Hoci sa kniha Sklenená izba odohráva v dome Landauerovcov v meste, ktoré britský spisovateľ Simon Mawer nazval jednoducho Mestom, autor sa veľmi nesnaží, aby svoju skutočnú inšpiráciu skryl.
Keď do Československa prvý raz prišiel, mal šestnásť rokov a učarilo mu malebné Brno a neskôr jeho architektonická pamiatka vila Tugendhat, ktorá sa týči na kopci nad centrom.
Voči Sklenenej izbe môže mať čitateľ výhrady. Čo sa príbehu a rozprávania (do veľkej miery vymysleného) týka, príliš nevyniká. Dobrých románov o nevere, sexualite, holokauste či takých, čo by zobrazovali ľudský život chytený v kolese veľkých dejín, by sme vymenovali stovky, možno tisícky. Nič mimoriadne prekvapujúce sa vlastne v deji nestane.
Výnimočnou ju ale robí Mawerov cit pre detail a opisy. Všíma si jemné zmeny svetla, očividne rozumie architektúre, opantáva nás postrehmi, ako ladí priestor s umením a ľudským správaním. Ak sú knižné opisy príliš dlhé, majú tendenciu nudiť. Nie je to však Mawerov prípad, svižným a sebavedomým písaním nás drží vo svojom svete na celej ploche knihy.
Ďalšia veľká výhoda Sklenenej izby: ukazuje nám známe miesto (Brno) pohľadom očareného cudzinca. Možno preto má väčší význam pre Čechov a Slovákov, ktorých spoločný štát sa kedysi rozpadol práve vo vile Tugendhat. O naše dejiny a reálie sa totiž málokedy zaujímajú zahraniční spisovatelia – podobným prípadom bol naposledy HHhH od Francúza Laurenta Bineta.
