo spôsobov vyvíjania tlaku na samosprávy, ako i na verejnosť. Vizualizácie víťazného projektu komunikujú, že o všetkom už bolo rozhodnuté. Nie je to však pravda.

Investori sa najskôr rozhodli presadiť zmeny na úrovni územného plánu mesta. Východiskom k nim bola štúdia obstaraná investormi, ktorá však bola v čase pripomienkovania Zmien a doplnkov územného plánu verejnosti neprístupná, s odvolaním sa na ochranu autorských práv. Až po zverejnení otvoreného listu primátorovi a vytváraní verejného tlaku bola štúdia zverejnená, a to takmer dva mesiace po možnosti pripomienkovať zmeny a doplnky územného plánu.

Jedným z najdôležitejších prvkov predmetnej štúdie je deregulácia. Developeri sa v nej snažia odstrániť aktuálne platnú výškovú reguláciu a nahradiť ju jediným limitom – požiadavkami letiska M.R. Štefánika. Vplyv výškových budov na dynamiku podzemných vôd štúdia nijako nezohľadňuje. Pravý breh Dunaja je pritom jedným z posledných miest, kde dochádza k vsakovaniu zrážkových vôd do podzemných vrstiev, čo je kľúčové pre kvalitu podzemných a pitných vôd v neďalekých zdrojoch.

Zároveň chce štúdia presadiť zvýšenie intenzity využívania územia a zvýšiť zastavanú plochu o 33,7 percenta hrubých podlažných plôch (z celkovej rozlohy 721 694 m2 na 959 854 m2). Hlavným kompenzačným opatrením zo strany developerov za toto enormné navýšenie má byť poskytnutie 7 828 m2 hrubých podlažných plôch do bytového fondu mesta. V Memorande o spolupráci sa však uvádza, že v prípade schválenia ďalšej (inej) aktualizácie územno-plánovacej dokumentácie, ktorá by zmenila spôsob a/alebo znížila intenzitu využívania územia na bývanie, občiansku či inú vybavenosť, nárok hlavného mesta na nadobudnutie plôch bytov bude pomerne znížený, respektíve zanikne. Po vzájomnej dohode môže byť plnenie zabezpečené aj inou formou, napríklad nekomerčnou občianskou vybavenosťou alebo verejnoprospešnou stavbou. Takéto znenie je mimoriadne vágne, čo investorom umožňuje odstúpiť od stanovených záväzkov bez akéhokoľvek postihu.

Štúdia nezohľadňuje vplyv takejto intenzívnej výstavby na uhlíkovú stopu mesta či oteplenie mikroklímy bratislavského Lida ako jedného z mestských ostrovov chladu. Štúdia takisto hovorí o navýšení nivelety územia po úroveň hrádze, najmä pre možnosť budovať podzemné garáže v území s vysokou hladinou podzemných vôd. Navýšenie terénu bude mať devastačné následky pre lokálne ekosystémy. Hlavným kompenzačným opatrením v tomto prípade má byť obnova pôvodného dunajského ramena, čo je nákladný, ale z hľadiska ekosystému lužných lesov zásadný krok. Štúdia však pripúšťa možnosť, že obnova dunajského ramena môže byť realizovaná len v jeho spodnej časti, pričom horná bude nahradená súkromne prevádzkovaným prístavom.

Keďže zmeny a doplnky územného plánu stále neboli schválené, a tiež vzhľadom na to, že mesto stále vlastní 30 percent pozemkov v území, sa jeho vyjednávacia pozícia ukazuje ako nepochopiteľne slabá. Štúdia sa ju snaží oslabiť prostredníctvom navrhovanej výmeny pozemkov. Na jej základe by investori vlastnili stavebné parcely a pozemky, z ktorých je možné generovať zisk, kým mestu zostávajú pozemky pod infraštruktúrou a verejnými priestormi vyžadujúce údržbu, starostlivosť a náklady s tým spojené. Nielenže investori získali pozemky hlboko pod trhovú cenu, svoj zisk sa ešte snažia ďalej znásobiť tým, že náklady spojené s údržbou infraštruktúry a verejných priestorov delegujú na mesto. Náklady na vybudovanie infraštruktúry a verejných priestorov budú z veľkej časti hradené z verejných zdrojov – do výšky 70 percent z výšky regionálneho poplatku za rozvoj.

Mestský rozvoj inak

Jedným z dôsledkov financializácie je, že podoby mestského rozvoja určuje ich potenciálna výnosnosť na medzinárodných finančných trhoch. Konkrétne územie mesta je tak redukované na matematickú abstrakciu, pričom maximalizácia ziskov vyťažených z územia valcuje ostatné roviny mestotvorby: sociálnu inklúziu a rôznorodosť, dostupnosť, environmentálnu bohatosť a udržateľnosť, právo na bývanie, na čisté a znesiteľné prostredie, na pitnú vodu. Následkom financializácie strácajú samosprávy rozhodujúce slovo v tom, pre koho je mesto určené. Samotné budovanie nových bytových jednotiek ešte nerieši dostupnosť bývania, treba, aby mesto v tomto smere aplikovalo ďalšie regulačné opatrenia. Vízia mesta krátkych vzdialeností, na ktorú sa magistrát odvoláva ako na nástroj riešenia suburbanizácie a dopravného zaťaženia mesta, má zmysel, len ak na Lide nevzniknú neobývané investičné byty. Bez ďalších regulácií zo strany mesta, napríklad vo forme zdanenia investičných bytov, však nič nezaručuje, že mesto krátkych vzdialeností nebude nakoniec mestom duchov s obrovskou uhlíkovou stopou. Klimatické dosahy  960-tisíc m2 novej výstavby zaplatia všetci obyvatelia a obyvateľky mesta – prostredníctvom zvýšenia teploty mikroklímy mesta, prostredníctvom ohrozenia kvality pitných vôd. Tieto aspekty však urbanistická štúdia, ani aktuálne politiky mesta nijako nezohľadňujú.

Ak v Londýne, kde je tlak globálneho kapitálu na lokálny realitný trh neporovnateľne vyšší, mesto postupne transformuje nevyužívané kancelárske priestory na sociálne bývanie, načo sa v Bratislave plánuje ich masívna výstavba? Je v postpandemickej situácii, keď firmy čoraz viac akceptujú prácu z domu, potrebné stavať nové kancelárie? Nemali by v novej štvrti vznikať aj iné pracovné príležitosti, dostupné pre nižšiu a nižšiu strednú triedu?

Starosta mestskej časti Saint-Ouen vyjednal v roku 2005, aby súčasťou miestneho developmentu v porovnateľnej veľkosti s developmentom na Lide (824 000 m2) bolo sociálne bývanie na úrovni 40 percent všetkých bytových jednotiek. Využil na to strategický moment schvaľovania zmien v územnom pláne. Mesto do developmentu zároveň investovalo prostriedky prostredníctvom dotácií na úrovni viac ako štvrtiny celkových investícií. Takýto vklad, aj na úkor zadlženia, chápalo mesto ako jeden z nástrojov redistribučných politík, prostredníctvom ktorých dokázala samospráva nestratiť rozhodovaciu pozíciu v tom, pre koho je mesto určené.

Ďalší model, singapurské verejné bývanie, ponecháva pozemky vo verejnom vlastníctve, ale kupujúci vlastnia jednotlivé bytové jednotky, ktoré môžu ďalej predávať na súkromnom trhu. Počiatočná kúpna cena je vďaka štátnej dotácii nižšia ako náklady, kupujúci dostávajú dotácie na hypotéky, pričom zvyšovanie hodnoty, ani predajná cena nie sú limitované. Rast hodnoty pozemkov však pripadá verejnému sektoru.

Podobne funguje model Erbbaurecht (právo stavby), ktorý sa používa v Nemecku alebo vo Švajčiarsku, v rámci ktorého samospráva neodpredáva pozemky developerom, ale poskytuje im právo stavať na nich s tým, že si ich po uplynutí určitého času môže nárokovať späť.  Samosprávy tak nestrácajú možnosť rozhodovať o pozemkoch vo verejnom vlastníctve v dlhodobom horizonte.

Obyvatelia švajčiarskeho meste Bazilej si v roku 2016 v referende dokonca odhlasovali úplný zákaz predaja verejných pozemkov a poverili samosprávu získaním ďalších.

Bez ďalších regulácií a sebavedomého vyjednávania verejného záujmu zo strany verejnej správy budú proklamované „mestá pre ľudí“ v skutočnosti hazardnou reality šou vzdialených investorov, podliehajúcich súťažiam krásy finančných algoritmov.

Autorka je kultúrna antropologička.

Text je skrátenou verziou rovnomennej eseje z publikácie Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra. Eliška Mazalanová, Ivana Rumanová a Peter Szalay (eds.), tranzit.sk: Bratislava, 2023.

Týmito slovami komentoval v roku 1990 filozof Vilém Flusser rolu, ktorú zohrali televízne sprostredkované obrazy v revolučných udalostiach v strednej a východnej Európe na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Jeho prednáška sa uskutočnila počas sympózia s názvom The Media Are With Us!: The Role of Television in the Romanian Revolution, ktoré sa konalo 6. – 7. apríla v Budapešti v kurátorskej koncepcii Keiko Sei a Media Research Foundation.

Flusser v prednáške prevracia klasickú predstavu, podľa ktorej obrazy zachytávajú a dokumentujú politiku. Naopak, politika je vytváraná, aby sa stala obrazom. Neexistuje žiadna realita mimo obrazu a všetka realita je obrazom. Vo Flusserovom ponímaní je toto konštatovanie hlboko desivé: Obrazy chápe ako nabité mágiou, a priori antipolitické, uchopujúce udalosti ako nepredvídateľné happeningy, v ktorých prestáva platiť lineárna kauzalita textu.

Svoju skepsu voči obrazom a ich antipolitickému charakteru vyslovil Flusser v kontexte čerstvého revolučného nadšenia, roztrieštenosti, chaosu, liberalizácie postsocialistických krajín. A tiež v kontexte sympózia, ktorého východiskovým bodom boli nádeje vkladané do nových technológií ako akcelerátorov revolučných hnutí.

„Fórum stratilo zmysel. Pretože všetko putuje z jedného súkromného miesta rovno na iné. Tadiaľ, kde býval verejný, politický priestor, vedú teraz viditeľné alebo neviditeľné káble.“ Flusser tu ešte pred rozšírením internetu, sociálnych médií a masívnou dostupnosťou digitálnych aparátov pomenúva paradox informačnej revolúcie: Vyjsť do verejného priestoru znamená prísť o informácie. Aj to je jedným z antipolitických efektov mediovaných obrazov. Táto prognóza sa však naplnila len čiastočne, respektíve dnes platí len pre určitú triedu, ktorá sa angažuje z pohodlia home-officeov, bez vystavenia sa riziku, násiliu a policajnej brutalite. Na predmestiach však stále horia autá a prebieha masívne zatýkanie.

Nedávne obrazy teroristických útokov v Izraeli a odvtedy kontinuálne prebiehajúcej genocídy v Gaze ma nútia konfrontovať sa s neznesiteľne trápnym podozrením, že som súčasťou bezzubého malomeštiackeho komentovania vojnových hrôz z bezpečného odstupu, ktorým úprimne pohŕdam. Sú tu obrazy nevýslovných hrôz a vojnových zločinov a zároveň vedomie, že jediné, na čo sa zmôžem, je zmena profilovky, príspevok na sociálnej sieti, komentár, ktorý práve píšem, symbolický protest. Šanca, že by niečo zmenili, je mizivá, ale aj tak ich opakujem, z nutkavej potreby „urobiť niečo“, alebo ako formy kolektívnej terapie. To nikomu v Gaze nepomôže.

Okrem mojej osobnej bezmocnosti a neschopnosti urobiť namiesto neuroticky opakovaného „čohosi“ niečo, čo by dávalo zmysel, je tu ďalšia rovina frustrácie. Môj mozog nedokáže spracovať, že obrazy vojnového násilia v Gaze, radikálne porušujúce medzinárodné normy a konvencie, nevyvolávajú žiadne alebo len veľmi opatrné reakcie medzinárodného spoločenstva. Štáty aj nadnárodné celky a organizácie, ktoré samy seba označujú za epicentrá demokracie, civilizovanosti a strážcov ľudských práv, vidia s presnosťou na pixel, čo sa deje, a prizerajú sa tomu. Moment precitnutia, že som ten demokraticko-ľudskoprávny naratív nejako podvedome nekriticky internalizovala, je o to trápnejší, že sa to nestalo prvý-, a zrejme ani poslednýkrát.

„Priamo pod dohľadom televíznych kamier z celého sveta zomrelo 200 000 bosnianskych moslimov a viac ako dva milióny ľudí bolo násilne vysídlených. Dopustilo sa, aby bol zničený štát, ktorý formálne uznalo európske spoločenstvo, ako i Spojené štáty americké […] a Organizácia spojených národov […]. Mierové sily OSN a ich predstavitelia sa prizerali tomuto ničeniu, ponúkajúc ,humanitárnu‘ pomoc a protesty […] medzinárodné spoločenstvo sa nezmohlo na nič iné.“ (David Rieff: Slaughterhouse: Bosnia and the Failure of the West, 1996)

Citát amerického novinára (a syna Susan Sontag) je prevzatý z eseje Publicity and Indifference politológa a literárneho vedca Thomasa Keenana z roku 2002. Keenan v nej analyzuje, akým spôsobom vstúpili nové zobrazovacie technológie do priebehu ozbrojených konfliktov. Vracia sa takisto do raných deväťdesiatych rokov, keď vďaka rozšíreniu digitálnych kamier bolo možné zaznamenávať konflikty v Somálsku, Bosne a Rwande a vysielať ich v televízii takmer v živom prenose. Diváctvo po celom svete bolo konfrontované s obrazmi genocídy, hladomoru, vojnového násilia, ktoré ale nevyvolali relevantné politické reakcie, len humanitárne gestá. Ako je možné, že televízne obrazy dokázali akcelerovať zvrhnutie diktátorského Ceaușescovho režimu v Rumunsku (k čomu sa s nádejou upínalo sympózium The Media Are With Us!), a len o pár rokov neskôr nezmohli obrazy genocídy a hladomoru nič? Možnože preceňujeme moc obrazov, ktorá sa nám zdá samozrejmá, píše Keenan. Možno ale zároveň robíme aj inú chybu, ak od obrazov, ktoré sú podľa Flussera „nabité mágiou“, očakávame lineárnu, politickú kauzalitu. Nedeje sa presne to, ak dnes znovu mylne predpokladáme, že obrazy nevýslovného násilia, ktoré sme naivne považovali za záležitosť nejakej vzdialenej barbarskej minulosti, vyvolajú okamžité politické reakcie? Preto tá nutkavá, neurotická potreba robiť niečo, keď politickí predstavitelia a predstaviteľky nerobia nič? Neupadnúť v takomto nastavení do depresie alebo neurózy by bolo takmer neprirodzené.

„Všetky obrazy nesú znaky voodoo,“ tvrdí Flusser. Ak zdieľame na sieťach ďalšie a ďalšie obrazy vojnových zločinov, takisto sa vlastne rituálne domáhame toho, aby fragment v podobe fotografie alebo videa obsiahol celok vojnového násilia a spätne ho ovplyvnil. Denne na sieťach pribudnú tisíce záberov z Gazy a odpoveďou na ne je ticho. Ako je možné, že niekedy sú médiá s nami, a niekedy len pri tom? Ako to, že v niektorých situáciách zaúčinkuje jeden obraz ako katalyzátor spoločenských a politických pohybov a inokedy sú státisíce iných obrazov ignorované? Lineárna kauzalita pri obrazoch, rovnako ako pri mágii, zlyháva. Filmárka a teoretička Hito Steyerl v diskusnej výmene s Keenanom z roku 2014 pomenúva túto selektívnu responzivitu celkom presne. Nie je však dôsledkom náhodnosti a nepredvídateľnosti magických praktík, ale celkom konkrétnych politických rozhodnutí: „Dokument sám osebe – hoci aj poskytuje dokonalý a nevyvrátiteľný dôkaz – neznamená nič. Ak sa nenájde nikto, kto by bol ochotný stáť za tým, čo tvrdí, začať trestné stíhanie skutkov alebo mu jednoducho venovať pozornosť, jeho existencia nemá žiadny zmysel. Načo sa ním zaoberať, ak sa dôkazy o porušovaní ľudských práv sledujú len vtedy, ak sa o ne začnú zaujímať USA? Ľudia si to uvedomili v deväťdesiatych rokoch – transparentnosť alebo publicita nezmenili nič.“

Namiesto toho, aby obrazy násilia slúžili ako dôkaz a podnet na reakciu, vytvorili novú komoditu na trhu reprezentácií, saturujú a reprodukujú istý typ diváckeho dopytu. Rozšírenie sociálnych médií a s ním spojené uvoľnenie produkcie a distribúcie obrazov mimo televíznych kanálov tento typ disaster voyeurizmu len znásobilo. Daňou za všadeprítomný dohľad nie je len ľahostajnosť, ako sa domnieval Marshall McLuhan, ale aj paranoja, že akýkoľvek obraz môže byť hoax. Obrazy vojnového násilia, ale aj ničivých požiarov, tornád, odlamujúcich sa ľadovcov a ďalších prírodných katastrof spojených s klimatickou krízou sú desivé a strašné, ale zároveň poskytujú opulentný spektákel a zdroj fascinácie. To však iba do chvíle, keď si uvedomíme, že ilúzia bezpečného odstupu, ktorú mediované obrazy vytvárajú, je falošná a neudržateľná. Nič nebráni tomu, aby sme sa samy a sami stali takýmito obrazmi, ktoré možno vzbudia rozruch, ale dosť pravdepodobne len vzniknú, a nikto sa nimi zaoberať nebude. Z ničoho nič sme to zistili – smerujeme do obrazu a sme rovnako bezmocné. Zostáva premyslieť, čo s tým.

Autorka je kultúrna antropologička

Bratislava zavŕši svoju transformáciu na sebavedomé, zrelé mesto, a to vďaka neúnavnej dlhoročnej práci finančných skupín, ktoré v istom momente pochopili, že je kľúčové investovať do nehnuteľností. Súčasné umenie je na rozšírenie investičného portfólia a pocitu nadradenosti taktiež vhodné, ale z hľadiska predpokladaných výnosov vychádza vlastníctvo pozemku v centre mesta skrátka neporovnateľne lepšie.

Prerod Bratislavy zo zakomplexovaného provinčného mesta, ktorého centrum je možné prejsť za hodinu, na svetovú metropolu, kde centrum turistom zaberie aspoň dve hodiny, sa uskutoční prostredníctvom doplnenia chýbajúcej časti mozaiky – pravobrežnej časti Dunaja medzi Starým mostom a mostom Apollo. Toto územie si medzi sebou spravodlivo podelili dvaja najväčší rivali na slovenskom finančnom trhu, Penta a J&T, a je to pekný príklad toho, že účelová spolupráca a súťaživosť sa v pravidlách voľného trhu nemusia vždy vylučovať. Ich projekty South Bank a Nové Lido teda konečne prepoja pravý a ľavý breh a umožnia expanziu centra aj na opačnú stranu Dunaja. Kým sa tak stane, pripomeňme si inú víziu revitalizácie tohto trestuhodne zanedbaného územia v centre mesta, ktorá by pre súčasných mestotvorcov mohla byť inšpiratívna a zároveň by vytvorila historickú kontinuitu s utopickým rozmerom modernizmu, avšak zbaveného násilia masovej ľudskej mierky.

V roku 1976 vytvorila skupina VAL návrh umeleckého prístavu Istroport, lokalizovaného približne v miestach súčasného mosta Apollo. Skupinu tvorili architekti Viera Mecková a Ľudovít Kupkovič, spolu s vizuálnym umelcom Alexom Mlynárčikom, názov je jednak akronymom prvých písmen ich krstných mien, a zároveň odkazuje k francúzskemu výrazu Voies et Aspects du Lendemain (cesty a aspekty zajtrajška). Ich utopické návrhy sú subverzívnym komentárom k prísnym líniám, repetitívnosti a megalomanstvu modernistickej architektúry, k jej geometrickej neúprosnosti a masovej mierke, v ktorých sa stráca priestor pre subjektívne prežívanie. Vo svojej tvorbe však doháňajú tieto aspekty do extrému a navrhujú futuristické, technoutopické komplexy, ktoré sú bezohľadne vsadené do prostredia. Hoci vznikli ako kritika súdobých realizácií, napr. práve prebiehajúcej sídliskovej výstavby v Petržalke, Mosta SNP, SNG, či budovy Slovenského rozhlasu, vo viacerých ohľadoch tieto vízie „architektonickej poézie“ so zarážajúcou presnosťou predvídajú otázky, ktorým čelí aj súčasný rozvoj miest a ponúkajú na ne elegantné riešenia.

• Kompaktné mesto. Istroport bol koncipovaný ako komplex troch zaoblených megaobjektov prsteňového tvaru s výškou 690 metrov, ktoré na ploche 0,68 km2 umožňujú ubytovať až 120 000 obyvateľov. V rámci jediného komplexu pre nich zároveň navrhujú komplexnú občiansku vybavenosť, zdravotnú starostlivosť a vzdelávacie inštitúcie, sieť obchodov, fabrík, ale aj športovú, voľnočasovú a kultúrnu infraštruktúru. Nie pätnásťminútové, ale osemminútové mesto! Kompaktnejšiu víziu si len ťažko predstaviť. Oproti súčasným návrhom projektu Nové Lido však Istroport poskytuje tú výhodu, že keď novopostavené investičné byty nakoniec zostanú prázdne, možno celý komplex vyhlásiť za umelecké dielo a umlčať tak hlasy večne nespokojných. Na nezaplatenie.
• Strategická poloha. Istroport je vybudovaný na rieke. Tá vytvára prirodzenú bariéru a umožňuje tak efektívne oddeliť vrstvu superbohatých majiteľov nehnuteľností v novom developmente od zvyšku spoločnosti. Projekt Nové Lido sa síce v tomto ohľade spolieha na štvorprúdovú Einsteinovu triedu, ktorá ho segreguje od sídliskovej výstavby v Petržalke, čo je nepochybne jedna z tradične využívaných možností, rieka však predstavuje neporovnateľne estetickejšie riešenie, pričom zároveň komunikuje spätosť architektúry s prírodným prostredím. Určitý problém môže predstavovať fakt, že zatiaľ nemožno privatizovať kus rieky. Táto nepríjemnosť sa dá ale ľahko vyriešiť tým, že mesto investorom formou výmeny poskytne zodpovedajúcu rozlohu pozemkov v inej časti mesta,  podľa vzájomnej dohody.
• Prekonanie Human-Centered prístupu. Istroport ani iné návrhy skupiny VAL neobsahujú žiadne ľudské postavy. To je mimoriadne vizionárske a presné. Éra človeka končí, architektúra sa oslobodzuje zo zajatia funkčnosti a masovosti. Nie je viac viazaná na obyvateľstvo, ale ani na ľudských užívateľov a užívateľky! Jej pravá cieľová skupiny sú algoritmy, ktoré ju budú zveľaďovať a zhodnocovať na finančných trhoch, to sú jej skutoční správcovia. Tento fakt by sa mal čím skôr premietnuť aj do roviny reprezentácie, a to podľa vzoru VAL. Ľudské postavy na PR vizualizáciách, ako i „mestá pre ľudí“ sa síce ukazujú ako prekonané koncepty, no v prvotných fázach kampane sa môžu hodiť. Hneď po presadení politických cieľov sa ich však treba sebavedomo zbaviť.
• Vízie nad matériou. Žiadny z projektov VAL nebol nikdy realizovaný, hoci boli vypracované do najmenších technických detailov. Ich zhodnotenie nastalo v konceptuálnej rovine. Nemôže si súčasný development zobrať príklad a abstraktné matematické operácie, o ktoré ide predovšetkým, vykonávať na základe vízií na papieri? Ušetrili by sa tým roky bojov s byrokraciou či vzdorujúcou verejnosťou, a nakoniec aj uhlíková stopa. Ukazuje sa, že súčasný development môže pri navrhovaní budúcnosti nájsť podporu a legitimitu v dávnejších nerealizovaných víziách pod podmienkou, že ich správne uchopí. Je to také jednoduché: Všetku moc špekulácii!

Autorka je kultúrna antropologička

False Maria, The Machine Human, Metropolis (1927)

Deckard: Mali ste niekedy pocit, že ste boli zneužitá?
Zhora: Čo tým myslíte?
Deckard: No… no, napríklad, aby ste dostali túto prácu. Myslím tým, či… či ste urobili, alebo… či sa od vás nežiadalo, aby ste urobili niečo oplzlé… alebo nechutné, alebo… alebo čo by bolo odpudzujúce… pre vašu osobu?
Zhora: [smiech] To ako vážne?

Blade Runner (1982)

Scény z dvoch kultových sci-fi filmov naznačujú dva rôzne spôsoby, akými možno vnímať stroje vo vzťahu k práci a tiež vo vzťahu k budúcnosti (pracujúcej časti) ľudstva. Obe sú koncentrovanými obrazmi strachov, ktoré automatizácia práce prináša, ale aj veľmi trefnej antropomorfnej sebairónie. Tá je dosť krutá, keď naznačuje, že v dileme medzi ničením strojov a súťažením s nimi skrátka vždy vyjdeme nakrátko, pretože to znamená vybrať si medzi hladovaním a ponížením. Čo ak by ultimátnym cieľom pracujúcich nebolo udržanie si práce za každú cenu, ale jej zrušenie?

Postpráca ako ultimátne sci-fi

False Maria ako strojový človek (Maschinenmensch) pomôže masám pracujúcich nazrieť na svoje vlastné vykorisťovanie. Je to ich krv, pot a telá, ktoré kŕmia mechanický kolos Metropolisu, toto vyspelé futuristické mesto hojnosti vyrastá z ich námahy a opotrebovania. Tieto masy nakoniec ústredný mechanizmus Metropolisu zničia, namiesto toho, aby sa ho zmocnili a využili vo svoj prospech a na vlastnú emancipáciu, a zároveň upália aj False Mariu. Kritika Fritza Langa smeruje k neschopnosti pracujúcej triedy uvedomiť si emancipačný potenciál technológií a vlastný hnev namieriť správnym smerom. Teda nie voči technológiám samotným, ale voči totalitnému systému, ktorý ich, namiesto dosahovania spravodlivosti a všeobecného blahobytu, využíva ako nástroj na kumuláciu zisku a reprodukciu nerovností.

Scéna z filmu Blade Runner zachytáva replikantku Zhoru, vystupujúcu tiež pod menom Salome, ktorá pracuje ako exotická tanečnica v nočnom klube, kde vystupuje s animoidným hadom. (Vo filme Metropolis takisto zohráva dôležitú úlohu postava tanečnice – je ňou alter ego „odborárky“ Marie – medzi vrstvami pracujúcich sa zaskvie vďaka svojím rečníckym prejavom, medzi vrstvou elít získa prestíž obnaženým tancom.) Deckard, ktorý má za úlohu replikantov vystopovať a zneškodniť, sa vydáva za člena Americkej federácie varietných umelcov, presnejšie komisie, ktorá skúma morálne zneužívanie pracujúcich umelcov a umelkýň. V tomto kontexte sa odohrá citovaný dialóg. Predstieraný záujem o pracovné podmienky má byť zámienkou, ako sa k Zhore dostať bližšie a zničiť ju. Ridley Scott v Blade Runnerovi ukazuje dystopické Los Angeles v roku 2019, kde svet špinavej práce nevymizol ani nebol automatizovaný, naopak, získať prácu, znamená podstupovať sériu ponížení a znášať oplzlosti na každodennej báze ako neodmysliteľnú súčasť pravidiel hry. Zhora už nepracuje v temných výrobných halách Metropolisu, ale v rovnako temnom nočnom klube, čo dokonale ilustruje fakt, že posun od industriálnej výroby k postfordizmu nebol v žiadnom zmysle oslobodzujúci, len umožnil kapitalizmu expandovať do nových oblastí. Namiesto výroby tu zohrávajú hlavnú úlohu služby a všetko, čo sa na ne viaže: ekonómia pozornosti, zážitkovosť, performativita, efemérnosť. Stroje už nie sú schopné vykonávať len mechanické repetitívne činnosti za pásom, sú umelcami a umelkyňami. Replikantka Zhora hrá tanečnicu Salome, aby si predĺžila životnosť predprogramovanú na štyri roky. Jej odpoveď Deckardovi je v origináli rafinovane dvojznačná: „Are you for real?“ znamená jednak „Myslíš to vážne?“, ale jedným dychom hovorí: „Si vôbec skutočný?“. V kontexte Deckardovho stopovania a snahy rozlíšiť replikantov, zasadzuje táto slovná hračka presne mierený úder rovno na solar. „Si vôbec človek, ak sa pýtaš tak zrejmú vec?“ Skúsenosť ponižovania (sa) kvôli práci tu vyznieva ako určujúci znak ľudskosti. Z perspektívy roku 2023 sa táto prognóza javí ešte presnejšia, než by sme chceli.

Ak teda ničenie strojov a odmietanie technológií, ale aj súťaženie o prácu so strojmi, vedie len do slepých uličiek hladovania alebo permanentného poníženia, existuje aj nejaká iná možnosť? V akom scenári by technológie neboli pre ľudí ohrozením, konkurenciou alebo monštrami, čo požierajú ľudí, ale nástrojmi emancipácie a rovnostársky zdieľanej hojnosti? Taký scenár existuje – je jednoduchý (až tak, že pripomína reality show), ale aj tak sa zdá byť väčším sci-fi ako vízie replikantov a futuristických miest. Požadoval by jedinú vec – zrušenie práce ako takej.

Akceleracionizmus 60. rokov 

Táto vízia nie je nová. V roku 2013 ju oživili Nick Srnicek a Alex Williams v Manifeste akceleracionizmu. Možno ju však vystopovať v dávnejšej minulosti, konkrétne v polovici 60. rokov, kedy boli do výroby zavádzané prvky automatizácie a výpočtovej techniky. Vtedy začalo byť jasné, že repetitívnu prácu priemyselnej výroby dokážu stroje vykonávať oveľa presnejšie a efektívnejšie ako ľudia. Postava robotníka a robotníčky za pásom, ktorá bola ústredným prvkom ikonografie industriálnej éry a fordistického kapitalizmu, sa zrazu začala javiť ako „čoskoro prekonaná“. Bolo teda nutné premyslieť, čo ďalej. Akým spôsobom využiť výrobnú produktivitu strojov tak, aby pre ľudí nebola devastačná, ale naopak, umožnila uvoľniť obrovské množstvo kapacít, schopností a času, ktoré by boli využiteľné iným, spoločensky prínosným spôsobom. V polovici 60. rokov vzniklo niekoľko kľúčových dokumentov, ktoré sa touto témou zaoberajú, pričom sú ukotvené vo veľmi odlišných geopolitických a ekonomických systémoch: Réfléxions pour 1985 (Francúzsko, 1966),  The Triple Revolution (USA, 1966) a Civilizace na rozcestí (Československo, 1968). Tak výskum vo Francúzsku, ako aj v Československu, boli pritom platené z verejných zdrojov – Le groupe 85 vznikla na podnet francúzskeho premiéra a výskum multidisciplinárneho kolektívu okolo Radovana Richtu sa odohrával na pražskej Akadémii vied. Samotné štáty sa teda finančne podieľali na vytváraní špekulatívnych vízií spoločností postpráce. Každopádne, The Ad Hoc Committee On the Triple Revolution sa sformovala ako aktivistická iniciatíva „znepokojeného obyvateľstva“ zdola a dokument adresovali prezidentovi Johnsonovi ako otvorený list a memorandum.

„Podľa svojich predstáv robotník vyrábal, aby mohol žiť; v skutočnosti žil, aby mohol denne opakovať určité procesy v rozšírenej reprodukcii kapitálu. Pre väčšinu sa ľudský život redukoval na úroveň obnovy, reprodukcie pracovnej sily.“

Kolektív okolo Radovana Richtu tu vlastne parafrázuje False Mary, keď poukazuje na rovnaký mechanizmus – spoločnosť založená na reprodukcii kapitálu tu vyznieva ako stroj kŕmený pracovnou silou robotníkov a robotníčok. Rovnaký obraz však nájdeme na opačnej strane spektra vymedzeného studenou vojnou, v The Triple Revolution:
„Postupne s tým, ako stroje preberajú výrobu namiesto ľudí, pohlcujú tiež čoraz väčšiu časť zdrojov, zatiaľ čo vyradení pracujúci sa stávajú závislými od minimálnych a nespojitých vládnych opatrení – poistenia v nezamestnanosti, sociálneho zabezpečenia, sociálnych dávok. Tieto opatrenia sú čoraz menej schopné zakryť historický paradox: že podstatná časť obyvateľstva žije z minimálnych príjmov, často pod hranicou chudoby, a to v čase, keď je k dispozícii dostatočný výrobný potenciál na uspokojenie potrieb každého jedného obyvateľa a obyvateľky USA. (…) Človek nežije na to, aby udržiaval v chode určitý ekonomický systém. Naopak, naše ekonomické, sociálne a politické inštitúcie existujú na to, aby slúžili človeku.“

Hľadaniu paralel medzi výstupmi oboch interdisciplinárnych skupín tiež nahráva fakt, že jeden z iniciátorov otvoreného memoranda The Triple Revolution, Robert Theobald, vydal pri príležitosti jeho 20. výročia spolu s ďalším autorstvom publikáciu s názvom At the Crossroads (1984). Križovatky, ktoré pomenúvajú tak Richta, ako i Theobald so svojimi kolektívmi, sa vzťahujú k rovnakému kritickému bodu: v ňom sa má ľudstvo rozhodnúť, či ho stroje oslobodia od otupujúcej, repetitívnej práce, či nahradia svaly pracujúcich a otvoria priestor pre rozvoj ich kreativity, kognitívnych schopností a výskumu, alebo ich uvrhnú do neférovej súťaže o prácu samotnú, v rámci ktorej bude pre ľudí nutné akceptovať čoraz ponižujúcejšie podmienky.

Na poli pozitívnych vízií sa západná kritika kapitalizmu a Richtov tím, pracujúci v jednej z krajín východného bloku, v mnohom stretávajú. Cesta k ukončeniu industriálnej éry vedie cez rozvíjanie ľudského potenciálu, humanistické aplikovanie techniky a vymanenie sa z námezdných vzťahov. Pozitívne využitie možností, ktoré ponúka automatizácia, by znamenalo definitívne oslobodenie populácie od boja o materiálnu existenciu a od kontroly ekonomickými silami a prostriedkami. Človek prestane byť podriadený technike, naopak, ona bude slúžiť jemu. Obe utopické vízie počítajú s tým, že sa tiež zmení status a dôležitosť práce pri konštruovaní spoločenskej identity ľudí a nahradí ju vzájomná starostlivosť, rozvoj vlastných schopností, spoločensky prospešné činnosti. Nezhodujú sa však v tom, akým spôsobom má táto revolúcia nastať. Filozof, ekonóm a futuristický autor Robert Theobald bol zanieteným propagátorom idey základného garantovaného príjmu. The Triple Revolution hovorí o tom, že pozornosť by sa od produkcie (ktorú v dostatočne efektívnej miere zabezpečí kybernetizácia – cybernation) mala presmerovať na redistribúciu nadhodnoty, čo trh podľa autorstva nedokáže zabezpečiť. Navrhujú preto centralizovanejšie riadenie hospodárstva a redistribúciu prostredníctvom mechanizmu základného garantovaného príjmu.

Model univerzálneho základného príjmu, ktorý okrem Theobalda rozpracovali ďalší autori a autorky, znamená vyplácanie bezpodmienečného príjmu tak zamestnaným, ako aj nezamestnaným,  chudobným aj bohatým, tým, čo si ho „zaslúžia“, aj tým, čo nie.  Zároveň by mal byť vyplácaný v takej výške, ktorá by prijímateľom zabezpečila dôstojný život, nielen živorenie, to je druhou dôležitou podmienkou jeho funkčnosti. Okrem evidentného cieľa, ktorým je zrušenie chudoby, by mal univerzálny príjem iniciovať celú radu pozitívnych transformácií. Znamenal by prechod od finančných kompenzácií pre znevýhodnených, ktoré spoločensky stigmatizujú poberateľov a poberateľky dávok či prídavkov, k rovnej materiálnej základni pre všetkých. V prípade jeho zavedenia by sa zrovnoprávnili rozličné druhy práce, napríklad práca domáca a dobrovoľnícka s prácou platenou. Dosiahla by sa lepšia vyjednávacia pozícia pre pracujúcich, keďže by neboli vydieraní stratou zamestnania, a teda úplnou stratou akéhokoľvek príjmu. Tým by sa zvýšila sila štrajkov, ktoré by sa dali, vďaka druhému príjmu od štátu, natiahnuť na dobu potrebnú k významnému ochromeniu výroby. A napokon by základný príjem znamenal aj dekomodifikáciu práce. Pracujúci už nevlastní len svoju vlastnú pracovnú silu, ktorú predáva na trhu, aby si zabezpečil životné prostriedky. Už má aj existenčné minimum nadobudnuté  mimo sféry trhu.

Richtov tím patrí k tej vlne kritiky, ktorá chcela kvantitatívny rast industriálnej éry nahradiť kvalitatívnym. Plnú automatizáciu do konca storočia považuje Richta za nevyhnutný dôsledok tretej technologickej revolúcie  ̶  takzvanej kybernetickej revolúcie. Mala nás posunúť k spoločnosti postindustriálnej, kde sa námezdní pracovníci presúvajú k predvýrobným a postvýrobným fázam – k vedeckej či inžinierskej činnosti. Výsledkom mal byť nárast vzdelanosti, emancipácia od ubíjajúcej monotónnej práce, slobodná sebarealizácia, skrátka všestranný rozvoj duševných aj telesných schopností človeka, ako i „právo každého jedinca žiť uprostred krásy“. Civilizácia na rázcestí vychádza z predpokladu, že poznanie človeka, jeho psychiky, ale aj jeho vzťahov k prostrediu a zvyšku spoločnosti, ďaleko zaostáva za rýchlym rozvojom techniky a poznaním v prírodných vedách, čím vzniká nebezpečná disparita vo vývoji civilizácie. Dejiny emancipácie nestíhajú dobiehať dejiny techniky. Pre Richtu a jeho kolektív je vedecko-technologická revolúcia ďalším míľnikom v marxistickej periodizácii dejín a je prechodným článkom k nastoleniu beztriedneho komunizmu blahobytu. Vedecko-technologická revolúcia je realizovateľná iba v komunizme, v systéme všeobecnej konkurencie nie je primárnym cieľom rozvoja techniky oslobodenie od práce, ale získanie krátkodobej výhody na trhu a zefektívnenie výroby. Distribuovanie výdobytkov a ziskov (akým je aj voľný čas) na celú spoločnosť odporuje elementárnej logike kapitalizmu. Zároveň by kumulácia nadhodnoty v kapitalizme viedla k imperialistickému vyťažovaniu rozdielov medzi krajinami na rôznom stupni vedecko-technologického vývoja. Civilizácia na rázcestí hovorí tiež o nutnosti medzinárodnej solidarity, exporte vedecko-technologických poznatkov a vyrovnávania rozdielov medzi krajinami.

Nahradíme stroje ľuďmi

S odstupom takmer 60 rokov vieme, ktorým smerom sa civilizácie na rázcestí vydali. Tak beztriedny komunizmus, ako aj demokracia podmienená základným garantovaným príjmom sú čoraz vzdialenejšie utópie. Zároveň je dnes neprehliadnuteľné, že oba dokumenty v očarení vedeckým a technologickým pokrokom podcenili environmentálnu záťaž, ako i extraktívnu logiku samotnej idey pokroku v modernistickom zmysle. (Zdravé životné prostredie vníma Richta skôr esteticky a antropocentricky, ako nevyhnutnú materiálnu podmienku ďalšieho rozvoja a ako predpoklad harmonickej spoločnosti.) Naopak, pozitívne dôsledky automatizácie sa z odstupu zdajú byť preceňované. Tretia technologická revolúcia síce prebehla a počítačové systémy zefektívnili výrobu, avšak k pretvoreniu pracujúcich v priemysle na intelektuálnu elitu nedošlo a naša ekonomika stále stojí a padá na práci za mzdu. Monotónna práca, v čiastočne automatizovaných výrobných halách, ešte nie je minulosťou. Efektívnejšie spôsoby výroby si vyžadujú aj efektívnejšiu obsluhu, a preto sa nároky kladené na zamestnancov vplyvom čiastočnej automatizácie neznižujú, ale skôr zvyšujú. Nespôsobuje to však žiadnu idylu vzdelanostnej spoločnosti, kde sa práca vykonáva súbežne so slobodne zvoleným celoživotným vzdelávaním. Skôr sa prehlbuje odcudzenie spôsobované deľbou práce a tlakom na efektivitu. V krajinách, kde je pracovná sila lacná, postupuje automatizácia ešte pomalšie alebo vôbec. Nazývať prechodom do postindustriálnej éry dočasný odliv priemyslu z bohatých krajín za účelom lacnejšej pracovnej sily, by bolo krátkozraké a sebastredné. Postindustriálna teória, napríklad v podaní Daniela Bella (ale rovnaké názory už nájdeme aj u Richtu), sa nemýlila v tom, že kľúčovým tovarom sa stanú informácie a základnou kompetenciou expertné vzdelanie a schopnosť triediť a selektovať z množstva informácií a podnetov to podstatné. Optimistické scenáre sa však nenaplnili a dnes vidíme, že samotná informatizácia nestačila vyvrátiť stáročia budované výrobné vzťahy; že nárast sektora služieb nenahradil priemysel ani neuvoľnil pracovné nasadenie. Pred sto rokmi bola vo vyspelých európskych štátoch oficiálna denná pracovná doba osem hodín. Dnes, po enormnom technologickom progrese, je to stále osem hodín. Pred 80-timi rokmi (u nás až od roku 1968) bola oficiálna týždenná pracovná doba 40 hodín. Dnes, po tretej priemyselnej revolúcii a na začiatku štvrtej, je to stále 40 hodín. Práca za mzdu sa nestala niečím okrajovým, ako predpokladali vizionári konca 60. rokov. Naopak, z pracovných miest sa stal frekventovaný argument podnikateľov pre daňové a iné zvýhodnenia, ktorí svoju činnosť legitimizujú v očiach štátu a verejnosti vytváraním nových pracovných príležitostí. Mýtus prirodzenosti, ktorý okolo seba buduje liberálna ekonómia, pretvoril naše vedomie natoľko, že považujeme za logické a správne také rozdelenie spoločnosti, kde časť pracujúcich je vyťažená na maximum, kým ďalšia časť sa nedokáže zamestnať. Prijali sme ako jedinú možnú realitu skutočnosť, že automatizácia nás neoslobodzuje od práce ako takej, ale len od tej konkrétnej, ktorú máme práve teraz a z ktorej nás vyhodili, aby sme  frustrovaní hľadali prácu novú.

To, ako ďaleko sme od týchto emancipačných utopických vízií, ilustruje tiež nasledujúca anekdota: v roku 2013, keď sa Marián Kotleba stal prvýkrát županom Banskobystrického samosprávneho kraja, sme spolu s Tomášom Havlínom robili reportáž v obciach okolo Banskej Bystrice, kde pretrváva silná tradícia SNP a kde napriek tomu vyhral neofašistický kandidát. V jednej z bytoviek nám vysvetlili, že jeho hlavná predvolebná kampaň medzi miestnym, prevažne rómskym, obyvateľstvom bola založená na prísľube, že pri budovaní lokálnej komunikácie (ktorá práve prebiehala) nahradí stroje ľuďmi. Výkopové práce teda nemali naďalej prevádzať bagre a iná technika, ale ľudia za minimálnu mzdu, čo zaúčinkovalo ako prísľub lepších čias. Are we for real? Ak máme niečo nechať vyhladovať, tak nie stroje, ale systém, ktorý nás núti vybrať si medzi ponížením a hladovaním. Nazerať na túto dichotómiu ako falošnú by mohlo viesť k resuscitácii utópií, nielen k ich nostalgickému fetišizovaniu.

Jakub Huba je príslušník manuálne pracujúcej inteligencie

Ivana Rumanová je kultúrna antropologička a pracovníčka

Zmienka o „Marikovej“ nastoľuje špecifický rámec očakávaní – v 90. rokoch to boli hlavne vtipy (veľa mojich spolužiakov na stredoškolskom internáte si nebolo istých, či tá dedina existuje v skutočnosti alebo len vo vtipoch, ako generické označenie zapadákova), teraz sú to skôr očakávania pitoreskných titulkov typu „opitý syn postrelil podnapitého otca“. Reportáž Andreja Bána je napísaná presne v tomto bulvárnom duchu a dôsledne napĺňa stereotypy, ktoré predznamenáva už samotný nadpis. „Dať niekomu do držky“. A som doma.

Na osobnej rovine sa ma text nedotýka. Od detstva som bola konfrontovaná s tým, že pri zmienke o tom, odkiaľ pochádzam, príde úškrn, údiv, pauza, pokus o vtip. Počítam s tým, ale zároveň rozumiem rozpakom Didiera Eribona, ktorý v Návrate do Remeša popisuje, ako v kruhoch liberálnych a umeleckých elít pri otázke o jeho triednom pôvode vždy zneistel, zaklamal alebo sa snažil presmerovať debatu inde. Je to smiešne aj smutné, ako kedy, pristihnúť sa pri tom, že je v podobných situáciách nutné vyťahovať diplomy zo zahraničných škôl a podvedome zápasiť s internalizovaným pocitom menejcennosti v kruhoch, ktoré si potrpia na vlastnú otvorenosť, inkluzivitu a citlivosť.

Som asi posledná, kto by teraz písal obranu v štýle „rodný môj kraj“, veľa vecí tu takisto vnímam kriticky a od pätnástich rokov žijem inde. Reportáž Andreja Bána ma ale irituje ako antropologičku a autorku publicistických textov. Z profesionálneho a etického hľadiska ide o text, ktorý sa nijakým spôsobom nesnaží konfrontovať existujúce stereotypy o zaostalých primitívoch v hladových dolinách, ale, naopak, s neskrývaným pôžitkom sa na nich nesie a reprodukuje ich. S akým cieľom vytvára obrazy „premrštenej maskulinity“ a primitivizmu at its finest a koncentruje ich práve sem? Francúzsky filozof Jacques Rancière považuje práve delenie ľudí na pokrokových a zaostalých za kľúčovú dichotómiu súčasnej politiky. V tejto súvislosti hovorí o „čistom rasizme“ liberálnych elít, ktoré sa spasiteľsky prezentujú ako posledná hrádza pred „špinavým rasizmom“ zaostalých vrstiev.

Reportáž Andreja Bána je toho dokonalým príkladom: Prinášam vám pohľad na zaostalosť v pornografickom detaile. Je tu všetko, čo má tento žáner obsahovať: Drsnosť a vulgarizmy, ktoré sú „niekde hlboko v miestnych“, ktorým „imponuje deštruktivita, schopnosť zničiť všetkých naokolo“, izolovanosť a uzavretosť voči svetu, chudoba, násilie, alkoholizmus, antisemitizmus, toxická maskulinita, iracionalita. Zoznámte sa s divoškou (ako miestni „pôvabne prezývajú“ poslednú obyvateľku gated chatárskej osady), zoznámte sa so starostom, ktorý nastražil kontajnerovú fotopascu na bankára z Bratislavy. Takáto sociálna pornografia poskytuje istý typ instantnej úľavy, čo je presne jej cieľom: Toto sú temné sily, ktoré  to hodia Ficovi alebo Uhríkovi a zničia nám budúcnosť! Dôvody nehľadajme v udržiavanej a starostlivo reprodukovanej segregácii: Dodnes tu verejná správa, ktorej miestni tak iracionálne a pudovo nedôverujú, nevybudovala ani základnú infraštruktúru vrátane verejného vodovodu, kanalizácie alebo plynového vykurovania, oni si už poradia. Prímestský autobus sa tu točí a je to to najlepšie, čo môže urobiť. Cesta je v tejto doline jediná: vedie preč. Najlepšie by však bolo to tu celé obohnať ako skanzen a prístup umožniť len vybraným novinárom, ktorí presvedčivo popíšu stav a predostrú správu o tom, že miestni zaostalí sa z neznámeho dôvodu nedokážu stotožniť s progresívnymi víziami, ktoré ich rámcujú ako ultimátne zlo a príčinu všetkých svojich zlyhaní. Podľa všetkého im to len nedochádza, treba na nich pomaly a dobre pri tom artikulovať: „Od civilizovanej a slušnej časti Slovenska, ktorou sme my, vás oddeľuje len a len vaša vlastná zaostalosť. Málo ste sa snažili. My sme poslednou hrádzou pred expanziou vášho primitivizmu. Načisto nechápeme, prečo to nehodíte nám.“

V Hornej Marikovej vyhral SMER so 42 % hlasov, nasleduje Hlas so 16 %, SNS s 12 %. Republika získala len o dve percentá hlasov viac ako Progresívne Slovensko. V Dolnej Marikovej skončilo PS na treťom mieste, pričom predbehlo SNS, aj Republiku.

foto: Andrea Kalinová pre Seminár urbánnej imaginácie

Financializácia v posledných tridsiatich rokoch ovládla princíp mestotvorby najskôr v lukratívnych svetových metropolách, ale postupne presakuje aj do krajín, ktoré nie a nie sa zbaviť nálepky „post-“. A práve to bol skutočný dôvod Graafovej návštevy Bratislavy. Štúdio OMA sa zúčastnilo súťaže Southbank, ktorú minulý rok vyhlásila finančná skupina Penta pre oblasť bratislavského Lida. Ťažko si možno predstaviť učebnicovejší príklad financializácie mestského developmentu ako práve projekt Nového Lida. Ten dokázal spojiť dve najvplyvnejšie finančné skupiny na slovenskom trhu – Pentu a J&T, aby v priestore, ktorý dnes funguje ako nízkoprahová zóna dostupnej mestskej rekreácie a spontánnych ekosystémov, vybudovali investičné byty a administratívne priestory. Uprostred krízy bývania a v kontexte postcovidového masového exodu z kancelárií do homeofficeov vznikne v meste luxusná prázdna štvrť so starchitektonickými podpismi a nevyčíslenou uhlíkovou stopou. Pocítime ju však všetci – napríklad tým, že zvýši priemernú teplotu mikroklímy na Lide.

Prečo teda chodí Graaf do Angoly, aby kritizoval to, na čom sa jeho štúdio podieľa všade vo svete? Je neskrývane cynický alebo nešikovne alibistický, keď na svojej prednáške a vo svojom románe predstiera odstup od politík, ktoré sám reprodukuje? „Sebakritika vám umožní cítiť sa morálne nadradený,“ tvrdí Santiago Sierra vo vzťahu k svojej umeleckej praxi. Tu je však v hre ešte ďalší rozmer. Graaf si musel vo svojom románe odbehnúť pre príklad do Angoly, hoci by sa práve tak mohol odohrávať v neobývaných investičných štvrtiach Londýna, vo vyprázdnených kancelárskych budovách vo Frankfurte alebo v skrachovaných nákupných centrách v Bruseli. Svoj výber nezdôvodnil. Počas prednášky som sa však nevedela zbaviť pocitu, že svoj román situuje mimo kontextu Západu preto, že sa mu tu kritické aspekty  zdajú názornejšie a ľahšie izolovateľné. Inak povedané: u Druhých je problém jasný, u nás neredukovateľne komplexný. Čínsky development v Afrike sprostredkovaný zbrojárskym kšeftárom, to je úplne iná liga ako sofistikované OMA projekty pre ropných magnátov v Perzskom zálive! Je však možné, že Afriku si Graaf zvolil aj preto, že v Európe by bolo ťažké nájsť metropolu, kde by OMA nerealizovala svoju predstavu architektúry, ktorá sa „stáva ikonickou tým, že sa voči ikonizmu vymedzuje“, a prostredníctvom týchto veľkých gest nenápadne preráža cestu financializácii miest. Graafova osobná priama komplicita s románovou postavou by tak bola príliš zjavná.  Na rozdiel od krachu projektu v románe však presahujúce, ekonomicko-geopolitické dynamiky prajú projektom OMA a reprodukujú ich takmer po celom svete, ale predovšetkým vo svojich epicentrách. Konkrétny výsledok v podobe nových prázdnych budov môže byť úplne rovnaký, tu však nie je považovaný za neúspech.

foto: Andrea Kalinová pre Seminár urbánnej imaginácie

Pomerne hrubý orientalizmus presiakol počas Graafovej prednášky na povrch hneď niekoľkokrát. Pri prezentácii projektu dostupného nájomného bývania v albánskej Tirane si Graaf neodpustil sériu slideov, na ktorých dokumetoval spôsoby apropriácie architektúry na albánsky spôsob: prostredníctvom odpadkov, fušersky realizovaných stavebných prác, pitoreskných DIY prístavieb a fasádnych prvkov. Projekty v Rotterdame alebo v Londýne (kde si luxusné rezidencie prenajímajú dcéry a príbuzní ruských oligarchov zo sankčných zoznamov) v kontraste s tým vyzneli ako civilizovane nedotknuté. Angažmán ateliéru OMA v postkomunistických krajinách Graaf dokonca pomenoval ako podporu síl dobra, ktoré majú zabrániť návratu komunizmu (čo ilustroval fotografiou z bližšie neurčenej prokomunistickej manifestácie v Albánsku, na ktorej vidno niekoľko mužov s transparentmi obsahujúcimi komunistickú symboliku). Spoluprácu s putinovským Ruskom Graaf odmietol ako jednoznačnú no-go zónu, do ktorej ale pre štúdio OMA evidentne nespadá ani Saudská Arábia, ani Assadov režim v Sýrii, s ktorým mal podľa leaknutých dokumentov Rem Koolhaas vyjednávať o postavení prorežimovej kultúrnej infraštruktúry. Graaf však počas prezentácie opakovane zdôraznil multikultúrny aspekt štúdia OMA, pre ktoré pracujú rôzne národnosti. Tieto sily dobra nás v spolupráci s finančnými skupinami nielenže ochraňujú pred komunizmom, ale takisto nám pomáhajú chápať, čo vlastne chceme: „Ľudia často nevedia, čo chcú. Úlohou architekta je okrem iného pomôcť im to zistiť.“ Z úst Reiniera de Graafa zaznel tento „paternalizmus pre začiatočníkov“ v odpovedi na jednu z otázok z publika. Ak teda obyvateľstvo hovorí nie (napríklad keď ho kvôli pripravovanému OMA projektu odstrihnú od prístupu do vzácnej prírodnej rezervácie na pobreží), starchitekt vie, že tým myslí sladké áno, a pomôže mu to zistiť pomocou plota a ostnatého drôtu. Alebo prostredníctvom návrhu v súťaži Southbank, ktorej zadanie nerešpektuje územný plán zóny, ale pracuje s takým, aký si investori predstavia a aký sa im hodí. Starchitekti sa nebudú prispôsobovať verejným politikám, ale presne naopak. Hell of a Masterplan!

Reinier de Graaf: Masterplan. 16. 2. 2023, SNG.

Autorka je kultúrna antropologička

Zriaďovateľom Slovenského banského múzea nie je ministerstvo kultúry, ale ministerstvo životného prostredia. Keď vás v roku 2020 minister Budaj menoval do funkcie riaditeľky, okrem iného povedal, že pred vami stojí dôležitá úloha „prebudovať múzeum na atraktívnu inštitúciu, ktorá sa stane súčasťou nášho vnímania kultúrneho a prírodného dedičstva a upevní svoje postavenie v odbornej, múzejníckej, ale aj galerijnej komunite“. Akú podporu vám odvtedy ministerstvo poskytlo pri napĺňaní týchto náročných vízií? V čom vidíte výhody a nevýhody toho, že SBM spadá pod ministerstvo životného prostredia?

Náročná otázka, lebo vývoj vo svete uvedenej vízii nepraje. Nastúpila som na pozíciu štatutárky v čase koronakrízy, začala sa vojna na Ukrajine, a tá spustila energetickú krízu. Múzeum sídli vo veľkých, energeticky mimoriadne náročných budovách. Roky sa neinvestovalo do opatrení znižujúcich túto náročnosť. Preto mám obavy, či nás energetická kríza nezmetie. Tiež nás postihuje inflácia a rast cien. Rozpočet na rok 2023 uvedené nijako nezohľadňuje a konkrétne zámery pomoci zriaďovateľa v tomto smere nepoznám.

Múzeu chýbajú finančné zdroje na prevádzku i mzdy, nieto ešte na rozvoj. Nie je mysliteľné, aby sa múzeum prebudovávalo na atraktívnu inštitúciu z vlastných výnosov. Potrebuje podporu od štátu alebo z iných zdrojov.

Múzeum zriaďované ministerstvom sa nemôže uchádzať o podporu napríklad z Fondu na podporu umenia. Múzeum zriaďované ministerstvom životného prostredia sa nemôže uchádzať o podporu na obnovu pamiatok z dotačného systému MK SR – Obnov si svoj dom. Myslím si, že by nám malo byť umožnené zapájať sa do výziev oboch dotačných systémov, lebo ich alternatíva neexistuje.

Vieme získať podporu na obnovu expozícií, aktuálne ukončujeme inováciu expozície Baníctvo na Slovensku, na ktorú sme v tomto roku z Environmentálneho fondu získali viac ako stotisíc eur. Avšak na umelecké a historické výstavy, kultúrne podujatia, akvizície zbierok, depozitáre, publikácie alebo výskum nám chýbajú zdroje.

Nedofinancovanie maskujeme crowdfundingom, súkromnými prostriedkami a statkami, spoluprácami s občianskymi združeniami, dobrovoľníkmi a využívaním či možno i zneužívaním externých spolupracovníkov a spolupracovníčok a ich dobroty a lásky k múzeu. Lebo ich prosíme, aby nekládli na nás žiadne alebo len minimálne finančné požiadavky. Možno si pomyslíte, že sme vykorisťovatelia, ale nie je to tak. Bojujeme s výčitkami svedomia, či je etické žiadať takúto pomoc. Nechceme však rezignovať. Rezignovali sme na obnovu budov, ochranu zbierok, nechceme rezignovať aj na program.

Alebo iný príklad. Momentálne sa snažíme ministerstvo presviedčať, aby nám pomohlo a mohli sme sa uchádzať o európske zdroje v rámci výzvy ministerstva dopravy, ktorej cieľom je obnoviť verejné historické budovy s cieľom znížiť ich energetickú náročnosť. Veľmi radi by sme sa zapojili do výzvy zelenou obnovou Galérie J. Kollára. Je to bezprecedentná šanca zlepšiť stavebnotechnický stav aspoň niektorých národných kultúrnych pamiatok v našej správe, a zároveň si znížiť prevádzkové náklady. V múzeu však nemáme spracovaný zámer obnovy a chýba technická projektová dokumentácia. Bez nej sa do výzvy nemôžeme zapojiť, a pritom je cena tejto dokumentácie refundovateľná z uvedenej dotácie – samozrejme, až potom, ako projekt uspeje. Keďže ide o tri veľké meštianske domy na námestí, aj cena takejto dokumentácie je vysoká. Získali sme aj partnera, Zastúpenie Európskej Komisie na Slovensku, mali sme záujem uvedenú obnovu realizovať ako pilotný projekt v štýle Bauhausu. Chceli by sme ukázať najlepšie riešenia udržateľnej pamiatkovej obnovy, a to v centrálnej zóne mesta zaradeného do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO – Banskej Štiavnice. Zatiaľ nám však ministerstvo nemôže z ekonomických dôvodov uvedenú finančnú pomoc poskytnúť.

Vráťme sa k vašej otázke o atraktívnom múzeu. Kvôli permanentnej krízovej situácii sa nám nedostalo finančnej podpory od zriaďovateľa ani na sanáciu havarijných stavov a udržanie odborného profilu organizácie, nieto na budovanie atraktívneho múzea. Dostalo sa nám morálnej podpory, povzbudzujúcich slov, ale to, bohužiaľ, nestačí. Ak by mala situácia zostať rovnaká, múzeum nielenže nebude atraktívnejšie, ale ešte viac zdegraduje.

V správe SBM sú desiatky objektov od zámku a mestských palácov po bane a technické pamiatky a tisíce artefaktov v depozitároch. Z nich viaceré majú status kultúrnych pamiatok alebo sú zapísané v zozname UNESCO. Samotná prevádzka a ochrana týchto objektov musí byť finančne extra náročná. Môžete vyčísliť, koľko z vášho rozpočtu zhltne správa budov a koľko je vyčlenených na program?

Rozpočet našej príspevkovej organizácie tvorí rozpočtový transfer z ministerstva a vlastné výnosy. V našom prípade máme na rok 2022 podpísaný kontrakt s ministerstvom vo výške 719 048 eur (v priebehu prípravy rozhovoru ministerstvo kompenzovalo múzeu zvýšené ceny energií rozpočtovým opatrením vo výške 112 241 eur). Výšku transferu nepovažujem za dostatočnú a vysvetlím aj prečo.

Múzeum zamestnáva sedemdesiat zamestnancov a očakávaná skutočnosť v oblasti mzdových výdavkov v roku 2022 predstavuje približne 1 200 000 eur. Z uvedeného je zrejmé, že transfer nepokrýva ani len mzdové náklady.

Poďme však ďalej. Pri základných prevádzkových nákladoch, do ktorých radíme najmä energie (plyn, elektrická energia, vodné a stočné), je očakávaná skutočnosť na rok 2022 približne na úrovni 261 400 eur. Transfer nepokrýva ani uvedené náklady.

Keď spočítame mzdy a energie, predstavuje to spolu 1 461 400 eur. Aby si múzeum pokrylo mzdy a energie (žiadny program, na ktorý sú nevyhnutné materiálové náklady), malo by dosiahnuť vlastné výnosy v odhadovanej výške 742 352 eur. Pritom naše odhadované výnosy v roku 2022 predstavujú 379 500 eur.

Možno vývoj nebude taký pesimistický, ale mám veľkú obavu, že pri plnení výnosov okolo 400 000 eur nedokážeme pokryť ani len tie energie a mzdy.

Ministerstvo nám mesačne na účet poukazuje sumu približne 59 900 eur. Tou si financujeme časť miezd a ich nepokrytú časť si každý mesiac musíme dofinancovávať z vlastných prostriedkov, a to vo výške od 25 000 do 30 000 eur, niekedy i viac. K tomu platíme zálohové faktúry za energie a máme aj iné fixné výdavky, ktorým sa nijako nedá vyhnúť (poistky, dane, pohonné hmoty, telekomunikačné poplatky, poplatky za softvéry, členské poplatky, kancelárske potreby, hygienické potreby, pracovný odev).

Finančné prostriedky na materiálne zabezpečenie programu múzea v našom rozpočte neviem detegovať. Myslím si, že férový by bol taký rozpočet, prostredníctvom ktorého by nám štát pokrýval mzdové náklady, energie, a tiež prispieval na úlohy, ktoré vykonávame v zmysle verejnej služby. Na Slovensku by mal byť v zákone o múzeách a galériách tento výkon vo verejnom záujme presne špecifikovaný, aby sme sa pri vyjednávaní mali o čo oprieť. Ak by som to mala voľne priblížiť, myslím, že sem možno zaradiť pravidelnú údržbu pamiatkových objektov, ochranu stotisíc zbierkových predmetov, dokumentáciu, knižničné služby, archívne služby, výskum a tak ďalej. Tržby sú pre nás z dôvodu nedofinancovanosti kľúčom k prežitiu. O „zákazníka“ bojujeme s komerčnými zariadeniami. Táto súťaž nie je férová.

No ak ministerstvu dokladujete, že nimi poskytovaný rozpočet nepokrýva ani personálne náklady a náklady za energie, ako má byť podľa zriaďovateľa financovaný samotný program? Spomínate, že v súčasnosti sa to často deje prostredníctvom neplatenej práce externistov a externistiek. Je takýto model udržateľný? Neuvažujete o vytváraní väčšieho tlaku na zriaďovateľa?

Myslím si, že je to otázka pre zriaďovateľa, lebo ja neviem, čo si myslí. Nedostali sme stanovisko k našim podnetom alebo ekonomickú analýzu s komentárom. Myslím si, že počítajú s tým, že si na program zoženieme granty. Aktuálny model fungovania nie je udržateľný, nie je rozvojový, spôsobuje úpadok inštitúcie. Vytvárame taký tlak, aký dokážeme. Upozorňujeme zriaďovateľa na situáciu, predstavujeme riešenia, máme spracovanú víziu, rôzne koncepcie i reálny rozpočet. Zriaďovateľ sa však venuje svojim „veľkým“ témam. Upozorňujeme aj verejnosť, najmä na sociálnych sieťach prostredníctvom múzejného profilu, pretože verejnosť môže byť kľúčom k zmene prístupu zriaďovateľov. Preto sme otvorení a ukazujeme realitu namiesto romantických predstáv o slovenskom múzejníctve. Ak sa začne zriaďovateľov pýtať verejnosť, prečo múzeá upadajú, určite spozornejú viac, ako keď sa pýtajú štatutári.

Napriek komplikovanej finančnej situácii sa múzeum aktívne zapojilo do pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine tým, že pre nich vyčlenilo niektoré zo svojich priestorov s ubytovacími kapacitami. Môžete povedať viac o tom, ako to prebiehalo?

Citlivo sme zareagovali na skutočnosť, že v dvadsiatom prvom storočí musia matky s deťmi utekať pred vojnou, ktorá vypukla u nášho suseda. Nemysleli sme si, že budeme s takouto situáciou vo svojom živote konfrontovaní. Boli to smutné chvíle, komunikovať s vystrašenými ľuďmi, medzi ktorými bolo veľa detí. Ubytovanie sme poskytnúť vedeli, aj keď múzeum nedisponuje štandardnými ubytovacími kapacitami. Na hospodársku mobilizáciu štátu sme poskytli inšpekčné izby a ateliéry v rezidenčnom centre. Musím podotknúť, že týmto počinom nás obišla pomoc  štátom nastavených refundačných schém a všetky náklady musíme znášať sami. Avšak riešili sme aj ďalšie problémy. Najmä s jedlom a ošatením. Som hrdá na naše zamestnankyne a zamestnancov, ktorí začali spontánne pomáhať. Varili obedy, nakúpili potraviny, poprinášali teplé šatstvo, ale aj hygienické potreby, uteráky, kuchynský riad, lebo nám takéto vybavenie chýbalo. Bez ich ochoty a obetavosti by sme to nezvládli. Postupne sa z dobrovoľníckych radov v meste Banská Štiavnica vyprofilovala akčná skupina, ktorá prevzala iniciatívu a systematicky riešila prílev utečeniek a utečencov do Banskej Štiavnice. Podnes sú dve ukrajinské rodiny súčasťou našej múzejnej komunity, rozvíjame s nimi dobré osobné vzťahy a myslím, že zostávame v kontakte aj s ľuďmi, ktorí od nás odišli, aby sme im v prípade núdze mohli pomôcť, aj keď sú už doma v Kyjeve.

Tu by som rada prešla k tomu, že ste vyštudovali etnológiu. Zaujímalo by ma, ako vnímate súčasné medzinárodné trendy vo výstavníctve, múzejníctve, ochrane a spravovaní múzejných artefaktov a zbierok, o ktorých sa v posledných rokoch vedú búrlivé diskusie, a to do veľkej miery kvôli dekoloniálnej kritike pamäťových a zbierkotvorných inštitúcií. Ako diskusiu vidíte z perspektívy riaditeľky takejto inštitúcie v strednej Európe?

Vaša otázka je mimoriadne široko postavená. Keby som mala zvoliť jednoduchú odpoveď, poviem, že by som rada tieto trendy poznala osobnejšie, myslím tým z vlastnej múzejnej praxe, nielen z iných múzeí, časopisov a médií.

Dotknúť sa aktuálnych trendov aspoň na okamih sa mi podarilo na konferencii ICOM, ktorá sa v auguste konala v Prahe. Hlavnou témou konferencie bola sila múzeí. Sila múzeí spočívajúca v ich participatívnosti, inkluzívnosti, otvorenosti pre všetkých. Inštitúcií, ktoré majú držať smer, aj keď je zle, keď sú problémy. Múzeí udržateľných nielen v ekologickom slova zmysle, ale aj ekonomicky, sociálne, politicky. Jednoducho silných demokratických inštitúcií, s potenciálom zásadne pomáhať pri budovaní identity komunít, a teda meniť spoločnosť.

To sú témy, ktoré rezonujú v medzinárodnom kontexte. Architektúra výstav, ochrana zbierok, digitalizácia, neformálne vzdelávanie či vedecký výskum v múzeách sú skôr praktické témy, ktoré sú rovnako dôležité, ale v demokratických krajinách rezonovali v minulosti. Dnes sa považujú za základ, na ktorom múzeá bezpečne stoja. Osobne si myslím, že na Slovensku stále nemáme tento základ vybudovaný. Zápasíme o prežitie zbierok i pamiatkových budov, ktoré spravujeme. O chvíľu budeme zápasiť aj o kvalitné personálne obsadenie, lebo pre relevantných špecialistov a špecialistky nie je múzejníctvo v stave, v akom sa na Slovensku nachádza, výzvou. Bez odborníkov a odborníčok nevybudujeme z múzeí silné inštitúcie. Ľudia sú v našom prípade kľúčom k tvorbe zmysluplného a hodnotného obsahu.

K otázke dekolonizácie: Myslím si, že slovenské múzeá sa nezapájajú do tohto diskurzu, ten rezonuje na medzinárodnej scéne. Diskusia to je dôležitá, lebo kultúrne dedičstvo je nenahraditeľné pri budovaní identity komunít a má im byť prístupné. Nová definícia múzea, ktorá bola v Prahe na valnom zhromaždení prijatá, sa vyhla formuláciám, ktoré by mohli posilniť snahy napríklad afrických múzeí o návrat kultúrneho dedičstva, ktoré uchovávajú vo svojich zbierkach európske múzeá. Napriek tomu nová definícia obsahuje dôležité posolstvá (udržateľnosť, participatívnosť, otvorenosť, zbierkotvornosť, rozmanitosť, budovanie komunít, not-for-profit), aby múzeá boli nielen zbierkotvornými inštitúciami, ale aj spoločensky významnými inštitúciami. Múzejná definícia je jasná, aktuálna a možno dlhšia, ako by niektorí múzejníci chceli, mne však jej dĺžka nijako neprekáža, skôr vyhovuje, lebo vyjadruje rozmanitosť úloh múzeí.

Slovensko nebolo koloniálnou veľmocou, a preto tento diskurz u nás nerezonuje. Z času na čas sa v diskusiách na sociálnych sieťach objavia postoje vzývajúce na návrat niektorých našich pamiatok v správe zahraničných múzeí. Ale keďže poznám stav ochrany zbierok v našom múzeu a nevidím cestu k zásadnému zlepšeniu situácie, nepovažujem za dôležité presúvať k nám ďalšie pamiatky. Zostávajú naše, aj keď sú uložené inde. Stále sú súčasťou nášho dedičstva. Nepotrebujeme ich vlastniť, skôr potrebujeme mať k nim prístup, musí nám byť umožnené ich študovať a mali by byť bezpečne uchovávané – a keď to nejde dobre u nás, možno im je inde aj lepšie, hoci je to smutné konštatovanie.

Sú v zbierkach SBM exponáty, ktoré pochádzajú z koloniálnej éry, keď sa uhorskí odborníci na technológie ťažby zúčastňovali zámorských expedícií?

Na základe môjho bádania v zbierke SBM a na základe toho, že mi nie sú známe takéto zmienky ani v publikáciách iných bádateľov a bádateliek, ktoré sa venovali výskumu našich zbierkových kolekcií, môžem konštatovať, že pravdepodobne nie.

Téma baníctva či extrakcie zdrojov je v súčasnom environmentálne kritickom uvažovaní často skloňovaná a kľúčová. Ako vidíte jej prepojenie s programovou koncepciou banského múzea? A ako do toho celého vstupuje súčasná energetická kríza?

Téma baníctva je pre nás kľúčová, sme predsa banské múzeum s celoslovenskou pôsobnosťou. Prosperita Uhorska a obrovský rozvoj školstva, vedy a kultúry závisel od toho, ako sa darilo banskému priemyslu. Spoločnosť v období mimoriadneho rozkvetu baníctva bola kozmopolitná, jej elity podporovali nielen seba, ale podporovali aj kultúru, a špeciálne umenie.

Úlohou múzea je výskum fenoménov baníctva – výskum, nie mystifikácia. Nepotrebujeme mýty, môžeme byť hrdí a hrdé na skutočné reálie, a to aj vtedy, keď budeme kriticky hodnotiť skutočnosti, ktoré sprevádzali konjunktúru banského priemyslu a medzi nimi i jej negatívny vplyv na životné prostredie.

Máte pravdu v tom, že múzeum by mohlo viac vstupovať do uvedených diskurzov, prepájať poznatky z histórie so súčasnosťou, aktuálnymi problémami, ale potrebovali by sme špecialistov a špecialistky na uvedené témy. Preto sa držíme tém, v ktorých sa cítime istejšie, a tie sú skôr z oblasti montánnych (banských, baníckych, pozn. red.) dejín.

Súčasťou múzea je tiež Galéria Jozefa Kollára. Ako vnímate jej súčasný program? Registrovali ste programovú líniu Zlaté časy, ktorú v roku 2019 kurátorsky zastrešili Lucia Tkáčová a Mária Janušová?

Zlaté časy priniesli zmenu dramaturgie výstav Galérie Jozefa Kollára, priniesli múzeu zaujímavý a kvalitný výstavný program, ktorý vzbudil mimoriadny záujem umeleckej scény. Pripravené boli výstavy súčasného umenia i výstavy lokálnych autorov. Galéria vďaka neúnavnosti kurátoriek i vtedajšej vedúcej žila bohatým kultúrnym životom. Viaceré aktivity a podujatia boli súčasťou projektu Renovácia identity (za ktorý získala Banská Štiavnica titul Mesto kultúry) a boli podporené z Fondu na podporu umenia.

Z ruchu Zlatých čias asi v galérii veľa nezostalo, lebo na pokračovanie takto nastaveného programu chýbali zdroje aj ľudia. Niečo z nich sa však v múzeu predsa len podarilo uchovať: zostal nám návod, ako sa dá robiť aj v regiónoch dobré umenie, a Mária Janušová. Pracuje u nás ako kurátorka umelecko-historickej zbierky a pripravuje výstavný plán galérie. A všetko ostatné, lebo u nás to tak chodí, keďže sme personálne deprivovaní. Naše pracovné pozície a pracovné náplne sú všelijako kumulované. Dramaturgia, produkcia, kurátorovanie, propagácia i výskum.

Rozhovor so Zuzanou Denkovou viedla Ivana Rumanová

Michal Šumichrast v nej spracúva predstavu, ktorú kdesi vo vytesnených zákutiach vedomia ako ultimátny back-up plán nosíme všetci, ktorí a ktoré sa motáme v kultúre, a síce, že skôr či neskôr skončíme v korporáte. V tej predstave je zmes cynizmu, pocitu morálnej nadradenosti nad korporátnou kultúrou, ktorý sa mieša so sebairóniou, že tam aj tak smerujeme. Lenže toto pohŕdanie sa na Šumichrastových plátnach odohráva súčasne s neskrývanou fascináciou kódmi korporátnej kultúry, jej znakmi a mimikrami. S plastovými bandaskami na vodu, dress codom a selfie pózami „dynamických kolektívov“ aj so statusovými hobby narába autor ako s fetišmi: Sú trochu odporné a lepkavé, ale v niečom aj podivne kinky a príťažlivé. Veľkoformátové maľby mobilizujú presne túto nejednoznačnosť, ktorá nás dostáva aj odpudzuje. A navyše sú vtipné, vďaka čomu neupadnú do lacného moralizovania. Esteticky pripomínajú akúsi retro propagandu: mohli by to byť náborové plagáty do Microsoftu, ktoré sa snažia nenápadne vykrádať Davida Lyncha, ale mohli by to byť aj sorelácke fresky na železničnej stanici, akurát zobrazujúce súčasné podoby práce.

MY BOSS JUST FOUND MY BOOK, Michal Šumichrast, 100cm X 140cm, akryl na plátne, 2022

MUG 1, Michal Šumichrast, 25cm X 30cm, akryl na plátne, 2022

Druhá časť výstavy, ktorú tvoria printy a kresby menších formátov inštalované na nástenke, už explicitne zobrazuje komplicitu medzi ekonomickou a sexuálnou dominanciou. Voči plátnam nie sú v žiadnom kontraste, skôr len potvrdzujú, čo plátna iba nechávajú tušiť. Priamo zobrazujú perverzitu (ale aj príťažlivosť) moci, ktorá cez plátna presakuje ako čosi zle alebo nedbalo maskované. Tu naopak dostávame naservírované rovno do tváre, že každým vynúteným nadčasom, každou neplatenou stážou, každým odovzdaním sa neviditeľnej ruke trhu prikyvujeme na BDSM pravidlá hry súčasnej práce. S tým rozdielom, že v sexuálnej sfére musí byť prijatie submisívnej roly konsenzuálne, kým v práci sa nikto nepýta. Ale nebaví nás to náhodou? V dnes už klasickej eseji Resisting Left Melancholy si úplne rovnakú otázku kladie americká politologička Wendy Brown, keď popisuje paralyzovanosť súčasnej ľavice a jej neschopnosť odpútať sa od predmetu straty a smútenia (ktorým môže byť beztriedna spoločnosť, sociálna spravodlivosť, mier a pod.). Popisuje, ako sladkotrpká melanchólia spôsobená stratou postupne prevládne nad strateným objektom a ovládne nás v zacyklenom loope predvídateľnej kritiky. Kresby a printy z tejto časti výstavy sa mi zdajú zvlášť znepokojivé práve v tomto zmysle: Nezvykli sme si náhodou na pozíciu vykorisťovaných pracovníkov a pracovníčok do tej miery, že sme sa s ňou masochisticky zžili a vlastne ju nevieme opustiť?

VERY TIRED II, Michal Šumichrast, tuš na papieri, 29,5cm x 41,5cm, 2022

LONGER. HARDER. BIGGER., Michal Šumichrast, tuš na papieri, 65cm x 96cm, 2022

Kritika kapitalizmu nie je v tvorbe Michala Šumichrasta ničím novým, jeho mačky v kuklách poznáme z kapitálových komiksových stripov, ale aj z ulíc a výkladov, kde sa objavujú na protest, nie na výstavu. Výstava Still not dreaming of labor v kurátorskej koncepcii Beaty Jablonskej odolala pokušeniu vystaviť trochu zo všetkého, výber veľkoformátových „korporátnych“ malieb v kombinácii s BDSM printmi a kresbami je funkčný konceptuálne aj esteticky. Cenovky pod vystavenými maľbami sú vlastne dokonalým rozvinutím témy, ale zároveň poukazujú na celú ďalšiu rovinu, ktorá na výstave zostala úplne mimo rámca pozornosti. Michal Šumichrast síce nesníva o práci (v korporáte), ale už pracuje ako umelec, priamo pred našimi očami. Navyše, ide o kontext súkromnej komerčnej galérie, ktorej majiteľkou je HR konzultantka a headhunterka Katarína Janáková. Strašne som chcela, aby sa vystavené diela dotýkali aj témy práce v umení, nielen práce v korporáte, ktorú je v niečom jednoduchšie kriticky zhodiť, pretože od nej máme odstup. Aspoň zatiaľ. Na aké formy submisivity prikyvujeme, keď spolupracujeme so súkromnými zberateľmi a galeristami, a akým sme vystavení a vystavené, keď spisujeme ďalšiu grantovú žiadosť? To by som si rada pozrela. Ale možno sú to len moje sklony k ľavicovej melanchólii a trochu diváckeho voyeurizmu.

Autorka je kultúrna antropologička

Michal Šumichrast: Still not dreaming of labor. Kurátorka: Beata Jablonská. blu : gallery, Modra, 1. 10. – 20. 11. 2022.

Čo ak majiteľ kultúrnej pamiatky necháva budovu chátrať, alebo ju úmyselne poškodzuje, aby na jej mieste mohol postaviť výnosnejší projekt? Čo ak v domoch a celých štvrtiach miest zápasiacich s krízou bývania nikto nebýva, pretože ich majitelia ich používajú predovšetkým ako záruky pri operáciách na finančných trhoch? Čo ak nadobudnutý majetok pochádza z porušovania zákona, z vyťažovania a reprodukcie nerovností? Za akých podmienok je spektakulárne násilie vyvlastnenia adekvátnou odpoveďou na menej nápadné štrukturálne násilie?

Touto líniou sa zaoberá hneď niekoľko textov v čísle: Peter Szalay opisuje históriu vyvlastňovania v Bratislave od konca 19. storočia, porovnáva „verejný záujem“ ako legislatívnu podmienku vyvlastňovania s praktikami developerov, ktorí sa pod rovnakou zámienkou uchádzajú o finančné dotácie z verejných zdrojov. Andrea Londáková uvádza zahraničné príklady vyvlastnenia ohrozených pamiatok a poukazuje na jeho nástrahy a význam fungujúcich verejných inštitúcií. Tieto prípady konfrontuje s dvomi príkladmi zo Slovenska: s aktuálne prebiehajúcim vyvlastnením Liečebného domu Machnáč a so zbúraním Istropolisu. Vyvlastnenie bytových jednotiek patriacich špekulantom na trhu s realitami a občianske formy rezistencie voči aktuálnej kríze bývania rozoberá Matej Hliničan v rozhovore s aktiviston Chrisom z berlínskej iniciatívy Deutsche Wohnen enteignen!. V ďalšom rozhovore s členmi kooperatívy pre každodenné technológie Varia sa Dušan Barok rozpráva o subverzívnych stratégiách voči venture kapitalizmu, o kritickej praxi voči politike a praktikám online gigantov, a o navrhovaní online sieťovania, ktorého používatelia sú zároveň vlastníkmi a vlastníčkami komunikačnej platformy a dátových serverov. Dva texty sa zaoberajú nedávnym zmrazením majetku ruských oligarchov v rámci medzinárodných sankčných opatrení voči Ruskej federácii. Martin Tremčinský v širšom kontexte uvažuje o tom, či je pri uplatňovaní zhabania a zmrazenia majetku ako sankčného mechanizmu obhájiteľný rozdiel medzi ekonomickým a vojnovým násilím. Ľudmila Elbert rozoberá tieto procesy z hľadiska medzinárodného práva a približuje tiež rozdiely medzi vyvlastnením, zoštátnením, zhabaním a zmrazením majetku a ďalšími právnymi inštitútmi.

Cieľom čísla však nie je vyvlastnenie romantizovať. Je nespochybniteľné, že bolo a stále je aplikované ako nástroj štátneho alebo ekonomického násilia, nespravodlivosti, mocenskej asymetrie, a to v rôznych historických a geopolitických kontextoch. Vyvlastnením sa z kritickej perspektívy zaoberá text Jakuba Vrbu, ktorý popisuje triedny a etnický rozmer vysídlenia sudetských Nemcov. Zdeněk Jehlička opisuje praktiky štátu Izrael pri kolonizácii Palestíny, a zároveň analyzuje argumentačný a ideologický aparát, ktorý má praktiky zaberania pôdy, majetku a vysídľovania Palestínčanov a Palestínčaniek legitimizovať. Prekladový text Roberta Nicholsa sa zaoberá podobnou dynamikou – rozoberá legitimizáciu koloniálnych praktík voči autochtónnym obyvateľom a obyvateľkám a všíma si, že ako jeden z hlavných argumentov bola použitá absencia konceptu vlastníctva u autochtónnych komunít. Vlastníctvo legalizovalo krádež. O vzťahoch k pôde, krajine, územiu, ktoré sú založené na iných ako vlastníckych vzťahoch a o tom, ako sa pretavujú do filmového jazyka, píše Dominika Moravčíková v esejistickej reflexii filmu Ste. Anne.

Práve tu sa ukazuje určitá možnosť, akým smerom rozvíjať a posúvať súčasné iniciatívy, ktoré sa snažia vyvlastnenie mobilizovať v záujme ochrany kultúrneho dedičstva alebo konfrontácie sociálnych nerovností. Namiesto presunu majetku zo súkromného do verejného vlastníctva, ktorý ale nenabúrava vlastnícke vzťahy ako také, je možno najvyšší čas začať uvažovať o formách „odvlastnenia”, navracajúceho do hry vzťahy ku krajine, ktoré presahujú zapísané parcely.