Ich autorstvom sú prevažne anonymní fotografi a anonymné fotografky, ktorí a ktoré sa povstaleckých bojov zúčastnili spolu s tými, ktorých fotia. Fotografie majú ďaleko od technickej a kompozičnej dokonalosti, ale vďaka svojej surovosti a najmä vďaka vzťahu spolupatričnosti sprostredkúvajú iný, oveľa bližší pohľad na SNP, ako reportážna či profesionálna fotografia. V teórii fotografie a vizuálnych štúdií sa už pomerne veľa napísalo o komplicite medzi zbraňami a kamerami, medzi optickými technológiami, ktoré sa vyvíjali hlavne na vojenské účely a až postupne presiakli do umenia a voľnočasových aktivít, o krehkosti momentu stlačenia spúšte na fotoaparáte a na strelnej zbrani. Môže sa to zdať nadnesené, ale fotografovať niekoho znamená uplatňovať na ňom či na nej moc: rámcovať, striehnuť na okamžik, urobiť snímok a ísť.
V prípade amatérskych fotografií spolubojovníkov a spolubojovníčok v Povstaní sa tento profesionálny odstup vytráca. Fotografi a fotografky mrznú, prechádzajú cez front, bojujú a riskujú spolu s ostatnými, a fotografie túto blízkosť a uvoľnenosť komunikujú. Sú medzi nimi momentky z každodennosti povstaleckých hnutí, varenie, oddych, nácvik útokov, ale aj viac štylizované fotografie „na pamiatku“ zobrazujúce jednotlivé partizánske skupiny a oddiely na spôsob ročníkových školských fotografií tried. Pred návštevou archívu som mala obavy, aby fotografie nereprodukovali stereotypný obraz Povstania ako vúlučne mužskú záležitosť. Avšak moje obavy sa ukázali ako neopodstatnené: archívne fotografie zachytávajú mužov a ženy rôzneho veku, spoločenských tried a národností. Dokumentujú tiež odhodlanosť civilného obyvateľstva, ktoré partizánom a partizánkam pomáhalo pri kopaní zákopov, orientácii v teréne, zásobovalo ich zbraňami, informáciami a jedlom, poskytovalo im útočisko, a to aj v extrémne chudobných horských regiónoch.
Prechádzať tie obrazy spolupatričnosti bolo pre mňa dojemné, aj frustrujúce. Napriek odhodlanosti a obetám všetkých tých ľudí fašizmus prežíva až dodnes, a preto: SMRŤ FAŠIZMU!