Rozvoj neformálnej výchovy a vzdelávania

Katarína Teplanová11. septembra 20183807

Dňa 6. júna 2018 schválila vláda Slovenskej republiky Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania 2018 – 2027 (ďalej len NPRVV). Už zverejnený, ešte neúplný implementačný plán NPRVV je robustný. Má ohlásená „revízia existujúcich opatrení“ potenciál zásadným spôsobom zmeniť výchovu a vzdelávanie v Slovenskej republike?

Strategickými cieľmi NPRVV sú: vysoká kvalita, dostupnosť, modernizácia. Za jadro výchovy a vzdelávania sa (naďalej) považuje sieť škôl, ale „taktiež je potrebné zohľadňovať úlohu, ktorú popri formálnom vzdelávaní v škole plní neformálne vzdelávanie a informálne učenie sa“. A rozvoj systému neformálneho vzdelávania sa považuje aj za jednu z troch prierezových priorít. Lenže, čo sa v NPRVV rozumie pod systémom neformálneho vzdelávania a informálneho učenia sa; akú úlohu má – a akú môže zohrávať – neformálne vzdelávanie v rozvoji výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike, keď priamo v dokumente, rámci strategickej analýzy sa konštatuje, že rozpracovanie celoživotného vzdelávania v časti neformálneho vzdelávania patrí k slabým stránkam NPRVV? Aj laik dnes vie, že izolovanou korekciou škôl a školskej siete sa stav výchovy a vzdelávania u nás zásadne na lepšie neobráti.

Zásadné nepochopenie predmetu reformy

Spoločenská zhoda je určite v tom, že systém vzdelávania je chorý. Lenže ako je chorý, prečo je chorý a kedy bude zdravý? Choroba je niečoho dôsledkom. Čo je jej prvotnou príčinou? Podľa akých kritérií zistíme, že sa systém uzdravuje, a ako bude fungovať, keď bude zdravý? Ak by nebol chorý, neobsahoval by taký model celoživotného vzdelávania, aký obsahuje: nemýlil by si také kľúčové pojmy, ako sú „vzdelávanie“ a „učenie sa“ a neponúkal by také obmedzujúce schémy vzťahov medzi formálnym, neformálnym a informálnym vzdelávaním, aké ponúka, a to aj napriek tomu, že používa „európske kritériá“. Tiež, nemohol by vydávať za východiskovú analýzu len tie údaje, ktoré vydáva (formálne napĺňanie tabuliek cieľov stratégie Európa 2020 v oblasti vzdelávania a pod.), alebo očakávať želané zmeny: „zvýšenie štandardov prípravy a vzdelávania budúcich pedagógov, zlepšenie systému ich celoživotného vzdelávania, zvýšenie mzdového ohodnotenia učiteľov, zvýšenie autonómie učiteľa vo vzdelávacom procese, kampane na podporu zmeny zmýšľania slovenskej spoločnosti a (na podporu zmeny) zaužívanej praxe vzťahov medzi žiakmi, učiteľmi a rodičmi“ bez pomenovania problémov, len opatreniami na úrovni proklamácií.

Za hlavnú záludnosť vzdelávania považujem vulgarizáciu problematiky – neprípustné zjednodušovanie a dogmatické myslenie. Imanentným problémom dnešnej školy aj nového NPRVV je prístup k poznávaniu, ktorý zjavne nezodpovedá súčasnému vedeckému poznaniu: modernej pedagogike, teóriám komplexných dynamických systémov a skutočným možnostiam uplatňovania moderných technológií vo vzdelávaní. Rieši sa vydávanie učebníc, interaktívne tabule, platy učiteľov, kampane, ale o odbornej nekompetentnosti sa roky v súvislosti s naším školstvom a vzdelávaním oficiálne veľa nehovorí.

Formálne, informálne a neformálne

Školy sú garantom formálneho vzdelávania. Predmetom školského učenia sú štruktúrované vzdelávacie programy, ktoré spĺňajú vzdelávacie štandardy a vedú k úplnej kvalifikácii v súlade s Národným kvalifikačným rámcom. Je ale verejným tajomstvom, že viac než papierová kvalifikácia je do života dôležité neformálne učenie sa – a tiež, že asi najviac sa učíme informálne. Prečo?

Učenie formálne sa v súčasnosti deje viac z povinnosti než zo záujmu a u nás najmä v škole. Učenie informálne sa deje mimovoľne a celý život. Učenie neformálne sa môže diať aj v škole (nad školským vzdelávacím programom), ale častejšie sa deje v otvorenom vzdelávacom prostredí, keď si človek sám nájde atraktívny program a cíti potrebu vzdelávania. Bonusom neformálneho učenia sa sú kultúrne a generačné interakcie (pretože účastníkom programu môže byť prakticky každý, bez rozdielu veku, vzdelania či profesie).

Formálne, informálne a neformálne vzdelávanie nemožno efektívne rozvíjať bez komplexnej analýzy celoživotného vzdelávania, ktoré spolu predstavujú. Žiadna reforma celoživotného vzdelávania nemôže byť do budúcna úspešná, ak nebude vychádzať zo synergie jeho foriem. Kým formálne vzdelávanie je viazané na silno zotrvačný školský systém, neformálne vzdelávanie má zo svojho princípu otvorenej platformy potenciál tvoriť mosty medzi rýchlo sa rozvíjajúcou vedou, výzvami súčasnej doby, formálnym vzdelávaním a spoločnosťou. A nič by nemalo brániť záujemcom o vyššie formálne vzdelanie, aby si svoje vzdelanie nadobudnuté v rámci neformálneho vzdelávania preverili aj formálne (prostredníctvom školy, e-akadémie a pod.) a nadobudli tak pre nich potrebnú kvalifikáciu.

Rozlíšenie foriem vzdelávania otvára priestor na diskusie aj o takých závažných celospoločenských témach, ktoré doposiaľ končili v koši pre svoju inštitucionálnu nepríslušnosť. Napríklad, či je seriózny rozvoj neformálneho vzdelávania hoden výskumu a vývoja na úrovni univerzity, ako do programu vzdelávania učiteľov zaradiť prípravu na neformálne učenie a aké zázemie je na to potrebné. Či do informálneho vzdelávania nepatrí náhodou aj všeobecná kultúra (reklamný smog, úroveň politickej diskusie a hoaxy), alebo či nie je náhodou postačujúce deklarovať len národný program rozvoja vzdelávania, pretože výchova je jeho nedeliteľnou súčasťou a oddelená inštitucionalizácia výchovy človeka je problematická. Nehovoriac o dôsledku týchto a podobných otázok – kto a na čo bude čerpať zdroje vyčlenené na vzdelávanie?

Možno je dobré, že v súčasnom štádiu NPRVV neformálne vzdelávanie ešte konkrétnymi opatreniami nerieši a nateraz stačí, že v NPRVV je neformálne vzdelávanie vôbec uvedené ako súčasť celoživotného vzdelávania a vyhlásené aj za jednu z troch prierezových priorít (hoci zatiaľ len z hľadiska počtu percent vykazovaných účastníkov a najmä z hľadiska trhu práce) a práve túto skutočnosť (nepochopenie významu neformálneho vzdelávania pre celoživotné vzdelávanie a jeho potenciál) možno uchopiť ako výzvu na otvorenie ďalšieho kola diskusií o vzdelávaní.

Školy a/alebo kultúrne centrá

Škola nebude lepšou, ak bude pripravovať žiakov prednostne na testy, ale len vtedy, ak do škôl oficiálne vstúpi aj neformálne a informálne učenie. Ak sa v školách budú preberať témy prevzaté z informálneho vzdelávania, ak hlavná časť školských programov bude realizovaná neformálne a ak sa školy naozaj otvoria aj pre neformálne vzdelávacie programy ponúkané zvonka. Škola síce nezodpovedá za vonkajšie vplyvy a obsahy, ktoré pôsobia na žiaka z jeho okolia, ale určite zodpovedá za to, ako a nakoľko sa dokáže s tými obsahmi z okolia vysporiadať. (Nehovoriac o tom, že v ideálnom prípade by komplexne poňatý národný program výchovy a vzdelávania mal mať dosah aj na tie mimoškolské vplyvy.)

Vieme si napríklad predstaviť sieť škôl, ktorá je viac než len administratívna, so zázemím pre dlhodobé a krátkodobé neformálne vzdelávacie programy? S knižnicami, s priestormi pre multimediálne interaktívne putovné výstavy a s FabLabmi (laboratóriami zameranými na vynaliezavosť a tvorivú výrobu s využitím najmodernejších digitálnych  zariadení)? A, samozrejme, so širokou ponukou neformálnych vzdelávacích programov, ktorých kvalita je garantovaná inštitucionálne, napríklad pilotnými centrami vedy?


Áno, mnohé záujmové krúžky a neformálne aktivity sa na školách ponúkajú už dnes. Tieto aktivity však spravidla nespadajú pod školu a školské vzdelávanie sa tvári, že neexistujú. (Škola zvyčajne len prepožičiava či prenajíma priestory, prípadne aj realizuje výborný projekt pre neformálne a informálne učenie z grantov, avšak skončí projekt – skončí aktivita.)

V Japonsku vraj majú okrem siete škôl aj množstvo lokálnych centier pre neformálne a informálne vzdelávanie. My máme viaceré skvelé vzdelávacie iniciatívy ako Komenského inštitút, Živica, Nové školstvo, Globálne vzdelávanie (od neziskovej organizácie Človek v ohrození). Tvoria sa u nás vynikajúce neformálne vzdelávacie programy (napríklad práve ukončená výstavka v bratislavskej Bibiane Zmysel to má aj bez zmyslov: Žiaden počítač, len knihy, zopár pomôcok a viacero spôsobov a úrovní hry, pri ktorej sa deti bez rozpakov vžívajú do prežívania ľudí s postihnutím. Alebo v minulosti putovné interaktívne výstavy pre verejnosť (Energia, Labyrint, Kvapaliny a i.) a vzdelávacie moduly pre školy (zložené z vedeckej show, výstavky, tvorivo-objavnej dielne a súťaže) od občianskeho združenia SCHOLA LUDUS. A máme sieť škôl… Azda by pri niektorých mohli vzniknúť ako prvé lastovičky aj inštitucionalizované centrá neformálneho vzdelávania.

Fínska škola, náš vzor

Náš NPRVV našiel inšpiráciu vo Fínsku. Fíni sú úspešní v medzinárodných testoch žiakov, a teda ideme vraj robiť to, čo robia vo vzdelávaní Fíni, pravda, len v hlavných črtách.

Fínska škola je úspešná (aj) preto, lebo v oblasti základného vzdelávania má explicitne vyjadrené transverzálne kompetencie: vedomosti – zručnosti – hodnoty – postoje – vôľu, cieľom je rozvíjanie osobnosti človeka a občana, a rozvíjané kompetencie sú rozdelené do siedmich oblastí: „Myslenie a učenie sa učeniu. Kultúrne kompetencie, interakcie a sebavyjadrenie. Starostlivosť o seba a organizovanie si všedného života. Multigramotnosť. Kompetencie na prácu s informačno-komunikačnými technológiami. Kompetencie pre pracovný život a podnikanie. Participácia, angažovanosť a budovanie udržateľnej budúcnosti.“ A tiež preto (ale nielen preto), že k vlastnému procesu učenia nepristupuje formálne.

Prečo sa u nás v súvislosti s fínskou školou nepíše aj o tom, ako sa vo Fínsku k svojim úspechom vo vzdelávaní prepracovali a akú úlohu zohráva vo fínskom vzdelávacom systéme neformálne vzdelávanie? Napríklad o tom, že Fínsko má Heureku, čo je jedno z popredných „centier vedy pre všetkých“ vo svete. Že táto čarovná inštitúcia neformálneho vzdelávania naplno funguje od r. 1989, že je nielen dielňou putovných interaktívnych vzdelávacích výstav, ale aj otvoreným laboratóriom neformálneho vzdelávania. Že Heureka priamo spolupracuje s univerzitami na tvorbe interaktívnych výstav (ktoré mimochodom úspešne prenajíma do celého sveta), ale podieľa sa aj na pedagogickom výskume a vývoji nových vzdelávacích metód, lebo niet lepšieho pedagogicko-výskumného laboratória, než sú interaktívne výstavy prístupné pre školy rôznych stupňov a zamerania, ako aj pre širokú verejnosť.

A nespomína sa ani to, že medzičasom v susedstve centra vedy Heureka vyrástlo veľké kultúrne centrum, lebo veda a kultúra patria prirodzene k sebe. Že tento kultúrno-vzdelávací komplex sa síce nachádza 40 km vlakom od Helsínk, ale deti z Helsínk a okolia si šetria drobné do kasičky, aby sa tam dostali. Že fínska reforma je úspešná, lebo je postavená aj na neformálnom učení sa, lebo nielen deti chceli, ale aj rodičia pochopili. A, samozrejme, aj učitelia. Reformu a školský systém prijali za svoj, lebo aj v Heureke sa naučili – videli a na vlastnej koži zažili nielen to, ako príjemne sa dá stráviť čas, ale aj ako hravo a pritom efektívne sa dá učiť, učiť sa a naučiť tak, že človek pochopí nielen sledované javy a procesy, ale zároveň aj ich širšie významy a kontexty.

Fínska škola je úspešná tiež preto, lebo aj široká verejnosť sa presvedčila, že investovať aj do vlastného neformálneho vzdelávania sa oplatí. Že dôkladne premyslené neformálne vzdelávanie je tým prostriedkom, ktorý pozdvihuje život jednotlivca i celú krajinu. Možno nám chýbajú dlhé tmavé zimné mesiace na dôkladné premýšľanie, lebo na fínskom ministerstve školstva a kultúry určite vedia, že reforma vzdelávania, ktorá je obmedzená len na školské vzdelávanie, nemôže byť dlhodobo úspešná. Nutným predpokladom úspechu je získať pre zmeny vo vzdelávaní širokú odbornú a laickú verejnosť. Národnému programu výchovy a vzdelávania treba uveriť.

Vzdelávanie je…


Podobne ako dejiny ľudstva neriešia žiaden individuálny problém človeka (Berďajev: Smysl dějin, OIKOYMENH, Praha 1995), nemôže štát riešiť celoživotné vzdelávanie jednotlivca. Čo ale určite môže, je vytvoriť na to podmienky. Pre vzdelávanie už konečne nie je významné len školstvo a je načase, aby samotné ministerstvo roztiahlo svoje krídla a zmenilo aj svoj názov, lebo aj táto zdanlivo kozmetická úprava môže mať silný odkaz a možno aj zmeniť chápanie a postavenie vzdelávania v organizácii štátu. Vzdelávanie predstavuje úmyselný aj neúmyselný celoživotný proces. Vzdelávanie je cesta. Vzdelávanie predstavuje náš všeobecný aj konkrétny, osobný kapitál. Vzdelávanie je luxus, ktorý treba zažiť.

Autorka od roku 1990 tvorí experimentálne vzdelávacie programy a zasadzuje sa za systematický rozvoj celoživotného neformálneho vzdelávania v súlade so súčasným vedeckým poznaním

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: